Lady Malfoyová
Prekladateľ : Jimmi
Názov originálu: Lady Malfoy
Autor originálu : cherrypie3601
Kapitola 30: Skutočná lady Malfoyová 1/2
****
Ron si objednal ďalší pohár pudingu, keď do miestnosti vošiel Draco a niesol hromadu papierov s brkom a fľaštičkou atramentu na vrchu. Pansy zaspala, ale zvuk cvaknutia dverí o zárubňu ju s trhnutím prebudil a ona sa rozospato obzrela, kým jej Ron hodil bonboniéru, ktorú s úsmevom prijala. Draco si vzdychol, spustil papiere na Ronov stolík a hodil sa do kresla, pričom si rukami pretieral oči.
"Mal by si sa trochu vyspať," navrhla Pansy, ešte stále mrzutá, keď sa zahryzla do kúska tmavého fondánu. "Hladný?"
Prikývol a počkal, kým si vytiahla štyri kúsky pre seba a potom mu hodila škatuľku. Chutilo to dobre, ale vzhľadom na to, že už niekoľko hodín nejedol, tekutá zelenina by mu asi tiež chutila. Čokoláda sa mu rozplývala na jazyku a on cítil, ako sa mu do mysle vracia kúsok života.
"Čo sú to za papiere?" spýtal sa Ron, keď prelistoval prvých pár strán.
"Prepúšťacie formuláre pre vás oboch," vysvetlil Draco. "A účet."
"Prečo taký tučný účet?" Ronovi sa rozšírili oči pri zbytočne veľkom čísle, ktoré bolo napísané vedľa slova: ‘Spolu’.
"Súkromná dvojposteľová izba, plná diskrétnosť, najlepší liečitelia v nemocnici a malé prepitné, aby nikto nič nepovedal." Draco si povzdychol a napchal si do úst ďalší kúsok, "to sa sčítalo."
Ron hodil papiere späť na hromadu a natiahol ruky nad hlavu. "Byť Malfoyom," povedal dramaticky uprostred zívania.
"Nie je až také dobré, ako to znie," odvetil Draco a potom zmĺkol, keď jeho pozornosť upútal znepokojený pohľad Pansy. "Podpíš piatu stranu, Weasley."
Ron poprehadzoval stránky, keď Harry vošiel do dverí. Trochu sa poobzeral a potom vyzrel znova na chodbu a otočil sa k Dracovi. "Nevidel si Hermionu?"
Draco vstal a zhodil krabičku z kolien nabok. "Mala byť s tebou."
"Bol som v knižnici asi hodinu a hľadal som niečo a napadlo mi, že sa len unavila zo včerajšej noci a zdriemla si, alebo že je tu s vami tromi."
"Neprišla sem," povedal Ron, keď sa tiež posadil ďalej na posteli. "Možno išla niečo zjesť. Nehovorila, že ide do jedálne?"
"Práve som odtiaľ prišiel," vysvetlil Harry. "Nemohol som ju nájsť."
"O nič nejde," povedala Pansy a uprela oči na Draca, ktorý vyzeral, akoby mu niekto vrazil nôž do hrude a potom ho vytiahol a znova zabodol. "Včera v noci toho mala veľa na starosti, navyše už niekoľko hodín nespala ani nejedla. Harry má pravdepodobne pravdu, možno si len vzala pár minút pre seba alebo zaspala. Ron a ja dokončíme papiere na prepustenie, Harry môže ísť pripraviť koč a Draco, prečo nezaplatíš účet?"
V miestnosti zavládlo ticho, keď sa Draco otočil k nim trom chrbtom a začal si prehrabávať vrecká nohavíc. "Nedá sa nič robiť," povedala mu Pansy a on vedel, že Harry aj Ron sa mu tiež pozerajú na chrbát.
Našiel, čo hľadal, a vytiahol z vrecka hodvábne vrecúško a buchol ním o Pansyin stôl. Nepovedal nič, keď Pansy so strachom i smútkom sledovala, ako si rukami prechádza po vlasoch a vychádza z dverí. Každý jeho krok bol ťažký, zaťažený nenávisťou k sebe samému, ktorej sa mu za posledných pár týždňov podarilo uniknúť. Otvoril dvere tak rýchlo, ako len mohol, a cestou von ich zavrel, nedokázal sa vyhnúť hlasnému zvuku, ktorý len umocnil dramatický efekt.
