Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 21: Bartolomej  2/2

Draco v hlavnej spálni nepokojne hľadel na dvere. Hermiona bola preč už vyše hodiny a on očakával, že ju tu nájde. Jeho telo ovládol nevysvetliteľný nepokoj a nedovolil mu sústrediť sa na nič iné ako na to, kde sa brunetka nachádza.

„Eliáš,“ zamrmlal a postarší muž sa takmer okamžite objavil.

„Áno, pane?“

Draco naposledy pozrel na dvere v nádeji, že vtrhne dnu, ale to ticho ho prinútilo prehovoriť. „Nevieš, kde je?“

„Slečna Grangerová? Nie, nevidel som ju.“

Draco stisol pery a vstal. „Je preč už vyše hodiny.“

Keď Eliáš pozoroval znepokojený výraz jeho tváre, navrhol mu niečo. „Mám ju pohľadať?“

„Nie, nie, to je v poriadku...“ povedal. „Ja to urobím.“

****

Bartovi sa chvela spodná pera, keď jeho vystrašené modré oči blúdili po troch mužoch týčiacich sa za Lestrangeom. Ruky mal zdvihnuté pred sebou, zovreté, akoby prosil nemilosrdné duše, aby ho ušetrili.

Prvý, kto vyniesol rozsudok, bol vysoký holohlavý muž. Ten muž mal zvieracie črty a Hermiona hádala, že najvýraznejšou bol jeho zhrbený postoj. Usmial sa, vyceril krivé zuby, zdvihol pred seba ruku a vystrčil palec nahor. Na prchavú sekundu sa Bartovi na tvári mihla úľava, ale tá sa o chvíľu vytratila, keď blonďavý muž otočil ruku palcom nadol.

„Zabavím sa s tebou,“ povedal a jeho korálikové oči boli plné krvilačnosti.

„Smolu máš, Bart,“ povedal Lestrange pobavene a otočil sa k širokému mužovi s hákovitým nosom a krivou čeľusťou. „Marcus?“

Muž menom Marcus sa tiež usmial, hoci zuby mal oveľa čistejšie ako jeho priateľ. Mierne naklonil hlavu a pozorne skúmal kľačiaceho muža, až kým pobavenie v jeho úsmeve nedosiahlo chladné oči a on pokrútil hlavou. „Raz podvodník, navždy podvodník.“

Kľačiaci muž obrátil prosebné oči k Mulciberovi a chytil sa za búšiaci sa hrudník. „Prosím...“ prosil.

Hermiona uvidela v Mulciberových čiernych očiach šialený záblesk a vedela, čo sa stane. Jej nepokojný žalúdok to už nevydržal a zvuk, ktorému bránili stiahnuté pľúca, jej unikol cez hrdlo k perám. Otvorila ústa, aby vykríkla, keď jej zrazu ústa zovrela akási ruka.

Oči sa jej rozšírili od strachu, keď druhá ruka obkolesila jej telo a pritisla sa jej na ruky, pevne ju držiac na mieste. Divoký výkrik, ktorý plánovala, sa nedostavil, proti cudzincovej ruke bolo počuť len jeho tlmenú verziu. Cítila tvár pri uchu a chladný dych na svojom krku.

„Nehýb sa,“ ozval sa Dracov hlas spoza jej chrbta, ústa mal pritlačené tesne pri jej uchu. „Prosím.“

Uvoľnil stisk okolo Hermioniných úst, počas ktorého niekoľko sekúnd nasávala vzduch a plnila si vyschnuté pľúca. „Zabijú ho,“ zašepkala a cítila, ako sa jej na tvári rozlievajú slzy.

„Zabijú,“ povedal Draco a stále držal Hermionu na mieste. Nemohla ho vidieť, ale cítila jeho stuhnuté telo, ako sa k nej na tom malom mieste tlačí. „Nemôžeme nič robiť.“

„Musíme sa o to pokúsiť!“ vydýchla. „On zomrie!“

Hermiona cítila, ako ju Draco pevnejšie zovrel, keď pritlačil svoje chladné líce na jej. „Okamžite ťa zabijú,“ zašepkal. „A potom budú mučiť všetko, čo z teba zostane.“

Zo sály sa ozval výbuch smiechu a Hermiona vedela, že Mulciber vyniesol rozsudok. Ozval sa prenikavý výkrik a posledná prosba kľačiaceho muža, a hoci sa Hermiona odvrátila od scény pred sebou, predstavila si ho teraz pri Lestrangeových nohách.

