Lady Malfoyová
Prekladateľ : Jimmi
Názov originálu: Lady Malfoy
Autor originálu : cherrypie3601
Kapitola 29: U Sv. Munga 2/2
****
„Ty si sa rozišiel s mojou sestrou?!“ skríkol Ron.
„Nie, nie, nie!“ Harry sa bránil a ustúpil o krok dozadu. „Ona ma vyhodila.“
„Prečo by to, preboha, urobila? Veď ťa miluje!“
Zjavne stačilo veľké jedlo a elixír na tlmenie bolesti, aby sa Ron vrátil k svojmu starému, hlučnému ja. Sedel v posteli, tváril sa zdesene a obočie mal zvraštené, zoradené do tuhej línie nad žmurkajúcimi očami.
„Nedovolil by som, aby sa do tejto šlamastiky zaplietla,“ povedal Harry trpko. „Pýtala sa ma, kde si a čo sa deje s Hermionou - čo som, pravdupovediac, vtedy ešte nevedel -, a tak, keď som jej odmietol povedať aspoň tie malé kúsky, čo som vedel, nahnevala sa. Musíš to pochopiť, kamarát. Nemohol som dovoliť, aby sa do toho zaplietla.“
Ron pootvoril ústa, niečo si pomyslel, vydal zo seba skučaný zvuk a potom ich opäť zavrel. „Ale ja už som v poriadku, choď a povedz jej to.“
„Až bude po všetkom,“ zamrmlal Harry.
Ozvalo sa krátke zaklopanie na dvere a vošla Hermiona, ktorá si na tvári vynútila úsmev, ktorý si Harry ani Ron nevšimli. „Gratulujem!“
Ron nasadil zvedavý výraz, keď sa Harry rozžiaril malým úsmevom a prikývol. „Vďaka.“
„Harryho práve povýšili,“ oznámila Hermiona Ronovi a na tvári jej stále ostával ten úsmev. Mala z Harryho radosť, naozaj mala, ale pri všetkom ostatnom, čo sa dialo, bolo ťažké udržať si veselosť. „Je novým šéfom Oddelenia pre presadzovanie magických zákonov.“
„To je úžasné, človeče!“ Ron sa rozžiaril, keď natiahol ruku a udrel Harryho po pleci.
„To celé je len kvôli tomu Skeidovmu prešľapu.“
„Fuj, to znamená, že si môj šéf!“ Ron hodil po Harrym prázdnu škatuľu od jablkovej omáčky a v očiach sa mu mihlo šťastie.
Čo by Hermiona dala za to, aby sa práve teraz cítila tak, ako sa cítili Ron a Harry. Harry Ronovi niečo odvetil a obaja sa začali smiať, ale Hermione ten vtip ušiel. Jej myseľ sa rozplynula a polámala tak, že sa to nedalo opísať slovami a ona mala pocit, že sa jej duša odtrhla a pozoruje ju zhora. Videla šťastie všade okolo seba ako vesmírnu substanciu, ktorá sa vznáša vo vzduchu, a jediné, čo musela urobiť, bolo chytiť ho, dotknúť sa ho, cítiť ho a stať sa ním. No jej končatiny nedosiahli ďalej ako na jej vlastné telo a ona videla, čím sa chce stať, ale niečo ju brzdilo.
„Čo si myslíš, Hermiona?“
Hermiona sa rozpačito obzrela. „Prepáč, čo?“
„O večeri.“ Ron zopakoval. „Nemyslíš si, že by sme mali usporiadať slávnostnú večeru pre Harryho? Možno pozvať Ginny?“
„Ach, áno, ak si to Harry želá,“ povedala Hermiona.
„Možno neskôr,“ odpovedal Harry diplomaticky ako vždy. „Ty a Pansy sa musíte dať do poriadku, ja sa musím uistiť, že nikto si z Marcusovej smrti nevyčíta priveľa, a ešte je tu záležitosť s Lestrangeom...“
„Môžeme sa najesť tu,“ navrhol Ron, ale jeho slová prehlušil zvuk veľkého vozíka, ktorý sa viezol okolo ich izby, a skupinka štebotajúcich sestričiek.
Diskusiu potom odložili bokom, keď vošla Pansy, ruku pevne zovretú okolo Dracovho lakťa, aby nespadla. Zastavil sa, rozhliadol sa a stretol sa s Harryho pohľadom, raz kývol na znak uznania a potom opatrne odprevadil Pansy k jej prázdnej posteli. Hermiona okamžite odvrátila zrak, pretože našla niečo očividne fascinujúce na obliečkach na Ronovej posteli.
