Tak čo je vlastne v tej veži?
Kapitola 9 2/2 : Severná veža
Hermiona netušila, čo sa dialo v Severnej veži. Jediné, čo jej paralyzované telo počulo, bol slabý zvuk zavýjajúceho vetra vonku a šplechot dažďa o okná. Sotva počuteľné zvuky duchov, ktorí sa potulovali po sídle a zhovorčivých Malfoyovcov na portrétoch boli pre Hermionu jediným zdrojom pohybu, keď ležala na podlahe a nemohla sa pohnúť.
Občas sa jej zdalo, že počuje kroky, ktoré sa k nej ponáhľajú, ale po chvíli ich zavrhla ako vlastný výmysel. Hlavu mala tvrdo pritlačenú o zem, pretože ju ťažila jej vlastná váha; našťastie namiesto studeného kameňa bol na tejto podlahe hustý koberec, ktorý Hermionu hladil po hlave, namiesto toho, aby jej ju otláčal.
Keď ležala paralyzovaná na podlahe, jedno bolo isté: Draco si to išiel "vybaviť" s tým istým tvorom, ktorý ju napadol. Keď sa na ňu pozrel, namiesto arogancie sa mu v očiach zračil vážny a prenikavý strach, ale ešte viac zraniteľnosť. Hermiona nevedela, čo to znamená ani prečo to tam je, ale rozhodne v tom bolo viac, ako Draco tvrdil.
Jej blúdiaca myseľ začula opäť počuť kroky a Hermiona sa opäť snažila presvedčiť samu seba, že to nikto nie je. Ale v skutočnosti to niekto bol. Buchot nožičiek domácej škriatky sa k nej začal približovať a Hermiona vedela, že keby sa mohla pohnúť, veľmi by si vydýchla.
"Slečna!" vypískla malá škriatka, keď zbadala Hermionu na zemi. Okamžite ju spoznala ako tú, ktorá ju liečila, keď sa popálila.
"Ach, vy byť zranená!" zapišťala škriatka. Hermiona sa pokúsila otvoriť ústa a povedať jej, aby zrušila kúzlo, ale nemohla sa pohnúť. Končatiny mala pevne pritisnuté a začínala v nej narastať frustrácia.
Hneď nato však škriatka zdvihla svoje zjazvené prsty a priložila ich Hermione k spánku. Objavilo sa bledé zelené svetlo a Hermiona pocítila, ako sa jej ruky a nohy uvoľnili ako struny, a čoskoro nato sa jej začala hýbať aj šija a hlava.
Niekoľko sekúnd ležala na zemi, aby sa spamätala z tridsiatich minút, ktoré strávila ležaním. "Vy byť v poriadku?"
Hermiona prikývla a mierne zdvihla hlavu, aby sa podoprela na lakťoch. "Ako si vedela, že máš na mne zrušiť toto kúzlo?" spýtala sa.
"Pán Eliáš ma poslal, aby som vám pomohla, slečna," odpovedala škriatka zdvorilo. Hermiona sa usmiala, keď k nej vystrela ruku, aby Hermione pomohla vstať z podlahy. Keď bola asi v polovici toho procesu, stenami opusteného panstva sa rozľahol prenikavý výkrik.
Škriatka zapišťala a rukami si zakryla ústa, zatiaľ čo Hermiona v šoku spadla na stenu. Srdce jej poskočilo, keď sa ozvena výkriku ešte stále odrážala od starých múrov panstva.
"Čo to bolo?" Hermiona vykríkla a priložila si prsty na uši, aby odstránila ozvenu.
Malá škriatka zase vystrašene zapišťala a rozbehla sa na druhú stranu chodby. Hermiona sa otočila a hľadela do diaľky na miesto, kam sa Draco premiestnil; zavrela oči a odmiestnila sa do Severnej veže.
****
Draco sa vyhol výbuchu smaragdových plameňov, ktoré mu preleteli okolo ucha. Tmu Severnej veže prerušovali chvíľkové výboje svetla z Dracovho prútika a tá diabolská zeleň z démonických plameňov, ktorými útočila Adria. Jej tienistá postava sa miešala s tmavými sochami vo veži a skrývala sa pred Dracovými ostrými a vnímavými očami. Kropaje potu sa mu vytvorili na bledom čele, ktoré bolo zamazané od krvi z obrovskej rany na spánku, ktorú mu spôsobil tvrdý dopad na stenu.