„Nemôžeme nič robiť,“ zopakoval Draco a nasledovalo ešte niekoľko výbuchov smiechu. „Drž sa ma, ideme sa odtiaľto premiestniť.“

Hermiona chytila Draca za ruku a zavrela oči, modlila sa, aby už nič nepočula. Prešlo niekoľko sekúnd a počula, ako Draco pod nosom zanadával.

„Nesústredíš sa!“ zašepkal. „Sústreď sa. Nemôžeme sa premiestniť, kým si nevyčistíš myseľ.“

„Ja... ja nemôžem...“ Hermiona prosila. Jej myseľ začali zapĺňať obrazy toho, čo sa dialo vonku, a ona vedela, že ich nijako nemôže zastaviť. Zvonku sa ozvalo slabé zavýjanie, keď miestnosť oslepil záblesk žltého svetla. Úplne otočila hlavu a zaborila ju do mäkkej látky Dracovej košele. Jeho stisk bol stále pevný, ale Hermiona cítila, že aj on sklonil hlavu a odvrátil sa od hroznej scény, ktorá mala nasledovať.

„Budú ho mučiť!“ vzlykla mu do hrude. Jej vzlyky boli nekontrolovateľné. Aj keď proti látke neboli dosť hlasné, aby ich počul niekto iný ako Draco.

„Mysli na niečo iné!“ povedal rýchlo, ale už bolo neskoro. Ozval sa odporný chichot, po ktorom nasledoval dunivý výkrik, ktorý naplnil vzduch. Hermiona nemohla dýchať a zaborila si tvár hlbšie do Dracovej hrude, obklopená uši trhajúcim výkrikom, ako muža mučili.

Ozývali sa ďalšie prosby a mužov hlas slabol, keď jeho slová prehlušil bolestný krik. „Mysli na niečo iné,“ prosil Draco. „Nemôžeš sa so mnou premiestniť, kým nebudeš mať čistú myseľ!“

„Nemôžem...“ povedala slabo a hovorila mu do hrude. „Ja... nemôžem... prestať! On zomrie!“

Výkrik bol vysoký a Hermione sa v myšlienkach vrátil násilný obraz krčiaceho sa pavúka zo štvrtého ročníka. Na ušiach pocítila studené ruky, ktoré sa snažili ten hluk stlmiť, ale nepomohlo to. O niekoľko sekúnd tmu vyplnila explózia zeleného svetla a potom nastalo ticho.

„Myslím, že Mulciber sa zabavil až príliš,“ povedal Lestrange spokojným tónom.

„Nabudúce prídem na rad ja,“ zasyčal ďalší hlas.

Nasledovala séria tlmených slov a Hermiona počula kroky, ktoré sa strácali v diaľke. Nepohla sa od Dracovej hrude, odmietala dýchať, pretože v hustom vzduchu okolo nej sa vznášala dutá ozvena posledného mužovho výkriku. Jej slzy prestali, hoci stále cítila na líci slanú vlhkosť na jeho košeli. Keď sa už nedokázala ovládať, ústa sa jej trochu pootvorili a nasala trochu vzduchu, len toľko, aby ju udržal.

„Poďme,“ zašepkal Dracov vzdialený hlas. Snažila sa vyčistiť si myseľ a pevnejšie sa chytila jeho ruky. On sa však už nepokúsil o ďalšie premiestnenie. Namiesto toho pocítila, ako jeho ruky uvoľnili zovretie okolo nej a položil si ich vedľa seba.

Hermiona nevydala ani hlások, keď Draco zatlačil na malé drevené dvere a vyšplhal sa okolo nej von zo stiesnenej komôrky. Postavil sa rovno, otočil sa k Hermione chrbtom a prehovoril do vzduchu.

„Eliáš,“ povedal sotva počuteľným hlasom a miestnosťou sa ozvalo slabé prasknutie.

„Videla?“ spýtal sa Eliáš, jeho hlas bol nabitý obavami.

