Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 17: Riskantný krok

Hermiona sa vystrašene pozrela na Harryho.

„Pansy,“ zopakovala pomaly.

Harryho zmätok prerástol do obáv, ktoré vyvolal Hermionin vydesený výraz a široké hnedé oči.

„Pansy Parkinsonová?“

„Áno, áno, áno! Ako mi toto mohlo ujsť?!“ Hermiona okamžite vyskočila a hrubo si prehrabla rukami vlasy. „Mala som si to všimnúť!“

„Hermiona, nedávaš zmysel,“ povedal Harry. „Prosím ťa, sadni si.“

Chodila po izbe, netrpezlivo sa prechádzala a mrmlala si pre seba, akoby Harryho nepočula. „Veď to nedáva zmysel!“

„Čo nedáva zmysel?“ naliehal Harry. „O čom to hovoríš?“

„Ale potom... predtým povedal...“

„Hermiona!“ drsne ju prerušil Harry, vstal a chytil ju za ramená. „O čom to hovoríš?“

Hermiona sa zviezla k nohám postele a pozrela do Harryho nepokojných zelených očí. „Pansy bola na manore,“ odpovedala neisto.

„Dobre,“ povedal Harry a trochu sa upokojil, keď Hermiona prestala hovoriť sama so sebou. Sadol si vedľa nej a položil svoju ruku na jej.

„Prečo tam bola?“

„Ona... myslím, že povedala, že prišla navštíviť Malfoya,“ odpovedala Hermiona. Snažila sa sústrediť na svet pred sebou, ale v mysli jej neustále blúdili rozhovory z dnešného rána.

„Tak čo je potom zle?“

„Ona... povedala, že sa zastavila na nečakanú návštevu,“ odpovedala Hermiona s mimoriadnym dôrazom na slovo ‘nečakanú’. „A rozprávala sa pritom s Malfoyom.“

Harryho tvár sa trochu uvoľnila, keď si uvedomil, že problém sa netýka Lestrangea. „Myslíš, že je to podozrivé?“

„No, ja som si z toho veľa nerobila, kým si nespomenul kliatby a kým sme sa nerozprávali o Fidelovom kúzle. To kúzlo môže odomknúť iba strážca tajomstva a zviditeľniť manor pre cudzincov.“

„Áno… dobre...“

„Harry!“ Hermiona zavrčala na jeho pomalosť. „Povedala, že prišla na nečakanú návštevu... naozaj si myslíš, že sa mohla dostať cez kúzla a kliatby bez toho, aby vzbudila pozornosť?“

„Možno ju Malfoy pustil dnu?“

„Nie, nie... on o tom nevedel. Rozprávali sme sa pri raňajkách a ona stále spomínala, ako je rada, že sa zastavila bez pozvania...“

„Možno to bol ten Malfoyov komorník,“ nadhodil Harry. „Sama si to povedala, že je zjavne viac než len sluha.“

„No, to som si myslela aj ja, ale dnes ráno mi povedal, že Pansy videl až ráno, keď sa s nami stretla v Malfoyovej spálni.“

Harrymu stuhlo telo a posadil sa rovno. Hermiona sa na sekundu potešila, že pochopil vážnosť situácie, ale tá radosť vyprchala, keď sa na ňu otočil so skúmavým pohľadom.

„Čo si ty robila v Malfoyovej spálni?“ spýtal sa s prižmúrenými očami.

Hermiona nahnevane zafučala.

„Harry! O to predsa nejde. Nechápeš to? Ani on, ani Malfoy nevideli Pansy vojsť, ani nevedeli, že príde!“

„Hermiona, toto nie je náš problém,“ povedal Harry netrpezlivo. „Som si istý, že o nič nejde. Okrem toho, ak by tu bol problém, Malfoy a jeho komorník by si to uvedomili.“

„Mám pocit, že každý z nich si myslí, že Pansy do sídla pustil ten druhý,“ povedala Hermiona zamyslene. „Eliáš mal dojem, že Malfoy požiadal Pansy, aby prišla, a nechápem, prečo by si Malfoy nemyslel to isté o Eliášovi. A potom, obaja boli príliš zaneprázdnení inými vecami, aby sa o to naozaj zaujímali.“

„Pansy nemôže nijako vážne ublížiť,“ povedal Harry bezstarostne. „Obaja vieme, že je to len papierový tiger. Tvrdí, že napácha viac škody, ako v skutočnosti spraví.“

Hermionino podráždenie sa začalo stupňovať. „Nie sme späť na Rokforte, Harry,“ povedala krátko. „Nestrieľame po sebe kúzlami, ani si nepodsúvame žartovné výrobky do tašiek. Toto je vážne.“

„Nechápem prečo by bolo,“ odpovedal Harry úprimne.

