Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 20: Tí zabudnutí

****

„Zhoršuje sa, Eli,“ oznámila Hermiona pomaly.

Bolo tesne pred svitaním a Hermiona sa potichu vkradla do druhej vedľajšej izby v Malfoyovej hlavnej spálni. Zavolala na Eliáša v nádeji, že sa už zobudil, a neprekvapilo ju, keď sa o pár sekúnd zhmotnil.

„Možno potrebujeme ešte ďalší protijed na satanský oheň?“ navrhol Eliáš. „Môžem vám pomôcť zohnať potrebné prísady.“

„No áno,“ váhavo povedala Hermiona. Mlčala a dúfala, že Draco v izbe vedľa nej sa neprebudí. Opäť sa začal potiť a podvedome si zvieral hruď. „Ale trápi ma niečo iné.“

„Čo?“ spýtal sa.

„Stále mi to ležalo v hlave, ale Malfoy... Malfoy mi pred časom povedal niečo, čo ma prinútilo zamyslieť sa... Keď sme sa v to ráno hádali po tom, čo som mu prvýkrát podala elixír, ukázala som mu svoje popáleniny a on mi povedal, že nemôžu bolieť tak ako tie jeho.“ Bola neistá, snažila sa nájsť spôsob, ako to vysvetliť. „Mal pravdu, moje popáleniny nie sú také zlé ako jeho.“

Zdalo sa, že Eliáš nechápe. „No, možno ho napadli silnejšie... dlhšie bol vystavený plameňom.“

„Nie v zmysle fyzickej bolesti,“ opravila sa Hermiona. „...Povedali ste, že často rozpráva zo spánku, a to isté robil aj včera večer. Keď som videla to mäso a popáleniny a to, ako sa znovu otvorili... zdalo sa, že to všetko naňho pôsobí oveľa silnejšie.“

Eliáš chvíľu uvažoval nad jej pochybnosťami. „Chápem, čo máte na mysli.“

„Overila som to všademožne, ale satanský oheň nemá také účinky. Chcem povedať, že popáleniny strašne bolia, ako boleli tie moje, ale tie sa už pred časom začali hojiť. Na druhej strane Malfoyove... jeho sa zrejme zhoršili. Trochu som si to všimla, aby som pravdu povedala. Prvýkrát po útoku v Severnej veži vyšiel von a bol v poriadku, ale... napokon sa jeho pohyby stali vynútenými a bolo vidieť, ako sa premáha. A podľa toho, čo som videla, keď bol vo svojej izbe predtým, ako som ho vyliečila, zosilnelo to... akoby sa zranenia zväčšovali.“

„Takýto efekt som už videl,“ povedal Eliáš zamyslene. „Predtým, ako som pracoval pre Malfoyovcov.“

Hermiona okamžite prekvapene pozrela na unaveného starca. Jeho oddanosť starobylému rodu bola taká silná, že Hermione robilo problém predstaviť si život, v ktorom by Eliáš nosil niečo iné ako obyčajné komornícke rúcho a oslovoval ľudí bez „pani“ alebo „pán“ pred menom.

„Predtým?“

„To bolo dávno,“ uškrnul sa. „Ale raz som neskoro v noci stretol chlapíka, ktorý mi povedal, že hľadá nemocnicu. Vysvetlil mi, že jeho žena zomiera kvôli chorobe - vlastne kliatbe -, ktorá v nej rastie a živí sa jej krvou. Práve to spôsobilo, že sa tak rýchlo rozrastala... tú výživu získavala z jej krvi.“

„Akože jej vysávala krv?“ pomyslela si a zahnala spred očí obraz upíra.

„Mali sme podozrenie, že ju zasiahla upírska kliatba, ale nikdy sme to nezistili. Chudák žena bola mŕtva dávno predtým, ako sme sa vrátili do domu s liečiteľom.“

„A tá kliatba... tá choroba?“

„Zomrela spolu s ňou. Keď prišla o potravu, nemala z čoho žiť. Nič nemôže rásť bez zdroja výživy, ktorým by sa mohlo živiť.“ Pri poslednej vete sa mu prižmúrili oči a Hermiona pochopila, o čo mu ide.