Pansy si vzdychla a prevrátila vrecúško, pričom odhalila vyše sto galeónov. Frustrovaná a znepokojená ich odsunula nabok a požiadala Rona, aby jej podal papiere, dúfajúc, že tým zamestná svoju myseľ.
****
V Hermioninej krvi začala vrieť zúrivá zlosť, ktorá jej telo posielala do nekontrolovateľného besnenia. Niekto - nebola to Hermiona Grangerová - ju dusil, sťažoval jej dýchanie a bránil racionálnosti a logike riadiť jej myšlienky. Toto naozaj ešte nikdy nezažila; tento nekontrolovateľný hnev, ktorý bol primiešaný zmätkom, strachom, ale najmä neúprosnou stratou orientácie, a to v prenesenom aj doslovnom zmysle slova. Naozaj nevedela, čo jej v živote zostáva, čo by mohla alebo mala robiť, a jej hnev ju tiež vyhnal z nemocnice späť na Grimmauldovo námestie, kde teraz stála pri nezapálenom krbe s hlavou opretou o kamennú podperu.
Rozhliadla sa po obývačke a uvidela pohovku, na ktorej ležal Draco a rozprával jej o svojich obavách a o svojom živote. Aj v ten deň sa pohádali, ale za nič na svete si nevedela spomenúť, o čom to bolo. Teraz sa jej všetko zdalo banálne. Potom tu bola spálňa na poschodí, kde strávila niekoľko najodstrašujúcejších hodín svojho života, keď doňho vdychovala vzduch a dúfala (alebo sa dokonca modlila), aby Draco žil. Keď v to ráno spala po jeho boku, život sa jej zdal oveľa jasnejší, a hoci ju bolelo priznať si to práve teraz, videla koniec tohto zmätku. Videla sa, ako sa každé ráno prebúdza možno vo väčšej posteli - nie, v menšej posteli, pretože tá znamenala, že musia ležať bližšie pri sebe.
To bolo to prvýkrát?
Opäť bolestne hľadala v spomienkach ten správny okamih a bola prekvapená, keď sa jej vybavil s takou ľahkosťou. Bolo to v noc plesu, v kaštieli, keď sa pozrela do zrkadla, za ňou stál Draco, a páčilo sa jej, čo videla. To bol však len začiatok a čím viac času spolu trávili, tým viac Hermiona videla, ako sa pred ňou vyjasňuje jej budúcnosť.
Ale to bolo pred hodinou. Jej svet sa zmenil, prevrátil, pokrivil a premenil na niečo, čo ani nedokázala spoznať. Marcusova smrť ju trápila, ale vedela, že by sa s tým vyrovnala. Koniec koncov, Harry aj Ron zabíjali ľudí ako aurori. Ale toto. Tomuto ani nedokázala úplne porozumieť. Keď sedela v kočiari a prvýkrát si prečítala článok, nepomyslela si: ‘Ach! To musí byť Dracova - nedokázala povedať to slovo -,’ ale jej myseľ zapochybovala. Draco jej niečo nepovedal a vtedy sa začala metamorfóza, keď jej svet začal pod povrchom praskať. Teraz sa nachádzal v stave chaosu a ošumelých ruín.
Sústredila pozornosť späť na izbu, a keďže sa jej v mysli stále vynárali tie malé spoločné chvíle, s veľkou námahou sa posadila, chytila sa za kolená a zhrbila sa, keď sa jej začal dvíhať žalúdok, ale nebola to nevoľnosť. Bol to pocit čistého pekla a držanie sa kolien bolo to jediné, čo jej bránilo spadnúť dozadu a zrútiť sa.
