Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 32:  Nesprávne nasmerovania 2/2

Hermionu neprekvapilo, že sa už nemôže v sídle premiestňovať, ale zaplavila ju nová vlna depresie, keď stála uprostred miestnosti, cítila sa ako blázon a očakávala šklbnutie za pupok, ktoré nikdy neprišlo. V žalostnom pokuse rozptýliť sa, sa vydala von z panstva a prešla veľkým kamenným oblúkom, ktorý slúžil ako značka medzi malfoyovskými pozemkami a Bukovým vrchom. Vietor bol silný a teplý, prenikajúci jej do vlasov, keď si razila cestu po tvrdej cestičke, ktorá sa točila pomedzi stromy a potom ju vyviedla do malej dediny.

... hneď potom pochovali Adriino telo na Bukovom vrchu, to je dedina neďaleko na druhej strane lesa.

Nohy vliekla po tvrdom chodníku, keď vstúpila do hlavnej časti dediny, ktorá bola oveľa tichšia ako minule, ale to bolo spôsobené najmä neskorou hodinou. Nastala tma, hoci v okolí sa ešte stále nachádzalo niekoľko ľudí, ktorí dokončovali denné nákupy.

Cintorín na Bukovom vrchu bol obohnaný hrubým čiernym železným plotom, ktorý umožňoval vstup len cez veľkú drôtenú bránu na severnej strane poľa. Keď Hermiona šliapala po vlhkej pôde, začala uvažovať, či to, čo robí, je naozaj rozumné, ale bolo jej to jedno. Už bola za bránou a míňala prvých pár hrobov, keď ju táto myšlienka napadla.

Za veľkým dubom v strede poľa Hermiona uvidela náhrobný kameň.

Tu leží Natalie Malfoyová. 25. august 1982 - 15. september 2005.

Prejdenie rukami po náhrobku zasadilo celý príbeh do reality. Pri pohľade na hrob a pri vedomí, že pod jej nohami leží pochovaná skutočná lady Malfoyová, Hermiona cítila, ako klesá na nové dno. Bol to takmer rovnaký pocit, ako keď našla album s fotografiami v Dracovej spálni; nebol to len príbeh, bola to skutočnosť.

Hermiona si kľakla vedľa ťažkého kusu kameňa a prečítala si epitaf, ktorý doň bol starostlivo vyrytý.

Sila sa rodí v hlbokom tichu dlhotrpiacich sŕdc, nie uprostred radosti.

„Tento epitaf vybral Draco.“

Cassius pristúpil spoza Hermiony a potichu si k nej kľakol. Pozrel na hrob, niekoľko sekúnd zhlboka dýchal a jeho tmavé oči sa v mesačnom svetle mihali.

„Prečo si myslíš, že ho vybral?“ spýtala sa Hermiona, ani trochu prekvapená, že sa Cassiusovi podarilo nájsť ju. Začínala si uvedomovať náznaky, keď je v jej mysli - tentoraz to bol ten malý šteklivý pocit, keď sa prechádzala.

„Neviem,“ odpovedal. „Nikdy sa mi nepodarilo preniknúť do jeho mysle. Informácie o ňom zvyčajne získavam z toho, čo vidím v mysliach iných.“

Pozorovala, ako vietor šumí medzi niekoľkými zostávajúcimi listami na dube, a žalúdok jej začal klesať k nohám. Sila sa rodí v hlbokom tichu dlhotrpiacich sŕdc, nie uprostred radosti. Posielal jej odkaz. Hermiona si vedela predstaviť len bolesť, ktorá musela prejsť Dracovi hlavou, keď sa dozvedel, že sa Natalie a Cassius milujú. Napodiv musel cítiť to, čo teraz cítila ona: pocit, že je cudzincom v príbehu lásky, že je nechcenou postavou, ktorá v ňom nemala čo robiť od začiatku.

„Vie Draco, že to bol jeho otec, kto...?“ Hermiona sa odmlčala a čakala na Cassiusovu odpoveď.

