Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 30: Skutočná lady Malfoyová 2/2

****

„Dal si mu ten elixír?“

Ron sa otočil, vydesený náhlym hlasom, a uvidel Harryho, ako sa skláňa vo dverách kuchyne, na sebe mal sivú košeľu a na nej modré tepláky. S úľavou si vzdychol a prikývol. „Áno, a tiež ho vypil poriadne rýchlo.“

Otočil sa, aby skontroloval hodiny, prižmúriac oči, keď na ne doľahol tlak dňa. Bolo niečo po druhej hodine ráno. „Myslíš, že Hermiona išla do Malfoy Manor?“

Harry si zahryzol do pery a pokrčil plecami. „Neviem.“

„Ja viem, že nevieš. Pýtam sa, či si myslíš, že to urobila.“

Ron schmatol škatuľu krekrov a hodil si jeden do úst, keď sa Harry posadil na kuchynský stôl a nasledoval ho. „Myslím, že by mohla. Lestrangeov syn je jediný, kto jej môže dať odpovede.“

Zahrešil a sledoval, ako Harry schmatol sušienku a začal ju žuť. Pritlačil si dlaň na koleno v snahe otupiť časť bolesti v zranenej nohe. Väčšina jeho zranení sa zahojila pomerne rýchlo, ale celé telo ho neustále bolelo, taká bolesť, akoby ho niekto pichal ostrým predmetom. „Všimol si si, že sme o tomto chlapíkovi nikdy nepočuli? O Cassiusovi?“

„Všimol som si,“ povedal Harry a vymenili si vševediaci pohľad. „Je to zvláštne.“

„Že sa ten chlap vynorí z ničoho nič? No áno, je to zvláštne.“

„Bellatrix mi nikdy nepripadala ako materinský typ,“ dodal Harry, napoly vážne a napoly sarkasticky. „Vždy som si myslel, že pre ňu platí: buď zlá alebo mŕtva.“

„Možno bola zlá,“ pomyslel si Ron. „Možno si myslela, že by mohla splodiť nejakého zlého potomka pre prípad, že by príliš skoro otrčila kopytá. Hermiona mi raz povedala, že chodil na Durmstrang, a všetci vieme, že tým nemajú záujem o chlapcov, ako sme my.“

„Voldemort je už roky preč,“ povedal Harry. Očami zaletel k vrcholu schodov, aby sa uistil, že Pansy a Draco spia. „Ak ho mali v zálohe, prečo ho už nevytiahli? Veď smrťožrúti prehrávajú. Každý deň nás je viac a viac, tak prečo sa ten chlapík skrýva?“

„Možno majú nejakú stratégiu? Kto vie?“

Harry otrávene pokrčil plecami. Draco im toho veľa nepovedal, okrem toho, že mal ženu, ktorá pred dvoma rokmi spáchala samovraždu. Potom tu bol, samozrejme, záhadný duch v Malfoyovom sídle, ktorý, ako im povedala Hermiona, bola mladá slúžka menom Adria, ktorú Lestrange mučil v lese a potom sa zviazala s banší a stal sa z nej akýsi démon. Aj to sa mimochodom stalo pred dvoma rokmi.

„Nemáš pocit, že ešte stále niečo nevieme?“ spýtal sa Harry.

„Aj ty to tak cítiš?“ spýtal sa Ron a oči sa mu rozšírili. „Nechcel som Malfoyovi nič hovoriť, pretože to má dosť ťažké, ale je tu niečo, čo nám nehovorí.“

„Jeho žena sa pred dvoma rokmi zabila? Len mesiac predtým, ako mu nádvorie vypálili smrťožrúti a na smrť umučili slúžku?“ Harry sa zamyslel. „Ja len že... je toho priveľa.“

„No o svojej žene toho priveľa nepovedal,“ odvetil Ron. „Asi mu to nemôžeš vyčítať, ale chápem, čo máš na mysli. A ako je možné, že Cassius zjavne vie o všetkom, čo sa deje?“

Naozaj neexistovali žiadne odpovede, len veľa otázok. V takejto situácii boli už predtým... mnohokrát, ale z nejakého dôvodu - a možno to bolo tým, že to po prvý raz robili bez Hermioninho brilantného intelektu, ktorý by logicky vylúčil všetky možnosti okrem jednej – im to pripadalo ťažšie. A čo bolo ešte horšie, pomyslel si Ron, keď s Harrym mierili k svojim posteliam, zdalo sa, že ani Draco nemá všetky odpovede.