„Myslíte, že sa živí Malfoyom?“ spýtala sa opatrne.

„Už predtým som si všimol ten nápadný rozdiel medzi vašimi zraneniami,“ povedal. „Ale to rozširovanie mi nikdy neprišlo na um, kým ste to práve nespomenuli.“

„Čo by mohol mať Malfoy, čo ja nemám?“

Eliáš beznádejne pokrčil plecami. „Váš odhad je rovnako dobrý ako môj.“

Hermiona našpúlila pery. „Ale zatiaľ potrebujeme ešte nejaký protijed. Ak vám dám zoznam ingrediencií, môžete mi priniesť tie veci z komory s elixírmi?“

„Samozrejme, slečna Grangerová.“

****

Cítil jej nádherné vlasy na svojej citlivej pokožke. Husté hnedé kučery mu nakreslili pred očami závoj a naplnili jeho myseľ sladkou vôňou levandule. Cítil, ako leží na poli, a prstami sa zľahka zachytáva dlhých stebiel trávy vyrastajúcich zo zeme. Narastajúca bolesť, ktorú pociťoval v hrudi, bola už len obyčajným šteklením.

„Som mŕtvy?“ spýtal sa v nádeji, že započuje ten melodický hlas.

„Nie,“ odpovedala Natalie. Neodvážil sa otvoriť oči zo strachu, že sa opäť prebudí na manore a sám.

„Ale ty si,“ povedal.

„Ja viem.“

„Tak ako to, že sa rozprávame?“ spýtal sa a cítil sa hlúpo.

„O smrti nič nevieš, Draco,“ povedala a jej hlas bol čoraz smutnejší. „Ty a ja sme na Križovatke - na tenkej hranici, ktorá oddeľuje život od smrti. Môžeme sa rozprávať, ale nemôžeme sa dotýkať.“

Draco sa mierne zachmúril a rukami nahmatal okolie, pričom sa zachytil len stebiel zelenej trávy. „Niečo cítim,“ povedal.

Natalie sa ticho zasmiala, ale v jej hlase sa neozývalo žiadne šťastie. „Minule si nedokázal ani to,“ súhlasila. „Čím bližšie si k smrti, tým viac tu môžeš cítiť... a vidieť.“

„A keď zomriem?“

„Vtedy ma budeš môcť objať,“ povedala.

Draco privítal uvoľnenie bolesti a potlačenie svojho vedomia, ale nedokázal prekonať melanchóliu v Nataliinom hlase.

„Prečo si smutná?“ spýtal sa jej nežne.

„Počuješ ma?“ ozval sa ďalší hlas. Nebol to Nataliin sladký hlas, ale skôr vzdialený hlas.

„Pretože viem, že sa musíš vrátiť,“ zašepkala Natalie smutne.

„Ja nechcem,“ zakňučal Draco a hanbil sa, že znie ako malé dieťa.

Nataliin hlas neodpovedal a jemný pocit trávy pod ním sa rýchlo vytratil, aby ho nahradil vyčerpaný, teplý pocit v hrdle. Čakal, že sa mu v hrudníku ozve kŕčovitá bolesť, ale tá sa nikdy neobjavila. Pocit v hrdle sa však oveľa zhoršil a on začal cítiť zvyšky hustej tekutiny, ktorá mu ešte stále zostávala v ústach.

Trochu sa rozkašľal a snažil sa rozohnať zrazené kúsky, ktoré sa mu zachytili medzi zubami, keď na brade pocítil jemnú ruku.

„Nekašli,“ povedala. „Len prehĺtaj ďalej - je to pre teba dobré.“

Draco otvoril oči, chvíľu sa zastavil, aby sa prispôsobili svetlu, a až potom prehovoril. Na jeho prekvapenie Hermiona sedela pri nohách veľkej postele a v ruke držala pohár s hustým žltým elixírom, ktorý bezpochyby pil. Nereagoval na jej prítomnosť, ale neuniklo mu, že vedľa neho sedí ona, a nie Pansy.

„Čo je to?“ spýtal sa.

„Protijed na satanský oheň,“ vysvetlila.