„Zabil Natalie?“ spýtal sa a dokončil jej otázku s drsnou trpkosťou. „Nie, myslím, že ten všivavec to Dracovi nikdy nepovedal.“

Hermiona sa mierne zvrtla a potom sa zahryzla do ďalších otázok. Nikdy sa nad Cassiusovým pohľadom na vec nezamyslela. Natalie mu doslova zmenila život a tým zmenila aj budúcnosť čarodejníckeho sveta. Kto vie, čoho by bol schopný, keby sa rozhodol ísť v otcových šľapajach?

„Len nerozumiem, prečo by ju Lucius zabíjal. Zdalo sa, že ju Draco naozaj miluje,“ premýšľala nahlas. „Je mi ľúto, ak ti je rozprávanie o tom nepríjemné,“ dodala akoby mimochodom.

Cassius sa usmial a oprel sa o veľký strom. „O týchto veciach sa so mnou veľa ľudí nerozpráva,“ povedal. „Je príjemné, keď sa to povie priamo, než keď sa človek musí prehrabávať v mysliach.“

Hermiona mlčky súhlasila. Musieť na Draca tlačiť, aby o veciach hovoril, bolo tak odlišné od toho sedieť tu a počúvať, ako Cassius dobrovoľne podáva informácie. Mala pocit, že Cassiusovi rozumie, zatiaľ čo Draco zostával skrytý pod mnohými vrstvami, ktoré si vytvoril.

„Pýcha,“ povedal Cassius a odpovedal na Hermioninu prvú otázku. „Myslím si, že Lucius zabil Natalie, pretože pošpinila jeho pýchu a pýchu jeho rodiny. Otcovia často veľmi chránia svojich synov.“

Vietor opäť zavial a priniesol so sebou zbierku prachu, zmietajúc ho o náhrobné kamene. Vtedy si Hermiona všimla dve ľalie s dlhými stonkami ležiace na boku Natáliinho hrobu, zašpinené od hliny, ale stále biele a jemné.

„Tie sú tvoje?“ spýtala sa.

„Jedna je moja,“ prikývol Cassius. „Druhá je Dracova.“

Pozoroval, ako Hermiona sklopila zrak, a objala sa rukami, aby si ich trela proti chladu. Bolo už pravdepodobne po jedenástej večer, ale ani jeden z nich neprejavil chuť odísť.

„Ja necítim k Dracovi nenávisť,“ povedal Cassius a odpovedal tak na otázku, nad ktorou Hermiona premýšľala. Prekvapene zdvihla zrak, ale potom si uvedomila, že sa už asi nikdy nemusí na nič pýtať nahlas, a pozorne počúvala jeho odpoveď. „Draco si odo mňa drží odstup, ale ja k nemu nenávisť necítim.“

„Pretože si vyhral,“ povedala Hermiona.

„Vyhral som,“ súhlasil Cassius. „A práve preto, keď Natalie zomrela, som nakoniec stratil najviac. Keby som mohol, obetoval by som svoj život, aby som zachránil ten jej. A Draco to vedel.“

„Preto ju nechal odísť bez boja?“ Hermiona sa spýtala.

Tentoraz sa Cassius zasmial. „Neodišiel bez boja.“ S veľkou pozornosťou sledoval, ako na Hermioninu tvár dopadá pruh mesačného svetla.

„V stávke bolo oveľa viac.“

****

Hermiona ležala vo svojej posteli a premýšľala o rozhovore s Cassiusom. Boli takmer štyri hodiny ráno, ale jej telo necítilo žiadnu túžbu spať. Vedela... vedela, že v jej skladačke ešte niečo chýba.

Skladačka.

Rada o celej tejto situácii premýšľala ako o skladačke, ktorú bolo treba poskladať. Pomáhalo jej to vidieť všetko z logickej perspektívy. Každé nové odhalenie nebolo nožom do srdca a zvukom ďalšieho rozbitého sna; každé nové odhalenie bolo kúskom do skladačky. A tak ako keď bola oveľa mladšia, keď túto skladačku dokončí, všetko bude v poriadku. Hra sa skončí a život sa vráti do normálneho stavu. V hĺbke duše, samozrejme, vedela, že to všetko je len kopa blbostí, ale upokojovalo ju, že príbeh Draca, Natalie a Cassiusa je len ako nejaká skladačka.