Po chvíli sa postavila a osušila si slzy z očí, ale tie sa vytrvalo objavovali znova. Musela odísť. Musela opustiť tento dom, kde pretrvávali spomienky na šťastnejšie časy a len jej pripomínali, že v istom momente videla nejaké zakončenie. Teraz sa nad jej budúcnosťou vznášala temná hmla a ona jej musela čeliť. Cítila, ako jej nohy dychtivo prijímajú túto myšlienku, a ťahajú ju do vlastnej izby, kde si začala baliť oblečenie do malej začarovanej tašky.
Nebrala ohľad na ustupujúce zimné počasie a nakoniec do nej spolu so všetkým ostatným nahádzala aj svoje hrubé svetre. Vtedy ich zbadala, visiace vzadu v skrini za červeno-bielym tričkom: šaty. Vínové šaty, ktoré si obliekla v tú noc, keď sa pozrela do toho zrkadla, v tú noc, keď si priznala - síce podvedome, ale predsa len priznala -, že práve na tomto mieste chce byť. Teraz sa kolísali v jemnom popoludňajšom vánku a vysmievali sa jej bolesti rovnako ako nábytok na prízemí. Hovorili jej: ‘Hermiona, pozri sa na nás. Takto si vyzerala ako lady Malfoyová, tá falošná... toto je tá lož, ku ktorej si sa tak hlúpo upínala.’
Hermiona schmatla dvere skrine a čo najrýchlejšie ich zavrela, oprela sa o ne chrbtom, keď si bola istá, že sa neotvoria, a pozrela na svoju malú tašku na posteli. Nemala času nazvyš, musela odísť, inak sa doženie k šialenstvu.
Zamierila dolu schodmi a ku krbu, dúfajúc, že motanie hlavy, ktoré bude následkom použitia letaxu, nejako prehluší teplo, ktoré jej kolovalo v žilách. Keď sa načiahla, aby vzala prášok, pocítila na zápästí ruku, ktorá ju zadržala, a na sekundu si pomyslela, že je to tá sila, ktorá ju dusila, ale keď sa otočila, uvedomila si, že je to Draco, kto ju chytil za zápästie.
"Čo to robíš?" spýtal sa a jeho slová sa z neho liali, kvapkajúc strachom.
Hermiona vlastne ani nepomyslela na to, aké to bude, keď bude čeliť Dracovi, ale cítila, ako meravie. Hlúpa Hermiona Grangerová - tá, ktorá videla svoju budúcnosť s týmto mužom - sa bála, že ju ten nový hnev premôže, ale realistická Hermiona Grangerová - tá, ktorá vedela, aká je ľahkovážna a hlúpa - strach nemala.
"Odchádzam," povedala a vytrhla si zápästie z jeho ruky s prekvapujúcou silou, ktorá Draca znepokojila, a pustil ju.
"Nikam nepôjdeš."
Hlúpa Hermiona sa začínala vynárať a Dracove zakalené sivé oči ju držali na mieste. Vedela, že ak teraz neodíde, bude ľutovať každé svoje slovo. "Nechaj ma ísť."
"Zostaň," povedal a jeho hlas stratil drsnú hranu. Teraz to bola len prosba. "Prosím. Porozprávaj sa so mnou."
"Nie."
"Hermiona, ak..."
"NIE!" vykríkla a odtiahla sa čo najďalej.
"Čo sa to s tebou, do čerta, deje?" spýtal sa, jemnosť v jeho hlase sa vytratila a objavila sa zmes zmätku a frustrácie. "Môžem ti vysvetliť tú vec s Marcusom..."
"Prestaň, Draco!" zakričala Hermiona, zakryla si rukami uši a prikročila ku krbu. "Nechaj to tak!"
"Viem, že som ho nemal zabiť, ale mala si vidieť, ako na teba zízal. Bol to netvor a ja som si nemohol pomôcť."
"Aha, takže to bolo kvôli mne?" spýtala sa. Hlúpa Hermiona začala protestovať, ale odstrčila ju nabok. Keby sa Draco chcel rozprávať, už by sa porozprávali. "Ty ma len chrániš? Dávaš na mňa pozor?"
"Je mi to ľúto," povedal, zatvrdnutý zovňajšok sa rozplynul a odhalil nevinnú tvár, ktorú Hermiona v poslednej dobe vídala tak často. Ale hnev v jej žilách bol ako jed, bodal do každej časti jej tela a ovládal každú myšlienku a emóciu.
