Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola štyridsaťjeden

-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-

„Elixíry nefungujú! Kúzla nefungujú!“ zúfala si Madam Pomfreyová. „Jediné zranenia, ktoré mu dokážem vyliečiť, sú tie povrchové. Obe ramená má vyvrtnuté! Jedenásťkrát ho zasiahol Cruciatus a už niekoľko dní má otras mozgu!“

„Harry?“ ozval sa jemný hlas.

Nejaká ruka mu odhrnula vlasy a Harry sa strhol. Otvoril oči a prvá tvár, ktorú uvidel, bola Snapeova, skláňajúca sa nad ním. Harry cítil, ako sa mu rozšírili oči, a prudko sa nadýchol. Hrabal sa dozadu, narazil na čelo postele a zdvihol ruky pred seba. Každý úkon mu prinášal bolesť, ale tú si v čírej panike, ktorú cítil, sotva uvedomil. Stisol oči a zachvel sa. Mágia sa z neho valila vo vlnách, ale bojoval, aby ju udržal v sebe.

Pocítil ostrú vlnu viny a potom už len obavy lemované slabým strachom. Bola v tom aj láska, teraz už Harry dokázal identifikovať tú hrejivú emóciu. Pomaly spustil ruky. Remus, Dumbledore a Pomfreyová tam naňho čakali.

„Harry?“ Remus ho ticho vyzval.

„Námesačník?“ Harryho hlas bol drásavý a tichý. Cítil, ako sa mu do očí tisnú slzy.

Remus sa pomaly presunul k Harrymu na posteľ a Harry bojoval s nutkaním uhnúť, v hrdle mu stúpala žlč. Vlkolak ovinul ruky okolo Harryho a Harry sa napol, ale potom pocítil, že niečo v ňom povolilo. Vytryskli mu slzy a roztriasol sa. Chytil sa Remusových šiat a ani nevedel, čo povedal, keď plakal.

„Nechaj to vyjsť.“ Remus ho kolísal a držal ho čo najjemnejšie.

Harry ignoroval bolesť v ramenách a chrbte, v hlave a krku, vo všetkých kĺboch. Keď slzy prestali, cítil sa dokonale vyčerpaný a prázdny. Remus akosi vedel, že má zostať, že ho nemá pustiť.

„Harry,“ Dumbledore si sadol na stoličku, ktorú Remus opustil, „tvoj otec nám povedal, čo sa stalo.“

Keď ste boli pod Impériom, pamätáte si, čo sa vám dialo. Harry to vedel od štvrtého ročníka, od falošného Moodyho, od Voldemorta a Bellatrix. Obviňoval jeho otec Harryho za ich zajatie? Vtedy povedal Harrymu, aby odišiel. Mal azda plán, ako utiecť sám, keď bude Harry v bezpečí? Harry zavrel oči a schoval si hlavu k Remusovi. Necítil sa sedemnásťročný, nepripadal si ako dospelý. Chcel svoj prístenok, to malé tmavé miesto, kde by sa mohol schúliť a ukryť pred svetom.

„Tri dni si bol nezvestný, Harry,“ zašepkal mu Remus. „Tak veľmi som sa bál, že som ťa stratil.“

Harryho prepadol hlboký pocit rozpakov a vymanil sa z Remusovho objatia. Strnulo sa usadil na vankúšoch a prinútil sa dovoliť Pomfreyovej, aby ho skontrolovala a vyliečila, čo sa dá. Dala mu užiť niekoľko elixírov a ten proti bolesti bol veľmi vítaný.

„Musel som počkať.“ Harry dúfal, že sa nespýtajú, čo sa stalo. „Musel som sa dotknúť otca, aby som nás dostal von.“ Musel im zabrániť, aby sa pýtali. „Videl som Voldemortovu mágiu. Myslím, že... Myslím, že to jediné ho drží pri živote. Ak sa Rádu podarí odvrátiť jeho pozornosť, môžem ho zabiť.“

„Verím, že o to sa môžem postarať za teba,“ žmurkol na Harryho riaditeľ.