Cassius sa do Natalie zamiloval, keď bol veľmi mladý. V čase, keď bol Voldemort porazený, sa od seba vzdialili, a keď všetci smrťožrúti sveta začali na Cassiusa pozerať ako na nového vodcu, Natalie to už nezvládla. Potom stretla Draca. Bol oveľa nekomplikovanejšou voľbou, dobrým človekom a niekým, kto ju naozaj miloval.

Hermiona sa v tomto bode svojich mentálnych spomienok prudko nadýchla. Posadila sa na posteli a pozrela sa na nádvorie Malfoyovho sídla. Veľké kríky ruží začínali vädnúť pod vplyvom chladného počasia a preto, že im už niekoľko týždňov chýbala náležitá starostlivosť.

Draco sa zamiloval do Natalie a vzali sa. Cassius sa vrátil, vzdal sa túžby po moci a Natalie si uvedomila, že ho stále miluje. Mali spolu pomer a Draco sa to nejako dozvedel až po roku manželstva. Odišiel do Belize, aby sa sústredil na výcvik aurorov, ale medzitým sa Lucius Malfoy rozhodol, že Natalie zabije. Hermiona sa teraz pozastavila. Paralelne s časovou osou prvého príbehu sa odohrávala vedľajšia zápletka, do ktorej bola zapojená Adria. Práve v čase, keď bola Natalie zabitá, prišiel Lestrange do Malfoyovho sídla hľadať útočisko a Malfoyovci mu ho odmietli poskytnúť. O niekoľko dní sa vrátil, vypálil nádvorie a Adriu mučil, čím ju zabil.

V priebehu rokov Hermiona začala dôverovať svojim inštinktom a tie jej napovedali, že z tejto tragédie chýbajú fragmenty. Potom Hermione prišla na um otázka, ktorá jej, čo ju prekvapilo, nikdy predtým neprišla na um. Zdalo sa, že je to zrejmá otázka, ktorú si treba položiť, keď sa sled udalostí zoradil do tohto konkrétneho poradia.

V tom čase tam armáda domácich škriatkov a podľa toho, čo Hermiona počula, aj niekoľko ďalších ľudí, ktorí slúžili Malfoyovcom. Podľa Pansy ich Draco po uväznení svojich rodičov zbavil povinností. Ale teda prečo Adria?

Napadla jej myšlienka na znásilnenie, ale ak bol hlavným motívom žiadostivosť, nebolo by to vidieť na jej smrti? Prečo ju mučiť do takej miery, že sa jej telo v podstate premenilo na schránku temnej mágie? Prečo ju vystavovať bolesti pri spaľovaní jej tela zaživa, keď by bolo rovnako jednoduché použiť na ňu smrtiacu kliatbu?

Hermiona videla v živote dosť zločinov na to, aby rozlíšila zločin z horúcej vášne od chladnokrvného. Adriina vražda bola chladnokrvná. Zavraždili ju v malej chatrči na vonkajšom okraji pozemkov a jej telo odtiahli do malfoyovských žalárov. Bol to vypočítaný a dobre premyslený zločin.

Hermione v hlave krúžili otázky, ktoré v nej zapaľovali neutíchajúce nutkanie zrútiť sa. Jej myseľ sa namáhala, snažila sa nájsť nejakú súvislosť medzi týmito dvoma príbehmi a vyčerpanie sa začalo prejavovať aj fyzicky. Hermiona cítila, že ju bolí hlava, chladný a otupený pocit sa začal vynárať zdola a raziť si cestu do jadra mozgu. Jej zmyslov sa zmocnil  ľahký pulz a ona sa zhlboka nadýchla. Vedela, že jej všetky tie fakty, dátumy a náhody prerastajú cez hlavu.

Prudko si povzdychla, vstala z postele a z dubového stola opretého o stenu vzala pergamen.

„Lumos,“ povedala a nechala svoj prútik vytvoriť slabú žiaru, ktorá jej umožnila nájsť brko a fľaštičku s atramentom na vzdialenejšom okraji. Sadla si na stôl a horlivo si pretrela oči.

