Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 33: Plán útoku

****

Hermiona sa zachvela, prikrčila sa pri kovovej chuti krvi v ústach. Ležala na zemi, s rukami pritlačenými na brucho, zakliesnenými pod váhou jej tela. Cassiusova kliatba jej zanechala ostrú bolesť v nohách aj ramenách. Ľavé líce, tesne obtierajúce sa o mäkký koberec, mala pritlačené  na studenú zem.

„Ty si ale teda riadna čarodejnica, Hermiona,“ poznamenal Cassius. Jeho hlas bol hladký a pokojný, akoby s ňou diskutoval o počasí. „Dúfal som, že na nič neprídeš, kým sa Draco nevráti po Lestrangea. Mal som naplánované veľkolepé dramatické odhalenie.“

Hermiona chcela niečo povedať, ale bolela ju čeľusť, zafarbená krvou z rozseknutej pery a poraneného nosa. Cassius obišiel jej telo a posadil sa do kresla pri stole. Oprel sa dozadu a podoprel si nohy. Tvár mal rovnakú, ako ju Hermiona vždy vídavala, ale pod pozlátkom šarmu, ktorý prezrádzalo mesačné svetlo, sa skrývala výrazná podoba s jeho otcom. Jeho pery sa vykrútili do pokrúteného úsmevu, ktorý sa mu tiahol po bledej tvári pod tmavými očami, ktoré si Hermionu prezerali.

„Prečo...“ Hermiona sa strhla od bolesti v čeľusti. „Prečo?“

„Ale veď to už vieš,“ odvetil. Predstieral súcitný výraz, keď sa sklonil a priložil prsty na Hermioninu tvár. Tá ho prudko striasla. „Bolí ťa niečo? Dovoľ, aby som ti pomohol.“

Vstal z dreveného kresla a mávol prútikom. Hermionino telo sa pod bielym svetlom zachvelo a ona pocítila, ako ju zdvihol a hodil do teraz už voľného kresla. Bolesť v končatinách značne ustúpila a z rán jej zostala len chuť krvi, ktorú mala ešte čerstvú v ústach.

„Ale zmýlil si sa,“ povedala Hermiona. „Zabil si Adriu, lebo si si myslel, že ju Draco miluje. Urobil si chybu. Bola doňho zamilovaná, ale on k nej necítil to isté.“

„Bolo by to spravodlivé,“ pokrčil plecami. „Jeho otec zabil moju lásku, a tak bolo vhodné, aby som ja zabil jeho. Oko za oko.“

Hermiona cítila, ako sa jej rozbúchalo srdce. Musela pokračovať v rozprávaní; musela Cassiusa udržať v rozhovore. V hlave sa jej preháňali všetky možnosti, ktoré mala a  napokon dospela k záveru, že sú veľmi obmedzené. Sedela oproti Voldemortovmu synovi a všetko, čo si o ňom kedy myslela, bolo mylné.

„Nikdy si nedokázal čítať Dracove myšlienky, takže si nikdy neprišiel na to, že ju nemiluje,“ povedala Hermiona. „Ty si čítal len Adriine.“

„Bol som v tvojej mysli, keď si to zistila.“ Očami zablúdil ku knihe, ktorú Hermiona čítala len pred niekoľkými minútami. Usmial sa. Strana bola roztrhnutá, keď ju Cassius napadol zozadu, ale slová sa dali ľahko rozlúštiť.

„Myslela som si, že kliatba najviac postihla Draca, pretože veľa trpel, ale mýlila som sa,“ povedala Hermiona. Stále si pamätala slová, ako stáli v tej knihe: Účinky edaciovej kliatby sú určované nie obeťami, ale tým, kto kliatbu vyšle. Vzhľadom na silné účinky kliatby, ktorá ovplyvňuje mentálne a emocionálne aspekty a prejavuje sa fyzicky, závisí miera poškodenia od toho, kto kliatbu vysloví. „Dôvod, prečo je Draco tak ovplyvnený kliatbou, je ten, že Adria bola doňho zamilovaná. Medzi nimi dvoma bolo silnejšie spojenie, a tak mala kliatba na Draca silnejší účinok. Nie jeho bolesť nahlodáva Dracov život, ale Adriina láska.“

Musela Cassiusa udržať v rozhovore a zamysleného; nemohla si dovoliť mať ho znova v hlave, nie s možnosťami úteku, ktoré sa jej premietali v mysli. „Tak som prišla na to, že Adria Draca milovala,“ zamrmlala.

