Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 14: Zbytočné sny

________________________________________

„Draco...“ zavolal naňho zasnený hlas. „Vstávame, krásavec.“

Draco rýchlo otvoril oči a uvidel pred sebou usmievavú tvár Pansy Parkinsonovej. „Pansy...“ začal slabo.

„Áno,“ odpovedala detským hlasom.

„Čo to robíš?“

„Pomáham ti zotaviť sa, hlupáčik,“ povedala a hrala sa s prameňom vlasov na jeho hlave.

„To vidím,“ povedal Draco, „ale musíš ležať na mne?“ 

Pansy sa mierne zamračila a zvalila sa z Draca na prázdnu stranu postele. „Kedysi sa ti to páčilo,“ povedala podráždene.

„Jasne,“ zareagoval a rozhliadol sa okolo seba. Bol vo svojej izbe, zastrčený pod hodvábnou zelenou prikrývkou, s chrbtom opretým o mäkké vankúše. Závesy boli zatiahnuté, ale Draco videl, ako sa cez obrubu dovnútra prediera mesačné svetlo.

„Čo je za deň?“ spýtal sa.

„Už je to tridsať hodín,“ odpovedala Pansy na otázku, ku ktorej smeroval. „Väčšinu si bol mimo.“

„Väčšinu?“ Draco sa spýtal. Oprel sa lakťami o posteľ a posunul sa do sedu, opierajúc sa o čelo postele.

„Eliáš spomínal, že ste sa chvíľu rozprávali, hoci si to asi nepamätáš.“

Draco sa otočil na Pansy a uvidel extrémny rozdiel v tvári, ktorú videl v to popoludnie. Rovné čierne vlasy dlhé po plecia mala rozpustené a úhľadne jej viseli za ušami a jej ustráchané oči boli teraz chladné a hravé. Bola štíhlejšia ako kedysi na Rokforte a jej oranžový sveter bez ramien to ešte zdôrazňoval.

Ležala na bruchu vedľa Draca a opierala sa o lakte. Natiahla sa k jeho holým pleciam a začala na nich prstom obkresľovať malé tvary. „Dosť si nás vystrašil,“ povedala ponuro.

Dracovi využil chvíľku, aby zistil, či má na sebe nejaké nohavice, a keď sa uistil, že áno, posunul si prikrývku trochu nadol, takže sa mu odkryla nahá hruď. Boli tam. Popáleniny boli teraz výraznejšie než kedykoľvek predtým, pričom hojacemu sa mäsu dominovala jazva v tvare polmesiaca. Pocit pálenia nebol taký silný, keď si na rany pritlačil prsty, a začervenanie sa vytratilo.

„Je to také zlé, ako to vyzerá?“ spýtala sa nenútene, pozorujúc jazvy.

„Je to v poriadku,“ klamal Draco prázdno. „Mimochodom, ďakujem.“

„Kedykoľvek,“ povedala a usmiala sa.

„Čo si robila v Južnej veži?“ spýtal sa zrazu Draco. „...tam si ma našla, však?“

„Áno, krčil si sa v nejakom zapadnutom kúte,“ povedala. Jej tvár zvážnela. „Začula som, ako dýchaš, potom si niečo povedal a ja som ťa uvidela.“

„Tak prečo si tu?“ spýtal sa znova Draco, aby čo najrýchlejšie zmenil tému. Nepotreboval, aby Pansy spochybňovala jeho zdravý rozum.

„Prišla som na návštevu,“ pokrčila ležérne plecami. „Už mesiace si sa so mnou nerozprával.“ Na tvári sa jej opäť objavil prefíkaný úsmev, keď sa naklonila bližšie k Dracovi. „Chýbal si mi.“

Draco necítil potrebu od nej uhnúť - tak to s ňou zvyčajne bolo. „Je dobré, že si zastavila,“ odpovedal.

Pansy vycítila jeho ľahostajnosť a hravo sa uškrnula. „Ale no tak, Draco,“ zašepkala a priblížila sa k nemu. „Vôbec som ti nechýbala?“

„Pansy, nemyslím si, že teraz je ten správny čas.“

„Je to ideálny čas,“ povedala a priblížila svoje červené pery k jeho uchu.

„Som zranený,“ povedal Draco.

