Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola štyridsaťpäť

Harry potreboval čas osamote, aby sa sústredil a pripravil. Musel mať svoje schopnosti empatie a magického vnímania naplno otvorené, ale zároveň si musel zachovať štít oklumencie. Táto kombinácia bola naozaj zložitá, najmä keď mal okolo seba takú veľkú skupinu ľudí, ktorí pociťovali silné emócie. Zvyčajne používal všetky tri štíty spolu, buď všetky vztýčené, alebo spustené, alebo sa zúfalo sústredil len na jeden, keď nebol schopný udržať všetky tri.

Predtým, ako sa Harry pripravil, však musel urobiť niečo, čo dlho odkladal. Vedel, že existuje veľká pravdepodobnosť, že zomrie skôr, ako najbližšie zapadne slnko, takže prešiel k otcovmu stolu, vytiahol pergamen a brko a začal písať svoju poslednú vôľu.

Začínala ako akési vysvetlenie, odkaz pre všetkých, ktorých po sebe zanechal, ospravedlnenie čarodejníckemu svetu za to, že ich sklamal. Harry si nebol celkom istý, aká bola suma jeho majetku. Papiere odovzdal otcovi a nikdy sa na ne nepýtal, príliš sa zaoberal inými vecami.

Povzdychol si. Bolo by jednoduchšie rozdeliť veci podľa toho, ktorej rodine patrili, než sa dostali k Harrymu. Potterovský majetok bol jednoduchý. Rozdelil sa na tri časti medzi jeho otca, Rona a Hermionu. Zvažoval, že sa na Rona a Hermionu bude pozerať ako na jeden celok, ale existovala malá šanca, že sa rozídu, a on si tak nechcel spôsobiť problémy. Jeho otec nepotreboval peniaze, to vedel, a tak mu odkázal Potter manor a výber osobných vecí na pamiatku.

S majetkom Blackovcov to bolo zložitejšie. Sirius z neho už dosť odkázal všetkým ľuďom, ktorým ho chcel odkázať aj Harry, ale usúdil, že im neuškodí, ak dostanú viac, a tak ho dostali Remus, dvojčatá... a Charlie. Harry si zahryzol do pery a zavrel oči.

Charlieho videl krátko na stretnutí všetkých dračích krotiteľov v Rumunsku. Draci boli pripravení ísť bojovať proti čarodejníkom, ktorí ublížili niektorým z ich druhu a ublížili aj Harrymu, ktorého považovali za akýsi druh draka. Povedal však drakom, že sa musia držať mimo dosahu čarodejníckych kliatieb. Harry a krotitelia nechceli, aby sa drakom niečo stalo.

Charlie vyzeral a pôsobil menej... živý... ako bol Harry zvyknutý vídavať. Chcel Charliemu povedať, čo preňho znamená, vrátiť sa do stanu dračích jazdcov a predviesť mu to, ale vtedy nemal čas a stále existovala šanca, že sa to Voldemort dozvie a Charliemu ublíži. Ako by to vyzeralo, keby sa Harry usmieval ako blázon tesne pred bitkou, alebo dokonca počas nej? Čo by urobil, keby smrťožrúti zadržali tohto krotiteľa drakov na ceste na Rokfort?

Preto nadviazal len krátky očný kontakt, len toľko, aby dal Charliemu najavo, že ho to tiež bolí, že ho neignoruje. Zastavil sa tesne pred tým, ako sa medzi nimi vytvorilo spojenie, ktoré by tomu druhému otvorilo všetky pocity a myšlienky. To by už nezniesol.

Harry zahliadol Jamesov list Snapeovi a inšpiroval sa ním. Ten list nečítal, dokonca sa naň ani nepýtal, pretože bol súkromný. Vedel, že jeho otec by rovnako rešpektoval jeho súkromie aj pri liste od Harryho.