Preber sa!

Čísla prebehli Hermione hlavou rýchlosťou, ale písala mimoriadne pozorne, aby boli slová jasné a presné.

15. september - zavraždená Natalie

16. september - Draco sa vrátil z Belize

27. septembra – zabitá Adria

„Dobre,“ povedala, sadla si a pozrela na pergamen pred sebou. Zhlboka sa nadýchla.

A v tom jedinom nádychu sa jej myseľ vyjasnila a vyskočilo na ňu číslo. Hermiona si nebola istá, čo vyvolalo spomienku - možno to bolo tým, že keď mala všetko tak jasne napísané pred sebou, nemohla sa tomu vyhnúť -, ale veci sa začali vyjasňovať. Diery v príbehu boli čoraz zjavnejšie a s každou ďalšou sekundou sa príbeh, ktorý si Hermiona práve vyrozprávala, zdal čoraz menej pravdepodobný.

„Prišiel ma nájsť, viete? Lestrange, áno, prišiel. Pred dvoma rokmi, 27. septembra, keď som bol v Belize, kde som zabezpečoval výcvik aurorov, sa objavil v mojom dome, namieril mi prútikom do tváre a takmer ma zabil.“

Rodolphus Lestrange bol v deň Adriinej vraždy v Belize. V ten deň bol na inom kontinente a vzhľadom na to, že vstup do Londýna bol preňho náročný, nebolo možné, aby bol v ten istý deň v Londýne aj v Belize. To mohlo znamenať len jedno jediné:

On Adriu nezavraždil.

Hermiona si tú vetu v hlave zopakovala trikrát, kým si v úplnom zmätku prešla prstami po vlasoch. Rodolphus Lestrange Adriu nezabil. Nemohol ju zabiť. Ibaže by sa Skeid mýlil, ale presvedčenie, s akým jej o Lestrangeovi hovoril, bolo také silné; ľudia málokedy zabúdajú na takéto traumatizujúce momenty.

Do otvoreného okna vrazil studený poryv vetra a Hermione prebehol po chrbte ostrý chlad. Zachvela sa v hrubom svetri a pevne si ho obopla okolo tela, kým zatiahla okno. Svetlo z Hermioninho prútika sa vytratilo a ona sedela v tme, keď uprednostnila ticho, zatiaľčo sa jej nové skutočnosti vrývali do boľavej mysle.

Bezmyšlienkovite si prezerala knihy na svojom stole. Dúfala, že jej niečo uniklo, niečo, čo by mohlo osvetliť tieto nové bizarné skutočnosti. Prstami sa dotkla hrubého pergamenu a zahľadela sa na slová.

Bude trvať ďalších štyridsaťpäť minút, kým nájde to, čo presne v týchto knihách hľadala.

****

Draco sa zadíval von oknom vo svojej malej izbe a sedel na mierne preliačenom matraci, ktorý sa preňho stal pocitom pohodlia. Vlastne celá izba sa stávala známym príbytkom a Draco si častejšie ako inokedy musel pripomínať, že toto nie je jeho dom. Jeho dom bol práve teraz v moci muža, ktorý ho pripravil o celý život.

Telo Luciusa Malfoya bolo pochované na malom kúsku zeme, ktorý obkolesoval ostrov, na ktorom sa nachádzal Azkaban, alebo to aspoň tvrdili oficiálne dokumenty. Draco vedel, že sypkú zeminu nakoniec pohltil tvrdý príliv okolitej vodnej plochy. Deväťdesiatosem percent tiel nakoniec odplavila voda do oceánu a stratili sa v mori. Narcissu však rovnaký osud nepostihne. Bude pochovaná na cintoríne na Bukovom vrchu, rovnako ako Malfoyovci pred ňou. Bude musieť zasiahnuť smrť, aby Draco nechal matkino telo rozložiť na dne mora.

Pohľad mu klesol na holú hruď, ktorá v mesačnom svetle vyzerala strieborne. Súdiac podľa mäkkosti mäsa, ktoré mu tvarovalo polmesiacovitú jazvu, smrť mohla zasiahnuť skôr, ako Draco dokončí svoju misiu.