„Máš predstavu, aká temná mágia je potrebná na prelomenie všetkých tých kliatieb?“ spýtala sa znepokojene. „Nehovoriac o jednoduchom fakte, že prekonať Fidelovo kúzlo je pre človeka fyzicky nemožné!“

„Preháňaš. Tvoj život je práve teraz v nebezpečenstve a ty si robíš starosti o Malfoya a Pansy?“ spýtal sa Harry.

„V nebezpečenstve by mohli byť Eliáš a Malfoy!“ odsekla Hermiona.

„Sú schopní sa o seba postarať.“

„A ja nie?“ Hermionin hlas bol ostrý a pevný. Harry svoje slová okamžite oľutoval, ale jeho výraz nesúhlasu sa nezmenil. Tie láskavé zelené oči boli rovnako odhodlané ako Hermionine hnedé.

„Povedz mi niečo. Keď sme boli počas záverečnej bitky v Komnate najvyššej potreby a celá miestnosť horela, prečo si sa vrátil, aby si Malfoya zachránil?“

Hermionin pohľad bol sústredený a videla, ako sa Harrymu mierne uvoľnila čeľusť.

„Inštinkt,“ odvetil zachmúrene.

„Pretože nikto si nezaslúži zomrieť, keď ho niekto môže zachrániť,“ dokončila Hermiona.

„Ale potrebuje Malfoy záchranu?“ Harry mal napätý hlas, aby to Hermione dokázal zdôvodniť. „Čo my vieme, môže to byť pasca, ktorá ťa zavedie priamo do Lestrangeovho náručia.“

„Nie je,“ ubezpečila ho Hermiona. „Viem, že niečo nie je v poriadku... a...“ Hermiona na sekundu zaváhala. „Myslím, že to má niečo spoločné s tým tvorom.“

Harry prevrátil oči. „Takže to je to, o čo ide?“

„Musím sa vrátiť, Harry!“

„A ako vieš toto?“

Hermiona nahmatala pod vankúšom hrubú knihu a znova pocítila, ako ju prepadá pocit viny, tentoraz však bol silnejší. Istá jej časť hlasno kričala v hlave a vravela jej, aby sa spamätala a počúvala Harryho, aby mala rozum! No iná jej časť, tá iracionálna, ju presviedčala, že to tajomstvo za to stojí; vrátiť sa do Malfoyovho sídla je teraz to správne.

„Pocit,“ povedala Hermiona pomaly. „Dôveruj mi, prosím.“

„A čo Ron? Ginny?“

„Ty sa o nich postaráš,“ povedala Hermiona a zmiernila svoj výraz. Harryho tvár sa okamžite napäla a jeho telo stuhlo. Vstal zo zeme a položil si ruku na čelo.

„Nepôjdeš sama,“ povedal stroho. „To je samovražda.“

„Nemôžeme len tak odísť obaja,“ povedala Hermiona. Teraz bola na rade ona, aby Harryho priviedla k rozumu. „Predstav si, že Ron a Ginny sa zajtra zobudia a nájdu nás oboch preč.“

„Napíšeme im nejaký list alebo niečo podobné,“ povedal Harry, jeho slová boli unáhlené a uponáhľané, akoby predlžovanie tohto rozhovoru mohlo Hermionu prinútiť zmeniť názor.

„A potom obaja napochodujú na Malfoy manor,“ dokončila Hermiona stroho. „To by bolo pre nás všetkých fakt ideálne.“

„Nenechám ťa odísť samú, ak vôbec!“

„No ja nepotrebujem tvoje povolenie, Harry,“ povedala Hermiona úprimne. „Žiadam ťa ako priateľa, zostaň, prosím, a postaraj sa o veci tu.“

„Hermiona...“

„Harry,“ prerušila ho prudko. Jej tón bol priamy a pevný. „Idem... nech sa deje čokoľvek.“

Harry porazene zvesil hlavu, hoci tvár mal stále napätú a ustráchanú. Spodnú peru mal zvrátenú do jemnej grimasy a Hermione sa srdce zarylo hlboko do hrude.

„Je mi to ľúto, Harry,“ povedala láskavo. Položila mu ruky okolo krku a objala ho. Najprv bol strnulý, ale potom sa pod Hermioniným jemným dotykom uvoľnil a napokon ju objal okolo pliec.

