Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 21: Bartolomej  1/2

________________________________________

Zajtra večer sa malo konať to, čo Pansy označila ako smrťožrútsky „formálny zraz po rokoch“. Zdalo sa, že všetky stretnutia smrťožrútov sa zvykli organizovať na Malfoy manor a že teraz, po Lestrangeovom návrate do Anglicka, je na mieste ďalšia oslava.

Hermiona sa celé dopoludnie vyhýbala hlavnej spálni, či presnejšie povedané, Dracovi. Na jej odhalenie o Edaciovej kliatbe reagoval veľmi zvláštne, a tak si myslela, že bude najlepšie, keď ho nechá byť. Lestrange a Cassius odišli skoro ráno kvôli nejakej dôležitej „záležitosti“, na ktorú sa Hermiona neodvážila spýtať, takže väčšinu dňa strávila s Eliášom a Pansy, ktorí boli obaja fascinovaní jej objavom.

„Kliatba Edacius,“ žasol. „Brilantné.“

Hermiona sa snažila prestať červenať, ale kompliment prijala. „Ten príbeh, ktorý ste mi rozprával,“ začala, „o tej žene a upírovi... Myslím, že aj ona mohla mať to isté.“

„Áno, áno,“ zamyslel sa Eliáš smutne. „Škoda, že sme sa k nej nedostali včas.“

„Ale čo to všetko znamená?“ spýtala sa Pansy.

„Je to ďalší kúsok skladačky,“ vysvetlila Hermiona. „Ďalší krok k tomu, aby sme zistili, čo je tá bytosť zač... ak ju chce Malfoy naozaj zachrániť, potom to musí vedieť. Možno keby sme prišli na nejakú kľučku...“

„Kliatby Edacus sú temná mágia,“ pokračovala. „Dajú sa vyvolať v mnohých podobách - upíri to robia uhryznutím, dementori bozkom a táto bytosť... tá to robí svojimi plameňmi. V tých plameňoch je určite niečo viac... musí existovať nejaký dôvod, prečo útočí práve plameňmi.“

Pansy sa nepríjemne posunula a pozrela na Eliáša. „Vy to viete, však?“ spýtala sa frustrovane Hermiona.

„Tak trochu,“ priznala Pansy. „Nie celý príbeh, ale... jeho časti. Lenže Draco má dôvod, prečo tento príbeh ľuďom nehovorí, a ja nechcem byť tá, kto naruší jeho dôveru.“

Hermiona si vzdychla. „Nie je to tvoj príbeh, aby si ho mala rozprávať,“ zamrmlala a spomenula si na to, čo jej Eliáš povedal pred niekoľkými týždňami.

„On vám to povie,“ ubezpečil ju Eliáš. „Ste ako magnety - dve úplne protikladné bytosti s ideálmi, ktoré si navzájom odporujú, a predsa je tu sila, ktorej ani jeden z vás nedokáže odolať.“

Z nejakého dôvodu mala Hermiona pocit, že Eliáš nehovorí len o jej ponuke pomoci. „Poďme radšej pokračovať,“ navrhla Pansy.

„Jasné,“ povedala Hermiona sarkasticky. „Poďme sa porozprávať o posadnutosti týchto smrťožrútov usporiadavať večierky. Prisahám, že ste všetci strávili viac času nosením honosných šiat ako spriadaním zla.“

Eliáš sa zasmial. „Sú to veľmi egocentrickí ľudia. Aj keď musím uznať, že nič nie je veľkolepejšie a honosnejšie ako večierok na Malfoy manor.“

„Presne tak,“ povedala Pansy prísne. „A práve preto musíš byť zajtra večer mimoriadne dokonalá - si predsa hostiteľka.“

„Vôbec žiadny tlak,“ zamrmlala Hermiona.

„Len vyzeraj pekne a veľa sa usmievaj, ale nie svojím „bojujem za dobro“, potrebuješ chladný, zlý úsmev.“

„Áno, to si hneď nacvičím,“ odvrkla.

