Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola trinásta

Spravodlivosť

časť 1

Harry neveriacky pokrútil hlavou a prehltol. Nohy sa mu podlomili. Sám seba našiel kľačať na chladnej špinavej zemi. Len neveriacky zízal a opatrne sa k nej pokolenačky blížil.

 „Mami?“ vyhŕkol. „Mami?“ zopakoval o niečo jemnejšie. Díval sa priamo na ňu. Ron ho nasledoval a pričupol si k nemu. Harry pozrel sa na Rona, ale nevidel ho jasne. Jeho oči zrazu nevedeli zaostriť. Bolo to, ako keby vôbec nemal nasadené svoje okuliare.

 „Potter,“ povedala rozmazaná červenohlavá škvrna – Ron Weasley. Položil mu ruku na rameno. Hlas mal veľmi jemný. „Myslím si, že... Myslím si, že sa už nič nedá robiť.“

Harry prehltol a nadvihol si okuliare, pričom rýchlo žmurkal. Ronova podoba sa zaostrila; bohužiaľ to rovnako znamenalo, že zase videl jasne aj svoju mamu.

„Len som sa ju snažil odzbrojiť.“ Stále šepkal. „Bola by ťa zabila...“

Ron bol úplne bledý. Prikývol. „Zachránil si môj život. Nanešťastie...“

Harry sa zamračil. „Záchrana tvojho života bolo nešťastie?“

„To som nepovedal.“ Narovnal sa Ron. „Nenechal si ma dohovoriť. Chcel som povedať, že nanešťastie sa ministerstvo nestará o podobné veci.“

 „O aké veci?“

„Sebaobranu. Alebo v tomto prípade - o obranu niekoho iného.“

Harry zrazu začul hlas v hlave... hlas Sama Bella. Nehoda alebo nie, mŕtvola stále zostane mŕtva. Bolo na vine kúzlo, ktoré som použil ja. Nebola to Avada Kedavra, ale aj tak zabila. To je jediné, na čom záleží.

 „Ale... ale môžeš im povedať... Chystala sa mučiť Draca, ak by som ťa nezabil. Vyslovila už polovicu smrtiacej kliatby... bolo to len odzbrojovacie kúzlo. Bolo to len...“ Zmĺkol, pozrel sa na svoju matku a jemne jej odhrnul vlasy z tváre. Pod jej hlavou na podlahe jaskyne sa objavila malá hustá červená kaluž. Jej jasné zelené oči vyzerali, akoby sa pozerali priamo do jeho... ale tieto oči ho už znovu neuvidia. Jemne prešiel rukou po jej viečkach, zavrel ich a znova bezmocne uhladil jej vlasy. Oči ho boleli, ako keby si ich celý deň žmolil.

 „Ona sa len snažila... chcela...“ nemohol dokončiť vetu. Len sa ma snažila ma chrániť. Rovnako ja som sa snažil ju chrániť, keď som na ňu použil Imperius.

Pozrel sa na Rona.

„Onedlho sem pravdepodobne niekto príde. Draco sem niekoho pošle. Mohol by si... mohol by si ma na chvíľu nechať o samote... s mojou mamkou?“

Ron prikývol a začal odchádzať, keď sa otočil.

„Potter.“ Harry zdvihol hlavu a pozrel na neho. „Myslel si to tak? Ak... ak by ti Veď-Vieš-Kto povedal, aby si ma zabil, tak by si odmietol, aj keby to znamenalo tvoju smrť?“

Harry prehltol a prikývol.

„Nie som vrah. Ja... ja som nikdy nechcel ublížiť svojej mamke...“

 „Ja viem,“ zašepkal Ron. „To len, že... neviem, či by som spravil to isté. Myslím všetky tie roky v škole, nemali sme...“

„Áno.“

„A ja som sa snažil... keď som zistil to o Ginny...“

 „Áno,“ zopakoval Harry. Spomenul si na dvanásťročného Rona, videl ho ležať na veľkej šachovnici od McGonagallovej, potom, čo sa sám obetoval. Spomenul si, ako ležal v posteli v Škriekajúcej búde, v agónii zo zlomenej nohy a pritom tvrdil Siriusovi Blackovi, o ktorom si myslel, že je smrťožrút a vrah, že ak chce zabiť Harryho, tak musí najprv zabiť jeho a Hermionu. Spomenul si na pohľad, akým sa na neho pozrel jeho najlepší kamarát, keď sa Harryho myseľ vrátila do tela po skončení Cruciatusu od Rona. Jeho najlepší priateľ  sa na neho zhora pozeral  a jednoducho povedal: „Si späť?“ takým tónom, ako keby hovoril Harrymu: Vedel som, že budeš v pohode a Mal si vedieť, že som stále s tebou. Som tvoj najlepší priateľ a vždy tu budem pre teba. Ron mohol byť odoslaný do Azkabanu na celý zvyšok svojho života, ak by niekto seriózne uveril tomu, že vykúzlil na Harryho Cruciatus.

„Nikdy nevieš, Weasley,“ povedal pokojne. „V mojom svete... by si mohol urobiť to isté.“

Ron sa na neho nepresvedčene pousmial. Keď si dával cez seba neviditeľný plášť, tváril sa pochybovačne. Harry počul ako šuchoce, keď odchádzal z jaskyne. Otočil sa späť k svojej matke. Chcel niečo spraviť, zaspievať pre ňu rovnako ako ona a Jamie zaspievali pre Stua, ale hrdlo mal stiahnuté. Miesto toho sedel a ticho k nej hovoril, ako keby ho mohla počuť. Rozprával s ňou o svojom živote... o svojom druhom živote. Je niekde blízko? pýtal sa sám seba. Stal sa z nej duch ako z otca? Alebo jej smrť znamenala, že konečne ona a jeho otec konečne môžu opustiť tento svet, aby boli spolu spoločne v posmrtnom živote, tak ako to malo byť už dávno?

Netušil, len pokračoval v šepkaní bez toho, aby vedel, či ho počuje. Potreboval to zo seba dostať von. Rozprával jej o Dursleyovcoch, o Hagridovi, ktorý mu povedal, že je čarodejník, o tom, ako prvýkrát ju a svojho otca videl v Zrkadle z Erisedu...  A vtedy si spomenul na to, čo Dumbledore povedal o ľuďoch, ktorí strávili roky pozeraním do zrkadla a o ľuďoch, ktorí si vyberali presne také veci, ktoré im najviac uškodili. Ale bolo moje rozhodnutie žiť so svojou matkou a sestrou také zlé? Pomyslel si. Rodina má byť vždy na prvom mieste. Potom sa ďalší hlas v jeho hlave spýtal: Ale je to tá najlepšia vec pre svet?

Prestal rozprávať, znova na ňu pozrel a videl ju tak, ako ju budú vidieť ostatní – násilne zavraždenú vlastným synom. Znova myslel na Sama. Pôjdem do Azkabanu, prebehlo mu hlavou. K dementorom. Celý sa striasol. Nie. Nebudem ako Sam, pomyslel si. Sam Bell bol pohltený pocitom viny, vzdal sa bez boja. Ja... ja cítim zodpovednosť za smrť mojej matky ale... bolo to ospravedlniteľné. Nevzdá sa a nenechá sa len tak odviesť. Bude bojovať. Prešiel rukou po jej čele, musí veci napraviť. A to nemôže spraviť z väzenia...

Začul hlasy. Prišli si pre neho. Zmocnila sa ho panika. Čo ak zlomia môj prútik? Ako potom zmením späť časové línie?

Rozhliadol sa okolo seba; musí existovať niečo, čo sa dá spraviť. Podarilo sa mu ukryť Voldemortov prútik, ale ak jeho vlastný prútik bude zlomený, schovanie Voldemortovho bolo úplne zbytočné. Hrabal okolo seba, našiel nejaké voľné kamene. Svoj prútik skryl do tenkej dlhej špáry v spodnej časti múra, kamene, čo nazbieral, postavil okolo do malej mohyly až skryli pohľad na prútik. Potom zobral matkin prútik z jej zovretia a dal si ho do vrecka. V druhej ruke držala Ronov a Dracov prútik. Zobral jej ich a dal si ich do druhého vrecka. Zase si k nej sadol, a čakal na slzy. Prečo nemôžem plakať? pýtal sa sám seba. Pretože, mozog mu hovoril, ona mala byť mŕtva už dlhú dobu. Za svojou matkou si trúchlil už pred rokmi...

Niekto vstupoval do jaskyne, plaziac sa po štyroch, potom  sa postavil a oprášil si čierny hábit...

Bol to Severus Snape.

Harry si prial, aby on sám bol mŕtvy, keď uvidel výraz v tvári svojho otca. „Lily!“ vykríkol chrapľavo a bežal k nim. Dumbledore vstúpil do jaskyne ako Davy. Nedbajúc na krv, Harryho nevlastný otec klesol na zem jaskyne hneď vedľa Harryho. Pritiahol si ju na kolená, sklonil sa a pobozkal ju na chladnúce pery. Jeho slzy padali na jej bledú pleť, veľmi, veľmi bledú pleť...

Pozrel sa na Harryho. Jeho oči mali divoký pohľad.

„Čo sa stalo?“

Harry sa pozrel na Dumbledora. V tomto okamihu bol rád, že sa objavil ako Davy. V tejto forme bol vzbudzoval trochu menej rešpektu. Takto bolo pre Harryho ľahšie vyrozprávať hrozný priebeh popoludňajšieho výletu. Ako skončil (vynechal tú časť, ktorá hovorila, že to on dal svoju matku pod Imperius), Dumbledore múdro prikývol.

 „Nemám strach z identifikácie tela, ako ona“ povedal pomaly. „Myslím , že tam bola trochu opatrná. Ale po tom, čo ste všetci opustili hrad, uvedomil som si, že nespomínala, ktorý agent sa tu má s vami stretnúť... Hovoril som so všetkými, aby som zistil, kto sa s vami má stretnúť a v ktorom bezpečnom dome. Pomerne rýchlo sa mi podarilo nájsť všetkých a nikto z nich o ničom nevedel. Myslel som, že jej správanie bolo trochu zvláštne, tak som vysvetlil Siriusovi, o čo asi ide. Povedal mu, aby zavolal aurorov, kohokoľvek, kto pracoval s Lily, a povedal im, aby sem prišli. Dúfal som, že niekto, kto ju kedysi dávno poznal, by jej mohol vrátiť trochu do rozumu do hlavy. Potom som odišiel z hradu a na pol ceste som sa stretol s Dracom. Povedal som mu, aby zavolal tvojho nevlastného otca. Dúfal som, že tu budem skôr než sa niečo stane, ale keď som prišiel, Ron Weasley v tvojom neviditeľnom plášti už blokoval cestu do jaskyne.“

Harry sa pozrel na nevlastného otca, ale ten nevnímal – bolo zrejmé, že si nevšimol Dumbledorov komentár o plášti. Dumbledore pokračoval: „Ron ma informoval o tom, čo sa stalo, ale rozhodol som sa ťa nechať samého s matkou, kým nepríde tvoj nevlastný otec.“

Harry prehltol. „Bola to nehoda,“ zašepkal. „Nikdy som nechcel...“

Dumbledore ho zdvihnutou rukou zastavil.

„Vieme, Harry. Problém je v tom, že ministerstvo sa bude starať len o to, že to ty si vykúzlil kúzlo, ktoré zapríčinilo jej smrť. Teraz si prajem, aby som neposlal Siriusa za aurormi... Potrebujeme sa odtiaľto dostať. Teraz si to ty, kto potrebuje bezpečný úkryt.“

Harry sa zarazil; mohlo by to fungovať? Mal by vybrať svoj prútik z úkrytu? Ale ako mohol – teraz, keď je tu jeho otec a Dumbledore? Ako mohol vysvetliť to, že ho vôbec schovával? A pokiaľ sa sám bude musieť ukrývať, ako a kedy sa mu podarí dostať sa k Voldemortovmu prútiku? To by mohlo byť rovnako zlé ako ísť do Azkabanu... ale bez dementorov.

Náhle začul rozruch mimo jaskyňu, niekoľko hlasov, vrátane ženského, zneli úzkostlivo. Harry počul Draca, ako sa snaží zabrániť niekomu vstúpiť, keď mužov hlas zakričal omračujúce kúzlo a Harry započul tupý úder tela o zem.

Do jaskyne vstúpili Longbottomovci.

Frank Longbottom okamžite namieril svoj prútik na Harryho. Potom prehovoril. „Odstúp chlapče. Toto sa teba netýka.“ Otočil sa a s opovrhnutím sa pozrel na Dumbledora. „Vráť sa do školy školník. Preberáme to tu. Nech je riaditeľka pripravená sa s nami stretnúť vo vstupnej hale, keď sa vrátime s vrahom, ktorému dovolila učiť v tejto škole. Muža, ktorý zabil svoju vlastnú ženu, ktorá náhodou bola bývalým aurorom.“

Harryho čeľusť poklesla. Mohol byť Frank Longbottom zaujatý proti Severusovi Snapovi natoľko, aby veril, že zabil svoju vlastnú manželku? A ako sa sem dostali tak rýchlo?

Harry stál a triasol sa hnevom. „Vypadnite a dajte nám chvíľu pokoj! On nezabil moju matku! Len teraz prišiel! Ja som ju zabil... ale to bola nehoda. Snažila sa zabiť Rona Weasleyho a ja som sa ju pokúsil odzbrojiť...“

Gemma Longbottomová sa uškrnula. „To je zábavné. Lily Evansová, ktorá sa snažila niekoho zabiť. Zlé pre teba je to, že si si vybral toho, kto už mŕtvy je...“

 „Ale... ale...“ vyprskol Harry. Uvedomil si, prečo ho Dumbledore chcel poslať preč. Jediný svedok, ktorý to videl, nemôže dosvedčiť, čo videl. „Binns vie, že nie je mŕtvy. Aký má zmysel hrať ďalej túto šarádu? Potrebujeme, aby povedal, čo sa stalo.“

Frank Longbottom prekrížil ruky a zazrel na Harryho. „Môžeš byť zo Slizolinu, ale stále si syn Jamesa a Lily Potterových. Preto ťa žiadam, aby si odstúpil od vraha a nechal nás spraviť našu prácu...“

 „Nikto tu nie je vrah! Bola to nehoda! Keď som ju odzbrojil, odletela smerom dozadu...“ Harry nevedel ako pokračovať. Slzy, ktoré predtým nevedeli prísť, teraz neprestávali tiecť a on mohol sotva hovoriť. „A potom... a potom ona len...“ opakovane prehltával, skúšajúc si prečistiť hrdlo, aby mohol pokračovať, ale bolo to nemožné.

Dumbledore pristúpil k Frankovi Longbottomovi a položil mu ruku na rameno. „Určite môžete dať smútiacej rodine čas...“

Longbottom striasol jeho ruku. „Vás sa to netýka, starec! Zmiznite nám z cesty!“

Dumbledore sa vzpriamil, ďalej už nebol ohnutý k zemi. Položil si prútik k nosu a zamrmlal „Finite Incantatem,“  vytiahol polmesiacovité okuliare z vrecka a nasadil si ich. Longbottom iba zamrkal, ale Harryho ho videl prehltnúť, keď sa zrazu pozeral do tváre Albusa Dumbledora.

 „Týka sa ma to... a veľmi, Longbottom,“ informoval ho Dumbledore nebezpečným hlasom, presne takým, aký si Harry pamätal. „Harry súhlasil, že sa pridá k smrťožrútom a stane sa mojím špehom. Bol poverený zabitím Rona Weasleyho. Musel som Rona a jeho... tak to je, schovával som Rona od tej doby, čo sa jeho sestra stratila v snehovej búrke. Videl ho ale profesor Binns, ktorý je smrťožrútom...“

Longbottom sa poškrabal na tvári. „Počuli sme ľudí obviňovať Binnsa už predtým. Nie je proti nemu žiaden dôkaz. Nikto ho nikdy nevidel praktikovať čiernu mágiu ani sa spolčovať so smrťožrútmi. Ale na druhej strane vy ste zmizli hneď potom, ako ste rezignovali z funkcie riaditeľa, teraz ste sa mi tu priznali, že ste bol zapojený do zasvätenia mladého chlapca ako smrťožrúta a zamestnávate ľudí, aby pracovali pre vás proti ministerstvu...“

 „Nie!“ vykríkol tak rozzúrene, ako ho Harry ešte nikdy nepočul. „Nie proti ministerstvu... proti Voldemortovi! Na ministerstve existuje priveľa ľudí, ktorí pre neho pracujú. Takto nemôže byť vedený boj proti nemu. Harry nemal inú voľbu než zasvätiť sa, ale v každom prípade, lepšie že je špiónom ako lojálnym Smrťožrútom, nie? Ron Weasley je stále nažive, nie?“

Gemma Longbottomová zdvihla jedno perfektne klenuté obočie. „Tomu uverím,  až to uvidím.“

Zrazu Ron, ktorý sa predtým musel vkradnúť do jaskyne, odhodil neviditeľný plášť a podráždene povedal. „Tak to by ste dopekla mali uveriť.“

Harry úľavou poklesol po tom, čo ho uvidel. Venoval Ronovi malý vďačný úsmev, keď ho zrazu Longbottomovci prekvapili.

„Stupefy!“ zakričal Frank Longbottom a jeho žena chytala Rona, keď padal.

„Prečo ste to urobili?“ jačal naštvane  Harry.

Gemma Longbottomová sa na neho pozrela. „Myslíš si, že nepoznáme najlepšieho priateľa nášho syna? Toto v žiadnom prípade nemôže byť on, nikdy by sa do niečoho takého nezapojil. Musíme zobrať túto osobu na ministerstvo, aby sme zistili, kto si zobral Všeh–, teda elixír, ktorý spôsobí, aby niekto vyzeral ako on, najmä keď ten niekto je už mŕtvy. Je pravdepodobné, že to je jeho vrah. To bol pravdepodobne aj dôvod prečo bol zabitý, aby si niekto mohol prisvojiť jeho identitu.“

Harry zdvihol ruky. „Vy ste sa zbláznili! Obi dvaja! To naozaj je Ron Weasley. Všetko, čo povedal Dumbledore, je pravda. Neviete, čo robíte!“

Frank Longbottom zdvihol ruku, aby Harryho zastavil. Jeho hlas znel hrozne povýšenecky.