„Prosím, dávaj na seba pozor,“ povedal, „ak nie kvôli sebe, tak aspoň kvôli Ronovi.“

„Budem,“ odpovedala. „Aj vy si tu dávajte na seba pozor.“

Vzdychol si pre seba a potom sa odtiahol a rozhliadol sa po miestnosti.

„Čo si potrebuješ vziať so sebou?“ spýtal sa.

Hermionino čelo pokrivili vrásky obáv, keď si prechádzala v duchu svoj zoznam.

„Veľa vecí.“

****

Víriaca hmla svetla sa rozplynula v tme, keď posledná sviečka v Dracovej izbe zhasla. Cez husté mraky sa prebojovali tenké lúče mesačného svetla a ožiarili tmavú miestnosť na Malfoy manor, čím sa stali jediným zdrojom svetla. Draco sedel vo svojom tapacírovanom zamatovom kresle pri posteli s jednou rukou položenou na opierke a druhou opretou o hruď.

Hoci pocit pálenia bol už sotva badateľný, inštinktívne si priložil ruku na spálené miesto; vlastne ani nevedel prečo. Zvyšok jeho tela bol strnulý a napätý, ako tomu bolo posledných niekoľko týždňov a on si na to začínal podráždene zvykať. Ani hladký, pružný zamat dovezený z Paríža mu nedokázal navodiť pocit pohodlia.

Za oknom sa ozvalo šuchnutie a Draco impulzívne vystrelil zo stoličky. Opäť si všimol, že pri tom náhlom úkone úplne chýba bolesť. Keď zatáčal okolo posledných veľkých kusov nábytku, jeho oči zazreli čiernu sovu sediacu na okennej tabuli, ktorej slabnúce žlté oči na neho uprene hľadeli. Na sekundu sa iba zadívala na blížiaceho sa blonďavého muža. No skôr než Draco stihol prísť k oknu, sova odletela a zanechala za sebou zložený kus pergamenu.

Na pokrčenom papieri bolo napísané len Južné Francúzsko. Cítil, ako sa mu v tele rozprúdila krv, keď v slabom svetle čítal tie slová.

„Nejaké novinky?“ ozval sa za ním hlas. Malfoy sa neunúval otočiť, ani sa nezľakol novej prítomnosti v miestnosti.

„Je na juhu Francúzska,“ odpovedal Malfoy. „Ako dlho odhaduješ, že mu bude trvať, kým sa sem dostane?“

„Asi jeden deň,“ povedal Eliáš bez zaváhania. „Nebude sa premiestňovať?“

„Nemôže. Väčšinou bude cestovať vlakom a podobne, ale myslím, že má so sebou metlu.“

„Jeden deň,“ zopakoval Eliáš, očividne spokojný, že jeho pôvodný predpoklad bol správny.

Nastala ďalšia chvíľa ticha, keď sa Malfoy pozrel z okna na rozľahlé nádvorie. Tenké tiene rôznych kríkov veselo tancovali, keď jemný vietor zápasil s ich skutočnými náprotivkami. Okolo veľkých múrov prednej brány sa prepletali liany, ktoré sa rozprestierali po obrovskom obvode a na niektorých miestach zakvitli. Napriek všetkému úsiliu si Draco nemohol pomôcť, aby si nespomenul na včasné rána, keď sa zobudil, vyzrel práve cez tieto okná a videl svoju matku, ako sa stará o rastliny. Záhradkárčenie bola Narcisina obľúbená činnosť, ktorej sa dokázala venovať celé hodiny, ak ju nechali nerušene pracovať, a Draco by nevedel spočítať, koľkokrát sa jej pokojný výraz zrazu zmenil na výraz zatrpknutosti a napätia.

„Záhrada vyzerá v túto hodinu nádherne,“ poznamenal Eliáš a nevinne sa pozrel z okna. „Škoda, že väčšina tých rastlín je začarovaná tak, že zabíja.“

Draco sa chladne rozosmial. „Kto by si kedy pomyslel, že ho privoňanie k ružovým kríkom môže zabiť?“

„Vašu matku to veľmi rozrušilo,“ povedal Eliáš a stále sa díval z okna.

„Čože?“

„Očarovaná záhrada,“ vysvetlil Eliáš. „Rozčuľovalo ju to zakaždým, keď váš otec alebo niektorý z jeho priateľov preklial jej rastliny. Starostlivosťou o ne strávila hodiny a trápilo ju pomyslenie, že by liany, ktoré tak starostlivo zastrihávala, mohli jedného dňa niekoho náhodou uškrtiť.“

„Bolo to pre jej vlastnú ochranu,“ povedal Draco.

Eliáš sa pod nosom zasmial.

„Čo je na tom také smiešne?“ spýtal sa Draco a otočil sa k nemu.