Keď ho prepustili, Harry sa prinútil vrátiť sa k svojej každodennej rutine. Jeho priatelia boli takmer šialení od obáv, keď vošiel do chrabromilskej spoločenskej miestnosti, podľa všetkého nezranený. Na chrbte mal však teraz sieť jaziev, ktoré dopĺňali tie vpredu, a madam Pomfreyová mu prikázala, aby bol mimoriadne opatrný s rukami. Podarilo sa jej čiastočne vyliečiť jeho ramená, ale zvyšok liečby sa musel vykonať mudlovským spôsobom.

Jediný veľký rozdiel nastal, keď mal naplánovanú ďalšiu hodinu elixírov. Harry len stál zamrznutý pred dverami, neschopný vojsť dovnútra, a jeho priatelia naňho trpezlivo čakali. Vedeli základné informácie o tom, čo sa mu stalo v zajatí, ale on nezachádzal do podrobností a oni sa nepýtali, lebo vycítili, že ešte nie je pripravený hovoriť.

„Harry,“ Hermiona mu položila ruku na rameno a on pocítil, ako sa mu napínajú všetky svaly a žalúdok sa mu sťahuje. Odtiahol sa od toho dotyku. „Musíš ho niekedy vidieť.“

„Ja...,“ Harry prehltol a pozrel na dvere. „Tu nie. Nie som pripravený. Nemôžem.“

Otočil sa a utiekol. Jediný pohľad na otca vo Veľkej sieni po tom, čo Harryho prepustili z nemocničného krídla, mu stačil, aby mu napovedal, že sa všetko zmenilo. Harry sa naňho nedokázal pozrieť bez toho, aby sa mu celé telo nenaplo, žalúdok sa mu nezauzlil, dych sa mu stiahol... a otec sa naňho ani len nepozrel.

Hermiona ho odvtedy učila elixíry. Odovzdávala eseje, ktoré napísal, a keď ich ohodnotil, vyzdvihla ich. Pod jej dohľadom varil elixíry, ktoré sa pripravovali na hodinách. Možno podávala hlásenie jeho otcovi, ale ak áno, nepovedala to. Dumbledore musel o situácii vedieť, ale nikto sa k nej nevyjadril. Do skúšok na MLOKy aj tak zostávalo len niečo vyše dvoch mesiacov.

Znepokojené pohľady, ktoré naňho vrhali jeho priatelia, nezostali bez povšimnutia. Harry menej rozprával a menej jedol. Tých pár ľudí, s ktorými sa cítil dobre, už nemohol nechať, aby sa ho dotýkali, a náhodný kontakt s ostatnými študentami mu robil zle. Snažil sa zatlačiť do seba spomienky na mučenie za pomoci oklumencie, ale tie sa mu v nočných morách stále vracali. Začal si sám variť Dobré sny a užívať ich každú noc, ale musel ich zmeniť. Už neboli dosť silné na to, aby udržali nočné mory na uzde.

Neboli už žiadne ďalšie hodiny navyše. Dumbledore nechcel, aby zvádzali súboje, kým sa Harrymu nezahoja ramená, a Harry a jeho otec sa na seba ani nepozreli.

Harry naďalej učil slizolinčanov, ale bol s nimi rezervovaný a už s nimi nežartoval, ani nepil. V skutočnosti sa zdalo, že mu rozumejú lepšie ako ktokoľvek iný. Neprichádzali od nich žiadne ustarané pohľady. Jednoducho sa k nemu správali tak ako od začiatku vyučovania. Našťastie slizolinčania aj tak neboli hákliví ľudia, takže Malfoy bol jediný z nich, kto tú nechuť z Harryho strany naozaj videl.

„Harry.“

Harry zdvihol zrak od pergamenu. Pracoval v Hermioninej spoločenskej miestnosti, odkedy opustil nemocničné krídlo, trávil tam oveľa viac času. V preplnenej chrabromilskej miestnosti sa mu nepáčilo. Bolo tam priveľa ľudí a väčšina z nich nebrala do úvahy Harryho obvyklú nechuť k osobnému kontaktu, nehovoriac o jeho nedávno vyvinutých obavách.

„Áno, Miona?“

„Ideš neskoro,“ povedala Hermiona krátko. Harry len zvraštil obočie a snažil sa prísť na to, o čom hovorí. V ten deň už nemal žiadne vyučovanie.

