Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola tridsaťosem

Bol to začiatok druhej tajnej, zmenšenej verzie DA, ktorú Harry vo svojej mysli nazval SA, Slizolinská armáda, hoci mala len päť členov. Harry, Hermiona, Ron a Malfoy pomáhali slizolinčanom pracovať na technike súbojov a učili ich pokročilé obranné kúzla, ktoré sa zvyčajne učili až na aurorskom výcviku. Ctižiadostivosť a prefíkanosť, ktoré boli klasickými vlastnosťami slizolinčanov, im pomohli rýchlo napredovať a pre Hermionu s Ronom bolo dobré, že si mohli precvičiť boj voči inému štýlu súbojov.

Harry sa s nimi zvyčajne stretával v čase, keď sa schádzala normálna DA, takže tam bol často jediný, kto nebol slizolinčan. Cítili sa pohodlnejšie, čím menej chrabromilčanov tam bolo, hoci opatrne prijali prítomnosť Rona a Hermiony, keď museli. Keby to boli akíkoľvek iní chrabromilčania, slizoličania by sotva vzali na vedomie existenciu niekoho iného v červenej a zlatej.

Títo konkrétni slizolinčania v skutočnosti nebývali v súperení medzi fakultami veľmi aktívni, ale aj tak boli opatrní. Harryho, syna ich vedúceho fakulty a takmer zaradeného do Slizolinu, prijali ochotnejšie ako ostatných.

Väčšinou pracovali na tom, na čom pracovala DA, pokiaľ niektorý z nich nemal konkrétnu otázku alebo ich niečo nerozptýlilo. Harry si bral príklad z lekcií nemagického boja a z hodín s otcom a začal s precvičovaním presnosti. Vyčaroval terče a všetci zamierili svoje kúzla a snažili sa presne trafiť. Pri nehybných terčoch boli všetci dobrí a tak sa ich pokúsili oživiť, aby zistili, čo sa stane. Presnosť bola nižšia, ale ako trénovali, zlepšovala sa. Harry o tomto nápade povedal Hermione s Ginny, ktoré začali s rovnakým výcvikom v DA.

Od Charlieho alebo ohľadne neho nepočul ani slovo. To ho práve neznepokojovalo, pretože tušil, že sa nikto neodváži túto tému otvoriť. Spočiatku sa trochu obával, ako budú reagovať ostatní Weasleyovci, ale tieto obavy zahnala Hermiona. Bola jediná, s ktorou nemal problém porozprávať sa, keďže už počula, čo presne sa stalo.

Hermiona bola pevne presvedčená, že Harry by sa mal Charliemu ospravedlniť za to, že spanikáril a pokúsiť sa o vytvorenie skutočného vzťahu. Harry jej niekoľkokrát vysvetlil, že to nie je také jednoduché. Aj keď Voldemort už nemohol zasahovať do Harryho mysle, existovalo veľa spôsobov, ako mohli zistiť, či má s niekým vzťah. Už teraz riskoval oveľa viac, ako mal.

Valentín prišiel a odišiel, podobne ako minulý rok, len s jedným výrazným rozdielom. Hoci od Charlieho niečo dostal, bol to len lístok s jedným riadkom a bez podpisu. Vedel, od koho je, len preto, že poznal rukopis. Harry sa nedokázal prinútiť, aby niečo poslal.

Myslím na teba. Šťastného Valentína.

V skutočnosti spolu nechodili, takže sa Harry čudoval, prečo ten jeden lístok tak pri čítaní bolí. Rozmýšľal, prečo má pocit, ako keby sa s niekým rozišiel. Celý deň, keď videl na chodbách bozkávajúce sa páry alebo sediace bližšie pri sebe vo Veľkej sieni, pripomínal si, prečo nemôže mať vzťah, prečo je pre každého bezpečnejšie, ak je sám. Keď sa vyučovanie toho dňa skončilo, urobil si sám domáce úlohy a potom sa vybral do Komnaty najvyššej potreby, aby si precvičil boj s nožom. Prvýkrát to bude voči cvičnej figuríne.

****

"Sústreď sa, Harry," povedal Ollivander potichu. "Pokús sa zistiť, čo drží mágiu na skrinke, a potom nájdi spôsob, ako ju odpojiť."