****

Eliáš sa objavil o tretej ráno, niesol kufrík s jedlom a dve veľké vrecia s prísadami do elixírov. Veľmi ospalému Ronovi vysvetlil, že išiel doplniť zásoby jedla a zároveň nazbieral prísady do ich zmenšujúcich sa zásob protilátky voči satanskému ohňu. Do nasledujúceho rána Ron na celý rozhovor zabudol a bol rovnako prekvapený, keď videl Eliáša pripravovať veľké raňajky ako zvyšok domu.

„Malfoy sa nezrecidivoval, že nie?“ spýtal sa Harry nad tanierom toastov a vajec. Draco sa dnes ráno zobudil skoro a vyšiel si na prechádzku.

„Nie,“ povedala Pansy. „Včera dostal dávku protilátky. Dobre, že si išiel von a kúpil všetky tie veci, Eliáš.“

„Samozrejme,“ odpovedal, prikývol a nalial Ronovi ďalšiu šálku čaju. „Ešte nejaké vajíčka, pán Weasley?“

„Ani sa nemusíte pýtať,“ povedal, podržal tanier a s potešením sledoval, ako Eliáš položil na biely tanier ďalšie dve vajcia. Obrátil sa späť k ostatným dvom sediacim na stole a rozhodol sa riešiť niečo, čo ho trápilo. „Prečo si ty a Malfoy myslíte, že Hermiona išla do Malfoyovho sídla?“

Pansy si zahryzla do pery a napila sa čaju. Vedela, že tá otázka čoskoro príde, ale nečakala, že bude taká priama. „Neviem,“ odpovedala, dobre si uvedomujúc, že jej lož je priehľadná ako vzduch. „Hádam je to len tušenie? Cassius je jediná ďalšia osoba, ktorá vie o celej situácii s Natalie.“

Klamala a robila to zle, ale Harry a Ron hrali s ňou a prikyvovali, akoby jej naozaj verili. Pansy im to chcela povedať, ale ako vždy, rozhodol Draco. „Tak prečo za ňou nejdeme?“ Ron sa spýtal. Opäť priamo. „Alebo skôr, prečo za ňou nejde Malfoy?“

Na túto otázku poznala odpoveď a nemienila o nej klamať. Klamať o Dracovej minulosti musela, pretože to bol jeho príbeh, ktorý musela rozprávať, a jeho história, ktorú musela vysvetliť; ale dôvod pobytu na Grimmauldovom sídle bola do veľkej miery jej vlastná teória - teória, o ktorej si bola istá, že je správna. „Nemôžeš bojovať za niečo, čo nie je tvoje,“ povedala pochmúrne. A potom sa pozrela na Harryho. „Je to ten istý dôvod, prečo si Hermionu nenaháňal do Malfoy Manor, keď trvala na tom, že sa vráti. Môžeš človeka chrániť pred nehodami, pred zlými ľuďmi, pred nebezpečnými ľuďmi, ale nemôžeš mu zabrániť, aby sa sám rozhodol. Keby Hermionu uniesli a priviedli na panstvo, vy dvaja by ste ju prenasledovali bez ohľadu na všetko, ale keby odišla z vlastnej vôle, lebo by radšej bola na Malfoy manore, nezastavili by ste ju. Nemohli by ste ju zastaviť.“

„Takže si nemyslíš, že syn Rodolphusa Lestrangea je pre Hermionu hrozbou?“  Ron sa nedôverčivo spýtal.

„Nezabije ju,“ povedala Pansy, hlas mala vzdialený a oči upierala na obrus. Niečo skrývala a veľmi im to chcela povedať, ale nemohla. Draco by jej to nedovolil.

„A ty nám nepovieš prečo.“ Harry uprel na Pansy svoje fľaškovo zelené oči.

