Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 3: Zbohom

Hermiona stála a civela na dvere po dobu, ktorá sa zdala byť rokmi, až kým konečne neprijala fakt, že nemá halucinácie. V celej svojej kráse, rovnako arogantný ako vždy a rovnako... blonďavý... ako vždy, sa Draco Malfoy opieral o zárubňu s úškľabkom, ktorý mu vykrútil kútik úst nahor. Mal o niečo dlhšie vlasy, ako si naposledy pamätala, takže sa teraz zdalo, že vďaka slnečnému žiareniu prichádzajúcemu zozadu žiaria a vytvárajú svätožiaru, vďaka čomu vyzeral tak anjelsky ako novonarodené dieťa. Na druhej strane tento nevinný vzhľad zničili jeho bledosivé oči a zlomyseľný úškrn a ukazovali čím v skutočnosti bol - diablom.

Jeho úsmev - alebo skôr jeho úškrn - zosobňoval všetko, čo na ňom dokázala Hermiona nenávidieť a ešte omnoho viac. Jeho arogantné držanie tela na prahu dverí mu dodávalo nádych nadradenosti a drzosti, vďaka ktorej mu Hermiona chcela vraziť jednu do tváre. A samozrejme, potlačenie tohto nutkania si od nej vyžadovalo veľmi veľa úsilia.

„Malfoy?“ zareagoval Hermiona po chvíli zízania.

„Nie, tu je Viktor Krum,“ odsekol Malfoy. „Len som si zmenil farbu vlasov.“

Hermiona na neho vrhla škaredý pohľad a mierne sa nafučala. „To nie je vtipné.“

„Myslím, že je,“ odpovedal Malfoy a jeho úškrn bol stále viditeľný na ľavej strane jeho úst. Hermiona mala veľké nutkanie prelepiť mu tie ústa páskou a zabuchnúť mu dvere pred nosom.

„Vieš, Grangerová,“ začal Malfoy. „Stojím tu pred tvojimi dverami... už pomerne dlho. To majú takéto spôsoby humusáci?“

Hermiona vyrovnala Malfoyov na nervy idúci dokonalý úškrn s neohrabanou grimasou. „Myslím, že majú lepšie spôsoby ako arogantní kreténi.“

„Slušná odpoveď, Grangerová, trénovala si?“

Malfoy vyzeral celkom spokojný s tým, že sa bude hádať celý deň, ale Hermiona mala dosť. „Prečo si tu, Malfoy?“ zaškerila sa.

„Som tu z toho istého dôvodu, pre ktorý si myslíš, že tu som,“ odpovedal Malfoy.

„A tým dôvodom je?“ nedala sa Hermiona.

„Chcela by si, aby som sa o tom bavil na verejnosti a tak sa o tom mohol dopočuť aj strýko Ralfie?“ prehodil Malfoy ležérne.

„Neviem, čím by som mala byť viac šokovaná,“ ​​odsekla Hermiona,  „či skutočnosťou, že o tom dokážeš hovoriť tak uvoľnene alebo že je Rodolphus v skutočnosti tvoj strýko.“

„Mňa nič z toho neprekvapuje,“ povedal Malfoy, ako keby o nič nešlo.

Hermiona sa načiahla k dverám a zovrela ​​mosadznú rukoväť, pričom ovládala každé nutkanie v sebe, aby si zabránila okamžite ich zabuchnúť. Malfoy sa teraz zladil s Hermioniným prísnym pohľadom a vyzeralo to, že súťažia o to, kto dokáže svoj pohľad udržať čo najdlhšie bez toho, aby odvrátil zrak.

Hermiona si bola istá, že táto detinská súťaž môže trvať naveky, a pravdepodobne by tomu aj tak bolo, keby tam zozadu nevpálila Ginny.

„Hermiona, kto je t... Malfoy!“ zalapala Ginny po dychu, keď hľadela na blonďavého muža pred sebou.

„Ó, super, to si ty,“ odpovedal Malfoy bez nadšenia.