„A ja som ti povedal, že nedokážem čítať Dracove myšlienky,“ povedal Cassius. „A potom ti ten nešťastník Skeid prezradil ten jeden malý fakt, ktorý mi prekazil plány.“

Cassius prešiel cez miestnosť a zavrel dvere, ktoré boli stále pootvorené. Otočil sa späť k Hermione s ľahkým úsmevom na tvári, ale s mesačným svetlom dopadajúcim na jeho bledú pokožku vyzeral takmer strieborný. „Irónia, však?“

„Čo také?“ spýtala sa Hermiona a položila ruky na opierky, aby sa jej v chladnom vetre netriasli. Stále sedela v tom kresle, nebola spútaná, ale nemohla sa pohnúť.

„Že je to láska, čo Draca zabíja.“ Keď to Cassius povedal, Hermiona by prisahala, že videla, ako v sebe potlačil smiech. „Zo všetkých vecí, ktoré mu dokážu nahlodávať život, je to tá jediná, ktorá mu ho má vlievať.“

Hermiona odvrátila pohľad a snažila sa nájsť svoj stratený prútik. „To nie je pravda,“ odpovedala a jej odpoveď spôsobila, že Cassius zdvihol zrak a pozrel sa jej priamo do hnedých očí. „Nie každá láska sa prebudí k životu...”

„Cítim v tvojom hlase náznak trpkosti?“ Úsmev sa naplnil a Cassius urobil niekoľko krokov k Hermione, jeho prútik sa ležérne krútil v ruke, akoby jej chcel pripomenúť, že má stále kontrolu. „Samozrejme, máš na mysli neopätovanú lásku, áno? Takú lásku, ktorá nedáva život? Takú lásku, akú máš s Dracom?“

Hermionin výraz stvrdol a cítila, ako stuhla. Vôbec jej nenapadlo, že Cassius má prístup aj k týmto myšlienkam, ale teraz, keď si to uvedomila, cítila, ako jej v žilách vrie hnev. Cassius zaregistroval jej náhly vzostup emócií a posadil sa na posteľ, pričom stále krútil prútikom.

„Bohužiaľ som si to začal uvedomovať, až keď si si to začala uvedomovať aj ty,“ vysvetlil Cassius. „V ten deň v nemocnici? Poslala si mi ten list, aby sme sa stretli v jedálni, a ja som cítil, ako v tvojom srdci rastie náklonnosť k Dracovi. A odvtedy si vlastne nikdy nevedela, ako sa s tým vyrovnať.“

Hermiona sa na Cassiusa zahľadela, cítila sa bezmocná a zároveň hlúpa, keď čítal niektoré jej najosobnejšie myšlienky. Vedela, že videl všetky jej myšlienky spojené s Dracom, všetky tie noci, keď nerobila nič iné, len myslela na to, ako veľmi ho miluje, a na to, ako si želá, aby bola skutočnou lady Malfoyovou.

Cassius vstal a sadol si pred Hermionu, prútik mal položený medzi prstami. „Mimochodom, mýliš sa,“ povedal. „Neuväznil som ťa preto, že vieš, že som zabil Adriu.“

Jeho ľavá ruka ju jemne pohladila po kučeravých hnedých vlasoch a Hermiona pocítila uzol v žalúdku. Slová jej nemohli uniknúť z úst, jazyk mala paralyzovaný a jediné, čo dokázala, bolo cítiť, ako jej chladné zimomriavky prechádzajú kosťami. „Draco nemiloval Adriu, ale, Hermiona, on miluje teba.“

Hermione sa rozšírili oči pri tej hrôzostrašnej informácii.

„Oko za oko,“ zašepkal Cassius.

****

Draco sa v to ráno zobudil o pol šiestej. Zdvihol sa z postele a potichu začal chodiť vo veľkých kruhoch po izbe. Do uší mu doliehalo šuchotanie ťažkých nôh, slabý štebot vtákov oslavujúcich svitanie a teplý letný vietor, ktorý narážal na jeho okno. Nasledujúcu hodinu a pol bola chôdza to jediné, čo robil. A tak, kým počul, ako sa Ron, Harry a Pansy zišli do kuchyne, schádzal po schodoch s oveľa menšou bolesťou a oveľa plynulejšie, ako mohol dúfať.