„Tvoja schôdzka s McGonagallovou?“

Harry sa strhol. Úspešne sa prinútil na všetko zabudnúť. Bol deň pred začiatkom veľkonočných prázdnin, deň jeho posledného stretnutia ohľadne jeho budúcej kariéry. Vliekol sa celú cestu do kancelárie svojej riaditeľky a zaváhal, kým zaklopal na jej dvere.

„Poď ďalej,“ ozval sa zvnútra McGonagallovej hlas.

Harry otvoril dvere a vošiel dnu, zavrel za sebou dvere a strnulo si sadol na miesto oproti nej: „Prepáčte, že meškám.“

Prísne sa naňho ponad okuliare pozrela: „Tieto stretnutia sú pre tvoje dobro. Ich zmeškanie nebude mať na mňa žiadny vplyv.“

„Mal by som ísť.“ Harry vstal a urobil niekoľko rýchlych krokov.

„Sadni si, Harry,“ prikázala McGonagallová ostro. Harry urobil, čo mu povedala, a pozrel na ňu s uzavretým výrazom. Bola to súťaž v zazeraní najmenej celú minútu. „Pochopila som, že sa už nechceš stať aurorom.“

„Prepáčte, madam.“ Harry sklopil zrak, nechcel vidieť sklamanie v jej očiach. Držal sa v tieni, ako len mohol. „Ja len...“

„Harry,“ McGonagallovej tón sa zmiernil, „nie som rozrušená, že si si to rozmyslel. Veľmi dobre chápem, že práca pre ministerstvo ťa teraz neláka. A myslím, že sme sa už dohodli, že ma v súkromí nemusíš oslovovať madam.“

„Ďakujem.“ Harry zdvihol hlavu. Vedúca jeho fakulty sa naňho so znepokojením pozerala.

„Zisťoval si si aj iné možnosti zamestnania?“ spýtala sa ho McGonagallová, ktorá sa stále tvárila znepokojene.

Harry pokrútil hlavou. Odvrátil zrak od tých znepokojených očí, nechcel, aby mu zbúrali bariéry. Už aj tak boli krehké.

„Ani nie. Momentálne mám práce viac než dosť... a potom... potom to možno ani nebude problém...“

Niekoľko rýchlych žmurknutí bolo jediným znakom, že McGonagallová pochopila, čo má na mysli.

„Harry, kedy si sa naposledy rozprával so Severusom?“

„Musím ísť.“ Harry sa postavil a vyšiel z dverí skôr, ako ho stihla zastaviť. Cítil za sebou jej hnev, ale nevedel, na koho je namierený. Jeho vlastné srdce mu búšilo v hrudi a dych sa mu zrýchlil.

Harry opäť vystúpil na vrchol najvyššej veže, na miesto, ktoré považoval za svoje, za miesto na premýšľanie, na súkromie. Sedel s kolenami pritiahnutými k hrudi a so sklonenou hlavou, mierne sa triasol, ale nedovolil si plakať. Keď priletela Hedviga, odvrátil sa, nedokázal sa utešiť ani jej tichou prítomnosťou. Jeho priatelia vedeli, že zajatie smrťožrútmi niečím naštrbilo jeho vzťah so Snapom, ale on ani nedokázal presne povedať, čo sa stalo, ani prečo sa cez to nedokázal preniesť.

Odvtedy sa mu každú noc, bez ohľadu na to, čo urobil s elixírom, snívalo o Dursleyovcoch a hneď vedľa strýka stál jeho otec. Kdesi hlboko vnútri Harry vedel, že jeho otec bol pod Impériom, nechcel mu ublížiť, ale aj tak sa cítil zradený. Potom sa jeho nočná mora presunula k McNairovi, Averymu a Malfoyovi. Viackrát sa zobudil a len s ťažkosti sa dostal do kúpeľne. Nikto o tom nevedel a ani nikdy vedieť nebude.

