Kapitola päťdesiat
Harry sa pred oslavou v Šikmej uličke rozhodol navštíviť Dominika Croakera na ministerstve. Pred odchodom do Londýna sa však zamaskoval, pretože Charlie s ním nebude po celý čas a nechcel sa ani pokúšať sám sa vysporiadať s davmi fanúšikov Chlapca, ktorý prežil. Najradšej by medzi sebou a nimi mal celú eskadru aurorov... a možno aj dvojčatá Weasleyove.
„Budem len v otcovej kancelárii, kým neskončíš,“ povedal Charlie Harrymu potichu, keď nastupovali do výťahov. „Ak chceš, môžeme odtiaľ odísť.“
Harry trochu nervózne prikývol. Boli v uzavretom priestore s niekoľkými ľuďmi, hoci Charlie stál medzi Harrym a kýmkoľvek iným, ale bolo to všetko, čo mohol urobiť, aby sa odtiaľ nevyparil, či už s ochrannými štítmi alebo bez nich. Z výťahu vyšli na tom istom poschodí, ale kráčali opačným smerom. Harry si to namieril k Oddeleniu záhad a Charlie za otcom.
Už len to, že kráčal tou dlhou chodbou, vyvolávalo v Harrym spomienky, ktorým nechcel čeliť. Od tej noci bol na ministerstve len na skúške premiestňovania a k tamtomu oddeleniu sa nepriblížil.
Zrušil si maskovanie, zhlboka sa nadýchol, kým otvoril dvere a vstúpil dnu. Miestnosť sa zatočila a bola ešte čudnejšia, ako keď ju videl naposledy. Úponky mágie sa zmenili na farebné pruhy rôznej šírky a potom, ako sa miestnosť spomaľovala, skrútili sa do svojich normálnych dráh. Harry sa niekoľko minút len tak pozeral a všimol si, že jedna miestnosť je jasnejšia ako všetky ostatné, žiarivo čerešňovo červená. Podržal ruku tesne nad povrchom dverí a zavrel oči. Zaplavil ho správny pocit, usmial sa a ustúpil.
„Oddelenie rekonštrukcie mágie,“ zašepkal napokon Harry.
Len na jedných dverách pulzovala mágia a Harry ich otvoril, aby vstúpil dovnútra. Keď to urobil, prekvapilo ho, že uvidel celkom obyčajne vyzerajúce kancelárske priestory s veľmi neobyčajnými predmetmi na dvoch stoloch a policiach, ktoré pokrývali steny. Niektoré, alebo skôr väčšina predmetov bola výrazne tmavá. So všetkými sa do určitej miery manipulovalo. Tmavé predmety pôsobili nesprávne, odporne.
„Rozmýšľali sme, či vôbec prídete. Strávili ste veľa času v predsieni,“ ozval sa Croaker spoza jedného z písacích stolov.
Harrymu preblesklo mysľou poznanie: „Boli ste na Svetovom pohári. Upozornil nás na vás pán Weasley.“
„Dominik Croaker, ale volajte ma, prosím, Niko, a toto je moja partnerka,“ žena sa otočila a Harrymu sa trochu rozšírili oči, „s ktorou ste sa, myslím, už stretli.“
„Ahoj, Harry,“ usmiala sa naňho.
„Ahoj, Hestia,“ Harry potriasol hlavou, aby si ju vyčistil. V miestnosti bolo obrovské množstvo magickej energie a už ho z nej bolela hlava. „Len som potreboval pár minút. Už som tu totiž bol.“
Hestia sa strhla. „Prepáč, Harry. Zabudla som, že naposledy si bol niekde nablízku.“
Harry sa sústredil na to, aby zablokoval časť jasu z mágie v miestnosti, a bolesť hlavy mu trochu ustúpila: „Chápem to tak, že Albus má niečo spoločné s tým, že som tu?“
„Môžeš nám povedať, ako si porazil Voldemorta?“ spýtal sa Croaker a vyčaroval pre Harryho pohodlne vyzerajúce kreslo.
„Nie som si celkom istý...,“ začal Harry a potom si spomenul, čím sa títo ľudia živia, či skôr na to, že nikto poriadne nevie, čo robia. Šanca bola, že dokážu udržať tajomstvo, a Hestia bola prinajmenšom členkou Rádu. „Zničil som jeho mágiu.“
Obaja naňho dychtivo pozreli a naklonili sa dopredu. „Dokážeš vysvetliť ako?“ Hestia sa usmiala.