„Ale, ale... môže byť, že ste si mysleli vo všetkej nevinnosti, že táto osoba je Ron Weasley a tvoja matka ho išla zabiť. Ale ona, ako poznám Lily, pravdepodobne vedela, kto to v skutočnosti je. Nemal si sa ju pokúšať zastaviť.  Aurori majú určité úľavy pri zatýkaní temných čarodejov a keďže toto je pravdepodobne vrah Rona Weasleyho...“

Harry sa cítil čoraz viac frustrovaný. „Ona už nie je Auror! Myslel som... ona už nebola Aurorom. A toto naozaj je Ron Weasley. Nechcel som ju zastaviť od zabitia vraha. Musíte ma počúvať...“

„Nie, ty by si mal lepšie počúvať. Nehoda alebo nie, stýkal si sa s niekým, kto spolupracoval s temným čarodejníkom a vykúzlil si kúzlo, ktoré skončilo niekoho smrťou. Teraz, keď si sa priznal, nebude potrebný žiaden súd...“

 „Priznal?“ zakričal. Začal panikáriť. „Nepriznal som sa!“

Gemma Longbottomová sa bez očividného záujmu na neho pozrela. „Ale áno, priznal si sa. Počula som ťa jasne. Povedal si: Zabil som ju... ale bola to nehoda! Bolo to perfektne čisté a jasné.“

„Ale... ale...“ habkal. „Nič som nepodpísal. Prečo by ona mohla zabiť Rona Weasleyho... alebo kohokoľvek iného, o kom si myslíte, že ho hrá... a to by jej bolo odpustené, ale to čo sa teraz stalo je neodpustiteľné?“

Frank Longbottom kývol smerom k telu Rona Weasleyho. „Pretože on je temný kúzelník.“

„A ako viete, že moja matka nie je?“

Frank a Gemma Longbottomovci sa rozosmiali.

„Lily Evansová?“ opýtal sa. „Určite žartuješ.“

Harry zavrtel hlavou. Tváril sa smrteľne vážne. „O tomto nie. Predpokladajme, len predpokladajme, že toto je naozaj Ron Weasley a moja matka ho chcela zabiť, lebo mi to Voldemort nariadil a ja som to nespravil. Dalo by sa to, čo som spravil považovať za ospravedlniteľné?“

Gemma pokrčila ramenami. „Myslím, že by to bolo na posúdenie poroty.“

Harry na nich vyzývavo pozeral. „Tak to je to, čo chcem. Chcem súd. S porotou. Nechať ich rozhodnúť.“

Frank sa zaškľabil. „Keď sa niekto už priznal, je súd márnenie času ministerstva...“

„Ak si porota nebude myslieť, že som bol v práve, pôjdem do väzenia, nie? A bude to to isté, ako keby som sa priznal? Správne?“

Prikývli, nešťastní, ako sa to zvrtlo. Harry sa obrátil k svojmu otcovi, ktorý stále kľačal na kolenách a stále držal svoju ženu. Harry klesol na zem a dal jednu ruku na jeho plece.

„Je mi to ľúto, tati. Ale nemohol som ju nechať... myslím to, že ona...“

Jeho otec smutne prikývol. „Viem Harry. Len by som si prial... prial by som si, aby som jej nikdy nepovedal...“ hlas sa mu zlomil.

„Nikdy jej nepovedal, čo? zašepkal Harry.

Jeho nevlastný otec uprel na neho zmučené tmavé oči. „Aby som jej nikdy nepovedal, aby ťa prisľúbila Temnému Pánovi. Keby som to nepovedal...“

Harry mu stisol rameno.

„Nie je to tvoja chyba. Nie je. Ver mi.“ Pozrel sa znova na tvár svojej matky. „A akurát keď ste sa začali dávať dokopy...“ dodal potichu.

„Nie,“ odvetil Severus Snape, krútiac hlavou. „Utešovali sme sa navzájom. Stratili sme syna. To nie je to isté ako dať sa znova dokopy. Niečo sa.... niečo sa vytratilo. Mali sme zopár dobrých rokov, ale v poslednej dobe... len sme sa snažili dostať späť k sebe... ale nepodarilo sa nám to...“ Na dlhý čas zostal ticho. „Harry... viem, že si spravil len to, čo si musel. Budem stále na tvojej strane. Vieš to, však?“

Harry sa na neho pozrel s údivom. Kľačí tu, slzy sa mu ticho rinú po tvári, drží chladné telo svojej ženy a hovorí, že bude stáť po boku osobe, ktorá všetko toto spôsobila...

Teraz si Harry myslel, že  sa kompletne zosype. Ale len mrkal a posmrkával, ťažko prehltával. „Tati... nemusíš...“

 „Áno,“ prerušil ho. Jeho hlas bol silnejší. „Musím.“ Harry sa pozrel do jeho očí. Uvidel v nich bolesť, ale aj akúsi hrdosť. Bol hrdý na neho? „Si naozaj synom svojho otca,“ zašepkal mu a obrátil sa späť ku svojej žene. To bolo ono? pomyslel si Harry. Spomenul si na šestnásťročného Jamesa Pottera zachraňujúceho priateľa dievčaťa, ktoré miloval, pred svojimi dvoma najlepšími kamarátmi, pričom Snape bol niekto o kom by... niekto ako Sirius Black.... len povedal: ‚Dobrá trefa.‘ Lepšie ako ktokoľvek iný vedel, že Ron a Harry boli úhlavní nepriatelia. Nikto okrem Voldemorta nemal žiadnu možnosť vedieť, že v druhej realite boli najlepšími kamarátmi....

 „To, aký som, je aj zásluha muža, ktorý ma vychoval,“ povedal ticho svojmu nevlastnému otcovi. Smútiaci muž zdvihol svoje tmavé ubolené oči k Harrymu a prikývol v porozumení. Jediné skutočné šťastie, ktoré ma stretlo v tomto živote je to, pomyslel si, že som ťa mal za otca.

Harry sa postavil a išiel k Longbottomovcom, a tak mal jeho otec opäť súkromie.

„Nemôžete spraviť to, čo s ním plánujete urobiť hneď tu?“ opýtal sa potichu a ukázal na omráčeného Rona. „Potom jasne uvidíte, že je to naozaj Ron Weasley.“ Tvárili sa mrzuto, ale súhlasili. Harry sa zahanbene pozrel na Dumbledora. „Je mi to ľúto, pane. Všetko som neskutočne pokašlal...“

Dumbledore zavrtel hlavou. „Budeme bojovať, Harry. Ale... budeme musieť ochrániť tvoju sestru a brata, ak vojde verejne na známosť, že Ron Weasley je nažive.“ Harry prikývol. Pozrel sa smerom k Longbottomovcom a premýšľal, čo museli vidieť, že sa stali takými tvrdými. Nie je to pre nich také ľahké, uvedomil si. Pravdepodobne sa stretávajú so skutočnými smrťožrútmi tak často, že všetci sa okamžite stávajú podozrivými. Oni dokonca obvinili Dumbledora z niečoho nekalého. Uvažoval, koľko aurorov skončí v Svätom Mungovi bez toho, aby mali mozgy zničené mučením... len kvôli tomu, že sa stali kompletne paranoidnými.

 „Viem, že kedysi bola vaša priateľka,“ ticho sa im prihováral. „Prajete si, aby...“ kývol hlavou k svojej matke. Jeho nevlastný otec sa pozrel na Harryho prekvapene. Neochotne od nej odstúpil a nechal im voľný prístup. „Môžem prebrať Rona?“ spýtal sa ich Harry váhavo. Keď dostal súhlas, použil matkin prútik. Ron zamrkal a posadil sa. Harry zdvihol neviditeľný plášť, zašepkal: „Už ho nebudeš potrebovať,“ a vložil si ho do vrecka. Longbottomovci boli príliš zamestnaní než, aby si ho všimli. „A verím, že toto je tvoje.“ Vybral Ronov prútik z vrecka a podal mu ho. Longbottomovci nevideli ani nepočuli nič z tejto výmeny, boli zaujatí pohľadom na jeho matku.

Ron prikývol, vzal si svoj prútik a Harry mu pomohol vstať. „Prečo to spravili?“ spýtal sa a pošúchal si zátylok. Hádzal podráždené pohľady smerom k Longbottomovcom. „Bol som v ich dome nespočítateľne krát, Neville chodil ku mne, poznajú mojich rodičov a v momente ako ma uvidia nažive, ma omráčia?“

„Mysleli si, že by si mohol byť niekto, kto si zobral elixír a len sa na teba hral,“ vysvetlil mu Harry ticho, ale ako povedal tie slová, musel sa veľmi snažiť, aby sa nezačal smiať; znelo to tak absurdne.

Frank Longbottom prinútil všetkých okrem Rona vyjsť z jaskyne. Vonku jeho žena držala svoj prútik namierený na Harryho, pokiaľ on skúšal na Ronovi kúzlo na vyvolanie jeho skutočnej podoby... ak by teda bol niekým, kto si zobral Všehodžús (Harry si pripomenul, že Gemma Longbottomová sama seba zastavila pred vyslovením mena elixíru). Keď vyšli z jaskyne, Ron sa tváril uľavene, ale pán Longbottom nevyzeral veľmi šťastne; jasne bolo vidieť, že chcel mať pravdu. Ron kývol na Harryho a on mu odkývol späť. Každopádne, jeden z nich je z toho vonku.

Tvorili podivuhodný sprievod, ako sa vracali do hradu. Dumbledore bol opäť prestrojený za Davyho. Harry dal Dracovi jeho prútik hneď, ako ho prebrali (Longbottomovci ho omráčili predtým než vstúpili do jaskyne). Jeho otec a Dumbledore levitovali telo jeho matky a Longbottomovci držali prútiky namierené na Harryho, Draca a Rona, ktorí šli vpredu a nervózne sa pozerali jeden na druhého. Harry si stále nebol istý, či sú vážne presvedčení o Ronovi a zdalo sa, že majú aj niečo proti Dracovi. Draco a Harry v tomto živote nikdy nemali radi Nevilla, ale Ron bol veľmi zmätený z toho, že rodičia jeho najlepšieho priateľa mu neveria.

Keď dorazili do vstupnej haly, nanešťastie bol akurát čas večere. A výsledok toho bol, že sa to tu hemžilo študentmi, ktorí ako náhle uvideli telo Lily Evansovej, začali kričať. Longbottomovci boli tiež zobratí na vedomie. A keďže tú boli aurori a profesorka Evansová bola mŕtva, tak to musí znamenať, že jeden z ostatných ľudí musí byť na vine. Harry videl ľudí ako sa podozrievavo pozerajú na neho, jeho otca, Draca a školníka. Potom konečne niekomu došlo, že je tu aj Ron.

 „Pozrite! To je Ron Weasley! On nezomrel v snehovej víchrici!“

Davom prebehla vlna vyrušenia. Zrazu bolo počuť krik Čcho Čangovej, ako sa prediera davom: „Nechajte ma prejsť! Som hlavná prefektka!“ Keď sa konečne dostala k Ronovi, hodila sa mu okolo krku, nekontrolovateľne sa rozplakala. Ron ju trocha rozpačito objal.

Profesorka McGonagallová prišla hneď vzápätí a Harry si myslel, že ju nikdy nevidel takú prekvapenú; jej pery sa zdali neskutočne tenké, keď mala ústa stiahnuté do linky, oči sa jej rozšírili ako uvidela Rona a telo Harryho matky. Ešte viac ich roztvorila ako náhle jej Longbottomovci vysvetlili, že berú Harryho do väzby a že bude súdený za vraždu svojej matky. Harry sa na ňu nemohol pozrieť. Vstupná hala bola teraz taká tichá, že by bolo počuť špendlík spadnúť. Keď sa Minerva McGonagallová vo vás sklamala.... no... už ste nechceli vidieť po druhý raz ten výraz na jej tvári... nikdy.

Harry cez vstupné dvere videl, ako aurori privolali fialové ministerské vozidlo; vyzeralo podobne ako to, čo odviezlo Remusa Lupina. Ak má mať súdny proces, bude mať šancu dokázať svoju nevinu, a tak by to malo byť. Tu nebolo na čo čakať; ako odchádzal, Longbottomovci stáli s ich prútikmi a pozerali na neho podozrievavo, Ron natiahol ruku (vymaniac sa z  objatia Čcho).

 „Budem svedčiť, Potter,“ povedal mu pevne. Harry na neho vďačne kývol. Potom sa Harry pozrel na Draca, ktorému sa oči leskli slzami.

„Do pekla Harry,“ povedal, pričom znel viacej naštvane sám na seba, že na ňom je vidno toľko emócií. Nasledovalo krátke podráždené objatie, predtým ako sa otočil preč.

A konečne sa na neho smutne pozrel jeho otec. Otcovské objatie, ktoré dal Harrymu,  sa dotklo jeho srdca viacej ako čokoľvek iné v jeho živote. Dostaneme sa z toho, premýšľal Harry. A potom, keď opravím čas, nebudeš si musieť pamätať stratu manželky alebo syna...

Ako Harry nasledoval Longbottomovcov von z dverí, cítil oči každého študenta zo školy prilepené na svojom chrbte. Mladý čiernoodení čarodejníci a čarodejnice stáli na mramorových schodoch vedúcich dole do vstupnej haly; viseli na zábradlí ešte dve obrátky vyššie. Všade kam sa pozrel, videl tváre, ktoré sa na neho s úžasom civeli; pozerali sa, ako Harry Potter bol zatknutý pre vraždu. A potom ich uvidel.

Jeho brat a sestra sa nakláňali cez zábradlie v polovici mramorového schodiska. Harry prehltol. Pozeral na nich. Je mi to ľúto, naznačil ústami. Jamie plakala; obkrútila svoju ruku okolo Simona. On sa o ňu oprel, oči suché, ale vyzeral stále trúchlivo (to už od tej doby ako jeho dvojča zomrelo). Harry sa už dlhšie na nich nevydržal pozerať a odvrátil sa od nich... ale trhalo mu to srdce.

Podal svoj prútik (v skutočnosti prútik svojej matky)  Gemme Longbottomovej. Jeho otec, Ron a Draco ho nasledovali von z dverí. Tesne predtým ako nasledoval Aurorov dole po schodisku, potajomky vybral neviditeľný plášť z vrecka a strčil ho Dracovi do rúk.

„Dávaj na to pozor,“ zašepkal. Dracove oči sa neveriacky rozšírili; nikdy si nepredstavoval, že bude mať podobnú vec vo vlastnom užívaní. Harry sa pokúsil usmiať, ale nedokázal svoju tvár prinútiť sa tak zatváriť.

Vyšiel po schodoch z hradu.

Frank Longbottom otvoril zadné dvere vozidla, položil svoju ruku na Harryho plece a pomáhal mu nastúpiť... v skutočnosti ho skoro hodil dnu. Harryho chrbát sa okamžite prilepil na stenu voza. Zistil, že sa nemôže voľne pohybovať; očividne to bolo kúzlo navrhnuté tak, aby sa väzni nemohli pohybovať v zadnej časti vozidla. Pomyslel na Remusa Lupina prilepeného vo vnútri, keď ho Longbottomovci viezli do vlkodlačieho tábora. Vtedy to vôbec nevedel.... vtedy...

Posledná vec, ktorú videl predtým, ako sa zatvorili dvere, bol jeho otec, ktorý na neho kývol ale tiež vyzeral pochmúrne. Ako sa dvere zatvorili, vo vozidle nebolo žiadne svetlo. Harry sedel v atramentovej tme . Prsty obtočil okolo prívesku s baziliskom na jeho hrudi, aby pocítil trochu pohodlia. Vozidlo hrklo, ako sa pohýnalo vpred , ale hneď po pár metroch bolo počuť hlasné PUK! a tak predpokladal, že už ďalej nie sú v Rokforte. Harry bol teraz vo vyšetrovacej väzbe Ministerstva mágie.

Bude súdený za vraždu Lily Evansovej.

* * * * *

 „Potter!“ ozval sa strohý hlas už po druhý krát za púoslednú polhodinu. To bolo neobvyklé; skromné jedlo mu bolo doručené pred pätnástimi minútami, magicky premiestnené cez masívne drevo do cely bez okien. Harry sa ho ledva dotkol. Bola to riedka hrudkovitá kaša s tvrdým starým chlebom, ktorý by aj jeho teta vyhodila. (Harry chodil kradnúť starý chleba, aby nakŕmil Hedvigu, keď mala zakázané lietať von a zohnať svoju vlastnú potravu.) Okrem toho mal plechový hrnček s vlažnou vodou na pitie a ten už vypil – cítil sa úplne vyprahnutý –ešte pred tým, ako zaboril lyžicu do kaše a prinútil sa zjesť trochu jedla. Stráž sa vliekla po chodbe medzi prevažne prázdnymi celami s dementorom po boku. Ako sa vysoká tenká kreatúra priblížila, Harry pocítil už teraz známy odporný chlad zakrádajúci sa do jeho mysle a tela. Donútil sa zatriasť, pokúšajúc si udržať čistú hlavu, ale bolo to veľmi ťažké. Krôčik po krôčiku dementori vysávali všetku radosť, ktorú pocítil... počas celého života... z jeho mysle, zanechávajúc ho roztraseného ako paranoidnú napodobeninu jeho bývalého ja. Niekedy sa mu podarilo samého seba rozptýliť cvičením, robil bezmyšlienkovité opakovania drepov alebo pre zmenu beh na mieste, ale niekedy len jednoducho držal amulet s baziliskom pod svojím tričkom, aby sa cítil lepšie; to bola jediná vec, ktorá mu prinášala nejaký kúsok pokoja, trochu pohodlia na tomto nepríjemnom mieste.

 „Máš návštevu,“ zavrčal strážca. Bol to starý muž neidentifikovateľného veku – čokoľvek medzi šesťdesiatimi a sto dvadsiatimi rokmi – s dlhými bielymi vlasmi, hlbokými vráskami vrytými v tvári, habitom,  ktorý vyzeral, že v dvadsiatom storočí nebol opratý, a kríval. Vyzeral ešte viacej ošľahane ako Divooký Moody v Harryho starom živote.  Strážca vyzeral, že necíti akékoľvek nepohodlie z dementorov. Potom znova si Harry nie po prvýkrát pomyslel, že možno nemal nikdy žiadnu radosť, ktorú mohol stratiť...

Zvieral amulet ako o život. Keď sa dvere otvorili, Harry zacúval k zadnej stene jeho cely, aby bol čo najďalej od dementora. Uľavilo sa mu, že jeho návštevník bol Dumbledore v neporušenom prestrojení za Davyho. Harry sa bál toho, že to bude ďalší ministerský úradník s bleskovým brkom, trasúci sa po jeho priznaní, aby odvrátil súd. Už mal na návšteve troch takých ľudí, posledná bola veľmi pekná ryšavovlasá čarodejnica... mala okolo devätnásť rokov a nosila veľmi tesné šaty. Harry spoznal, že nedávno skončila Rokfort (všimol si, že ju vídaval v Bystrohlave alebo Bifľomore). Harry nemusel hádať, prečo bola poslaná ona.

Potom, čo ich stráž zamkla spolu, Dumbledore kývol na Harryho a sadol si na malú stoličku v strede kamennej miestnosti. Harry sa pohol a sadol si na kraj svojej úzkej postele (ktorú podozrieval z toho, že v nej žijú ploštice a uprel oči na starého muža, ktorý vyzeral otrasený, keď videl Harryho takto.

„Ako sa máš, Harry?“ opýtal sa ticho. Jeho modré oči vyzerali prázdne a žiadne zaiskrenie v nich nebolo vidno.

Harry si povzdychol.