Harry prikývol. Ollivander skrinku vyčaroval, pretože vyčarované predmety sú silne magické, a Harry sa snažil zistiť, ako z nej mágiu odstrániť. Mala svetlomodrú farbu a prepletala sa po celej skrinke. Harry z nej dokázal čerpať, opraviť ju, keď Ollivander vrhol kúzlo, ktoré mágiu skrinky zdeformovalo, ale zatiaľ ju nedokázal odstrániť.

"Nič." Harry si prehrabol vlasy. "Myslím, že nie je pripevnená, nie tak, ako ju vidím. Skôr to vyzerá, akoby to bola... na tej skrinke ďalšia vrstva."

Ollivander prikývol, pozrel na skrinku a skúmal ju: "Dokážeš z nej čerpať, čo keby si do nej poslal trochu svojej mágie?"

Harry nadvihol obočie a prikývol. Nenapadlo mu, že by mohol niečo také skúsiť, ale potom pokrútil hlavou: "Ale ja nechcem dať Voldemortovi nič zo svojej moci. Čo ak príde na to, čo robím, a pokúsi sa mi vziať viac, alebo sa len posilní?"

"Chápem, čo chceš povedať." Ollivander sa na Harryho s rešpektom pozrel. "Začnime opäť od začiatku. Čo robíš, keď niekomu opravuješ mágiu?"

"Ja len..." Harry takmer pocítil, ako mu náhle myšlienky zapadli na svoje miesto. "Musím sa ho dotknúť."

"Dotýkaš sa kúzla alebo človeka?" spýtal sa Ollivander s nádychom vzrušenia.

"Nie som si istý." Harry pomaly pohol rukou a sústredil sa na mágiu v skrinke.

Keď sa jeho ruka priblížila, pocítil mravčenie, len trochu, a videl, ako jeho vlastná mágia reaguje na blízkosť mágie skrinky. V skutočnosti sa skrinky nedotýkal, pretože necítil jej povrch, ale jeho ruka na niečo narazila. Harry sa ešte viac sústredil a snažil sa uchopiť mágiu, skutočne ju držať v ruke. Keď si myslel, že ju má, odtiahol sa a v miestnosti sa ozvalo hlasné praskanie, akoby keby vybuchla petarda.

"Dokázal si to." Ollivanderov hlas bol tlmený, užasnutý, akoby naozaj neveril, že je to možné.

"Dokázal som to," Harryho hlas bol rovnaký. Bola to jeho teória, ale nemyslel si, že má pravdu. "Teraz to musím vyskúšať na magickom tvorovi."

Ollivander prikývol. Premenil škatuľu na mladú akromantulu a Harry po celom pavúkovi veľkosti tarantule videl krvavočervenú mágiu. Váhal, či sa má k nemu načiahnuť, nechcel sa nechať uhryznúť, a tak ho najprv znehybnil. Oči sa mu rozšírili, keď videl, ako sa tok mágie dramaticky spomalil, keď ho to kúzlo zasiahlo.

"Páni," Harry si na chvíľu sadol a vysvetlil, čo videl, keď sa ho Ollivander vypytoval.

Skôr než kúzlo vyprchalo, Harry sa opäť sústredil na pavúka. Natiahol ruku, s náhlou jasnosťou pochopil Ronov strach, chytil červenú mágiu a potiahol. Kládla o niečo väčší odpor ako skrinka, ale odtrhla sa a rozplynula ako kúzlo, ktoré nikdy nezasiahlo cieľ.

Harry sa na pavúka chvíľu len pozeral, potom zrušil znehybňujúce kúzlo a pavúk sa rozutekal po stole.

"Teraz je to normálny pavúk," poznamenal Ollivander.

Harry prikývol: "Ale musím sa ho dotknúť. Ak sa mi to podarí urobiť s Voldemortom a ak to bude stačiť na jeho zničenie, musím sa najprv uistiť, že je rozptýlený dosť na to, aby som sa mohol priblížiť natoľko, aby som sa ho mohol dotknúť."

"Nemusíš robiť všetko sám, Harry," upokojil ho Ollivander. "Časť práce prenechaj Rádu. Budem sa musieť porozprávať s Albusom."

"Aj ja by som mal ísť," Harry pomaly prikývol. Bol čas opäť sa stretnúť so slizolinčanmi.