Pansy sa usmiala, keď videla, ako sa blíži k jedálenskému stolu, a Harry s Ronom prikývli. Eliáš pripravoval raňajky a vyzeral viditeľne unavenejší ako za posledné roky. Jeho trblietavé oči stratili svoju veselosť, obklopovali ich hlboké tmavé kruhy. Jeho tvár bola bledšia, splývala s bielymi perami. Fúzy, ktoré mu dominovali na hornej pere, sa už stenčovali, usychali a odhaľovali pod sebou malé folikuly zarastených chĺpkov.

„Vajíčka, pán Malfoy?“ Eliáš sa spýtal a ukázal na veľkú omeletu, ktorá sa pred ním varila na ohni.

Draco stisol pery a posadil sa. „Eliáš, si v poriadku?“

Starec ľahostajne prikývol a Draco pocítil, ako ho zasiahol pocit viny. Neuvedomil si, čo celé toto trápenie s Eliášom urobilo. Slúžil Malfoyovcom dlhšie, než si Draco dokázal predstaviť, a bez ohľadu na to, koľko múdrosti a lojality v sebe človek nosí, jeho telo a vek mu dovolia zájsť len obmedzene ďaleko.

Eliáš vyklopil omeletu na Dracov tanier a otočil sa späť k sporáku. „O pár minút budem mať hotové hrianky. Dal by si niekto čaj?“

Pansy a Harry sa znepokojene pozreli na Draca, po nich sa Ron obrátil na Harryho a potom späť na Draca. Zdalo sa, že ho všetci mlčky volia za toho, kto povie Eliášovi, aby sa prestal preťažovať. Ticho prikývol, odložil vidličku a obrátil sa na Eliáša.

„Eliáš, už si urobil dosť. Ďakujem.“

„Ale pán Malfoy, jedla je sotva dosť na...“

„Je tu dosť jedla, aby sa Weasley zásobil na dva dni,“ ubezpečil ho Draco a usmial sa, keď sa Harry s Pansy rozosmiali.

„A to už je naozaj čo povedať,“ ozval sa Harry. Ron si poklepal po bruchu a tiež sa usmial. „Mal by si si oddýchnuť.“

„Som celkom v poriadku, pán Malfoy,“ povedal Eliáš unavene. „Môžem vám pomôcť s prípravou...“

„Nariaďujem ti, aby si išiel spať, Eliáš,“ povedal Draco. „Zobudím ťa, ak budeme potrebovať tvoju pomoc.“

Starý komorník tentoraz neodmietol, zdvorilo prikývol a poďakoval štvorici, keď sa na nich usmial a vyšiel z izby. Draco sa vrátil k vajíčkam a zahryzol sa do nich. Ron sa natiahol po ďalší kúsok toastu a Harry priniesol kanvicu s čajom a postavil ju na stôl.

„On nepôjde, však?“ Pansy sa spýtala. „Musí to byť preňho také namáhavé.“

„Ešte si nie som istý,“ povedal Draco. „Závisí to od toho, ako sa dnes rozhodneme.“

Keď sa napil čaju, Harry siahol do vrecka a vytiahol tenkú, nezapečatenú obálku. Položil ju na stôl a posunul k Dracovi.

„Včera večer som to oficiálne oznámil,“ povedal Harry. „A toto som dostal dnes ráno z talianskeho ministerstva.“

„Takže máme úradnú právomoc?“ Ron sa spýtal.

Harry spokojne prikývol. „Je oficiálne potvrdené, že Lestrange je v Londýne, a tak teraz máme plnú právomoc ho zatknúť a zadržať. Bez toho, aby Taliani požadovali vydanie, a ak ho skutočne zabijete, môžeme obísť množstvo medzinárodných protokolov.“

„Vďaka,“ povedal Draco a cítil sa lepšie, keď tieto malé prekážky prekonával jednu po druhej. Teraz, keď mali plnú legislatívnu právomoc nad Lestrangeovým zatknutím, už žiadne dôkazy o jeho smrti a priznaní, vrátane dôkazov, že Narcissa Malfoyová je nevinná, nebudú musieť prechádzať cez talianske ministerstvo. Čím skôr sa jeho matka dostane von, tým lepšie.

„Čo zostáva urobiť?“ Harry sa spýtal.

„Sú v pohotovosti aurori?“ spýtal sa Draco a spokojne si vydýchol, keď Harry aj Ron prikývli.

