Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 27: Bod zvratu 

Draco Malfoy ležal na chrbte vo svojej izbe, zízal na strop po dobu, ktorá sa zdala byť takmer nekonečnou. V samotnej izbe už bolo prítmie, ale závesy zatiahnuté okolo neho ho ponorili do ešte väčšej tmy. Považoval za správne okamžite vliezť pod prikrývky, ak keď sa zvládol zbaviť len viazanky a zablatených topánok. Jednako pod tými prikrývkami cítil, ako sa jeho telo trasie. Sklopil pohľad k tej malej vysielačke na svojej hrudi, načiahol sa po nej, dokonca na chvíľku to tlačidlo stlačil, kým sa rozhodol, že to neurobí. Prečo to vôbec urobiť zamýšľal? Aby informoval Hermionu, že mala v tom, čo navrhla, pravdu?

Nesprával sa rozumne a príliš rýchlo si to v obrovských rozpakoch uvedomil. Hoci rozoznať vlastné chyby bolo v poslednej dobe pre neho takmer necharakteristicky typické, takéto odhalenie bolo sotva prekvapením. Zostal ležať a švihnutím zápästia zrazil tú vysielačku zo svojej hrude. Tá maličká vecička takmer žalostne dopadla na zem na tmavú kopu, ktorú tvoril jeho zhúžvaný kabát. Potom s preťahovaným povzdychom pretočil očami a zostal v pohodlí za samotou svojich očných viečok. Bol v skutočnosti oveľa unavenejší, než pôvodne očakával. Zdalo sa však, že pred ním spánok stále unikal. A frustrácia bola tým, čo mu zjavne bránilo dosiahnuť svoj cieľ. To srdce, ktoré mu búšilo v hrudi - to bolo vinníkom; nie, bol to jeho bzučiaci mozog. Iste, to bola skutočná príčina jeho neriešiteľnej mizérie.

Temnota okolo neho ho nepohltila, avšak ako pretrvávala, bola viac a viac skľučujúcejšia. Na okrajoch tapety boli stále už naveky prítomné Pettigrewove škrabance. Ale Draco už viac nechcel pridať k nim svoje vlastné, namiesto toho chcel z tej steny strhnúť tie tapety úplne. Napriek tomu jeho telo silne túžilo po odpočinku a odmietalo sa zdvihnúť. Takže len zízal, premýšľal, prečo ho stále viac a viac priťahuje deštrukcia. A, väčšinou, cítil, ako ignoruje svoje unavené oči, ako zíza znova a znova na tú stenu, ako keby do nej mohol mentálne prepáliť dieru.

A ako noc pokračovala, keď sa vliekla dlhšie, než by mala, Draco Malfoy sledoval tú izbu, tapety a štruktúru manoru ako celku. Až kým, konečne, už nebolo čo konkrétne sledovať.

***

„Dobré ráno!“ Ronova priateľská tvár bola priama a žiarivá. Telo mal zhrbené a dlane položené na kolenách. Šťastný úsmev spočíval v jeho tvári, ktorú zdobili jeho modré oči. To chlapčenské nadšenie, ktoré Rona skutočnosti nikdy v neopustilo, bolo prítomné vo zvýšenej miere, dokonca takto zavčasu ráno. Jednako, vyzerajúc ako nadopovaný za svojím príťažlivým detským úsmevom, predklonil sa a strhol prikrývky s Hermioninej zakrytej tváre.

„Vstávaj, ideme na raňajky!“ Nezameniteľne a očividne bol ten výraz radosti v jeho tvári spôsobený predstavou, že už sa nedalo vyhnúť možnosti, že si niečo zahryzne.

Hermiona so žmurkaním otvorila oči, stále ružová a zmrznutá z večera predtým. Chvíľu ležala vystretá v zmätení, ktoré prenasledovalo jej myseľ niekoľko okamihov predtým, než sa skutočne prebudila. Potom si všimla vysielačku na hrudi a rýchlo ju zo seba zhodila, zamaskovala prikrývkami. Potom si pošúchala oči, pretože na ňu naliehali, aby sa znova vrátila k spaniu. Avšak svetlo, ktoré prenikalo cez teraz roztiahnuté závesy, jej v tom zabránilo. Neochotne zavrčala: „Raňajky? Je už... koľko je hodín?“

Ron jej však venoval minimálnu pozornosť. Odtiahol sa a prihlúplo sa pozrel na Harryho, ktorý sa zjavne zčistajasna objavil vo dverách jej spálne. „Nuž,“ oznámil s odmeraným výrazom, „je načase vstávať a ísť niečo zjesť, Miona. Toľko je hodín.“