„Mne sa zdáš v poriadku,“ odvetila. „Môžeš bez problémov rozprávať a pohybovať sa.“

Draco na ňu chvíľu hľadel. Mala pravdu. Práve sa porozprával s Pansy a necítil žiadne prudké bolesti v hrudi. Dokonca sa mu podarilo odložiť zo seba prikrývku bez toho, aby pocítil známe pálenie. V mysli sa vrátil do dňa, keď bojoval s Adriou v Severnej veži. Keď sa zobudil, sotva bol schopný hovoriť, nieto ešte viesť plnohodnotnú diskusiu.

„Čo sa deje?“ ozval sa Pansyin hlas.

„Bolo tu veľa liečiteľov?“ Draco sa zrazu spýtal.

„Nie,“ odpovedala podozrievavo. „Prečo?“

„Len som zvedavý,“ povedal a predstieral bezstarostnosť.

Jej úsmev sa znovu objavil, keď mu priložila ruku na tvár. „Mal by si prestať myslieť na to, čo sa stalo,“ povedala a jej čierne oči zatancovali veselosťou.

„Dovoľ mi pomôcť ti.“ Pretočila sa na Draca a znova sa začala hrať s jeho vlasmi.

„Koľko liečiteľov tu bolo?“ spýtal sa a pozrel jej do očí.

„To nie je presne to, o čom by si mal teraz hovoriť,“ vzdychla si prudko.

„Koľko?“ Draco naliehal.

„Len Grangerová,“ odpovedala Pansy.

Videla, ako z Dracovej tváre vyprchala farba, keď sa úplne posadil, čo ju prinútilo padnúť späť na svoju stranu postele. „Čože?“

„Bola tu len Grangerová,“ zopakovala, očividne podráždená.

„Videla ma?“

„Uzdravila ťa,“ povedala. „Viem si predstaviť, že ťa musela vidieť, aby ťa vyliečila.“

„To nemohla...“ Draco to povedal skôr sebe ako Pansy. „Bol som v Južnej veži...“

„Eliáš ju priviedol,“ odpovedala Pansy. „Sotva si dýchal, keď som ťa našla, a tak som začala kričať o pomoc. Prišli dvaja domáci škriatkovia a ja som im povedala, aby išli nájsť Eliáša, jeden z nich išiel a druhý vyčaroval nosidlá a odniesol ťa dovnútra. Kým sme sa dostali do tvojej izby, Eliáš a Grangerová tam už boli.“

Draco stisol ruku v päsť a udrel ňou o čelo postele, pričom zamrmlal reťaz kreatívnych nadávok, ktoré Pansy ešte nepočula. „Všetko to bolo zbytočné,“ vydýchol nahnevane.

„Prestaň sa napínať,“ povedala Pansy a pokračovala v ľahkom obkreslovaní Dracovho ramena. „Upokoj sa.“

„Na to nie je čas,“ zopakoval Draco stroho.

„Dovoľ mi dokázať, že sa mýliš,“ povedala, položila mu chladnú ruku na krk a prešla mu po kľúčnych kostiach.

No skôr než stihol zareagovať, dvere sa pomaly so zavŕzganím otvorili a dovnútra vstúpila zamyslená Hermiona, ktorá sa zrazu zarazila pri scéne pred sebou. Čeľusť jej mierne poklesla, keď zbadala Malfoya, ktorý ležal na posteli s holou hruďou a veľmi pohodlne mu Pansy prechádzala prstami po tele.

„Vrátim sa neskôr,“ povedala rozpačito a ponáhľala sa späť za dvere.

„Počkaj!“ zavolal Draco, odsunul Pansy zo seba a vykročil na studenú podlahu. Hermiona sa zastavila v polovici cesty a pomaly sa otočila.

„To je v poriadku,“ povedala a vyhla sa jeho pohľadu. Očividne sa cítila oveľa trápnejšie ako on alebo Pansy. „Môžete... sa vrátiť k tomu, čo ste robili.“

„O tom pochybujem,“ zavrčala Pansy z postele. Posadila sa rovno, obula si topánky a podráždene si vzdychla. „Idem si zohnať niečo na jedenie.“

„Popros Eliáša, aby ti dal izbu,“ povedal jej Draco.

„Dobre.“ Vyšla z izby a zavrela za sebou dvere, takže Hermiona a Draco zostali tvárou v tvár.

„Vezmem si košeľu, ak ti je to nepríjemné,“ povedal Draco a otočil sa k posteli, aby si našiel prikrývku.

„Nie, nerob to!“ Hermiona povedala o niečo hlasnejšie, ako mala v úmysle, a Draco sa k nej otočil s úškrnom v tvári.