„Nemôžem,“ zamrmlala. „Spýtajte sa Draca.“

Ron sa vysmieval. „Áno, lebo sme si práve takí blízki, však?“

„Ver mi, keby išlo o mňa, povedala by som vám to. Uvedomujem si, že by sme vám to mali povedať, ale nie je to môj príbeh, ktorý by som mala rozprávať.“

Harry si vzdychol a pustil vidličku na tanier. Pozrel na Rona a prikývol, čím priznal porážku. Budú sa musieť opýtať Malfoya, keď sa vráti. Ron sa však obrátil k Pansy, v hnedých očiach mal skúmavý pohľad. „No, keď už sme pri tejto téme, čo keby si nám porozprávala svoj príbeh?“

Nejasné obavy sa z Pansyiných očí okamžite vytratili a zmätenie v jej očiach sa vyrovnalo Ronovmu. „Môj príbeh?“

„Áno,“ odpovedal Ron. „Malfoy chce dostať človeka, ktorý zničil život jeho rodičom a zabil nevinné dievča. Prečo si tu ty?“

Hoci Harry vedel, že by mal Ronovi dohovoriť, aby nebol stále taký priamočiary, časť z neho bola veľmi zvedavá. Aký bol Pansyin príbeh? Otočil sa k nej a vzápätí to takmer oľutoval, pretože to vyzeralo, akoby ju obkľúčili dvaja muži, ktorí strkali nos do jej záležitostí. Ona sa však zhlboka nadýchla a veľmi pokojne odpovedala. „Lestrange sa so mnou pokúšal vyspať, a keď som to odmietla, napadol ma.“

Nastalo nehybné ticho. „Stále mal v očiach ten chorý, lačný pohľad a ja som si vždy myslela, že je to len jeho štýl, ale potom mi raz v noci, keď som mala osemnásť, povedal, že som preňho veľmi žiadúca a že by som bola skvelá druhá manželka. A pokúsil sa ma pobozkať. Odstrčila som ho a snažila sa utiecť, ale on ma chytil za vlasy, vtiahol ma do izby a preklial ma. Povedal mi, že nie som taká silná, ako som si myslela, a že mi zanechá znamenie, aby som si to navždy zapamätala.“

Podvedome sa rozplakala, zacítila vlhkosť, až keď jej dosiahla koniec brady. Rýchlo si utrela tvár a snažila sa upokojiť hlas. „Lestrange sa ma potom už nikdy nedotkol, lebo vedel, že ma zničil.“

Harry sa pokúsil venovať Ronovi sarkastický pohľad typu „dobrá práca“, ale ryšavec už v rozpakoch nízko sklonil hlavu. Nepríjemné ticho pretrvávalo ešte niekoľko minút, keď sa Pansy otočila k svetlým oknám a snažila sa utrieť si slané slzy. Jej smrkanie bolo jemné a tlmené, prehlušilo ho len otvorenie vchodových dverí, ktoré poskytlo Ronovi aj Harrymu zámienku, aby vstali a odišli z kuchyne. Ron bol stále červený v tvári.

****

Cassius si začal zapínať košeľu a so zmyselným uspokojením sledoval, ako ranné svetlo zapĺňa oblohu. Cítil, ako mu chlad dopadá na holú polovicu hrude, a nadýchol sa, vychutnávajúc sladkú vôňu blížiacej sa jari. Vzhľadom na ticho, ktoré sa ozývalo z izby vedľa neho, odhadol, že Hermiona ešte spí. Myšlienka preniknúť do jej mysle sa na sekundu zatrepotala, vznášala sa nad jeho obavami, že by to mohla vycítiť a začať byť ostražitá. No vzhľadom na to, že sa ho nikdy predtým nepokúsila zastaviť, len potvrdila jeho podozrenie, že neovláda oklumenciu.

Zahľadel sa von oknom a snažil sa vyčistiť si myseľ. Cítil, ako sa jeho okolie rozplýva do čiernej škvrny a tmavne do ničoty. Všetku energiu sústredil na svoj cieľ, dýchal rovnomerne a udržiaval telo v pokoji.

Ron, nechcem sa za teba vydať.

