Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 28 – Záchrana 1/2

20:00 hod.

„Budem potrebovať aspoň dva kočiare.“

„To môžem zariadiť,“ povedal Harry. „Kde by mali čakať? Predpokladám, že kdekoľvek v blízkosti manoru by to bolo príliš nebezpečné.“

„Nie, musia byť blízko,“ odvetil Draco a prežúval posledný kúsok chleba, ktorý im zostal. „Weasley aj Pansy sa teraz prakticky nemôžu hýbať, takže si nemyslím, že by som ich dokázal dostať veľmi ďaleko. Už samotné premiestnenie bude pre nich bolestivé. Jeden by mal byť na streche zámku, na južnej strane. Na strechu ich dokážem premiestniť bezpečne.“

„Ten bude riadiť Eliáš, však?“ spýtal sa Harry, na čo sa Draco obrátil na Eliáša, ktorý prikývol.

„Ak sa stane niečo podozrivé,“ vysvetľoval Draco Eliášovi. „Musíš okamžite odísť k Svätému Mungovi. Ja budem mať so sebou svoju metlu. Ak však všetko pôjde podľa plánu, počkáš tam na mňa, kým prehľadám kobky a neprivediem niekoho živého.“

„Budem čakať u Svätého Munga,“ povedal Harry. „Ale čo Hermiona?“

Draco odvrátil pohľad a zaboril si hlavu do dlaní. „Ešte som jej to nepovedal. Spí na poschodí. Ak ma počúvne, o čom pochybujem, pravdepodobne bude čakať s tebou u Svätého Munga na Weasleyho.“

„Dobre,“ povedal Harry. „Posledná ponuka, si si istý, že nechceš pri hľadaní žiadnu inú pomoc?“

„Nie,“ povedal Draco okamžite. „Jednoducho to nestojí za to. Aurori sa stratia skôr, ako sa vôbec dajú do hľadania ľudí.“

„To je fér,“ súhlasil Harry. Vstal, pretiahol sa a pozrel na hodinky. „Pôjdem zariadiť kočiare. Budú tu asi o dve hodiny.“

„Vďaka,“ potvrdil Draco, sám vstal a natiahol ruku.

Harry na ňu trochu zmätene pozrel, ale vážne prikývol, prijal ju a potriasol ňou. „Veľa šťastia,“ povedal. „Nie si taký zlý, Malfoy.“

****

20:30

Draco vošiel do izby čo najtichšie a nakukol cez dvere, aby zistil, či Hermiona ešte spí. Našiel ju schúlenú v kresle s krkom natočeným k oknu a nízko sklonenou hlavou. Na kolenách mala položené dve knihy a na podlahe pri posteli ležala kopa papierov. Posadil sa na posteľ vedľa nej a sledoval, ako pomaly a pokojne dýcha, pričom sa jej každá vráska na tvári napínala a potom uvoľňovala, ako prežívala svoje sny.

Nemohol si pomôcť, ale myslel na Rokfort. Odkedy skončil školu neuplynula až taká dlhá doba, ale pripadalo mu to ako celá večnosť. Dávno boli preč dni, keď ho trápili iba súboje na chodbách a čapované maslové pivá. Navyše, dávno preč boli dni, keď Hermiona Grangerová bola súčasťou najopovrhovanejšej trojice v jeho živote. Naozaj ju nenávidel? Nebolo to po prvý raz, čo ho táto otázka napadla, ale keď tu sedel a sledoval, ako spí, chcel sa s odpoveďou na ňu vysporiadať.

Necítil k nej nenávisť. Bola to skôr mimoriadne silná nechuť k tomu, čo predstavovala - koho predstavovala. Bola muklom a preto ju nemohol mať rád, nemohol byť jej priateľom. Nedokázal vidieť za jednu hlúpu nálepku a objaviť v tejto jedinečnej žene iskrivý intelekt, neutíchajúcu zvedavosť a ohnivú vášeň. Už však vedel, že celá táto záležitosť s čistokrvnými a humusákmi je jedna veľká kopa nezmyslov. A práve teraz mu v žilách koloval len pocit neochvejnej vďačnosti za to, že dostal druhú šancu.

Otočila sa na bok a on si uvedomil, že o pár minút ju zobudí a pokoj na jej tvári bude poznačený hnevom a opovrhnutím, keď jej povie, že o pár hodín odchádza na Malfoy Manor bez nej. Bude trvať na tom, aby šla, ale on jej to nedovolí; priateľstvo totiž nebolo jedinou druhou šancou, ktorú dostal. Natiahol ruky nad hlavu a pripravil sa povedať jej to, čo vedel, že nebude chcieť počuť.