Draco sa s veľkou námahou zdvihol, priložiac si pravú ruku na hruď, aby zabránil bolesti, ktorú mu spôsobilo predchádzajúce popálenie. Prútik pevne zvieral v ruke a podarilo sa mu včas uskočiť, aby sa vyhol ďalšiemu výbuchu plameňov, po ktorom nasledoval maniakálny smiech.
"Poď sa hrať!" zvolala svojím vysokým hlasom.
Eliáš, hoci múdry vo svojich rokoch, bol oveľa menej skúsený v boji zblízka, najmä proti niečomu, s čím sa ešte nikdy nestretol. Prikrčil sa za stôl a vystrelil smerom k Dracovi niekoľko najzložitejších ochranných kúziel, aké poznal, keď sa k nemu Adria priblížila.
Malfoy sa uhol, keď naňho vyletel ďalší plameň a prešiel mu tesne okolo ľavého ucha. "Eliáš, drž sa od nej ďalej!" zakričal.
Eliáš začal hovoriť ďalšie ochranné kúzlo na Malfoya, ktorému sa podarilo dočasne sa zabezpečiť pri rohu a vyhnúť sa plameňom, ktoré tak strašidelne sprevádzal vysoký smiech.
Keď Draco vykukol spoza rohu, namieril prútik na tmavý tieň. "Sopei-"
Po Adriinom výkriku nasledoval prúd ohňa, ktorý zasiahol Draca priamo do hrude. Zdalo sa, akoby sa zastavil čas, keď Draco pocítil, ako ho plamene pohltili a prenikli mu až do srdca – keď nahlodali stred tohto krehkého orgánu. Zavrel oči a padol na zem, pričom si tvrdo udrel hlavu. Jeho výkrik sa rozľahol po celom hrade - zaznel tak ďaleko, že sa začali triasť samotné základy hradu.
Malfoy položil jednu ruku na zem, druhú na hruď a pokúsil sa vstať. "Eliáš, drž sa ďalej!" zakričal, keď Eliáš vystrelil na Adriu žiarivo žltý plameň, ktorý zasiahol tmavý tieň, no ten len tá čiernota pohltila.
Draco sa znova pokúsil odtlačiť od zeme a snažil sa zdvihnúť zo všetkých síl, ale nedokázal to. Mal pocit, že sa mu hrudník skrútil a zdeformoval a že ani všetka odvaha sveta mu nepomôže zdvihnúť sa zo zeme. V mysli sa mu robilo mdlo a videl, že má plece zmáčané krvou - krvácala mu hlava.
Začala sa mu motať hlava; Nie! povedal si v duchu. Nemôžem zomrieť... Keď niekoľkokrát zažmurkal, aby sa mu vrátilo vedomie, vo veži sa objavilo tmavovlasé dievča a Dracovi spadla sánka na zem.
"Grangerová! Vypadni!" zakričal.
Hermionina vydesená tvár pozrela na Draca, ktorý bezmocne ležal na podlahe a Eliáša, ktorý sa vyhýbal plameňom, ktoré naňho vystrelili. Hermiona vytiahla prútik, namierila na tmavý tieň a vystrelila naň prúd červeného svetla. Ako Draco očakával, tieň svetlo pohltil a znova sa ozval vysoký smiech.
Hermionu začali obklopovať plamene a na jej tvári sa zračila hrôza. "Protego!" zakričala, keď namierila prútik na seba, ale nič sa nestalo.
"Malfoy, čo je, dočerta, s tým duchom?" zvolala.
Eliáš ju zbadal a zdvihol prútik, mrmlal na ňu ochranné kúzla, keď sa cez jej ruku prepálil zelený plameň. To kúzlo však nefungovalo.
"Plamene ju obkľúčili!" Eliáš zakričal na Malfoya. "Nedá sa nijako zastaviť, pán Malfoy!"
"Povedal som ti, aby si sa od tohto držala ďalej, Grangerová!" zakričal Malfoy.
"Na to je už trošku neskoro, však?" vrátila mu Hermiona.
Malfoyovi mal divný pocit v hlave a vedel, že o niekoľko okamihov bude v bezvedomí a Hermiona bude mŕtva. Hlúpa humusáčka, nevie, ako sa proti Adrii brániť...
Bolo mu jasné, že bez ohľadu na to, s akou temnou mágiou Hermiona predtým bojovala, jediným spôsobom ako Adriu zadržať bolo použiť temnú mágiu, niečo, o čom Hermiona nič nevedela - vedel to len on a len on to dokázal.
A potom mu to došlo.
Zovrel prútik a namieril ho priamo na Hermionu: "IMPERIO!" zakričal.