Pansy sa na ňu znepokojene pozrela a potom sa obrátila na Draca, ktorý trochu našpúlil pery, prikývol a pokrčil plecami. Držal sa jej za ruku, keď vyliezla na posteľ a rozprestrela si veľké biele prestieradlá na unavené nohy a oprela sa o hrubé vankúše.
„Máme asi desaťhodinový odstup,“ vysvetlil Harry, „kým Lestrange pravdepodobne dostane na ministerstve správu o Marcusovom tele. Sú už takmer dve hodiny a okolo polnoci budú musieť poslať telo na pohreb do Azkabanu; novinári sa to dovtedy určite dozvedia a budú klásť otázky.“
„Dobre,“ povedal Draco rozhodne. „Pôjdem sa porozprávať s liečiteľmi a uvidíme, či sa nám podarí dostať odtiaľto Weasleyho a Pansy. Grimmauldovo miesto je jediné bezpečné miesto.“
„My môžeme urobiť nejaký prieskum,“ povedal Harry, pričom mal na mysli Hermionu a seba. „Ako prelomiť naviazanie temnej mágie, však?“
„Áno,“ vložila sa Hermiona do rozhovoru s Harrym. „Na štvrtom poschodí je malá knižnica. Prečo nejdeš napred a ja nám obom prinesiem z kaviarne čaj?“
Harry prikývol, keď on aj Hermiona vyšli z miestnosti, pričom tá vyzerala, že sa dosť ponáhľa.
****
Cítil, ako mu pergamen škriabe o prsty, keď rozbalil zložený list papiera a prečítal si správu. Atrament ešte stále voňal čerstvo; bol napísaný len pred niekoľkými hodinami.
Jedáleň U Svätého Munga, 14:00?
HG
Cassius ešte raz zavrel oči a cítil, ako sa svet okolo neho rozplýva. Trojrozmerné predmety sa na pozadí jasného slnečného svetla rozmazávali, ich obrysy mizli a všetky farby tmavli, až kým jediná farba, ktorú videl, bola čierna.
Niečo zacítil... bol to mätový čaj?
Počul pomalé, rovnomerné dýchanie. Bolo vynútené a rytmické, s cieľom nazbierať energiu, kým sa každý kúsok srdca opäť nevyleje cez oči. Plakala, potichu. Bolo v nej veľa zmiešaných emócií: strach, hnev, zmätok. Všetky jej prúdili telom ako vlny a obmývali steny jej srdca, uzavreté v tomto jedinom maličkom bijúcom orgáne. Cítil, ako sa napla, zhlboka sa nadýchla, zadržala dych a potom si vzdychla, dúfajúc, že s tým malým množstvom vzduchu odíde aj všetok jej smútok.
A potom to vycítil.
Pod všetkými tými strnulými emóciami rástla nespútaná náklonnosť k Dracovi. Rozmýšľala o ňom, premýšľala, na čo myslí, analyzovala jeho činy a slová v nádeji, že ho lepšie pochopí.
Raz zažmurkal a otvoril oči.
****
„Nevyzeráš veľmi dobre,“ poznamenal Cassius, keď brunetka zamierila k vedľajšiemu stolu a sadla si.
„Dlhý deň,“ zamrmlala Hermiona.
„Áno, to si viem predstaviť,“ povedal nenútene a so záujmom si ju premeral pohľadom. „Navštívila si dnes ráno manor?“
Hermiona sa ani nenamáhala predstierať, že ju prekvapilo, že má tieto vedomosti. Zdalo sa, že Cassius vždy... vedel. Zahryzla si do pery a prikývla, cítiac, ako sa popoludňajší vzduch usadil v teplej kaviarni.
„Tak kvôli čomu si sa so mnou chcela stretnúť?“ spýtal sa.