Hermiona so zívnutím prosebne na Harryho pozrela, ale ten zareagoval len s pokrčením pliec. „Povedal som mu, že ho vezmem na obed. Aj Ginny príde.“ Potom, s prižmúrením očí, ako keby zvedavý, dodal: „títo Weasleyovci... milujú jedlo.“ Ale Ron si ho stále nevšímal. Namiesto toho sa prechádzal pred Hermioninou posteľou ako zatúlaný pes a potom zbadal jej opustenú bundu. S nedočkavými rukami ju zdvihol zo zeme a ukázal jej smerom.

„Poďme, Hermiona,“ vyhlásil, trochu znepokojene, ako keby prežíval absťák z jedla. „Zabíjaš ma tu.“

Vzhľadom na Ronovu postavu musela Hermiona uvažovať o tom, čo ho skutočne 'zabíja'. Čím dlhšie jej mlčanie trvalo, tým sa zdal znepokojenejší.

Harry, na druhej strane, si zjavne užíval ich vzájomný pingpong. A hoci by rada robila niečo iné, uvedomovala si, že jej priatelia sú samozrejme dôležitou časťou jej života. Napriek tomu, že bola viac než trochu otrávená Ronovou naliehavosťou, ako mu mohla povedať nie? Svojím spôsobom milovala Harryho s Ronom spoločne ako dvojicu viac, než kedy milovala každého osve. A tak sa načiahla a vytrhla bundu z Ronových prstov, snažiac sa tváriť vážne pri pohľade na jeho obnovený úsmev.

A tak dovolila, aby ju vyhnali z postele úplne, cestou schmatla odhodenú vysielačku skôr, než mala čas premýšľať nad tým prečo. A čo viac, keď tú prekliatu hračku niesla vo vrecku svojej bundy, cítila sa takmer trápne kvôli svojej potrebe mať ju pri sebe. Ďakovala svojim šťastným hviezdam, že tá hlúpa vec zostala nepovšimnutá a ticho, keď dovolila tým dvom chalanom prehovoriť ju. Ron kráčal našťastie pred ňou a nebyť jeho rýchlej chôdze, s ktorou musela udržať krok, tak by sa vo svojom premýšľaní stratila.

Pretlačili ju cez plné ulice Rokville a strčili k stolu, ktorý bol nepochybne lákavý. V malej jedálni sa oprela, sledovala Ronovu dychtivú tvár, ako sa nadšene po tom mieste rozhliada. V nedočkavosti bubnoval prstami po stole. Hermiona o tom premýšľala... o Ronovi, celkovo. Býval kedysi niekým, o kom si myslela, že je do neho zamilovaná. A nikdy úplne jej láska k nemu nevyprchala. Ich vzťah bol jednoducho iný. Pretože, celkom na rovinu, Hermiona zistila, že skutočne milovala Ronalda Weasleyho celým svojím srdcom. A kým ho tak veľmi milovala, nebola do neho zamilovaná. Našťastie si včas uvedomila, že ten pocit je vzájomný. Jednako nedokázala zabrániť úsmevu nad tým láskavým chlapcom, na ktorého sa nikdy nedokázala dlho hnevať.

„Ron,“ ozval sa ďalší hlas, ktorý patril Ginny Weasleyovej a ktorá vkročila do jedálne s trochu znepokojeným výrazom. „Robím si o teba veľké starosti.“ Preskúmala vzrušenie na Ronovej tvári a vymenila si zvedavé pohľady s Hermionou. „Je príšerný, keď nie je najedený, vážne.“ Potom, keď sa priklonila, žartovne zašepkala bratovi do ucha. „Potrebuješ pomoc.“

„To, čo potrebujem, je šunkový sendvič,“ nevrhlo odpovedal Ron, keď zvraštil nos. Stojac nad ním si Harry prehodil ruku okolo Ginniných pliec a zľahka ju pobozkal na líce, než si odtiahol stoličku. Pri pohľade zblízka Ginny vyzerala, ako vždy, oveľa mladšie než v skutočnosti bola. Jej duša bola oveľa dospelejšia než jej brata, ale podľa vzhľadu bolo nespochybniteľné, že sú tí dvaja príbuzní. Ginnine nádherné ryšavé vlasy boli rovnako nápadné ako u zvyšku jej rodiny. Siahali jej po plecia a v minimálnom vetre jej ich odsúvalo za ucho. Oči jej žiarili a bledú pokožku mala pokrytú pehami.