Harry súhlasil, že dostať sa späť do Malfoyovho sídla hneď, ako sa Lestrange vráti, im poskytne moment prekvapenia. Teraz však Draco uvažoval, či Ron, Harry alebo dokonca Pansy naozaj chápu, že napadnúť Malfoy manor za dva dni nie je najlepšia, ale skôr jediná možnosť.

Posledná epizóda ho veľmi oslabila. Nohy mal ako balvany, zaťažené stuhnutosťou v chrbte. Na druhej strane, jeho ruky nadobudli ochabnutosť a vykonanie aj tých najmenších úkonov si vyžadovalo obrovské úsilie. Obával sa, že dva dni sú maximum, ktoré si môže dovoliť stratiť; o niečo dlhšie a bolo mu jasné, že by to mal zrátané. Ak rýchlosť, s akou jeho telo strácalo silu, zostane rovnaká, vedel, že za dva dni to zvládne a pomstí sa. Bude schopný ísť na panstvo a pomstiť svoju rodinu.

Bude sa môcť rozlúčiť s Hermionou.

Premýšľal o tom, čo jej povie, keby ju znova uvidel. Bolo toľko vecí, ktoré chcel vyjadriť, ale čas bol opäť obmedzený, a tak sa Draco napokon rozhodol, že sa s ňou rozlúči tak, že jej povie, že ju miluje. Dúfal, že keď si uvedomí jeho lásku, odpustí mu jeho lži. Aspoň bude vedieť, že to s ňou myslel dobre a že muž, s ktorým strávila toľko času, nie je len fasáda. Taký bol skutočný Draco Malfoy: muž, ktorý bol poznačený jazvami, aké väčšina ľudí nezažije za celý svoj život, nieto ešte za prvých dvadsaťpäť rokov. Bol to zlomený muž a s Hermionou zabudol, aký je zlomený. V jej spoločnosti nebol mužom, ktorého manželka sa zabila, pretože ich manželstvo bolo lož; s Hermionou bol šťastný.

Ale to bolo príliš veľa na to, aby to povedal žene, ktorá sa naňho nemohla ani pozrieť. Bude ju vidieť len tak dlho, aby jej povedal, že ju miluje, a potom pôjde ďalej, či už so životom, alebo so smrťou

Zatiaľ sa uspokojil s pozorovaním mesiaca, ktorý plával medzi mrakmi. Rozmýšľal, či Hermiona sleduje to isté, čo on.

****

Na míle ďaleko sa Hermione rozbúchalo srdce, keď objavila chýbajúci článok medzi oboma príbehmi. Cítila, ako sa jej v ušiach ozývajú údery, keď sa jednotlivé kúsky skladačky spájajú. Dávalo to taký zmysel, ale čím jasnejšie to bolo, tým viac sa Hermiona obávala.

Znovu si prečítala slová v knihe a potvrdila si, že sa nezbláznila. Potrebovala ich vidieť znova a znova, akoby to zjavenie bol sen. Začínalo sa to spájať... jej malá skladačka začínala dávať zmysel a čím viac toho zisťovala, tým viac ju bolela hlava.

A v okamihu jej bolesť hlavy zmizla.

Hermiona sa zarazila. Jej krátky, studený dych bol jediným zvukom v miestnosti. Hmla z jej zatajeného dychu sa niekoľko sekúnd vznášala vo vzduchu, kým sa rozplynula. Prešiel ňou chladný záchvev.

Teraz už chápala bolesti v hlave, ktoré ju trápili celú noc.

Siahla po prútiku, ale bol na ňu príliš rýchly. Skôr než sa jej prsty dotkli dreva, jeho kúzlo naplnilo miestnosť jasným červeným svetlom. Hermiona pocítila ostrú bolesť v rukách, keď ju akási sila pritlačila k stene. Z nosa jej stekala krv, keď sa jej pred očami zjavila jeho tvár plná pokojného odhodlania.

Cassiusove pery sa vykrútili do úsmevu.

"Čakal som, kedy na to všetko prídeš."

****