„Väčšinu,“ počula Dracovu odpoveď. „Kde je Lestrange?“

„Smeruje k svojej izbe,“ informoval ho Eliáš. „Ostatní traja muži boli na ceste k hlavnému vchodu. Myslím, že na nich čaká transport.“

„Potrebujem, aby si premiestnil telo,“ povedal Draco a ešte viac stíšil hlas. „Zatiaľ ho nechaj v žalároch, ale skús nájsť niekoho, kto ho poznal.“

„A slečna Grangerová?“

„Odvediem ju. Je otrasená.“

Ozval sa ešte nejaký pohyb a ďalšie slabé zapraskanie, kým Hermiona pocítila Dracove ruky na svojich rukách. „Poď,“ povedal jemne a vytiahol ju zo skrine. „Poďme.“

Hermiona mechanicky zareagovala a vyšla von na svetlo. Jej očiam chvíľu trvalo, kým si zvykli na jas, ale okamžite odvrátila tvár a zaborila ju späť do Dracovej hrude zo strachu, že by mohla vidieť niečo, čo nechcela.

„Je preč,“ ubezpečil ju Draco. „Eliáš ho premiestnil.“

Hermiona neotvorila oči, ale Draco ju pevne držal za rameno a ona na sebe cítila jeho popolovo sivé oči. „Zvládneš chodiť?“ spýtal sa.

Prikývla a stále sa dívala na Dracovu hebkú košeľu. Posilnil stisk okolo jej ramien a pomaly urobil krok vpred. Hermionine nohy boli ako ťažké balvany a na to, aby ich poháňala dopredu, potrebovala viac než len fyzické úsilie. Ďalších pár krokov bolo namáhavých, ale otupenosť trochu ustúpila a Dracova silná opora znamenala, že nemusela vynaložiť toľko fyzickej sily.

Jej myseľ začala slabnúť, pretože viac jej vedomého úsilia smerovalo k chôdzi, a zrazu Draco vsunul svoju ruku do jej a jej žalúdok sa začal krútiť. Pri pupku ju potiahlo známe šklbnutie, a keď znova zažmurkala, boli späť v hlavnej spálni.

„Prepáč mi to,“ ospravedlnil sa Draco. „Videl som, ako ti blúdia oči, a pomyslel som si, že máš dostatočne jasnú myseľ, aby sme sa sem mohli preniesť.“

Hermiona nereagovala, pretože sa pod ňou podlomili kolená a ona si sadla na zem a oprela si hlavu o ťažký dubový rám postele. Cítila, ako ju drobné zárezy a rezby v dreve tlačia do spánkov, ale bolo jej to jedno.

Hermiona ešte nikdy v živote nevidela niečo také, ako sa stalo dnes. Ako liečiteľka aj ako študentka na Rokforte videla smrť, a sama mala na svedomí niekoľko mŕtvych ľudí. Dokonca si pamätala, ako sa raz počas záverečnej bitky pokúšala sama použiť smrtiacu kliatbu, ale bola slabá a sotva sa dotkla Bellatrixinej dokonalej tváre. To, čo zabilo Bellatrix, nebolo kúzlo, ale skôr krutejšia zbraň. Bellatrix posmešne tancovala okolo Hermioniných kliatieb, a hoci ju občas zasiahla, jej zotavenie bolo rýchle a účinné. Hermiona sa dopočula, že Ron je zranený a leží pri Komnate najvyššej potreby, a tak nechala Bellatrix Bellatrixou a utekala. Šialená žena ju nasledovala v dychtivom prenasledovaní svojej humusáckej koristi a pri tej istej miestnosti sa opäť pustili do súboja. Bolo počuť, ako v nej satanský oheň stále šialene zúri, a Hermiona v priebehu niekoľkých sekúnd zbadala svoju príležitosť. Vrhla na dvere výbušné kúzlo a drevo sa roztrhlo na zmrštené úlomky, vyháňajúc teplo do chladnej noci. Bellatrix sa vrhla vpred, ale ona jediným jednoduchým omračujúcim kúzlom ženu odhodila späť do plameňov. Jej tmavé oči v posledných chvíľach vyjadrovali strach zo smrti, no nie bez toho, aby v nich nebolo zvýraznené šialenstvo.

A to bolo všetko. Takto blízko k smrti Hermiona ešte nikdy nebola. Ešte nikdy nepocítila mučivý pocit, keď bezmocne a bezradne stála pri tom, ako nevinný človek prosí o smrť. Nikdy nepočula prosby o milosť a život muža, ktorý vedel, že jeho osud je rovnako dobre spečatený jeho minulosťou. Tie zvuky mala stále vypálené v pamäti a vedela, že hoci sa časom zahoja, rovnako ako stopy na rukách a nohách, jazvy zostanú navždy.

