Trošku zrýchlime, nevadí, že nie? Doobeda máme trošku pretlak a ja som sa nejako v tejto kapitole zasekla, tam možno rozdelenie pomôže.
Kapitola 7 1/2 – Tiene v temnote
Hermiona krívala po tmavých žalároch a bezmocne sa chytala stien, aby sa udržala na nohách. Ešte nikdy predtým si tak neuvedomovala význam slovného spojenia „ticho ako v hrobe“. To ticho v chladných tmavých žalároch bolo takmer ohlušujúce - dosť na to, aby sa z neho človek zbláznil. Hermiona sa neovládateľne triasla a ale po chvíli si uvedomila, že to nie je od chladu, ktorý pripisovala studeným stenám, ktorých sa pridržiavala kvôli podpore.
Prvýkrát po mnohých rokoch cítila, že má strach. Nie taký strach, ako keď sa Ronovi bála povedať o Malfoyovi alebo keď sa bála, že spadne dole schodmi - ale bála sa niečoho neznámeho a temného. Nedokázala ten pocit vysvetliť - logika a rozum boli nepoužiteľné. Vedela len, že jej srdce hlasno búši v ušiach, a predsa ju okolité ticho ochromovalo. Z úst jej vychádzala para, keď sa vydychovala a nadychovala v snahe spomenúť si na cestu späť.
Bola príliš veľká tma, aby videla, odkiaľ prišla, a jediné, čo dokázala rozoznať, boli nejasné tiene predmetov, ktoré ju obklopovali. Došlo jej, že každý, kto nepozvane vstúpil do žalárov, už nemal nikdy odísť.
„Zlatá brána otvorená... zlatým kľúčom podoprená...“ začala si spievať tlmeným hlasom, aby prehlušila hučanie v ušiach.
V tej tme sa šírila ozvena jej krokov a rozliehal sa jej hlas. „Kto do nej vojde...“
„Kto do nej vojde...“ rezonoval jej hlas.
„Kto do nej vojde...“ ale tentoraz to nebola ozvena. Hlas, ktorý zopakoval tie slová, nebol Hermionin trasúci sa, tichý hlas, ale skôr prenikavý, vysoko položený hlas.
„Haló?“ zavolala Hermiona.
Žiadna odpoveď. Poskakovala dopredu a naslepo sa chytala všetkého, čo by jej poskytlo oporu. „Je tam niekto?“ zopakovala. Chĺpky vzadu na krk sa jej zachveli, keď sa ten hlas ozval znova.
„Hlava mu zojde...“
„Kto to je?“ vykríkla Hermiona. V prstoch opatrne zovrela prútik a vytiahla ho.
„Lumos!“ zašepkala. Žiadne svetlo. Zopakovala to kúzlo znova, ale zo špičky jej prútika žiadne svetlo nevyšlo. Od strachu ju už dávno opustila logika s rozumom a teraz jej dokonca nefungovala mágia - Hermiona sa zastavila a natiahla krk, snažiac sa zazrieť zdroj hlasu.
„Kto... kto to je?“ povedala dusivo. „Malfoy... si to ty?“
Ten hlas pokračoval svojím prenikavým hlasom. „Či je ona, či je on...“
„To nie je vtipné!“ vykríkla Hermiona. „Malfoy, prestaň!“
„Nepustím ho z brány von!“ dokončil hlas tú pieseň. Hermiona sa okamžite otočila a zvýskla, keď ju obklopil vír jasne zeleného dymu a z neho sa vynoril tieň postavy.
Siahla po prútiku, ale s trasúcou rukou ho nedokázala poriadne zovrieť.
„Eliáš!“ zakričala.
„Nepustím ho z brány von!“ zopakovala tá postava. Hermiona stále nedokázala rozoznať, kto tá postava je, ale určite to nebol človek. Strašidelný hlas začal opäť spievať tlmeným tónom a Hermiona padla na zem, obklopená zelenou hmlou.
Srdce jej vynechalo úder, keď tá zelená hmla stúpala a pokrývala steny. Ten hlas sa teraz smial a samotný chlad žalárov sa Hermione začínal zarývať do kostí. Videla len zelenú farbu a uprostred nej tieň, ktorý ju rýchlo obklopoval.
„Pomoc!“ zvolala.
„Pomoc!“ zopakoval radostne ten hlas. Hrozivo sa zasmial, ako ten prenikavý smiech, ktorý vydáva pred útokom banší, ale s chladom, ktorý dokázal pochopiť len ten, kto čelil dementorom.
„POMOC!“ znova vykríkla Hermiona.
Pripadala si úplne bezmocná. Jej mágia nefungovala a končatiny jej zlyhávali. Zrútila sa na podlahu, keď sa tá zelená hmla zdvíhala vyššie a vyššie, zatiaľ čo sa tma odmietala rozplynúť.
„Už nebudeš spievať?“ ozval sa prenikavý hlas. Hermione sa rozšírili oči. Bol to hlas ženy.