„Myslím to vážne. Dnes večer tu budú stovky ľudí - väčšina z nich bude veľmi zvedavá, aká je dedička malfoyovského majetku. Mladé ženy ťa budú nenávidieť za to, že si si vzala ich vyvoleného manžela, staršie ženy ťa budú nenávidieť za to, že si sa vydala za ich vyvoleného zaťa, a starí muži sa k tebe priblížia až príliš blízko.“

Sarkastický podtón v Hermioninom hlase sa vytratil. „Žartuješ, však?“

„Už som sa zúčastnila dostatočného množstva, aby som vedela, že ak nemáš sprievod, potrebuješ prútik, aby si odohnala odporných mužov.“

„Ach, ja to nezvládnem!“ vykríkla Hermiona. „Včera večer som bola nervová troska len pri piatich ďalších ľuďmi! Nezvládnem ani sto!“

„To nebudete musieť,“ jemne sa vmiešal Eliáš. „Po celý čas tam bude pán Malfoy - je veľmi nezvyčajné, aby lady Malfoyová bola bez sprievodu.“

Hermiona sa zhlboka nadýchla, aby sa upokojila. Všetci traja sedeli okolo dreveného jedálenského stola v ďalšej z mnohých miestností Malfoy manoru. Táto miestnosť bola svetlá, zaliata slnečným svetlom z nádvoria a zdobená bohatým zeleným lemovaním.

„Predpokladám, že sa budem musieť vyparádiť?“ spýtala sa skľúčene.

„Samozrejme,“ odpovedala Pansy. „Vlastne mám pre teba jedny priam zabíjacké šaty - sú to tieto skvelé fialové.“

„Už sa neviem dočkať,“ odvetila Hermiona bez nadšenia a snažila sa nemyslieť na to, ako ju fialová vždy robí podsaditou a malou. „Počujte, idem si prečítať viac o Edaciových kliatbách a mám jednu konkrétnu knihu, ktorú chcem dočítať. O koľkej sa vráti Lestrange?“

„O niekoľko hodín,“ odvetil Eliáš pokojne. „Pošlem po vás domového škriatka, keď prídu.“

„Dobre,“ povedala Hermiona, než sa zdvihla na odchod.

Keď sa za ňou zavreli dvere, Pansy sa pomaly otočila k Eliášovi a nad niečím uvažovala. Otvorila ústa, odmlčala sa a potom pokračovala a ukázala na zatvorené dvere.

„Všimol si si všetok ten sarkazmus?“ spýtala sa nakoniec.

Eliáš vstal a pozbieral šálky s čajom na stole. „Všimol som si.“

„Začína znieť tak veľmi ako Draco.“

Na Eliášových úzkych perách sa vytvoril malý úsmev. „Vtipné, však?“

****

Hermiona kráčala unavene po chodbách s prekvapujúcou ľahkosťou. Cez mramorové schodisko sa dostala na tretie poschodie do pokojnej svätyne, ktorou bola malfoyovská knižnica. Ešte skôr, ako sa studený vzduch tmavej chodby stihol rozptýliť v teplej knižnici, Hermiona schmatla svoju obľúbenú knihu a opäť ju to vtiahlo do temného sveta Matildy Frogwartovej.

Matka ma dnes k tomu nakoniec donútila – ruky som mala modré a červené od jaziev, ktoré mi za dvadsať rokov spôsobila, bledosť mi vystupovala na povrch odlupujúcej sa pokožky. Keď som sa vrátila, vrhla sa na mňa v podkroví a pokúsila sa ma zabiť, odhadujem, že ju hladovanie konečne premohlo. Myslím, že si začala uvedomovať, že sa už otec nevráti. Moje návštevy v Albánsku sa ukázali ako veľmi plodné, pretože som sa rozhodla použiť jedno z novších kúziel, ktoré som sa tam naučila, vlastne je to kliatba.

Schmatla som prútik a namierila som ho na jej špicatú tvár, prešpikovanú škrabancami, a nechala som ju pohltiť satanským ohňom.

„Vieš, hovorí sa, že zvedavosť zabila mačku.“

Hermiona sa náhle otočila a uvidela Draca, ako sa opiera o jednu z políc s knihami a ruky má založené na hrudi. Neusmieval sa, ale jeho prázdny pohľad sa vytratil.