Preložila si nohu cez nohu a povedala Hermione, že jej brat sa zbláznil a potom sa okamžite zapojila do rozhovoru. Ginny bola ukecaná ako obvykle a Hermiona predstierala, že počúva. Nedokázala si zabrániť, aby nepremýšľala o tej vysielačke. Frustrovala ju jej posadnutosť tou vecou. Okrem toho, rozprávala sa s Dracom Malfoyom len včera večer. Mala by dokázať nechať tú vec byť. Takže prečo nebola schopná na ňu prestať myslieť? Jej starostlivosť o Malfoyove zdravie bola takmer nemožne nepochopiteľná. Na najbystrejšiu čarodejnicu svojho veku už na to mala prísť. A úprimne, stále zostávala zvedavá.

Jej zvedavosť mala však krátku trvanlivosť. Z jej vrecka sa ozvalo zapraskanie statickej energie, ktorá vyžarovala cez jej oblečenie. Z toho slabého zabzučania nadskočila, očami preletela obozretne stôl, aby zistila, že trojica si to samozrejme všimla. Ginny prestala rozprávať a Ron vzhliadol od večere. Stola sa zmocnili nepríjemné rozpaky a Hermiona, keď si strčila ruky do vreciek, zovrela tú vysielačku tak, aby dlaňou prikrývala reproduktor. Pripísala to nejakej chybe, ale niečo jej zabránilo, aby ju vypla. Skutočne ju Draco Malfoy až tak veľmi zaujímal?

Odkašľala si, vydala z hrdla zvuk, čo mal pripomínať to statické zachrapčanie.

„Ospravedlňte ma,“ povedala, stále vydávala chrapľavé zvuky, „niečo mi zabehlo.“ Ron nadvihol obočie a sklonil sa, po prvý raz si všimol niečo iné ako meškanie sendviča. Jeho náhlivé oči siju prezerali, zvedavo hľadeli na vypuklinu v jej vrecku.

„Ehm...“ koktala Hermiona, dlaňou stále zakrývala tú hlučnú hračku, „na chvíľu ma ospravedlňte.“

Náhlivo sa postavila a odkráčala preč od stola, oči veľké starosťami. Keď na rohu zabočila, ukrytá pred výhľadom trojice, oprela sa chrbtom o stenu a vytrhla vysielačku z vrecka. Najprv na ňu zazerala, čakala, kým sa ten zvuk znova ozve a až keď sa tak stalo, dovolila si znova dýchať.

„Ehmm... haló?“ ozval sa Malfoyov hlas, ktorý znel noblesne dokonca v útočne koktavom hlase.

„Áno, haló,“ okamžite naštvaná Hermiona odpovedala. „Uvedomuješ si, že je uprostred dňa, však?“

Mohla počuť, ako Malfoy na druhej strane zavrčal.

„Ehm... áno,“ odpovedal, len trošku sa jej posmieval. „Na to som prišiel aj sám, ďakujem ti.“

„Takže potom,“ odsekla, „čo robíš s touto vecou uprostred dopoludnia?“

„Ani sa nebudem namáhať a nepoviem, že by som sa mohol spýtať to isté, Grangerová,“ vyhŕkol Malfoy, jeho hlas bol cez vysielačku pomerne monotónny.

Keď to zvažovala, prekrížila si ruky na hrudi. Jej červená tvár neprestávala byť prejavom poníženia.

„Dobrý postreh,“ po krátkej chvíľke odvetila. Avšak vzchopila sa a znova sa spýtala: „Avšak stále nechápem prečo...“

„Potrebujem sa s tebou porozprávať,“ prerušil ju Draco. Jeho tón bol teraz vyložene zúfalý. Prosiaci dodal s tak veľkým presvedčovaním, aké Hermiona dokázala zniesť, „Goyle... je stále voči mne zatrpknutý. Rád by som to ukončil. A pretože si mala tak prekvapujúco pravdu s mojimi rodičmi, došlo mi, že skrátka budeš dobrá na tento typ vecí.“

Hermionin pohľad zjemnel. Po celý čas chcela súčasne Draca zaškrtiť a aj mu pomôcť. Napriek tomu protirečila: „Raňajkujem.“

Ale nenastala ani krátka pauza. Hneď ako dokončila vetu, Draco dodal: „Viem. Vidím ťa.“