„Je zábavné, ako často sa táto veta používa,“ povedal a stále sa usmieval.

Draco sa pozrel späť z okna a obdivoval striebornú žiaru, v ktorej sa kúpala celá záhrada. „Tie kríky vyzerajú divoko.“

„Zajtra ráno ich dám ostrihať jednému z domácich škriatkov,“ odpovedal Eliáš. Jeho pobavenie ustalo pri zvuku Dracovho melancholického hlasu.

„Postaraj sa, aby ho nezabili, prosím,“ dodal Draco nenútene. „Bola by škoda prísť o jedného z nich.“

„Môžem vás uistiť, že sa mu nič nestane,“ povedal Eliáš vážne. „To bude všetko?“

Draco neodpovedal. „Naozaj ju to rozrušilo?“ spýtal sa po chvíli. Začínal sa dvíhať vietor a do nádhernej miestnosti vniklo niekoľko závanov, ktoré sa preháňali medzi saténovými závesmi.

Eliáš opäť prikývol. „Nepáčilo sa jej to,“ povedal.

„Nedávala to veľmi najavo.“

„To bola súčasť jej talentu,“ poznamenal Eliáš zamyslene. „Väčšinou sa to od nej vyžadovalo: nasadiť si masku.“

„Vedel môj otec, že jej to vadí?“

„Vedel.“ Eliáš očami zablúdil k Dracovi, ktorý sa teraz opieral o koniec okennej tabule a lakťami sa opieral o kov. „A vždy jej občas kúpil črievičky, aby ju rozveselil.“

„Črievičky?“

„To sú kvety, druh orchidey.“ (česky: střevíčnikovec, ľudovo střevíčník),

Na Dracových tenkých perách sa začal plaziť malý úsmev.

„To sa mu veľmi nepodobá.“

„Človek nikdy nesmie zavrhnúť nepravdepodobné,“ povedal Eliáš. „Často je to pravdivejšie než to pravdepodobné. Viete, pán Malfoy, čo symbolizujú črievičníkovce?“

„Nemám potuchy.“

„Krásu,“ povedal Eliáš. Výraz na Dracovej tvári trochu zmäkol a úsmev na jeho tvári sa rozšíril.

„To boli naozaj takí? Teda moji rodičia.“

„Veľmi zriedkavo to dávali najavo, ale boli veľmi ochranárski jeden voči druhému a voči svojej rodine.“

„A predsa... stále verili v plány Temného pána? Jeho ideám?“

„Veľmi pevne, ale ako viete, neskôr to začali ľutovať. Možno ste si to neuvedomovali, ale toto,“ Eliáš gestom ukázal na panstvo, „toto pre nich veľa znamenalo: táto rodina, tento dom a najmä vy, pán Malfoy.“

Draco zadržal výraz krajného dojatia, keď prikývol a otočil sa k svojej obrovskej posteli, ktorá bola dnes večer prikrytá tmavozelenými plachtami. „Myslím, že už pôjdem do postele.“

„Môžem sa spýtať, ak dovolíte, prečo sa táto téma rodiny tak náhle objavila?“ spýtal sa Eliáš. Prešiel k dverám Malfoyovej izby a jednou rukou ich pridržal otvorené.

„To je len niečím, čo niekto dnes ráno povedal,“ odmávol to rukou Malfoy.

„Dobre teda,“ povedal Eliáš so známym zábleskom v očiach. „Mám zatiahnuť závesy?“

Draco sa otočil k štvorcovému oknu a pozrel na nekonečnú oblohu. Mesiac ustúpil za zhluk mrakov, takže záhradu osvetľovali len úzke lúče. „Nie, to je v poriadku.“

Eliáš naposledy poslušne prikývol a pri odchode zavrel dvere.

****

Pansy sedela na okraji Dracovej postele a objímala sa rukami, keď Draco zachmúrene prehovoril. Strieborné svetlo obklopujúce izbu bolo tlmené, keď sa vysoký muž prechádzal po izbe s pokojom, ktorý budil jej úžas.

„Eliáš odhaduje jeden deň,“ povedal bojovne. „To by nemal byť problém.“

„A ak sa mýli?“ spýtala sa Pansy a jej tón bol zdržanlivý, pretože pozorovala Draca, či ho neurazila. A podľa toho, ako sa mu mykli svaly, usúdila, že áno.