Draco si nemohol pomôcť, ale pocítil mierne déjà vu, keď si spomenul, ako mu naposledy podala ten istý protijed. Hermiona sa mu pokúsila ponúknuť pomoc a Draco ju bez okolkov odmietol, pričom popri tom vrhol pár urážok. Počas tej hádky sa strhla poriadna vrava a krik, no dnes sa mu zdala iná. Bola tichšia a oveľa pozornejšia ako predtým, keď bola hlučnejšia. Nepýtala sa na Adriu, ani na jeho jazvy, dokonca mu ani neponúkla svoju pomoc. Všimol si, že sa dokonca obliekla do ďalších z Pansyiných šiat, hoci tentoraz mala na sebe niečo pestrejšie. Jej pletený sveter mal sýtu smaragdovú farbu a pod ním tmavé džínsy, vďaka ktorým vyzerala aj oveľa dospelejšie.

Mierne našpúlil pery a zahľadel sa na staršiu postavu pred sebou, pričom usúdil, že sa mu táto zostarnutá Grangerová nepáči. Aj Pansy prešla touto zmenou; odhodila svoj koketný úsmev a pestrú osobnosť pre pochmúrne tiene Malfoy manoru. Dokonca aj on sa cítil pripútaný k ťažkým povinnostiam tohto panstva, hoci si vybavoval živšie spomienky na svoje mladšie ja. Spomenul si na vzrušenie a potešenie, ktoré mu prinášalo trápenie Hermiony a jej priateľov, od tých neustálych výrazov tváre a replík, ktoré naňho strieľala.

„Ešte si mi o ničom nepoložila žiadnu otázku,“ povedal Draco.

Hermiona prekvapene zdvihla zrak. „O čom?“

„O mne, Lestrangeovi, panstve... o čomkoľvek...“

Hermionino obočie sa mierne zvraštilo a vyzerala skutočne zmätene. „Myslela som, že neznášaš moju zvedavosť.“

„Áno,“ povedal Draco náhle. „Stále ju neznášam... ale tebe nie je podobné, že prestaneš, keď ťa niekto požiada, aby si prestala.“

Hermiona teraz vyzerala vážne zmätene. „Chceš povedať, že chceš, aby som ťa bombardovala otázkami?“

„Hovorím, že chcem, aby si bola... normálna,“ vysvetlil Draco otrávene. Nedokázal sa prinútiť, aby lepšie vysvetlil svoje myšlienky a potom tu vyzeral ako blázon. „Bola si jedna z najotravnejších ľudí, akých som kedy poznal, a teraz... si prakticky znesiteľná.“

Hermiona sa trochu zasmiala. „No, to isté môžem povedať aj o tebe,“ odvetila. „Ešte včera večer sme na seba kričali a teraz si taký pokojný a vyspelý, že rozprávať sa s tebou je pre mňa ako neskutočný zážitok.“

„Čo to hovoríš?“ spýtal sa Draco a nedokázal skryť úsmev na tvári.

„Hovorím, že nám vážne hrozí, že si budeme rozumieť,“ povedala Hermiona sarkasticky. „Ale keď už si to spomenul, môžem sa ťa na niečo spýtať?“

„Na čo?“

„Na Skeida.“

Draco sa náhle posadil, keď počul to meno, a chvíľu nad tou myšlienkou uvažoval. Očakával otázku o Adrii alebo možno aj o Natalie, ak mu venovala pozornosť, kým hovoril zo sna. Ale Skeid nebol chúlostivá téma, hoci si len ťažko vedel predstaviť, na čo sa chcela spýtať. Práve mu však druhýkrát zachránila život a z nejakého dôvodu mal dnes ráno celkom dobrú náladu.

„Len jednu,“ povedal trochu výhražne, ale bol si istý, že to z jeho tónu nevyznieva.

„Povedal si mu, že Lestrange si po mňa príde, však? To ty si zariadil celú tú vec s „ochranou ministerstva“?“

Úplne zaskočený Draco si poposadol vyššie a zvraštil obočie. „Prečo by som to robil?“

„Pretože keby som žila s tebou, Lestrange by ma nemohol nájsť skôr, ako by sa dostal k tebe.“ Na tvári mala samoľúby úsmev, akoby objavila nejakú zásadnú informáciu.