„Môj tím je pripravený,“ povedal Ron. „Budú rozmiestnení na kraji lesa.“

„Zajtra večer pred desiatou sa dostaneme do sídla. Weasley, ty sa vyber vchodom do Severnej veže a smeruj na východ k jedálni, je to o štyri dvere ďalej od izby, v ktorej si býval. Potter, ty si zober vchod do Južnej veže zdola a choď po kamennej ceste, kým nenarazíš na drevenú podlahu.“

„Ideme tam naslepo, kamarát,“ zasiahol Ron. „Panstvo je obrovské a my hľadáme troch mužov a jednu ženu. Môžu byť kdekoľvek.“

„Panstvo je začarované,“ povedal Draco a nalial si ďalšiu šálku čaju. „Môj prútik v ňom dokáže vystopovať každého, kto nemá malfoyovskú krv.“

Pansy sa so zmäteným výrazom obrátila k Dracovi, keď jej zrazu svitlo. „Tak si našiel Hermionu, však? Keď zabíjali toho muža a ona bola v skrini?“

Harry a Ron zostali zmätení, zatiaľ čo Draco prikývol. „Musíme pokryť tri východy, o ktorých vie Lestrange: Južnú vežu, Severnú vežu a hlavný vchod, ktorým sa vydám ja. Potter, ak sa s Weasleym vydáte po trase, ktorú som vám dal od vchodov, obaja narazíte na kamenné schodiská, ktoré vedú dolu do žalárov. Tam sa väčšinou zdržiava Adria.“

„Načo nám je Adria?“ Pansy sa spýtala. „Už teraz nám to prerastá cez hlavu.“

„S Lestrangeovou smrťou by sa mali zlomiť všetky jeho kúzla,“ vysvetlil Draco. Nedokázal zablokovať obraz Hermiony, keď mu len pred niekoľkými dňami vysvetľovala presne to isté. „Bola to temná mágia z jeho prútika, ktorá pred dvoma rokmi zabila Adriu a spútala ju s banší.“

„Aha,“ pochopil Harry.

„Znič tú mágiu a zničíš puto, ktoré viaže Adriu k banší.“ Ron bol ohromený jednoduchou logikou, ktorou sa tento plán riadil. „Geniálne.“

„Je to teória,“ ponúkol Draco. „Ale za pokus to stojí.“

„Nerobil by som si s tým starosti,“ povedal Ron a strčil si do úst kúsok toastu. „Hermionine teórie sú takmer vždy namieste.“

Nasledovalo nekončiace ticho. Hermiona bola ako slon v porceláne, ale ešte viac než to, bola tak úzko spätá so všetkými štyrmi ľuďmi sediacimi pri stole, že zmienka o nej znovu otvárala hojace sa rany. Bola tu tá vec s Dracom, vzťah tak zamotaný nitkami minulosti, že ich oboch od seba odohnal. Horšie bolo, že všetci vedeli, že Draco Hermionu miluje, a Draco vedel, že to všetci vedia, ale nikto sa o tom nemohol zmieniť. Ron sa ocitol uprostred ako Hermionin bývalý priateľ a jeden z jej najlepších priateľov, Harry bol hodený do hry ako Hermionin a Ronov najlepší priateľ a Pansy bola tiež trápne napasovaná na Dracovu bývalú pseudomilenku. To všetko sa, samozrejme, točilo okolo jedinej visiacej otázky: Cítila Hermiona k Dracovi to isté?

„Nevstupujte do žalárov, kým vám nedám znamenie,“ povedal Draco a rozpačito ukončil ticho. „Sú veľké ako dedina a vojdete tam, len ak sa nechcete vrátiť von. Kryte východy, kým nenájdem Lestrangea a jeho ľudí. Pansy a ja ich prilákame do žalárov.“

„Prečo Pansy?“ spýtal sa Ron, otrávený, že mu zostala obrana.

Pansy cvakla jazykom a zdvihla obočie. „Pretože ja dokážem niečo, čo ty nedokážeš, Weasley.“

V miestnosti sa ozvalo slabé prasknutie a Pansy zrazu zmizla, jej čierne vlasy sa rozplynuli v ničote. Ron sa posmešne uškrnul a zasmial sa. „Ty sa dokážeš premiestňovať? To je skvelé, to vie aj polovica detí  na Rokforte. Vezmime ich so sebou tiež.“

„Pozri sa pozornejšie, Ron,“ prehodil Harry.

Ron otvoril ústa, aby sa ohradil, ale jeho pozornosť upútalo drobné štebotanie vtáka vo výške. Pozrel na strop a uvidel malého vrabca s roztiahnutými krídlami, ako sa vznáša ranným vzduchom. Dvakrát obletel stôl a potom zložil krídla, aby mu pomohli hladko klesnúť na stred stola. Dvakrát zacvrlikal na Draca, ktorý mu láskavo prešiel prstom po perí. Potom otočil hlavu k Ronovi a ďobol mu do prsta.