„Už ma unavuje čakať. Kedy bude súd?“

„To je to, prečo som sa prišiel na teba pozrieť. Bude to budúci štvrtok. Potom si nechajú na rozhodnutie celú noc a verdikt bude v piatok.“

„Čo je dnes za deň?“ Harry už stratil pojem o čase; steny boli bez okien ako aj dvere a tiež vôbec nemohol počuť vonkajší svet. Predpokladal, že bol hlboko pod povrchom Londýna, niekde v akejsi zabudnutej stanici metra, ktorú si pretvorilo ministerstvo kúziel.  Počul muža, ktorého vliekli okolo jeho cely ten istý deň ako prišiel, ktorý bol braný k súdu. Musel byť blízko dverám, ktoré viedli k súdnej sieni, myslel si, a spomínal si na podzemnú miestnosť so  spojitými radmi sedadiel, osvetlenej len svetlom pochodní. Jediné svetlo prichádzalo z jednej magickej blikajúcej sviečky vysoko na stene, ktorá nikdy nedohorela. Pokúsil sa ich požiadať, aby ju zhasli keď išiel spať, ale márne.

 „Dnes je piatok, 28. februára.“

„A súd nebude do ďalšieho štvrtka? To je skoro ďalší týždeň! Prečo tak dlho?“

„Čakajú na návrat Inkvizítora. Je niekde na cestách.“

„Nemôže to spraviť nejaký iný Inkvizítor?“

 Dumbledore si sťažka vzdychol. „Toto je iný Inkvizítor. Je to sám Minister mágie, Barty Crouch. Trval na tom.  Ak by to mal byť Fudge alebo Bean, mohol si byť súdený už včera alebo predvčerom. Ale Crouch...“

Harry pokrútil hlavou.

„Nie! On si chce z tohto procesu spraviť predvolebnú kampaň! Chce len upevniť svoju klesajúcu podporu a udržať si svoju moc!“

Dumbledore prikývol. „Nemôžem nesúhlasiť s tvojimi závermi, Harry, ale nemáme na výber. Minister je na schôdzke s veľvyslancami na našej ambasáde v Bruseli a Luxemburgu. A potom má v pláne ísť ďalej na návštevu do Viedne a ZSSR.“ Ktorý by už nemal existovať, pomyslel si Harry. Spomenul si na noviny, ktoré dostal do bytu Maggie a Bernarda. „Tvoj súd príde na radu okamžite, ako sa vráti na britskú pôdu. Aj keď trval na tom, že bude tvojím inkvizítorom, nenechal sa prehovoriť, aby svoju zahraničnú cestu skrátil.“

Harry začal nepokojne chodiť po cele sem a tam a rukou si mimovoľne prehraboval vlasy.  Vyzeral, akoby mal na tvári stále tieň.  Každý deň používal svoje schopnosti animága na skrátenie strniska, ale nedokázal ju odstrániť úplne, a tak mal neustále prítomné jemné strnisko. Na noc sa premieňal na zlatého griffina a rovnako ako na pár hodín počas dňa, pričom mal nastražené uši, či sa niekto neblíži, aby sa prípadne mohol rýchlo zmeniť späť. Prišiel na to, rovnako ako Sirius v jeho druhom živote, že je o niečo ľahšie vydržať s dementormi, keď je v zvieracej forme, ktorých mysle nie sú pre dementorov tak ľahko dostupné.  A možno aj pomáha, že griffin je magické stvorenie, pomyslel si. Keď nebol griffinom, alebo necvičil, snažil sa držať čo najviac amuletu.

 „Barty Crouch,“ mumlal Harry zatiaľ, čo sa prechádzal dokola. Spomenul si na Croucha na Medzinárodnom majstrovstve v metlobale. Bol navlečený do muklovského oblečenia a vyzeral prinajmenšom ako riaditeľ banky, až na to, že riaditelia bánk sa väčšinou nevyskytujú uprostred pustatiny vo svojom najlepšom obleku. Crouch vyzeral, že túto skutočnosť prehliadol. Tak prečo bol taký neústupný v tom byť jeho Inkvizítorom v tomto prípade? To nebolo pre ministra práve obvyklé správanie sa. Harry si tiež pamätal, že poslal vlastného syna do Azkabanu. Čo by mohol spraviť Harrymu?

„Harry, prosím sadni si, Potrebujeme prediskutovať veľa vecí, ale ja o nich naozaj nemôžem hovoriť.“

Harry si znova sadol na hrboľatú matrac. „Čo?“ zvraštil obočie. Dumbledore si pritiahol bližšie stoličku a vytiahol kúsok pergamenu a samonamáčacie brko zo svojho vrecka na hábite. Napísal niečo na pergamen a podal ho Harrymu spolu s brkom.

Začaroval som tento pergamen, napísal, takže jedine ty a ja môžeme do neho písať alebo ho čítať. Predpokladám, že nás niekto počúva. Sú tu veci, ktoré musíme prediskutovať bez toho, aby ich niekto počul.

Harry si to prečítal a prikývol. Mal predstavu o veciach, o ktorých hovoril Dumbledore.

Ako sa má Ginny? napísal. A dieťa?

Dumbledore si to prečítal a povzdychol si. Potom zobral brko a rýchlo písal.

To je jedna z vecí, čo ti musím povedať. Ginny nebude mať dieťa. Nikdy ho ani nemala mať. Od vtedy, ako sa musela začať skrývať, prakticky prestala jesť. Pokúšala sa jesť, ale nedokázala udržať jedlo v žalúdku. Bola chorá úzkosťou a tiež nervózna z možnosti, že by mohla mať dieťa, potom čo jej madam Pomfreyová povedala, že ten elixír, ktorý po nej chcela je  ilegálny. Keď ženy pravidelne nejedia, tak nemajú pravidelný cyklus. A ona bola unavená, pretože nejedla a nie preto, že čakala dieťa. Bol to pochopiteľný omyl. Nemala to najlepšie zdravie a pretože sa toho bála, pomýlila si svoj zdravotný stav s tehotenstvom. Donútili sme ju zase správne jesť. Je celkom isté, že nebude mať dieťa a nikdy ani nebola tehotná.

Harry spomínal, ako bolestne bola chudá, keď sa spolu milovali a on ju držal za jej boky. Ako si myslel, že by pravdepodobne mohol spočítať jej rebrá... mal podozrenie, že nemohla dostatočne  jesť ešte predtým ako odišla do úkrytu. Pravdepodobne zo strachu. Napodiv, potom čo sa tak bál o jej zdravie a o zdravie ich dieťatka, necítil úľavu, keď žiadne dieťa nebude, aj keď predtým cítil obrovský pocit viny za to, že jej spôsobil všetku tú bolesť a nepohodlie z tehotenstva a nakoniec aj z pôrodu. Namiesto toho pocítil prázdnotu v hrudi  a neznesiteľný pocit straty, ako keby mu zomrel ďalší človek. Aj keď to dieťatko nikdy byť nemalo...

Potom si uvedomil, že všetok ten chaos, ktorý vypukol, bol kvôli ničomu. Žiadne dieťa neexistovalo. Ron ho v tej triede obťažoval pre nič! A ak by to nespravil, Binns by ho nevidel a jeho matka mohla byť stále nažive...

Harry cítil, ako v ňom narastá hnev a frustrovane udrel do matraca. A znova... a znova... Dumbledore sa ne naho pozeral, tváril sa neutrálne, ako Harry klial a udieral. Necítil žiadnu povinnosť sa krotiť len preto, že je tu Dumbledore. Koniec-koncov on už nebol riaditeľ...

Všetko bolo kvôli ničomu!

Harry sa konečne zastavil. Snažil sa ustáliť svoj dych; pozeral dole na svoje trasúce sa ruky. Zistil, že blízkosť dementorov podporovala výbušnosť emócií, aj keď neboli v tej istej miestnosti. Niekedy ho poslali do víru depresie s oživenými spomienkami na vraždu jeho rodičov – v jeho minulom živote – alebo  na Dudleyov pohreb, alebo na Simonov, alebo tiež už tucetkrát oživili jeho odzbrojujúce kúzlo, ktoré vyslal k svojej matke a znovu ju videl letieť jaskyňou...

Inokedy pocítil zovretie iracionálneho hnevu a búchal a kopal do všetkého, čo mu prišlo v jeho malej cele pod ruku. Zúrivo kričal tak dlho, dokým jeho hlas neprestal byť schopný produkovať ďalší zvuk. Cítil, ako keby tu nebol nikto iný na svete, kto by ho mohol počuť. Potom klesol vyčerpaný k podlahe a nakoniec sa transfiguroval do podoby griffina, stočil sa do rohu ku spánku a nechal sa ukolísať svojím vlastným pradením. Cítil sa omnoho pohodlnejšie na podlahe vo svojej zvieracej forme, ako keď sa v ľudskej podobe pokúšal spať na hrboľatej zamorenej matraci. A vo svojej zvieracej forme bol menej náchylný snívať rovnaké sny ako mal pred Dudleyho pohrebom...

Stále sa mu nejako ťažko dýchalo. Zobral znova pergamen od Dumbledora. Ako písal, triasol sa.

Ako sú na tom Jamie, Simon a môj otec?

Dumbledore odpovedal:

Jamie a Simon sú teraz v Dunoone spolu s tvojím nevlastným otcom. Pohreb tvojej matky bol toto ráno. Čoskoro budú ukrytí spolu s Ginny. Ich učitelia a spolužiaci boli upozornení, že budú na návšteve u ich prastrýka v Dunoone po dobu najmenej jedného mesiaca s ohľadom na smrť ich brata a matky. Zostanú tam až do zajtrajška. Potom ich prepašujeme späť do hradu, aby sa mohli schovať.

Harry prehltol.

Už mali pohreb?

Dumbledore smutne prikývol.

Práve som prišiel od tvojho prastrýka. Je mi to naozaj ľúto Harry.

Harry by najradšej znovu do niečoho buchol a poriadne si zakričal, ale bol ešte unavený z predchádzajúceho výbuchu hnevu. Zmeškal pohreb svojej matky. Aj keď, uvedomil si, nikto kto by trúchlil nad jej spomienkou, by ma tam nechcel vidieť, nie? Myslel na Jamie; jej matka zomrela na jej pätnáste narodeniny. Oh bože Jamie, je mi to tak ľúto...

Harry si zobral pergamen od Dumbledora späť.

Ako je na tom Ron?

Dumbledore odpovedal.

Ron Weasley je späť v chrabromilskej veži, ale budúci štvrtok bude musieť prísť na ministerstvo svedčiť vo tvoj  prospech. Povie príbeh o tom, ako prešiel celú cestu cez les do muklovského mesta. Tam sa ho počas búrky ujali ľudia. Rovnako porozpráva o tom, že sa o neho veľmi báli a bolo pre neho ťažké sa vytratiť späť do Rokfortu. Nemal žiadnu možnosť poslať sovu alebo inak komunikovať. Povie, že bol v muklovskej nemocnici. Povedal som mu zopár detailov a mien miest na druhej strane lesa, ktoré pridajú presvedčivosť jeho príbehu. Nikto to nebude skúmať. Charlie je tiež v bezpečí. Nikto nekontaktoval tvojho nevlastného otca, aby poprel, že zabil Charlieho. Čarodejnícky svet je pochopiteľne zmätený faktom, že budeš súdený za vraždu svojej matky.

Po prečítaní tohto Harry prikývol. Ďalšia zo zvláštnych upokojujúcich  vecí v tom byť zadržaný na ministerstve bola v tom, že nikto za ním nepríde a nebude požadovať, aby niekoho zabil. Dosť dobre to nemohol spraviť, kým bol zamknutý v cele. Okrem toho bola tu stráž a niekoľkí dementori blokujúci mu cestu k vonkajšiemu svetu, a to nespomínal chodby podobné bludisku, ktoré by musel prekonať, aby sa dostal zo svojho súčasného bydliska. Snažil sa zapamätať si zákruty a otáčky na ceste dnu, ale keď sa otočil a pozrel späť kadiaľ išiel, všimol si, že dvere okolo ktorých akurát prešiel, tajomne zmizli. Chodby vyzerali, že sa samovoľne menia, keď nimi niekto prechádza. Vedel, že to bol len jeden z dôvodov, prečo útek odtiaľto by bol nemožný.

Harry podal pergamen späť Dumbledorovi. Nemal nič čo dodať. Dumbledore ho od neho  zobral a začal znovu po ňom škriabať brkom; vyzeral veľmi vážny. Napísal pomerne veľa a s ponurou tvárou to podal späť Harrymu.

Prišiel som sem dnes  porozprávať sa o tvojom rozhodnutí nechať sa súdiť za vraždu svojej matky. Viem, že by si chcel povedať celý príbeh a byť oslobodený, ale ja sa bojím dôsledkov takéhoto priznania. Ak by všetko vyšlo na známosť, označil by si svojho nevlastného otca za smrťožrúta alebo za špióna a ani jedno z toho nie je žiaduce. Budeš musieť dokázať, že rovnako ty nie si verný smrťožrút. Skutočnosť, že si videl niektorých mojich agentov na smrťožrútskom stretnutí môže byť objavená – a pamätaj, dvaja z nich sú Weasleyovci. Detaily tvojho vzťahu s Ginny môžu tiež vyjsť na svetlo, čo by mohlo byť pre vás oboch extrémne nepríjemné. K ničomu dobrému by to neviedlo.  Tak veľa sme vybudovali a spravili a všetko je ohrozené týmto súdom. Musím ťa požiadať, aby si to zvážil a nechal ma pomôcť ti utiecť.

Harry si toto prečítal a zamračil sa. Zobral brko späť a napísal:

Nebudem rozprávať o otcovi alebo o iných. Vynechám ich z toho. Môžem sa dostať z niektorých mojich problémov, ale ak utečiem, budem vyzerať vinný. A ja mám niečo skutočne dôležité, čo musím spraviť, keď budem očistený, čo bude prakticky nemožne, keď sa budem snažiť udržať o krok pre ministerstvom. Neprezradím čokoľvek, čo by mohlo niekomu uškodiť. Nebojte sa. Bude to v poriadku.

Dumbledore to čítal a vyzeral viac nahnevane, ako ho kedy pred tým Harry videl. Čmáral brkom tak rýchlo, že Harry  ťažko prečítal, čo vôbec napísal.

Toto nie je o tebe! Je tu v stávke oveľa viac. Dokonca aj keby si nechcel, mohol by si ohroziť všetkých agentov.

Harry odpovedal:

Ja ich ohrozím? Vy ste ten, kto povedal Longbottomovcom o tom, kto v skutočnosti ste a o agentoch.

Dumbledore si zobral pergamen späť.

Postaral som sa o to vysoko selektívnym pamäťovým kúzlom. Oni si stále pamätajú väčšinu z toho, čo videli a počuli v jaskyni, takže nebudú pravdepodobne postrádať žiadne chýbajúce myšlienky. Ak budeš hovoriť svoj príbeh na súde, to čo som urobil, bude k ničomu. Môže to znieť neuskutočniteľne, ale môžem ti pomôcť utiecť.

Keď toto čítal triasol hlavou. Bol už unavený z vedenia písomnej konverzácie.

„A čo chcete spraviť ak nebudem súhlasiť? Unesiete ma? Vôbec tomu nerozumiete,“ povedal. „Je tu niečo, čo musím spraviť...“

Začal znovu chodiť a uchopil amulet. Oprel sa o stenu a zavrel oči... uvidel Ginny; sedela blízko ohňa, sama, a čítala knihu, potom ju zložila dole a zadívala sa do plameňov, jej oči mali nevyslovený zmätok v sebe... Možno aj ona je trochu sklamaná, keď sa dozvedela pravdu o ich dieťatku, pomyslel si Harry. Alebo skôr, že žiadne dieťa nikdy nebolo. Teraz sa rozhodol spraviť čokoľvek, čo bude potrebné, aby opravil časové línie a bol rád, že tu nebude žiadna iná vec, ktorá bude zamestnávať jeho myseľ...

Otočil sa k Dumbledorovi, stále držiac malého strieborného baziliska. „Použil ste niekedy Obracač času?“

Starý muž sa na neho prenikavo pozrel. „Raz kedysi dávno... ale ak sa ma spýtaš pred niekým iným, popriem to. A ak si ty použil Obracač času, lepšie by si spravil, ak by si to tiež poprel, pretože sú už trinásť rokov ilegálne.“

Harry prikývol a znova začal chodiť. Cítil, akoby sa mu kolieska v hlave krútili rýchlejšie ako by ich mohol povedať.

„Stavím sa, že Voldemort povedal Bartymu Crouchovi juniorovi, aby povedal otcovi, aby to spravil... stavím sa...“ mumlal, ako sa pohyboval. Stále držal amulet vo svojej pästi. Táto cesta, jedna z Harryho možností napraviť veci neprichádzala do úvahy (ak by sa to vôbec dalo  ísť tak ďaleko do minulosti s použitím Obracaču času). Premýšľal, či Voldemort mladšiemu Crouchovi povedal o zmenách času. To bolo to prečo minister mágie osobne sám navrhol, že bude Inkvizítorom v Harryho prípade? Povedal mu to jeho smrťožrútsky syn na Voldemortov podnet?

Obrátil sa tvárou k bývalému riaditeľovi Rokfortu. „Keď ste použili Obracač času, čo ste spravili?“

Dumbledore sa od neho odvrátil. „Radšej by som o tom nehovoril. Išiel som späť len o dve hodiny a všetko pre nič...“ Potom sa pozrel na mladého muža pred sebou, ako keby ho videl po prvýkrát a prižmúril oči. „Harry... čo si spravil?“ vydýchol.

Harry prehltol a posadil sa na posteľ. „Ja... ja som býval sirota...“ Povedal Dumbledorovi o vražde svojho otca, že matka prosila Voldemorta, aby ju zabil namiesto Harryho, o tom že Voldemort sa ho snažil zabiť a neuspel kvôli láske jeho matky, jej obeť ho nejako ochránila. Opísal, ako sa kliatba odrazila na neho, ale nezabila ho, len zredukovala na púhy tieň jeho bývalého ja bez reálneho tela.

„Mohol niekoho posadnúť, ale len na čas. Malo to tendenciu ich zabiť. Takže stratil silu a zmizol z čarodejníckeho sveta a ja som sa stal slávnym Chlapcom-Ktorý-Prežil. Ale vy,“ ukázal na starého muža, „ste ma nechali žiť s mojou tetou a strýkom, sestrou mojej matky a jej manželom a mojim bratrancom. Vyrastal som v muklovskom svete a nevedel som, že som slávny. Vôbec to, že som čarodejník, dokým mi neprišiel Hagrid doniesť list z Rokfortu, keď som mal jedenásť.“

Dumbledore nepovedal ani slovo, ale pozeral sa na Harryho svojimi modrými očami, ktoré mali v sebe zrazu viac života; Harry mohol vidieť iskru záujmu, keď sa  ponoril do jeho príbehu.

„Potom na konci môjho štvrtého ročníku, sa Voldemortovi podarilo získať svoje telo späť. Začal znova zhromažďovať svojich smrťožrútov a pokúšal sa spraviť to, o čo sa snažil keď som bol ešte dieťa – snažil sa ma zregrutovať. Spravil to pomocou Luciusa a Draca Malfoya. Ale Draco sa obrátil proti svojmu otcovi a dostal ho do Azkabanu. V tom živote sme Draco a ja vždy  nenávideli jeden druhého. V skutočnosti sme spolu nevychádzali dobre aj potom čo jeho otec išiel do väzenia, ale bolo to lepšie ako bývalo...“

Harry sa zastavil sťažka dýchajúc; rozprával tak rýchlo, že bol v nebezpečenstve udusenia z toho, že nebol schopný normálne dýchať. Nadýchol sa a pokračoval.

