Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 9 1/2 : Severná veža

Minerva McGonagallová bola dnes dosť unavená. Odkedy odišla z Rokfortu do dôchodku, k smrti sa nudila a nemala na práci nič iné, len počítať ubiehajúce sekundy. Občas od svojich bývalých študentov dostala sovy a ešte ďalšie od kolegov, ale chcela sa vrátiť k vzrušeniu, ktoré jej prinášalo učenie, formovanie nových myslí a vštepovanie svojej múdrosti novým študentom.

Začula malé zaťukanie na okno.

Okamžite otočila hlavu k oknu, kde uvidela malú sovu dlhochvostú, ktorá vzrušene trepotala krídlami, aby vstúpila. McGonagallová siahla po okennej rímse, uvoľnila ju a pustila vtáka dovnútra.

„Ahojky,“ uvítala ju milo, keď jej sova položila do dlane zrolovaný pergamen. McGonagallová list rozbalila a sova ponorila zobák do neďalekého pohára s vodou.

Večera absolventov Rokfortu

Drahá profesorka McGonagallová,

srdečne vás pozývame na výročnú večeru absolventov Rokfortu, ktorá sa koná na počesť stretnutia mnohých bývalých študentov Rokfortu, ktorí sa stále vracajú do svojho druhého domova, aby si pripomenuli nádherné spomienky, ktoré si tam vytvorili.

Ako bývalú profesorku a učiteľku práve týchto študentov vás s veľkým potešením pozývame a dúfame, že nás poctíte svojou prítomnosťou, a to už o tri týždne v sobotu.

S úctou,

Pomona Sproutová

riaditeľka Bradavíc

PS: Radšej by si mala prísť, Minerva, dosť dúfam, že ťa to presvedčí, aby si sa vrátila z dôchodku a začala znova učiť.

McGonagallová sa usmiala a odložila list na svoj starý drevený stôl. Keď otvorila okno, aby sova odletela, priletela druhá. Táto sova bola oveľa väčšia a oveľa pohotovejšia. Nerozvírila si perie, ani sa nezdržiavala hľadaním vody. Jediné, čo urobila, bolo, že položila list na stôl a roztiahla svoje majestátne krídla, aby sa pripravila na odlet do večerného slnka.

McGonagallová sa pozrela na obálku a uvidela meno odosielateľa: Hermiona Grangerová. Usmiala sa, keď spoznala meno svojej najbystrejšej študentky, len jej úsmev trochu povädol, keď videla, komu je list adresovaný. Ron Weasley?

„To musí byť omyl,“ uvažovala McGonagallová nahlas. Otvorila list a prečítala si jeho obsah.

Ron,

Nehnevaj sa, o chvíľu budem doma. Buď dobrý a nezabudni, že ťa budem mať vždy rada.

S láskou

Hermiona

McGonagallová sa mierne začervenala, keď si uvedomila, že to nie je určené pre jej očí. Rozhliadla sa, ale sova, ktorá správu doručila, už odletela.

****

Stovky míľ odtiaľ Ron Weasley otvoril list, ktorý poslala Hermiona, ale bol adresovaný profesorke McGonagallovej.

So zatajeným dychom ho preletel očami. Oči sa mu rozšírili pri pochopení toho, čo čítal, a skôr než sa dostal k poslednému slovu, zastrčil list do vrecka a schmatol malý modrý ruksak pri nohách svojej postele. V priebehu chvíľky ho naplnil habitom a súpravou elixírov pre prvý ročník.

Keď Harry počul na poschodí rozruch, vošiel do Ronovej izby s výrazom znepokojenia v tvári. „Ron... čo sa deje?“

Ron neodpovedal, ale namiesto toho otvoril obrovský kufor pod posteľou a vybral z neho kamennú misu.

„Čo sa deje?“ Harry sa spýtal. „Ron, vážne, čo sa stalo?“

„Odchádzam,“ odpovedal Ron krátko.