Hermiona zdvihla hlavu. Prestala skúmať len očami a namiesto toho pohla celou hlavou, aby preskúmala oblasť pred sebou. Ale ulice boli plné ľudí a ani v jednom z nich nedokázala rozoznať Draca. Hoci uprostred jej pátrania ju ten cez vysielačku vyhrešil: „Nezízaj tak, ľudia si to všimnú.“

„Nikto si nič nevšimne,“ odsekla Hermiona, „pretože ani ja ťa nevidím.“

Malfoy zavrčal. „Nuž, to bol cieľ.“ A potom ho Hermiona zbadala, tam, priamo oproti nej, ukrytý pri najbližšej budove. Bol, doslova, pokrytý od hlavy po špičky. Mal dlhý sivý šál okolo štíhleho bieleho krku a límec kabáta zdvihnutý nahor. A nedokázala rozoznať ani kúsok jeho blonďavej hlavy, hoci mala podozrenie, že bola niekde pod tou šiltovkou, ktorú mal stiahnutú hlboko do čela. Avšak okamžite vedela, že to je on... len z pohľadu na tie jeho chladné, sivé oči. Vynikali spod tieňa prehnaného oblečenia ako dvojica žiariacich svetlometov. Tie ho prezradili.

Keď ho prvýkrát zbadala, spustila prudko ruku s vysielačkou, predklonila sa a s jačiacim šepotom na neho zasyčala: „Čo robíš?“

Ale Draco namiesto toho zdvihol svoju vysielačku. Hermiona dokázala rozlíšiť ako jeho štíhle prsty tú čiernu vec zovierajú. „Snažil som sa ťa nájsť, predstav si to,“ informoval ju, netrpezlivo, „a tak som ťa našiel.“

„A predsa si nič nedosiahol,“ popudlivo mu vrátila Hermiona. Očami zaletela späť k svojim priateľom sediacim pri stole. Ginny bola v plnom móde; začala sa rozprávať s Harrym, ktorý počúval s úsmevom v tvári. Ronovi sa splnilo želanie niečo zjesť a aktuálne ten sendvič hltal, ako keby celé dni nejedol. Na chvíľu sa zamyslela, ako to, že zostal taký chudý a potom obdivovala vzťah medzi Harrym a Ginny. Možno trošku príliš závistlivá sa prinútila odvrátiť od toho prakticky nechutného páru.

Draco si odfrkol, stiahol sa do seba. Mohla to vidieť podľa toho, ako sa oprel o stenu oproti nej. Zaklonil sa, vyzeral trochu nervózne a nahlas povedal: „To preto si musíme švihnúť. Goyle je stále naštvaný.“

„A ja obedujem so svojimi priateľmi,“ prerušila ho Hermiona, spola si priala, aby mohla odísť s Dracom. Avšak súčasne zistila, že premýšľa nad tým, čo by si o tom pomysleli jej priatelia. Samozrejme, že nemohla len tak odkráčať preč. Dokonca z tej diaľky videla, ako Dracova hlava klesla dozadu. Vydýchol a vyzeral úprimne sklamaný; ako keby premrhal všetok drahocenný čas tým, že po nej pátral.

„Pochop,“ smutnejšie dodala. „Pomôžem ti neskôr, ešte nemôžem odísť. Nie teraz.“

Malfoyova tvár očervenela. Potom, keď sa vzdal, znova sa priklonil k vysielačke. Hermiona pretočila očami, keď ho sledovala, ako sa s ňou chystá hovoriť. Aj tak by nikto netušil, že sa rozpráva s ním, dokonca aj keby na neho kričala cez ulicu. Avšak vyhovela jeho prianiu a zdvihla tú hlúpu vec znova k uchu. Stihla započuť, ako hovorí: „... fajn, a-ale toto potrebuje napraviť.“

„V poriadku, Malfoy,“ náhlila sa. „Chceš moju radu?“

„Musíš sa pýtať?“

„Už nikdy sa nepokúšaj hovoriť do tejto veci za denného svetla.“ Potom, čo bola na neho drsná, vzhliadla a venovala mu plachý malý úsmev. Avšak Malfoy bol príliš nevšímavý, aby ho vôbec zaregistroval. Namiesto toho zaťal päste, detinsky a frustrovane zastrčil vysielačku do vrecka a odkráčal od nej, keď zabočil na rohu ako dieťa, ktorému sa nevyhovelo. A o chvíľu, čo sa za ním dívala, si takmer musela fyzicky zabrániť, aby sa nepohla. Keď sa jej podarilo ovládnuť sa, otočila sa a vydala sa k stolu, cestou vypla vysielačku a pokojne zaujala svoje miesto.