„Hermiona,“ začal a usmial sa, keď sa jej nos pokrčil, ako sa dotkol jej tváre. „Meškáš na skúšku!“

Otvorila oči a na chvíľu sa zdalo, že mu uverila, ale potom jej pohľad dopadol na jeho pobavenú tvár, keď sa snažil potlačiť smiech, a ona sa naňho kyslo zatvárila. „To nie je vtipné,“ zavrčala.

„Chcem ti niečo povedať,“ povedal. Hneď jej skočil do reči a dúfal, že táto rýchlosť mu zabráni, aby sa uškrnul.

„Čo sa deje?“ spýtala sa.

V odpovedi na jej otázku sa pozrel von oknom. Vedel to: začínal byť zbabelý. Jedna jeho časť, tá vystrašená, chcela odísť, kým spí, a vyhnúť sa akejkoľvek konfrontácii, ale už bol múdrejší. Zopakovala svoju otázku, tentoraz zdôrazňujúc naliehavý tón v hlase. „Idem na Malfoy manor,“ odpovedal.

Hermiona sa zatvárila zmätene a potom, akoby tie slová opäť počula v hlave, zúrivo pokrútila hlavou. „Nemôžeme teraz ísť na Malfoy manor! Ešte stále nevieme, ako zastaviť Adriu.“

Krátko sa usmial, skôr pre jej okamžitý predpoklad, že idú obaja, ako z veselej nálady. „My nikam nejdeme. Ja idem na Malfoy manor a ty zostaneš tu, alebo môžeš ísť s Potterom do nemocnice Svätého Munga.“

Presne ako očakával, Hermiona zvraštila tvár a skrivila obočie. „Si úplne smiešny,“ odsekla. „Nenecháš ma tu a nepôjdeš sa nechať zabiť.“

„Potrebujem vyzdvihnúť Pansy, Weasleyho a tých svedkov,“ bránil sa. „Ani ty sa v kobkách nevyznáš. Stratila by si sa. Bude oveľa... efektívnejšie, keď pôjdem sám. Eliáš bude na streche s kočom a do Svätého Munga sa dostaneme hneď, ako evakuujem manor.“

Položil Hermione ruku na rameno, ale ona sa zdvihla a nahnevane ju striasla. „Nie je so mnou niečo v poriadku?“ spýtala sa.

Draco sa zarazil. „Čože?“

„Myslím tým, či mi v niečom nedôveruješ alebo si na niečo jednoducho nemôžeš zvyknúť, pretože vždy, keď sa má niečo stať, trváš na tom, aby som sedela bokom. Naozaj si myslíš, že som taká slabá?“

Draco vstal a pritisol si prsty na čelo. „Teraz si to ty, kto je smiešny. Si úžasná čarodejnica a nikdy som o tom ani na sekundu nepochyboval, ale sú chvíle, keď človek musí ísť sám.“

Chápal jej hnev a chápal aj dôvod jej naliehania, aby išla aj ona, ale nepochopí, nedokáže pochopiť, prečo si preboha myslí, že to svedčí o jej schopnostiach ako čarodejnice. „To isté povieš ty mne, keď budeš bojovať s Lestrangeom, hoci aj ja mám rovnaké právo na pomstu.“

Pokrútil hlavou a položil jej ruky na plecia v snahe zastaviť ju a prinútiť ju, aby sa mu pozrela do očí. Možno keby sa pozerala dostatočne dlho, videla by, že to myslí iba vážne. „Prisahám ti na svoju mágiu, že bez teba nebudem bojovať s Lestrangeom.“

Zdalo sa, že sa vymanila zo svojho rozčúlenia, aj keď len na chvíľu. Jej horná pera, ktorá sa predtým krútila od hnevu, bola teraz pokojná a mierne napätá, pretože Hermiona sa snažila nájsť ďalší dôvod na hádku. Očividne sa jej žiadny nájsť nepodarilo. „Sľubuješ?“ spýtala sa.