„On sa nikdy nemýli,“ odvetil Draco podráždene. „Alebo sa aspoň nikdy nemýlil, odkedy ho poznám.“

Pansy si vzdychla a posadila sa rovno. „No predpokladajme, že sa raz pomýli. Bolo by dosť nepríjemné, keby sme neboli pripravení na akékoľvek časové rozpätie kratšie ako jeden deň. Nechcem byť umučená na smrť, Draco. Nie všetci dokážeme prijímať bolesť ako ty.“

„Nikto nezomrie,“ povedal. „Ak sa sem predsa len nejako dostane skôr, ako sme očakávali, postaráme sa o to hneď, ako ho uvidíme.“

„Bude mať so sebou svojich kumpánov. Myslíš, že to bude také jednoduché?“

Draco sa prestal prechádzať a našpúlil pery. Na jeho dokonalej tvári boli vyryté silné vrásky, keď si sadol na stoličku oproti posteli. „Je slabší, tým som si istý.“

„Je aj bláznivejší,“ prehodila Pansy.

Draco podráždene stočil hornú peru. „Nuž, s tým sa nedá nič robiť,“ povedal. „Nechajme to tak.“

„Fajn,“ odpovedala Pansy nonšalantne a pokrčila plecami. „Takže si hovoril: jeden deň...“

„Jeden deň nám dá dosť času na prípravu,“ povedal a hovoril skôr sám k sebe ako k Pansy. Obišiel izbu, nesúvisle si niečo mumlal a občas aj k Pansy, až napokon podráždene zastonala a vstala.

„Skutočne ti nerozumiem ani slovo,“ posťažovala sa. „Ak sa so mnou chceš rozprávať, tak hovor zrozumiteľne, a ak nie, tak ma nechaj ísť spať.“

„Je veľmi nedôverčivý,“ vysvetlil Draco. „Som si istý, že cíti, že moja ponuka je oddaná a úprimná, ale prežil už priveľa zrád, aby mi mohol dôverovať.“

„Myslíš si, že nás jeho muži budú sledovať?“

„Oni nie,“ zamyslel sa Draco. „Ale viem, že nad týmto miestom umiestni nejaké odpočúvacie kúzlo, aby nás mohol sledovať on.“

Pansy zaborila hlavu do Dracovho vankúša a prehovorila z neho tlmeným hlasom. „Takže ho zrušíme?“

„Necháme ho, nech si ho má,“ opravil ju Draco a potom zavrčal do jej zmätenej tváre. „Potrebuje si myslieť, že má v tomto prípade navrch. Očarujem však niekoľko miestností, kde sa môžeme rozprávať, ale všade inde by mal počuť naše dohodnuté veci.“

Obrátil sa späť k Pansy a videl, že má hlavu opretú o mäkkú prikrývku, zavreté oči a pokojne dýcha. Najprv sa nahneval, že zaspala, ale inej časti jeho duše to bolo jedno - aj on bol unavený. Ľahol si vedľa nej a zavrel oči, dovolil plytkému svetu snov, aby ho obklopil a uväznil na niekoľko hodín pokoja.

****

Šikmá ulička vyzerala o jednej v noci oveľa inakšie ako počas bežnej špičky. Všetky obchody boli zatvorené; niektoré boli zabezpečené zámkami, iné len blikali výstražnými nápismi pre potenciálnych zlodejov. Kolosálne sviečky, ktoré sa vznášali po celom dlhom úseku, osvetľovali kamenné steny a drevené dvere pre všetkých nočných návštevníkov. Vzduch bol mrazivý, a keď Hermiona prechádzala opustenou uličkou, pri výdychu sa jej z úst začali vypudzovať obláčiky mrazu.

V túto rannú hodinu bol na ňu nezvyčajný pohľad s tým veľkým batohom na chrbte, ktorý jej zakrýval väčšinu čiernej košele, na ktorú si ešte obliekla hrubý vlnený habitu na ochranu pred zimou. V ľavej ruke niesla mierne opotrebovanú metlu a v slabom osvetlení sa dali matne rozoznať slová vyryté do tmavočiernej rúčky.

Vstúpila do malého otvoru naľavo a zamierila k úzkej štrbine v stene. Našla skrytú kľučku na dverách a dostala sa na železničnú stanicu - masívnu, sivú budovu pripomínajúcu skladisko osvetlenú jasnými bielymi svetlami.

„Potrebujem lístok na vlak na predmestie,“ povedala chrapľavým hlasom, keď pristúpila k pultu. Za ním sedel znudene vyzerajúci muž, a hoci bol pravdepodobne o niečo starší ako Hermiona, vďaka tmavohnedým vlasom a olivovej pleti vyzeral na osemnásť.

„Desať siklov, prosím,“ povedal, mávol prútikom a zo vzduchu vyrobil malý štvorcový papierik.