Slabé mrholenie začalo padať na ten dom a Draca Malfoya, ktorý stál zraniteľne pred ním a zízal na prah Gregoryho Goyla. Tváril sa dosť zvláštne, keď si obzeral tú budovu. Malebný domček pokrytý zeleným viničom nebolo niečo, čo si kedy predstavoval spojené s Gregorym Goylom. Samozrejme, nič, čo si Draco kedy o niekom myslel, zjavne nezodpovedalo realite. Z toho dôvodu vzal späť všetky predtým urobené predpoklady, ku ktorým dospel, keď uvažoval, že znova do toho domu vstúpi. Možno Goyle nebol na neho stále nahnevaný... možno je z toho vonku.

Alebo, čo bolo pravdepodobnejšie, Goyle sa dopočul o zrušenej svadbe. Samozrejme mu to asi Pansy povedala. Avšak Draco to len predpokladal. Bez toho, aby skutočne vedel veľa o čomkoľvek, začínal mu dochádzať nedostatok spoločenských kontaktov. Už stratil schopnosť takéto veci predvídať a teraz, keď spočíval v temnote neistoty, pohodil hlavou nabok a nervózne si žul spodnú peru. Strhol sa, keď mu na špičku nosa padla kvapka dažďa. Šál okolo krku sa mu uvoľnil a visel tam ako zvlhnutý kus dekorácie.

Dobre, teraz alebo nikdy. Ale vzhľadom na rýchlosť, ktorou práve fungoval, sa zdalo, že sa prikláňal skôr k tomu nikdy. Jeho znepokojená ruka ostala visieť kúsok nad kľučkou a vyzeral úprimne šokovaný, že sa nedokázal prinútiť otvoriť tie dvere. Čo to s ním bolo? Vážne už nemal žiadne sebavedomie, aby vrazil dnu a napravil ten zmätok, ktorý spôsobil? To si fakt sám seba už vôbec nevážil? Alebo možno až teraz bola jeho sebaúcta primeraná... možno mal koniec koncov veľmi realistický odhad.

Nervózna triaška mu prebehla po chrbte. Nemal by byť nervózny, mal by byť iba pokojný, sústredený a vyrovnaný. Bol predsa Malfoy. Nemal cítiť nič takéhoto druhu. Ale teraz si začínal myslieť, že Malfoy bez zdravého rozumu nebol v skutočnosti žiaden Malfoy. Možno bolo načase zmeniť všetky svoje predchádzajúce zákazy. Doteraz sa takmer ustavične mýlil, takže aký iný dôkaz ešte potreboval?

Teraz alebo nikdy, zopakoval, prehltol tú obrovskú guču, ktorá ho neúprosne kvárila. Teraz alebo absolútne, nevyhnutne, už naprosto nikdy. Jeho myseľ ho začala povzbudzovať a hoci to bolo len falošné pochlebovanie, Draco Malfoy sa rozhodol svoje podvedomie počúvnuť. Lichotil sám sebe tým, že si v duchu vravel: „čoho sa bojíš? Čo najhoršie sa môže stať? V prvom rade si technicky nevedel, že robíš niečo zlé. Len... len to Goylovi vysvetli. On to pochopí, samozrejme. Teraz alebo nikdy, pusť sa do toho, rozbehni sa a skoč.

Avšak sama príroda sa zdala byť už netrpezlivá. Keď Draco mrhal časom stojac ochabnuto pred dverami, zdvihol sa slabý vietor. Súčasne s ním došlo k pohybu, ktorý úplne tú scénu zmenil. Dvere pred ním sa s trhnutím otvorili a Malfoy sa zapotácal dozadu, chladnými prstami si zbytočne zovrel svoj šál. Placho zalapal po dychu a zízal s veľkými očami na tieň pred sebou.

„Draco,“ povedala tá postava monotónne, „čo robíš?“ Ten tieň bol obrovský, nepochybne to bol samotný Gregory Goyle. Mal oblečený habit a na každej nohe inú ponožku. Oči mal prižmúrené a v jeho dychu bol takmer nechutný zápach, pri ktorom Draco zvraštil zhnusene tvár.