„Aj ja ťa rada vidím, Malfoy,“ odvetila Ginny sarkasticky. „Som rada, že si dokázal prísť.“

„Ja tiež,“ uškŕňal sa Malfoy. „Už desať minút stojím pri týchto prekliatych dverách a nikto ma nepožiadal, aby som vošiel dnu.“

Ginny sa nevrlo pozrela na Hermionu, ktorá prevrátila očami a po pár sekundách prikývla. „Poď ďalej,“ oznámila Hermiona krátko.

Neobťažovala sa, aby dovolila Malfoyovi vstúpiť ako prvému, aj keď bol hosťom, a ako ju naučili rodičia - hostia šli vždy prví. Otočila sa na päte a vkročila do obývacej izby s rozrušeným výrazom v tvári, dostatočne červenej, aby zodpovedala Ginniným ohnivým vlasom. Ginny, na druhej strane, nechala prejsť Malfoya okolo seba a drsne ho hnala do stiesnenej obývačky, kde jeho hrdá postava pôsobila nepatrične.

Hermiona podišla k jednej zo starých vyblednutých pohoviek a posadila sa, pričom schmatla ​​jeden z ručne pletených vankúšov pani Weasleyovej a položila si ho na stehná. Na druhej strane vyzeral Malfoy úplne zmätený a znechutený, keď sa rozhliadal po miestnosti a nakoniec sa po prísnom pohľade od Hermiony, posadil na jednu z drevených stoličiek oproti gauču.

„Chceš niečo jesť?“ spýtala sa Ginny, keď zaujala miesto vedľa Hermiony.

Malfoy sa skepticky rozhliadol.

„Nie,“ stroho zamietol.

„Dobre,“ chladne odpovedala Ginny.

„Ale rád by som si dal niečo na pitie,“ dodal Malfoy zlomyseľne a znova sa uškrnul.

„Alkohol tu neprechovávame,“ odvetila Ginny.

„Myslím, že čaj by postačoval, alebo ani ten nemáte?“

Ginny ho prebodla pohľadom, vyskočila, škaredo na neho zazrela a zamierila do kuchyne. Hermiona sa medzitým uchýlila k vrteniu malými korálikmi, ktoré viseli z vankúša, aby sa rozptýlila od Malfoyovej neomalenosti. Na druhej strane sa zdalo, že sa Malfoy rozhliada po miestnosti s výrazom naprostého znechutenia. Hermiona si všimla, že si nezložil kabát, ani sa rukou nedotkol stoličky.

„Tak prečo si tu?“ spýtala sa Hermiona.

„Povedal som ti to,“ vravel Malfoy. „Som tu z presne toho dôvodu, pre ktorý si myslíš, že tu som.“

„Dosť s tými hrami. Myslela som si, že prídeš až zajtra popoludní!“ hnevala sa Hermiona.

„Áno, no, bohužiaľ, ja nerobím profesionálneho šoféra na zavolanie, čo prepravuje hlúpych muklov z mesta na vidiek.“

„Vieš, čo Malfoy?“ odsekla Hermiona. „Nemôžem uveriť, že po všetkých tých kecoch, čo si vytiahol o tom, aký si nevinný a že si prešiel na stranu dobra, tak si sa ani trochu nezmenil.“

„Neskúšaj na mňa ten psychoanalytický pohľad, Grangerová,“ odvetil Malfoy. „Nepotrebujem, aby si objavila môj vnútorný dôvod pre popieranie mojich pocitov a potom to nejako spojila s mojou túžbou stať sa baletkou. Dobre?“

Hermione využila chvíľku, aby si predstavila Malfoya ako balerínu, v duchu vybuchla smiechom, ale potom sa vrátila k zazeraniu na neho. „Toto je absurdné!“ vybuchla. „Nemôžeš sa tu len tak ukázať a znova začať byť svojím hlúpym starým idiotským ja.“

„Počúvaj, Grangerová, nič by som nemiloval viacej, ako tu s tebou sedieť a klábosiť celý deň - hm, v skutočnosti by som radšej zomrel, než niečo také zažiť - ale musíme ísť.“

Ginny sa vrátila s tromi šálkami čaju na fľakatom striebornom podnose, ktorý buchla na konferenčný stolík medzi nimi tromi.