Ale ty musíš, Hermiona!

Prečo?

Nikto iný ťa nechce, miláčik. Ani ja ťa veľmi nechcem, ale musíme sa vziať, inak jednoducho zomrieš sama. Je-

Tok myšlienok sa náhle prerušil, keď z vedľajšej izby začul šuchot. Hermiona sa celkom nečakane zobudila a Cassius stihol zachytiť len posledný kúsok jej sna - alebo nočnej mory. Otvoril oči a nechal svet okolo seba sústrediť sa dosť dlho na to, aby Hermiona zaklopala na jeho dvere v čase, keď už bol pripravený čeliť jej.

„Dobré ráno,“ povedal a keď otváral dvere, odhrnul si z tváre čierne vlasy. „Dobrá noc?“

„Čo si robil?“ spýtala sa Hermiona a jej hlas veľmi dobre maskoval strach.

Prešlo medzi nimi niekoľko sekúnd ticha, kým Cassius uvidel, že analyzuje jeho výraz a jeho vlastnú tvár. V mysli ho vycítila.

Preklínal sám seba. Používanie legilimencie počas sna bolo nebezpečné, pretože myseľ bola v podvedomom stave a na rozdiel od všeobecného presvedčenia si vďaka tomu viac uvedomovala všetko cudzie. Keď sú ľudia bdelí, ich myseľ sa zaoberá aktívnym myslením, motorikou a sociálnym stresom, ale keď skĺznu do spánku, nie je tam nič iné ako podvedomý prúd myšlienok. V mysli cítila niečo zvláštne a chystala sa získať odpovede.

Sadla si na operadlo veľkého kresla, keď za sebou Cassius zavrel dvere. Čakala na jeho odpoveď a bola čoraz netrpezlivejšia, keď zavolal domáceho škriatka a požiadal ho, aby im priniesol raňajky. Keď to malé stvorenie odišlo, obrátil sa k veľkej toaletnej skrini a hľadel na svoj odraz v zrkadle. Bledými rukami si prešiel po ostrých rysoch a potom po tmavých vlasoch. Napokon sa obrátil späť k Hermione.

„Máš chuť hádať?“ spýtal sa.

„Nie,“ odpovedala náhle. „Žiadne hry. Už mám hier plné zuby.“

Prikývol a pokrčil plecami. „Asi by to bolo oveľa jednoduchšie, keby si mi povedala, čo o mne vieš, alebo skôr, čo ti o mne povedal Draco.“

Cassius cítil, ako jej drsná škrupina mizne, keď si začala uvedomovať, že je ochotný povedať jej všetko. Strach v jej očiach sa rozplynul a zanechal za sebou jej charakteristickú zvedavosť, ktorá teraz dominovala v tmavohnedých zreničkách. Zahryzla si do spodnej pery a začala zvažovať odpoveď na jeho otázku. Na Cassiusovej tvári sa objavil malý úsmev, keď sledoval, ako si Hermiona uvedomuje, že o ňom nevie takmer nič, a predsa mu začala dôverovať.

„Nedokážem rozmýšľať,“ zamrmlala. „Viem len, že sa mi niečo snívalo a zrazu som ťa videla vzadu v hlave. Teda, bol si tam v mojom sne, ale nebolo to ako s ostatnými ľuďmi tam. Vedela som, že je to sen, a bolo to len... akoby si ma pozoroval.“

„Ovládam legilimenciu,“ odvetil Cassius tichým hlasom a očakával Hermioninu reakciu.

„To nie je možné,“ vystrelila takmer okamžite. „Legilimencia si vyžaduje fyzickú blízkosť k cieľu a nie je... má byť nelegálne sa ju naučiť.“

Cassius prevrátil oči a sadol si oproti Hermione. „Po tom všetkom, čo sa stalo, ťa prekvapuje, že ovládam niečo nelegálne?“ Jeho úsmev zmizol. „A blízkosť tvojho cieľa je v počiatočných fázach legiliencie užitočná. Pokročilí legilimenti môžu byť akokoľvek vzdialení a stále dokážu preniknúť do mysle.“