„Rozhodne,“ súhlasil Draco. „Ale dnes večer sa potrebujem čo najskôr dostať do sídla a von z neho, a to zvládnem najrýchlejšie sám.“

Pokrčila ramenami, keď uvoľnil svoje zovretie. Rezignovane začala zbierať hromadu papierov, ktoré boli rozhádzané po celej podlahe, a povedala: „Dobre.“

„V poriadku,“ odvetil a s úľavou si vzdychol. Aspoň sa pri tom nerozbili ani nerozhadzovali žiadne predmety. „Pôjdeš s Harrym do nemocnice Svätého Munga?“

„Nie,“ odpovedala Hermiona náhle a Draco vycítil trochu antagonizmu. Hádal, že je naňho stále nahnevaná. „Idem v koči s Eliášom. Ron a Pansy budú potrebovať lekársku pomoc. Už tri dni žijú s vážnymi zraneniami a bez liekov. Nepôjdem do žalárov, ale ty budeš potrebovať viac než len šteniatkovské oči, aby som sedela v hlúpej nemocničnej čakárni a každú sekundu premýšľala, či si sa dostal von živý, alebo nie.“

„Ja nezomriem,“ povedal Draco a položil jej ruku na tvár. Prečo sa toto dotýkanie stalo takým inštinktívnym?

Hermiona schmatla niekoľko kníh, strčila si ich do tašky a prehodila si ju na plece. Hodila Dracovi čierny habit. „To je sľub, o ktorý sa postarám, aby si ho dodržal.“

****

00:00

„Dobre, nehýb sa,“ upozornil ju Ron. Bol rád, že je tma, lebo sa bál, že by svetlo mohlo prezradiť strach v jeho očiach. „Nemalo by to bolieť.“

Pansy sa opierala o stenu s pevne zavretými očami. Ruky mala položené na hrubej tehle, obe zovreté v päsť a dýchala ťažko a namáhavo, akoby očakávala bolesť, ktorá bola nevyhnutná. V šatách mala roztrhnutú dieru, cez ktorú bolo vidieť hustú, červenú stuhnutú krv nad rebrami. O niekoľko hodín sa mali presunúť a otvorená rana by im to nedovolila. Po dlhých debatách Ron a Pansy dospeli k desivému záveru, že ju treba zašiť, inak by strata krvi bola príliš veľká a bolesť neznesiteľná.

Ron jej priložil prútik k trupu a niekoľkokrát si v duchu zopakoval zaklínadlo, aby sa nepomýlil. Stehy sa objavia v priebehu sekundy, ale absencia sedatívneho elixíru znamenala, že bolesť udrie v plnej sile. Pansy navrhla, že sa uspí, ale nedalo sa odhadnúť, kedy sa preberie, a museli konať rýchlo. Podľa Dracových hodiniek mali tri hodiny.

„Dobre,“ povedal Ron s tónom konečnosti, keď sa vzpružil.

Pansy prikývla, oči mala stále pevne zatvorené. Okolo úst mala uviazanú handričku, aby sa jej výkriky nedostali príliš ďaleko. Ron vedel, že akékoľvek ďalšie zdržiavanie by bolo len stratou času. Zhlboka sa nadýchol a vyslovil slová tak jasne, ako len mohol. „Consui!”

Okolo Pansyiných rán sa zhmotnil tenký čierny povrázok a pevne a rýchlo sa preplietol. No pohľad plný hrôzy, keď otvorila oči a prudko sa nadýchla, vyrážal dych. Látka stlmila výkrik, ale vyzeralo to, akoby sa ten prenikavý pocit vryl Pansy do tváre. Oči sa jej rozšírili a pokožka zbledla, ale utrpenie sa v sekunde skončilo.

Ron na vlastné prekvapenie mimoriadne obratne schmatol kus odloženej látky a jemne ju pritlačil na ranu. Následok šitia štípal Pansy s veľkou silou a cez utlmené ústa počul jej kňučanie.

„Je to v poriadku, je to zatvorené,“ ubezpečil ju. „Čoskoro sa odtiaľto dostaneme.“

Neodpovedala mu a Ron sa neobťažoval čakať na odpoveď. Odstránil jej handričku z úst a podal jej malé pečivo v nádeji, že jedlo jej dodá dosť energie, aby to štípanie vydržala. Podávanie akéhokoľvek lekárskeho ošetrenia bez dozoru by sa pravdepodobne skončilo zle, to vedel, a súdiac podľa rastúceho začervenania okolo jej rany sa modlil, aby tento útek prebehol hladko. Zlomená čeľusť mu vytvorila fialové a čierne modriny na vonkajšej strane úst a silné, ostré pulzovanie na zadnej strane zubov. A to boli len nové zranenia.

„Koľko...“ Pansy bojovala so slovami. „Koľko je hodín?“

„Niečo po polnoci,“ povedal a znova skontroloval hodinky. „Trochu si oddýchni. Ja zostanem hore.“

Prikývla, oprela si hlavu o stenu a položila si ruku na stehy. Ešte tri hodiny a budú môcť odísť. Vrátia sa k teplej vode, čerstvému jedlu, nezastaviteľnej zásobe liekov a liečby a posteli, na ktorej bude môcť pokojne spať.