„Kam?“

„Na Malfoy manor.“

****

Ginny sedela na pohovke v obývačke s výtlačkom Týždenníka čarodejníc na stehnách, z ktorého sa na ňu usmieval obrázok pomerne skromne oblečeného Viktora Kruma. Ginny uvažovala, ako by v tejto póze vyzeral Harry, a začala sa usmievať.

Jej predstavy o Harrym prerušil zvuk kufra, ktorý bol vlečený po schodoch. O niekoľko sekúnd sa na scéne objavil Ron s kufrom a veľkou kamennou misou v druhej ruke. Harry ho sledoval s ustráchaným výrazom v tvári.

„...milión vecí, ktoré sa môžu stať cestou tam!“ vravel Harry. „Poznáš vôbec cestu?“

Ginny rýchlo zastrčila časopis a vstala. „Čo sa deje?“

„Ron chce ísť na Malfoy manor,“ povedal Harry na rovinu.

„Zbláznil sa?“ Ginny spadla sánka.

„Ahoj!“ zamával pred ňou Ron. „Ja som tu!“

„Zbláznil si sa, dočerta, Ron?“ vyprskla Ginny.

„Áno, zbláznil.“

Ron zdvihol kamennú misu a položil ju na drevený kufor. Schmatol prútik, priložil si ho k spánku a opatrne vytiahol z hlavy strieborné vlákno.

„Čo robíš s tou mysľomisou?“ spýtal sa Harry.

„Nič,“ povedal Ron, keď vzal to vlákno a vložil ho do obrovskej kamennej misy. Okamžite začalo v mise svietiť svetlo a objavila sa hlava Draca Malfoya.

„Pozri, Grangerová,“ povedal Malfoy. „Vlak na predmestie odchádza presne -,“ Malfoy sa odmlčal, aby skontroloval hodinky, „o 44 minút. Bude nám trvať najmenej dvadsať minút, kým sa dostaneme do Šikmej uličky, kde budeme musieť použiť krb, aby sme sa dostali na stanicu, kde nám bude trvať ďalších desať minút, kým sa dostaneme k vlaku. To ti poskytuje ďalších 14 minút na zbalenie vecí a odchod so mnou.“

„Odkiaľ máš tú spomienku?“ Ginny sa spýtala. „Bol si s Harrym a bral si Hermionin kufor, keď to Malfoy povedal.“

„Počul som ho zhora, ale zvyšok vety som nezachytil. Na tom nezáleží,“ povedal Ron. „Viem, ako sa tam dostať.“

„Ty si blázon!“ Ginny sa rozplakala. „Prečo sa zrazu chceš dostať na manor?“

„Pozri sa na toto,“ povedal Ron a strčil Ginny do rúk list.

Ginny si list prečítala a oči sa jej v šoku rozšírili. „Je Hermiona v poriadku?“

„Počkaj, čo je to za list?“ Harry sa spýtal, keď čítal Ginny cez plece.

„Zrejme ju popálil ten duch... Malfoy za to zaplatí životom!“ vyštekol Ron.

„Počkaj chvíľu,“ povedal Harry. „Ako vieš, že ju napadol? Možno sa len pýta?“

„Harry, pozri sa na to, ako opisuje tú bytosť a ako o nej hovorí! Očividne má skúsenosť z prvej ruky.“

„Tak načo sa tam chystáš?“ spýtal sa Harry. „Aby si bol jej rytierom v žiarivej zbroji?“

„Možno,“ odsekol Ron chladne a vykročil k dverám.

„Viem, že ti na Hermione záleží,“ začala Ginny. „Ale musíš pochopiť, že s tým nemôžeš nič urobiť.“

„Môžem ju zachrániť, môžem ju priviesť späť,“ vystrelil Ron.

„Ron, je to veľké dievča,“ povedal Harry. „Nepotrebuje tvoju ochranu, nepotrebuje ani moju.“

„Ak si myslí, že potrebuje Malfoyovu ochranu, tak potrebuje aj moju,“ odvetil Ron.