****

Harry dokončil rozprávanie o Tajomnej komnate, pretože Davisová konečne nabrala dosť odvahy, aby sa ho opýtala, čo presne sa stalo počas ich druhého ročníka. Vzpriamene sa posadila na mieste, kde sa opierala o Zabiniho, s ktorým chodila celé mesiace bez toho, aby o tom škola vedela, a vyvalila na neho oči.

"Ty vyhľadávaš problémy," spýtal sa Nott nedôverčivo, "alebo na ne narážaš na každom kroku?"

"Zdá sa, že problémy vedia, kde takmer zakaždým som," odpovedal Harry trpko. "Stačí, aby som bol sám sebou, a problémy ma prenasledujú všade, kam sa pohnem."

"Niet divu, že s nikým nechodíš," odfrkol si Nott. Harry vnútorne zastonal. Všetci mysleli na jeho milostný život. "Hneď by ho to vtiahlo ako Grangerovú a Weasleyho."

"Možno s niekým chodí," naznačil Malfoy a usmial sa.

Harry sa na hlavného prefekta zahľadel. Bez ohľadu na to, že sa im podarilo spolu vychádzať, hodiť minulosť za hlavu, obaja sa ešte stále vyžívali v tom, aby sa navzájom vytáčali. Zvyšní traja slizolinčania - Corinne Zabiniová sa už vrátila do ich spoločenskej miestnosti – pri tom ožili a ich nedočkavá zvedavosť zasiahla Harryho ako vlna. Dokonca sa od jej sily zaklonil.

"Nie, Draco," trval na svojom Harry, "s nikým nechodím."

"Ale chodil si," podotkol Malfoy. "Priznal si sa mi k tomu vo vlaku."

"Nič také som neurobil," tvrdohlavo vyhlásil Harry. "Nemusíš s niekým chodiť, aby si sa s ním mohol bozkávať."

"Alebo s ním spať?" spýtal sa Malfoy so zdvihnutým obočím. Ostatní ticho počúvali a vnímali každé slovo.

"Presne tak," zazrel Harry.

"No tak, Potter," podpichol ho Malfoy. "Načo tie tajnosti? Tak si sa vyspal s muklom, koho to zaujíma? Nikoho z nás to nezaujíma."

"S muklom?" Harry sa čudoval, čo presne viedlo Malfoya k tomu, aby si to myslel.

"Myslel som, že si v lete býval s muklami." Malfoy bol zrazu rovnako zmätený ako Harry.

"Áno."

"Potom to musel byť mukel," trval Malfoy trochu chabo na svojom.

Do prdele, pomyslel si Harry.

"Nebol som tam celé leto."

"Chceš povedať, že Snape ti dovolil opustiť muklov, kde máš byť v najväčšom bezpečí, a ísť niekam len preto, aby si si užil?" vyzval ho Malfoy so zdvihnutým obočím. Bol si očividne istý, že Harryho zahnal do kúta.

Bolo to príliš, aby odolal a Harry sa usmial v Snapovom štýle: "Bol to jeho nápad."

Ostatní slizolinčania vybuchli smiechom a Harry presne chápal prečo. Snape nebol typ, o ktorom by si niekto zo študentov myslel, že má život mimo Rokfortu. Jeho vlastní slizolinčania sa s ním len zriedkakedy rozprávali o niečom inom, čo sa netýkalo školy. Predstava, že by sa aktívne zaujímal o Harryho sexuálny život, bola pre nich úplne poburujúca.

"Aj mňa to trochu prekvapilo," povedal Harry s úsmevom. Pomyslenie na Charlieho stále bolelo, ale malá časť jeho mysle, tá malá optimistická časť, ktorá si myslela, že má šancu na prežitie, akceptovala jeho city k Charliemu a plánovala, čo bude po vojne.

Nasledujúcu hodinu sa každý slizoličan chránil štítom a Harry ich bombardoval čoraz silnejšími kliatbami, až kým štít nepadol. Pri treťom kole s Malfoyom Harry prestal, nechcel skutočne ublížiť pri tréningu niektorému z nich. Harry nemal chuť vysvetľovať Poppy Pomfreyovej, prečo preklial skupinu slizolinčanov tak silno, že ich sám nedokázal vyliečiť a svoju animágsku podobu im odhaliť nemohol. Príliš veľa ľudí to už vedelo, pretože ju ukázal Ronovi krátko po Hermione. Nemienil medzi nimi vytvárať tajomstvá.