„Ach, dospej!“ odsekla. „Myslela som to tak, že je dôležité, aby rana zostala niekoľko hodín odkrytá. Preto sú všetky okná otvorené, studený vzduch pomáha zmierniť popáleniny.“

Draco sa otočil k oknám a všimol si, že sú všetky za závesmi dokorán. Vtedy si uvedomil, že má Hermiona na košeli oblečený levanduľový sveter a po stranách krku husiu kožu.

„Je ti zima?“ spýtal sa.

„Je tu zima,“ pošúchala si ruky. „Ale ty to asi necítiš.“

„Prečo by som nemal?“ spýtal sa. Posadil sa späť na posteľ, zatiaľ čo Hermiona zostala stáť.

„Posledných osem hodín si strávil s abnormálne vysokou telesnou teplotou. Bude chvíľu trvať, kým pocítiš chlad rovnako ako my.“

„Odkiaľ vieš všetky tieto liečivé veci?“ Draco sa jej spýtal.

„Naučila som sa to,“ povedala pomaly, akoby ošetrovala duševne chorého.

„Kedy?“

„Keď som sa študovala za liečiteľku...“ povedala zmätene, prečo sa jej na to Malfoy pýta.

„Ty si liečiteľka?“ spýtal sa zrazu.

„Áno.“

„To som nevedel,“ odvetil zvedavo.

„Nikdy si sa nespýtal. A ospravedlňujem sa, že som vás s Pansy predtým vyrušila.“

„Nič sa nedialo,“ pokrčil Draco plecami.

„No určite to tak nevyzeralo,“ zamrmlala Hermiona, skôr pre seba.

„Nie sme spolu,“ povedal Draco.

„Aha,“ povedala Hermiona bez okolkov. „Nikdy predtým som ju tu nevidela, to je všetko.“

„Máme akýsi... otvorený vzťah.“ Pozrel na Hermionu, či pochopila, čo tým myslí, ale súdiac podľa jej zmäteného pohľadu, nepochopila. „Lenže... často sa mi stáva, že keď sa niečím zaoberám, je toho na mňa priveľa a Pansy mi poskytuje dobré rozptýlenie.“

Hermiona zvraštila čelo, keď sa snažila pochopiť, čo hovorí. „Na tom vlastne nezáleží,“ povedala rýchlo. Očividne to nechápala. „Čím sa zaoberáš?“

Malfoy zrazu pocítil, že si spomína, prečo sa na ňu vlastne hneval. Vedela to. Vedela, že tie jazvy získal, keď ju zachraňoval, a vedela, že to urobil dvakrát - jej zvedavosť nepochybne vrcholila a čoskoro bude klásť ďalšie otázky, ktoré potreboval.

„Tieto popáleniny,“ povedal pomaly. „Ja…“

„Eliáš mi to povedal,“ odvetila Hermiona. „Získal si ich, keď si sa ma snažil zachrániť v Severnej veži.“

Malfoy si nemohol pomôcť a v duchu sa usmial. Vďakabohu za Eliáša. „Áno.“

Hermiona si ho mlčky prezrela od hlavy po päty a potom zrazu otvorila ústa. „Vyzleč si nohavice,“ povedala. Malfoy na ňu prekvapene pozrel.

„Čo prosím?“ povedal a na bledej tvári sa mu opäť objavil ten známy úsmev.

Hermiona sa na sekundu zatvárila zmätene a až potom si uvedomila, ako jej poznámka mohla vyznieť. „Ty si naozaj decko, aby si vedel,“ zavrčala. „Krv ti stekala po nohe a stále máš na sebe tie isté zakrvavené nohavice.“

Draco sa pozrel na svoje nohy a všimol si krvavé škvrny okolo pása, ktoré mu zafarbili dokonale hnedé nohavice. „Aha,“ povedal a načiahol sa po sivé nohavice, ktoré ležali na zamatovom kresle pri jeho posteli. „Otoč sa.“

„Prečo?“ Hermiona sa spýtala.

„Na jeden deň si zo mňa videla príliš,“ zamrmlal, keď Hermiona prevrátila očami a otočila sa tvárou k stene, preč od Draca.

„Tak čo si mi urobila?“ spýtal sa a snažil sa vyplniť trápne ticho, keď si rozopínal nohavice.

„Ako to myslíš?“

„Myslím tým, čo si urobila, čo nedokázalo päť najlepších liečiteľov v krajine?“ spýtal sa.