Na nový pergamen Harry napísal otcovi rýchly odkaz, podobný tomu, ktorý James napísal Siriusovi, a požiadal ho, aby v prípade jeho smrti rozdal listy a aby ich spálil, ak bude Harry žiť a Snape sa k listom dostane skôr. Aby to mohol povedať ľuďom osobne.

Napísal listy otcovi a Charliemu a potom Albusovi, Remusovi, Ronovi, Hermione, rodine Weasleyovcov všeobecne, chrabromilčanom, svojej malej slizolinskej skupine a jeden mal byť uverejnený v čarodejníckych novinách. V otcovom liste bol aj odkaz pre portréty jeho rodičov a starých rodičov a prosba týkajúca sa dvoch malých detí v muklovskom sirotinci. Zabalil ich všetky spolu a na vonkajšiu stranu obálky napísal otcovo meno.

Bol to očistný zážitok. Mal pocit, akoby mu z pliec spadla ťarcha. Harry mohol zomrieť bez toho, aby povedal niektoré veci, ktoré bolo treba povedať, ale tieto listy sa o to všetko postarajú a bolo to po prvý raz, čo niečo z toho skutočne vyjadril. Sadol si na holú zem a cítil, ako cez kamene hradu preniká mágia. So zatvorenými očami začal Harry meditovať.

Nebolo tu žiadne emocionálne rušenie, pretože všetci na hrade, ktorí nespali, boli ďaleko vo vstupnej hale a vo Veľkej sieni. Harry si pomyslel, že asi mal schopnosť cítiť ich aj na takú diaľku, ale ak tomu tak bolo, tak by ho hrad ochránil. Sústredil sa tak silno, ako len vedel, a jeden po druhom skúšal svoje štíty a bariéry a uvoľňoval blokátory empatie a štíty svojej schopnosti vidieť mágiu.

Keď vstal, slnko už vyšlo a Harry vedel, že je takmer čas. Zdalo sa mu, že medituje len niekoľko minút, ale musela to byť aspoň hodina. Harry zašiel k šatníku a prezliekol sa do priliehavých čiernych nohavíc, čiernej košele, čiernych čižiem a na to si obliekol čierny habit a plášť.

Zložil si puzdro na prútik a nechal ho za sebou. Nepotreboval prútik, ani falošný, ani iný. Zložil si falošné okuliare a nechal ich na stole vedľa listov a závetu. V tomto boji nebude nič skrývať. Dokonca si odstránil maskovanie, ktoré pred svetom skrývalo jazvy na jeho ruke. Chvíľu sa na ne pozeral a pocítil odhodlanie. Už nebude nikomu klamať.

Vo vstupnej hale zostali len Remus a Ron a obaja zdvihli oči, keď sa k nim priblížil. Harry sa zastavil pod schodmi.

„Harry?“ vyvalil na neho Ron oči. „Vyzeráš inak. Tvoje okuliare...“

„Už dávno ich nepotrebujem, Ron,“ usmial sa Harry. Skutočne sa cítil uvoľnene. Čoskoro sa to všetko skončí, tak či onak. „Otec mi opravil oči.“

Remus si ho pozorne prezeral, hlavu mal len trochu naklonenú a oči rozostrené: „To nie je ono, Ron. Harry, ty takmer... žiariš.“

Harry pokrčil plecami. Jemu žiarilo všetko. „Poďme do Veľkej siene. Chcem ku všetkým prehovoriť a chcem, aby ste tam boli aj vy dvaja.“

„Už sú na svojich miestach,“ povedal Remus Harrymu.

Harry prešiel k mape a pozrel sa na bodky na nej. Vo Veľkej sieni bolo veľké množstvo bodiek a po obvode okolo hradu boli rozmiestnené menšie skupiny bodiek. Na každú čiernu bodku, ktorá podľa Remusa znamenala smrťožrúta, pripadalo päť zelených bodiek čarodejníkov a čarodejníc pod Imperiusom. Voldemort mal najmenej šesťsto mužov proti ich dvesto... možno dvestopäťdesiatčlennej armáde, z ktorej mnohí boli ešte študenti. Potom tu boli rôzne temné bytosti, ktoré zhromaždil.