"Malfoy! Čo-?!" Hermiona nedokončila vetu. Dracovi sa ju podarilo ovládnuť a použil svoj prútik, aby ju prinútil namieriť prútik na temný tieň, ktorý sa okolo nej vznášal.
"Drž ho pevne, Grangerová," povedal pomaly.
Hermiona roboticky držala prútik stabilne pred sebou. "Takže," pokračoval Draco. "Keď poviem 'Teraz', chcem, aby si z plných pľúc zakričala: "Sopeinsta Grecgo".
Plamene sa priblížili k Hermione a maniakálny smiech začal znova. "Teraz!" zakričal Draco.
Hermiona zvýšila hlas a zakričala: "Sopeinsta Grecgo!"
Na špičke prútika začalo žiariť malé biele svetlo, ale nič sa nestalo. "Hlasnejšie!" Malfoy zakričal. "Povedz to, akože to myslíš vážne!"
"Sopeinsta Grecgo!" zvolala.
Z jej prútika vystrelilo obrovské biele svetlo a prerazilo temný tieň. Na prchavú sekundu sa z tieňa vynorila chudá postava - žena. Ešte stále pohltená plameňmi padla na zem a chvíľu tam ležala. Draco sa otočil k postave, jeho rozmazaný zrak sa snažil rozoznať detaily scény pred ním, ale zmizla rovnako rýchlo, ako sa objavila, a temný tieň ju opäť pohltil.
Tiene sa začali rozplývať a čoskoro temnota utiekla cez nejaký únik na schodisku a v Severnej veži nezostalo nič okrem ticha. Čisté ohlušujúce ticho, ktoré sa zdalo takmer horšie ako útoky, pretože po tichu vždy nasledujú otázky - otázky, na ktoré Draco nedokázal alebo skôr nechcel odpovedať.
Hermiona pustila prútik, a keď spadol na zem, Draco ju oslobodil spod svojej kliatby. Kliatba z neho vyčerpala posledný kúsok energie a on tvrdo dopadol na zem - zavrel oči a ležal v kaluži krvi.
****
Brlohom sa prehnal studený vietor a obklopil spiaceho Harryho a Ginny. Ginny sa mierne zachvela a otočila sa k Harrymu, ktorý mal tvár zaborenú do vankúša a potláčal mierne chrápanie.
"Harry," povedala lenivo a hrubo ním zatriasla. "Zobuď sa."
Harry zhlboka zachrčal a otočil sa tvárou k polospiacej Ginny. Na zlomok sekundy otvoril oči a potom ich opäť zavrel, upadajúc do hlbokého spánku.
"Harry," zamrmlala Ginny uprostred zívania.
"Čože?" Harry zamrmlal. "Čo je?"
"Choď po deku."
"Prečo?"
Cez otvorené okno zavial ďalší studený vietor a Harrymu prebehol mráz po holom chrbte.
"Práve preto," povedala Ginny.
"Meh," zavrčal Harry a posunul sa do pohodlnejšej polohy. "Neskôr."
"Nie, no tak..."
Harry si sadol na ruky a pretrel si ospalé oči. "Fajn," zastonal. Zošmykol zo seba prestieradlo a otočil sa ku Ginny, ktorá akoby opäť zaspala.
Vstal, v tme zašmátral po okuliaroch a položil si nohy na studenú podlahu. Potom po zatvorení okna vyšiel na osvetlenú chodbu a snažil sa spomenúť si, kde sú uložené prikrývky.
"Ron?" Harry zašepkal a otvoril priateľovi dvere. "Ron, môžeme si požičať deku?"
Ron neodpovedal. "Ron," zašepkal Harry znova. Ron bol známy hlbokým spánkom, a tak bolo jasné, že Harryho nebude počuť.
Harry sa poškrabal na hlave a zívol, keď prešiel k Ronovej posteli, aby ho zobudil. Položil ruku na Rona a začal ním mierne triasť. "Vstávaj," povedal.
Namiesto Rona však Harry pod dlaňou pocítil obrovskú hromadu prikrývok. Prehrabával sa v nich a videl, že na posteli nikto nie je. Teraz bol už úplne bdelý a začal sa obzerať po izbe.
"Toto nie je smiešne, Ron," povedal unavene. "Vážne, kamarát."
Nedostal žiadnu odpoveď.
Vrátil sa k Ronovej posteli a na jednom z prestieradiel uvidel ležať kus papiera. Bol napísaný Ronovým písmom a zdalo sa, že ho napísal v zhone.
Musím ísť sám - Ron
---
189704