Pustila tašku na zem, keď sa zohla a vytiahla malý útržok papiera, ktorý jej zmenil život. Fotografia bola zložená a Hermiona ju vďačne nechala tak a pozrela sa na zadnú stranu článku, na ktorej bola pokrčená fotografia vyjaveného Lestrangea. Zahľadela sa na papier a vliala doň všetku svoju nenávisť a frustráciu, kým vystrela kolená, aby sa postavila. Pristúpila k Dracovi, ruky jej zvierali papier, až cítila, že je len kúsok od vysokého blondína a jej ruka sa natiahla a hrubo mu papier pritlačila na hruď. Zlosť jej dodala odvahu. Ruka, ktorá ju v istom momente dusila, pomohla vrhnúť z hrdla slová na jazyk. "Nemáš ani potuchy."
Draco zachytil lístok a jeho ruky začali manévrovať okolo záhybov, snažili sa ho otvoriť, čo dalo Hermione šancu vziať si tašku a vyraziť von prednými dverami. Jej matné hnedé oči boli to posledné, čo videl, kým sa dvere s buchnutím zavreli a slová na stránke mu vyskočili pred očami.
Ale tie slová ani neboli potrebné. Fotografia, tá, ktorú ešte nevidel, ale v tých omámených chvíľach bezvedomia naňho hľadela, akoby držala v ruke nápis, ktorý mu gratuloval, že všetko pokazil. Rovnako ako Hermiona sa na článok nemohol pozerať dlhšie, ako musel, a nechal ho v ľavej ruke, kým pravú ruku skrútil v päsť a udrel do steny s takou silou, že krv na kĺboch prstov vytvorila veľmi výrazné znaky. Hermiona sotva vyšla z vchodových dverí, keď začula jeho výkrik, ale nohy ju niesli vpred.
****
"Mám tu lieky," povedal Harry a držiac žltú tašku zamieril k hlavným dverám Grimmauldovom námestí. Ron a Pansy vychádzali z koča pomalšie, stále opatrne kvôli zraneniam, ale on ich počkal pri bráne. "Ozval sa Malfoy alebo Hermiona?"
Pansy pokrčila plecami. "Nie."
"Hermiona sa v nemocnici správala dosť čudne," dodal Ron a potom sa zastavil, nad niečím uvažoval. "Rozprávali sme sa a ona sa rozplakala. Už som ju videl plakať, ale ona jednoducho... bolo to dosť desivé. Myslel som si, že sa jednoducho zrúti."
"Za posledných pár mesiacov toho veľa prežila," nadhodila Pansy, zahryzla si do pery a dúfala, že Ron nebude ďalej pokračovať.
"Myslíš s Malfoyom?" spýtal sa a potom sa veľmi mierne usmial, keď sa Pansyine oči zaplavili prekvapením. Prehovoril o slonovi v miestnosti a nadobudol vzhľad človeka, ktorý sa smutne zmieril so svojím miestom na svete. "Nie som slepý."
S miernou bolesťou sa dovliekli k vchodovým dverám a Ron sa obrátil k Harrymu, pričom si stále zachovával vážny úsmev.
"Mohol si mi povedať, že niečo tušíš."
"Nebol som si istý," priznal Harry. "Okrem toho, nie je to moja vec, čo sa medzi nimi dvoma deje."
"Už to nie je ani moja vec," odvetil Ron a nechal do seba naplno preniknúť pocit rozchodu. Nebola to nijako zvlášť novátorská emócia - cítil ju už celé mesiace, odkedy sa prinútil kúpiť ten hlúpy prsteň a pokúšal sa presvedčiť vlastnú myseľ, že ich vzťah sa uberá dobrým smerom.
Vošli do tmavého domu, zatiaľ čo Harry znovu zapečatil Fideliovo kúzlo a o niekoľko sekúnd neskôr vošiel dnu. Pansy si sadla na gauč, zatiaľ čo Ron zamieril rovno do kuchyne, aby si vzal sendvič. Harry odhrnul hrubé závesy, čím vpustil trochu večerného slnka, a potom vyšiel na poschodie, aby prehľadal spálne.