„Je tu vzadu.“ Ron ukázal na jedinú bodku na vrchole kopca neďaleko jaskyne v okolí Rokville, v ktorej sa kedysi ukrýval Sirius.

„To je môj cieľ,“ vyhlásil Harry odhodlane. Bol čas.

Ron a Remus vošli do veľkej sály pred ním. Keď Harry vošiel, bolo to, akoby niekto vrhol kúzlo, ktoré zasiahlo každého človeka v sále. Rozhovory sa zastavili a všetci sa naňho otočili. Harry podišiel k vyvýšenému miestu, kde stál stôl pre zamestnancov, ale s malým úškrnom si uvedomil, že to mu nepomôže byť vyššie než všetci prítomní, a tak vyliezol na stôl. Očakávanie... vyčkávanie... strach... všetci čakali na neho.

Harry nemusel použiť žiadne kúzlo, aby sa jeho hlas niesol sálou, pretože všetci pozorne počúvali.

„Na konci tohto dňa buď Voldemort, alebo ja, alebo možno obaja zomrieme.“

Na prítomných ľudí to okamžite zapôsobilo. Najprv sa pri zmienke o prezývke Tom Riddla spoločne strhli alebo zachveli, a potom nasledoval šok, odmietnutie, strach a bolesť. Jeho otec stál s Dumbledorom a Ron bol neďaleko, jediní ďalší ľudia v sále, ktorí poznali znenie proroctva.

„Napadlo mi, že by ste mali všetci poznať odpoveď na otázku, ktorá ma trápila celé roky. Pred mojím narodením bolo vyslovené proroctvo, ktoré počuli dvaja ľudia, celé Albus Dumbledore a čiastočne smrťožrút, ktorého meno som sa nikdy nedozvedel. To proroctvo bolo dôvodom, prečo Severus Snape požiadal Lily Potterovú, aby mu upravila pamäť, a James a Lily Potterovci ma vzali do úkrytu pod Fideliovým kúzlom a prečo na nás Voldemort na Halloween napadol.“

To, čo doteraz povedal, nebolo pre väčšinu ľudí žiadnou novinkou, ale to, s čím pokračoval, bolo. Pozrel na svojho otca a Dumbledora. Dumbledore mu trochu prikývol, čím schválil jeho rozhodnutie podeliť sa o proroctvo so všetkými týmito ľuďmi. Jeho otec mal výraz, ktorý sa na tvári Severusa Snapea často nevidel... hrdosť.

„Blíži sa ten, kto bude mať moc zvíťaziť nad Temným pánom… narodený tým, ktorí sa mu tri razy vzopreli, narodený, keď siedmy mesiac pohasína… a Temný pán ho poznamená ako seberovného, ale on bude mať moc, o ktorej Temný pán nevie… a jeden z nich musí zomrieť rukou druhého, lebo ani jeden nemôže žiť, kým je ten druhý nažive.“

Harry v akomsi temnom zákutí mysle uvažoval, koľkokrát v živote spôsobí, že v miestnosti zavládne absolútne ticho. Nebolo počuť ani šuchnutie habitu či nohy. Nikto nezakašľal, ani nekýchal a dýchanie bolo tiché.

Jeho bývalí spoluhráči a slizolinčania, ľudia, ktorí sa určili za jeho stráž, stáli spolu a tvárili sa zachmúrene a odhodlane. Hermiona mala ústa otvorené v tichom „ó“ šoku a Ron ju objímal oboma rukami. Harry cítil kombináciu nádeje a strachu, ktorá naplnila sálu.

Bolo toho naňho takmer priveľa a vedel, že musí odtiaľto vypadnúť. Zmenil sa na fénixa, zmizol v záblesku ohňa a objavil sa vysoko nad vstupnou halou. Zakrúžil a pristál vedľa stola, na ktorom bola mapa. Vrátil sa do svojej ľudskej podoby a pozrel na stôl.