„Mrcha!“ vykríkol, stiahol ruku a Draco aj Harry sa zasmiali, keď vrabčiak preletel ponad stôl ňu, dovolil Harrymu pohladiť mu perie a potom sa opäť objavil vo svojej ľudskej podobe.

Pansyine čierne vlasy, svetlá pleť a tmavé oči sa zhmotnili pred tromi mužmi a na tvári mala spokojný výraz. Opäť zdvihla obočie a čakala na Ronov protiargument, no ten ho nepredniesol, namiesto toho sa rozhodol zavrčať a požiadať Draca, aby pokračoval.

****

Teplý vzduch, ktorý bol upokojujúcou rozlúčkou s chladnou zimou, bol teraz studený ako zima sama. Krúžil okolo Hermioninho chvejúceho sa tela a tancoval cez závesy, čím poskytoval jedinú prestávku v tichu, ktoré pretrvávalo nad tým, čo si práve uvedomila.

Cassius sa ju chystal zabiť.

Nezaútočil na ňu preto, lebo poznala pravdu. Zaútočil na ňu preto, lebo ju chcel mučiť a potom zabiť, tak ako to urobil s Adriou pred dvoma rokmi.

Hermiona sa prudko nadýchla a pozorovala Cassiusa, ako niečo píše na pergamen na svojom stole. Jeho vysoká postava bola sklonená, zdanlivo zaujatá slovami, ktoré mal pred sebou, ale Hermiona to vedela lepšie. Každý jej pokus o útek by bol určite zablokovaný a potom by nasledoval bolestivý trest. Nemohla riskovať žiadne unáhlené pokusy o slobodu; ak chcela prežiť, musela si to dôkladne naplánovať.

„Zničil si Dracovi život,“ povedala Hermiona a pomaly dýchala. „Nemal nič spoločné s Nataliinou smrťou. Lucius bol ten...“

„A Lucius za to zaplatil, Hermiona,“ súhlasil Cassius a stále nezdvihol zrak od pergamenu. „Postaral som sa o to.“

A vtedy Hermiona pochopila. Bolo to niečo, čo Draco povedal už dávno, spomenul to len tak mimochodom, ale dnes to malo obrovskú váhu. „Lucius nezomrel pri úteku, však?“ spýtala sa, obávajúc sa odpovede.

„Chudák Narcissa bola príliš slabá, aby ma vôbec spoznala, tak som ju nechal tak. Ale Lucius, ten mal na rukách krv.“ Cassius sa tentoraz pozrel na ňu a šarm z jeho tváre zmizol. Hermiona po prvý raz začala vidieť Voldemorta, aký bol v posledných rokoch. „Som celkom dobrý v kliatbe Imperius. Keď stráže našli Luciusa pri dverách, ani ich nenapadlo, že je pod mojou kliatbou. Ani sa nepokúsili zastaviť dementorov.“ 

Hermiona sa snažila zablokovať desivý obraz dementorov, ktorí sa spúšťali na telo Luciusa Malfoya a vysávali z neho život. Pokračuj v rozprávaní, nabádala samu seba. „Oko za oko,“ zašepkala Hermiona. „Zabil si Luciusa, je to vyrovnané.“

„Hermiona, pamätáš si, čo som ti dnes večer na cintoríne povedal?“ Cassius sa spýtal, jeho hlas bol hladký. „Povedal som ti, že v stávke bolo oveľa viac, než si si kedy dokázala predstaviť.“

Jeho tenký úsmev sa vrátil a zdvihol pergamen k Hermione, ktorá bola stále pripútaná ku polkruhovému kreslu. Drevené stĺpiky opierok ju pritláčali do bokov, ale tá bolesť sa stala len tupým pocitom v zadnej časti jej mysle. Strach v jej žilách bol teraz ovládaný faktom, že mala úplne znehybnené končatiny.

„Myslela som, že nezabíjaš,“ skúsila Hermiona.

Cassius mľaskol jazykom a pokrútil hlavou. „Nesprávne. Povedal som, že nezabíjam, ak nemusím. Radšej nezabíjam, ale toto sú zvláštne okolnosti. Teraz pôjdem poslať Lestrangeovi túto sovu a ty budeš sedieť veľmi pokojne tu.“

Hermiona sa prudko nadýchla, pretože bolesť v končatinách sa stupňovala. Cassiusove prsty sa s jemnou presnosťou vznášali nad jej tvárou, a keď ich stiahol, bolesť zmizla, takže Hermiona sa nadýchla a so slzami v očiach sa na obzore objavili prvé náznaky svitania.