„Minulý september, keď som mal ísť Rokfortským expresom do školy, Voldemort si prišiel so mnou pohovoriť na stanicu. Hodil na mňa prenášadlo, ktoré ma zobralo do Godrikovej úžľabiny. Povedal mi, že moja matka bola tehotná, keď ju zabil a porozprával mi o kúzle, ktorým môžeme spoločne priviesť späť moju matku a sestru. No... nie presne priviesť späť... bolo to kúzlo na vrátenie času do tej doby, keď boli ešte obidve nažive. Spravili sme to. Vrátili sme sa späť do noci, keď boli moji rodičia zavraždení... počul som môjho otca zomierať... Potom som videl, ako ide Voldemort zabiť moju maminu a nemohol som to tak nechať. Uvalil som na ňu kliatbu Imperius a povedal som, aby spravila čokoľvek potrebné, aby zachránila nás oboch. Sľúbila ma Voldemortovi a on na mňa uvalil Kúzlo poslušnosti. Potom som bol nejaký čas mimo. Keď som sa prebral, bol som v mojej izbe u Kančieho konca a čoskoro som si uvedomil, že som posledných pätnásť rokov žil iný život. Stále som si pamätal svoj starý život, aj keď niekedy mám v tom trochu zmätok. Niektoré veci z tohto života sú zmätené... myslím si, že ľudská myseľ nebola stvorená na zapamätanie si viac ako jedného života...“

Harry sa bez dychu zastavil. Neisto sa pozrel na Dumbledora, ktorý sa pozeral na svoje ruky. Pomaly zdvihol oči k Harrymu. „Čo presne hovoríš Harry?

„Hovorím... hovorím, že to potrebujem opraviť. Toto je všetko zlé. Potrebujem sa vrátiť znova späť do tej noci...“

Ale Dumbledore pokrútil svojou hlavou. „Harry...“

„Neveríte mi, že?“ Harry zakričal hystericky.

Starý muž pokrútil hlavou. „Tak to nie je Harry. V skutočnosti to, čo hovoríš, mi dáva veľký zmysel. Niektoré tvoje správanie od septembra môže byť vysvetlené jedine týmto príbehom. Avšak mýliš sa vo svojom presvedčení, že môžeš zmeniť veci späť tak, ako boli.“

Harry sa zamračil.

„Zbláznili ste sa? Vy máte rád tento svet? Skončili ste riaditeľovanie na škole, pretože prestali brať muklorodených študentov do školy. Vy viete, ako je ministerstvo prešpikované smrťožrútmi.  A nechcite ani počuť o rozdieloch... nemôžem to tak nechať.  Nie je to správne.“

Ale Dumbledore stále krútil hlavou.

„A kto si ty, aby si to rozhodol, Harry? Cítil by si to isté, keby tvoja matka nezomrela? Ona bola tou, kvôli komu si to spravil, nie? Čo robí tento svet menej platnou realitou ako ten druhý, ktorý poznáš? Toto je svet nás všetkých posledných pätnásť rokov; nepoznáme žiaden iný. Mysli na životy, ktoré sfúkneš, keď to všetko zmeníš...“

 „Myslite na životy, ktoré to zachráni!“ zakričal na neho Harry a stával sa viac a viac deprimovaný.

„Harry, Harry,“ zamrmlal Dumbledore smutne. „Cestoval som späť v čase. To nie je niečo, s čím sa dá zahrávať. Ak všetko nevyjde tak, ako chceš, môžeš sám seba nájsť v situácii omnoho horšej než tvoja terajšia... Možno ak aj obnovíš tú druhú časovú líniu, keď Voldemort nazbiera silu znova ako hovoríš, môžeš nájsť ľudí, na ktorých ti záleží mŕtvych, alebo že sa obrátili proti tebe... Ty by si mohol byť mŕtvy...“

„Je mi to jedno! Toto...“ mávol rukou okolo seba, „...nič pre mňa neznamená. Duch môjho otca mi povedal, že toto všetko môžem napraviť. Kto ste vy, že mi hovoríte, že by som nemal?“

„No, Harry,“ povedal jemne. „Predpokladám, že si mi toto všetko povedal, pretože potrebuješ akési schválenie. Ale obávam sa, že ti ho nemôžem dať. Nesúhlasím s myšlienkou meniť časové línie...“

„Oni už, do paže, v skutočnosti boli zmenené!“ zareval Harry. „A vy nie ste zodpovedný za stvorenie sveta, ktorý je absolútne a úplne dojebaný!“

Zrazu sa dvere rozleteli. Stál tam strážca lemovaný dementormi. Harry klesol na kolená, hlavu mal v dlaniach. Studená vlna prechádzala jeho telom, výkriky napĺňali jeho mozog, ovládlo ho zúfalstvo...

 „Čo do horúcich pekiel je to tu za hluk?“ dožadoval sa vysvetlenia strážca. Harry sa pokúšal zdvihnúť pohľad k jeho očiam, ale dostal sa len k jeho kolenám. Videl tiež Dumbledorove nohy, starý muž stál a Harry si myslel, že ho počuje baliť pergamen a brko do vrecka v hábite.

„Obávam sa, že som mal nejaké nepríjemné noviny pre Harryho a nahneval som ho. Mal by som teraz ísť. A... pravdepodobne by pomohlo držať tieto veci ďalej od neho.“ Harry predpokladal, že mienil dementorov. Teraz hovoril k temenu  jeho hlavy. „Teraz odídem, Harry. Tvoj nevlastný otec hovoril o tom, že túto nedeľu príde na návštevu. Prosím, pamätaj na náš rozhovor. Pravdepodobne ťa neuvidím až do súdu. Maj sa.“

Prečo si myslím, že nebolo dobré, že som mu to povedal? Pomyslel si Harry, viac naštvaný sám na seba ako na Dumbledora. Vedel som, čo povie, vedel som, že nebude súhlasiť...

Harry sledoval jeho nohy cestou ku dverám. Keď boli zatvorené a znova bezpečne zamknuté, zatvoril svoje oči a nechal svojím telom prestúpiť vlnu premeny. Potom, ako sa premenil na zlatého griffina, ho chlad z dementorov začal opúšťať a jeho myseľ sa postupne upokojovala. Umýval si svoju zlatohnedú srsť svojím drsným mačacím jazykom. Potom, čo vlastné pradenie upokojilo zmätok v jeho hlave, sa schúlil do rohu cely k spánku.

* * * * *

=== koniec 1. časti ===

Kapitola trinásta

Spravodlivosť

časť 2

„Hej ti... probuditi sa,“ zavrčal strážca a kopol do Harryho nohy. Bolo to cítiť, ako keby mal obuté ťažké okované topánky. Harry ležal stočený v rohu svojej cely. Keď začul stráž pred dverami, mal len okamih na to, aby sa premenil do svojej ľudskej podoby. „Eh... posteľ nije dobar za teba?“

„Hmyz,“ úsečne odpovedal Harry a poškrabal sa za uchom. Nebol si celkom istý, či sa nejakému škodcovi predsa len nepodarilo na ňom usídliť, aj keď sa v tejto malej miestnosti snažil držať tak ďaleko od matraca ako sa len dalo. „Je mi dovolené sa umyť predtým, ako pôjdem na súd?“ Nesprchoval sa od tej doby, čo bol uväznený. Mohol sám o sebe povedať, že už je dostatočne uležaný.

„Ta teraz ty chceš sprchu, da? Prvi mu nije dobrá posteľ a teraz sa chce miť. Ta dobre no... Fluvius!“

Prúd vody náhle vyletel zo špičky prútika smerom k Harrymu. Celého ho zmáčal. Bolo to, ako keby ho zalieval. Ako keby bol nejaké zviera v ZOO. Harry prskal a dusil sa vodou, ktorá sa mu dostala do úst. Spadol na kolená a lapal po dychu.

„Finite Incantatem!“ Voda sa zastavila. „Tak môcť teraz ísť. Krásna sprcha. Niet to hneď pekný deň?“ smial sa. Harry si všimol, že dementori nie sú nikde okolo. Strážca sa skutočne usmieval a smial... aj keď to bolo na Harryho účet. Harry sa na neho zamračil.

„Nemyslím si, že by chceli, aby zo mňa na súde kvapkala voda. Máte uterák?“

„Ta,“ povedal strážca hrubo a hodil Harrymu deku z postele, o ktorej predpokladal, že má v sebe rovnako veľa žijúcich organizmov ako matrac. Harry ju znechutene pustil.

„Ach,“ strážca povedal znepokojujúco veselým hlasom. „Ja skoro som zabudel: danas e tu speciálne raňajky. Svatko, kto ide na súd dostene lijepi veliké raňajki predtím. Znaš ti... nešto na pamätanie predtím, jak sa pojdeš da Azkabanu...“

Harry preglgol, keď tácka, privolaná strážcom, s bohatými raňajkami vplávala do miestnosti. Mal tam vlastnú kanvičku čaju, pomarančový a tekvicový džús, stojan s toastami, volské oká, párky a údené ryby a dokonca aj misku ovsenej kaše s malou mištičkou ríbezlí na kraji, ktoré si mohol pridať do kaše, ak by chcel. K toastom dostal maslo, pomarančový a černicový džem. Do čaju si mohol dať smotanu a perfektné biele kocky cukru... či citrón a med... podľa jeho chutí. Alebo by mohol natrieť medom hrianky... alebo by ho mohol pridať do kaše. Zrazu prešiel od pôstu k fašiangom.

V porovnaní s množstvom jedla, ktoré sa objavuje na stoloch každý deň vo Veľkej sieni v Rokforte, odkedy tam nastúpil do školy – a to v oboch jeho životoch – bola toto len malá kvapka... ale teraz – aj keď nemal normálne jedlo odvtedy, čo bol zavretý do cely, a to bol asi už týždeň a pol – nemal žiadnu chuť do jedla. V skutočnosti, v prítomnosti tácky s jedlom, jeho scvrknutý žalúdok hrozil tým, že vyvrhne celý svoj chabý obsah von.

Harry si dal ruku pred ústa. Cítil ako sa mu zdvíha žalúdok.

„Prosím choďte,“ podarilo sa mu zamumlať cez svoju ruku. Cítil, ako sa mu zježili všetky vlasy. Strážca tam nechal jedlo a s pokrčením ramien odišiel. Harry si zase sadol so svojho rohu... stále v ľudskej forme... svoje kolená mal pritlačené k hrudi, ruky obkrútené okolo nôh. Vlasy mu padli na nohy. Ach bože, premýšľal. Pôjdem na súd špinavý, neučesaný, bez toho aby som sa poriadne oholil, premočený a smradľavý. Oni proste chcú, aby som prišiel v čo najpoľutovaniahodnejšom stave ako je možné...

Harry zažmurkal, aby potlačil slzy. Hrozilo totiž, že príde na súd s červeným nosom a krvavými očami. Čo ak budem uznaný vinným? Premýšľal. Kedy potom budem schopný napraviť časové línie? Dostanem desať rokov ako Sam?

Zdalo sa mu, že sedí v rohu už dlhú dobu. Jedlo postupne chladlo, a tak mohol sledovať ako ubúda pary, ktorá stúpa z kanvičky čaju, ovsenej kaše, mäsa a ryby. Napokon odhrnul vlasy z čela a skúsil svoje šaty. Boli o niečo suchšie ako predtým. Opatrne zdvihol údenáča a začal raňajkovať. Jeho žalúdok sa už rozhodol upokojiť. Začal jesť svoje teraz už studené raňajky. Nevšímal si džemov a natrel si toast maslom a na ten pridal volské oko.

Ako prežúval, ešte raz v duchu prechádzal svoje svedectvo. Otec ho navštívil v nedeľu, s ďalším čarovným pergamenom a prešli spolu stratégiu obhajoby vo všetkých detailoch. Každú možnosť toho, čo môže Harry povedať, a čo nie. Tak aby ho Crouch nemohol prichytiť pri klamstve alebo donútiť ho k tomu, aby povedal niečo, čo povedať nechcel. Harry dúfal, že ich príprava na niečo bude a Crouch bude klásť otázky, ktoré Harry očakáva. Skoro si prial, aby bol Kornelius Fudge ministrom mágie. Fudge bol tak originálny a inteligentný ako pastiersky koláč, ktorý nemá nič pod svojimi roztlačenými zemiakmi.

Barty Crouch starší na druhej strane vymyslel diabolsky múdry plán na to, aby dostal svojho vlastného syna z väzenia, nahradiac ho svojou zomierajúcou ženou. Potom ho po dlhé roky skrýval vo svojom dome, než Barty Crouch junior bol schopný prekonať kliatbu Imperius, ktorú na neho uvalil vlastný otec... a Crouch junior tiež nezaostával v inteligencii. Strávil skoro rok predstieraním dobre známeho a veľmi unikátneho Aurora; okabátil Ohnivú čašu tak, aby Harry mohol byť štvrtým čarodejníkom Trojčarodejníckeho turnaja. Ak si Harry správne pamätal, patril do Bystrohlavu a bol perfektom. Napadlo ho, či aj jeho otec, sám Minister Mágie, tiež bol prefektom v Bystrohlave. Pravdepodobne bol aj Hlavným prefektom, premýšľal Harry. Náhle si spomenul na Billa a Percyho Weasleyovcov. Obidvaja bývali Hlavnými prefektmi. Počas súdu nesmie spomenúť ich mená, buď ako Smrťožrútov (ktorých len predstierali), ale ani ako Dumbledorových špehov (ktorými vo skutočnosti boli). Nemohol ohroziť ich život a prácu. Toto bude vyžadovať veľmi jemné balansovanie... Stál proti impozantnému a odhodlanému mužovi...

Harry si nakoniec vyzliekol habit aj väčšinu oblečenia a položil ich na zem. Nech sa prepadne, ak ich nechá rozhodovať o tom, v akom stave sa objaví pred súdom. Natiahol svoje ruky smerom k šatám a tichučko zašepkal: „Dessicatio.“ Voda zmizla z odevu. Následne ich Harry zakúzlil tak, aby voňali ako čerstvo pokosený trávnik, neškodnú vôňu, ktorú väčšina ľudí nevnímala nepríjemne. Obliekol sa. Neodvážil sa spraviť nič pred strážcom. Ako bol uväznený, objavil, že sila, ktorú mu pridelil Voldemort cez kúzlo Poslušnosti (P.P. - Obediens), mu dovoľovala kúzliť veľa zaklínadiel bez prútiku. Vedel, že všetky čarodejnice a čarodejníci môžu robiť bezprútikovú mágiu. Buď tlesknutím rúk alebo dostatočnou koncentráciou. Nikdy si nevšimol, že by v tom bol nejako mimoriadne dobrý len kvôli tomu, že bol obdarený väčším magickým potenciálom než väčšina kúzelníkov. Spomenul si na situáciu, keď mal sedem rokov a odzbrojil Luciusa Malfoya, zatiaľ čo čítal v rohu svojej pracovne... väčšina kúzelníkov by použila Odzbrojujúce kúzlo... ale samozrejme... pomyslel si... pozrite sa kam ma dostalo použitie tohto kúzla dostalo...

Tiež si spomínal na to, ako sa otvorili a buchli dvere v Kančom konci, keď objavil svoju matku v Siriusovom objatí. Myslel si, že vtedy to boli len jeho emócie, čo zväčšili jeho mágiu. Že bol prepracovaný a nahnevaný a jeho mágia sa jednoducho vymkla spod kontroly. Nemal ani predstavu, koľko jeho magických schopností bolo jeho vlastných a koľko mu ten temný čarodejník pridal, aby mohol vykonávať jeho rozkazy.

Vedel, že už vo svojom minulom živote mal schopnosti animága a teraz ich použil, aby sa ako tak oholil, aj keď riskoval nenávidené zarastanie fúzov. Spravil, čo mohol, aby sa pred súdom objavil elegantný a pripravený. Neznášal, že nemá zrkadlo a že si nemôže dopriať kúpeľ. Učesal si svoje vlasy prstami. Snažil sa im dodať aspoň nejaký rád. Keď skončil, sadol si na stoličku so založenými rukami. Cítil sa ale smiešne, a tak začal prechádzať po dĺžke svojej malej miestnosti... tam a späť... znova a znova... dokiaľ si nemyslel, že sa asi zblázni.

Konečne sa otvorili dvere. Strážca sa na neho pozeral škodoradostne, ale bol aj trochu prekvapený, že Harry nebol špinavý a mokrý. Mal vedľa seba dvoch dementorov. Harry prehltol a siahol po amulete. Pomôž mi, Ginny, pomyslel si. Videl ju vo svojej mysli. Ležala na úzkej posteli a spala, jednu ruku mala položenú pod svojou bledou tvárou. Daj mi silu toto prekonať.

Zachvel sa. Držal svoju hlavu sklonenú, keď mu dementori schytili ruky svojimi skazenými hnijúcimi hnátmi. Ťahali ho rýchlo chodbami a ani ho poriadne nenechali pod seba klásť nohy. Smrť jeho rodičov sa mu ozývala v hlave... Cedrikova smrť... videl Ginny zrazenú autom v Londýne... po mnohých otáčkach a zákrutách sa dostali k dverám súdnej siene. Strážca prešiel dopredu a otvoril dvere. Harry vošiel do miestnosti. Hlava sa mu točila z chaotických spomienok vyvolaných dementormi.

Vzhliadol k rade za radou tvárí, more obviňujúcich zrakov. Konečne uvidel v tretej rade svojho otca s Dracom na jednej strane a strýkom Duncanom na druhej. Jamie a Simon tu neboli... a bol len tomu rád. Prehltol, keď uvidel Dumbledora zamaskovaného za Davyho. Sedel niekoľko radov nad nimi. Zbadal, že Ron a Sirius sedeli vedľa neho. Longbottomovci boli nablízku. Prečo nie je Ron s mojím otcom a Dracom? premýšľal.

Nemal šancu pokračovať v týchto myšlienkach. Dovliekli ho k veľkej stoličke uprostred najnižších častí miestnosti. Vrazili ho do nej. Zlaté pútacie kúzla sa plazili po nohách stoličky a pripútali mu k nej ruky a nohy. Dementori pokračovali v krúžení okolo neho. Harry sa znova pozrel do zeme a triasol sa. Cítil väčší chlad vo vnútri než kedykoľvek predtým. Nevedel, či by dementorov niekto zastavil (aj keď tu bola plná miestnosť ľudí), keby mu teraz zdvihli tvár k pobozkaniu ešte skôr ako začne súdne pojednávanie...