Počul výbuch hluku vo Veľkej sieni a cez steny cítil emócie, rozmazané už len samotnou ich pestrosťou. Hermiona a Ron však boli jediní, ktorí opustili sálu.

„Napadlo mi, že nepôjdeš ďaleko,“ povedala Hermiona samoľúbo. Pristúpila k nemu a objala ho zo všetkých síl. Harry bol nesvoj, ale utešoval sa teplom, ktoré od nej cítil, a usmial sa. „Si brat, akého som nikdy nemala. Milujem ťa, Harry Potter.“

Ron ich oboch objal okolo pliec: „Mám už päť bratov a teba by som k nim okamžite pridal, ale potom by sa na mňa Charlie mohol nahnevať... takže sa budeme musieť uspokojiť s tým, že sme najlepší priatelia.“

Harry sa zhlboka nadýchol, pocit lásky, ktorú k nemu obaja cítili, bol opojný. Chcel tú chvíľu natiahnuť, spomaliť čas a dosiahnuť, aby ich priateľstvo trvalo naveky, presne také, aké bolo práve teraz.

Všetci traja sa smiali, až mali v očiach slzy, ale Ron pri pohľade na mapu rýchlo vytriezvel: „To je ono. Nech ľudia zaujmú postavenie, Miona.“

Hermiona sa usmiala a pobozkala Harryho na líce, potom pobozkala Rona trochu dôvernejšie a následne sa vrhla do Veľkej siene. Z miesta, kde stáli, počuli jej zosilnený hlas, ako vydáva posledné rozkazy DA.

„Hej, Harry?“

„Áno, Ron?“

„Nevyhoď všetko to učenie sa na MLOKy nazmar. Hermiona by bola strašne sklamaná.“

Harry sa na Rona pokrivene usmial: „To nemám v úmysle.“ Žartovne udrel Rona do ramena a Ron mu gesto opätoval.

Stáli tam, keď sa Veľká sieň vyprázdnila. Ako okolo nich prechádzali členovia rádu, aurori, čarokukláči a študenti, všetci mali pre Harryho úsmev, stisk ruky, objatie alebo prianie všetkého dobrého. Napäto to znášal. McGonagallová zostala na chodbe s ním a pohladila ho po vlasoch, na čo Harry pretočil očami. Vyžarovala z nej hrdosť a viera. Remus sa rozplakal, keď objal Harryho, keď konečne počul slová, ktoré z veľkej časti spôsobili, že sa mu rozpadol život.

„Buď opatrný, chlapče,“ zašepkal Remus, keď objímal Harryho.

„Budem, Námesačník,“ odpovedal Harry. „Ak uvidíš mojich rodičov a Siriusa skôr ako ja, objím ich odo mňa.“

„Ani jeden z nás ich ešte hodnú chvíľu neuvidí,“ vyhlásil Remus rozhodne.

Harry neodpovedal. V žiadnom prípade nemohol.

Vzduch okolo neho sa zatriasol a Harry sa pozrel na mapu. Z povrchu sa vynorilo trojrozmerné zobrazenie kresby. Smrťožrúti sa objavili ako valčeky vo farbe predchádzajúcich bodiek. Dostali sa na hranicu ochrán a práve sa ich snažili prelomiť. Rokfort ich nechal prejsť, vtiahol ich dovnútra, kde mohol udrieť hrad a čarodejníci a čarodejnice čakajúci vo vnútri. Zvláštne... obe strany mali rovnaký cieľ.

Zamestnanci Rokfortu stáli vo vstupnej hale. Boli tam aj Ron, Hermiona a najpokročilejší z členov DA. Harryho zadný voj bol s ním, všetci s prútikom v jednej ruke a jedným z mnohých weasleyovských výmyslov v druhej. Dean Thomas niečo nasadil Harrymu na zápästie. Bol to gumený náramok a Dean ich dal Harrymu za hrsť.