„Zvedavosť je mimoriadne dôležitá,“ bránila sa Hermiona a vrátila sa ku knihe. „Ak zvedavosť zabila mačku, tak ja hovorím, že mačka zomrela vznešene.“

V kútiku úst sa mu vytvoril úsmev. „Uvedomuješ si, že keby bola tá mačka len o trochu múdrejšia, mohla žiť dlhé roky a mať rodinu a deti?“

„Aká bezcieľna existencia - smrť alebo nie, tá mačka vedela, že nakoniec urobila zadosť spravodlivosti.“

Draco prešiel k stolu, za ktorým sedela Hermiona, sadol si oproti nej a vyložil si nohy na stôl. „Neznášam mačky.“

Hermiona sa uškrnula. „Stavím sa, že ani ony ťa nemajú veľmi v láske.“

Draco sa okamžite posadil s prekvapeným výrazom v očiach. „Toto bol úškrn, Grangerová?“

„Je nejaký konkrétny dôvod, prečo ma dráždiš, Malfoy?“

„Vlastne je,“ povedal a zdvihol nohy späť na stôl. „Veľmi konkrétny dôvod, ktorý sa točí okolo nasledujúcej pasáže, ktorú som čítal v knihe o kliatbách.“

Siahol do vrecka, vytiahol kus papiera a nahlas ho prečítal. „Edaciové kliatby sú nielen poslami dlhodobej bolesti a utrpenia, ale dodnes neexistuje žiadny praktický liek na kliatbu, ak trvala viac ako tri dni. V takýchto prípadoch je jedinou známou metódou na zničenie požieračských účinkov, ktoré sa na hostiteľovi živia, zničenie tvora - keďže to nedokáže vykonať žiaden prútik - ktorý ju spôsobil.“

„To je zaujímavé,“ poznamenala Hermiona.

„Celkom s tým súhlasím,“ povedal Draco, „najmä s tou časťou, kde sa píše, že jediný spôsob, ako zastaviť zhoršovanie bolesti, je protijed, ktorý momentálne nikto z nás nemá.“

„A to považuješ za zaujímavé?“

Draco sa na ňu pozorne pozrel. „Čo iné ešte?“

„Neviem, možno tú časť, ktorá hovorí, že pomaly zomrieš, ak nezabiješ bytosť, ktorá kliatbu vykonala?“

Zrazu sa usmial. „Ty to jednoducho chceš vedieť, však?“ spýtal sa.

Hermiona okamžite odvrátila pohľad, keď sa ich oči stretli. „Nebuď smiešny.“

„Vnútorne ťa to zožiera, pretože vieš, že všetci okolo teba to vedia, len ty nie.“

„Neublížilo by ti, keby si mi to povedal,“ bránila sa. „Sme v tom spolu.“

„Nie však z vlastného rozhodnutia,“ opravil ju Draco. „Keby to záviselo odo mňa, bola by si späť s Weasleym.“

Hermiona si odfrkla. „Nikto tu nie je z vlastnej vôle,“ povedala. „Videla som, ako sa tvoja tvár unaví, len čo sa vrátiš do hlavnej spálne. Nechceš tu byť a platíš za to, čo si spravil a čo sa snažíš napraviť - doslova sa zabíjaš.“

Veselosť z Dracovej tváre zpred chvíle sa vytratila, no na Hermionu nekričal ako zvyčajne, keď povedala niečo trúfalé. Zdalo sa, že prijal jej strohý pohľad. „Koľko si myslíš, že mám času? Myslím, kým nebudem môcť ani chodiť alebo rozprávať?“

„Živí sa tvojím nešťastím, takže kým budeš myslieť na šťastné myšlienky, môžeš to, myslím, predĺžiť.“

„Bude ťažké myslieť na šťastné myšlienky, keď sa nad týmto miestom vznáša smrť,“ povedal zamyslene.

„Dnes ráno si vyzeral veľmi šťastne,“ nadhodila Hermiona.

Draco musel takmer zadržať úsmev. Spomenul si na ten pocit konečného uvoľnenia a spokojnosti, keď sa s Hermionou pohádal. Cítil sa takmer oddelený od svojej fyzickej bolesti, keď mu z úst vyleteli rokfortské urážky a vyvolali u nej rovnako podráždenú a dramatickú reakciu. Hoci sa mu nepodarilo úplne skryť úsmev, Hermione svoju novú teóriu neprezradil.