****

Ron klusal chodbou na Grimmauldovom námestí číslo 12 bez toho, aby sa sústredil na svoje kroky. Jeho myseľ sa sústredila na nezvyčajné okolnosti okolo Draca, Natalie a Cassiusa. Bolo zvláštne, že práve Ron sa snažil nájsť chýbajúce kúsky skladačky; zvyčajne mal v ruke prútik a bol pripravený na akúkoľvek konfrontáciu. Keď však Hermiona odišla, zodpovednosť za odhalenie skrytého príbehu padla rovnako na neho a Harryho.

Rozhodol sa, že teplá sprcha je to, čo práve teraz potrebuje, aby si vyčistil hlavu. Nebolo to to, čo robil každý? Cítil sa zvláštne, že je tým, kto premýšľa, ale zároveň bolo trochu vzrušujúce čeliť novej výzve. Na vrchole schodiska sa otočil a potom zamieril do kúpeľne, dúfajúc, že ho postihne chvíľa osvietenia tak ako vždy Hermionu a celý príbeh zapadne na svoje miesto.

Ako sa blížil k dverám, myšlienky sa mu túlali čoraz ďalej od prítomnosti a snažil sa v hlave vybaviť si fakty pred očistným rituálom. Roztržito roztvoril dvere a vstúpil do kúpeľne, len aby sa stretol s vysokým výkrikom.

„RON!“

Ron náhle zdvihol zrak a v kúpeľni zazrel veľmi červenú Pansy, ktorá schmatla uterák z pultu a zakryla si nahé telo. Ron si ani neuvedomil, že je Pansy vyzlečená, až keď si úplne nenatiahla uterák na trup a vyzerala zmätene a zároveň rozzúrene. Okamžite si zakryl oči rukami, bol v obrovských rozpakoch.

„Prepáč, prepáč, prepáč!“ zamrmlal.

„NEVIEŠ KLOPAŤ?“ oborila sa na neho. Otočila sa k nemu chrbtom, aby si upravila uterák vpredu a uistila sa, že je bezpečne zastrčený a nezradí ju. „Si naozaj taký tupý?“

„Chcel som sa osprchovať. Nepočul som, že si vo vnútri!“ bránil sa.

Pansy vydala nespokojný zvuk, keď si Ron sňal ruky z očí. Teraz bola celá zahalená v uteráku, ktorý odhaľoval len jej svetlé lýtka a holé ramená, zmáčané kvapkami vody. Vlasy mala mokré a neporiadne zastrčené za ušami, ktoré tvorili malé kaskádovité vlny, keď do kúpeľne vnikol vánok z chodby.

„Plánuješ v dohľadnom čase odísť?“ spýtala sa sarkasticky.

„Dobre, netreba z toho robiť veľkú -“ Zrazu sa zastavil v polovici vety a pozrel na Pansy.

„Na čo sa pozeráš?“ spýtala sa, ale jej hlas už stratil časť hnevu. Ron sa nepozeral na jej tvár, ani na uterák, ale v skutočnosti na jej pravé rameno. Jeho pohľad blúdil po malom kúsku kože na vrchole jej lopatky, ktorý nebol taký hladký ako zvyšok. V tom, ako sa Ron na to miesto pozeral, bolo niečo veľmi prenikavé a Pansy vedela, čo vidí, ale nechápala, ako si to tak rýchlo všimol. Najprv sa obávala, že sa bude vypytovať, ale zdalo sa, že jeho pohľad v sebe skrýva viac než len zvedavosť.

„Pre...“ začal.

„Ron, čo to bolo za krik?“ spýtal sa Harry, ktorý sa objavil vo dverách zozadu. Pri pohľade na Pansy zabalenú do uteráka sa zrazu prudko zastavil, sklopil zrak a odvrátil sa od nej. Pansy držala uterák pevne v rukách a podvihla ho vyššie, akoby sa cítila odhalená.

Zdvihla tmavé oči, aby sa pozrela do Ronových, ale jeho pohľad tiež klesol na zem a odvrátil sa.

„Prepáč,“ zamrmlal roztržito a zaviedol Harryho späť dolu.