Vo dverách sa ozvalo zavŕzganie a jemné buchnutie, keď sa opäť zavreli. Hermionina slabá myseľ dokázala zaregistrovať Pansyin tlmený hlas, keď sa rozprávala s Dracom, hoci téma rozhovoru jej unikala. Ako rozhovor pokračoval, od Pansy sa ozývali zvuky šoku a znepokojenia, výkriky prekvapenia a vzdychy úzkosti. Cítila, ako vzduch naplnila Pansyina kokosová vôňa, keď k nej pristúpila a položila jej ruku na plecia.

„Je mi ľúto, že si to musela vidieť,“ povedala jemne.

„Mne tiež,“ odpovedala Hermiona slabo a otvorila oči. Dracova hlava sa okamžite otočila k nej, keď prvýkrát prehovorila. Stál pri okne s rukami vo vreckách; vo svetle bolo na jeho modrej košeli jasne vidieť vlhké zvyšky Hermioniných sĺz.

„Mala by si sa prezliecť,“ povedala Pansy a zdvihla Hermionu za ruku, až napoly sedela na posteli a napoly stála. „Ak príde Lestrange, bude niečo tušiť.“

Hermiona chabo prikývla a prešla si chrbtom rukáva po tvári, hrubo si utrela pot a slzy, zatiaľ čo Pansy jej podávala zelené pyžamo.

„Idem sa osprchovať,“ povedal Draco a zamieril von z dverí. „Zostaň s ňou, Pansy.“

Siahol do dubovej skrine a vytiahol voľné svetlomodré tričko a tmavosivé nohavice. Keď odchádzal, Pansy sa s ustaraným výrazom otočila k Hermione.

„Si v poriadku?“ spýtala sa potichu.

Hermiona pokrútila hlavou. „Bolo to hrozné,“ povedala a zaborila si tvár do dlaní. „Jednoducho neprestával kričať.“

„Už si videla zomierať ľudí,“ povedala Pansy vecne.

„Nikdy nie takto. Nikdy nie... tak chladnokrvne... a nikdy v živote som sa necítila taká bezmocná.“

Pansy sa odvrátila a položila prsty na kľučku dverí. „Budem hneď vonku,“ povedala. „Ty sa môžeš prezliecť tu.“

****

Studená voda prudko udrela na Dracovu bledú pokožku, kde zmyla slaný zápach sĺz, špiny a potu. Cítil, ako sa kvapky tekutiny na jeho pokožke zlievajú a stekajú nadol, čo v celom jeho znecitlivenom tele vyvolávalo zvláštny pocit. Keď sa obliekol a rýchlo si učesal vlasy, počul zaklopanie na dvere.

„Tak čo?“ povedal a otvoril ich, keď vyšiel von.

„Hermiona je v poriadku,“ povedala Pansy, keď sa obzrela na dvere, ktoré viedli do hlavnej spálne. „Je len otrasená.“

„Čo teraz robí?“ Draco sa spýtal a Pansy v jeho hlase vycítila tón znepokojenia.

„Prevlieka sa vo vnútri, daj jej chvíľu. Prečo znieš nervózne?“

Draco sa pozrel dolu a späť na strop. „Ja som...“ zaváhal. „Neviem, čo jej mám povedať.“

Pansy sa napriek Dracovej nervozite nedokázala usmiať. „Čoskoro si spomenie na svojich rodičov,“ upozornila ho. „Ak chce niečo povedať, počúvaj. Ak nechce, tak zostaň s ňou. Nikto nechce v ťažkej hodine byť sám.“

„Tak choď a zostaň s ňou ty,“ navrhol zrazu Draco. „Ty vieš byť chápavejšia.“

„Myslím, že neviem.“

****

Draco vošiel do tmavej izby a videl, že Hermiona sa neobťažovala prezliecť. Stále zostávala ležať pri stĺpiku postele, hlavu si oň opierala a zatvárala oči.

„Mala by si ísť spať,“ navrhol potichu.

Blikajúce sviečky v izbe začali zhasínať, keď Hermiona pokrútila hlavou a zahľadela sa do podlahy pokrytej kobercom. „Nechcem,“ povedala slabo. „Nechaj ma tu len tak sedieť.“

Draco sa neisto odvrátil, keď sa na Hermioniných bledých lícach objavili prvé náznaky sĺz. Bol zmätený, ale aj vydesený, že táto situácia je viac, ako by mohla zvládnuť. Život v nej sa rozplynul v priebehu niekoľkých hodín - jej chladné oči a bledá pokožka boli roztrasené zvyšky.