„Prenášadlá,“ vysvetlil Dean. „Sú chránené heslom.“ Dean si zložil svoj a podal ho Hermione. „Musia sa dotýkať kože, aby fungovali. Pre nemocnicu Svätého Munga povedz 'Mickey Mouse' a pre nemocničné krídlo povedz 'Káčer Donald'. Ak aktivuješ nejaký pre niekoho iného, uisti sa, že si najprv zložíš svoj.“

„Chrabromilčania,“ zamrmlal za ním Malfoy.

Dean sa len pousmial, keď si nasadil svoj späť. „No museli sme sa uistiť, že tie heslá nezaznejú náhodou medzi rečou počas bitky.“

„Vďaka,“ Harry kývol Deanovi a ten mu kývnutie opätoval.

Dumbledore sa otočil a s Harrym si vymenili pohľady. Sila v jeho očiach, ktorú Harry kedysi videl, keď riaditeľ rozrazil dvere do kancelárie falošného Moodyho, bola na mieste. Harry prikývol.

„Budú očakávať, že už budeme vedieť, že štíty sú prelomené.“ Dumbledore vystrel prútik a brána do Rokfortu sa roztvorila.

Riaditeľ vyviedol poslednú obranu von hlavným vchodom Rokfortskej strednej školy čarodejníckej.

Keď profesori a najpokročilejší študenti školy vyšli na pozemok, na okraji Zakázaného lesa bolo vidieť prvých útočníkov. Z Rokville prichádzala skupina, ktorá sa však skladala z aurorov, ktorí tam odišli, a z obyvateľov mesta, a ktorá poľahky zdvojnásobila veľkosť skupiny, ktorá stála pred vstupom do hradu.

Vzduch bol nehybný a napätý a Harry okolo seba cítil a videl obrovské množstvo mágie, ktorá len čakala, kým sa uvoľní. Obe strany bez slova či znamenia zaútočili.

Postupovali istým krokom, z ich postoja bola zrejmá dôvera v ich schopnosti ochrániť školu. Prvá salva kliatieb prišla zo Zakázaného lesa. Zamestnanci a študenti ich všetky zablokovali a chystali sa vypáliť svoje vlastné kliatby, keď ich sústredenie narušil niekto iný.

Nad hlavami sa ozval rev a Harry sa inštinktívne zohol a pretočil sa, aby sa vyhol paľbe. Nad hlavou mu preletel čínsky ohnivák, veľmi rozzúrený drak, a Harry len ledva  rozoznal, že na ňom jazdiaci krotiteľ je pod kliatbou Imperius. Ďalší prúd ohňa zasiahol školu, ale starodávne stráže ožili a zlatisto zažiarili, keď chránili kamene.

Rad obrancov bol úspešne rozptýlený a opäť na nich začali lietať kliatby. Harry chránil toľko ľudí, koľko len mohol, a zároveň hasil požiare a aktivoval niekoľko prenášadiel, aby odviezli obete popálenín na ošetrenie.

Ozval sa ďalší rev, ale ten bol odpoveďou a Harry zdvihol zrak. Na čínskeho ohniváka revali Prudence (Múdrosť), uhorský chvostorožec , Eliza, welšský zelený drak , a Norbert, norský ostnáč. Hrdozobec letel s nimi. Viac ako tri tucty čarodejníkov a čarodejníc z dračích kolónií po celom svete zoskočili z chrbtov troch rumunských drakov a počas pádu nasadli na metly. Začali sypať kliatby na les.

Z radu stromov sa vynorili postavy v habitoch a maskách, ich prútiky iskrili a žiarili. Hnev a nenávisť, ktoré vyžarovali, boli pre Harryho a pravdepodobne aj pre niekoľkých dračích vodcov ako kliatba sama osebe. Takmer sa zvrtol a zhlboka sa nadýchol, keď sa skupina, v ktorej bol, ešte viac rozdelila, aby čelila prichádzajúcej hrozbe.