„V tom prípade idem s tebou,“ povedal Harry.

„Čože?“ zareagovali Ginny aj Ron jednohlasne.

„No Hermiona je aj moja kamarátka a ja ju možno nemám rád ako ty, ale mám ju rád ako kamarátku, a ak potrebuje pomoc, pôjdem tiež.“

„No nenecháš ma tu,“ povedala Ginny neoblomne. „Pôjdeme všetci. Ale pôjdeme zajtra ráno.“

„O čom to hovoríte?“ spýtal sa Ron.

„Ron, je takmer jedenásť hodín v noci. Teda, viem, že chceš, aby sme vyrazili hneď, ale nemôžeme sa uprostred noci vytratiť len tak.“

Ron zastonal a Harry mu položil ruku na plece. „Ber alebo nechaj tak,“ povedal. „Vyrazíme hneď zajtra.“

„Dobre,“ povedal Ron skľúčene a vrátil sa na poschodie.

****

„Toto je hlavný vchod do sídla,“ vysvetľoval Draco a bez nadšenia ukázal na obrovské osem metrov vysoké dvere. Dvere boli z dubového dreva gaštanovej farby a nad nimi bol do steny vyrytý tmavý čierny had a pod ním nápis „Draco Dormiens“. Okná chladného sídla začala pokrývať slabá námraza, pretože sa blížila zima.

Hermiona hľadela na nádherný vchod na Malfoy manor a nemohla si pomôcť, ale krása a honosnosť na ňu urobili dojem.

„Ak na teba zaútočí Lestrange, z tohto východu neutekaj,“ povedal Draco bezstarostným tónom. „Za týmito dverami je pred hlavnou bránou ešte asi kilometer cesty a ver mi, že rastliny nie sú priateľské.“

„Vďaka,“ odvetila Hermiona chladne. „Som rada, že ti na tom záleží.“

„Myslím to vážne, Grangerová,“ povedal Malfoy a mierne sa pousmial. Hermiona predpokladala, že si predstavuje, ako ju zje desaťmetrová jabloň.

„Poďme ďalej,“ pokračoval Draco a vykročil ľavou chodbou, ktorá viedla k chodbe plnej dverí. Dvere boli rôznych veľkostí a tvarov, ale všetky mali tmavohnedú farbu, ktorá dobre ladila s tmavobéžovými stenami.

„Čo je za všetkými tými dverami?“ opýtala sa Hermiona.

Draco pokrčil plecami. „Veci,“ odpovedal nenútene. „Väčšina z nich je len prázdna, takže sa tým netráp. Jediné, čoho sa musíš obávať, je toto,“ dodal, keď sa blížili k obrovskému obrazu pripevnenému na stene.

Rám mal medenú farbu a bol zložito vyrezávaný s kvetinovými vzormi. V ráme nebola žiadna skutočná maľba, ale Hermionu ohromila obrovská spálenina uprostred plátna.

„Grangerová, sem!“ Draco ju podráždene usmernil k malému priechodu na druhej strane chodby.

„Čo sa stalo s týmto obrazom?“ Hermiona sa spýtala, keď prstami prechádzala po roztrhanom plátne.

Dracovi pri pohľade na Hermionine prsty na plátne mierne zacukalo v tvári. Hermiona si to všimla a okamžite stiahla ruku, keď prevrátil oči. „Je spálený, nevidíš?“

„Áno, vidím,“ odpovedala Hermiona cez zaťaté zuby. „Prečo je spálený?“

„Prečo na tom záleží?“

„Ide o to, že... no, všetky ostatné obrazy s tvojimi predkami a ktovie čím ešte vyzerajú tak kráľovsky a honosne a tento spálený obraz... kde je osoba z tohto portrétu?“

„S ňou si nerob starosti,“ povedal Draco potichu. „Už sa nevráti.“

Hermiona slabo cúvla pri pohľade na tú bolesť v Malfoyových očiach. Aj on si uvedomil trpkosť vo svojom hlase a okamžite sa spamätal. „Merlin Grangerová, už by som mohol trikrát obísť hrad na jednokolke, mohla by si sa, prosím, ponáhľať!“

Hermiona na Draca zazrela a nasledovala ho k malej soške hada stočeného okolo slizolinského znaku. „Aké nóbl,“ poznamenala Hermiona sarkasticky.