„Dovoľ mi, aby som sa ťa na niečo spýtala,“ povedala Hermiona a stále sa dívala do steny. „Bolo by ľahšie pre piatich najlepších lovcov chytiť vlka, keď sú slepí, alebo pre jedného čerstvo vycvičeného s presnými vedomosťami o tom, ako vlk vyzerá a kde sa nachádza?“

„Naznačuješ, že moji liečitelia boli hendikepovaní?“ spýtal sa Draco, kým si naťahoval sivé nohavice.

„Nie hendikepovaní,“ povedala Hermiona chladne. Očividne bola hrdá na to, že dokázala to, čo nedokázali ani niektorí z najlepších mužov v krajine. „Len neinformovaní.“

„Skončil som,“ odpovedal Draco rýchlo a Hermiona sa otočila. „Tak čo to bolo, Grangerová?“

„Satanský oheň,“ odpovedala, siahla do vrecka a vytiahla odtiaľ počmáraný pergamen.

„Prekliaty oheň?“ spýtal sa a nadvihol obočie.

Hermiona prikývla. „Narazila som na to, keď som čítala niečo o strigách. Používa sa na ich ničenie; vytvára popáleniny, ktoré sa živia ich mäsom a nakoniec ich zabíjajú.“

„Aké očarujúce. Ale to je zbytočné, keďže ja nie som striga.“

„Na ľudí to pôsobí inak,“ nedala sa. „Urobila som nejaký výskum po tom, čo ťa Eliáš priviedol, a pre ľudí je to bolestivejšie. Ale tiež zabíja okamžite, ak je pôsobenie dostatočne dlhé.“

„Takže som tomu nebol vystavený dostatočne dlho na to, aby som zomrel? Len dosť dlho na to, aby som trpel bolesťou a mučením?“

Hermiona prikývla.

„Mám šťastie,“ zamrmlal Draco.

„Keď som vedela, čo to je, vyrobila som elixír. Bol komplikovaný a vyžadoval si pomerne vzácne ingrediencie - mimochodom, tvoja komora na elixíry je dobre zásobená, všetky suroviny som ľahko zohnala.“

„Áno, moji predkovia boli čudná banda. Radi varili elixíry a kŕmili nimi muklov, aby videli, čo sa stane,“ povedal zamyslene. Hermiona sa zachvela.

„Som teda úplne vyliečený?“ spýtal sa a otočil sa k nej tvárou.

„Satanský oheň je temná mágia,“ vysvetľovala Hermiona. „Stále ti zostane veľká jazva a občasná bolesť, ale nemalo by to bolieť tak veľmi ako predtým.“

Malfoy chvíľu hľadel na Hermionu a nedokázal skryť svoj údiv. Napriek tomu, že tú vlasatú, panovačnú, vševediacu dievčinu nemal rád, zachránila ho a on sa jej cítil zaviazaný a trochu sa hanbil, lebo vedel, že on by asi to isté neurobil. Zachránil ju síce dvakrát, ale to bolo skôr z povinnosti ako zo starostlivosti. V skutočnosti nemal na výber; buď ju zachráni, alebo mu do sídla vrazí celé ministerstvo na čele s Potterpartičkou. Hermionino konanie bolo úplne dobrovoľné - nemusela ho zachraňovať. Žil by bez ohľadu na to, ale pravdepodobne vo väčších bolestiach a nepohodlí.

„Ďakujem,“ povedal po chvíli.

Hermionu to prekvapilo. „Malfoy, ty si mi práve poďakoval?“ na tvári sa jej objavil drzý úsmev.

„Nikomu to nehovor,“ povedal, keď si vyložil nohy na posteľ a oprel si hlavu o vankúš. Nechtiac sa usmial aj on. „Ale predpokladám, že som tvojím dlžníkom.“

Okamžite svoje slová oľutoval, keď sa Hermione v tvári mihol vševediaci výraz. „Myslíš to vážne?“ spýtala sa.

„Nepáči sa mi, kam to smeruje,“ zamrmlal. „Ale áno, myslel som to vážne. Ak budeš niekedy niečo potrebovať, môžeš ma požiadať.“

„Niečo chcem,“ povedala, keď sa jej na tvári mihol záblesk nádeje. „Odpovede.“

Draco sa zamračil. „Nie.“

„Ani nevieš, na čo sa chcem spýtať!“ namietla.

„Môžem hádať,“ odvrkol. „A ja ti na tvoje otázky neodpoviem.“

„Dovoľ mi, aby som ti pomohla!“ zafňukala.