„Uži si ho,“ uškrnula sa na Malfoya, ktorý jej venoval rovnako strohý pohľad.

Hermiona sa načiahla a rýchlo chytila ​​čaj - zdalo sa, že jej popoludnie je vďaka nemu znesiteľnejšie a o niečo menej bolestivé. Priložila pery k hladkému okraju šálky, ktorú mierne naklonila, takže sa jej teplý čaj bez námahy vlial do úst. Aj Malfoy si vzal jednu zo šálok a po preskúmaní, že na ušku nie sú žiadne nečistoty, si ho tiež priložil k ústam a napil sa.

„Takže nám povieš, prečo si tu?“ spýtala sa Ginny.

„No, ako som už spomínal Gran... ach bože! Čo za sladkosť je to v tom čaji?“ spýtal sa Malfoy so znechuteným výrazom v tvári.

„Hovorí sa tomu cukor,“ odsekla neveriacky Hermiona.

„Existuje niečo ako rozumná miera,“ odpovedal Malfoy s nevrlým výrazom v tvári, keď odložil šálku späť na stôl.

„Už mám toho dosť,“ vyhlásila Hermiona. „Teraz nikam nejdem.“

„Nuž, potom ti prajem veľa šťastia, aby si našla cestu na Manor, ktorý mal dokonca sám Temný pán problém lokalizovať,“ hrdo sa uškŕňal Malfoy.

„To nie je nič, čím by si sa mal chváliť,“ vrátila Hermiona.

„Pozri, Grangerová,“ povedal Malfoy. „Vlak na predmestie odchádza presne -,“ Malfoy sa odmlčal, aby skontroloval hodinky, „o 44 minút. Bude nám trvať najmenej dvadsať minút, kým sa dostaneme do Šikmej uličky, kde budeme musieť použiť krb, aby sme sa dostali na stanicu, kde nám bude trvať ďalších desať minút, kým sa dostaneme k vlaku. To ti poskytuje ďalších 14 minút na zbalenie vecí a odchod so mnou. Alebo si ostaň tu a zhni s prútikom Rodolphusa Lestrangea v nose.“

Hermiona pozrela na Ginny a prevrátila očami. „Pôjdem si po veci,“ povedala a postavila sa.

„Štrnásť minút,“ povedal Malfoy a poklepal na hodinky. „Ach, nie počkať - trinásť minút.“

Malfoy prestal rozprávať, keď začul kroky prichádzajúce z druhého poschodia, ktoré sa začali približovať.

„Myslím, že ten väčší kufor bol lepší,“ ozval sa jeden z hlasov.

„Je taký ťažký!“ sťažoval sa druhý hlas. „Nie je to tak, že by sa sťahovala preč - je to len dočasné.“

Harry a Ron sa dostali do výhľadu, keď zostúpili po schodoch, na ktorých im pri každom kroku pod nohami zavŕzgali dosky. Prestali sa rozprávať, keď zbadali, že Draco Malfoy sedí na gauči s ich priateľkami.

„Malfoy?“ vyhŕkol Harry.

„Och, skvelé,“ zamrmlal si pre seba Malfoy. „Je tu Potterova čata.“

„Čo tu do pekla robíš?“ spýtal sa Ron.

„Uvoľni sa Weasley,“ posmieval sa Malfoy. „O pár minút som preč.“

„Mal si tu byť až zajtra!“ namietal Harry.

Hermiona vstala a pozrela na Rona a Harryho. „To je v poriadku,“ povedala. „Došlo k nedorozumeniu s načasovaním...“

„Takže odchádzaš už teraz?“ spýtal sa Ron.

„Áno,“ odpovedala Hermiona slávnostne. „Nerob si so mnou starosti, Ron. Budem v poriadku.“

„Nie si to ty, s kým si robím starosti,“ povedal Ron a vystrelil škaredý pohľad na Malfoya, ktorého celá situácia zjavne bavila.

„Desať minút,“ povedal a znova skontroloval hodinky.