Vycítil, že z veží školy letí dolu niekoľko čarodejníc a čarodejníkov. Niekoľkých z nich zasiahli výbušné kliatby, znefunkčnili im metly a poslali ich k neľútostnej zemi. Harry sa sústredil, aby spomalil ich pád, čím zachránil čo najviac z nich. Cítil, ako zo školy vychádza zmätok, študenti sa zobudili a zistili, že sú uväznení vo svojich vežiach. Vo vnútri s nimi nebol nikto starší než tretí ročník.

Boj sa začal stávať nejasným, keď sa obe sily zrazili. Smrťožrúti odlákali čo najviac Harryho ochrancov. Dumbledore bojoval priamo s nimi, smrťožrúti padali omráčení jeden po druhom riaditeľovým prútikom. Na veľké prekvapenie mnohých však Albus Dumbledore nezostal na bojisku, ale pokračoval ďalej do lesa a mieril na druhú stranu, kde čakal Voldemort.

Harryho šikovne nasmerovali do lesa a on sa nechal zahnať. Chcel, aby ho zaviedli k ich pánovi. Ľahko identifikoval tých, ktorí boli pod kliatbou Imperius, a robil všetko pre to, aby nikoho z nich skutočne nezranil. Tí, ktorí bojovali z vlastného rozhodnutia, však boli iná vec. Harry videl, ako všade bliká zelené svetlo a často zasahuje svoj cieľ. Katie skočila pred Olivera a jej mágia zablikotala a úplne zmizla, keď prijala smrtiaciu kliatbu, ktorá smerovala na Oliverov chrbát.

Nebol čas oplakávať svoju priateľku, pretože bojoval takmer úplne obkľúčený. Hlava mu vírila, keď cítil umierajúce muky ľudí, ktorých poznal. Vnútro sa mu znova a znova zvieralo, keď výkriky a plač viac cítil, ako počul.

Hagrid zavyl a Harry vedel, že zasiahli buď Hrdozobca alebo Tesáka. Vycítil, ako ožívajú Remusove vlkodlačie zmysly, a posledný skutočný záškodník zavrčal, keď nad čarodejníkom prevzal velenie vlk. Harry ľahko identifikoval smrťožrúta, s ktorým bojoval priateľ jeho otca, hoci to bol pomerne jednostranný boj. Bol to Rookwood, muž, ktorý zradil Remusovho otca. Harrymu bolo bývalého Nedotknuteľného takmer ľúto... takmer.

Čoskoro ho obklopili stromy a postavy v čiernych habitoch a bielych maskách. Ich pocity ho napadali ako jed.

„Potty, Potty, Potty,“ posmieval sa mu hlas Belletrix Lestrangeovej, „minule si mal zostať. Teraz všetci tvoji priatelia zomrú s tebou.“

„Ty prvá.“ Harry zúžil oči a cítil, ako v ňom narastá nenávisť, živená tou jej.

Zo všetkých strán sa naňho valili kliatby. Ani jedného z týchto smrťožrútov neovládal Imperius. Nikto z nich s tým prekliatím nebude bojovať a neobráti sa proti ostatným, aby pomohol Harrymu. Bol na to úplne sám. Bojoval kúzlami, rukami, dýkou, čímkoľvek bolo treba. Takmer nezaregistroval, keď jeden z nich pristúpil príliš blízko a jeho dýka mu podrezala hrdlo. Smrť však bola dostatočne pomalá, aby posledné mužove emócie Harryho takmer roztrhali. Zalapal po dychu a zapotácal sa, vedomie, že zabil, ho zasiahlo ako blesk.

Prerušenie jeho sústredenia bolo presne to, na čo Bellatrix čakala. Na nohách zostala stáť asi polovica smrťožrútov a Harry videl, ako na nich zo vzdialenejších stromov mieria kliatby. Pomoc bola na ceste, ale nie dostatočne včas.

Crucio!

Zasiahla ho kliatba a známy pocit, ako mu pokožku rozrezávajú tisíce nožov, prinútil Harryho padnúť na kolená. Panika teraz už skôr brániacich sa než útočiacich smrťožrútov sa dostala cez bolesť a Harry vykríkol, sám začínajúc panikáriť.