Nastala pauza, v ktorej sa Hermiona prudko nadýchla, s nevôľou spochybňujúc svoje vedomosti. Zvážila, čo jej Cassius povedal. „A ty si v legilimencii pokročilý?“

„Tak dobrý, ako len sa dá,“ povedal. „A aby som odpovedal na tvoju ďalšiu otázku: áno, bol som v tvojej mysli viac než raz.“

Ďalší prudký nádych, keď Hermiona znepokojene pozrela na Cassiusa. „Prečo?!“

„Už som ti to povedal, Hermiona. Si veľmi zaujímavá osoba.“

Poznámka zostala bez odpovede, pretože tiché zaklopanie na dvere spôsobilo prestávku v rozhovore a dovnútra vošla domová škriatka s dvoma podnosmi vajec, toastov a tekvicového džúsu. Z rohu privolala stôl, postavila ho pred Hermionu a Cassiusa a starostlivo položila taniere. Spýtala sa, či ešte niečo potrebujú, na čo Cassius pokrútil hlavou. Domáca škriatka s úklonom odišla a on sa chopil vidličky a zahryzol sa do vajíčka.

„Hladná?“ spýtal sa.

„Znamená to, že presne vieš, čo sa tu posledných pár týždňov dialo?“ spýtala sa a drsnosť sa obnovila.

„Nie,“ odpovedal úprimne. „Viem kúsky informácií, áno. Ale bohužiaľ vidím len to, čo súvisí s tvojím súčasným stavom mysle. Vezmime si napríklad tvoj sen z dnešného rána. Neviem, o čom sa ti snívalo predtým, ani prečo sa ti sníval práve ten sen, ale viem, že ťa vystrašil a celý čas si myslela na Draca.“

Hermiona zavrčala, zlostne pichla vidličkou do žĺtka a potom naňho pozrela so všetkou zúrivosťou, ktorú v sebe dokázala vyvolať. Ak sa aj začervenala kvôli Cassiovmu odhaleniu o Dracovi, bolo to skryté pod hradbou červene spôsobenej hnevom. „Je mi z toho tak zle.“

Zobrala kúsok vajíčka a strčila si ho do úst takou silou, že sa Cassius takmer obával, že si prepichne ďasná. Ďalšie dve sekundy jedli mlčky, kým neprehltol veľký hlt tekvicového džúsu.

„Takže sa ma nechystáš opýtať?“

„Opýtať sa ťa na čo?“

„Na mňa.“

Hermiona sa vysmievala. „Zdá sa, že narcizmus je v tvojej rodine bežnou črtou.“

„Je to zaujímavý príbeh,“ povedal a hravo sa usmial, pretože očakával jej reakciu na zvyšok svojho odhalenia. „Sľubujem.“

Hermionino rozhorčené mlčanie bral ako signál, aby pokračoval vo svojom príbehu. „Nuž, ako vieš, ovládam legilimenciu, a hoci som sa istú časť naučil, veľa svojich schopností som v skutočnosti zdedil. Jediné, čo museli učitelia v Durmstrangu urobiť, bolo ukázať mi, ako túto silu využiť.“

V Hermione sa prejavila trpkosť, ktorá sa vynorila ako dramatické prevrátenie očí. „Tvoji rodičia nie sú takí mocní. Šialení, to áno.“

Cassius si vychutnával jej uštipačnosť. Jej hnev na Draca, frustrácia z tajomstiev a podráždenie zo všetkých vecí súvisiacich s týmto panstvom sa teraz prejavovali vo veľmi zábavnom slede sarkastických poznámok. Snažila sa presadiť svoju moc, snažila sa získať späť autoritu Hermiony Grangerovej, silnej čarodejnice s brilantným intelektom. Snažila sa nájsť nejakú chybu v jeho logike, dokázať, že je múdrejšia.

Opäť sa usmial. Nepodarí sa jej to.