„Vieš, Harry,“ Croaker sa tiež usmieval, „my sa zaoberáme všetkými predmetmi zabavenými pri nájazdoch a ktoviečím ešte, ktoré sú príliš nebezpečné pre Artura a Perkinsa alebo dokonca pre aurorov.“
„To naozaj nie je niečo, čo by som mohol niekoho naučiť,“ zamračil sa Harry. Potom začal vysvetľovať, ako začal vidieť mágiu a napokon ako zistil, že s ňou dokáže manipulovať, a potom ako si uvedomil, že tak môže zničiť Voldemorta.
****
Keď mieril ku kancelárii pre zneužívanie muklovských artefaktov, Harry opäť pokrútil hlavou. Práve prijal prácu... tak trochu. Bol Nedotknuteľný, a to ešte ani nemal výsledky MLOKov. Odmietol však pracovať na plný úväzok, pretože už len z pobytu na oddelení ho bolela hlava. Bol skôr konzultantom, ktorého zavolali, keď ho potrebovali. Bol tiež novým styčným dôstojníkom na oddelení pre kyklopov, kde nahradil Doris Crockfordovú.
„Vyzeráš, akoby ťa zrazil rytiersky autobus.“ Tonksovej hlas sa ozval takmer odnikiaľ.
Harry si vtedy spomenul, že si znova nasadil maskovanie: „Ako to...?“
„Som metamorfág a auror.“ Tonksová poskočila, podobne ako to niekedy robil Dobby. „Naučila som sa pozerať na malé ukazovatele. Si rovnako vysoký a rovnako stavaný a presne viem, čo s tými vlasmi dokážeš urobiť.“
Harry sa hanblivo pousmial a prehrabol si rukou vlasy.
„Áno.“ Odmlčal sa. „Ako si sa mala?“
„Bolo to tu trochu horšie.“ Tonksovej večne energické šťastie trochu pohaslo. „Od prvej vojny sme nestratili toľko ľudí na jeden zásah.“
Harry uvidel kóju, ktorá patrila Kingsleymu, kde kedysi z každej voľnej plochy steny pozerali plagáty so Siriusom. Bola úplne vyčistená, žiadne stopy po tom, že by tam niekto niekedy pracoval.
„Je mi to ľúto,“ Harry cítil, ako sa mu srdce skrúca od viny. „Mohol som...“
„Neopovažuj sa obviňovať, Harold James Potter.“ Tonksová takmer tie slová zasyčala a len na okamih pripomenula matkinu stranu rodiny. Harry ustúpil. „Všetci sme si robili svoju prácu, a ak to zoberieš na seba, znehodnotíš to, čo tu každý deň robíme. To my sme vinní za to, že sme ťa znova a znova neochránili. Našou úlohou je zabrániť takýmto veciam, nie tvojou.“
Zdalo sa mu, že v jej oku zbadal slzu. Harry vedel, že Tonksová bola Kingsleymu blízka, a cítil bolesť, ktorú zvyčajne skrývala, bolesť za Kingsleyho a tých ostatných aurorov, ktorých Harry nikdy nespoznal.
„Ja... už to viac nepoviem, Tonksová.“ Harry zvesil hlavu.
Tonksová natiahla ruku, akoby sa ho chcela dotknúť, ale stiahla ju tesne predtým, ako Harry ustúpil.
„Nerob to, Harry. Neovládla som sa. Bola som pri tom, keď Kingsley zomrel a...“ vzdychla a pokrútila hlavou. „Bol mojím partnerom v prvom roku ako auror.“
Harry prikývol. Do istej miery to chápal. „To ešte všetci oslavujú?“ spýtal sa trochu trpko.
„Ešte neprestali,“ odfrkla si Tonksová. Nad ohniskom sa zablyslo svetlo a Tonksová si popod nos zakliala: „Musím ísť, Harry, vyzerá to, že sa ďalšia párty vymkla spod kontroly.“
Harry pokrútil hlavou a kráčal chodbou ku kancelárii pána Weasleyho, nakrátko ustúpil nabok, keď sa okolo neho prehnal auror. Z malej kancelárie sa ozýval Charlieho smiech, ktorý Harryho povzbudil. Vstúpil dovnútra a hneď ho objal, čo veľmi potreboval.
„Aké to bolo?“ Charlie sa spýtal, vnímajúc pretrvávajúci smútok z pobytu na oddelení záhad a rozhovoru s Tonksovou.
„Mám prácu na polovičný úväzok,“ bola jeho jediná odpoveď.
Pán Weasley za Charliem nadvihol obočie, keď sa Charlie opäť rozosmial.