Draco sa na ňu pozrel s nepríčetným výrazom, akoby hľadel na šialenca. „Nepleť sa do toho, Grangerová,“ odvetil a jeho hlas bol teraz drsnejší. „Si tu ešte pár dní, to nemôžeš jednoducho zavrieť tie svoje hlúpe ústa?“

„Ešte pár dní?“

„Nakoniec budeš musieť odísť.“

„Nemôžeš ma prinútiť odísť, kým nedostaneš Skeidov list, a ja viem, že si ho ešte nedostal!“ zakričala.

Draco zastal a oči sa mu zúžili. „Ako vieš, že som ho ešte nedostal?“ spýtal sa.

Hermiona sa zarazila a jej previnilý výraz všetko prezradil. Malfoy vyskočil z postele a jeho oči boli nebojácne a chladné. „Nemôžem uveriť, že si sa k tomu uchýlila!“ zlostne vyšplechol. „Schovávaš mi poštu?!“

„Potrebuješ moju pomoc!“ Hermiona sa ozvala. „Vieš to rovnako dobre ako ja. Bezo mňa by si sa vo svojej hlúpej posteli zvíjal od bolesti.“

„Nežiadal som ťa o pomoc vtedy a nebudem ťa žiadať ani teraz! Nepleť sa do toho, Grangerová!“

„Ty si tak preliato tvrdohlavý!“

„Ako je to, že mi záleží na mojom súkromí, tvrdohlavé? Ak je niekto tvrdohlavý, tak si to ty, ty hlúpa -“

„Si tvrdohlavý, pretože nechceš prijať moju pomoc!”

„Ja ani nechápem, prečo mi chceš pomôcť! Z tohto nikdy nevzišlo nič dobré!“

„Nikdy si nechcel len vedieť?“ Hermiona sa spýtala s očami rozšírenými od hnevu. „A nehovor mi, že sa ma to netýka,“ dodala a vyhrnula si tu rukávy, aby odhalila svoje okrúhle popáleniny. „Je to aj moja vec!“

„Akoby tie boleli rovnako ako tie moje,“ vyšplechol, hľadel na jej slabé popáleniny a v duchu ich porovnával s upečeným mäsom na svojej hrudi. „Musíš odísť,“ povedal Draco horúčkovito. „Zajtra pôjdeme na to prekliate ministerstvo a vybavíme všetky tie papierovačky!“

„Ty to nechápeš? Satanský oheň je len kúsok skladačky! Je nezvyčajné, aby nejaký tvor mal takú moc...“

„Na tom nezáleží,“ odvetil Draco. „Ja viem, čo je zač!“

„Nie, nevieš,“ opravila ho Hermiona. „Ty len vieš, kto to je! Keby si vedel, čo je zač, už by si prišiel na spôsob, ako ju zachrániť!“

Tie slová zasiahli Draca ako nôž a jeho pohľad ochladol. Telo mu stuhlo a v sivých očiach sa skrýval len hnev a frustrácia. Videl, ako Hermiona pred jeho ostrým pohľadom tiež ustúpila a okamžite oľutovala svoj výbuch. „Dnes večer si zbaľ veci,“ povedal jej a podržal dvere. „Zajtra odídeš rovno z ministerstva.“

****

Hermiona kráčala chodbou vyloženou kobercom z Malfoyovej izby s mimoriadne začervenanými lícami. Jej neustále cesty sem a tam medzi komorou s elixírmi a Malfoyovou izbou za posledný deň jej dali dostatočný prehľad o usporiadaní tejto časti hradu.

Zabočila po známych mramorových schodoch a prešla okolo obrovského radu okien, ktoré sa otvárali na cestu lemovanú ružami v záhrade pod nimi. Nohy sa jej odpútali od mysle a bezstarostne ju viedli labyrintom pripomínajúcim zákruty, až kým nedošla na jediné miesto, kam sa vedela dostať. Komora s elixírmi.

Rozrazila dvere a vdýchla známu vôňu žltkastého prachu a mŕtvych kvetov, opretých o steny. Stála pod tlmenými sviečkami vo veľkej miestnosti, ktorá skrývala väčšinu starodávnych pohárov, popraskaných fliaš a vysokých políc, takže sa jej toto miesto zdalo ešte neznámejšie.

O chvíľu pocítila, ako sa dvere do skrinky s elixírmi pomaly otvárajú a zhmotňuje sa v nich tmavá postava. Neobťažovala sa otočiť tvárou k starcovi, no keď prehovorila, hlas sa jej stále triasol.