Niekto hlasno tleskol. Dva ostré zvuky podobné výstrelom. Jasný neverbálny príkaz a dementori odplachtili, vrátili sa do chodby a zavreli dvere. Harry zdvihol hlavu a uvidel Bartyho Croucha, Ministra Mágie, ktorý na neho zazeral späť. Vyzeral tak ako ho Harry nikdy vo svojom minulom živote nevidel. Bol nielen Inkvizítorom ale aj hlavou celej čarodejníckej komunity vo Veľkej Británii. Prísny, pôsobivý a nemilosrdný muž, ktorý nemal v úmysle nechať Harryho ísť. Harry a jeho otec sa o tomto bavili. Crouch nerád prehrával. Harry si spomenul, ako bol naštvaný, keď sa Ludo Bagman dostal na slobodu. Ale Bagman bol populárny metlobalový hráč, takmer rovnako charizmatický ako Gilderoy Lockhart a oveľa menej iritujúci (ale Harry si myslel, že ešte viac rafinovaný). Bagman mal fanúšikov, ale Harry teraz nebol ten slávny Harry Potter z jeho sveta. Mohol by sa ale stať neslávnym Harrym Potterom, teraz keď bol súdený za vraždu svojej matky. Nemal svoju skupinu nasledovníkov, žiadnu svoju bandu fanúšikov okrem svojho otca a najlepšieho priateľa a brata svojej priateľky. Zhromaždení zvedavci zvedavo naťahovali krky. Harry premýšľal, či očakávajú, že budú svedkovia popravy, poprípade niečoho podobne kruto vzrušujúceho.

Crouch mal oblečené vznešené zamatové rúcho kráľovsky fialovej farby bez čo i len najmenšieho smietka špiny so zlatým lemovaním. Jeho klobúk bol perfektným kužeľom vyrobeným z toho istého zamatu. Bol opletený zlatým lemovaním, ktoré sa krútilo nahor až k vrcholu dvoma špirálami a tak vytvoril nad mužovou tvárou veľký zlato orámovaný kosoštvorec. V tomto priestore bol znak Ministra Mágie – na pozadí tvorenom britskou vlajkou bola zlatá pyramída. Vrchol sa jej akoby vznášal nad spodnou časťou. Vrchol bol zdobený priezračným okom, z ktorého vychádzali lúče. Pyramíde robil spoločnosť obrovský lev a jednorožec, ktorý sa staval na zadné. Z každej strany stál jeden. Nad okom sa ešte nachádzala kráľovská koruna. Celý emblém bol obkrútený žiarivo zeleným hadom, ktorý požieral svoj vlastný chvost. A okrem toho... Harry by prisahal, že uvidel to odporné oko sa pohnúť.

Harry sa späť pozrel na Ministrovu tvár. Crouch sa na neho pozeral s takou nenávisťou, akú Harry ešte nevidel. Zamrazilo ho z toho v kostiach ešte viac ako z dementorov. Harry otočil hlavou a pozrel na porotu. Chcel zistiť v čích rukách sa nachádza jeho osud. Uvidel osem čarodejníc a štyroch čarodejníkov, všetci vyzerali, že majú nad päťdesiat. Nikto z nich nevyzeral mlado. Prečo je tu viacej žien? rozmýšľal... ale nie moc dlho. Matky, pomyslel si. Stavím sa, že všetky tie čarodejnice sú matky.

Nemohol nič hovoriť do zloženia poroty. Nemal žiadneho advokáta, ktorý by za neho hovoril. Ak by ho nevlastný otec nenavštívil, aby popracovali na jeho stratégii pred súdom, vytváral by svoju obhajobu úplne sám. Šestnásť ročný čarodejník súdený za vraždu. Ako Harry vedel, pre jeho vek žiadne úľavy neexistovali. Čarodejnícky svet bol v mnohom za muklovským, čo sa týka trestného práva. Spravodlivý proces pre niekoho kto bol obvinený z trestného činu? Ehh... Harrymu sa to celkom páčilo... keď išlo o niekoho, kto bol skutočne vinný... napríklad Lucius Malfoy... ale v tomto prípade...

„Harry Potter!“ zrazu zaburácal Crouch do miestnosti naplnenej tichom. „Boli ste predvedený pred Radu čarodejníckeho práva, aby ste odpovedali na žalobu vznesenej proti vám o zavraždení vašej vlastnej matky, Lily Evansovej. Aurorom, ktorí vás zadržali na mieste činu, ste sa už priznali na mieste a predsa ste odmietli podpísať svoje priznanie a trval ste na plytvaní mojím časom a časom každého na Ministerstve Mágie týmto súdom, namiesto toho...“

Crouch zastavil svoj sarkastický prejav a pozrel sa pozorne na Harryho. Hľadel na Harryho z vrchu, plytko dýchal, nozdry mal roztiahnuté ako sa snažil ovládnuť svoj hnev.

„Je tu niečo, čo by ste chceli povedať pán Potter?“ uškrnul sa na Harryho.

Harry zdvihol hlavu a pozrel sa priamo do očí Ministra mágie, ktorý vyzeral, že mu to lezie na nervy.

„Môžem?“ opýtal sa ticho.

„Prosím,“ odvetil Minister zvonovým hlasom. „Ale budete musieť hovoriť hlasnejšie, inak vás nikto nebude počuť.“

Harry otočil hlavu a pozrel sa zaradom na každého porotcu.

„Nebol so zadržaný Aurormi. Nikto ma nemusel naháňať. Prišiel som o svojej vlastnej vôli, pretože som chcel povedať celý príbeh o tom, ako moja matka zomrela a chcel som očistiť svoje meno.“ Hovoril jasne a priamo k veci. Každé slovo bolo ako kvapka vody dopadajúca do bazéna. Nikto v celej miestnosti nevydal ani hlásku. Nepočul ani vŕzganie drevených lavíc ani šušťanie hábitov.

„Čo sa týka mrhania vášho času a času Ministerstva... ospravedlňujem sa za to, Minister, ale bolo mi povedané, že vy osobne ste chceli robiť Inkvizítora v mojom prípade. Ak by ste dovolili inému inkvizítorovi spraviť túto prácu, nemusel by som čakať desať dní v cele na súd a nemrhal by som dnes vaším časom.“

Harry sa znovu pozrel do Crouchových očí a uvidel tam tenko zakrytú zlosť. Potom kútikom oka zbadal známu tvár nachádzajúcu sa o niečo vyššie nad porotou. Rita Skeeterová. Nechávala svoje bleskové brko lietať po pergamene, keď sa stretla s Harryho pohľadom. Hodil po nej malým úsmevom. Zbadal, že úplne sčervenela... ale stále s ním udržiavala očný kontakt. Ona flirtuje so šestnásťročným väzňom súdeným za vraždu! pomyslel si neveriacky. V poriadku... môžem sa prebozkávať až do tlače. Nemôže ublížiť mať ju na svojej strane...

Ale keď sa pozrel späť na Croucha, stratil sa ten úsmev, čo predtým hádzal po Rite. Crouch vyzeral oveľa odhodlanejšie a hrôzostrašnejšie ako Uhorský ostrorožec ktorému Harry čelil v Trojčarodejníckom turnaji.

„Áno, pán Potter,“ prikývol múdro, klobúk sa mu kýval na hlave, „ja som trval na tom, že si zoberiem prípad šestnásťročného teenagera, ktorý chladnokrvne zavraždil svoju vlastnú matku, bývalú Aurorku.“

Harry začal vstávať, ale zistil, že nemôže - bol príliš tesne priviazaný k stoličke.

„Ja som ne...“ začal nahnevane hovoriť, ale potom sa frustrovane zastavil. Znova sa pozrel na porotu. „Povedal som, že som prišiel dobrovoľne, aby som sa pokúsil očistiť svoje meno. Môžem povedať súdu, čo presne sa stalo?“ Crouch sa ľahko uklonil a ustúpil na stranu. Posadil sa na lavicu vedľa štíhleho mladého čarodejníka, ktorý veľmi rýchlo zapisoval poznámky.

„A... môžem stáť pri predkladaní svojho prípadu? A preukázať tak úctu k súdu?“ Harry sa pozorne pozeral na Crouchovu tvár. Ministrove oči rýchlo prebehli po miestnosti. Hodnotili reakciu davu na túto žiadosť. Harry sa tiež rýchlo poobzeral. Vyzeralo to, že má sympatie väčšiny zhromaždených. Pohybom Crouchovho prsta sa uvoľnili putá okolo Harryho rúk. Postavil sa. Snažil sa ignorovať pohyb svojho žalúdka. Do pekla aj s údenáčmi, pomyslel si. Momentálne si želal, aby si dal trochu čaju a toastov na raňajky.

Každopádne, zdvihol bradu, svojimi očami prešiel po miestnosti. Hovoril ku každému človeku, čo tam bol. Snažil sa držať svoj hlas pevným, kým prosil o svoju slobodu a pokúšal sa ospravedlniť to, čo čarodejnícky zákon označoval ako neospravedlniteľné. Vykúzliť kúzlo, ktoré spôsobí, že niekto zomrie... úmysel nikoho nezaujímal.

„Všetko to začalo,“ Harry povedal celej miestnosti, „v tú noc, keď môjho otca zavraždil Voldemort ...“ Harry sa zastavil, ako začul davové zalapanie po dychu po tom čo použil TO-MENO, ale Minister využil tejto pauzy.

Crouch vyskočil na nohy.

„No tak, pán Potter! Ako už bolo povedané, len strácate čas súdu! Hovoríte mi, že sa musíte vrátiť späť skoro šestnásť rokov, aby ste vysvetlil vraždu svojej matky?“

Harry sa na neho ostro pozrel.

„Budeme strácať menej času, ak ma nebudete stále prerušovať.“ Oči sa mu zastavili na Crouchovi. Nakoniec si Crouch znova sadol. Ustúpil.

„Ako som hovoril... môj otec bol zavraždený Voldemortom...“ ďalšie lapania po dychu, „...keď som bol ešte malé dieťa. Voldemort sa snažil zavraždiť aj mňa a moju matku, ale to čo v skutočnosti chcel, bolo ma naverbovať, keď budem dostatočne starý. Ušetril môj život aj život mojej matky, ak mu sľúbi, že jedného dňa sa stanem jeho sluhom.“

Teraz sa Crouch už otvorene smial.

„A prečo by chcel naverbovať bábätko?“ odfrkol si. Harry sa na neho vyrovnane pozrel.

„Pretože veštica vyslovila proroctvo o páde Voldemorta a on bol presvedčený, že som jedným z tých, ktorých sa toto proroctvo týka.“

Crouch ho zase prerušil a začal sa hrubo rehotať.

„Vy? A prispieť k pádu Vy-Viete-Koho? Ťažko. A ak by to tak bolo, prečo vás nechal nažive?“

„Nie je dôležité, že vy si to nemyslíte,“ blahosklonne mu odpovedal Harry. „Dôležité je len to, čo si myslel on. On patrí medzi veľkých zástancov hesla – Drž si svojich priateľov blízko, ale nepriateľov ešte bližšie. Chcel byť schopný ma kontrolovať a dávať na mňa pozor.“

Harry sa pozrel na nevlastného otca, ktorý bol dosť bledý a nervózny. Neboj sa tati, chcel mu povedať. Nepoviem im o tebe nič...

„Pri poslednom zimnom slnovrate,“ pokračoval ďalej, „som bol konečne zasvätený. Prenášadlo mi bolo doručené do Rokfortu a ja som ho použil, aby som sa dostal na stretnutie, kde som sa stal Smrťožrútom.“ Zatiaľ neklamal... technicky. Nechcel priviesť stopu k svojmu otcovi, najlepšiemu priateľovi a otcovi najlepšieho priateľa, ktorý boli technicky všetci smrťožrúti. Klamstvo malo prísť teraz.

„Behom stretnutia sa nestalo nič nepredvídateľné... našťastie. Voldemort po mne nechcel, aby som spravil nič ilegálne, aby som dokázal svoju lojalitu. To prišlo až neskôr. Bol som z prijatia medzi smrťožrútov taký znechutený, že som dostal chuť rebelovať. Chcel som spraviť niečo, o čom som vedel, že by Voldemort nenávidel. Myslel som, že Rada školy spravila v minulosti hroznú chybu, keď pred rokmi zakázala u muklov narodeným navštevovať školu, tak som vymyslel plán na generálny štrajk proti zákazu. Štrajk zabral a oni súhlasili prijímať opäť do školy u muklovnarodených. Ale pretože som bol u Voldemorta známy ako lojálny smrťožrút, nemohol som oficiálne viesť štrajk. Presvedčil som Rona Weasleyho, aby ho viedol. Bol prefekt a nebol v Slizoline. Nanešťastie ako bol štrajk skončený, dostal som svoju prvú úlohu ako Smrťožrút – mal som zabiť Ron Weasleyho... kvôli tomu, že organizoval generálny štrajk.“

Harry sa pozrel na Rona. Ten sa ale s jeho pohľadom nestretol, len sa otočil späť k Dumbledorovi hneď vedľa neho. „Samozrejme som nemal v úmysle ho zabiť. Okrem toho som sa cítil dosť zle z toho, že bol označený za cieľ, pretože som to bol ja, kto vymyslel štrajk. Ja som ho požiadal o to, aby bol na verejnosti jeho vodcom. Nevedel som ako z toho von a potom, asi o dva týždne neskôr niekto... pravdepodobne niekto z Rokfortu... uniesol môjho brata Stuarta ako varovanie pre mňa: pokiaľ nezabijem Rona Weasleyho tak sa niečo hrozné stane môjmu bratovi. Musel som zabiť Rona Weasleyoho, lebo inak by sa niečo hrozné stalo môjmu bratovi.

To... sa stalo ten deň o niečo skôr, keď bol Rokfort zasiahnutý tou strašnou snehovou búrkou. Ginny Weasleyová a ja sme sa prechádzali okolo jazera, keď nás táto smršť zasiahla. Stratil som ju v tej búrke. Podarilo sa mi nájsť cestu do metlobalovej prezliekárne a ukryť sa tu. Ona tam ale neprišla a stále ju nebolo nikde vidieť. Vrátil som sa do hradu a povedal som to Ronovi. Navrhol som mu, že ľudia, vrátane mňa, ju pôjdu hľadať, ale že on by mal využiť príležitosť sa ukryť. Mal ju ísť hľadať a pritom sa tiež stratiť. Vyrastal som na Rokforte, keďže moji rodičia boli učitelia. Poznám všetky možné tajné miestnosti a chodby. Vedel som o mieste, kde sa mohol skryť a mohol som mu tam odnášať jedlo. Takto by si Voldemort mohol myslieť, že Ron je mŕtvy a mne by mohol dať pokoj. Vrátili môjho brata, ale kvôli zdedenej porfýrii bol vo veľmi zlom stave. Skoro štrnásť dní bol v púšti... na skoro najhoršom mieste na svete pre niekoho s fotofóbiou...eee... citlivosťou na svetlo... bol prakticky mŕtvy, keď nám ho vrátili. A o pár dní... zomrel. Nie dlho po pohrebe, Ron vyšiel zo skrýše, aby sa so mnou porozprával a niečo strašné sa stalo. Videl ho jeden smrťožrút, ktorý už teraz vedel, že nie je mŕtvy.“

 „Videl ho smrťožrút? Kde?“ žiadal odpoveď Crouch.

„V prázdnej učebni.“

„Myslíte v Rokforte? Smrťožrút v Rokforte? Myslel som si, že vy ste bol jediný smrťožrút v Rokforte.“

Harry stiahol pery do tenkej línie.

„Je tu ďalší. Učiteľ.“

Zalapanie po dychu sa ozvalo z davu. Crouch sa predklonil, prižmúril oči, akoby bol presvedčený, že to Harryho prinúti odpovedať.

„Kto?“

„Profesor Binns. Učiteľ Dejín mágie.“

„Ako to viete?“ vyštekol Crouch.

„Videl som ho na svojej iniciácii. Uvidel som len dve tváre vedľa Voldemorta,“ klamal, „väčšina ľudí malo masky alebo inak zakrývali svoju identitu. Ale jeden z dvoch ľudí, ktorých som videl, bol určite profesor Binns.“

Harry čakal, že sa ho spýta, kto bola druhá osoba, ale Crouch len zavrčal: „Pokračujte.“

„Čoskoro po tomto stretnutí som dostal tento list,“ naznačil Harry Dracovi. Ten vstal a nepravidelnou cestičkou, ktorá sa vytvorila medzi divákmi niesol list - habeas corpus. Harry ho od neho zobral a podal ho Crouchovi, ktorý ho nahlas prečítal celému zhromaždeniu. Hneď ako skončil sa ponad list pozrel na Harryho.

„A?“ posúril ho.

" „No... moja mama vedela o tom, že som bol požiadaný, aby som zabil Rona. Povedal som jej, čo sa stalo pri prijímaní, aj o tom, že mám zabiť Rona. Pomáhala mi ho skrývať a tak som jej aj ukázal tento list. Navrhla, že by sme mohli transfigurovať mŕtve zviera, aby vyzeralo ako jeho telo a jeho premiestniť niekam mimo hradu na nejaké bezpečné miesto. Znelo to ako dobrý nápad, tak som s tým súhlasil. Mala neviditeľný plášť, ktorý hodila cez Rona, takže nás nikto nemohol vidieť ako s ním odchádzame z hradu. Išli sme do tej jaskyne na úpätí, aby sme stretli jej priateľa, ktorý mal Rona premiestniť niekam do bezpečia.“

 „Kto bol tento priateľ?“

„Žiaden priateľ nikdy nebol. Ale k tomu sa ešte dostanem. Ako sme odchádzali z hradu, môj najlepší priateľ Draco Malfoy nás dobehol a chcel vedieť, že čo robíme. Samozrejme, nemohol vidieť Rona. Nikdy som mu nič nepovedal o tom, že som mal za úlohu ho zabiť alebo o tom, že som ma prijali medzi smrťožrútov. Moja mama povedala Dracovi, že ideme k úpätiu popozerať sa po nejakých prísadách do elixírov a navrhla mu, nech ide s nami. Bol som prekvapený, lebo som nechcel, aby vedel, že som mal zabiť Rona a Ron bol stále na žive. Nemohol som sa ale o tom rozprávať s mojou matkou, keď tam bol Draco a tak sme štyria kráčali k úpätiu. Draco nemohol vidieť Rona.“

 „Keď sme sa dostali do jaskyne a vošli dnu, Draco bol prekvapený aké prísady do elixírov sa tu môžu nachádzať okrem nejakých húb a keď si Ron dal dole neviditeľný plášť, tak bol skutočne šokovaný. A bol ešte viac prekvapený, a ja tiež, keď ich moja matka obidvoch odzbrojila. Vyšlo najavo, že si myslela, že to, že s nami pôjde Draco je veľmi príhodná vec, pretože ho zamýšľala použiť ako páku.“

„Páku?“ spýtal sa Crouch, obočie stiahnuté.

 „No... ukázalo sa, že nekontaktovala žiadneho svojho priateľa. Rozhodla sa, že nechce, aby môj ďalší brat alebo sestra boli zabití len preto, že som nezavraždil Rona Weasleyho a tak mi povedala, že chce, aby som to skončil, lebo ak nie tak bude mučiť môjho najlepšieho priateľa – Draca Malfoya. Ja... ja si myslím, že ešte stále bola zronená zo smrti Stua. Myslím tým, že nerozmýšľala celkom jasne. Len sa snažila ochrániť svoje deti. Ale ja nie som vrah... povedal som jej, že nezabijem Rona... povedal som jej, že nájdeme iný spôsob ako sa dostať z tejto situácie. Prešiel som medzi ňu a Draca tak, aby on mohol utiecť a bežať pre pomoc. Tak sa potom rozhodla, že ak ma nemôže donútiť zabiť Rona vyhrážaním sa môjmu najlepšiemu kamarátovi, tak ho môže zabiť sama. Tak by som to nemusel spraviť ja a jej ďalšie tri deti by boli v bezpečí. Ja som jej to ale nemohol dovoliť a keď už povedala polovicu smrtiacej kliatby... tak vtedy som ju odzbrojil.“

Odmčal sa... hlas sa mu zasekol v hrdle. Mal pocit, ako keby hovoril celý deň. V súdnej sieni bolo také ticho, že by bolo počuť spadnúť špendlík na zem.

