Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 25: Osamote  1/2

Marcus a Hector usilovne hliadkovali na prednom schodisku, kým im Lestrange nezmizol z dohľadu. Potom sa podvolili únave v nohách, posadili sa a prikázali jednému z domácich škriatkov, aby im priniesol jedlo z dobre zásobenej malfoyovskej kuchyne.

„Ako dlho si myslíš, že tu budeme?“ spýtal sa Hector.

Marcus, ktorý lačne pozoroval dvere, cez ktoré sa čoskoro objaví domáci škriatok, pokrčil plecami. „Je mi to úplne jedno.“

„Lestrange chce dostať tú humusáčku,“ dodal Marcus po odmlke. „Ale zatiaľ sa mu ju nepodarilo nájsť. Myslíš, že je ešte stále v krajine?“

Hector si nahnevane odpľul na zem. „Prečo nie? Sú to špinaví paraziti. Keby bola múdra, vrátila by sa žiť s ostatnými humusákmi.“

„Aj tak by ju našiel,“ podotkol Marcus.

Obaja chvíľu mlčky sedeli. Hektor začal sťažka dýchať, slabo chrčal, zatiaľ čo Marcus nespúšťal oči z dverí a netrpezlivo čakal na jedlo. Uprostred vyčíňajúceho vetra vonku sa zvyčajne tiché pozemky Malfoy manoru prebúdzali.

„A čo Malfoy?“ spýtal sa Marcus pomaly tichým hlasom. Očami zablúdil na kamennú podlahu, kde si malý mravček začal raziť cestu okolo veľkého zábradlia schodiska do svojho domova v stenách.

„Čo s ním?“

„Je naozaj zradca?“

Hektor sa hrubo zasmial. „Pravdepodobne. Bude zábavné sledovať, čo sa s ním stane.“

Marcus sa tiež so smiechom pridal. „Takže ho Lestrange zabije?“

„Každý človek musí jedného dňa čeliť svojmu osudu,“ ozval sa Lestrange, jeho hlas bol hrubý a drsný, keď stál na vrchole schodiska. Usmial sa, keď pomaly schádzal dolu. „Súdny deň Draca Malfoya príde čoskoro, a keď príde...“

Dupol nohou na zúfalého mravca.

„Ja budem veľmi šťastný.“

****

Strach Hermionu paralyzoval, keď Dracovi zúžené dýchacie cesty zabránili dýchať a vyvolali v jeho hrudi záchvevy podobný traseniu. Vykríkla, nasala ostrý pach soli a krvi a dopadla vedľa neho. Krv mu prestala vychádzať z úst a Hermiona predpokladala, že sa mu v dýchacích cestách vytvorila zrazenina a bránila mu dýchať.

Napriek svojim schopnostiam liečiteľky sa nedokázala prinútiť utíšiť náhly nával strachu v tele. Jedna vec bolo vysporiadať sa s cudzími ľuďmi, druhá vec bola vysporiadať sa s... čímkoľvek, čím pre ňu Draco bol.

Bezcieľne šmátrala okolo seba a snažila sa nájsť niečo, čo by mohla urobiť... niečo, čo by ho prinútilo otvoriť oči a uraziť ju alebo sa na ňu usmiať, čokoľvek. Pokračovala v zúrivej panike, keď Dracova pokožka bledla, až sa jej prsty ovinuli okolo prútika. V mysli hľadala zaklínadlo, ktoré by mu pomohlo dýchať, ale jej myseľ nedokázala jasne uvažovať.

Krv... krv... krv...

Prečo jej myseľ nedokázala nič vymyslieť?

V chladnej miestnosti sa jej tvárou začínal liať pot. Jej myseľ už viac nebola sústredená. Jediné, čo videla, bola biela tvár Draca Malfoya, ktorý každou sekundou strácal život. Už nevedela, čo sa deje, a magické inštinkty ju úplne opustili. Preto sa obrátila k svojej muklovskej stránke.

Položila prsty na Dracovu bradu a mierne mu pootvorila ústa. Na zuboch a ďasnách mal krv, ale Hermiona nič z toho nevidela, keď zavrela oči a priložila svoje pery k jeho. Jeho pery boli studené a suché, ale ten pocit si nevšímala, pretože každým vláknom svojej bytosti dúfala, že to bude fungovať.

Nadýchla sa a zhlboka mu vyfúkla do hrdla.