„A prečo by som to, preboha, chcel?“ pátral Draco ďalej. Hermionina teória ho zaujímala.

„Pretože,“ začala spokojne, „nie si taký veľký kréten, ako si myslíš.“

Tak to bola tá zásadná informácia, o ktorej si myslela, že ju objavila. Prišla na to, že Draco Malfoy má aj milšiu stránku.

„Naozaj?“

„Chránil si ma,“ povedala. „Vedel si, že Lestrange príde do Londýna, a nechcel si, aby ma našiel, tak si ma držal pri sebe, kým si si nebol istý, že budem v bezpečí. Potom si tesne pred tým, ako sem Lestrange prišiel, povedal Skeidovi, že ma môže prepustiť, a on ma pustil. Takto si vždy vedel, kde sa jeden z nás nachádza.“

„Takže si myslíš, že ja som v tomto všetkom ten dobrý chlapík?“

„No keby si ma chcel zabiť, už by si to dávno urobil,“ dodala Hermiona. „Merlin vie, že som ti dala dosť dôvodov.“

Draco sa pozrel na Hermionin triumfálny výraz a vzdychol si. „Nerob si veľké nádeje, Grangerová,“ povedal. „Nechránil som teba, ako takú, ale skôr išlo o princíp - prijal by som kohokoľvek. Príliš veľa ľudí zomrelo jeho rukou - už nebude zabíjať nevinných ľudí.“

Hermionin úsmev sa scvrkol na vážnejší výraz. „Myslím, že som ti tak trochu zničila plán,“ povedala ospravedlňujúco. „Nemala som sa sem vracať.“

„Nie, nemala si sa,“ súhlasil, vstal a uvedomil si, že nemá na sebe tričko. „Do čerta, Grangerová, vždy keď si nablízku, zobudím sa polonahý a nepamätám si, čo sa stalo predchádzajúcu noc.“

Hermiona prevrátila očami. „Máš pravdu. Využívam ťa, keď spíš.“ Podala mu jeho košeľu, ktorá ležala na zemi, rozprestretá na stĺpiku postele.

„Len sa bojíš, lebo vieš, že som pre teba nezvyčajne príťažlivý.“

Hermiona si odfrkla. „Čo prosím?“

Malfoy vedel, že ak sa bude dostatočne snažiť, dokáže ju prinútiť, aby zdvihla ruky do vzduchu a vyhlásila, že ho nenávidí - tak ako to robila vždy. „No tak, Grangerová, nie je to žiadna hanba. Môžeš priznať, že ma považuješ za pekného.“

Hermiona zvraštila obočie. „No tak, Malfoy,“ povedala. „Nemáš na práci väčšie ryby? Istého smrťožrúta, ktorého treba zabiť?“

Videl, ako ju to podráždilo. „Takže za divoko atraktívneho?“

Zasmiala sa. „Kudleyovské kanóny považujem za atraktívne. Na druhej strane, ty si niečo iné.“

„Nádherný?“ spýtal sa a teraz sa postavil. „Ako Adonis?“

Tie slová mu prichádzali prirodzene... bez jedinej námahy. Cítil, ako mu tento oslobodzujúci pocit prechádza celým telom, a prudko sa nadýchol ranného vzduchu.

„Mne sa Adonis nezdá krásny,“ oponovala Hermiona a upratovala prázdne poháre od výťažku z trávových koreňov a šťavy z chrobákov. „Bol príliš slobodný vo svojej, povedzme... láske?“

Draco sa zasmial. „Takže žiaden bigamista, čo?“

„To je škoda,“ sarkasticky odpovedala Hermiona. „Tým sa stráca jediná šanca, ktorú by sme ty a ja mali.“

Draco sa usmial. Zaťal do živého... začala reagovať. „Tak ty na to myslíš, však, Grangerová?“ spýtal sa a jeho úsmev sa rozšíril.

Hermiona schmatla prázdne fľaštičky od elixírov a zlikvidovala ich prútikom. „Čo ťa dnes ráno dostalo do takej dobrej nálady?“ spýtala sa podozrievavo.