„Ja... musel som byť dosť mimo, pretože ona odletela skutočne rýchlo a silno sa udrela o stenu jaskyne. Trafila hlavou akurát na ostrý výbežok... toto je myslím to, čo sa stalo...“ Nedokázal pokračovať bez krátkej pauzy. „Nikdy som jej nechcel ublížiť, nieto ju zabiť,“ dusil sa cez slzy. „Mohla ale zabiť Rona Weasleyho, ak by som ju nezastavil. Ona bola len žiaľom zasiahnutá matka, ktorá sa snažila chrániť svoje deti. Nemyslela jasne. Vo svojom srdci nebola vrahom... alebo aspoň... ja som nechcel, aby bola...“

Crouch mu dal chvíľu na spamätanie. Posadil sa späť na kraj stoličky, utieral si oči krajom svojho habitu, potom, čo dal dole okuliare. Ako si nasadil späť okuliare, tak sa znova postavil. Snažil sa chytiť späť svoj dych a všimol si, že sa minister mágie na neho usmieva.

„No, pán Potter... Toto je určite dosť zaujímavý a nápaditý opis, ale ja ťažko môžem súhlasiť, keď vieme aké sú dôkazy vo vašom prípade.“

„Nápaditý! Ale...“

Crouch tleskol svojimi rukami a zlaté reťaze znova vyšli zo stoličky a stiahli Harryho dole, opäť pripevnili jeho ruky a nohy k stoličke. Harry chvíľu bojoval s putami, ale všimol si, že niektorí sudcovia sa na neho pozerajú podozrievavo a tak prestal.

„Teraz si vypočujeme trochu odlišnú verziu toho, čo sa stalo. Budeme ju počuť od... Ronalda Weasleyho!“

Harry si vydýchol. Ron mu môže pomôcť... povedal, že mu pomôže. Harry sa prestal zmietať a pozrel sa na Rona. Venoval mu malý úsmev a prikývnutie. Ron sa ale nestretol s jeho očami, ale postavil sa na svojom mieste vedľa Dumbledora. Bol očividne nervózny.

„Takže pán Weasley,“ začal Crouch. „Je pravda, že keď ste boli nezvestný, tak ste boli ukrývaný na Rokforte Harrym Potterom, pretože vás nechcel zabiť ako povedal, že mu bolo prikázané?“

„No... neviem, či mu niekto povedal, aby ma zabil alebo nie. Ale bol by som prekvapený, keby ho k tomu musel niekto nútiť... nikdy sme spolu nevychádzali.“

 „Chápem. Tak kde ste boli počas snehovej búrky, v ktorej sa stratila vaša sestra?“

„Tak... aby som to povedal správne musíte pochopiť, čo sa dialo medzi mojou sestrou a Potterom. On bol ňou posadnutý, odkedy sa pamätám. Všade ju sledoval, písal jej básne... bolo to trochu choré... vážne. Ona by ho nikdy ani nepozdravila. Keď sme konečne prišli na to, že profesorka Evansová je jeho matka, tak mi to začalo dávať trochu zmysel...“

„Ako to?“

No... podobali sa na seba. Iné oči ale obidve mali dlhé ryšavé vlasy, podobná výška... výzorová podoba... vážne... ale očividne to Pottera zaujalo.“

Harrymu padla sánka. Čo to pokúša naznačiť?

„Zaujímavá teória pán Weasley. Ale ja som nadobudol dojem, že pán Potter si s matkou skôr nerozumel.“

 „Ah áno, úplne. Myslím tým, že jedného dňa sme všetci prišli na to, že profesorka Evansová je jeho matka. Stalo sa to tak, že jeho najlepší priateľ povedal poznámku na obede o tom, ako v ten deň profesorka Evansová vyzerá. Nepočul som ju, ale Potter začal kričať a vrieskať a bolo celkom zjavné aký typ poznámky Malfoy povedal. Potter povedal, že sa ho to skutočne dotklo, pretože Malfoy vie, že ona je jeho matka. Nie ako Zabini, ktorý o nej hovorí poznámky pričom neviem nič bližšie. Myslím... je to jedno z takých pravidiel nie? Chalan nehovorí o matke druhého chalana takýmto spôsobom. Nie je to v poriadku.“

 „Akým spôsobom, pán Weasley?“

Ron sa začervenal.

„Viete... ako o dievčati ktoré sa vám páči.“ Na moment sa pozrel smerom k Dumbledorovi a Harry si všimol, že ten skoro nevšimnuteľne prikývol. On to s ním nacvičil, uvedomil si Harry. Dumbledore mu povedal, čo má hovoriť.

 „Každopádne,“ pokračoval Ron, „ďalšia vec ktorá sa udiala, bolo to, že sa Potter postavil doprostred Veľkej siene a povedal celej škole, že Evansová je jeho matka a že sa vydala za profesora Snapa. Nato mu prikázala nech ide s ňou do jej kabinetu. Niečo jej odsekol, ale vyšiel von a ona za ním. Mohli by ste povedať, že budú mať veľkú hádku...“

 „Čo?“ Skríkol Harry. „Nemôžeš vedieť, čo sa stalo...“ začal hovoriť, ale nebol schopný pokračovať. Taký bol šokovaný. To bolo vtedy keď sa on a jeho mama zmierili. Povedal jej, že ju miluje... A Ron to prekrúti, ako keby to bolo niečo mrzké. Crouch Harryho ignoroval.

„Vari sa pán Potter a jeho matka často nehádali?“

„No... neviem o tom. Ale často na neho bola na Elixíroch nepríjemná. Vždy ho hodnotila horšie alebo mu odoberala body.“

Všetko, čo mohol Harry robiť, bolo pozerať sa neveriacky na Rona.

„Dobre,“ povedal Crouch, mnul si svoju bradu a chodil. „A čo vaša sestra?“

" „No... my sme si mysleli, že ju už prestal otravovať, ale potom ju raz priviedol na ošetrovňu. Povedal, že ju našiel na úpätí schodiska vo Veľkej Sieni. Mala naozaj škaredé vnútorné zranenia, o ktorých madam Pomfreyová vyhlásila, že k nim nemohla prísť spadnutím zo schodov. A Potter tam bol po celý čas. Sedával vedľa nej ako sa zotavovala.“

„Hmm... Takže... Pán Potter bol ten, kto ju našiel, veľmi škaredo zranenú takým spôsobom, ktorý sa nedal vysvetliť pádom zo schodov, po skoro štyroch rokoch skoro nepretržitého odmietania jeho osoby vašou sestrou?“

„To je pravda.“

„A čo by ste povedali o tej snehovej búrke?“

 „No, on si ju odchytil a spýtal sa je, či by sa nešla prejsť. To bolo vtedy, keď sme končili s tým divným zahrievacím kúzlom. Myslím, že sa ho chcela zbaviť raz a navždy, ale aj odmietnuť ho jemne. Ona bola proste taká. Nikdy nikoho neodmietla. Kým boli vonku, ochladilo sa a začala husto snežiť. Veľa prefektov a profesorov ich išlo hľadať, ale búrka bola tak strašná, že sme sa museli vrátiť spať na hrad. Ja som to nevedel zniesť. Nemohol som spať, vediac, že ona je niekde tam vonku. Tak som išiel von sám, ale trochu som sa stratil.

Nakoniec som prešiel celý les a skončil som v muklovskej dedine Rhynie. Našiel ma jeden policajt a vzal ma do nemocnice v Huntly, čo je najbližšie veľké mesto. Rhynie je blízko Clashindarrochského lesa. Počul som, že ľudia ho nazývajú Clash. Zjavne je tam veľa lyžiarskych trás. Myslím, že je to v skutočnosti rovnaké miesto ako s náš Zakázaný les. Ale na polceste v Clashi, nemagické bytosti budú odpudené antimuklovskými zaklínadlami a rozhodnú sa ísť späť. Zjavne sa v lese často strácali hlúpi turisti, ktorí sa rozhodli ísť lyžovať po lesných cestičkách a nevrátili sa načas do dediny.

Myslím, že to boli asi tri týždne, kým ma konečne nechali vstať a začať chodiť. Po prvé, nemohol som im povedať, kde žije moja rodina a kam chodím do školy, pretože moji rodičia nemajú telefón, ich dom nie je v muklovskom poštovnom systéme a Rokfort nie je na mape. A aj keď som sa im snažil vysvetliť, že žijem v tom veľkom hrade na druhej strane Clashu, nikto mi nechcel uveriť. Mysleli si, že trpím stratou pamati, keď som im nevedel povedať toľko dôležitých vecí. Nechcel som im povedať svoje meno, tak predpokladali, že som zabudol aj to. Veď, pozrite na toto.“

Vzal niečo, čo vyzeralo ako zložené noviny z vrecka svojho habitu a podal to Crouchovi do rúk. Crouch sa na to pozrel s veľkým záujmom.

„Toto asi rád uvidíte, pán Potter.“

Harry vzal tie noviny do ľavej ruky, držiac to nemotorne, keďže jeho ruka bola priviazaná ku stoličke. Boli to muklovské noviny z Huntly, Aberdeenshire a s fotografiou Rona opísaného ako mladého muža, ktorý bol nájdený políciou ako sa potuluje blízko Rhynie a ktorý si nevie spomenúť na svoje meno alebo školu. Ktokoľvek kto by ho spoznal, mal s touto informáciou zavolať do Nemocnice Gordon-Huntly. Keď Harry otočil stranu, zbadal články o miestnej škole, bazáre organizovanom farnosťou, debatu či je potrebné zaviesť semafory na určitej križovatke, niečo o nedávnej návšteve Princeznej z Walesu (Harry sa nad týmto musel pozastaviť)... Vyzeralo to celkom legitímne. Problém bol, Harry vedel, že je to falošné. Začal sa triasť... robil Dumbledore všetko preto, aby mu zabránil opraviť časové línie? Harry nemohol uveriť, že jeden z ľudí, s ktorým mohol vždy rátať, sa mu mohol takto obrátiť chrbtom...

Ron pokračoval s príbehom. „Nakoniec sa mi podarilo nájsť svoje oblečenie a vytratiť sa ráno zadným vchodom a vrátiť sa do Rhynie a do lesa. To bolo dvadsiateho piateho. Mal som so sebou nejaké jedlo, čo som vzal z tácok pacientov a pokračoval som ku kraju Clashu. Konečne, keď som bol na kraji hory, už som mohol pomedzi stromy vidieť Rokfort a Rokville niekde v pozadí. Tiež som videl niečo zvláštne, vyzeralo to ako Potter, Malfoy a moja sestra kráčajúci spolu v lese. To vyzeralo dosť divne, tak som sa rozhodol ich sledovať. Po chvíli mi bolo jasné, že to bola Profesorka Evansová a nie moja sestra. Vtedy ma zbadali. Profesorka Evansová mávala rukami a kričala o pomoc, ale Potter ju umlčal nejakým kúzlom. Dobehol som ich a chcel som vedieť, čo sa deje a či moja sestra už bola nájdená. Dúfal som, že ak sa Potter vrátil z búrky, moja sestra možno tiež. Čo som ešte nevedel bolo, že moji rodičia ju už pochovali – spolu so mnou. Potter ma prinútil ísť s nimi do jaskyne. Ešte som nevedel, že primäl Malfoya, aby mu pomohol dostať jeho matku do jaskyne vydieraním. Teda, skôr jeho otca.“

„Vydieraním?“

 „Áno. Viete, že Potter je smrťožrút. To už povedal. Nie, že by som bol prekvapený. Povedal, že videl Malfoyovho otca na tajnej schôdzke a prinútil Malfoya, aby sa pripojil a pomohol mu zabiť jeho matku alebo pošle sovu s anonymným tipom o jeho otcovi na Ministerstvo.“

Harry by nemohol byť viac prekvapený. Ron práve z nejakého dôvodu kryje Draca, ale na druhej strane obviňuje Luciusa Malfoya.

„Samozrejme,“ pokračoval, „keby som bol býval vedel, že sa on vrátil z tej búrky a moja sestra nie... keby som bol býval vedel, že je to chladnokrvný zabijak a bol by som ostražitejší.“

Crouch prikývol, ale Harry konečne našiel slová.

„Prečo klameš? Iba si to vymýšľaš! Toto...“ hodil muklovské noviny na zem „...je falošné, a z nejakého dôvodu sa ma snažíš očierniť...“

 „Mám na vás použiť umlčovacie kúzlo, pán Potter?“ Crouch znel skoro znudene.

Harrymu sa točila hlava. Toto sa nemôže diať, hovoril si, toto sa nemôže diať...

„Čo sa stalo potom, pán Weasley?“

„No, vo vnútri jaskyne, Potter odzbrojil mňa a Malfoya. Potom sa jeho matka snažila odzbrojiť jeho, ale podarilo sa mu to ako prvému. Pravda je, že zomrela tak, že si udrela hlavu o stenu jaskyne, keď ju odzbrojil. O tom neklame. Nebola to smrteľná kliatba.“

„Čo myslíš tým, že neklamem o tom? Tiež neklamem o tom, že sa ťa snažila zabiť a že som ti zachránil tvoj poondiaty život!“

Ron sa naňho pozrel bez záujmu.

„Kde je moja sestra? Moja sestra, ktorá ťa odmietala, znovu a znovu...“ spýtal sa ticho.

 „Vieš veľmi dobre...“ Harry začal, ale potom si uvedomil, že nemôže prezradiť Ginnynu polohu alebo či je ešte stále nažive. Bol nahraný. Sklonil hlavu a oprel si ju o ruku, ktorá bola priviazaná o stoličku. Vedel Ron, že Ginny nebola nikdy tehotná? Alebo to príhodne zabudol Dumbledore Ronovi povedať? „Nezabil som tvoju sestru,“ zavzlykal do svojho rukáva. „Neplánoval som zabiť moju matku... to bola nehoda... snažil som sa zachrániť ti život...“

Počul ako Crouch hovorí Ronovi: „To by bolo všetko, pán Weasley. Ďakujem a je mi ľúto vašej straty.“ Harry zdvihol hlavu, Ron sa posadil späť vedľa Dumbledora. Crouch sa otočil k Harrymu. „Tak, pán Potter. Vaša historka je fascinujúca. Nanešťastie, pán Potter, je plná medzier a ani neviem kde začať. Možno by sme mali vypočuť niekoho, kto by mohol priniesť trochu svetla do toho, aký motív vás viedol k vražde vlastnej matky...“

„Motív?“ zašepkal znepokojene.

"Sirius Black!" Crouch zavolal a Harryho krstný otec, ktorý sedel na druhej strane Dumbledora, vstal. Harry mal z toho zlý pocit, Sirius tiež sedel s Dumbledorom a po vypočutí Ronovho príbehu, Harry myslel, že vie čo očakávať.

Mýlil sa.

 „Môžete nám povedať niečo o vašom vzťahu s Lily Evansovou?“

Sirius sa začervenal.

„Bol som do nej zamilovaný. Roky. Nenávidel som, keď chodila so Severusom Snapom, keď sme boli v škole. On a ja sme spolu nikdy nevychádzali. Ale keď začala chodiť s mojim najlepším priateľom, Jamesom Potterom, musel som odložiť svoje pocity bokom a prijať ich vzťah. Bol som im svedkom na svadbe.

Potom, čo bol James zavraždený, sme ju obaja, Severus aj ja, chodili často navštevovať. Ale on bol ten, ktorý bol pri nej, keď rodila dcéru, bol tak trochu predo mnou. Potom, čo sa vzali, som znova prijal fakt, že ona a ja si nie sme súdení. Ale potom sa dvojičky narodili s porfýriou a ona sa na mňa začala stále viac a viac obracať pre pomoc a podporu. V poslednom roku a pol sa ich vzťah zmenil, začalo to byť neskutočne napäté a trávili polovicu času hádkami, čo robiť s úbohým Stuartom, ktorý na tom bol horšie ako jeho dvojča. Už sa rozhodli, že ich manželstvo bolo prakticky pri konci, aj keď stále predstierali, že sú šťastne spolu, keď boli doma a v Rokforte spali v rôznych izbách. Dohodli sa, že každý môže vídať iných, ak tak chceli, pokiaľ tak robili diskrétne a nedali deťom najavo, že niečo nie je v poriadku.

Keď mi to povedala, vzal som to ako znamenie a povedal jej, že moje pocity k nej sa nikdy nezmenili... Aj keď to bolo trochu trápne priznať sa, že som bol zamilovaný do svojej priateľky tak dlho, nevadilo to, pretože ona – no, ona sa priznala, že moje pocity opätuje. Nechceli sme to držať pred Severusom v tajnosti, tak sme mu to povedali a on nám iba pripomenul, aby sme boli opatrní. Nevyzeral veľmi nadšene, ale tá „dohoda“ bol jeho nápad...

A potom– no boli sme neopatrní jedného dňa a Harry nás uvidel spolu v dome v Rokville. Mysleli sme, že všetci ostatní išli na vianočné nákupy... Iba sme jeden druhého objímali – oblečení, musím poznamenať – ale Harry bol úplne besný. Bez použitia prútika otvoril dvere tak násilne, že sa rozpadli na dvoje, keď narazili do steny. A to hovorím o starých, trojpalcových, pevných dubových dverách. Potom odbehol niekam a nevrátil sa niekoľko hodín. Keď sa vrátil, Severus mu vysvetlil ich manželstvo a náš vzťah.

Odvtedy sa ku mne Harry správal odlišne. Som jeho a jeho sestry krstný otec a vždy sme mali dobrý vzťah. Nejako... rozhodol sa pridať sa na stranu svojho nevlastného otca, mám na mysli, že Severus nebol nadšený, ale prijal náš vzťah. Ostali manželmi, aby zachovali stabilné rodinné prostredie a rodinný život pre svoje deti, a hlavne pre choré dvojičky.“

Crouch otočil prenikavý pohľad na Harryho, ktorý sa cítil neskutočne bezmocný a nevedel dokázať skryť nepokoj zo svojej tváre. Dopekla, pomyslel si, snažia sa naznačiť, že som chcel svoju matku pre seba alebo pre svojho otca? Nemal slov na to, čo Sirius povedal. Nemohol sa hádať o pravdivosti výpovede, keďže všetko povedané bola pravda, v jasnom kontraste k Ronovmu príbehu. A tá časť o rozbitých dverách neznela teda moc dobre.

Crouch pozoroval Harryho iba chvíľu a potom sa obrátil späť k Siriusovi.