„Nehovor s ňou tak!“ Ron vybuchol a siahol do vrecka.

Harry vyrazil dopredu a vkročil medzi Rona a Malfoya a ústami niečo naznačil Ginny, ktorá okamžite vstala. „Poďme baliť, Ron!“ povedala, keď chytila ​​Hermionu a Rona za ruky a išla s nimi na poschodie, pričom Harry nasledoval tesne za nimi.

---

„Čo to dopekla bolo?!“ Ron explodoval, keď všetci štyria vošli do Hermioninej izby na druhom poschodí.

Ginny prevrátila očami a podišla, aby pomohla Harrymu vytiahnuť spod postele veľký hnedý kufor. „Povedala som ti, že odchádzam, Ron,“ odpovedala Hermiona.

„Áno, ale nepovedala si mi, že odchádzaš TERAZ!“

„Či už by som odišla dnes alebo zajtra, stále by som šla preč,“ povedala unavene Hermiona. Nemala náladu sa s Ronom hádať, ale on jednoducho nepočúval.

Harry a Ginny dokázali vytiahnuť kufor a s veľkým úsilím predstierali, že nepočujú hádku, ktorá sa odohrávala medzi Ronom a Hermionou. Harry ho otvoril, zatiaľ čo Ginny nešťastne mávla prútikom a všetok Hermionin majetok vpadol do neho.

„A pozri sa na to, ako sa s tebou rozpráva,“ kričal Ron. „Ako keby si bola jeho prekliatym otrokom!“

„Je to Malfoy, Ron!“ vykríkla Hermiona. „Čo iného od neho môžeš očakávať?“

„To je absolútne absurdné,“ povedal Ron. „V prvom rade nechápem, prečo vôbec musíš ísť.“

„To sa o tomto budeme baviť zase znova?“ spýtala sa nahnevane Hermiona.

„Dobre, vy dvaja!“ Ginny vybuchla. „Len sa prestaňte hádať!“

Postavila sa medzi Rona a Hermionu a pozrela na oboch s veľmi mrzutým výrazom. „Ron, Hermiona dnes odchádza a posledné, čo potrebuje, je, aby si bol svojím hlúpym detinským ja. Prečo sa nerozlúčite a neurobíte všetko, čo robia iné mizerné páry?“

„Hermiona,“ začal Harry. „V tejto chvíli by ste sa nemali hádať.“

„Teraz sa s tým nedokážem zapodievať!“ namietala Hermiona. „Ak Ron nechce pochopiť, že musím odísť, potom to možno nepotrebuje pochopiť.“

„Nemôžem uveriť, že sa takto chováš!“ Ron protestoval. „Ja chápem, prečo musíš odísť!“

„Dobre teda! Tak prečo si taký nahnevaný?“

„Len nechcem... Len nechcem, aby si odišla!“ vybuchol Ron, ale potom sa utrápene odmlčal. Hermionin výraz sa okamžite zmiernil, keď sa Harry a Ginny pozreli na seba so slabými úsmevmi na tvárach.

„Musím,“ povedala Hermiona pomaly a jemne položila ruku na Ronove plece.

„Ja viem,“ zavrčal Ron.

„Môžeš prísť kedykoľvek, keď ma budeš chcieť navštíviť,“ povedala Hermiona.

„No nie kedykoľvek,“ ozval sa niekto zozadu drsným tónom. Všetci štyria sa otočili a videli, ako Malfoy stojí pri dverách a s pobaveným výrazom v tvári sa opiera o rám.

„Grangerová,“ povedal a zamával hodinkami pred ňou. „Sedem minút.“

„Počkaj,“ spýtala sa Hermiona. „Prečo nemôže Ron prísť kedykoľvek chce?“

„Pretože je to chránený dom. A nebude ho veľmi ťažké nájsť, ak sa tunák Weasley bude neustále promenádovať dnu a von,“ uškŕňal sa Malfoy.

„Čo myslíš tým, že je chránený?“ spýtala sa Ginny.