"Nie sú tu," povedal a vrátil sa do obývačky, kde si Ron napchal do dlane syrové sušienky. "A nie je tu ani Eliáš."
"To je škoda, lebo za večeru by som zabíjal."
Pansy si nemohla pomôcť a usmiala sa nad Ronovou jednoduchosťou. V ľuďoch hnisalo toľko nenávisti, krviprelievania, hnevu a chorôb a Rona sa nič také nemohlo dotknúť. Ten sa uškrnul, spamätal sa a pokračoval v chôdzi.
"Môžem niečo pripraviť," ponúkla sa.
Nanešťastie Ron nemal šancu odpovedať, pretože dvere sa s miernym vrznutím otvorili a Draco vošiel dnu, viditeľne neupravený a nahnevaný. Zastavil sa a pozrel na nich troch sediacich v obývačke, prekvapený, že sa vrátili tak skoro, a potom za sebou zavrel dvere.
Príznačné ticho, ktoré naplnilo miestnosť, zamrazilo Pansy v kostiach a ona vedela, že Draco našiel Hermionu. Snažila sa čítať Ronove a Harryho výrazy, ale obaja ho mlčky sledovali, keď odhodil kabát na pohovku a sadol si oproti nim.
"Našiel som ju," povedal.
Nikto z nich hneď potom neprehovoril, pretože všetci vedeli odhadnúť čo sa stalo, hoci nikto z nich nevedel, prečo sa to stalo.
"Kde je teraz?" Harry sa po chvíli spýtal.
"Neviem," priznal Draco a jeho slová boli vynútené, akoby sa tu nútil sedieť a vysvetľovať. Pansy dobre vedela, že sa bojí byť sám. Bál sa regresie, toho, že zostane osamote a budú ho trápiť myšlienky na Hermionu, že bude nanovo analyzovať každú ich spoločnú chvíľu, že bude ľutovať každú chybu, ktorú urobil, a potom sa o niekoľko dní prebudí v nemocnici. Bál sa snov, ktoré by sa mu snívali, a tak sa nútil sedieť tu a rozprávať, pretože aj vysvetľovanie jeho hádky s Hermionou bolo lepšie ako samota, kde bol sám sebe najväčším nepriateľom.
"Ona," odmlčal sa, potláčajúc spomienku na hádku, na to, ako sa naňho Hermiona pozerala. "Jednoducho odkráčala preč. Vyšiel som z domu o chvíľu neskôr a už som ju nenašiel."
Teraz už zostávalo len zistiť dôvod hádky. Tri páry očí sa presúvali po miestnosti a nepríjemne prehlbovali ticho, keď si Draco zaboril tvár do dlaní a pretieral si líca v snahe vtĺcť do seba trochu rozumu.
"Ona to vie," povedal napokon. "Vie o Natalie."
Tak to bolo ono, pomyslela si Pansy smutne. Hermiona zistila jedinú vec, ktorú pred ňou Draco skrýval. Ale nemohla sa dozvedieť celý príbeh; Pansy si ani nebola istá, či ho sama pozná celý. Pri pohľade na Draca, ktorý vyzeral ako zlomený človek, ňou prešla obrovská vlna ľútosti. Celé sa to opakovalo... vzdychla si.
"Kto je Natalie?" Ron sa spýtal a ďalšia syrová sušienka sa mu ocitla v ústach. Pozrel na Pansy, ktorá po ňom strelila vyčítavým pohľadom, a krekry položil do misky vedľa seba.
"Moja manželka."
Ron zabehli sušienky v ústach. "Čože?!"
Nastalo krátke ticho, počas ktorého Ron zmätene pozrel na Harryho. Harry, ktorý zostal ticho, prijal novinku s rovnakým otupením, ale bol oveľa decentnejší. Séria pohľadov medzi nimi sa skončila, keď Harry prehovoril.
"Ty si ženatý?" spýtal sa Harry.
"Vdovec," odpovedal Draco a stále sa díval na svoje kolená. "Už dva roky."