„Vieš,“ povedala pomaly. „Nie je veľmi ťažké byť veselý - šťastie sa dá nájsť aj v tých najpochmúrnejších časoch.“

„To sa ti ľahko hovorí.“

„Myslím to vážne,“ povedala úprimne. „Nemusíš žiť svoj vysnívaný život, aby si bol šťastný. Aj tá najmenšia žiarovka môže zabezpečiť svetlo v tmavej miestnosti.“

Draco sa prázdno zasmial. „Ani nevieš, v akej tme sa práve nachádzam.“

„No keby si prestal byť taký prekliato tvrdohlavý, možno by si nemusel čeliť všetkému sám.“

Pobavenie, ktoré Draco získal z jej vážneho výrazu, ho opäť vyburcovalo. Začal sa cítiť šťastnejší, len keď počul podráždenie v Hermioninom hlase. „Ponúkaš sa, že mi hodíš žiarovku, Grangerová?“

Hermiona zdvihla zrak a položila si knihu do lona. „Ja už som v tme,“ povedala pravdivo. „Moji rodičia sú mŕtvi, žiadna skutočná rodina mi nezostala a moji priatelia sú na míle ďaleko. Aj ja sa snažím nájsť cestu von.“

„Čo môžu robiť dvaja slepí ľudia?“

Hermiona sa odmlčala a starostlivo vyberala slová. „Môžu kráčať spolu.“

Na jej počudovanie sa Draco vôbec netváril zahanbene. Naopak, jeho oči sa sústredili pozorne bez zlomyseľného podtónu, ktorý z nich robil ľadovo sivé. „Slizolinčan a Chrabromilčanka pracujúci spolu, naozaj?“ spýtal sa.

„Už nie sme na Rokforte, Draco,“ povedala.

To slovo mu jasne zaznelo v hlave. Draco. Všimol si, že ho vyslovila s neznelým zvukom na „c“ - len veľmi málo ľudí vyslovovalo jeho meno týmto spôsobom. „Hovoríš moje meno veľmi čudne,“ poznamenal.

„Ja si vyberám tú najvyššiu cestu.“

„Dobre, ja som celkom spokojný s dolnou cestou.“

Hermiona si vzdychla a podráždene si odfúkla.

„Tak čo teraz? Chceš, aby som ťa oslovoval Hermiona?“ spýtal sa.

„Áno.“

„Dobre.“

„A povieš mi príbeh o tej strašidelnej žene?“

Draco sa chvíľu rozhliadal po knižnici, potom si prekrížil ruky na hrudi. „Nie.“

„Prečo nie?“

„Najprv si vyskúšajme tú vec s menom,“ navrhol prostoreko. „Sme slepí, pamätáš? Nechoďme príliš rýchlo... nechceme zakopnúť.“

****

Hermiona sa vracala do hlavnej spálne a roztržito zatáčala za rohy, ktoré jej už boli až desivo známe. Vošla do jednej z veľkých bezúčelných miestností v panstve a uvedomila si, že vstúpila do vinárne. Na policiach pri stene boli naukladané fľaše s vínom z celého sveta, pričom každá vyzerala staršia ako tá pod ňou.

„Vezmite ho sem,“ ozval sa zvonku hrubý hlas. „Preboha, Hektor! Prestaň sa obzerať po tých hlasných fúriách a priveď ho sem!“

„Sú po celom lese, Mulciber,“ odpovedal ďalší hlas. „Čo ak sa niektorá z nich dostane k nám?“

Hermiona sa pridusila vlastným dychom, keď spoznala známy hlas jedného z Lestrangeových mužov. Horúčkovito sa poobzerala okolo seba a hľadala spôsob, ako uniknúť, ale muži sa dostali príliš blízko k dverám, aby mohla nepozorovane odísť.

Zúfalo sa otočila k rohu miestnosti a pocítila, ako jej ruky narazili na nerovnosť v stene. Videla, že vedľa nej je zatvorená stará úložná skriňa a o niekoľko sekúnd, ak sa nedostane dovnútra, bude ležať na zemi v rozličných kusoch. Zúrivo potiahla za hrdzavú kľučku, dvere sa pomaly pohli a Hermiona sa zavrela, keď dnu vošli traja muži a na podlahe ťahali ďalšieho. Škáry v prastarých dverách jej umožnili veľmi dobre vidieť, čo muži robia, a po chrbte jej prešiel mráz. Dvere sa zavreli.

Muž na podlahe nesúvisle prosil, chytal troch mužov za nohy, ale jeho hlas náhle utíchol, keď sa dvere opäť otvorili a priniesli poryv studeného vetra.