„Bolo by možné povedať, že ste sa obávali o svoj život, profesor Black? Že ste sa obávali, že váš sa krstný syn pokúsi potrestať za váš vzťah k jeho matke?“

Harry sa znova pokúsil dostať z pút, kričiac na Siriusa skoro nepríčetne, „Nikdy som nespravil nič, čo by ťa ohrozovalo...“

„No, vlastne... nie, nič konkrétne. Ale celý posledný semester sa správal podivne. Zrazu začal predvádzať rôzne magické schopnosti, ktoré nikto z nás predtým nevedel, že by mal a veľmi rýchlo sa zdokonalil vo veľmi zložitých kúzlach. Novinky o patronusovi, ktorého vyčaril sa rozšírili po celej škole ako povodeň...“

Crouchove obočie sa zdvihlo, na chvíľu miznúc pod jeho klobúkom.

„Patronus?“ povedal užasnuto. „Niekto v šiestej triede v škole... vlastne niekto stále v škole, vyčaril Patronusa?“

Sirius prikývol. „Študovali prízraky počas Čiernej mágie a Harryho sa premenil na dementora. Hneď ako sa to stalo, vyčaril Patronusa a dementor sa k nemu nemohol dostať.“

Crouch sa znova obrátil na Harryho podozrivo.

„Zaujímavé, no nie pán Potter, že keď sa stretnete s prízrakom, zmení sa na dementora. Ešte viac zaujímavé ale je, že ste si už dali námahu a naučili sa ako sa mu ubrániť...“

Harry sa triasol. Naozaj chcú otočiť práve toto proti nemu? Bol naozaj pyšný na svojho Patronusa a nikdy nezabudne na prvé stretnutie s dementorom vo vlaku do Rokfortu v treťom ročníku v jeho druhom živote... Naozaj sa Crouch chystal použiť každý detail z jeho života v posledných šiestich mesiacoch ako dôkaz proti nemu? Že využíva čiernu mágiu a že je vrah?

Crouch sa otočil späť k Siriusovi.

„Ďakujem profesor Black. To by bolo zatiaľ všetko. Boli ste nám veľmi nápomocný a takisto je mi ľúto vašej straty.“ Sirius prikývol a posadil sa. Harry cítil zúfalstvo, horšie ako hocičo čo v ňom kedy dementori vyvolali, ako sa prikráda do jeho srdca a drží ho silne, tak že sa musí namáhať aby mohol ďalej bojovať.

Zvyšok svedectiev nevnímal celkom ostro. Jeho otec sa postavil a povedal veľa podobných vecí ako hovoril Harry. Vyvracal Ronov príbeh a vyhlásil, že Harry sa mu zveril v tom, že ukrýva Rona. Zdôrazňoval ako veľmi bol Harry rozrušený, keď sa stratila Ginny v búrke. Draco spravil to isté, poprel, že by ho Harry niekedy vydieral a poprel, že jeho otec je smrťožrút. Crouch spravil veľmi neveriacku grimasu hneď, ako toto Draco povedal. Harry svoje oči neodtrhol od Dumbledora po celú dobu ako rozprávali, zazeral na neho. Cítil sa čoraz viac nahnevanejšie. Musím to napraviť! A vy ma nezastavíte!

Lenže... on ho zastaviť mohol. On tu teraz mohol len tak sedieť, ticho a skromne, predstierať pred celým svetom, že je len starý rokfortský školník. Pričom veci, ktoré robil za scénou, spôsobili rozpad Harryho sveta.

Napokon, Longbottomovci dosvedčili, že ich zavolal Sirius Black, pretože videl Lily odchádzať zo školy s Harrym a Dracom a obával sa o jej bezpečie. Najmä potom ako zmizlo to Weasleyovské dievča, ktoré bolo v jeho fakulte. Každý vedel, že Harry ňou bol roky posadnutý a naposledy bola videná v jeho spoločnosti. Tiež nezabudli podotknúť, že podozrievali Harryho, že má niečo dočinenia s Ginniným zmiznutím... ich veľmi múdry syn Neville, ktorý bol na jednom alebo dvoch schôdzkach s Ginny, prvý prišiel s týmto podozrením. Harry sa opäť napol proti svojím putám.

 „Ona nikdy nespravila niečo také!“ vykríkol náhle, neschopný sa zastaviť. Gemma Longbottomová, ktorá práve rozprávala, sa na neho pozrela s triumfom v očiach. Harry dosadol späť do stoličky, pripichnutý tými nenávistnými očami. Frank Longbottom následne povedal Crouchovi, že sa okamžite premiestnili do upätia vedľa obce.... ktoré už nebolo pozemkami Rokfortu... a keď prišli do jaskyne a vošli, Severus Snape kľačal vedľa svojej mŕtvej manželky.

 „Najprv,“ rozprával, „som predpokladal, že ju zabil sám. A teraz, keď vieme, že mala milenca, mal zjavne motív... Ale mladý pán Potter nám na mieste povedal, že to bol on, kto to spôsobil. Stále som si ale nie istý, že či nekryje svojho nevlastného otca...“ Pozrel sa priamo na Severusa Snapa, zatiaľ čo mu Harryho otec bez mihnutia oka pohľad opätoval. „Ale...“ pokračoval, „vyzerá to tak, že profesor Snape má alibi a pán Weasley videl Pottera, jeho priateľa a matku ísť k úpätiu samých a my sme si neochotne priznali, že profesor nezabil svoju ženu.“

 „Takže...“ povedal Crouch a zamračil sa, „ste si absolútne istý, že Severus Snape nebol v žiadnom ohľade komplicom vo vražde jeho ženy?“

„No...“ Longbottom odpovedal po chvíli, „nezachádzal by som tak ďaleko.“

„Nemal s tým nič spoločné!“ vykríkol Harry náhle, keď uvidel ublížený pohľad na otcovej tvári. „Absolútne ju miloval, preto ju nechal ísť. Chcel, aby bola šťastná...“ odmlčal sa. Jeho otec sa obrátil k nemu zachmúrene a pokrútil hlavou. Harry vedel, že si kope vlastný hrob...

Cítil sa, akoby sa prebúdzal zo sna, keď Crouch, vyhlásil na dnešný deň pauzu. Porota si na druhý deň ráno vypočuje záverečné reči a potom vynesú verdikt. Tentoraz, keď prišli dementor, i aby ho odviedli preč, Harry sa ani neobťažoval pokúšať sa dávať nohy pod seba. Nechal svoje špičky šúchať sa po starodávnej kamennej podlahe. Hlavu mal zvesenú. Hodili ho do cely a on sa poskladal na zem, kde zostal ležať.

Bolo mu šestnásť... a už bol zlomeným človekom.

=== koniec 2. časti ===

Kapitola 13

Spravedlnost

Část 3

Harry už se ani neobtěžoval proměnou ve zlatého grifina. Ležel, zcela vyčerpaný bůhvíjak dlouhým pláčem, stočený na studené kamenné podlaze. Jídlo bylo kouzlem naservírováno skrze dveře před drahnou dobou; vlažná polévka již úplně vystydla a chléb nejspíše rovnou zkameněl. Harry je apaticky pozoroval. Náhle zaslechl kohosi přijít před jeho celu. Blesková ochrana vstupu byla odstraněna a dveře se otevřely.

Vešel Draco.

„Deset minut,“ oznámil strážný nezúčastněně a znovu zamkl. Harry hleděl na svého přítele pohaslýma očima. Tohle bude tichá desetiminutovka, usoudil. Na hovor se rozhodně necítil.

Jenže, když si Draco začal sedat na zablešenou matraci, Harry ho přeci jen varoval: „Tam ne. Židle je lepší, věř mi.“

Draco přikývl a přesunul se. Pak jen tiše čekal, než se Harry, smotaný na zemi o pár kroků dál, konečně posadil do tureckého sedu, očistil si skla brýlí hábitem a vzhlédl k návštěvě.

„Jsem totálně v háji, co?“

Draco se smutně usmál a přitakal. „Harry... nechápu to. Proč Weasley lhal? A ta povídačka, s níž se vytasili Longbottomovi...“

„Brumbál,“ odtušil Harry jednoduše.

„Brumbál? Co–“

„Bál se, že... prokecnu něco o ostatních agentech. Přísahal jsem, že to nehrozí, jenže on... mi k tomu nechtěl nechat ani příležitost.“

„Takže tě prostě obětoval? A pak Skrk řekne o tobě, že prý jsi chladnokrevný.“

Harry mu neprozradil, že Brumbála vedla především snaha zabránit Harrymu ve změně časových linií. Stejně je bude muset dát do pořádku, děj se co děj. Vyhodit ze sedla tento příšerný svět...

„Draco, slíbíš mi něco?“

Jeho nejlepší přítel se na něho vážně zahleděl. „Cokoli.“

„Jestli... jestli mě pošlou do Az...Azkabanu...“

„Nestraš!“

„Jenom říkám – jestli... prostě, pokud se to stane a ty se doslechneš o čemkoli pozoruhodném, co se mě týče... slib mi...“

„...jistě, Harry,“ zakoktal se Draco a Harry si povšiml, že se Dracovy oči začaly lesknout.

„...slib mi, že každý den zajdeš do té jeskyně. Opravdu každý. Choď v neviditelném plášti, aby si tě nikdo nevšiml, a nos s sebou ten deník.“

„Jaký deník?“ vyjevil se Draco a už vůbec nevypadal, že by se měl co nevidět rozplakat.

„Ten deník, co ti dal tvůj táta. Kams ho vůbec zašil?“

„Je... je v tajné přihrádce mého kufru. Jsem jediný, kdo ji může otevřít.“

„Výborně. Měj ho bezpečně schovaný. A pamatuj – jakmile zaslechneš cokoli pozoruhodného...“

Draco přikývl, zdálo se, že chápe. „V pořádku. Je mi to jasné.“

Harry kývl na oplátku, teď se slzy zase pro změnu začaly dobývat do jeho očí. „Super.“

V družném tichu na sebe delší dobu bezmocně hleděli. Pak se náhle dveře zhouply v závěsech, na prahu stál strážný v doprovodu dvou mozkomorů; smrtelný chlad projel Harrymu až do morku kostí...

„Konec, odchod! Tedy, pokud tu nechcete zůstat zamčený.“

Draco prudce zavrtěl hlavou a chvátal z cely, za dveřmi se ale krátce otočil. „Vyřídím Jamii, že... že...“

„Že ji mám rád,“ kývl. „A... a tu druhou taky. Moc.“

Draco znovu přitakal. „Zůstáváme dnes s tvým tátou v Děravém kotli. Nebyl na tom nejlíp. Řekl jsem mu, že se za tebou dneska zastavím. Chce přijít zítra.“ Strážný ho vytáhl do chodby, Harry ještě zahlédl, jak se Draco přikrčil před mozkomory, a dveře znovu zapadly.

Harry trávil nezáviděníhodnou noc spánkem v koutě cely. Nejprve spal v podobě grifina, ale pak se proměnil zpět v člověka, aby mohl sevřít v prstech baziliščí amulet. S očima zavřenýma a duší jakžtakž upokojenou sledoval vidinu Ginny, která seděla ve tmě před jedním z hradních oken, pozorovala hvězdy, pažemi objímala vlastní nohy a po tvářích se jí koulely slzy. A pak se k ní připojila jeho sestra a sklouzla jí paží okolo ramen. Jamie také plakala; přítelkyně se k sobě choulily a společně tiše štkaly. Harry toužil být s nimi – připadaly mu tak blízko, jako kdyby stačilo natáhnout ruku a dotknout se jich. Zdalipak se s nimi ještě někdy setkám?, přemítal.

Netušil, kdy konečně usnul, ale když se probral, cela vypadala stále stejně jako kdykoli jindy – i s tím mihotavým svitem věčných svic. U dveří ležel podnos se snídaní, naplněný obdobně co předchozího rána. Harry většinu jeho obsahu protentokrát přešel bez povšimnutí, vzal si pouze topinku s marmeládou a napil se pomerančového džusu. Pomocí zvěromágských schopností se ‚oholil‘ a prsty se pokusil vnést trochu ladu do své kštice. Upínal se k naději, že porota uvěří spíše jemu než Ronovi s Longbottomovými. Nakonec musí zvítězit nad Barty Skrkem, ministrem kouzel.

Dveře se náhle rozlétly a stejně jako u Dracovy návštěvy předchozího dne strážný zavrčel: „Deset minut.“ Tentokrát vstoupil Harryho nevlastní otec. Mladík vstal, aby se s ním přivítal.

„Ta–“ začal, ale Severus Snape ho vtáhl do své otcovské náruče a pak ho od sebe vzdálil na délku paží.

„Harry. Jak je?“

Oslovený stiskl rty do úzké linky a provedl pokus nasadit stoický výraz. „Dobře. Docela dobře.“ Prudce vtáhl vzduch nosem ve snaze vypadat smířeně. „Jsem připraven.“

Táta kývl. „Vím, že jsi.“ Sám vypadal, že toho mnoho nenaspal. Uštvané oči měl rámované temnými kruhy, jeho pleť byla nezdravě sinalá a Harry krátce zapřemýšlel, jestli si nezapomněl vzít porfyrický protilék. A jestli ho užívá Simon, když otec odjel do Londýna. Což mu připomnělo sourozence jako celek.

„Jak jsou na tom Simon s Jamií?“ zeptal se nejistě. „Ne...nenávidí mě?“

Otcova tvář se zkřivila bolestí a jeho paže objala Harryho ramena. „Jamie ti nic nevyčítá, Harry. Chápe, že to byla nehoda. A Simon...“ povzdechl si. „Víš... ten se ještě nepřenesl přes Stuovu smrt. A kdoví, jestli to vůbec někdy dokáže. Tohle přišlo tak brzy poté... zlobí se na tebe, to před tebou nechci skrývat. Ale i když ho to zřejmě bude držet docela dlouho, nečekám, že by to bylo natrvalo.“

Harry přikývl. Pokud byli Snapeové v něčem dobří, bylo to rozhodně dlouhodobé chování zášti. „A ty? Jak se daří tobě? Víš, jak včera... Sirius vytroubil do světa, že měl románek s mou matkou a žes to v podstatě schvaloval.“

Táta se zatvářil zavile. „Draco přede mnou schoval dnešního Denního Věštce. Stejně jsem ho nechtěl číst, ale mám teď pocit hraničící s jistotou, že ta reportáž z procesu musí být odporná.“

Harry přitakal. Bradavičtí učitelé skrývající existenci vlastního manželství, jejich syn odhalující veřejně rodinné vztahy, další bradavický učitel přiznávající formálnost onoho manželství a vlastní milostný poměr s tou ženou.

„Tisk miluje skandály,“ odtušil Harry bez špetky nadšení.

„Jistěže. A tohle je šťavnaté sousto: mladík, který nešťastnou náhodou vraždil, současný smrtijed z donucení, záhadná zmizení a sex... Kupodivu jsi z toho, dle Dracova dobrozdání, v tom článku vyšel jako jediná kladná postava. Škoda, že není v porotě.“

„Kdo?“

„Ta reportérka. Nějaká Rita Holoubková...“

Harry se téměř rozchechtal. Rita byla rozporuplnou osobou. Vemte na to jed, že ze souzeného vraha udělá jedinou zásadovou bytost v celém případu.

Dveře se znenadání znovu rozlétly. „Ty,“ ukázal strážný na Harryho tátu, „ven. Jednání začíná za čtvrt hodiny.“

Otčím mu vážně stiskl ruku. „Stojíme za tebou, Harry. Vím, že to zvládneš.“

Harry kývl a snažil se vsugerovat si něco sebedůvěry. Zbývající čtvrthodinu po otcově odchodu strávil neklidným přecházením po cele, mnutím rukou a přemýšlením, co by měl říkat. Když nadešel čas, strážný znovu otevřel dveře a Harry se zhluboka nadechl, než se k němu a mozkomorům připojil. Tentokrát do soudní síně došel po svých, v cíli své trudné pouti usedl do křesla souzeného, položil předloktí na područky, aby mohl být spoután, jak se také záhy stalo, a pozvedl svůj zrak k řadám přítomných kouzelníků a čarodějek.

Při vstupu ministra se všichni do jednoho na svých místech napřímili v očekávání věcí příštích. Přišedší sestoupil mezi řadami sedadel až na podlahu síně, pak se otočil a oslovil shromážděné.

„Mnozí z vás,“ zaburácel, „sem dnes přišli, aby se stali očitými svědky nastolení spravedlnosti. My všichni chceme spatřit, kterak se Spravedlnost ujímá své vlády. Zemřela milovaná matka. Bývalá bystrozorka. Uznávaná a ctěná profesorka lektvarů. Žena, jejíž předchozí manžel byl zavražděn nejtemnějším z černokněžníků, kterému nyní slouží i její syn, její vrah. –“ Opovržlivě se ohlédl po Harrym. „– To je on, ten který pošlapal památku obou svých rodičů, když před nimi dal přednost Pánovi zla. –“ Znovu svou pozornost upřel na porotu. „– Žádám, abyste uctili jejich odkaz odesláním jejich nezdárného vraždícího syna do vězení, do Azkabanu, přinejmenším na pětadvacet let. –“ Ukázal na Harryho. „– Jak jen byl vychytralý! Nepoužil na ni nepromíjitelnou kletbu, za jejíž použití spravedlnost žádá trest na hrdle. Za zabití jinou kletbou, a to i za zabití tímto nadmíru brutálním způsobem, můžete udělit maximálně pětadvacet let odnětí svobody, o což vás žádám. Sdělte Pánovi zla, že jeho nejmladší služebník už mu nadále nebude k dispozici a že totéž potká kteréhokoli z jeho smrtijedů, jenž by mi zkřížil cestu!“

Ministr ukončil svou řeč s pohledem pevně zabodnutým do Harryho, pak se vrátil na své místo po boku mladého úředníka. Harry se rozhlédl po ztichlé síni, již se zdála ještě rozechvívat ozvěna Skrkova nelítostného proslovu. Pozvedl bradu, snažil se vypadat bezelstně a opravdově, zatímco se mu svíraly útroby. Jedenkrát polkl a začal mluvit, nejprve potichu, jeho hlas však postupně nabíral na síle a jistotě.

„Mé zasvěcení mezi smrtijedy nebylo mou volbou a nikdy jsem Voldemortovi dobrovolně nesloužil. Pověřil mne pouze jediným úkolem, a jeho vykonání jsem odmítl: odmítl jsem zabít Rona Weasleyho. V  zájmu jeho ochrany jsem byl nucen odzbrojit vlastní matku, přičemž nešťastnou náhodou přišla o život. Truchlím pro svou matku. Truchlím pro svého bratra. Jsem zdrcen vědomím, že můj otec, sestra i bratr se budou muset obejít bez nich – z toho důvodu, že jsem nebyl ochoten zabít cizího člověka. Nejsem vrah. Stalo se to, protože jsem se vzepřel Voldemortově snaze ze mne vraha udělat.