Draco zľahka prehltol a rozhodol sa nechať Hermionu v jej vlastných myšlienkach. Ticho mu v najhorších chvíľach prinášalo veľkú útechu a možno aj ona potrebovala to isté. Otočil sa k rozťahovacej pohovke, ľahol si na ňu a cez zástenu na obliekanie sa pozeral na nehybné telo Hermiony Grangerovej, ktoré ticho plakalo.

****

Bolo už dávno po polnoci, keď Draco otvoril oči. Okolie úplne pohltila tma a jediným spoločníkom mu zostalo mesačné svetlo, keď sa potichu posadil a nakukol poza paraván, aby uvidel Hermionu, ktorá stále sedela pri posteli. Pohybovala sa veľmi rytmicky a pomaly, sotva stačila rozvíriť vzduch okolo seba.

Draco pomaly vstal a prešiel k veľkej posteli, natiahol krk, aby zistil, či má zavreté oči. Mala. Stále na nich boli slané zvyšky jej zaschnutých sĺz, ale búšenie dychu a vrúcne vzdychy prestali, keď zaspala. Na čele mala miernu červenú škvrnu v mieste, kde sa jej pritláčala do vyrezávaného stĺpika postele.

Veľmi opatrne ju chytil za pravú ruku, obtočil si ju okolo krku a vsunul jej ruku pod kolená, aby ju zdvihol. Jej telo sa bez námahy zdvihlo do Dracovho náručia a on ju preniesol na posteľ, kde mäkké prikrývky poskytovali jemnejší povrch. Predtým, ako sa otočil späť k vlastnej rozkladacej posteli, prehodil cez Hermionu hrubú prikrývku. Keď sa vzďaľoval, pocítil, ako ho Hermiona rukou chytila za spodok košele, a otočil sa, aby ju uvidel, ako sa naňho pozerá.

„Neodchádzaj,“ zašepkala. Znelo to smutne a úplne zdrvene.

Draco prekvapene prikývol. „Som tu,“ ubezpečil ju.

Hermiona sa vypočutá otočila k prázdnej pravej strane postele a obzrela sa späť na Draca. „Zostaň.“

Jej hlas bol slabý a vyčerpaný, čo Dracovi nepomohlo v snahe odmietnuť jej žiadosť. Prikývol na ňu, keď si ľahol vedľa nej, udržiavajúc medzi nimi vzdialenosť troch stôp, pričom si nebol istý, ako blízko je príliš blízko. Hermione táto blízkosť robila oveľa menšie starosti, ale udržiavala si odstup.

„Myslíš si, že zabil mojich rodičov rovnakým spôsobom?“ spýtala sa ho. Ani jeden z nich sa na toho druhého nepozrel.

Draco nevedel, ako má odpovedať. Jeho logika mu hovorila, že Lestrange sa pravdepodobne vyžíval v mučení svojich obetí predtým, ako ich zabil, ale nebol si istý, či to chce Hermiona počuť. „Neviem,“ povedal po chvíli.

Hermione začali vlhnúť oči. „Neušetril by ich,“ povedala medzi ťažkými nádychmi. „Mal by radosť z toho vidieť, ako umierajú.“

Miestnosťou preletel studený závan vzduchu a Hermiona sa zachvela a schúlila sa pod prikrývku. Stále odvracala zrak od Draca, zatiaľ čo sa on pozeral do stropu. Nastalo trýznivé ticho, ktoré sa s pribúdajúcimi minútami prehlbovalo. Hermionine vzlyky boli tiché, ale z jej záchvevov prechádzal Dracovi mráz po chrbte.

„Moji rodičia sú v Azkabane,“ povedal. Vyslovil tie slová tak ticho, že uvažoval, či ho Hermiona vôbec počula. Nereagovala, len naklonila hlavu a pozrela sa Dracovi do sivých očí.