Držala kliatbu dlhšie, než jej bol Harry kedy vystavený, a on uvažoval, či Voldemorta neodhadol úplne zle. Možno temnému pánovi už bolo jedno, pod koho prútikom Harry zomrie, a toto bol koniec. Možno sa druhá polovica proroctva mýlila a Harryho mohol zabiť niekto iný ako Tom Riddle. Harry pocítil nutkanie zaliezť do svojej mysle a ukryť sa tam, uzavrieť sa pred zvyškom sveta a uniknúť bolesti.

Avada Kedavra!

Zelené svetlo preletelo okolo Harryho. Hlas, ktorý prehovoril, bol mužský... a veľmi známy. Kliatba zasiahla Bellatrix a jej oči sa rozšírili od šoku, keď padla. Harry sa s trasúcimi rukami postavil. Žalúdok sa mu zdvihol a on sa vyvracal, znechutený stopami krvi, ktoré uvidel. Utrel si tvár a videl, že mu z nosa kvapká krv. Hlava mu plávala a videnie mal rozmazané, pred očami mu tancovali farebné škvrny.

Zdvihol zrak, keď sa k nemu priblížil pár nôh: „Neville?“

„Umučila mojich rodičov.“ Neville plakal, keď si kľakol vedľa Harryho. „Pamätám si to. Vždy som si to pamätal.“

Obvykle jemný chlapec nechal zmiznúť neporiadok, ktorý Harry narobil, a vrhol naňho všeobecné liečivé kúzlo. Podal Harrymu elixír a Harry ho vypil, cítil, ako sa mu okamžite uzdravuje hrdlo, ale hlava mu stále plávala a zmocňovalo sa ho zúfalstvo. Neville pomohol Harrymu vstať a v tom Harry za sebou vycítil pocit víťazstva. Pripravil sa na to, že ho zasiahne kliatba, ale nebol pripravený na to, že ich Neville stočí a prijme kliatbu za Harryho.

Nevillove oči sa doširoka otvorili a on zalapal po dychu, keď sa pritisol k Harryho habitu. Harrymu sa oči zaliali horúcimi slzami a vykríkol od zlosti. Vystrelil ostrú kliatbu, veľmi temného charakteru, na muža, ktorý Nevilla preklial, a cítil, ako zasiahla. Muž pocítil, ako sa mu v ňom rozpúšťajú vnútorné orgány, a Harry sa takmer vyvracal znova, keď cítil, ako muž zomiera. Jeho pokožka bola príliš napnutá. Chcel utiecť, dostať sa preč od smrti, bolesti a nenávisti.

Nevillovi sa priťažilo a Harry rýchlo druhého chlapca preskúmal. Silná sečná kliatba zasiahla Nevillov chrbát a rýchlo strácal krv. Povrchne a rýchlo dýchal, keď Harry liečil hlbokú ranu, ale so stratou krvi nemohol nič urobiť.

„Nev, prečo?“ zakňučal Harry, keď svojho priateľa spustil na lesnú zem. Nedal Nevillovi šancu odpovedať, ale uistil sa, že sa nedotýkajú, keď aktivoval Nevillove prenášadlo, svoje vlastné už dávno odovzdal v prvej vlne útoku. „Mickey Mouse.“ Neville sa mohol pripojiť k rodičom u Munga.

Harry nedokázal zastaviť slzy, ktoré mu stekali po tvári. Jeho smerom nesmerovali žiadne kliatby, v okolí bolo zvláštne ticho a on sa oprel o kmeň stromu, pretože si nebol istý, či vydrží stáť na nohách. Objal si rukami hruď a vzlykal, oplakávajúc smrť na oboch stranách. Triasol sa zvyškami kliatby Cruciatus a premýšľal, či nedošlo k nejakému vnútornému poškodeniu. Už bol obeťou kliatby dlhšie ako ktorýkoľvek iný človek pri zmysloch, ktorý ešte žil, ale nikdy predtým nie tak nepretržite.