Z úst mu unikol príval krvi, ktorý sa jej rozprskol po perách a po brade. Drsne si utrela tvár do rukáva a opäť priložila svoje teplé ústa k jeho. Tentoraz sa nadýchla hlbšie a vytvorila oveľa silnejší prúd vzduchu, ktorý mu prešiel do dýchacej trubice. Rukami sa natiahla k jeho hrudi, keď odtiahla hlavu. Náhlivo mu odstránila gombíky na košeli a odhalila jeho ľadové telo. Prsty mu pritlačila vedľa srdca a hlboko zatlačila, jednu dlaň cez druhú. Prvé zatlačenie nevyvolalo nič, ale druhé vyvolalo v jeho hrdle akýsi žblnkotavý zvuk.

Opäť priložila ústa k jeho a fúkla silnejšie. Krv sa mu opäť rozprskla po perách a ona si odtiahla tvár, kým mu ešte trikrát zatlačila na hruď.

Potrebovala Draca dostať do nemocnice svätého Munga. Jej myseľ bola príliš otupená na to, aby si dokázala spomenúť na niektoré zo zaklínadiel, ktoré práve teraz potrebovala, ale každý liečiteľ by si na ne v sekunde spomenul. Obavy o bezpečnosť už neboli životne dôležité - nepotrebovala ochranu. Ak by ich Lestrange nejako našiel, keby odišli, okamžite by ho zabila. Bolo by to také jednoduché. Ale ona nebude riskovať Dracov život, aby sa krčila pred takou špinavou škodnou, ako je on.

Nemohla to však urobiť sama. U svätého Munga nepovoľovali premiestnenie a neexistoval žiadny možný spôsob ako Draca prepraviť bez koča.

„Zavolaj Pottera.“

Hermiona sa okamžite otočila za hlasom, ktorý za ňou zaznel. Prázdny rám nad posteľou už nebol prázdny. V tme to bolo ťažké rozoznať, ale na portréte sa objavil mladý muž.

„Čože?“ povedala, ochutnala krv na zuboch a zadržala pocit nevoľnosti, ktorý ju premohol.

„Potter... nie ste všetci priatelia? Asi by ti mohol pomôcť.“

Tvár Regulusa Blacka nebola jeho zvyčajným apatickým ja, ale skôr sa zdalo, že je práve teraz dosť znepokojený. Tak či onak, mal pravdu. Hermiona vedela, že Harry by jej pomohol, a keďže bol taký, aký bol, dokázal by vymyslieť nejaký spôsob, ako telo preniesť cez zadné dvere, aby sa vyhol ostatným.

„Ten žblnkot v hrdle znamená, že sa mu do pľúc dostáva nejaký vzduch,“ povedala a nedokázala počúvať slová, ktoré vyslovila.

Priložila hlavu na Dracovu hruď a cítila veľmi malé pohyby, ako sa dvíha a klesá. „Je tam veľmi málo vzduchu, ale stále žije. Sleduj ho, kým pôjdem dole ku krbu. Ak sa niečo stane, zakrič na mňa.“

****

Harry sa usmial, keď sa Teddyho tvár v spánku pokrivila. Stál pri dverách a ležérne sa nakláňal, keď pozoroval, ako chlapček pokojne leží v spálni, osvetlený rotujúcou lampou Kudleyovských kanónov.

„Čo to robíš?“ opýtala sa Ginny, ktorá k nemu pristúpila zozadu. Nakukla dnu a jej spýtavý výraz sa rozplynul, keď uvidela, že Teddy spí. „Ach, je taký rozkošný.“

„Rýchlo rastie,“ poznamenal Harry.

Ginny položila Harrymu ruku na plece a pobozkala ho na líce. „Hovoríš ako pravý otec.“

Harry sa otočil na bok a objal Ginny okolo pása. „Chýba mi, keď bol ešte bábätkom,“ povedal a pritiahol si ju bližšie. „Mali by sme nejaké mať.“

Ginny sa mierne začervenala, ale prevrátila očami a zasmiala sa. „A ako by si to vysvetlil mame?“ spýtala sa a potom napodobnila jeho odpoveď: „Nuž, pani Weasleyová, zbúchal som vašu dcéru bez toho, aby som sa s ňou oženil, presne ako ste vždy snívali.“

Harry sklonil hlavu, trochu v rozpakoch. „No, to je...“

Svoju vetu však už nestihol dokončiť. Zdola sa ozval  praskajúci zvuk a vtom Ginny zatvorila dvere do Teddyho izby a znepokojene pozrela na Harryho. „Sú asi dve hodiny ráno, však?“

Prikývol. „Mohlo by to byť z ministerstva,“ dodal a pokrčil plecami.