Hermiona siahla do vrecúška, ktoré jej viselo na spone opasku, a vytiahla dva zlaté galeóny, ktoré opatrne položila na drevený pult.

„Za dva galeóny,“ začala, „ste ma nevideli.“

Mužov znudený výraz sa zmenil na zaujatý. Pozorne si peniaze prezeral a na hrubých perách sa mu začal vytvárať pokrivený úsmev. „Nevidel som vás.“

Hermiona schmatla lístok a narýchlo si prečítala číslo nástupišťa, keď sledovala nápisy na tmavých stenách. Prišla na určené nástupište, kde zúrivo hučal obrovský čierny vlak a z jeho prednej časti vychádzali poryvy pary. Stanica nebola taká prázdna ako Šikmá ulička; bolo tu niekoľko čarodejníkov a čarodejníc, ktorí nastupovali a vystupovali z vlakov s vozíkmi na batožinu v rukách. Hermiona bez váhania nastúpila do toho divokého vlaku. Netrvalo jej dlho, kým našla prázdne kupé, a keď sa jej to podarilo, zhodila batoh vedľa seba a oprela metlu do rohu. Podľa lístka mal vlak odchádzať o desať minút, čo znamenalo, že jej zostávalo desať minút na to, aby sa obávala, že ju Ron dobehne.

Harry jej sľúbil, že Ron sa o tom nedozvie, kým to pôjde, a ubezpečil ju, že sa zobudí až neskoro ráno, ale Hermiona si nebola taká istá. Ak by Ron náhodou vstal uprostred noci a našiel by jej posteľ prázdnu, netrvalo by mu dlho, kým by si uvedomil, kam išla, a keďže sám už na panstve bol, mohol by ju ľahko dobehnúť.

Snažila sa zahladiť stopy a zabezpečiť, aby ju nikto nevidel odchádzať, ale kým neodíde samotný vlak, stále tu bola možnosť, že ju Ron nájde. Hermione však teraz neostávalo nič iné, len čakať, a tak siahla do batohu a vytiahla hrubú, v koži viazanú knihu, na ktorej bola záložka.

16. september 1616

Dnes som videla, ako otec zabil človeka. Toho muža som nevidela, ale zreteľne si pamätám jasný záblesk zeleného svetla... Myslím, že to bolo kúzlo. Slová bolo trochu ťažko počuť cez ten krik, ale znelo to niečo ako „Abrakadabra“.

Naučil som sa aj niečo veľmi zvláštne. Je to kúzlo, ktoré ľudí rozplače, rozplačú sa viac ako kedykoľvek predtým. Včera som to urobila jednému dievčatku na ulici a videla som, ako sa jej pretočili oči a začali sa jej valiť slzy. Ja som len držala vystretý prútik a stále som hovorila „Crucio“.

V Hermioninom žalúdku sa prejavil známy nepríjemný pocit, keď si predstavila mladé dievča, ako sa chladne smeje uprostred prázdnej ulice.

Píšťalka vlaku hlasno zapískala a prebodla ticho na stanici, keď sa vlak začal pomaly pohybovať vpred. Úľava, ktorá unikla z Hermioninho stiahnutého hrdla, sa zmiešala s tým zvráteným pocitom, ktorý jej stále zaplavoval žalúdok, hoci sa na chvíľu usmiala, keď si uvedomila, že Ron ju teraz už nemôže dobehnúť.

Vlak nabral rýchlosť a keď ponuré steny stanice zanikli v sivých oblakoch prachu, Hermiona sa vrátila ku knihe a znova začala čítať.

Matilda Frogwartová nebola obyčajné dievča; v skutočnosti mala k tomu ďaleko. Objavenie kliatby Cruciatus ju viedlo k tomu, že ju vyskúšala na svojej matke, kým spala. Konečný výsledok bol desivý. Ďalej jej spomienky boli stále temnejšie, keď sa Matilda rozpísala o tom, ako v priebehu niekoľkých nasledujúcich rokov začala ovládať svojich rodičov práve touto temnou mágiou. Jej matka zoslabla a svoje experimenty na Matilde úplne zastavila. Jej otec sa snažil brániť, ale nakoniec aj jeho vôľa zoslabla a podvolil sa svojej dcére.

Teraz mala už vyše dvadsať rokov a väčšinu času trávila v spoločnosti bezcharakterných ľudí a ponárala sa do temného umenia. Dusivé detstvo a zanedbávajúci rodičia premenili to dieťa na cynickú a zvrátenú ženu. Kým sa učila čo najviac o nelegálnej mágii, jej rodičia boli zavretí v tej istej pivnici, ktorú kedysi nazývala domovom.