„Harry.“ Ten hlas bol jemný a takmer ho nežne pohladil. Harry sa cítil zvláštne ľahký, takmer sa vznášal. Zúfalstvo a smrť, ktoré ho obklopovali, boli preč. Zo všetkých strán bolo cítiť teplo, silnejšie než čokoľvek, čo Harry kedy predtým vnímal.

Jemné ruky ho dvíhali a silné paže ho objímali. Nebolo v ňom žiadne nutkanie odtiahnuť sa, žiadny inštinktívny úškrn a Harry vedel, že to môže byť len jedna osoba.

„Ch-Charlie,“ zakoktal Harry cez vzlyky a chvenie, „je mi to ľúto.“

Na Harryho bolo naraz vrhnutých najmenej šesť liečivých kúziel a každé z nich sprevádzalo to silné teplo, ktoré sa Harry naučil rozoznávať ako lásku, a to všetko od ľudí, ktorých city poznal. Rozhliadol sa okolo seba a videl, že je uprostred kruhu dračích ošetrovateľov, všetci boli silní empatici, vycvičení v liečiteľstve. Premietali naňho a on cítil, ako všetok smútok, hnev a strach premáha a víťazí vďaka láske, ktorú k nemu cítili.

Harry sa roztopil v Charlieho náručí, otvoril sa mu. Nebolo potrebné, aby sa rozprávali. Všetko, čo cítili za posledných niekoľko mesiacov, zdieľali v návale emócií a obrazov. Charlieho náruč sa zovrela, keď sa mihlo mučenie vo Voldemortovom sídle, a Harry cítil na krku a pleci vlhkosť sĺz dračieho jazdca.

Rozoznal bolesť, ktorú spôsobil svojou panikou a neistotou. Vnímal mesiace smútku a rezignácie. Videl Percyho pohreb a smútok, ktorý Charlie cítil, a potrebu Harryho, keď ho spoznal, a ostrú bolesť, keď sa Harry uzavrel a takmer ho nebral na vedomie. Harry sa videl Charlieho očami a žasol nad tým, ako ho ten druhý muž vnímal.

Bozk, o ktorý sa podelili uprostred skazy a smrti, bol zúfalý a vášnivý, zmysluplnejší než čokoľvek, čo kedy zažili predtým. Nevzbudzoval žiadne vzrušenie, pretože ich telá vedeli, že nie je ten správny čas.

Jeho energia sa obnovila, plameň jeho odhodlania sa znovu rozhorel. Harry otvoril oči, nepamätal si, kedy ich zavrel, a v modrých očiach, ktoré sa stretli s jeho pohľadom, uvidel pochopenie a lásku a vedel, že sa to odráža z jeho vnútra.

Cez vzdialené stromy sa objavila zlatistá žiara a tichý vzduch naplnil spev fénixa, všetok boj bol ďaleko. Skupinkou empatikov sa prehnal pocit, ktorý bol takmer euforický, a všetci sa spoločne zhlboka nadýchli.

„To je môj signál,“ povedal Harry potichu, keď mu ruka objala tvár.

Znovu sa pobozkali a Harry pocítil chvenie Charlieho mágie, ktorá sa dotýkala jeho. Zohol v nej prst, ovinul ju vlastnou mágiou a vytvoril malý uzlík. Stále boli spojení a Harry hlboko vo vnútri vedel, že sa mýlil, keď toto odmietal. Musel sa ospravedlniť a niekoľko mesiacov to bude musieť vynahrádzať... ak bude žiť dosť dlho na to, aby sa o to pokúsil. Harry po prvý raz skutočne pocítil, ako v ňom zaiskrila nádej, že bude žiť, že bude mať šancu vybudovať si po tomto dni vlastný život.

Usmial sa na Charlieho a pohladil ho po tvári od spánku po líce: „Milujem ťa.“

-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-