****

Harry zmätene sledoval, ako ho Ron nechal na vrchole schodov a mlčky odišiel do svojej izby. Keď Harry schádzal po vŕzgajúcich drevených schodoch, premýšľal o tom, ako sa na seba Ron a Pansy pozerali, a vedel, že niečo vyrušil. Ale spôsob, akým sa Pansy pozerala na Rona, nebol podobný tomu, čo videl predtým; vyzerala takmer vystrašene, viac, akoby sa človek bál po tom, čo ho niekto zastihol v sprche. Ale keďže Ron náhle odišiel aj od neho, Harry nemal veľa možností opýtať sa ho, čo sa stalo, a vzhľadom na to, čo sa malo stať zajtra, už toho bolo aj tak priveľa.

„Potter.“

Dracov hlas bol veľmi tichý a Harry ho našiel opretého o kuchynské dvere, do ktorých ho volal. Slnko už úplne vyšlo a osvetľovalo poškriabanú podlahu a opotrebované steny. „Čo sa deje?“ Harry sa spýtal.

„Potrebujem, aby si niečo urobil,“ vysvetlil Draco a vyzeral viditeľne unavený. Harry uvažoval, či Draco vydrží do zajtrajšieho večera, ale nechal si túto myšlienku pre seba. Draco siahol do vrecka, vytiahol úhľadne zložený pergamen a vtlačil ho Harrymu do dlane.

„Čo je to?“

„Je to niečo, čo chcem, aby si si prečítal v prípade, že sa nedostanem von v jednom kuse.“ Harry otvoril ústa, aby odpovedal, ale Draco ho prerušil. „Obaja vieme, že sú moje šance mizivé. Tá šaráda je hlavne pre Pansy. Sotva dokážem stáť na vlastných nohách.“

Harry pomaly prikývol a obrátil pergamen v rukách. „Nemyslíš si, že by si sa mal s Hermionou porozprávať z očí do očí namiesto listu?“

„To nie je pre Hermionu,“ povedal Draco. „Pansy sa neubráni, aby to hneď neotvorila, a nebude sa jej páčiť, čo je vnútri. Weasley a ja máme svoje vlastné problémy, takže ty si jediný, komu môžem dôverovať, že to bude v bezpečí a zapečatené, kým to bude potrebné.“

„Dobre,“ súhlasil Harry a zrazu pocítil, aké bremeno nesie. Strčil list do vrecka a kývol Dracovi, ktorý mu poďakoval.

Harry sa na chvíľu zastavil a sledoval, ako Draco prešiel ku kuchynskému stolu a posadil sa. Svetlovlasý muž sa na Harryho pozrel so zvedavým výrazom, a keď cez stiahnuté žalúzie preniklo svetlo a tiene na jeho tvári vyzerali ako väzenské mreže, prehovoril.

„Na čo sa ma chceš opýtať?“

Harry si neuvedomoval, že je veľmi nápadný, ale keď to teraz Malfoy nadhodil, pomyslel si, že by to mohol skúsiť. „Viem, že mi niečo nehovoríš,“ povedal.

Prešiel k nemu a sadol si na stoličku vedľa Draca, ktorý nechával svoju bledú pokožku kúpať sa v zlatistom slnku. „Niečo skrývaš.“

„To nie je otázka.“

„Fajn,“ povedal Harry. „Je niečo, čo nám nechceš povedať?“

„Áno,“ priznal Draco a jeho odpoveď sa objavila oveľa rýchlejšie, ako Harry očakával. „Ale nie je to dôležité pre súčasné okolnosti, takže to nemusíte vedieť.“

„Fajn,“ odvetil Harry a ďalej sa neobťažoval s pátraním.

Draco uznanlivo prikývol a naklonil hlavu k stropu pozorujúc nepravidelný vzor vĺn a kruhov, ktorý bol vyrytý do starobylého domu.

****

Cassius pozorne sledoval, ako Hermiona dojedá posledný toast. Stále bola pripútaná ku kreslu, ale keďže bol čas raňajok, uvoľnil jej ruky a dovolil jej zjesť čokoľvek z extravagantnej raňajkovej nátierky, ktorú pripravili škriatkovia.

„Varoval si Lestrangea?“ spýtala sa Hermiona, ktorá svoj strach odsunula na druhú koľaj. Vedela, že Draco v najbližších dňoch vtrhne do sídla a s ním aj Pansy a Eliáš. Dúfala, že Harry a Ron sa vrátia späť ku Ginny. Harry predsa prišiel zachrániť len Rona a teraz, keď bol Ron v poriadku a zotavil sa, budú sa musieť obaja vrátiť. To jej všetko veľmi uľahčilo; teraz musela znášať len prenikavý strach a nekonečný prázdny pocit v žalúdku, že Draco, Pansy a Eliáš sú v nebezpečenstve.