****

"Harry!" Ronov hlas neustával napriek Harryho želaniu, aby jeho priateľ zmĺkol. "Zobuď sa, ty lenivý flákač! Musíš ísť na hodinu a ja nechcem kvôli tebe zmeškať raňajky!"

Harry zastonal a prevrátil sa. Prečo nemohol jednoducho spať? Nadvihol sa a hmatal okolo seba po hrnčeku s kávou. Zamrmlal zaklínadlo, ktoré ho aktivovalo, a k nozdrám mu zavanula vôňa čerstvo uvarenej kávy. Zhlboka sa nadýchol.

"Najlepší darček na svete," zamrmlal Harry po tom, čo vypil snáď jeden a pol šálky.

"To je úžasné," povedal Ron sucho. "A teraz sa pohni, aby sme sa mohli najesť!"

"Áno, pane!" Harry posmešne zasalutoval a Ron prevrátil očami. Uvedomil si, že miestnosť je oveľa... pokojnejšia, emocionálne aj magicky, ako by mala byť.

"Kde sú všetci?"

"Sú na raňajkách, kde by sme mali byť aj my! Prečo si včera prišiel tak neskoro?" podráždene sa spýtal Ron.

Harry sa usmial. "Trénoval som so slizolinčanmi, potom som pil so slizolinčanmi. Zrejme som čestný slizolinčan, kvôli otcovi a tomu, čo povedal klobúk."

"Keby si mi to povedal pred dvoma rokmi, sám by som ťa vyhlásil za blázna." Ron venoval Harrymu mierne znepokojený pohľad. "Si si istý, že sú v poriadku?"

"Skenoval som ich, Ron, zakaždým, keď som bol s nimi," vysvetlil Harry pravdivo. "Sú úprimní."

"A ja som tiež úprimný. Obleč sa, kým môj žalúdok nezačne tráviť sám seba," prikázal Ron rázne.

Harry sa zasmial a švihol zápästím, pričom si najprv vymenil pyžamo za rokfortskú uniformu s rýchlym očistným kúzlom na tele. Postavil sa, vypil toľko kávy, koľko práve vtedy dokázal stráviť, očaroval hrnček, aby prestal, a vrátil ho na miesto na nočnom stolíku. Nasledoval Rona von z dverí a dolu do Veľkej siene.

Hneď ako vošiel, niečo sa zmenilo. V sále vládol zvláštny pocit, obavy, možno očakávanie. Nedokázal ho celkom identifikovať a neodvážil sa ho skenovať, keď bolo okolo toľko ľudí. Emócie všetkých študentov a zamestnancov Rokfortu by mohli Harryho veľmi ľahko zahltiť...

To bola jedna vec. Pri stole zamestnancov chýbalo niekoľko ľudí, kľúčových ľudí. Dumbledore, Snape a McGonagallová tam neboli. Dumbledore nikdy nechýbal pri jedle, čo znamenalo, že sa niečo stalo. Harry len zahryzol do toastu a napil sa ďalšej kávy. Všimol si, že ho Hermiona pozoruje, ale bol roztržitý, snažil sa premýšľať, čo by mohlo riaditeľa, zástupkyňu riaditeľa a vedúceho Slizolinu zdržať od raňajok. Nech to bolo čokoľvek, nemohlo to byť dobré.

Nebol jediný, kto si to všimol. Malfoy vyzeral hlboko zamyslený, rovnako ako Zabini. Nott a Davisová tam neboli a pravdepodobne si v žalároch liečili opicu. Predchádzajúcu noc sa naozaj sťali, keď sa pokúšali jeden druhého prekonať, ale Harry sa držal svojho osobného sľubu a nevypil toho toľko, aby stratil súdnosť.

"Pán Potter, slečna Grangerová, pán Weasley a slečna Weasleyová, prosím, poďte so mnou." McGonagallovej hlas bol jasný a prázdny, keď stála za Harrym.

Otočil sa a ostro si ju premeral. Naozaj sa stalo niečo zlé, hoci sa obdivuhodne ovládala. Na perách a v očiach však mala mimoriadne napätie. Blokovala aj svoje emócie, o čom Harry netušil, že je toho schopná.