****

1:30 ráno.

„Druhý koč je očarovaný,“ vysvetlil Draco Eliášovi. „Bude čakať na okraji lesa. Je to návnada. Vo chvíli, keď sa tvoj koč vydá na cestu, odíde tiež, ale smeruje na pole severne odtiaľto. Aspoň zdrží každého, kto by vás mohol sledovať. Mám svoju metlu a poznám väčšinu žalárov, takže budem v pohode. Ak všetko pôjde dobre, pôjdem s vami, ale ak sa niečo stane, musíte odísť.“

„Áno, pane,“ odpovedal.

Kočiar bol rovnaký ako ten, ktorý ich viezol do Azkabanu. Eliáš podržal dvere, keď Hermiona aj Draco nastúpili. Obaja sa posadili na nepohodlné sedadlá a o chvíľu Hermiona počula buchot, ako Eliáš nasadol spredu. Nastala pauza a potom koč začal naberať rýchlosť.

„Ako dlho to bude trvať?“ spýtala sa Hermiona.

„Asi hodinu,“ povedal a skontroloval si hodinky, aby sa uistil, že idú načas. „To nám dá polhodinu na to, aby sme všetko vybavili. Im som povedal, že o tretej ráno, a ak všetko pôjde podľa plánu, prídeme tam presne načas.“

„Dobre,“ povedala Hermiona a nervózne pozerala na hodiny. Začínala sa obávať. Toľko sa spoliehala na tento plán, ktorý bol v podstate len nádejou, že ich pri úteku nechytia žiadni smrťožrúti. Schmatla knihu a začala v nej roztržito listovať. Za ten čas ju dostihla únava zo štyroch dní a zaspala. Na ten krátky časový úsek však vstúpila do šťastnejšieho sveta bez bolesti, bez zranení a bez obetí.

****

2:10 ráno

Cassius mal zavreté oči, keď ležal pri okne na jednom z kresiel. Prešlo ním krátke zachvenie, keď v hlave začul ženský hlas. Posadil sa, silnejšie sa napol a potom, ako keď sa otvoria dvere, všetky jeho myšlienky sa rozplynuli a on opäť ten hlas počul. Bol tam aj mužský hlas a okamžite vedel, že je to Draco a Hermiona.

Trochu sa ponaťahoval a potom si zas ľahol do kresla. Nočný vzduch bol hustý a studený, ale samotná obloha bola bez všetkého, čo by mohlo prekážať žiariacej guli, ktorá majestátne dohliadala na svet. Usmial sa sám pre seba. Nakoniec sa predsa len rozhodli prísť po rukojemníkov. Cassius vedel, že Pansy je niekde na panstve s ďalším chlapíkom, ktorého hlas nedokázal rozpoznať - už dlhší čas ich počul rozprávať sa, ale teraz sa zdalo, že jeden z nich, alebo obaja, spia.

„Už sme skoro tam,“ povedal Draco.

Čakala ich ešte poriadna vzdialenosť, čo sa potvrdilo, keď Draco Hermione povedal, že tam budú asi do tridsiatich minút. Jej myseľ však bola niekde inde. Už aj tak zjavný úsmev na Cassiovej tvári sa rozšíril, keď si uvedomil, že Hermiona myslí naňho. Rozmýšľala, či mala Cassiusovi poslať sovu, aby jej možno potvrdil, že Lestrange nie je na panstve, alebo ho aspoň požiadať o pomoc. Naozaj mu dôverovala.

Bol to zvláštny zvrat osudu. Bol to čas, ktorý rozoberal staré puzzle a znovu ho skladal. Ale nebolo úplne rovnaké. Role sa vymenili, pozície sa obrátili a voľba teraz mala byť na ňom.

****

2:50 hod.

Pomerne hladko pristáli na streche Južnej veže s desaťminútovou rezervou. Druhý kočiar dorazil pár minút za nimi a Eliáš ho vyviezol na okraj lesa, aby ho umiestnil ako návnadu pre prípad, že by ich smrťožrúti zbadali. Teraz už len čakali. Keď sa vráti, Draco odíde.

„Eliáš bude schopný nájsť cestu späť, však?“ spýtala sa Hermiona a nervózne sledovala tmavý les pod sebou.