Draco ju ignoroval a načiahol sa po hadom tesáku, za ktorý mierne potiahol. Potom vytiahol prútik, dotkol sa jeho hrotom práve toho tesáka a povedal: „Venio!“

Tesák sa nepohol, ale namiesto toho sa pod zemou začal ozývať hlasný žblnkotavý zvuk a na podlahe sa objavil štvorcový priechod, keď sa podlaha začala vzďaľovať. Hermiona ohromene zízala. „Vy ste ale paranoidní,“ poznamenala. „Všade máte tajné chodby!“

„Veľmi bystré, Grangerová, si skutočný komediant,“ sarkasticky odvetil Malfoy. „Vedie to priamo do chodby medzi týmto poschodím a žalármi, takže tak trochu cestuješ medzi poschodiami.“

Hermiona roztržito prikývla.

„Vedie až na druhý koniec hradu a do zadného vchodu na úpätí Južnej veže.“

„Správne,“ povedala Hermiona, pričom tomu nevenovala pozornosť. Celá jej pozornosť sa sústredila na ten spálený obraz na druhej strane chodby. Oči mala upreté na tú spálenú značku na plátne a v duchu sa vrátila k popáleninám na rukách.

Malfoy sledoval Hermionin pohľad na plátno a znepokojilo ho to. Niečo v jej výraze ho znervóznilo a hneď vedel, čo to je - skladala si kúsky. Kým mala oči prilepené na obraz, pravou rukou sa dotýkala popáleniny na ľavej ruke a Dracovi to došlo. Vedel, že je len otázkou času, kedy na to príde.

„Pán Malfoy!“ napätie v miestnosti sa prerušilo, keď sa Eliáš zjavil medzi Hermionou a Dracom. Hermiona sa otočila a pozrela na krehkého starca, ktorého výraz bol intenzívne pozorný a ustaraný.

„Máme situáciu v Severnej veži, pane,“ zašepkal Eliáš. A hoci sa snažil byť nenápadný, Hermiona jasne počula rozstrasený tón jeho hlasu.

„O čom to hovoríš?“ spýtal sa Malfoy. Eliáš veľmi nenápadne gestikuloval smerom k Hermione, čím naznačil, že v jej prítomnosti nemôže nič povedať. Malfoy okamžite pochopil a pozrel sa na ňu.

„Musím to vyriešiť,“ povedal stroho. „Zostaň tu.“

„Nezostanem!“ Hermiona povedala.

„Prečo, do čerta, nie?“

„Chcem to vidieť! Je to ten duch, však? Tá žena, čo ma popálila?“ Hermiona sa spýtala.

Draco vedel, že je len otázkou času, kedy si všetko poskladá dokopy. „Grangerová, drž sa, dočerta, odo mňa ďalej. Je to pre tvoje vlastné dobro!“

„Čo ťa to zaujíma?“

„Je mi to jedno!“ Draco si odpľul. „Ale toto je môj prekliaty dom a ty urobíš to, čo ti do čerta poviem!“

„Neurobím,“ povedala Hermiona tvrdohlavo. Eliáš sa tváril znepokojene, keď stál medzi nimi dvoma, každý rovnako agresívny a tvrdohlavý ako ten druhý.

„Fajn, nech je teda po tvojom,“ povedal Draco a vytiahol prútik. „Petrificus Totalus!“

Hermionin výkrik sa nikdy nedokončil, pretože zamrzla v polovici vety, úplne ochromená. Jej telo padlo na zem a posledné, čo jej nehybné oči videli, boli Dracove svetlé vlasy, ako sa odmiestnil k Severnej veži.