„Predpokladám, že ste to počuli?“ spýtala sa stroho.

„Bolo ťažké ignorovať ten krik,“ pripustil Eliáš.

Niekoľko minút stáli v tichu a Hermiona mala jasný dojem, že Eliáš ju necháva vyventilovať všetok hnev, kým bude pokračovať. Urobila to rada: zhlboka sa nadýchla a zaťala päste pri bokoch.

„Podcenil som jeho reakciu,“ povedal Eliáš pomaly ospravedlňujúcim tónom. „Nemyslel som si, že bude taký prekvapený vašou ochotou pomôcť.“

„Vedel, na čo sa ho chcem spýtať, skôr než som dostala príležitosť,“ povedala Hermiona a zamyslela sa. „Ako mohol byť prekvapený?“

„Bol pripravený na vaše otázky, ale myslím, že práve vaša ponuka pomôcť ho zaskočila.“

„Nemyslím, že to chápem.“ Ticho v chladnom vzduchu bolo práve teraz mimoriadne preferované.

„Na zvedavosť bol pripravený... kamarátstvo je niečo, čo je stále mimo jeho chápania. Myslím, že vždy predpokladal, že popáleniny vás odradia, že stačia na to, aby vás odradili od ďalšieho zaoberania sa touto témou.“

„Na jeho veľké sklamanie,“ dokončila Hermiona.

„Ach, áno,“ povedal Eliáš a hrozivo sa zachichotal. „Takže teraz sa uchýlil k jedinej možnej veci, aby vás od seba odradil.“

„Len blafoval, však?“ Hermiona sa spýtala a ani sa nesnažila zakryť napätie v hlase. „Nemôže ma zajtra len tak odvliecť na ministerstvo a zbaliť ma.“

„Môže a pokiaľ viem, je to jeho plán.“ Sviečky jemne blikali a osvetľovali prázdny výraz v Eliášovej tvári, takže vyzeral starší, ako už bol. Zdalo sa, že má obavy.

„Hádam, že záchrana jeho života nebola dostatočným dôvodom, aby mi dôveroval,“ odvetila Hermiona chladne a nekompromisne. „Očividne musím napochodovať do jeho prekliatej izby s celou záhadou ako tak vyriešenou, aby vôbec uvažoval o mojej pomoci.“

„To nie je pravda,“ opravil ju Eliáš. „Jeho hnev, hoci prekvapujúci a mimoriadne nečakaný, je dobrým znamením.“

Hermiona sa na Eliáša pozrela, akoby sa zbláznil. „Myslel som to vážne,“ pokračoval Eliáš. „Nikdy ste nepremýšľala, prečo je celý čas taký pokojný?“

„Nikdy som ho nepovažovala za pokojného - len bez emócií.“

„Neprejavuje svoje emócie tak ľahko... ovláda sa, lebo vie, čo a ako má urobiť. Na druhej strane, vy, slečna Grangerová, ste ho zaskočili a ukázali ste mu niečo veľmi dôležité, na čo predtým neprišiel. Váš objav, dovolím si dodať, bol veľmi pôsobivý. Podarilo sa vám prísť na veľmi ústredný a unikajúci kúsok skladačky.

„Tým si nie som príliš istá,“ dodala Hermiona, hoci aj tak sa rozžiarila nad tým komplimentom. „Chcem povedať, že satanský oheň je veľmi nekontrolovateľná kliatba a oveľa viac... teatrálna, akoby mala vlastný rozum. Ale pri tomto tvorovi ho ovládala veľmi ľahko a kliatba ani na sekundu nezaváhala.“

„Čo to môže znamenať?“

„Že je mocnejšia, ako som si predstavovala, pretože ovládať takú nebezpečnú kliatbu... to je pozoruhodné. Vyžaduje si to temnú mágiu, ktorá presahuje rozpoznateľné výkony.“

„Nuž, predpokladám, že o jej moci nebolo pochýb.“

„Ale ten spôsob, akým sa pohybovala... mala také zvieracie inštinkty, ale s takou kontrolou nad svojimi útokmi?“ Hermionu začala bolieť hlava. To nikdy nebolo dobré znamenie.

„Problémom v tejto chvíli je, že zajtra ráno odchádzate,“ povedal Eliáš a zaregistroval ubolený výraz Hermioninej tváre. „Ale nemyslím si, že si už môžeme dovoliť vás stratiť, slečna Grangerová.“ Na tvári sa mu vytvoril jemný úsmev.