„Kto si?“ Hermiona sa spýtala a trochu sa nadvihla.
„NEPUSTÍM HO Z BRÁNY VON!“ Zo zeme vyšľahli smaragdové plamene a popálili Hermione pokožku, keď padala dozadu. Zatemnilo sa jej pred očami a stratila vôľu ďalej sa pohybovať... pomaly sa ten prenikavý hlas vzďaľoval a posledné, čo počula, kým stratila vedomie, bol mužský výkrik a jasné biele svetlo.
***
Hermiona,
Nemôžem povedať, že to tu bez teba ide dobre, ale nie je to až také zlé. Ron je stále dosť mrzutý z tvojho odchodu a jediné, čo robí, je, že chodí do práce a vracia sa domov a spí a chodí do práce (no, vieš si predstaviť). Stále mu hovorím, aby ti napísal, a on mi vždy povie, že nevie, čo má povedať. (Zrejme mu nestačí „chýbaš mi“) Už to nie je také skvelé, ako to bývalo. Harry má plné ruky práce so záležitosťami ministerstva a dohliada na Rona v práci; myslím, že postačí povedať, že bez teba sa cíti mizerne. Čoskoro mu napíš, bude sa cítiť oveľa lepšie.
Všetci ostatní sa tu majú dobre... mama a otec sa starajú o Viktóriu a Teddyho, ktorí s nami trávia pár dní (Andromeda ho včera doviedla), takže sme s Harrym poriadne vyťažení. Rozhodli sme sa predĺžiť si pobyt v Brlohu o trochu dlhšie - najmä keď tu zostane Teddy. Mama si myslí, že je dobrý nápad, aby zostal aj Ron, tak aby sme na neho mohli dozerať.
Čoskoro sa vráť
Ginny
PS: Harry pozdravuje.
„Napísala si, že ťa pozdravujem?“ Harry sa spýtal Ginny, keď jej nakukol cez plece.
„Áno, áno, napísala,“ odpovedala Ginny a ukázala Harrymu presne to miesto, kam napísala svoje PS.
„Ďakujem ti,“ veselo odvetil Harry.
„Áno, som si istá, že sa teraz bude cítiť oveľa lepšie, keď si prečíta, že ju pozdravuješ.“
„Očividne je dôležitá myšlienka,“ bránil sa Harry. „Tak či onak, pochybujem, že Hermione niečo pomôže, aby sa cítila lepšie.“
„Ja viem...“ Ginny si vzdychla.
„Prial by som si však, aby sa Ron prestal správať ako surovec,“ zamyslel sa Harry.
„Ako to myslíš?“
„Videla si, ako sa dnes večer zahryzol do pečienky?“
„Ron bol vždy taký,“ zažartovala Ginny. „Vždy dal priechod svojim pocitom pri jedle.“
Vtom vrzli dvere do Ginninej spálne a dovnútra sa vrútil Teddy.
„Strýko Harry!“ posťažoval sa.
„Čo je, Teddy?“ Harry sa spýtal, keď vzal batoľa do náručia a zdvihol ho z podlahy.
„Vikí mi vzala metlu!“ rozplakal sa. Bol ešte príliš malý na to, aby dokázal správne vysloviť Viktóriino meno.
„Musíš sa s ňou podeliť,“ odpovedala Ginny s úsmevom.
„Ale je moja!“
„Áno, zlatíčko, to viem,“ odpovedala Ginny. „Ale ona ti dovolí hrať sa s jej hračkami, však?
„Je hlúpa!“ Teddy zakričal.
„To nehovor!“ Harry povedal prísne. „Je to tvoja kamarátka, však?“
„Nie, je to dievča!“
Harry sa zasmial, keď Ginny dala Teddymu bozk na líce. „Jedného dňa budeš prosiť, aby sa dievčatá stali tvojimi kamarátkami,“ povedal mu Harry.
„Čože? Taký fešák ako Teddy?“ Ginny sa usmiala. „Dievčatá budú na neho stáť v rade.“
„To je pravda.“
„Hnus!“ Teddy zakňučal.
„Hej, nie je už čas na spánok?“ Harry sa spýtal Teddyho, ktorý sa potmehúdsky usmial. „Poďme dole a ospravedlňme sa Viktórii. A potom pôjdeme spať.“
„Môžem spať v tvojej izbe?“ spýtal sa Teddy Harryho.
„Áno, určite,“ súhlasil. Vstal a pobozkal Ginny, zatiaľ čo sa Teddy začal na oboch smiať.
„Loptoš jeden,“ zažartovala Ginny, keď Harry s Teddym odišli z izby. Ginny sa vrátila k svojmu stolu a zrolovala pergamen, na ktorom mala napísaný list. Opatrne ho pripevnila k nohe sovy a poslala ju letieť v ústrety popoludňajšiemu slnku.
---
PP. Hermiona si pôvodne spieva naše Kolo, kolo, mlynské... v anglickej verzii to končí ashes, ashes (na popol). Ale nahradiť to ... a urobíme bác... by si nebolo to pravé :)