„Prečo by som to robil?“ spýtal sa Cassius a vložil si do úst kúsok jablka.

„Draco sa ho pokúsi zabiť... pretože si myslí, že zabitím Lestrangea zlomí Adriinu kliatbu.“

„Presne tak,“ povedal Cassius a medzi pokrčenými perami sa mu vytvoril úsmev. „A to sa môže skončiť jedným z dvoch spôsobov. Buď sa Dracovi podarí Lestrangea zabiť, a v tom prípade budem viac než šťastný, že sa tej pijavice zbavím. Odhadujem, že nastane dosť veľký chaos, počas ktorého sa ty, moja drahá, náhodou dostaneš do krížovej paľby. Myslím buď na obyčajnú smrtiacu kliatbu, alebo ťa možno zasiahne paralyzujúca kliatba a potom ťa pohltí satanský oheň.“

Hermiona namáhavo prehltla a cítila, ako si hrudka chrumkavého chleba pomaly razí cestu do prázdnej jamy v jej žalúdku. „A aký je ďalší spôsob, ako sa to môže skončiť?“

„Môj otec prežije a zabije Draca. V tom prípade, Hermiona, by tvoje zabitie nemalo žiadny zmysel. Si predsa výnimočná čarodejnica. Ak Draco zomrie, ty prežiješ.“ Odmlčal sa a analyzoval Hermionin zdesený výraz. „Potom bude úplne na tebe, či budeš chcieť žiť, alebo sa možno pripojíš k svojmu milovanému. Ak to bude druhá možnosť, veľmi rád ti vyhoviem.“

Na Hermioniných tmavých očiach sa začala tvoriť číra hmla a slzy pomaly stekali, kĺzali sa po jej stisnutých perách, ktoré zadržiavali výkrik z prebodnutého srdca. Ohýbala prsty a otáčala členkami, cítila, ako sa jej okolo tela sťahujú laná, hoci tie sa vôbec nepohli. Hrubé vlákna, ktoré ju ešte pred niekoľkými sekundami len tlačili na pokožke, teraz pôsobili, akoby sa jej zarezávali priamo do kostí.

„Natalie by ťa nenávidela za to monštrum, na ktoré si sa zmenil,“ odpľula si.

Cassiov pohyb bol rýchly a skôr než Hermiona stihla mrknúť, pocítila, ako jej prútik pritlačil na spodok brady. „Neskúšaj moju trpezlivosť, Hermiona.“

„Čo sa niečím z tohto dosiahne?“ povedala a rýchly pohyb jej pier dovolil, aby do nich vkvapkali slané slzy. „Aký to má zmysel?“

Prútik sa nepohol, ale tlak, ktorý naň Cassius vyvíjal, sa stále mierne znižoval. Pozrel sa jej do očí. „Rovnováha, Hermiona. Náš svet sa točí okolo rovnováhy a za každý život, ktorý mi vzali, je spravodlivé, aby Draco prišiel o rovnaký.“

„Ako potom môžeš ospravedlniť, že ma zabiješ, keď si už jeden život vzal?“ spýtala sa a ťažko dýchala.

Cassius sa na Hermionu pozrel zvláštnym pohľadom, ktorý sa nezhodoval so šialenstvom v jeho očiach. Jeho tmavé oči skúmali jej tvár a potom vytiahol prútik a vložil si ho do zadného vrecka. A v tom jedinom okamihu Hermiona vedela.

Spomienky ju vrátili do albumu s fotografiami v Dracovej izbe a ona pochopila, čo vtedy ešte celkom nechápala. Pochopila, prečo sa jej zdalo také zvláštne vidieť na tých fotografiách samotnú Natalie...

„Bola tehotná, však?“

Nataliina rozžiarená tvár bola v jej pamäti ako vypálený obraz. Plnosť jej líc, spuchnuté okraje očí a nekonečné šťastie v jej úsmeve. Čakala dieťa. Nosila ďalší ľudský život, keď sa jej život skončil... keď sa Lucius Malfoy rozhodol zachrániť svojho syna.

„Bola... však?“ Hermiona sa spýtala hlasnejšie.

„Neprišiel som len o Natalie,“ povedal Cassius, jeho tvár bola teraz zachmúrená a prázdna. „Lucius Malfoy mi vzal celú rodinu, a tak teraz Draco musí prísť o tú svoju.“

****