„Nie som pripravená odísť,“ súhlasila. „Ale pochybujem, že to tak bude vnímať.“

„Dajte mi trochu času,“ povedal Eliáš a jeho oči sa sústredili na neurčitý predmet. „Zatiaľ, potrebujete niečo konkrétne?“

„Ešte nejaké informácie o satanskom ohni,“ povedala Hermiona a pokrčila plecami. „Znovu som sa pozrela do knižnice, kým bol Malfoy v bezvedomí, ale viem toho nájsť len veľmi málo.“

„Aha! Tak s tým vám môžem pomôcť.“

Gestom ukázal na jednu z plávajúcich sviečok v komore s elixírmi, aby ho nasledovala, keď vychádzal z tmavej miestnosti a viedol ju úzkou chodbou. Ticho kráčali desať minút spletitými priechodmi a širokými chodbami, kým Hermiona uvidela známu miestnosť s tehlovočervenými stenami a veľkým kamenným krbom, to všetko obkolesené kruhovým perzským kobercom na podlahe. Eliáš ju viedol po mramorových schodoch nahor a späť na tretie poschodie sídla – na najtemnejšie poschodie okrem žalárov, aké videla. Napriek slabej, vznášajúcej sa sviečke sa Hermiona cítila mimoriadne oslepene a nepríjemne, kým nedošli k veľkým dubovým dverám s vyrezávanými hadmi. Odstrčila ich nabok a Eliáš uvoľnil Hermione cestu, aby mohla prvá vstúpiť do obrovskej knižnice Malfoyovho panstva.

Hoci ju už videla, pocítila vzrušené poskočenie v hrdle, keď sa ocitla obklopená tým, čo ju najviac upokojovalo: knihami. Od nekonečného stropu až po studenú podlahu lemované hrubé stránky vedomostí - z ktorých mnohé boli určite nelegálne - jej dodávali pokoj a mier.

Eliáš vycítil náhle zlepšenie jej nálady, ale nedovolil jej ho dlhšie prežívať, pretože Hermione pripomenul, že majú málo času. Viedol ju okolo kníh a zaviedol ju k veľkej polici, na ktorej boli len štyri hrubé tituly.

Eliáš ich opatrne odsunul z police a odhalil malú kľučku za druhou knihou. Načiahol sa za ňou a opatrne ňou otočil, čím otvoril bez najmenšieho zvuku ďalšie dvere.

Vošli do o niečo menšej miestnosti, v ktorej sa nachádzala asi štvrtina kníh, ktoré boli vonku. Namiesto veľkých mäkkých kresiel uprostred stál okrúhly drevený stôl obklopený štyrmi kreslami s tenkými opierkami.

„Toto je trošku pochybnejšia miestnosť,“ upozornil Eliáš. „Nikto mimo Malfoyovcov o nej nevie.“

„Moje pery sú zapečatené,“ povedala Hermiona a nedokázala potlačiť svoj údiv.

„Ako vidíte, tunajšie tituly sú trochu viac...“

„Nezákonnejšie?“ dokončila za neho Hermiona. „Niektoré z týchto názvov poznám,“ začala. „Mnohé z týchto kníh ministerstvo zakázalo.“

„Všetky známe existujúce výtlačky sa majú zničiť,“ súhlasil Eliáš. „Ale nemôžeme dovoliť, aby sa takéto užitočné vedomosti tak ľahko premárnili.“

Hermiona sa usmiala. „Ako sa Malfoyovci dostali ku všetkým týmto knihám?“ spýtala sa.

„Je to zbierka generácií,“ vysvetlil Eliáš. „Malfoyovské panstvo bolo vždy veľmi chráneným miestom a ľudia sem často chodili ukrývať svoj vzácny majetok. Mnohí z nich sa už nikdy nevrátili, aby si svoj majetok vyzdvihli, a tak boli tieto predmety rozmiestnené po celom panstve. Väčšina týchto kníh bola získaná takto.“

„Takže si myslíte, že niektorá z nich obsahuje informácie o satanskom ohni?“

„Môžete si to overiť,“ ponúkol sa. „Ak niekde také informácie existujú, budú tu. Ak existuje nejaký záznam o bytosti, ktorá používa temnú mágiu na svoj útok, pochybujem, že by bol v rukách ministerstva.“

Hermiona prikývla Eliášovi a potom zamierila k jednej z políc a rukami prechádzala po knihách. „Veľa šťastia,“ povedal jej Eli.