****
Ak Fudge čoskoro nedá preč ruku z mojej, odstrelím mu ju, nútil sa Harry usmievať, keď Fudge bľabotal o tom, koľko čarodejnícky svet Harrymu dlhuje.
Objavili sa záblesky svetla, ako fotoaparát za fotoaparátom zachytával Harryho Pottera a ministra kúziel. Rozmýšľal, či sa na druhý deň bude mračiť v novinách. Niekto by mu to povedal, keďže od čias pred bitkou sa do Proroka ani do žiadnych iných novín ani nepozrel. Harry v skutočnosti na ceremóniu meškal niekoľko minút, jeho večera s Charliem a pánom a pani Weasleyovcami v muklovskom Londýne trvala o niečo dlhšie, než očakával.
„...a ako prejav vďaky za to, že zbavil svet najväčšej hrozby, akú poznal od čias Grindelwalda, Ministerstvo mágie udeľuje pánovi Potterovi Merlinov rád prvej triedy!“ Fudge s rozmachom vytiahol krabičku.
Harry bol ohromený. Tentoraz ho nikto nevaroval a súdiac podľa emócií, ktoré čítal z Dumbledora sediaceho za nimi, Fudge to pred všetkými tajil. Minister sa musel báť, že sa zopakuje incident z halloweenského plesu.
Rýchla prehliadka krabičky a zvitku pergamenu neukázala nič škodlivé. Harry ich prijal a odkašľal si.
„Ďakujem. Ja, ehm, nemám pripravené nič, čo by som chcel povedať. Ešte stále nie som úplne zotavený a väčšinu posledných týždňov som strávil štúdiom na skúšky. Myslím, že som ich možno aj zložil.“ Z davu sa ozval slabý smiech. „Chcem sa len poďakovať všetkým ostatným, ktorí v ten deň bojovali. Nepochybujem o tom, že bez podpory toľkých ľudí by som neuspel. Chcem oceniť najmä padlých a študentov, ktorí bojovali. Čelili bremenu dospelých ešte ako deti a dokázali, že sú toho hodní.“
Harry ustúpil a takmer sa v panike odmiestnil, keď dav prepukol v potlesk a jasot. Mal pocit, že sa každú chvíľu vyrútia hore schodmi a obklopia ho. Neurobili to však a Harry za sebou cítil upokojujúci pokoj Dumbledora.
„Nezabudni si prečítať to drobné písmo, Harry,“ žmurkol naňho Dumbledore. „Citrónový drops?“
Harry sa usmial a vzal si cukrík. Vložil si ho do úst, a keď sa mu rozpúšťal na jazyku, venoval veľkú pozornosť vlastným emóciám. „Úľavové sérum.“
Dumbledore len žmurkol, čo bol jeho jediný náznak, že Harry opäť uhádol správne. Reportéri začali vykrikovať otázky a Harry pokrútil hlavou. Napriek elixíru sa mu začínalo zdať, že svet sa zrazu stal veľmi tesným a obmedzujúcim. Potreboval sa dostať preč.
„Súdne procesy sa začínajú zajtra, Harry,“ povedal Dumbledore, kým sa Harry odmiestnil na Potter manor.
Charlie sa objavil takmer hneď za Harrym a jemne ho objímal, kým sa Harryho tep spomalil na normál a jeho dýchanie sa ustálilo. Sám objal Charlieho okolo pása a vzdychol si. Bude trvať mesiace, možno aj roky, kým Harry bude schopný vydržať v dave čarodejníkov a čarodejníc. Bolo možné, že sa v Šikmej uličke už nikdy nebude cítiť dobre.
„Čo hovoril Albus?“
„Povedal mi, aby som si prečítal drobné písmo,“ odpovedal Harry potichu, oči mal stále zatvorené.
Cítil, ako mu z vrecka vyťahujú pergamenovú rolku, a po pár okamihoch sa ozvalo: „Himmelhergot!“
„Príliš veľa času tráviš s Ronom,“ podpichol ho Harry so smiechom.
Charlie si odfrkol: „Má horší slovník ako dvojčatá. Pozri sa na to!“
Harry si odkašľal, keď sa pozrel na pergamen. Rozvinul sa do dĺžky niekoľkých stôp a písmo na ňom bolo menšie ako Hermionino: „To je priveľa drobného písma.“
Keď našli kúzlo, ktoré zväčšovalo písmo pri čítaní, úloha prečítať všetko drobné písmo bola oveľa jednoduchšia. Keď Harry skončil, sedel v ohromenom tichu.
„Mám miesto v Starostolci,“ vyhlásil nechápavo.
„A na zasadnutiach Medzinárodnej konfederácie čarodejníkov.“ Charlie mal nadvihnuté obočie.