Hermiona si vzdychla. „Prišli sme na to, čo je Adria zač,“ vysvetlila a pokračovala v rozvíjaní svojho tvrdenia podrobnosťami o väzbe na temnú mágiu a o spojení s matkou Matildy Frogwartovej. „Bola mučená temnou mágiou a potom ju nechali zomrieť. Banší ju musela nájsť a potom sa 'naviazať' svojou mágiou, rovnako ako sa upírstvo v matke Matildy Frogwartovej naviazalo na temnú mágiu. Predpokladám, že ide o zriedkavý efekt, pretože je potrebné obrovské množstvo temnej mágie, aby mohlo dôjsť k úplnému splynutiu.“
Cítila zvláštne uvoľnenie, keď jej slová vyšli z úst a tiekli ako rieka. Cítila sa pokojná, keď hovorila o intelektuálnych veciach, o faktoch a neochvejných vedomostiach, ktoré zostali nemenné aj napriek času. Cassius nasadil zamyslený výraz a pochybovačne zovrel pery.
„To je celkom pozoruhodné,“ povedal tlmeným tónom, skôr pre seba ako pre Hermionu. Jeho hlas bol tichý a zdržanlivý. „Neuveriteľné.“
„Stále však neviem, ako sa zbaviť toho puta,“ premýšľala nahlas. „Také veľké množstvo temnej mágie - ako sa dá zničiť?“
Cassius ju však nepočúval. Jeho tmavé oči sa prestali sústrediť, nepozerali na nič konkrétne, zatiaľ čo jeho myseľ o niečom uvažovala. Zdalo sa, že Hermiona si sotva všimla jeho nedostatok pozornosti, keď sa rozplývala v nádeji, že odvráti svoju myseľ od stoviek problémov, ktoré ju trápili.
Začala hovoriť o upírstve v matke, ale v skutočnosti jej myseľ filtrovala udalosti zo včerajšej noci. Videla, s akou rýchlosťou Draco švihol prútikom, ani náznak pochybností či strachu, keď vzduch naplnilo zelené svetlo. V tej chvíli Hermiona pocítila, ako k nej vyžaruje lepkavé teplo, ktoré ju pohltilo a vtiahlo do toho istého zeleného svetla, až sa už nemohla nadýchnuť. Bolo to ako ruka, ktorá zvierala prsty na Hermioninom hrdle a zvierala ho tak pevne, ako len mohla, takže jediný zvuk, ktorý mohla vydať, by nikdy nepočula. A v priebehu sekundy svetlo zmizlo a ruka zmizla, zanechajúc Hermione v žalúdku nevoľnosť a znepokojujúci strach.
Draco si myslel, že ju rozrušila Marcusova smrť. Pravdu povediac, na Marcusovi jej nemohlo menej záležať. Už predtým videla zomierať ľudí. Už predtým videla ľudí zabíjať. Videla vraždy, náhodné úmrtia, nehody, prirodzené úmrtia, choroby a po čase jej to prišlo všetko rovnaké. Skutočnosť bola oveľa desivejšia ako len iracionálny strach zo smrti. Takmer si želala, aby ju práve to rozrušilo. Ten článok mala stále vo vrecku a toľkokrát za posledných pár hodín mala chuť siahnuť po ňom, vytiahnuť ho a požiadať Draca o vysvetlenie. Možno by sa našlo aj nejaké dobré.
„... ale stále sme neprišli na to, ako ju zastaviť.“ Hermiona cítila, ako sa pri týchto slovách, ktoré jej unikli z úst, vrátila k vedomému uvažovaniu.
Aj Cassius sa na ňu pozeral a počúval ju. „Preto si ma sem zavolala?“ spýtal sa a v očiach sa mu zaleskol ten pobavený pohľad.
Zaváhala. „Ty vieš veci.“
„No... viazanie na temnú mágiu je veľmi zriedkavé,“ povedal Cassius. „Čítal som o tom len v m-“
„Tak som to nemyslela,“ prerušila ho Hermiona. Ruky sa jej nervózne prehýbali na stole a oči mala priamo nad nimi, vyhýbala sa jeho pohľadu. „Ty vieš veci o Malfoyovcoch... o minulosti.“
Cassius stisol pery a pozorne sledoval, ako Hermiona vytiahla z vrecka tenký papierik. Bol starý, mierne zažltnutý a pokrčený, takže ho bolo mimoriadne ťažké identifikovať ako výstrižok z novín. Hermiona ho položila na stôl a rukami ho vyhladila. Cassius sa naklonil a uvidel, ako naňho hľadí šialená tvár Lestrangea, ktorému zažiaril jeho ikonický zvrátený úsmev. Keď si bola istá, že papier je už v lepšom stave, posunula ho Cassiusovi, ktorý začal článok čítať.