„Ministerstvo naň umiestnilo celú kopu kliatob, kúziel a čarov. Chcelo by to poriadne bystrého čarodejníka s mnohými zručnosťami,“ Malfoy sa odmlčal, aby sa pozrel na Rona a uškrnul sa, „aby cez ne prešiel a dostal sa až k hlavným dverám.“

„Tak potom sa ten radový smrťožrút, ktorý zabil tvojich rodičov, nebude schopný dostať za prednú bránu, Hermiona,“ utešujúco povedal Ron. Malfoyov výraz na chvíľu zaváhal a so zmäteným výrazom sa na nich dvoch pozrel.

„Radový?“ zopakoval. „Weasley, nepodceňuj ho.“

„Čo to hovoríš, Malfoy?“ vyšplechol Ron.

„Začína byť neskoro!“ vložila sa náhle Ginny.

„Áno,“ Harry okamžite súhlasil. „Ron, pomôž mi presunúť Hermionin kufor dole.“

Ron na nich oboch nechápavo pozeral so zmäteným výrazom v tvári. Nemal čas spochybňovať, čo kto z nich povedal, keď mu Harry strčil jednu rúčku kufra do ruky a začal ho navigovať dolu schodmi.

Keď obaja odišli z miestnosti, Malfoy sa otočil späť k Hermione a Ginny a po štvrtýkrát skontroloval hodinky.

„Päť minút,“ povedal. „Ideš alebo nie?“

Hermiona pretočila očami nad jeho nepríjemnou povahou a potom sa obrátila k Ginny. Ginny niečo načmárala na kúsok papiera, než sa otočila tvárou k Hermione, ktorá jej jemne povedala: „Budem v kontakte.“  

„To by si mala byť,“ odpovedala Ginny a pevne Hermionu objala. Stále mala v ruke ten papier a keď Hermiona začala mierne slziť, podala jej ho.

„Toto je bezpečnejšia adresa, kam nám môžeš poslať sovy,“ uviedla a ukázala na text na papieri. Hermiona ho prebehla očami a prečítala: Grimmauldovo námestie č.12.

„Grimmauldovo námestie?“ zopakovala Hermiona so zmäteným výrazom.

„Áno,“ povedala Ginny a začala byť sama trochu smutná. „Pretože tam v skutočnosti nikto nežije a je chránený, mysleli sme si, že bude najbezpečnejším miestom, kam by si mohla poslať sovy pre prípad, že by sa ich Rodolphus pokúsil zachytiť alebo čo.“

„Dobre,“ povedala Hermiona a veľmi opatrne zložila kúsok papiera a vložila si ho do ľavého vrecka.

„Myslím, že to je všetko,“ povedala Ginny. „Dávaj si na seba pozor.“

„Aj ty,“ povedala Hermiona.

„A neopovažuj sa zabudnúť udržiavať s nami kontakt,“ varovala Ginny žartovne. „Myslím, že by sa Ron mohol stať pustovníkom, ak to nebudeš robiť.“

„Maj sa,“ povedala Hermiona túžobne a pomaly sa otočila, akoby dlhšie odchádzanie utlmilo tú bolesť.

Malfoy pretočil očami a zišiel dole pred ňou, jeho drahé topánky z dračej kože búchali o drevené dosky. Schádzanie dole schodmi Hermione pripadalo ako najbolestivejšie. Zdalo sa, ako keby každý schod, po ktorom zišla, jej pripomínal ďalšiu schodoch vzácnu spomienku, ktorú strávila so svojimi priateľmi.

Krok

Svetový pohár v metlobale.

Krok

Ron ju pobozkal uprostred poslednej bitky.

Krok

Dokončenie štúdia na Rokforte.

Krok

Prvý spoločný tanec s Ronom.

Krok

Už to nemohla vydržať. Rýchlo si utrela rukávom oči a pokračovala dole schodmi rýchlejším tempom, pričom v pozadí jej mysle doznievali spomienky na toľko rokov .

Keď sa tam dostala, otočila sa a videla, ako na ňu čakajú Harry s Ronom, vzadu stál nespokojný Malfoy. Hermiona sa pokúsila dať sa dokopy, keď zabočila za roh a podišla k Harrymu a Ronovi.