Harry okamžite poslal Dumbledorovi sovu, aby sa spýtal na podrobnosti spojené s nárokom na miesto v Starostolci. Odpoveď prišla späť s Félixom a Harry bol pripravený na nasledujúce ráno, keď sa premiestnil na Rokfort. Raňajkoval so zamestnancami, pričom si dal pozor, aby sedel medzi otcom a teraz už bývalým riaditeľom, aby sa vyhol kontaktu s tými niekoľkými profesormi, ktorí tam boli cez leto. Harry sa potešil, keď sa dozvedel, že Snape neskôr v ten deň odchádza do Horskej búdy na svoju vlastnú dovolenku.
„Tu máš svoj nový habit,“ mrkol na Harryho Dumbledore vo svojej kancelárii a podal mu veľmi formálne vyzerajúci habit s fialovým vyšívaným S. Harry si ho slávnostne navliekol na jednoduché nohavice a košeľu, ktoré mal na sebe. „To je všetko, čo potrebuješ.“
„To je všetko?“ Harry vedel, že znie skepticky.
Dumbledore sa naňho usmial. „Ostatní členovia vedia, že máš právo tam byť.“
Harry len prikývol, trochu sa doňho vkrádala nervozita: „Kde musíme byť?“
„Súdna sieň číslo desať.“ Dumbledorov mihotavý pohľad aj úsmev mierne pohasli.
„Správne.“ Harrymu sa pri spomienke aj tak skrútil žalúdok. „Mali by sme ísť rovno tam?“
To vrátilo tomu iskreniu plnú silu. Členovia Starostolca tam budú skôr, ešte pred otvorením súdu pre divákov. Je pravdepodobné, že v skutočnosti nečakali, že sa k nim Harry pripojí. Nikdy by sa to všetko nedočítal, keby mu to Dumbledore nenaznačil.
Objavili sa bez jediného zvuku a niekoľko čarodejníc a čarodejníkov v podobných habitoch prekvapene nadskočilo a vytiahlo prútiky. Keď videli, kto je tu, prútiky sa vrátili tam, kde si každý z nich radšej nechával svoj, a niekoľko tvárí sa v reakcii zatvárilo rozpačito.
„Pán Potter!“ Fudgeov úsmev bol nápadne falošný, dokonca aj pre nevidiacich.
Harry v duchu napočítal do desať a upokojil sa. „Minister Fudge. Verím, že všetci, ktorých vzali do väzby, sa dostavia pred súd.“
„Samozrejme, samozrejme,“ snažil sa Fudge Harryho upokojiť.
Harry si všimol pobavenie niekoľkých členov súdu a trochu ho to povzbudilo.
„Prosím, zaujmite všetci svoje miesta,“ oznámil jasne Dumbledore, najvyšší divotvorca. „Dvere sa čoskoro otvoria.“
Harry si sadol dozadu doprostred radu kresiel, kde by mu tvár zostala v tieni. Čarodejnica a čarodejník, ktorí sedeli po oboch jeho stranách, boli úplne neznámi a veľmi starí.
„Mercedes Carlsonová,“ kývla starnúca čarodejnica na Harryho.
„Jefferson Sandrus,“ prikývol čarodejník.
Harry na oboch kývol hlavou: „Harry Potter.“
Čarodejnica sa usmiala. „Nebojte sa prehovoriť, chlapče. Povedzte im, čo si myslíte, keď vás teraz musia počúvať.“
Harry sa zachmúrene usmial a prikývol. Nasledujúcich niekoľko hodín videl, ako sa pod vplyvom séra pravdy smrťožrúti za smrťožrútmi priznávajú k svojim zločinom, a pomáhal im vynášať rozsudky. Prevládalo v ňom uspokojenie z toho, že spravodlivosti bolo učinené zadosť, ale aj smútok zo zmarených životov toľkých ľudí. Keďže čarodejnícky svet už nedôveroval dementorom, Azkaban bol obsadený obyčajnými čarodejníckym strážcami a navrstvený prísnejšími ochranami ako iné miesto na svete. V ten deň bolo vyše tridsať čarodejníkov odsúdených na doživotie.
Udržať si sústredenie a ochranu počas procesov si vyžadovalo takmer viac kontroly, ako Harry mal. Emócie sa vzmáhali, ale Harry to do istej miery dokázal využiť. Všetci súdení sa cítili buď neuveriteľne previnilo, alebo že boli v práve a boli strašne urazení. Bolo ľahké odhaliť, kto sa skutočne dopustil zločinov. Kým sa to skončilo, takmer sa triasol od snahy ovládať svoje zmyslové schopnosti.