„Je to o mojom otcovi,“ povedal nechápavo. „No a?“
Hermiona pokrútila hlavou. „Je to Prorok spred dvoch rokov. Pozri sa na zadnú stranu článku.“
Cassius zdvihol obočie a obrátil stránku. Z článku naňho pozerala tvár ženy, jej obrázok obklopovala malá plocha textu. Jej štíhla tvár v tvare srdca sa sústredila okolo malého nosa a zdobili ju veľké oči, tenké pery a svetlé vlnité vlasy, ktoré jej siahali pod plecia. Na fotke sa usmievala a fúkla bozk tomu, kto ju vyfotil. Fotografia bola čiernobiela, takže bolo ťažké odvodiť farby jej tváre, ale nebolo ťažké povedať, že táto žena bola krásna.
Cassius bol tak zaujatý fotografiou, že potreboval Hermionino postrčenie, keď ho upozornila na titulok, aby mu pomohla pochopiť, prečo je taká znepokojená: „Žena nájdená mŕtva na Malfoy Manor.“
„Kto je tá žena?“ Hermiona sa spýtala, a keď Cassius otvoril ústa, aby odpovedal, dodala: „Nesnaž sa mi nahovoriť, že je to Adria. Adria bola oveľa mladšia ako Draco, mala byť chudobná. Ale táto žena vyzerá presne v tom istom veku ako my a vyzerá byť bohatá.“
Zavrel ústa a sformuloval ďalšiu odpoveď. Hermiona si mohla všimnúť, že starostlivo vyberá slová, čo bolo o to horšie, že vedela, že je to niečo, čo nechce počuť.
„Bola si už niekedy na hlavnej chodbe Malfoyovho sídla? Na tej, ktorá vedie hneď za vchodovými dverami? Je tam malá socha, okolo ktorej sa krúti had?“
V mysli sa jej vynorila spomienka na hada, ktorý viedol podzemím do Južnej veže. „Áno,“ povedala.
„Je tam portrét,“ vysvetlil.
Hermiona zvraštila obočie. V Malfoyovom sídle boli stovky portrétov; ako mohol očakávať, že si zapamätá jeden jediný portrét?
„Je to prázdny rám,“ vysvetlil Cassius. „S prepáleným a roztrhaným plátnom.“
Ako klasická žiarovka rozsvietená v jej hlave si spomienka našla cestu späť do Hermioninho vedomia. Spomenula si, ako ju v prvých dňoch pobytu na panstve Draco sprevádzal a prechádzali okolo prázdneho rámu s prepáleným plátnom.
„Čo sa stalo s týmto obrazom?“ Hermiona sa spýtala, keď prstami prechádzala po roztrhanom plátne.
Dracovi pri pohľade na Hermionine prsty na plátne mierne zacukalo v tvári. Hermiona si to všimla a okamžite stiahla ruku, keď prevrátil oči. „Je spálený, nevidíš?“
„Áno, vidím,“ odpovedala Hermiona cez zaťaté zuby. „Prečo je spálený?“
„Prečo na tom záleží?“
„Ide o to, že... no, všetky ostatné obrazy s tvojimi predkami a ktovie čím ešte vyzerajú tak kráľovsky a honosne a tento spálený obraz... kde je osoba z tohto portrétu?“
„S ňou si nerob starosti,“ povedal Draco potichu. „Už sa nevráti.“
Cassius spoznal na Hermioninej tvári poznávajúci výraz a počkal, kým sa naňho pozrie, a až potom pokračoval.
„Toto bola tá žena, ktorá má byť na tom obraze,“ povedal a ukázal na usmievajúcu sa ženu v článku.
„Kto je to?“
„Volala sa Natalie,“ povedal, pričom zachoval tichý hlas.
Dochádzala jej trpezlivosť, ale myseľ držala Hermione na ústach akúsi svorku; odmietala ju nechať prehovoriť. V tom, ako sa na ňu Draco pozrel v ten deň, keď videli plátno, bolo niečo, čo Cassiovmu príbehu dodávalo prvok strachu. Jeho hlas bol trpký, ale teraz, keď Hermiona znova počula ten rozhovor v hlave, zdal sa jej taký vzdialený a stratený.
„Volala sa Natalie Malfoyová,“ pokračoval Cassius. „Bola to Dracova manželka a mimochodom, skutočná lady Malfoyová.“