Obaja sa ponáhľali dolu a prišli v pravý čas, keď v ich krbe začali šľahať zelené plamene. Dvakrát alebo trikrát z neho vyšľahli veľké iskry, kým smaragdová farba zoslabla a vnútri sa zhmotnila malá hlava.

„Hermiona!“ Ginny povedala veselo, ale jej nálada sa náhle zmenila, keď sa otrasená brunetka úplne zjavila a ona uvidela na jej tvári škvrny od krvi. „Čo... čo sa stalo? Si v poriadku?“

Harry sa sklonil pred kamenným otvorom a zblízka si prezrel jej tvár. „Čo sa stalo?“ spýtal sa jej. „Kde je Ron?“

„Teraz to neviem vysvetliť,“ povedala Hermiona, jej dych bol krátky a nútený. „Potrebujem tvoju pomoc.“

„Áno, samozrejme. V čom?“ odpovedal Harry pohotovo. Na poschodí začal Teddyho plač prehlušovať niektoré zvuky a on sa otočil, aby kývol na Ginny, ktorá sa úsečne pozrela na Hermionu a potom si vzdychla.

„To je v poriadku, Ginny. Choď sa postarať o Teddyho.“

Stisla pery a vrátila sa na poschodie, pričom zvýšila rýchlosť krokov, pretože Teddyho plač bol čoraz hlasnejší. Harry sa medzitým obrátil späť k Hermione. „Kde je Ron?“

Hermiona si nechala po tvári stekať slzy a pokrútila hlavou. „Ja neviem.“

„Čože?!“ vykríkol Harry. Vystrel sa. „Prišiel za tebou a...“

„Harry, prosím, stíš sa, keby sa to dozvedela Ginny, nikdy by mi neodpustila,“ prosila Hermiona. „Potrebujem, aby si čo najskôr prišiel na Grimmauldovo námestie, a to bez Ginny. Prosím, priveď liečiteľa. Draco... sotva dýcha.“

„Kde je Ron, Hermiona?“ spýtal sa znova, tentoraz hlbším a intenzívnejším hlasom, takmer prosebným.

„Prisahám, že nemám potuchy, Harry. Prosím, ponáhľaj sa na Grimmauldovo námestie. Práve teraz si na nič nedokážem spomenúť a myslím, že Draco... myslím, že Draco je...“ Nedokázala pokračovať vo vete a slzy sa jej len nemilosrdne prelievali. Harry vstal a bezcieľne sa rozhliadol okolo seba, pričom sa chytal za čelo.

„Všetko ti vysvetlím, keď prídeš.“

Pozrel sa späť na schodisko a s rezignovaným výrazom prikývol. „Budem tam čo najskôr,“ povedal a potom dodal, keď videl výraz Hermioninej tváre: „Ginny to nepoviem.“

****

Hermionu paralyzoval strach. Prvýkrát po dlhom čase sa jej myseľ rozptýlila až na takúto vysokú úroveň. Nedokázala jasne myslieť, telo mala otupené a v ušiach jej zvonili údery srdca. Sedela pri Dracovi, pravidelne mu do úst vháňala viac vzduchu, aby mohol ďalej dýchať, ale inak sa naňho nedokázala pozrieť. Jej myseľ bola momentálne v pohotovostnom režime, umožňovala len základné ľudské funkcie, ako je dýchanie, žmurkanie a občasný pohyb. V hlave si opakovala scénu, keď sa okolo neho hrubo pretlačila a odišla za Cassiusom. Z nejakého dôvodu jej ten nápad pripadal okrem hlúposti takmer ako nevera.

Zaborila si tvár do dlaní a pocítila ich chlad na teplom pote na čele. Nádej sa z nej vytrácala rýchlejšie, ako jej napadlo udržať si ju. Každou minútou a každým žmurknutím vlhkých hnedých očí sa prepadala hlbšie do tmy.

Otočila hlavu trochu doprava a pozrela von oknom. Boli pravdepodobne asi štyri hodiny ráno a Harry stále neprišiel. Znovu sa načiahla, priložila ruky na Dracove líca a pritisla svoje pery na jeho, fúkala, aby mu umožnila dýchať. Z hrdla mu vytryskla ďalšia krv a tentoraz, ako ju to naučila prax, včas uhla, aby jej nezasiahla tvár. Chladivé kúzlo, ktoré mu použila na hlavu, pracovalo na plné obrátky, ale kvapôčky potu stále ostávali ako malé pramienky.