Harry sa postavil so svojimi priateľmi a bol len trochu prekvapený, keď sa spoza nich ozval ďalší hlas: "Aj my ideme."

"Pán Longbottom, neboli ste predvolaní," povedala McGonagallová ostro.

Dean sa postavil vedľa neho: "Na tom nezáleží. My ideme."

McGonagallová sa pozrela na svojich siedmakov, ktorí tam všetci stáli a čakali. Harry videl, že sa na nich upierajú všetky oči v sále, a McGonagallová to očividne videla tiež. Tak len jednoducho vyšla zo siene a skupina ju nasledovala. Nikto nepovedal ani slovo, keď za nimi prišla Luna Lovegoodová a pridala sa k nim, pričom vkĺzla rukou do Nevillovej.

Všetci spoločne vyrazili po schodoch, hoci bolo trochu tesno. Dumbledorova kancelária zrejme očakávala väčšiu skupinu, ako sa pôvodne zavolala, pretože bola väčšia ako zvyčajne a bolo v nej niekoľko stoličiek navyše.

"Všetci sa, prosím, posaďte," povedal Dumbledore prísne. Harry si všimol, že v modrých očiach sa mu neblýska, nie je v nich vôbec nič. "Dnes ráno sme dostali niekoľko správ. Obávam sa, že Percyho Weasleyho včera v noci zabili smrťožrúti."

V miestnosti zavládlo ticho.

Všetci chrabromilčania počuli o opätovnom spojení rodiny Weasleyovcov a Neville alebo Ginny to pravdepodobne povedali Lune. Všetci poznali aj Percyho, najprv ako chrabromilského prefekta a potom ako hlavného prefekta. Nikto sa však nepohol, ani nepovedal ani slovo, až kým Ginny nevydala pridusený vzlyk.

"P - Percyho?" spýtala sa Ginny hlasom, ktorý z nej robil skôr malé dievčatko ako šestnásťročnú dievčinu, a tvár mala popolavú.

Seamus Ginny objal, keď hľadela na riaditeľa. Harry obrátil pozornosť na Rona, ktorý mal zavreté oči a prsty pritlačené na spánkoch. Hermiona sa postavila a začala mu masírovať ramená. Z kútikov očí mu vytieklo niekoľko sĺz.

"Áno, Ginny," odpovedal riaditeľ smutne. Harry uvažoval, koľko takýchto správ musel riaditeľ doručiť a či to niekedy bolo ľahšie. Dumbledore učil tak dlho, že väčšina dospelých čarodejníkov a čarodejníc tam vonku bola jeho študentmi. "Školský poriadok nariaďuje, že na smútočný obrad si môžu vziať voľno len rodinní príslušníci, ale ktokoľvek z vás, kto sa chce zúčastniť na spomienkovom obrade, môže."

Dean, Neville, Luna, Parvati, Lavender a Harry prikývli, ostatní štyria boli buď zaneprázdnení utešovaním, alebo boli utešovaní. Harry sa spýtavo pozrel na otca. Ten raz prikývol a ostro sa na Harryho pozrel. Porozprávajú sa o tom neskôr.

Dumbledore prikázal McGonagallovej, aby odprevadila Rona a Ginny späť do chrabromilskej veže, kde si mali vziať svoje veci. Týždeň strávia na Grimmauldovom námestí so svojou rodinou a zádušná omša bude tento víkend. Chrabromilčania a Luna dostali deň voľna od vyučovania a strávili ho v Komnate najvyššej potreby, kde sa rozprávali a viedli súboje. Harry vedel, že všetci boli terčom kvôli nemu.

"Vedel, že to príde," povedal Harry, keď boli na večeri, ktorú zabezpečil Dobby. Kým jedli, Dumbledore oznamoval škole Percyho smrť.

"Čože?" Hermiona a Parvati zalapali po dychu.

Harry vrhol na Hermionu ostrý pohľad: "Spomeň si, ako sa tváril na Vianoce."

"Myslela som si, že je nervózny z toho, že uvidí svoju rodinu," potiahla Hermiona nosom, "ale myslím, že máš pravdu. Myslím, že práve preto tam bol."

"Ako to mohol vedieť?" spýtal sa Seamus. Zvyčajne trochu hyperaktívny írsky čarodejník bol celý deň utlmený a vyzeral veľmi ustarostene. Harry uvažoval, či sa s ním Ginny veľa rozprávala o Percym.