15. júla 1624

Na tejto strane boli len štyri slová, ale keď cez vlakové kupé vnikol studený závan vzduchu poznačený odporným zápachom z predmestia, Hermione začala na rukách naskakovať husia koža a zachvela sa.

Dnes som zabila otca.

****

Mal nervy na prasknutie a Pansy to vedela rozoznať. Sledovala ho, ako sa mu obočie posunulo nahor a potom sa trhnutím vrátilo späť nadol, ako sa mu pery skrútili do tenkej čiarky a bledá, tenká pokožka sa stala prázdnou a tmavou. Tma v miestnosti len ešte viac prehĺbila kontúry v jeho tvári a mesačné svetlo poslúžilo na to, aby osvetlilo jeho strieborné vlasy. Mierne sa prihrbil a hoci mal zavreté oči, Pansy si vedela predstaviť rýchly pohyb jeho sivých zreničiek. Položila mu dlhé prsty na bok tváre a pomaly po nej prechádzala a čakala, kým si to hladenie uvedomí.

Nič.

Vypustila tichý smiech a usmiala sa sama pre seba. „Ako socha vytesaná do skaly,“ zašepkala.

A ako zvuk špendlíka, keď spadne v mŕtvolnom tichu, Draco začul jej slová a pomaly otvoril oči a pozrel sa do jej tmavohnedých očí, ako leží vedľa neho na posteli.

„Spotil si sa,“ povedala Pansy pomaly.

„Zlý sen,“ odpovedal bezvýrazným tónom. Podoprel sa na lakťoch a zhlboka sa nadýchol.

„Nemal by si si robiť také starosti,“ poznamenala a priblížila sa k nemu. „Čoskoro bude po všetkom.“

„Ale kým sa to stane, musím sa báť.“

„Tak mi dovoľ, aby som ťa rozptýlila,“ zareagovala a na tenkých perách sa jej vykúzlil slabý úsmev. „Som v tom veľmi dobrá.“

Draco pomaly zastonal a odsunul sa. „Teraz nie,“ povedal rázne.

„Nehovor mi, že nechceš?“ trucovala Pansy. „Nie je to zábava?“

Vzdychol si. „Bolo to... pekné,“ poznamenal rozpačito, ale odvrátil sa. „Ale teraz na to nie je čas.“

„Je to Grangerovou, však?“ vypálila zrazu Pansy. Draco bol taký zaskočený, že mu hlava vystrelila smerom k nej s prenikavým pohľadom plným nedôvery.

„Čože?“

Pansy sa usmiala. „Povedal si jej meno,“ povedala a zdvihla obočie. „Predtým, keď si spal.“

„Čo som povedal?“

„Vravel si jej, aby sa držala ďalej,“ vravela zámerne. Dracova tvár sa trochu uvoľnila a jeho pokojná, plochá maska sa opäť vrátila.

„Bolo to varovanie,“ povedal Draco. „Pravdepodobne som jej povedal, aby sa držala ďalej odtiaľto.“

Pansy sa úsmev nepohol. „Každé dievča, ktoré sa ti zjavuje v snoch, vyvoláva v tebe niečo väčšie než len odpor.“

Oči sa jej na chvíľu zaligotali, kým Draca jemne pobozkala na bledé líce a prstom mu prešla po tvári, hmatajúc jamku na lícnej kosti.

„Tak nič,“ vzdychla si. „Predpokladám, že ma môžeš zobudiť, ak si to rozmyslíš.“

Draco sa na sekundu odmlčal, keď sa Pansy pretočila späť pod prikrývku a položila si hlavu na vankúš. Ľahol si vedľa nej a jednu ruku si založil za hlavu.

„Vieš,“ začal, „jedného dňa, keď si niekoho nájdeš, budeme s týmto musieť prestať.“

„Prestaneme.“

„Bude to ľahké?“ spýtal sa zrazu Draco. „Bude ľahké nechať niečo tak ľahko izolovateľné a bez emócií a oddať sa vzťahu, ktorý je založený výlučne na láske?“

„Dokázala by som to, keby to bol ten správny chlap,“ poznamenala Pansy a hlavou sa odvrátila od Draca.

Chvíľu bolo ticho, kým Draco opäť prehovoril. „Ako to vieš?“

„Pretože keby som stretla niekoho, koho by som dokázala milovať tak veľmi, že by ma bolela aj myšlienka na jeho zradu, potom by som sa od tohto všetkého dokázala odvrátiť.“

„Odo mňa?“

„Dokonca aj od teba.“

„To je veľmi sebavedomé,“ poznamenal Draco.