Veľkonočné sviatky prišli rýchlejšie, ako Harry očakával. Hermiona a Ron zostali na hrade s ním a väčšinu času strávili štúdiom na MLOKy. Dokonca aj Ron pociťoval tlak z blížiacich sa skúšok, ktoré mali rozhodnúť o tom, či ho ministerstvo prijme na aurorský výcvik alebo nie. Prvotný prijímací proces už mal za sebou. Ako ďalšie ho čakali MLOKy a potom ďalšie testy.

Harry si urobil krátku prestávku v učení, aby sa mohol prejsť po areáli. Ramená ho ešte stále boleli a madam Pomfreyová súhlasila, aby mohol opäť začať s vyučovaním v Komnate najvyššej potreby, ale trvala na tom, že pôjde prvýkrát s ním a vysvetlila inštruktorovi, aby naňho išiel opatrne. Inštruktor vytvorený hradom akosi vedel, ako Harryho dostať späť do formy.

****

Vonku bolo nádherne. Na všetkých stromoch boli púčiky a niektoré skoré kvety začínali kvitnúť. Fúkal svižný vietor, ale Harry mal na sebe plášť a slnko hrialo.

Hrad bol takmer úplne prázdny. Takmer všetci študenti odišli na prázdniny domov a niekoľko zamestnancov bolo tiež preč. Remus bol na služobnej ceste a dokonca aj Snape na týždeň zmizol.

Harry si všimol, že Zúrivá vŕba znehybnela. Pozorne ju sledoval, pretože vedel, že Červochvost vie o tamojšom priechode. Dumbledore by mal vedieť, ak sa na pozemkoch zakráda nejaký smrťožrút, ale bol tu Harry a takmer vítal možnosť zmlátiť nejakého smrťožrúta do krvi.

Postava, ktorá sa vyplazila z chodby, mu však bola povedomá a Harry ju rýchlo preskenoval, aby sa uistil o jej totožnosti.

„Remus!“ Harry sa k nemu rozbehol.

Vlkolak sa zapotácal, keď sa dostal z dosahu stromu, ktorý znova začal sebou mrskať. Harry sa ponáhľal a zachytil Remusa skôr, ako spadol. Prehodil si jednu Remusovu ruku cez plece a objal ho okolo pása, aby ho udržal na nohách. Ten kontakt bol nechcený, ale Harry tie pocity zahnal. Remus ho potreboval.

„Harry,“ vydýchol Remus, „potrebujeme Albusa.“

Harry prikývol: „Mám ťa, Remus.“

V okamihu boli v riaditeľni. Dumbledore zdvihol zrak spoza stola a keď ich uvidel, rýchlo vstal. Pristúpil k nemu a pomohol Harrymu usadiť Remusa na stoličku, potom mu podal niekoľko fľaštičiek s elixírmi.

„Pasca,“ vydýchol Remus. „Vošli sme priamo dnu. Dostali Sturgisa... a Emmeline. Alastor je na veliteľstve... s Molly... ktorá sa oňho stará. Musí mu... znova prišiť... nohu.“ Vypil elixíry a jeho dych sa upokojil, ale stále sipel.

Harry na chvíľu odvrátil zrak. Sturgisa Podmorea ani Emmeline Vanceovú veľmi nepoznal, stretol ich vlastne len párkrát. Po tom, čo si Harry znova a znova prechádzal tie situácie, keď bol v prítomnosti Voldemorta, vedel, že ani raz za posledné dva roky nemohol na neho úspešne zaútočiť, ale to mu nebránilo v pocite, že sa o to mal pokúsiť.

„Si v poriadku, Remus?“ spýtal sa riaditeľ. Harry cítil, ako z toho muža vychádza nesmierny smútok, a opäť ten silný pocit viny. Dvaja členovia Rádu zahynuli pri misii, na ktorú ich vyslal Dumbledore. Cítil sa rovnako previnilo ako Harry.

„Budem v poriadku,“ prikývol pomaly Remus.

Harry zaťal čeľusť. Ani jeden z nich tým slovám neveril. Remus bude všetko možné, len nie v poriadku.

Zdalo sa, že neúspešná misia zrýchlila zhoršovanie Remusovho stavu. Vyzeral, akoby každý deň bol dňom po splne. Hermiona si s Harrym vymenila niekoľko smutných pohľadov a priznala, že nenašla nič, čo by Remusovi pomohlo. Harry ho pozorne sledoval, kým sa pripravoval na skúšky a premýšľal, ako vylákať Voldemorta von.