„Bartolomej,“ povedal Lestrange so zvráteným úsmevom na tvári, ktorý akoby jeho šialenému vzhľadu dodával krvilačnosť. „Tak rád ťa konečne vidím.“

Jediná odpoveď, ktorú Hermiona počula, bolo tiché kňučanie kľačiaceho muža hodeného pred Lestrangea, ktorý si rukami zvieral hruď. Oči mala upreté na tú postavu a rovnako ako on nepochybne vedela, že na tomto stretnutí nie je nič dobré. Traja muži za Lestrangeom sa na seba usmievali; hoci ich pobavenie sa na rozdiel od Lestrangeovho šialeného úsmevu zdalo byť úprimné.

„Mne... mne... mne je to hrozne ľúto,“ prosil napokon kľačiaci muž. V slovách mu bránil nerovnomerný dych a neustále búšenie v hrudi, ako mu krv prúdila v žilách a červenala na lícach. „Ja... pro... prosím... odpusťte mi.“

Hermionino stuhnuté telo sa začalo triasť, keď k jej ušiam doľahli prosebné vzlyky. Kľačiaci muž teraz plakal a jeho slovám takmer nebolo rozumieť, ako sa miešali s jeho slzami a prosbami.

„Som rád, že svoje rozhodnutie ľutuješ,“ odvetil Lestrange. „Zradca alebo nie, je potešujúce uvedomiť si svoje chyby, však?“

„T... áno...“ odpovedal muž a jeho hlas bol teraz nádejnejší. Hoci stále zostával na zemi, sklonil hlavu nižšie a zdvihol trasúce sa ruky. „Ja... ja si skutočne... uvedomujem, že... ja... ja som sa mýlil.“

Jeden z mužov za Lestrangeom nahnevane zavrčal, keď sa vrhol dopredu. Lestrange okamžite zdvihol ruku a na tvár sa mu opäť vkradol ten istý zdeformovaný úsmev. „Trpezlivosť, Mulciber,“ upozornil ho.

„Ty mu veríš?“ Mulciber si zlostne odpľul. „Je to špinavý malý šváb! Navrhujem, aby sme ho rozdrvili!“

„Nie!“ vykríkol muž, padol na brucho a chytil Lestrangea za nohy. „Prosím... prosím... prosím! Ja bu... ja ťa prosím!“

„Ešte ho nezabíjajte,“ vyhlásil ďalší z Lestrangeových mužov. „Nechajte ma, nech sa s ním najprv trochu zabavím.“

Ďalší muž sa zasmial. „Malá kliatba Cruciatus by bola zábavná,“ súhlasil.

Bartolomejove vzlyky boli hlasnejšie a jeho dychy hlbšie. „Ja... prosím!“

Hermiona počula, ako sa ostro nadýchla, a na prahu očí pocítila slzy. Inštinkty na ňu kričali: „Choď! Zachráň ho! Môžeš ich všetkých zaskočiť!“ Iná jej časť, tá racionálna, sa prihovárala za niečo iné. “Je príliš silný! Obaja zomriete! Všetko sa prevalí na svetlo... Malfoy, Eliáš... panstvo... všetko bude zničené!“ Hermione sa ruky zovreli v päste a cítila, ako jej pulzuje tep v žilách.

„Čo povieš, Bart?“ spýtal sa nenútene Lestrange. „Mám im dovoliť, aby si ho vyskúšali?“

„Čokoľvek! Dám... dám... dám ti čokoľvek! Peniaze! Mám... môžem vám dať tisíce galeónov! Prosím!“

„Beriem to ako nie,“ odpovedal Lestrange. Otočil sa k svojim mužom a Hermiona videla, ako sa mu na okamih zablesklo v surových očiach. Cítila, ako sa jej skrútil žalúdok a stiahli pľúca.

„Bart, Bart...“ Lestrange sa otočil späť. Znel ako rodič, ktorý práve pristihol svojho syna, ako sa pokúša vykradnúť z izby. „Máme od teba očakávať ešte nejaké problémy?“

„Nie!“ odpovedal Bart uprostred sĺz. Jeho hlas sa vrátil k nádejnému a úctivému tónu. „Sľubujem! Prisahám... prisahám na svoju mágiu! Nikdy... to... to už nikdy nebudete počuť odo mňa!“

Miestnosťou sa rozľahol chladný smiech. „Som spravodlivý človek,“ povedal Lestrange. „Navrhujem, aby sme o tom dali hlasovať. Ak si čo i len jeden z týchto troch mužov, ktorí stoja za mnou, bude myslieť, že ťa treba prepustiť, prepustím ťa.“

****