„Prišiel som sa s tebou porozprávať, Greg,“ povedal, keď sa znova dokázal vzchopiť. Bol, svojím vlastným spôsobom, vyrovnanejší, než si myslel, že bude. Avšak stále sa mu darilo vyzerať zhrbene a neohrabane. Napriek tomu sa mu 'vyrovnanosti' podarilo zbaviť lepšie než Goylovi. Ten veľký muž sa opieral o zárubňu, oči mu krúžili ako nejakému zvedavému netopierovi. Zdalo sa, že mu krátke vlasy trochu podrástli, chlpy na brade boli neudržiavané a nehodili sa mu.

„Greg?“ spýtal sa Draco znova, keď sa predklonil, aby sa priateľovi lepšie prizrel. Goyle si však všimol Dracovej zvedavosti a zjavne v rozpakoch sa vyhol očnému kontaktu. „Nevadilo by, keby som vošiel?“

Goyle si poškrabal bradu. S pokrčením pliec pretočil očami, zastrčil si ruky do vreciek a zamieril dovnútra. Draco ho nasledoval, tváril sa pokojne a zvedavo. Ale Goylove bývanie bolo v príšernom stave. Kozub bol jediným zdrojom svetla v celej obývačke a na stole boli tri otvorené fľaše od vína. Pred pár dňami, pomyslel si Draco, by nepodozrieval Goyla, že zvládne tak veľa vypiť. Avšak Goylove činy ukazovali, že tomu tak bolo.

„A-ako...“ začal Draco, keď stál uprostred obývačky a rozhliadal sa po každej zmene, ku ktorej došlo, „ako si sa mal?“

Ten veľký muž žuchol na gauč. Už skôr položil naplnený pohár na konferenčný stolík a teraz ho hodil do seba.

„Už som Pansy týždeň nevidel,“ informoval Draca, fascinovaný svetlom ohňa. „Asi sa na mňa nechce znova pozrieť.“

„Prečo by sa na teba nechcela pozrieť?“ spýtal sa Draco, keď pokračoval v skúmaní vnútrajška domu.

Goyle zvraštil tvár. Sarkasticky sa na Draca pozrel. Preč bol ten triezvy smútok, ktorý sa ho len nedávno zmocnil, teraz bol čas, aby jeho hnev zažiaril.

„Prečo by sa na mňa nechcela pozrieť?“ zatrpknuto sa posmieval. „Prečo? Pretože som pred ňou zo seba urobil úplného blázna... nepozeraj sa tak na mňa. Totálne som po nej šiel a po celý čas sa zaujímala o teba! Ja... ja som dokonca upratal dom a navaril. Ja som použil kolínsku!“

Malfoyove plecia poklesli. Začal sa po tej rozhádzanej budove potulovať a jeho prsty zdvihli prázdne fľaše ležiace na stole. Keď každú hodil do smetného koša, zobral handričku z dresu. Namočil ju a utrel ňou povrch stola. Zdvihol prevrátené stoličky. Bezmocne odpovedal: „Ty vždy používaš kolínsku.“

„Nie túto sračku,“ stiahol sa Goyle, keď zdvihol fľaštičku, ktorá náhodou bola hneď vedľa neho. „V skutočnosti som na ňu premrhal 20 galeónov.“ Zdvihol ju a hodil ju na gauč oproti nemu. Tá malá vecička dopadla na vankúš a chvíľu nadskakovala. „Povedala, že smrdí ako močovka.“

Malfoy s povzdychom doupratoval oblasť kuchyne a hoci sa to miesto neiskrilo čistotou, bolo to veľké zlepšenie. Ako ďalšie, pripadajúc si takmer otcovsky, prešiel k drezu a pustil vodu, doumýval špinavé taniere, ktoré v ňom bezmocne ležali. „Nevšimol som si, že voniaš ako močovka.“

Goyle si odfrkol, „áno, ty si veľa nevšímaš, však?“

Malfoy s trhnutím prehltol svoju pýchu. Goyle mal samozrejme pravdu. Jednako sa rozhodol, že sa nebude brániť - dokonca aj keď bol Goyle totálne opitý. Bolo mu jasné, že nemá veľkú šancu vyhrať túto diskusiu. Pokračoval v upratovaní tých trosiek, ktoré Goyle nazýval domovom. Zdvihol nohu, zakopol ľahkomyseľne otvorené dvierka na šporáku a pohol sa ku Goylovi. Na ceste strhol deku z druhého gauča a prehodil ju cez Goyla. Ale Goyle sa len zaksichtil a spakruky ju odrazil.

„Draco?“ povedal Goyle, keď sledoval, ako sa tá vlnená prikrývka kĺže k zemi.