Do skúšok zostávalo šesť týždňov a všetci študenti siedmeho ročníka vyzerali trochu napätí. Tých zopár, ktorí si nechali štúdium na absolútne poslednú chvíľu, už bolo u madam Pomfreyovej na upokojujúcich dúškoch. Elixíry proti bolestiam hlavy sa rozdávali ako cukríky a nebolo medzi nimi jediného, ktorý by všade so sebou nenosil tašku plnú kníh. Levanduľová Brownová sa rozplakala v spoločenskej miestnosti a Hermiona s Parvati ju vzali do svojej izby a vnútili jej uspávací elixír.

Harry a riaditeľ sa opäť pustili do súbojov. Z nejakého dôvodu sa Dumbledore nesnažil Harryho prinútiť, aby hovoril o svojom zajatí. Možno riaditeľ nechával Harryho, aby sa otvoril vlastným tempom. Harry netušil, ale nech už bol dôvod akýkoľvek, bol mu vďačný. Potom prvýkrát porazil Dumbledora v súboji, a keď sa mu to podarilo, chvíľu len stál v šoku ako prikovaný a hľadel na Albusa Dumbledora v bezvedomí. Nešlo ani tak o to, že riaditeľa skutočne porazil, ako skôr o to, čo jeho porážka znamenala.

****

Ak mal Harry ako hodiny navyše len súboje s Dumbledorom a doučovanie elixírov s Hermionou, mal na štúdium viac než dosť času. Napriek tomu však na všetky hodiny prichádzal len s malou časovou rezervou, rovnako ako ostatní študenti siedmeho ročníka.

„Dnes začíname s vaším opakovaním látky na MLOKy,“ oznámil Remus. Harry vrhol na vlkolaka ostrý pohľad. Vyzeralo to, že stojí len silou vôle. Jednou rukou sa držal okraja lavice a Harry ten postoj poznal, dôverne ho poznal. Remus sa len ťažko držal pri vedomí. „Váš prvý ročník bol pomerne dávno, ale bude sa od vás očakávať, že budete vedieť tie veci, ktoré ste sa mali naučiť v tomto ročníku a v každom ďalšom.“

Remus sa otočil, aby prútikom ťukol do tabule, ale prútik sa až tam nedostal. Harry vyletel ako strela, keď Remus mávol rukou a zachytil ho skôr, ako spadol. Bol rád, že v tej triede vždy sedel v prvom rade.

„Prekliaty tvrdohlavý vlk,“ zamrmlal Harry.

Skontroloval Remusove životné funkcie a zistil, že má prerývaný pulz a ťažko dýcha. Škripotavé zvuky signalizovali odsúvanie stoličiek jeho spolužiakov, ktorí sa dvíhali na nohy. Harry si ich nevšímal a sústredil sa silnejšie, než sa sústredil odvtedy, čo utiekol z Voldemortovho posledného sídla. Remusova mágia bola spomalená a blikala.

„Všetci von!“ prikázal hlasno Harry.

Hermiona si kľakla vedľa neho, posmrkávajúc. „Ako je mu?“

„Nie je to dobré,“ odpovedal Harry s ťažkosťami. Zrak sa mu rozmazal horúcimi slzami: „Do čerta, Remus, nerob mi to!“

Dvere sa zavreli a Harry zdvihol zrak, aby videl, že v miestnosti zostal iba Ron.

„Harry?“ spýtal sa Ron s takmer ochromujúcim záujmom, o Remusa aj o neho, tým si bol Harry istý.

„Povedz im, že mám pohotovostné prenášadlo alebo niečo podobné,“ bolo všetko, čo Harry povedal, kým zavrel oči a pritisol si Remusa k sebe. Otvoril oči a položil Remusa na nemocničné lôžko: „Poppy!“

Na Harryho takmer panické volanie vybehla nemocničná matróna: „Čo sa mu stalo?“

„Skolaboval v triede.“ Harry cítil, ako sa mu sťahuje hruď. Hoci Harry odmietal s kýmkoľvek hovoriť o svojom zajatí, Remus bol pri ňom, ticho ho podporoval a utešoval.