„To je ako pýtať sa, či je svet guľatý,“ odvetil Draco a pokojne si sadol. „On sa čoskoro vráti. Tá prechádzka je trochu dlhá a nehovoriac o tom, že aj trochu zradná.“

„To je upokojujúce,“ odvetila Hermiona. Teraz prehodnocovala svoje rozhodnutie prísť. Naozaj dokáže sedieť a pokojne čakať, kým získa Rona a Pansy?

„No je upokojujúce vedieť, že tvory v našom lese pohltia každého smrťožrúta, ktorý sa ich pokúsi prenasledovať. A nehovoriac o tom, že budeme schopní počuť na míle ďaleko, ak by sa niektorý z nich stretol s nebezpečenstvom.“

Hermiona zvraštila obočie. „Ako to myslíš?“

„Banší v lese dokážu kričať, akoby ich na nože brali,“ povedal Draco. Pokračoval v ďalších slovách, ale zastavil sa, keď sa Hermione na tvári objavil výraz čistého zdesenia. „Čo sa deje?“

„Banší!“ vykríkla. „Ach, ako som to mohla prehliadnuť? Banší!“

„Hermiona, o čom to hovoríš?“

Hrubo sa otočila a rukami si prehrabala batoh, pričom vytiahla hrubú, slabo viazanú knihu, ktorú Draco spoznal ako „Komplexný sprievodca temnými bytosťami“. Bola to jedna z kníh, ktoré si požičal v knižnici ministerstva. Hermionine prsty prehľadávali každú stranu, šialene niečo hľadali, až sa zastavila pri určitej časti a strčila knihu Dracovi do rúk. „Prečítaj si ju,“ povedala.

Banší sú známe ako plačky smrti. Ich prítomnosť je varovaním pred smútkom, na čo sa často zabúda, keď prizerajúci sa počujú ich vysoký piskot. Vo všeobecnosti sú to pokojnejšie temné bytosti, objavujú sa len vtedy, keď sa blíži smrť, ale v časoch Vy viete koho, keď bola smrť oveľa častejším javom, ich počet výrazne vzrástol. Často odpočívajú v husto zalesnených oblastiach a ľahko sa spustia, keď vycítia votrelca na svojom území. Ich hlavným zdrojom potravy sú ľudské schránky (telo po odchode duše), hoci v posledných rokoch je známe, že sa živia aj schránkami zvierat.

Okrem ich prenikavého kriku ich medzi dravcov zaraďujú aj ich plynulé pohyby a zvodný vzhľad, rovnako ako aj schopnosť viazať sa s temnou mágiou.

„Toto je kniha, ktorú som čítala vo tvojej knižnici.“ Hermiona povedala vyčerpaná, akoby celý jej výskum vyvrcholil v tomto poslednom okamihu. „Banší.“

Draco si prečítal úryvok ešte raz a potom aj tretíkrát. Hermiona si zatlačila oči do dlaní, aby zahnala únavu, ale zdalo sa, že toto odhalenie z nej vyčerpalo posledný kúsok energie. Bola to slepá ulička. Banší sa vyskytovali len v husto zalesnených oblastiach ako bol Malfoyov les. Adriu mučili v žalároch. Dostali sa do slepej uličky.

Dracova tvár však bola oveľa živšia. Už nebol unavený, ale zrazu veľmi dobre vnímal svet okolo seba a najmä slová na stránke pred sebou. Nemohol na ne prestať hľadieť.

„Je to slepá ulička, Draco,“ povedala Hermiona ťažkým hlasom. „Adria bola zabitá v žalároch. Banší sa nachádzajú vonku.“

On však nereagoval. Oči mal upreté na stránku. Bolo tam niečo, čo jej uniklo? Hodinky na Hermioninej ruke pípali tri hodiny ráno, čo znamenalo, že Ron a Pansy už budú na mieste. Presne včas sa spoza nich bez úhony objavil Eliáš, akoby sa práve vybral na luxusnú prechádzku po poli. Zastavil sa pri nechápavom pohľade na Dracovu tvár, ale zaregistroval ich tesný limit a prehovoril.

„Sú tri hodiny ráno.“

„Jasné,“ odvetil Draco. Oboma rukami si pretrel tvár, vstal a vystúpil z koča. Otočil sa k Hermione. „Pokračuj vo výskume.“

„Je to slepá ulička,“ zopakovala. „Už tu nemôžeme nič viac skúmať.“

Draco pokrútil hlavou. „Adria sa našla v kobkách. Lestrange tam telo pohodil deň predtým, ako sa malo začať oficiálne vyšetrovanie ministerstva. Ale mučili ju v malej chatrči na našom pozemku - mimochodom, tej, ktorá sa nachádza priamo uprostred lesa.“

****