„Dala ti Ginny adresu?“ jemne sa spýtal Harry a Hermiona vážne prikývla. „Nezabudni nám napísať,“ povedal Harry.

„Nezabudnem,“ odpovedala Hermiona a pevne Harryho objala.

„Neboj sa,“ povedal Harry ticho, takže ho počula iba Hermiona. „Ak niečo budeš potrebovať, napíš nám.“

„Samozrejme,“ odvetila Hermiona a pokúsila sa usmiať, ale nešťastne zlyhala.

„Ak ti spôsobí nejaké problémy - akékoľvek, alebo sa stratíš alebo sa niečo stane, nezabudni, Grimmauldovo miesto je najbezpečnejšie miesto, kam môžeš ísť. Iba Ron, ty a ja sa tam môžeme dostať sami - ani Ginny nemôže.“

„Dobre,“ prikývla Hermiona a potom sa otočila k Ronovi. Desila sa lúčenia, pretože si nebola istá, čo povie alebo ako do toho zapasuje všetko, čo chcela povedať. Ako sa však blížil okamih, uvedomila si, že mu nemusí veľa povedať - stačilo len zbohom.

„Ron,“ zašepkala potichu, keď Ron rýchlo odvrátil pohľad. „Vedel si, že sa budeme musieť rozlúčiť.“

„Ja sa nechcem,“ povedal Ron detinsky a pohrával sa s nechtami.

„Uvidíme sa čoskoro,“ uistila ho Hermiona. „Bez ohľadu na to, čo hovorí Malfoy, ministerstvo ti stále umožní navštíviť ma.“

„Sľubuješ, že mi napíšeš?“ spýtal sa Ron.

„Samozrejme,“ povedala Hermiona a snažila sa zachovať šťastný výraz a hlas. „Nerob si o mňa starosti,“ dodala.

„Ja si o teba nikdy nerobím starosti,“ povedal Ron.

„Dobre, pretože ja si ich o teba robím neustále.“

„Nemala by si,“ povedal Ron vážne.

„Pokúsim sa. Bude veľmi ťažké stále na teba nemyslieť.“

Ron prikývol. „Nemyslím si, že budem schopný prestať myslieť.“

Hermiona sa veľmi slabo usmiala a položila ruku na Ronovu tvár. „Toto všetko skončí skôr, ako sa nazdáš.“

Ron prikývol a potom sa na pár sekúnd odvrátil. „Čo sa deje?“ spýtala sa Hermiona.

„To nič nie je,“ povedal Ron zadusene. „Ja ... len mám niečo v oku.“

Hermiona sa nemohla ubrániť úsmevu, keď otočila Rona späť a dala mu pusu. Ich objatie bolo prerušené, až keď si Malfoy hrubo odkašľal a mierne sa posmieval. Ron a Hermiona sa od seba oddelili a otočili sa, aby videli, že aj Ginny schádza zo schodov.

„Musím ísť,“ povedala Hermiona ticho a rýchlo si utrela oči, keď Malfoy netrpezlivo klepal na hodinky. „Musím ísť.“

„Už je čas,“ uškŕňal sa Malfoy, keď siahol do svojho habitu a vytiahol prútik. Veľmi opatrne namieril drevenú paličku na Hermionin veľký kufor a zašepkal pár slov, ktoré spôsobili, že sa kufor vznášal a pohyboval sa s Malfoyovým prútikom.

„Môžeme teraz ísť?“ opýtal sa netrpezlivo.

„Áno,“ prikývla Hermiona a otočila sa k trom. „Ahojte,“ zašepkala vážne.

Harry, Ginny a Ron sa iba pozerali na Hermionu, keď si obliekla kabát a vykročila do záhrady. Malfoy už odišiel pred ňou a čakal vonku. Hermiona sa už neotočila, bolesť, ktorú by cítila, by pre ňu bola príliš veľká. Zhlboka sa nadýchla a keď sa sebou zavrela dvere, nechala za sebou všetko, čo poznala.

---

208787