„Áno?“ spýtal sa Malfoy zízajúc na odmietnutú deku. Nemohol si pomôcť, aby sa necítil dotknuto, keď bola takto odmietnutá. „Nepovyšuj sa.“

Malfoy si vzdychol a zvalil sa na druhý gauč, ruky voľne položené na stehnách. Vydýchol a potom, s hlasným zastonaním, si zovrel rukami hlavu a nechal Goyla, aby na neho v zúrivosti zízal.

„Malfoy, nemám celú noc, dobre? Mám aj iné veci na práci.“ Ale Goyle ešte nikdy nevyzeral tak nemotivovaný. Prakticky sa roztápal na poduškách toho gauča a vyzeral, že nemá v najmenšom úmysle nejako skoro opustiť jeho pohodlie. „Takže začni s čímkoľvek, čo si prišiel povedať. Máš pred sebou svadbu, nie?“ Potom ostro vyšplechol: „Choď si začať nový život.“

Ale Malfoy vzhliadol z dlaní. Mierne spotený sa predklonil, vyzeral, že sa leskne zúfalstvom.

„Nie, nie... Goyle... už sa viac nebudem ženiť!“ Zúfalý úsmev sa mu roztiahol v tvári v nádeji, že tie novinky okamžite veci napravia. Avšak Goylova tvár sa nezmenila na zvedavú. Namiesto toho len očervenel. Zdalo sa, že nasadil výraz ešte väčšieho nešťastia, priveľa k Dracovej hrôze. Tvár mu posmutnela a vyzeral úprimne mrzutý v celej svojej kráse.

„Čože?“ spýtal sa, keď jeho tvár stratila všetku farbu. „Čo? Čo sa... čo sa stalo?“ Keď sa zdvihol z gauča, nezreteľne zamrmlal: „Čo si urobil, Malfoy?“ Vyzeral zúrivo takmer proti svojej vôli, ako keby ten pocit bol skoro nevyhnuteľný. Ale opito zdvihol päsť a vyzeral pripravený zložiť Draca. „Čo si jej urobil?“

„Nič!“ bránil sa Malfoy, ale tiež cúval z gauča, keď zdvihol ruky na obranu. Nepochyboval, že by ho Goyle praštil, ak by mal šancu. Ale Draco sa mu tú šancu nechystal poskytnúť. Namiesto toho jeho hruď poklesla, vyzeral absolútne bezbranne za tými jeho zdvihnutými dlaňami. A zatiaľ jeho prútik spočíval v zadnej časti jeho vrecka, nebol pripravený vytiahnuť ho; a čo viac, nemyslel si, že si Goyle také zaobchádzanie zaslúži.

„Ja som jej len povedal, čo skutočne cítim, Goyle. Ja som jej len povedal...“

Goyle zvraštil tvár. Vyzeral škaredo a opitý zúrivosťou.

„Čo skutočne cítiš?“ spýtal sa so znova červenou tvárou. Obočie mal zdvihnuté a oči prižmúrené. „Čo skutočne cítiš?“

Malfoy úplne zbledol. „Áno... čo skutočne cítim.“

„A čo skutočne cítiš, Malfoy?“ spýtal sa Goyle, ale tentoraz sa mu podarilo na svojho priateľa zaútočiť. S jedným rýchlym pohybom ruky zdvihol Malfoya pod krkom zo zeme. Draco zalapal po dychu, ale bolo príliš neskoro brániť sa. Bol odtiahnutý do rohu obývačky a okamžite prirazený chrbtom o stenu.

Goyle bol silný a pevne Draca zvieral, udržiaval ho trošku nadvihnutého nad zemou. Malfoyove ruky vyleteli k miestu, kde ho Goylove dvíhali. Jeho viazanka sa začínala sťahoval, rýchlo ho dusila. Ale Goylove oči boli spojené s jeho a za nimi zúril spaľujúci oheň.