Ron sa obrátil na Pansy, ktorá slabo prikývla. Áno, vedela som, povedala. Otočil sa späť k Dracovi a mlčky pozrel na Harryho, ktorý len pokrčil plecami. Všetci traja sa na Draca dívali so zvláštnou kombináciou ľútosti a zvedavosti.
"Spáchala samovraždu," povedal potichu. Znel pochmúrne, ale napriek tomu sa ovládal. "Jednej noci skočila zo Severnej veže."
"Nemusíš o tom hovoriť," vložil sa do toho Harry. Pansy si všimla, ako dáva pozor na ostatných okolo seba, a cítila k nemu za to vďačnosť. Časť z nej ľutovala, že na Rokforte nespoznala skutočného Harryho, Rona a Hermionu. Zdalo sa, že väčšinu svojho raného života strávila tým, že sa zaoberala vymyslenými osobnosťami miesto skutočnými ľuďmi.
"Nie," povedal a pozrel na Harryho. "Musíte to vedieť."
"Prečo?"
"Pretože keď sa Hermiona vráti, bude poznať úplne inú verziu a bude ma nenávidieť." Odmlčal sa. "Viac ako doteraz."
****
Hermiona pocítila, ako jej telom prešlo desivé napätie, keď zatlačila vchodové dvere a vstúpila do sídla. Cítila sa zvláštne, akosi nesprávne, že je tu bez Draca, ale vyzeralo to tu rovnako, ako keď utekali v tú noc po plese. Zdalo sa to ako pred dávnymi vekmi, možno v inej dobe, v čase, keď bol život jednoduchší a predvídateľnejší.
„Svoje veci si môžeš nechať tu,“ povedal Cassius a odstrčil Hermioninu tašku nabok k veľkej soche. „Škriatkovia si po ne prídu.“
Slabo prikývla, vošla dnu a spoznala veľké mramorové schodisko, drevenú podlahu, extravagantnú výzdobu. Takmer tu cítila Dracovu vôňu a zachvela sa, dúfajúc, že je to len chladným nočným vzduchom. Cassius za sebou zavrel dvere a zaviedol ju k menšej obývačke na ľavej strane.
„Chceš niečo na jedenie?“
Hermiona pokrútila hlavou a vstúpila do známej bielej miestnosti s klavírom v jednom rohu a dvoma pohovkami sústredenými okolo hrubého perzského koberca. Sadla si a cítila, ako sa jej záťaž na nohách zmierňuje; vedela, že tá bolesť ju zajtra zabije. Cassius obišiel koniec miestnosti a zatiahol závesy, aby priestor medzi štyrmi stenami osvetľovali len slabo zapálené sviečky.
„Chceš niečo na pitie?“ spýtal sa, sadol si vedľa nej a ona horlivo prikývla.
„Áno, prosím.“
Cassius prikázal domácemu škriatkovi, aby priniesol fľašu bieleho vína, a kým čakali, s veľmi zvedavým výrazom si Hermionu prezeral.
„Podľa toho, ako si jednoducho odišla uprostred nášho popoludňajšieho rozhovoru, by som si myslel, že Malfoy Manor je to posledné miesto, kam by si chcela prísť.“
„To popoludnie ma mrzí,“ zamrmlala a spomenula si na svoj neohrabaný záchvat hystérie, keď sa postavila a len odišla z kaviarne, neschopná ovládať svoje končatiny, ktoré ju viedli von z nemocnice a späť na Grimmauldovo námestie s jedinou jednoduchou túžbou: dostať sa od Draca čo najďalej.
„Neuvažovala som jasne.“
„Môj otec sa vráti až o tri dni, okolo štvrtej. Takže dovtedy si tu viac než vítaná.“
„Vďaka.“
Objavila sa fľaša vína a Hermiona vypila dva plné poháre iskrivej tekutiny, kým pocítila, ako sa jej uvoľňuje stuhnutosť v tele a myseľ sa začína upokojovať. Cítila v sebe ten hnev, ale už nebublal, len mierne vrel. Skôr než položila pohár na stôl, znova si z neho odpila. „Chcem vedieť viac.“
„Viac o nej?“ spýtal sa, „Alebo viac o Dracovi?“
Hermiona nerozmýšľala, kým odpovedala. „O oboch.“
Cassius naklonil tmavozelenú fľašu a naplnil si pohár, dlho sa napil, než si olizol pery a utieral si ich obrúskom. Odmlčal sa, vzdychol si a potom si pretrel oči dlaňami a rukami si prešiel po vlasoch.