„Mal som krásny, ničím nerušený spánok na tejto úžasnej posteli,“ zvolal Draco. Všimol si, že Hermionin výraz sa mení na podráždený.

„Ty si taký blbec,“ zamrmlala.

„Mohla si sa ku mne pridať,“ dodal a usmial sa. S každou svojou poznámkou cítil, že je ľahší a šťastnejší, než si kedy pamätal.

„Akoby sa to niekedy stalo,“ odsekla Hermiona.

„Veď si moja manželka,“ povedal Draco, aby ju povzbudil. Videl, ako je stále viac a viac nahnevanejšia.

„A to je naozaj môj splnený sen,“ odvetila Hermiona sardonicky. „Vždy som sa chcela vydať za smrťožrúta.“

„Radšej za mňa ako za Weasleyho,“ dodal.

Zdalo sa, že to bolo ono. Hermiona buchla fľaštičkou s broskyňovým extraktom o toaletný stolík a hlasno sa otočila, pričom si odfúkla. „Ty si naozaj ten najarogantnejší... najpochabejší... najhlúpejší najväčší kretén, akého som kedy stretla!“

Takmer, pomyslel si Draco. Takmer to povedala.

„No tak, Granger. Musí byť niečo, čo sa ti na mne páči.“

Hermiona sa na Draca pozrela prenikavým a chladným pohľadom. „Takí nič neexistuje,“ povedala hrubo. „Nenávidím ťa!“

Vtrhla do jednej z vedľajších miestností v hlavnej spálni a nechala Draca, aby si vychutnával vlastný triumf. Prvýkrát po veľmi dlhom čase sa cítil skutočne uvoľnený.

****

Hermiona sa v bielej kúpeľni nahnevane zamračila a hlasno zabuchla dvere. Zdalo sa, že Draco dnes ráno nadobudol novú náladu - bol šťastnejší a vrátil sa k svojmu zvyčajnému arogantnému ja. Hermiona sa včera večer bála s ním čo i len rozprávať, keď si spomenula na jeho citovo odťažitý pohľad a rozzúrený výraz. Dnes jej však slová vychádzali z úst tak prirodzene, akoby bola späť na Rokforte a práve odrážala ďalší z Malfoyových osobných útokov.

Cítila, ako sa jej v žilách rozprúdila krv, keď jej príval energie ustal. Cítila sa vzrušená, až hyperaktívna. Chcela sa vrátiť von a pokračovať v kričaní na Malfoya - chcela mu povedať všetky hrozné veci o všetkom vo svojom živote. Kričať naňho o tom, ako si myslí, že je úplný blbec, o tom, ako si želá, aby ju Ron prestal tak chrániť, o tom, ako si praje, aby bola o niečo vyššia a štíhlejšia, presne ako Ginny, a predovšetkým o tom, ako sa baví tak, ako sa už veľmi dlho nebavila.

Nebolo to tým, že by bola masochistka, rýchlo sa opravila. Bola by oveľa radšej, keby ju nepopálilo alebo takmer nezabilo nemenované stvorenie, ale v srdci sa jej usadilo vzrušenie z dobrodružstva. Nebola... nemohla byť ženou z predmestia. Nemohla pracovať osem hodín denne a potom prísť domov k trom deťom a variť večeru pre manžela. Nemohla byť ženou, ktorá pri čaji šíri susedské klebety so svojimi priateľkami. Bola príliš zvyknutá na adrenalínové prenasledovanie nepriateľa, na to čeliť nečakaným udalostiam a prebúdzať sa bez toho, aby poznala istotu svojej budúcnosti.

Cítila to aj včera večer. Sedela tak blízko muža, ktorý prelial krv jej rodičov... ten príval nenávisti a energie, ktorý jej pulzoval v žilách. Myšlienka na súboj s každým z jeho troch kumpánov, ktorí prelievali krv nevinných muklov a čarodejníkov...

A potom jej to došlo. Hermiona ako tvrdý úder do tváre konečne uvidela to, čo mala pred očami celé týždne. Náhlivo otvorila dvere kúpeľne a uvidela, ako Draco pokrčil ramenami a v pravej ruke krútil prútikom. Otočil sa k nej a jeho úsmev sa vrátil, keď uvidel jej nechápavý výraz.