Keď prišiel domov, čakal ho Charlie a Harry odovzdal úradné rúcho škriatkovi, aby sa oň postaral, a okamžite vyhľadal útechu, ktorú mu ponúkalo ryšavcove objatie. Noc strávili schúlení pred ohňom, len sa rozprávali a občas si užívali tichú spoločnosť.
V priebehu nasledujúceho približne mesiaca sa Potter manor stal hostiteľom niekoľkých priateľov, ktorých životy prehádzali zmenami. Hermiona s Ronom si nemohli dovoliť vlastné bývanie, keď bolo dieťa na ceste, Hermiona v škole a Ron nezamestnaný, a tak im Harry ponúkol izbu na tak dlho, kým ju budú potrebovať. Ron chodil sem a tam, pretože sa uchádzal o miesto v niekoľkých metlobalových tímoch, ale Hermiona väčšinou zostávala doma na panstve a začala čítať učebnice pre prvý ročník univerzity.
S blížiacou sa Fredovou svadbou sa na Potter manor presťahoval aj George. Hoci si to ani jedno z dvojčiat nepriznalo, obaja mali po prvý raz v živote veľké problémy žiť oddelene. Fred mal Angelinu, ktorá mu v tom pomáhala, a George mal svojho empatického brata a takmer brata, ktorí boli pri ňom, aby vycítili jeho premenlivé nálady a zabránili mu upadnúť do depresie.
Remus aj Snape prichádzali a odchádzali z domu na občasné jedlo alebo len tak na návštevu. Molly a Arthur Weasleyovci sa spolu s Ginny presťahovali späť do Brlohu a Bill sa presunul do francúzskej pobočky Gringottovcov neďaleko panstva Delacour.
****
Harry bol už takmer v záverečnej fáze svojho plánu, ktorý mal v liste otcovi, ktorý nikdy nebolo potrebný odoslať, keď ho raz neskoro večer predostrel Charliemu. Stále mal časté nočné mory, čo malo za následok, že sa obaja čarodejníci počas noci budili a rozprávali sa, kým Harry opäť nemohol zaspať.
„Chceš mať deti?“ spýtal sa Harry potichu, bál sa odpovede, ktorú dostane, a vedel, že Charlie cíti jeho strach.
Bozk na chrbát, priamo na spodok krku, a vlna lásky a útechy zmiernili napätie v Harryho hrudi: „Som Weasley, Harry.“
Harrymu nezostávalo nič iné, len sa usmiať. Od Rona už niekoľkokrát počul, že všetci Weasleyovci majú veľké rodiny, a pamätal si, že aj Malfoy to niekoľkokrát komentoval.
Otočil sa a pobozkal Charlieho, rukou prešiel po boku druhého čarodejníka, aby mu spočinul na bedrách: „Takže nebudeš mať problém, keď si adoptujem Carvera a Eriku?“
Harrym prebehol chvíľkový šok, ktorý Charlie pocítil, a po ňom pochopenie. Mená dvoch sirôt, ktoré boli v tom istom sirotinci, v ktorom vyrastal Riddle, boli v sídle dobre známe. Harry ich niekoľkokrát navštívil a často sa o nich rozprával s Hermionou a Angelinou.
Charlie napodobnil Harryho pohladenie a pritiahol si ho bližšie: „Nevedel by som pre nich vymyslieť lepší domov.“
Harry sa usmial: „To je dobre, lebo ja som práve pripravený. Musím to len urovnať s ministerstvom. Zajtra mám stretnutie s Fudgeom.“
„Chcem to vedieť?“ Charlie sa spýtal a zdvihol obočie. Aj v čiernej noci Harry vedel, ako sa tvári. Tušil, že je to ich spoločným prepojením.
Harry sa pritúlil k svojmu priateľovi?... milencovi?... partnerovi. „Môžeš ísť so mnou, ak chceš. Malo by to byť zaujímavé.“
„Myslím, že vydieranie úradníkov ministerstva prenechám tebe a dvojčatám,“ odvetil Charlie a posunul ruku po Harryho nohe tak ďaleko, ako sa dalo dosiahnuť.
Harry sa zasmial a upriamil svoju myseľ na iné veci. Pokiaľ zašli len tak ďaleko, Harrymu to vyhovovalo. Našli neviditeľnú hranicu, ktorú ešte nemohli prekročiť, a Charlie si dával pozor, aby sa k nej nepribližoval. Koniec koncov... bolo ešte veľa iných vecí, ktoré si mohli navzájom urobiť.
-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-oOo-