"Každý Weasley je terčom," povedal Harry potichu, vstal a trochu sa vzdialil od skupiny, "kvôli mne. Nebolo tajomstvom, že sa pohádal s rodinou. Myslím, že sa ho snažili naverbovať."

"Takže ho jednoducho... zabili?" Levanduľa bola šokovaná.

Harry prikývol, ale nič nepovedal.

"Ak ťa chcú, buď sa pridáš, alebo ťa zabijú, ak sa k tebe dostanú," hrozivo povedala Hermiona. "Ak dokážeš odolať Imperiusovi a chytia ťa, nemáš veľkú nádej. Percy mal vždy silnú vôľu."

"Neboj sa, Lav," odfrkol Harry, keď si všimol zdesený pohľad dievčaťa. "Chce len čistokrvných, trochu mu to zužuje výber, hm?"

"Nehovoril si, že je nečistokrvný?" spýtal sa Dean.

Harry prikývol: "To mi pripomína. Hermiona, môžeš poslať nášmu obľúbenému chrobákovi odkaz? Chcel som sa s ňou o tom porozprávať."

"Hneď zajtra ráno, Harry," súhlasila Hermiona. "Kedy sa s ňou chceš stretnúť?"

"V piatok," povedal Harry rozhodne. "Vyber si čas a miesto a daj mi vedieť." Prikývla. "Myslím, že dnes večer by sme mali mať DA, nech sa všetci zbavia agresie. Máš svoj galeón?"

Hermiona vytiahla kontrolný galeón, ktorý jej Harry odovzdal minulý rok. Poklepala po ňom prútikom a zmenila dátum a čas, čo spôsobilo, že všetky ostatné galeóny sa zahriali vo vreckách svojich majiteľov.

"Budeme sa dnes učiť niečo špeciálne?" spýtal sa Neville.

Harry sa usmial. Potreboval poriadny súboj a okrem toho, že by oň požiadal Dumbledora, poznal len jeden spôsob: "Napadlo mi, že si dáme fingovaný súboj, uvidíme, či ma všetci spoločne dokážete zložiť."

"Len ty proti všetkým ostatným?" Parvati sa na Harryho pozrela so širokými očami.

"Neboj sa," pokračoval Harry s úsmevom, "nikomu neublížim."

"Nebudeš bojovať sám, Harry," povedala Hermiona prísne.

"A nebojujem?" Harry sa postavil tvárou k nej a nadvihol obočie. Všetci vedeli, že sa nerozprávajú len o tomto večere.

Hermiona pokrútila hlavou: "Povedali sme, že budeme stáť pri tebe, a budeme."

Ostatní prikývli. Harryho opäť zaskočila tá prudká lojalita, ktorú cítil od svojich priateľov, to odhodlanie. Nezaslúžil si to, naozaj nie. Jediný dôvod, prečo to bol on a nie Neville, bol ten, že Voldemort sa rozhodol zaútočiť na Potterovcov ako prvých. Harry si bol istý, že Voldemort plánoval ísť po Potterovcoch aj po Longbottovcoch, ten by nenechal nič na náhodu.

Členovia DA sa ukázali po večeri a vôbec nevyzerali prekvapení, že ich zavolali. Plán na večer ich ale prekvapil. Skupina sa od svojho vzniku, keď mala v Harryho piatom ročníku asi dvadsaťpäť členov, rozrástla. Boli tam takmer všetci študenti tretieho ročníka a vyššie z Chrabromilu, Bystrohlavu a Bifľomoru, spolu asi sto ľudí.

****

V Harryho pamäti ten večer zostal úplne rozmazaný. Imitácia bitky trvala vyše hodiny a na jej konci všetci na jeho strane stáli, okrem Parvati, Levandule a Seamusa. Harry vedel, že sám omráčil najmenej štyridsať ľudí. Hermiona vyzerala odhodlane a sústredene aj po skončení súboja. Vymenili si pohľady a prikývli. Bude treba viac takýchto lekcií. DA sa potrebovali naučiť, ako sa bojuje v súbojoch. Ostatní oživovali omráčených, zatiaľ čo Harry s Hermionou rušili rôzne zaklínadlá a triedili prútiky rozhádzané po miestnosti.

-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-