„Dracovi rodičia sa po vojne veľmi chceli posunúť ďalej. Lucius Malfoy sa vykúpil z väčšiny svojich hriechov - vybudoval nemocničné krídlo, daroval ministerstvu svoju zbierku vzácnych knižníc a dobrovoľne sa prihlásil k plnej spolupráci pri vyšetrovaní smrťožrútov. Trvali na tom, aby sa Draco oženil skôr, než dokončí aurorský výcvik.“
Hermiona prikývla, cítila sa prebudená, hoci poriadne nespala už vyše tridsaťšesť hodín. Usrkla si ďalší dúšok vína, keď Cassius pokračoval.
„Natalie bola francúzska študentka z Beauxbatons, učila sa za liečiteľku vo Francúzsku, kde vyrastala. Možno si počula jej priezvisko? Natalie Baudelairová?“
Hermiona pokrútila hlavou, ale vzhľadom na jej predchádzajúci stav hystérie a šoku bolo veľmi možné, že to jednoducho zabudla. Baudelairová? Nič jej to nehovorilo.
„Nikdy.“
„Je to niečo ako francúzsky ekvivalent Malfoya,“ vysvetlil. „Bohatá, dlhá generácia čistokrvných, vílí pôvod - tak trochu ideálny pár, ak si vieš predstaviť Draca v tej dobe.“
Hermiona rýchlo prikývla, dychtivá posunúť sa ďalej od všetkého, čo súvisí s predstavovaním si Draca. Ten príbeh jej z nejakého dôvodu pripadal zvláštne vzdialený. Nepočúvala tajný život, ku ktorému sa Draco nepriznal, počúvala príbeh nejakých cudzích ľudí.
„Vzali sa,“ pokračoval. „Asi po dvoch rokoch sa ich manželstvo začalo zhoršovať. Odcudzili sa, Draco začal tráviť viac času tréningom v Belize a Natalie sa začala cítiť zanedbávaná. Takto to pokračovalo ďalších šesť mesiacov a až raz došlo k jednej veľkej hádke a Draco odišiel do Belize, pričom 'vyhlásil', že sa neplánuje vrátiť.“
Hermiona si zahryzla do pery. Voľnosť v perách sa začínala strácať, a tak schmatla ďalší pohár vína a polovicu z neho vypila na jeden dúšok. Prikývla a naznačila mu, aby pokračoval.
„Takže sa rozišli?“
„Nie.“ A potom jeho hlas znel ticho a hlboko. „Lucius Malfoy mal pocit, že tieto nezmyselné hádky rozptyľujú myseľ jeho syna; Dracovi sa nedarilo v tréningu a Malfoyovci to pripisovali stresu z manželstva...“
Hermiona si silnejšie zahryzla do pery. Do kostí sa jej usadila rovnaká predtucha, keď Cassius povedal: „Lucius Natalie zabil.“ Hlas sa mu trochu zachvel. „Vyvliekol ju na strechu Severnej veže a zhodil ju z nej, pričom tvrdil, že spáchala samovraždu.“
Predtucha sa teraz zmenila na hustý, pevný uzol v žalúdku a Hermiona udrela pohárom s vínom o stolík - ten sa prevrátil a spadol - a vstala, snažiac sa striasť ten pocit. „Je mi to ľúto,“ zamrmlala. „To je hrozné. Zavraždili ju?“
Zachmúrene prikývol. „Odvedieme ťa do postele,“ povedal. „V príbehu budeme pokračovať neskôr.“
Hermiona cítila, ako sa jeho tmavé vlasy obtierajú o jej ruku, keď sa naklonil a zdvihol spadnutý pohár. Pokynul škriatkovi, aby prišiel upratať neporiadok, a potom ju zaviedol k mramorovým schodom, kde jej povedal, že jej pripraví izbu na spanie.
****