****

Harry len sedel v kresle vedľa postele a zvieral jednu ruku so zvesenou hlavou, zatiaľ čo madam Pomfreyová vyslovila niekoľko zaklínadiel a odobrala mu krv na rozbor. Ani sa nezachvel, keď cez letax zavolala jeho otca.

„Potrebujem, aby si toto skontroloval, Severus,“ prikázala Pomfreyová a pravdepodobne mala na mysli krv. „Už niekoľko týždňov niečo skrýva.“

„Vrátim sa hneď, ako niečo zistím, Poppy.“ Snapeov hlas bol napätý a Harry pocítil silný pocit viny a túžby, ale jeho otec zmizol skôr, ako sa Harry stihol lepšie sústrediť.

Prišiel a odišiel riaditeľ a McGonagallová, obaja Harryho ubezpečili, že v ten deň nemusí chodiť na zvyšok vyučovania. Harry neobedoval a z toho, čo Dobby priniesol na večeru, zjedol len pár kúskov, ale necítil, čo jedol. Keď bol škriatok spokojný, Harry nechal zvyšok jedla zmiznúť.

Snape a Dumbledore sa vrátili do nemocničného krídla niekoľko hodín pred večierkou a mali poradu s Pomfreyovou v jej kancelárii. Dvere však boli otvorené a vďaka tomu, že Harryho zmysly boli vďaka dračej krvi o niečo lepšie, počul každé slovo.

„Neboli tam žiadne jedy ani iný elixír,“ informoval ich Snape, „ale našiel som stopy striebra. Je ho len malé množstvo, ale akékoľvek množstvo je priveľa. Nemôžeme nič robiť, iba ho udržiavať v pohodlí.“

Harry mal pocit, že sa špirálovito rúti, že padá do hlbokej čiernej jamy. Toto sa mu nemohlo diať, nie znova.

„Nebude môcť učiť,“ povedal Dumbledore s bolesťou a smútkom. „Budem potrebovať, aby si prevzal vyššie ročníky, Severus.“ Neozvala sa žiadna odpoveď a Harry predpokladal, že jeho otec na to len prikývol. „Pokúsim sa čo najrýchlejšie zariadiť niečo iné. Nech sa z tohto nič nedostane von. Remusova prítomnosť v tejto škole slúži na mnohé účely.“

„Pettigrew,“ zavrčal Snape. Harrymu sa pri vyslovení toho mena zovrela čeľusť.

„Vskutku,“ súhlasil riaditeľ. „Keď je tu Remus, k hradu sa nepriblíži. Musím vybaviť niekoľko volaní.“

Harry vedel, že porada sa skončila. Postavil sa na nohy a takmer vybehol z krídla. Keď profesori odídu, nenájdu ho sedieť s Remusom, ako to robil od rána. Harry opäť skončil vo svojej veži. Nemohol práve teraz čeliť svojim priateľom a ich otázkam, nemohol im povedať, že Remus zomiera.

„Harry.“ Nechajte to na Dumbledora, že vás nájde. Harry len zdvihol zrak, príliš prázdny a vyčerpaný na to, aby plakal. „Chápem, ako sa musíš cítiť.“ Harry stisol čeľusť.

Ako by ste to dopekla vedeli? Koľko z vašich otcov muselo zomrieť mladých?

„Je mi to ľúto, ale musím ťa o niečo požiadať. Na tomto hrade je len veľmi málo ľudí kvalifikovaných na to, aby učili Remusove hodiny, a máme niekoľko hodín, ktoré personál nedokáže pokryť. Potrebujem, aby si tie hodiny viedol za nás.“

„Ja? Ja...,“ Harry bol šokovaný, ale ani to sa nedalo porovnať s tou prázdnotou.

„Stačilo by, keby si sa riadil osnovami, ktoré Remus určil pre tie triedy, a bolo by to nanajvýš na týždeň,“ vysvetlil riaditeľ.