„Videla si svoj odraz, Grangerová?“

Hermiona sa neobťažovala odpovedať.

„Myslím, že viem, prečo sú tvoje popáleniny horšie ako moje.“

Úsmev na Malfoyovej tvári okamžite zmizol a nahradil ho zvedavý výraz. „Ako to myslíš?“

„Myslím tým, že viem, prečo ty stále padáš na pokraj smrti a ja som sa za pár dní uzdravila.“

Počula tie slová tak, ako jej ich pred niekoľkými týždňami povedal Eliáš. Vtedy ani jednému z nich nič nehovorili, ale teraz sa zdalo, že to všetko dáva oveľa väčší zmysel.

„Temnota a strach sú presne tie veci, ktorými sa tieto bytosti živia.“

„Tie popáleniny... tá žena,“ začala Hermiona, „živia sa tvojím strachom, tvojím smútkom.“

Akékoľvek veselie z Dracových očí okamžite vyprchalo, nahradil ho nechápavý výraz. Pozrel na Hermionu a potom späť na svoju holú hruď. „Keď sa zotavíš vďaka protijedu,“ vysvetľovala Hermiona „Máš oveľa lepšiu náladu, tak ako máš teraz. Nepamätáš si, keď som ti ho dala prvýkrát? Bol si oveľa pokojnejší.“

„Keď protilátka začne vyprchávať, staneš sa odťažitejším a oveľa drsnejším, pretože popáleniny sa začnú živiť temnotou v tebe. Vynášajú ju na povrch.“

„Temnotu?“

„Tvoje obavy, zmarené nádeje, straty...“ Hermiona sa obávala, či pokračovať ďalej. Spomenula si, čo jej včera povedala Pansy. Trpel oveľa viac, ako si myslíš. A práve to ho zabíjalo.

„Nemáš ich aj ty?“ Draco sa spýtal, oči mal stále nehybné.

„Nie v takej miere - všetci máme hrozné zážitky, ale obchádzame ich... uvoľňujeme ich. Ty... ty ich prijímaš. To je predovšetkým to, vďaka čomu sú kliatby Edacium najúčinnejšie.“

Hermiona čakala, kým Draco odpovie, ale jeho oči neopúšťali hruď. Stále sa pozeral na prekrížené jazvy a ona sa začala cítiť dotieravo.

„Odíď,“ povedal Draco potichu.

Hermione nebolo treba druhýkrát hovoriť - zišla dolu do jedálne, aby pohľadala Pansy.

****

Keď Draco počul, ako sa zatvárajú dvere na hlavnej spálni, otočil sa, schmatol bielu košeľu pri posteli a narýchlo si ju obliekol, pričom sa neobťažoval zapnúť si manžety. Vyšiel z izby, prešiel svetlými chodbami a vystúpil po ďalších mramorových schodoch, ktoré viedli rovno do slabo osvetlenej haly na treťom poschodí, kde sa pod závojom tmy skrývali dvere knižnice.

Draco rýchlo otočil madlami a vošiel dnu. Siahol po obrovskej kope políc v pravom rohu knižnice a vytiahol hrubú, dvetisíc stranovú knihu s názvom „Andronicusove kliatby: rozsiahly slovník všetkých kliatieb, ktoré človek pozná“. Listoval stránkami, kým nenašiel, čo hľadal.

Kliatba Edacium –

Odvodené z latinského slova edax [edacium] - čo znamená hltavý alebo konzumný. Kliatba Edacium je známa ako „kŕmna kliatba“, ktorá si udržiava dlhodobé účinky, pokiaľ ju hostiteľské telo, ku ktorému je pripojená, dokáže vyživovať. Najznámejšou kliatbou Edacium sú upírske kliatby, ktoré sa živia krvou obetí až do ich smrti a v niektorých prípadoch aj dlho po nej. Existujú aj iné typy, napríklad kliatby, ktoré sa živia kožou, vlasmi, vlhkosťou, kosťami. Zložitejšia forma kliatby sa neživí fyzickou hmotou, ale skôr emóciami a mysľou hostiteľov.

Draco zaklapol knihu, postrčil ju k zemi a zaboril si hlavu do dlaní.