„Bol som na výcviku aurorov v Belize, keď môjho otca odsúdili. Oslobodili ho od obvinení zo smrťožrútstva s prísnou osemročnou skúšobnou dobou a nulovou toleranciou voči akýmkoľvek porušeniam. Po ôsmich mesiacoch našli v našich žalároch telo umučenej mladej motáčky - upálili ju na smrť.“

Hermionin pohľad zostal upretý, keď Draco pokračoval vo svojom príbehu. „Aurori zatkli môjho otca a uvrhli ho do Azkabanu. O štyri dni neskôr zatkli moju matku, pretože ju považovali za spolupáchateľku. Odvtedy boli v Azkabane.“

Nastala odmlka. „Zabili tú motáčku?“

Draco pokrútil hlavou. „Boli arogantní stúpenci Temného pána a nepriamo zodpovední za mnohé z jeho víťazstiev, ale nie sú to vrahovia.“ Otočil sa na bok, aby sa pozeral Hermione do tváre. „Väčšinu smrťožrútov používali len na bezduché fyzické násilie - viedli nepokoje, zabíjali ľudí. Tí dôležití, ako moji rodičia a Lestrangeovci, sa stali dôležitými z jedného z dvoch dôvodov: boli bezohľadní ako Lestrangeovci, alebo boli vplyvní ako moji rodičia. Moja matka mala príliš slabú vôľu na to, aby zabíjala.“

„A tvoj otec?“

„Príliš arogantný - nemrhal by časom na takú podradnú triedu.“

Cez záclony prenikali tenké lúče mesačného svetla a lemovali strop a steny spálne, keď Draco pokračoval. „Môj otec zomrel pred štyrmi mesiacmi.“

„A čo tvoja matka?“

„Čoskoro ho bude nasledovať.“

Hermionine slzy vyschli, ale mŕtvy chlad v jej očiach zostal. „Je mi to ľúto,“ povedala sotva počuteľne.

Draco sa otočil späť k stropu a povedal: „Na tomto svete sú horšie veci ako smrť. Môj život je očistcom.“

„Nič zlé si neurobil.“

Draco sa znova otočil tvárou k Hermione a oprel sa o bok. „Tak prečo som potrestaný? Prečo ty nesieš bremeno smrti svojich rodičov, keď si bojovala len za dobro?“

Hermiona sa pozrela do Malfoyových sivých očí, rovnako ako on do jej hnedých. „Je to cena za to, že som dobrá,“ povedala pochmúrne. „Môžem sa rozhodnúť, že od Lestrangea utečiem, ak budem chcieť, zmiznem... stanem sa úplne novým človekom a on ma nikdy nenájde. Ale ja nechcem. Prečo by som sa mala vzdať svojho života kvôli tej prašivej náhražke človeka? A to je to, čo nás od nich odlišuje... my zostávame bojovať.“

„My?“ Draco sa spýtal. „Nemôžem byť ako ty... Nemôžem byť ako zlaté trio, som príliš slabý. Nedokážem byť hrdinom.“

Na Hermioninej tvári sa objavila nepatrná stopa úsmevu. „Videla som, ako za ňu bojuješ... za tú bytosť... nech je to ktokoľvek. Nie si ako tí muži. Každý je slabý. Každý zlyháva. Byť silný znamená bojovať. Je to ťažké a bolestivé a deje sa to každý deň. Je to to, čo musíme robiť.“

Draco počul jej slová a v hlave sa mu ozýval tlkot srdca. Vedel, čo musí urobiť. „Vieš, kto bolo to dievča? Tá, ktorú našli zavraždenú v podzemí?“ spýtal sa potichu a sledoval Hermioninu reakciu.

Jej tvár zostala nezmenená. „Volala sa Adria,“ začal. „Od siedmich rokov bola chyžnou na panstve, keď ju Eliáš našiel túlať sa po dedine. Obaja rodičia k nej boli ľahostajní, bola síce motákom, ale vedela sa dobre starať o domácich škriatkov.“

„Pred dvoma rokmi, pred útekom, prišiel Lestrange na panstvo hľadať útočisko. Keď mu môj otec odmietol nejaké poskytnúť, o pár dní sa vrátil, a keď tam nikto nebol, podpálil nádvorie a vyslal temné znamenie... a obvinil môjho otca, že je zbabelec. Jeho muži predtým... našli Adriu a mučili ju pre zábavu, akoby bola hračka. Potom, čo ju celé hodiny týrali a mučili, ukončili jej utrpenie tým, že ju upálili... pomocou satanského ohňa.“

****

AP: Zábavný fakt: Scénu s Bartolomejom, Hermionou a Dracom som napísala takmer pred ôsmimi mesiacmi.