Harry zatvoril oči a potom ich otvoril, keď odvrátil hlavu: „Ešte nikdy som neodmietol to, čo ste odo mňa potrebovali.“

„Remus má svoje triedne poznámky v pracovnom stole, v pravej dolnej zásuvke,“ povedal Dumbledore potichu, v jeho hlase nebolo počuť vinu a výčitky, ktoré boli v tom čase jeho dominantnými emóciami. „Zajtra ťa potrebujeme pre druhé ročníky.“

Harry len prikývol a cítil, ako ho Dumbledore opúšťa. Krátko nato odišiel a zamieril rovno do Remusovej kancelárie, aby sa oboznámil s hodinou, ktorú bude učiť na druhý deň. Bola naplánovaná počas jeho bežného času na elixíry, čo bolo dostatočným dôkazom, že Dumbledore vedel, že Harry už na túto hodinu nechodí.

****

Slnko na oblohe nesčernalo. Zem sa na svojej eliptickej dráhe nezastavila. Peklo neporušilo štruktúru existencie a nevypustilo tisíce démonov, aby sa priživili na ľudstve. Obloha bola stále modrá a tráva zelená a noc nasledovala deň rovnako ako milióny rokov predtým.

Pri pohľade na Harryho Pottera by však bolo ľahké predpokladať opak. Jeho zvyčajne živým zeleným očiam chýbal lesk. Jeho pokožka vyzerala napnutá a tenká. Keby nemal na sebe splývavý habit, ktorý zakrýval postavu takmer každého študenta Rokfortu, bolo by mu možné spočítať každé rebro.

Remus Lupin chradol v nemocničnom krídle, v súkromnej izbe. Študentom povedali, že má nejaký vírus a čoskoro mu bude lepšie. Harry bol hrdý na svoje herecké schopnosti, pretože sa pri tej do očí bijúcej lži ani nemrkol. Ako to už bolo, sotva sa ho to dotklo. Pri všetkom ostatnom, čo sa Harrymu za pár mesiacov stalo, toto bolo priveľa. Harry sa cítil otupený.

Sedel pri posteli, na ktorej odpočíval Remus, ktorý sa ani raz nezobudil, odkedy sa zrútil, a študoval alebo písal eseje. Madam Pomfreyová naňho ani raz nenakričala, aby odišiel. Niekedy tam sedela aj ona, aj McGonagallová a Dumbledore, aj Hermiona, Ron a Ginny.

Podľa toho, čo si Harry poskladal z niekoľkých prípadov, keď Remus v rozhovore spomenul Pomfreyovú, bola nemocničná matróna Remusovi blízka, keď bol študentom. Harry sa zahryzol do pery, keď si spomenul na noc, keď sa dozvedel, že Remus už žije dlhšie, ako by vlkolak mal.

Vytiahol čerstvý list pergamenu a začal písať. Remus už Harrymu viackrát rozprával o Flamelových. Celé roky mu boli ako náhradná matka a otec. So zničeným Kameňom mudrcov nemohli urobiť nič, aby ho vyliečili, ale zaslúžili si vedieť, že mu nie je dobre... ak sú ešte nažive.

Harry sa premenil a uchopil do pazúrov zvitok pergamenu. Nevedel, kde má Flamelovcov nájsť, ale vedel, že musí. Vyletel z nemocničného okna, zakrúžil okolo hradu a pristál na parapete pred Dumbledorovou kanceláriou. Pohľad dovnútra mu prezradil, že riaditeľ nie je prítomný. Potlačil okno, vletel dovnútra a pustil zvitok, potom sa opäť premenil.

„Félix,“ pristúpil Harry k vtákovi a pohladil ho po perí. Mali medzi sebou zvláštny vzťah, hoci Harry mu ani len nedokázal porozumieť. „Prosím, rýchlo to dones Nicholasovi a Perenelle Flamelovým. Prosím.“

Fénix ticho zavrčal a otrel si hlavu o Harryho ruku. Potom sa posunul na bidielku, vzal pergamen do zobáka, kým zmizol v záblesku plameňa. Harry chvíľu len tak stál, kým sa opäť premenil a vrátil sa do nemocničného krídla a k svojej tichej hliadke.

„Urobil som, čo som mohol, Moony,“ zašepkal Harry, keď sledoval, ako posledný záškodník povrchne dýcha. „Len si prajem, aby som mohol urobiť viac.“

-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-