„Viem, že by som to dokázala,“ odpovedala Pansy. Obaja chvíľu ležali mlčky, kým sa obrátila k Dracovi. „Ty by si to dokázal?“

„Neviem,“ odpovedal pravdivo.

****

„Posledná zastávka! Tento vlak dorazil na svoju poslednú zastávku! Žiadame všetkých čarodejníkov a čarodejnice, aby si vzali svoju batožinu a opustili tento vlak!“

Silný hlas sa ozýval na prázdnom nástupišti, keď sprievodca udrel päsťou do veľkej parnej lokomotívy. „To znamená aj vy, slečna!“

Hermiona otvorila oči, keď jej pár rúk prudko potriasol ramenami. „Toto je posledná zastávka. Sme na predmestí,“ povedali tie ruky.

Hermiona sa omámene obzrela na vysokého muža pred sebou a rýchlo sa vzpriamene posadila, upravila si pokrčený kabát a rozstrapatené vlasy. „Koľko je hodín?“ spýtala sa náhle a uvedomila si, že zaspala.

„Niečo po tretej ráno,“ odpovedal muž bez toho, aby si pozrel hodinky. Orieškové oči mu svietili na pozadí čiernych vlasov, ale vyzerali unavene. „Radšej by ste mali opustiť vlak, slečna. O desať minút vyrážame zo stanice.“

„Sme na predmestí, však?“

„Áno, sme.“ Podozrievavo sledoval Hermionu, keď zbierala všetky svoje veci a nápadnú knihu v koženej väzbe si strčila do batohu. „Hádam viete, kam máte namierené?“

„No, tak trochu...“ Hermiona začala. „Ja...“ Nebola si istá, či má vo svojej otázke pokračovať. Vedel by tento muž vôbec, kde sa nachádza Malfoy manor?

„Poznám to tu ako vlastnú dlaň, slečna,“ ubezpečil ju.

„Potrebujem sa dostať... Potrebujem sa dostať na Malfoy manor.“

Vlak hlasno zapískal, čo znamenalo poslednú výzvu pre všetkých cestujúcich, aby buď nastúpili, alebo vystúpili z vlaku. Mužove orieškové oči zažmurkali a on o krok ustúpil. „Nemám s tým miestom nič spoločné,“ povedal tajomne. „Prepáčte, slečna.“

Hermiona prevrátila očami a schmatla svoj batoh a metlu spolu s ním, keď sa pretlačila okolo zmätene a vystrašene vyzerajúceho vlakového úradníka.

„Zbytočný,“ zamrmlala si pre seba.

****

Evan Parker sa za tou dámou pozeral s nechápavým výrazom. Tento týždeň to bola už tretia osoba, ktorá sa ho pýtala na Malfoy manor, a on nebol žiadny hlupák. Na panstve sa niečo dialo.

No na rozdiel od ryšavého muža a toho blondiaka sa toto dievča zdalo byť príliš nevinné na to, aby spolupracovalo s ľuďmi ako Draco Malfoy. Jednako, tú desivú myšlienku vytriasol z hlavy a siahol po útržku papiera vo vrecku, aby splnil svoje pokyny.

„Stanica Bracknell - tri hodiny ráno, hnedovlasá žena sa dnes večer pýtala na manor. - Parker“

Narýchlo papier zložil a prešiel do svojej čakárne pri prednej časti vlaku. Snehobiela sova znepokojene húkala, akoby čakala na jeho návrat. Vošiel do malého oddelenia, priviazal pergamen k nohám sovy a vypustil ju z klietky.

„Leť,“ povedal a sledoval, ako odlieta k Malfoy manor, kým čakal na lesklý zlatý galeón, ktorý dostal zakaždým, keď nahlásil potenciálneho návštevníka toho temného sídla.

****

Z ničoho nič za jasne zablysklo a Draco sa inštinktívne posadil a siahol po prútiku. Jeho náhly otras sa trochu ustálil, keď si uvedomil, že to Eliáš vošiel do miestnosti a využíva jasné svetlo na oknách.

„Čo to robíš?“

„Je to naliehavé, pán Malfoy!“ Eliáš sa ťažko ozval. „Sú tu!“

„Kto je tu?“

Chvenie v jeho hlase bolo príliš ťažké skryť; bolo to chvenie človeka, ktorý si uvedomil svoju chybu, a človeka, ktorý sa chytá slamky, než sa utopí.

„Lestrangeovci.“

****

152020

PP. Tak a jedna záhada vyriešená. Už vieme, ako sa o Ronovi dozvedel Eliáš a prečo ho mohol vyzdvihnúť.