„Odpovedz mi!“ zakričal nahlas a dožadoval sa: „Čo si urobil?“

S problémami pri dýchaní si Draco nemohol pomôcť, aby len nelapal po dychu. Zovrel Goylove tučné prsty, snažil sa ich vypáčiť. Avšak teraz zjavne stratil túžbu oslobodiť sa. Nemohol poprieť vážnosť v priateľových očiach. Namiesto toho klesol nižšie, úplne sa vzdal. „Nikdy som sa nechcel oženiť s Pansy...“ zachrapčal, tá guča sa mu zase nazbierala v hrdle. „Ja som nikdy... nikdy som do nej nebol zamilovaný.“

Medzi nimi uplynul len krátky okamih. Goyle vyzeral, ako keby práve po prvý raz Malfoya uvidel. Oči mal rozšírené a ústa pootvorené. Potom sa prebral zo svojho sebaklamu. Tvár mu očervenela tak silným odtieňom červenej, aký Draco nikdy nevidel. Jeho prsty sa mu zovreli okolo krku silnejšie. Odtiahol Draca od steny a treskol s ním o ňu. Za jeho kedysi priateľskými očami bol predtým ten najopitejší lesk, ale z ničoho nič chýbal.

„Ty si mi klamal? Ty si klamal jej!“ Zareval, zdvihol voľnú ruku do vzduchu. Potom, následne, ju zovrel do päste.

Draco silne zatvoril oči, pripravil sa na úder. Tvár mu zneistela, inak vážna s novým zápasom sebauvedomenia si. Opäť pociťoval túžbu roztrhať tie steny. Mohol v hlave počuť zhon hlasov, ktoré sa mu posmievali. Potom mu povedali, že mu to hovorili, že všetko to jeho plánovanie bolo samozrejme zbytočné. Skutočné šťastie, vraveli, napriek jeho hrôze, nie je určené pre Draca Malfoya. Potom sa Goyle rozhodol neplytvať ďalším časom. Rýchlo sa zahnal a v okamihu, ako mu vrazil päsťou do tváre, pustil ho a nahlas zaklial, „kurva!“

Obaja sa pri tom kontakte zosunuli k zemi: Goyle so sklamaným povzdychom a Malfoy so zraneným zastonaním. Zvieral si rukami nos, z ktorého sa teraz liala krv. Chrbtom skĺzol po stene rovnako, ako to urobil Goyle. Ale obaja boli porazení. Goyle pred seba vystrel nohy a Malfoy urobil to isté, pritlačil blonďavú hlavu o stenu za sebou. Obaja spoločne zadychčane dýchali, takmer rytmicky, sedeli tam bez života v tichu.

Tie hlasy, ktoré zaplavovali Dracovu myseľ, ustúpili. Zoslabli do mlčania, vychutnávali si pohľad, ktorý teraz videl Draco. S rukami pri nose ním potiahol, pokúsil sa odžmurkať slzy, ktoré mu zaplnili oči. Iste, ten úder bolel, ale to nebolo príčinou jeho smútku. Odolal nutkaniu cítiť sa kvôli tomu trápne, pretože čo dobrého by to teraz prinieslo? Už zo seba urobil toho najväčšieho blázna, ktorého urobiť mohol. Už nižšie klesnúť nemohol. Avšak Goyle prehovoril prvý. Hoci Draco už nejaký čas premýšľal o tom, čo chce povedať. Goyle mal guráž urobiť to skôr, keď zvraštil svoju tvár. Vecným tónom prehlásil: „Som opitý.“

Ale Draco mu to nemohol klásť za vinu. Iste, karty sa obrátili, ale v žiadnom prípade nebol Draco v pozícii, aby mu niečo vyčítal. Na Goylovom mieste by urobil to isté. Pokrútil hlavou, spustil ruky z tváre. Pretože sa to začínalo stávať pravidelnosťou, neobťažoval si ju utrieť od krvi. Namiesto toho sa zaklonil dozadu a jednoducho sa zamračil.

„Je mi to ľúto,“ smutne povedal.

Avšak Goyle pokrútil hlavou. Na oplátku zatvoril oči. Druhou rukou si zvieral päsť, ako keby si pri údere Malfoya ublížil. „Nie je to tvoja vina,“ povedal so skutočným úsilím. „Si chorý.“

Na chvíľu Draco stuhol. Nechal ruky, aby sa pohybovali po podlahe Goylova domu. Neobťažoval sa byť dotknutý Goylovým obvinením; už to sám vedel. Jeho otec to dal pomerne jasne najavo a teraz aj Goyle. V skutočnosti tomu začínal veriť sám. A keď tam tí dvaja sedeli spoločne vo svojich vlastných myšlienkach, Malfoy začul, ako Goylove telo ochablo. Jeho statná postava skĺzla ku kraju steny a s jedným hlasným zachrápaním sa zvalil k zemi úplne. A so stále žiariacim kozubom tam Draco zostal bez pohybu, zízal dopredu v tej dooranžova osvetlenej temnote, až kým si to už viac neuvedomoval.

16472