„Nie som syn Rodolphusa Lestrangea,“ povedal. S uspokojením sledoval, ako hnev opäť ustúpil zvedavosti. Najprv videl, ako otvorila ústa, aby odvetila, ale keď sa v nej slová usadili, začal vidieť, ako sa jej na tvári formuje poznanie. „Myslela si si, že o mne vieš všetko, však?“

Hermiona našpúlila pery, nozdry sa jej rozšírili. „Nie si taký strašidelný, ako si myslíš,“ odsekla, ale jej uštipačnosť bola menej divoká. Chcela vedieť viac.

„Som však syn Bellatrix Lestrangeovej,“ pokračoval. „A asi máš pravdu, tá žena bola taká šialená ako nikdo predtým. Hneď ako mohli, poslali ma preč do Durmstrangu, kde som sa vycvičil v temných umeniach, zdokonalil som sa v legilimencii, naučil som sa všetko, čo som potreboval, kým nenastane ten 'správny' čas.“

Cítil, ako v Hermione narastá očakávanie, ktoré ju mučilo s každou sekundou, a on neprehovoril.

„Pokračuj,“ vyzvala ho.

„Kvôli pohodliu som bol predstavený ako syn pána a pani Lestrangeovcov. Celá situácia sa tak stala oveľa menej komplikovanou...“

„Vie o tom Lestrange?“

„Čo vie?“

„Že nie si jeho syn,“ povedala Hermiona podráždene, keď sa Cassius usmial a užíval si to budovanie. „Vy dvaja sa na seba vôbec nepodobáte. Musel to vedieť.“

„Samozrejme, že vedel,“ povedal, pričom trpkosť v jeho hlase bola veľmi výrazná. „Tá pijavica sa na mne priživuje už roky. Máš vôbec predstavu koľko slávy, postavenia, peňazí, žien získal len tým, že sa vydával za môjho otca? Bol som jeho dlhodobou investíciou. Nikdy nemal žiadne deti a ja mu to nevyčítam. Veď všetko, čo má jeho gény, si zaslúži okamžitú smrť.“

Hermionu zaskočila číra nevôľa a prísnosť v Cassiovom hlase. Jeho hravé správanie bolo teraz preč. „Môj otec bol veľmi mocný muž, vôbec sa nepodobá na tú chorú krysu, akou je Lestrange. Meno Lestrange som dostal len preto, že sa tak volala moja matka.“

Opäť nechuť. Cítila, ako jej ruky chytili pohár džúsu a niekoľkými dúškami z neho polovicu vypili. Cassius sa tiež odvrátil, uvedomil si, že nad sebou stratil kontrolu. Obaja sedeli mlčky a dojedali posledné jedlo, keď slnko stúpalo vyššie na oblohe. „Ja ťa nevystraším?“ spýtal sa zrazu.

„Nie,“ odpovedala sebaisto. „Nevidím to, čo vidia ostatní.“

Opäť sa ovládol a vykrútil pery do úsmevu. „To preto, že nevieš, čo vedia ostatní. Hoci o mojom pôvode vedelo len veľmi málo ľudí, klebety sa šírili v kruhoch smrťožrútov ako divoký oheň. Draco to vie, tým som si istý. Lucius bol od začiatku súčasťou plánu, alebo mu o ňom aspoň povedali. Hádam, že to povedal aj svojmu synovi, preto je Draco taký dobrý v oklumencii.“

Hermiona vytreštila oči. „Ty sa nedokážeš dostať do Dracovej mysle?“

„Ani trochu,“ povedal. „Snažil som sa, Merlin vie, že áno, ale myslím, že Lucius vždy vedel, že v porovnaní so mnou sa Draco nikdy nevyrovná štandardom smrťožrútov. Vždy by medzi nami bola, a vždy aj bola, veľmi nejasná skrytá súťaživosť. Snažil sa svojho syna všemožne chrániť: Dracovi poskytol rovnaký výcvik v temných umeniach, učil ho oklumenciu, zúrivo ho trénoval, aby nebol v mojom tieni. To bolo, samozrejme, v čase, keď môj otec ešte žil. Teraz sa veci zmenili.“

Cassius pozorne sledoval, ako sa Hermionina tvár napína, ako jej oči prechádzajú po jeho tvári, keď jej svitlo. „Vydesilo by ťa, Hermiona, keby si vedela, že som jediný žijúci dedič Temného pána?“

 ****