Hermiona sa uistila, že drobné, slabé pohyby na jeho hrudi pretrvávajú, a pokračovala v pozorovaní vonkajšieho sveta. Premýšľala, že odíde. Mohla by to urobiť hneď teraz; Harry bol na ceste sem a čoskoro príde s liečiteľom a uvidí Draca. Všetci pôjdu k Svätému Mungovi a jeho zachránia; ju ani nebude treba. Ale to nemohla urobiť. Potrebovala vedieť, že bude v poriadku.

„Haló?“

Okamžite vyskočila pri zvuku, keď niekto zdola zakričal. Po hornej chodbe dorazila na vrch schodiska a zavolala: „Tu hore, Harry!“

Slabým krokom zišla po schodoch a vykukla spoza rohu. Nebol to Harry. Hoci mal pošramotenú tvár a ťažkú chôdzu, Hermiona by jeho oči a biele fúzy spoznala kdekoľvek.

„Eliáš!“ zvolala.

****

Marcus, neschopný sám zdvihnúť tú váhu, nahnevane chrčal, až kým Hektor nechytil to mŕtve telo za nohy, aby ho mohli preniesť do žalárov. Tento týždeň to bolo už tretie telo, o ktoré Lestrange požiadal, aby sa oň „postarali“, a súdiac podľa drahých topánok z dračej kože a hodvábneho rúcha, ktoré mal muž na sebe, išlo pravdepodobne o úradníka ministerstva.

„Drž ho pevne,“ vyštekol Hektor, keď zabočili za pravý roh na okraji chodby a schádzali smerom do kobiek.

„Má pokožku ako z gumy,“ vystrelil Marcus. „Ťažko sa drží.“

Po každom schode schádzali opatrne a po dosiahnutí podesty na chvíľu položili telo na zem. Marcus vytiahol prútik a rozsvietil sériu fakieľ, ktoré obkolesovali kamennú cestičku a viedli dolu do prázdna. Keď žltá žiara zaplnila tmu, osvetlila sa skrytá postava za kamenným stĺpom.

„Zdravím,“ ozval sa Cassius a usmial sa. Vystúpil z tieňa a oprášil si rúcho. „Vidím, že upratujete za môjho otca.“

Marcus aj Hektor ustúpili, úplne pustili telo a nechali ho dopadnúť na zem. „Cassius,“ povedal Marcus a prikývol. „Myslel som, že si odišiel.“

„Tvoj omyl,“ odsekol ten a potom pokrčil plecami. Keď kráčal dopredu, pozrel sa na telo a potom späť na schodisko, ktorým vošli. „Nechcem vás zdržiavať od vašej práce, takže, prosím, pokračujte. Ak sa však môj otec opýta na moju prítomnosť, bol by som rád, keby ste si naše malé stretnutie nechali pre seba.“

„Áno, samozrejme,“ zamrmlali obaja jednohlasne.

Cassius sa bez ďalšieho slova usmial, odvrátil sa, vyšiel po schodoch a zmizol v tme.

****

„Eliáš!“ Hermiona zopakovala, stále zízajúc na starého muža, ktorý stál na konci schodiska.

„Ach, slečna Grangerová!“ Eliáš si s úľavou vydýchol. „Vďakabohu, že ste v poriadku.“

Hermiona sa ešte stále spamätávala zo šoku, takže neodpovedala, ale namiesto toho ďalej zízala. Eliáš sa presunul do obývačky, stále oblečený vo svojom veľkom čiernom habite, a pozrel na Hermionu, ktorá stále stála na vrchole schodov.

„Ako ste nás našli?“ Hermiona sa spýtala. „Ako ste sa sem dostali?“

„Predpokladám, že aj pán Weasley je strážcom tajomstva tohto miesta,“ odpovedal. „Prezradil mi ho, a čo sa týka vášho nájdenia, zrejme má vaša metla na sebe sledovacie kúzlo, ktoré majiteľka obchodu neodstránila.“

Hermiona roztržito prikývla - Eliáš spomenul Ronovo meno.

„Je... je Ron v poriadku? A Pansy?“

„Obávam sa, že nie na dlho,“ odpovedal Eliáš. Uvoľnený výraz, ktorý sa mu zračil v tvári, sa vytratil a nahradila ho hlboká úzkosť, ktorá sa mu vryla do každej vrásky. „Neviem presne, čo sa teraz deje na panstve, ale v žalároch sa začínajú objavovať telá.“

Hermiona zahrešila. „Čie telá?“

„To neviem,“ odpovedal. „Pani Parkinsonová a pán Weasley sa momentálne skrývajú v podzemnej chodbe, ktorá vedie do Južnej veže. Nemohli sme utiecť všetci naraz, a keďže ich pohyb je stále obmedzený, odišiel som ja, aby som vás našiel. Musíme ich odtiaľ dostať.“

Hermiona si rukami pretrela tvár a prikývla. „Draco mal pravdu, však? Prestali nás hľadať, len čo zistili, že sme odišli.“

„Áno,“ povedal Eliáš. „Ale myslím si, že Lestrange organizuje nejaké ďalšie zhromaždenie, tentoraz však s menším počtom smrťožrútov. Musíme ich dovtedy dostať preč.“

„Kedy?“

„Nie som si istý,“ odpovedal.