„Vy tu nezostanete?“ spýtala sa a náhle sa otočila.

„Niekto musí zamestnať pána Malfoya,“ povedal a s úsmevom sa otočil. „Dajte mi vedieť, keby ste ma potrebovali, slečna Grangerová.“

A s tým zmizol.

****

Obrovské stojace hodiny na chodbe pred Malfoyovou izbou odbíjali štyri hodiny ráno. Zvonenie sa ozývali cez kamenné steny a rozptýlilo Draca po dobu štyroch úderov, kým sa opäť uchýlil k starostiam a myšlienkam.

Od rozhovoru s Hermionou vôbec nezaspal, ale jeho myseľ nebola nijako napätá ani unavená. Bola len plná starostí a myšlienok. Vedela oveľa viac, ako predpokladal - alebo dúfal. Jedna vec, ktorá ho však zarazila viac než čokoľvek iné, bolo to, čo povedala, kým ju vyhodil.

Keby si vedel, čo je zač, už by si prišiel na spôsob, ako ju zachrániť.

Zachrániť ju.

Prišla na to, že sa nesnaží Adriu zabiť, že sa ju snaží zachrániť. Trvalo by len niekoľko ďalších hodín pátrania, kým by prišla na to, kto Adria naozaj je a aký je celý jej príbeh. To by nepochybne viedlo k ďalším komplikáciám, ktoré Draco nepotreboval riešiť. Lestrange mal prísť už o týždeň a jeho príchod si vyžadoval rozsiahlu fyzickú a psychickú prípravu, ktorá neumožňovala čas na opatrovanie hlúpej humusáčky.

Draco sa náhle zastavil a pozrel sa z okna na nádvorie zaliate mesačným svitom. Hlúpej ženskej, opravil sa. Napriek všetkému mu zachránila život. Protilátka na satanský oheň ho dokázala ušetriť ďalších hodín neznesiteľnej bolesti - bolesti, ktorá ho, ako si spomínal na cestu v kočiari späť do Malfoyovho sídla, takmer dohnala k samovražde.

A to bol ďalší problém. Ten hlas. Neprekonateľné pokušenie počuť ten sladký, zamatový hlas často viedlo k sebapoškodzovaniu. Bolesť bola jediným spôsobom, ako ju počul, a chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že v najtrýznivejších chvíľach, keď sa ocitol na prahu smrti, vtedy k nemu prehovorila. A viackrát sa oddal tomu sladkému pokušeniu a dovolil bolesti, aby sa ho zmocnila silnejšie, až kým ho nepohltil upokojujúci zvuk jej slov. Po odhalení Adriinho príbehu bude len otázkou času, kedy Hermiona zistí, kto je Natalie, a to bolo niečo, čo sa nikdy nemohla dozvedieť.

Jeho telo sa začalo chvieť a on sa pozrel na svoje holé ruky, na ktorých sa mu začala tvoriť drobná husia koža. Hermiona mala pravdu, jeho telo si čoraz viac zvykalo na normálne teplotné podmienky. Obliekol si čierne tričko, ktoré zvýrazňovalo jeho široké ramená a svalnatú postavu, ale zakrývalo jazvy.

Práve teraz potreboval rozptýlenie. Čokoľvek, čo by ho odpútalo od Natalie, Adrie, Grangerovej alebo Lestrangea.

Vedel presne čo.

Vykradol sa zo spálne a kráčal po chodbe pokrytej kobercom, až kým nedošiel k obrovským mramorovým schodom, ktoré viedli nahor aj nadol. Zišiel na ďalšie poschodie, prešiel okolo jedálne, vinárne a vstúpil do chodby s viacerými dverami. Zaklopal na tie, ktoré boli najbližšie k nemu.

Zvnútra sa ozvalo šuchotanie a trochu zmäteného mrmlania, ale o niekoľko minút dvere otvorila veľmi unavená Pansy Parkinsonová.

„Draco?“ spýtala sa a jej viečka sa prispôsobili jasnému svetlu sviečok za ním. „Čo sa deje?“

„Niečo od teba potrebujem,“ oznámil, položil si ruky na rám dverí a naklonil sa.

„Čo?“

„Rozptýlenie.“ A s tým priložil svoje bledé pery na jej ružové, vzal jej tvár do rúk a pritisol sa k nej. Jej zmätok sa rozplynul, keď mu zovrela ruky okolo krku a vtiahla ho do svojej izby, pričom za sebou zavrela dvere.

****