Hermionina myseľ teraz pracovala na plné obrátky. „Nedokážem teraz jasne uvažovať. Eliáš, Draco nie je v poriadku. Už niekoľko hodín mu tečie krv z úst a nemôže dýchať.“

Eliášom toto náhle odhalenie neotriaslo. „Kde je práve teraz?“

„Na poschodí,“ povedala a cítila, ako ju premáha ochromenie. „Použila som muklovské techniky, aby som ho udržala pri živote. Čoskoro sem príde Harry s liečiteľom. Ja len... ja len neviem.“

„Postarám sa o neho, kým pán Potter nepríde,“ ponúkol sa Eliáš.

„Nie ste prekvapený? Nebojíte sa?“ spýtala sa Hermiona.

„Moja drahá,“ začal Eliáš a slabo sa usmial. „Bojím sa nadovšetko, ale nie som prekvapený. Sama ste to povedala, edaciové kliatby sa živia utrpením a pán Malfoy si užil utrpenia viac než dosť na celý život.“

Hermiona prikývla a hrubo si utrela oči. „Na poschodí je fľaštička s protilátkou,“ vysvetlila. „Teraz ju nedokáže prehltnúť, ale pre prípad, že by ste ju potrebovali, je tam.“

Eliáš si to v duchu poznamenal, raz sa uklonil a potom sa z ničoho nič vynoril a zjavil sa v izbe na poschodí. Len čo sa vzduch začal usádzať na mieste, kde stál, rozleteli sa dvere, do ktorých tentoraz vbehol Harry.

„Hermiona!“ povedal znepokojene. Bol ošumelo oblečený v tmavomodrom habite na rifliach a žltom tričku. Za ním vošli do domu ďalší dvaja ľudia.

„Vy ste liečitelia?“ Hermiona sa spýtala bez toho, aby oslovila Harryho.

Dvaja ľudia prikývli. Obaja boli pomerne nízki, zavalití ľudia a mali na sebe tradičnú limetkovo zelenú uniformu svätého Munga. Jedným z nich však bola žena so špicatým nosom a zovretou čeľusťou, zatiaľ čo muž mal veľmi tupé črty a vypúlené modré oči.

„Je hore,“ povedala Hermiona rýchlo. Ukázala na schody a potom na druhú izbu napravo. „Vidíte tie poškriabané dvere? Áno, tie. Je tam.“

„Blogsworth,“ povedala liečiteľka mužovi so silným írskym prízvukom. „Zoberte medikamenty.“

Muž urobil, čo mu povedala, a obaja rýchlo zamierili hore, keď Harry položil Hermione ruku na plece a otočil ju. Zbadala jeho unavenú tvár, na ktorej sa zračili obavy. Tváril sa veľmi Harryovsky: nad fľaškovozelenými očami mal zvraštené obočie, pery mal veľmi mierne našpúlené a charakteristické okrúhle okuliare mu viseli trochu nižšie ako zvyčajne na špičke nosa.

„Vyzeráš hrozne,“ vyhlásil.

Prikývla. „Ja viem.“

Siahol do vrecka a podal jej vreckovku. Unavene si ju vzala a začala si roztržito utierať tvár, pričom si všimla zvláštnu zmes krvi, potu a sĺz, ktorá sa na nej začala objavovať.

„Dáš si čaj?“ spýtal sa. „Alebo nejaké jedlo? Obávam sa, že toto miesto nemá veľmi dobré zásoby jedla.“

Hermiona pokrútila hlavou, ale jej oťažené nohy si túžili sadnúť, a tak ich oboch zaviedla ku kuchynskému stolu, kde sa posadila na jednu z drevených stoličiek. Harry zostal stáť a prešiel k sporáku, hľadajúc hrniec, ktorý by naň položil. Schmatol prútik a zašepkal zaklínadlo, ktoré ho začalo napĺňať vodou, a potom druhé, ktoré pod ním zapálilo plameň.

„Nehneváš sa na mňa?“ spýtala sa.