Vzdorujeme-li zlu, naše volby jsou zřídkakdy lehké. Netušil jsem, co se stane, když jsem odmítl zabít Rona Weasleyho, a netuším, zda by mé činy byly stejné, pokud bych znal jejich budoucí dopad. Jednal jsem dle svého nejlepšího vědomí a svědomí a věřil, že jednám správně. Nikdy jsem neměl v úmyslu kohokoli ranit. Pokoušel jsem se život zachránit, nikoli ho vzít. A doufám, že mé úmysly budou vzaty v potaz. Je mi známo, že se našli jistí pravověrní smrtijedi, kteří donesli Voldemortovi, že nejsem jeho oddaným sluhou. Stal se ze mne cíl. Ale to je nyní vedlejší. Kdybychom všichni jednali pouze ve svém vlastním sobeckém zájmu, pouze s touhou chránit si vlastní kůži, jak by vypadal náš svět?“

Umlkl a rozhlédl se po tiché síni. Přesně tak, jako vypadá TENTO svět, odpověděl si. Svět odvozený od jeho příkazu, jímž vlastní matce nakázal chovat se sobecky, místo toho, aby ji nechal udělat to, co věděla, že udělat musí: obětovat se.

Celá síň v tichu čekala, až dokončí svou řeč. Pohlédl do očí svému otčímovi, sálala z nich podpora a porozumění. Zhluboka se nadechl: „Svět je složité místo. Může budit dojem, že na našich drobných skutcích vlastně vůbec nezáleží. Jenže jsou chvíle, kdy nejvíc záleží právě na našich nejdrobnějších rozhodnutích. Zlo k bujení nepotřebuje víc, než aby dobří nedělali nic. Nepamatuji si, kde jsem vyčetl tuto moudrost, ale bytostně jí věřím. Stále žiji v domnění, že má matka neměla zlé úmysly, jen byla okolnostmi dotlačena ke zlým činům. Rozhodl jsem se zabránit jí v tom, zastavit ji. Nejsem si jist, zda se o člověku, který by se nepokusil zlu zabránit, dá říci, že je dobrý. Nejsem žádný filozof, jsem jen obyčejný kluk, vážně. Stále se učím, jak se stát lepším kouzelníkem i lepším člověkem. Mám veliké štěstí, že jsem byl obdařen tátou, který mi s tím pomáhá,“ usmál se na svého otčíma. „A přeji si, abych i nadále měl mámu, která by mě spolu s ním vedla životem.“

Odmlčel se a pohlédl na porotu. Dvě čarodějky si osušovaly oči kapesníčky a jeden kouzelník měl zarudlé oči i nos a zoufale se přitom snažil vypadat přísně a nadřazeně. Harry zauvažoval, jestli je získal na svou stranu. K osvobození potřeboval prostou většinu sedmi z dvanácti. Skrk pro změnu musel získat tři čtvrtiny – devět z dvanácti by ho muselo uznat vinným. To byla jediná výhoda, již měl: že obžaloba potřebovala na svou stranu získat o dva hlasy více. Pokud by pro odsouzení hlasovalo pouze osm nebo pro osvobození šest porotců, proces by se opakoval s novou porotou.

Skrk po něm střelil zlomyslným pohledem a vstal. Obrátil se čelem k porotě. „Včera jste vyslechli výpovědi a dnes naše závěrečné řeči. Byla vám poskytnuta možnost poradit se. Čas k hovoru již vypršel. Nyní nastává chvíle pro přednesení výroku poroty.“

Nervózní čarodějka sedící nalevo v první řadě pod Skrkovým pohledem ještě více zrozpačitěla. Polkla a nejistě vstala. „Shledávám obžalovaného... vinným z náhodného zabití pomocí kouzla.“

Skrk na ni kývl a pokynul kouzelníkovi sedícímu vedle ní. Vstal a také shledal Harryho vinným. Následující čarodějka také prohlásila vinen, pak přišla řada na jednu ze dvou, které se zdály být Harrymu nakloněny...

Povstala a roztřeseným hlasem pronesla: „Shledávám obžalovaného... nevinného z náhodného zabití pomocí kouzla.“

Harry s ní soucítil, pod Skrkovým pohledem se přímo krčila. Její sousedka povstala a hlasovala pro odsouzení. Kouzelník se zarudlýma očima usoudil nevinen. A pak Harry ucítil srdce až v krku, když následující čarodějka také pronesla ‚nevinen‘. V tu chvíli byli čtyři pro odsouzení a tři pro osvobození. Další čaroděj řekl vinen. No tak, vzýval je Harry pohledem, ještě dva z vás, stačí už jen dva...

Ke konci byl poměr osm pro odsouzení a stále pouze tři pro osvobození. Harry téměř nedýchal, v tuto chvíli už mohl doufat pouze v nový proces, projít si tím celým ještě jednou...

Poslední kouzelník povstal. Byl středního věku, asi tak tátův ročník, dlouhé neuspořádané tmavě hnědé vlasy mu začínaly prokvítat prvními šedivými prameny. Obnošený zapraný hábit se mu začínal třepit v lemech. Pak Harry vykulil oči – poznal ho. Na keltské slavnosti v Prasinkách měl na sobě macgregorovské barvy stejně jako on. Mundungus Fletcher. Harry se ohlédl po Brumbálovi a připravil se na nejhorší.

„Shledávám obžalovaného,“ začal nejistě, „vinným z náhodného zabití pomocí kouzla.“

Harry se trhaně nadechl. Tohle se neděje. Právě byl odsouzený za zabití vlastní matky. Půjde do Azkabanu. Na pětadvacet let...

Skrk zářil. Z útrob svého hábitu vyňal předmět, v němž Harry poznal hůlku své matky. „Jestlipak víte, co to je, pane Pottere?“ Harry přikývl, vědom si toho, co bude následovat. „Tímto jste bezpodmínečně vyloučen z Bradavic.“ Uchopil hůlku pevně do obou rukou a pak ji za vynaložení jistého úsilí rozlomil v půli. Ze zlomu zazářilo rudé peří. Harry měl slzy na krajíčku, i když to nebyla jeho pravá hůlka.

„Byla to nehoda!“ zařval neschopen se udržet. Skrk se k němu, stále připoutanému ke křeslu, nebezpečně přiblížil. Svou při vyhrál, nepotřeboval už působit laskavě k oslnění porotců a tisku.

„Tak nehoda, říkáte,“ protáhl lenivě, jako kdyby bylo navýsost směšné pomyšlení, že by tomu někdo uvěřil. „Zachraňoval jste život chlapce, s nímž jste nikdy nevycházel v dobrém, který s nelibostí hleděl na vaše běhání za jeho sestrou – za dívkou, jež byla nejprve ve vaší přítomnosti záhadně zraněna a následně dočista zmizela během procházky kolem jezera právě ve vašem doprovodu. A matka, s níž jste neměl dobré vztahy, prý chtěla zabít bratra dívky, jíž jste byl posedlý, dívky, která svým vzhledem nepřehlédnutelně připomínala právě... vaši matku. Navíc jste byl velice, velice rozezlen, když jste spatřil svou matku se svým kmotrem, a pokusil jste se je oba zabít dubovými dveřmi!“

„Tak to nebylo! A ty dveře se otvíraly do chodby, ne do místnosti, v níž byli! Všechno překrucujete!“

Skrk se obrátil k porotě. „Čas pro vynesení rozsudku. Mějte na mysli mé doporučení.“ Jeho hlasem by bylo možno brousit diamanty.

Harry pozoroval porotce, kterak se shlukli, divoce rozkládali rukama a potřásali hlavami. Chtějí mu udělit nejpřísnější trest? Jak dlouho to bude trvat, než se dostane k nápravě běhu světa?

Konečně se znovu usadili a čarodějka v první řadě povstala. „Shodli jsme se na rozsudku. Pro náhodné zabití své matky, Lily Evansové, odsuzuje se Harry Potter na ne méně než pět let do Azkabanské věznice. Umístěn bude do samovazby, aby bylo předejito případnému útoku na jeho osobu ze strany smrtijedů.“

Pět let! Harry si oddechl. Nebylo to zrovna zbavení obžaloby, ale byl to neskonale lepší výsledek než Skrkem navrhovaných dvacet pět let, i než deset let, jež dostal Sam.

Nicméně Skrk zmodral vzteky. Vypadal, jako kdyby při prohrál. „Pět let!“ rozkřikl se. „Proč toho kluka nepošlete rovnou na Azorské ostrovy se starostlivým napomenutím, aby se nepřipálil?“

„A –“ začal Harry, ačkoli nevěděl, co vlastně říci. Pak ho najednou uviděl sedět ve vrchní řadě a Harry v tu chvíli věděl – věděl, co nabídnout do vyjednávání o své svobodě. Karkarova za totéž osvobodili. Třeba to vyjde. „Co kdybych –“ pronesl nahlas „– kdybych vám prozradil totožnost jednoho ze smrtijedů, jehož jsem viděl na setkání, když jsem byl zasvěcen?“

Skrk se zarazil a zprudka na něho pohlédl. „Víme vše, chlapče. Viděl jsi Binnse, čemuž nutno říci nevěřím, a Malfoye, čemuž se rozhodně nedivím.“

Harry zavrtěl hlavou. „Nemluvil jsem o Malfoyovi. Myslel jsem někoho jiného. Někoho, kdo má přístup k nejvnitřnějším záležitostem Ministerstva kouzel.“

Ministr nyní vypadal plně zaujat. „Skutečně?“ vydechl a rozvážným krokem obkroužil Harryho. „Kdo je tím dalším smrtijedem?“

Harry kývl hlavou směrem k muži usazenému ve vzdáleném koutě soudní síně.

„Barty Skrk, mladší.“

Tvář ministrova syna, rámovaná slámovými vlasy, lehce pobledla, ale jeho otec si toho nepovšiml. Naopak sám ošklivě zrudl. „Co si to dovolu–“ cedil mezi zuby, třesa se vzteky. V místnosti propukl nevídaný chaos, změť hlasů se násobila odrazem o kamenné zdi, přítomní mluvili a pokřikovali jeden přes druhého. Naprostý zmatek. Skrk došel ke dveřím vedoucím k celám. „Stráže! Okamžitě sem a posily s sebou!“ Přerázoval zpět k Harrymu a naklonil se k němu. „Dostaneš, co si zasloužíš, i když ti to porota nebyla ochotná přiřknout!“

Harry se zděšeně rozhlížel v obavách z následujícího vývoje. Otčím stál vprostřed rozvášněného davu podoben černému panterovi připravenému ke skoku. Skrk se vrátil ke dveřím do soudní síně, kde se k němu připojil strážný v doprovodu dvou mozkomorů. Harry si pokusil osvobodit ruce i nohy, celý se nezadržitelně chvěl. Ne, pomyslel si. To neudělá. To nemůže...

Chlad se mu vsakoval do těla a prostupoval až do morku kostí. Jeden z mozkomorů mu uchopil hlavu a násilím ji zaklonil, zatímco druhý se nad ním vznášel. Harry pevně semknul víčka i rty – byl by před zápachem těch přízračných stvůr uzavřel i chřípí, kdyby věděl jak. Na ušní bubínky mu zaútočily výkřiky umírajících – matky, otce, Cedrika Diggoryho – výkřiky tak hlasité, že mezi nimi zcela zanikl hluk okolního prostředí, a pak náhle z té děsivé kakofonie vystoupil jeden jediný, tak vítaný hlas, který mocně vykřikl: „EXPECTO PATRONUM!“

Harry otevřel oči, mozkomorové byli u něho skutečně znepokojivě blízko, a uviděl z tátovy hůlky vylétat stříbrný šíp, vlastně celou řadu stříbrných šípů, které jako jedno stvoření zaútočily na mozkomory a vytlačily je z místnosti, daleko od Harryho.

Tátovým fyzickým patronem bylo hejno netopýrů. Mávali křídli a nadělali přitom stejně hluku jako skutečné netopýří hejno, kroužili okolo vznášejících se mozkomorů a zaháněli je, až dokud pro Harryho nepředstavovali žádné nebezpečí. Otčím sešel na podlahu síně a v mžiku poklekl vedle něho a starostlivě si ho prohlížel.

„Jsi v pořádku, Harry?“ zeptal se a Harry musel šponovat uši, aby ho vůbec slyšel; v síni dosud panoval neuvěřitelný ruch. Hlasy narážely do kamenných stěn a byly jimi vraceny zpět do místnosti, kouzelníci a čarodějky vytvořili nepočítaných hloučků, všichni mluvili najednou a divoce gestikulovali. Harry přikývl, náhle se cítil nesmírně unavený.

„Díky, tati,“ řekl prostě a chabě se usmál. Severus Snape kývl a pokusil se usmát na oplátku, ale povedl se mu na tváři vyloudit jen pochybný úsměšek. Povstal a v tu ránu se k nim zdánlivě odnikud připojil Skrk.

„Přivolejte stráž,“ nařídil táta ministrovi kouzel, jako kdyby to byl jen prvňáček u něho na škole. „A my oba půjdeme s sebou. Společně doprovodíme Harryho bezpečně zpět do jeho cely. Nechci vidět v jeho blízkosti žádného mozkomora. Jasné?“

Skrkovi téměř vycházela pára ušima. „Podívejte, nemůžete jen tak sesílat patrona rovnou vprostřed soudní –“

„A vy si nemůžete dovolit, aby o vás noviny špatně smýšlely,“ odpálkoval ho Severus Snape věcně, svá slova doplnil širokým gestem rukou směrem k reportérům shromážděným za lavicemi poroty. „Co kdyby ti všichni zástupci domácího i zahraničního tisku usoudili, že jste poslal mozkomory na šestnáctiletého chlapce. Před plně obsazenou soudní síní. A ještě jedna věc... doporučuji vám to, co řekl o vašem synovi, rozhodně nebrat na lehkou váhu.“

Skrkovi se zachvěla čelist. „Ale... ale on...“ zakoktal se neschopen pokračovat. Harry četl v jeho tváři, že ministr tak náhle nevybuchl proto, že by pochyboval o jeho slovech, ale proto, že již delší dobu svého syna podezíral a že se nedokázal srovnat s pravdou, která mu byla prvně vmetena do tváře zrovna na veřejnosti, způsobem, jenž ho zcela pokořil a který pravděpodobně znamenal konec jeho kariéry.

„Postavte se pravdě zpříma a neublíží vám,“ řekl táta Skrkovi jemně. „Udělejte, co musíte. Pokud se budete dále chovat tak, jak jste se zachoval před chvílí, Ministerstvo se propadne do totálního chaosu. Zcela bychom ztratili právoplatnou vládu. My všichni potřebujeme, abyste jednal jak je třeba, se srdcem i hlavou na správném místě. Dokážete to?“

Skrk zíral na muže, jehož znal pouze co bradavického profesora Černé magie. Netušil, že právě Severus Snape naverboval jeho syna mezi smrtijedy v dobách, kdy spolu studovali. Netušil, že tento muž posledních patnáct let pracoval jako špion. Ale zjevně poznal rozumnou radu, když ji slyšel.

Harry byl uvolněn z křesla a v doprovodu svého otce, Skrka a strážného rychle odveden ze soudní síně a chodbou zpět do cely. Tam si jeho táta vyprosil svolení krátce si se synem promluvit, dveře zapadly a oni dva osaměli.

Harry se na něho díval a snažil se nesložit. „Bu...budu v pohodě,“ začal roztřeseně. „Dali mi jen pět let. To... to není tak zlý,“ dokončil slabě.

„Budu ti pravidelně psát a pošlu ti cokoli, co mi dovolí – knihy, fotky...“

Harry přikývl. „Díky. A díky za...“ nedořekl, nebyl toho mocen. Nedokázal slovy popsat onen pocit úlevy, jenž se mu rozlil celým tělem, když uslyšel svého tátu vykřiknout zaklínadlo pro vyvolání patrona. Vzhledem k otcově nepříjemnému onemocnění a k neustálé nechutné šeptandě podsouvající mu upírství nutno přiznat, že na sebe jeho patron bere skutečně porozuhodnou podobu.

„Díky za všechno,“ vymáčkl ze sebe nakonec. Ještě jednou se objali, pak otčím přešel ke dveřím a pánovitě na ně zabušil. Otevřely se, poslední ohlédnutí přes rameno, a byl pryč. Harry nebyl odsouzen k mozkomorovu polibku, ale přesto bude muset mezi nimi žít.

Harry Potter mířil do Azkabanu.

* * * * *

=== koniec 3. časti ===

Árie ‚He Is An Englishman‘ – ‚Angličan‘, ‚(I'm Called) Little Buttercup‘ – ‚(Říkají mi) Kvíteček‘ a ‚Things are Seldom What They Seem‘ – ‚Zdání často nás klame‘ pocházejí z operety pánů Gilberta et Sullivana Suknička Jejího Veličenstva – H.M.S. Pinafore.

 ‚Behold The Lord High Executioner‘ – Hleďme, pan Nejvyšší popravčí! a ‚A Wand'ring Minstrel I‘ – ‚Potulný zpěvák jsem‘  pocházejí z operety Mikádo – The Mikado týchž autorů.

‚Píseň policisty‘ – ‚The Policeman's Song‘ je z jejich díla Piráti z Penzace – The Pirates of Penzance. Vše v mém překladu (nepodařilo se mi žádný překlad vyštrachat, i když minimálně Mikádo bývá na našich scénách uváděn; Suknička se tuším u nás nikdy nehrála).

Část zvukového doprovodu (zbytek si račte najít sami):

Angličan - http://www.youtube.com/watch?v=kPQE3GfkrOo

Vrchní popravčí - http://www.youtube.com/watch?v=u1qd3bwv3N4

Potulný zpěvák - http://www.youtube.com/watch?v=-pS6e5NI1H0

Kapitola 13 – Spravedlnost 4/4

(překlad dotřetice až napočtvrté)

Že sám hned to přiznává,

buď mu jen čest a sláva,

vždyť on je náš Angličan,

Pravověrný Angličan!

A moh‘ by snad i být Rus,

Francouz, Turek ba i Prus,

horkokrevný Talián!

(Horkokrevný Talián!)

Vzdor všemu pokušení,

co z cizího pramení,

náš zůstává Angličan!

Pravověrný Angličan!

Protože pokušení,

vždy z cizího pramení,

náš zůstává Angličan!

Pravověrný Angličan!

Harry se proměnil zpět do lidské podoby a vytáhl se na špičky u dveří své kobky. Narozdíl od cel na Ministerstvu kouzel byly vstupy do azkabanských ložnic vybaveny ve své vrchní části malou špehýrkou; pro servírování jídla a odnos nádobí byly skutečně fyzicky otevírány – mozkomoři nemohli jídlo vězňům doručovat po kouzelnickém způsobu prolnutím skrze zavřené dveře. Dvě vysoká okna dovolovala Harrymu během dne pozorovat slunce – nakolik se ukazovalo počátkem března na ostrově ležícím u severního Skotska – a stejně tak i měsíc a hvězdy při jejich noční pouti. Za tmy byla nebeská tělesa jedinými zdroji světla, místnost nebyla vybavena věčnými svícemi, na chodbách nehořely louče; nevidomí mozkomorové nepotřebovali umělé osvětlení. Takže, když se večer setmělo, Harry musel přestat číst. I večeři byl nucen pojídat povětšinou napůl v temnotě.

Špehýrka ve dveřích měla jednu výhodu: přinášela odsouzencům zvuky z ostatních cel, sousedé si tak mohli čas od času popovídat, pokud se u nich ještě plně neprojevilo šílenství způsobené přítomností mozkomorů – Harrymu bylo řečeno, že mnozí vězni tráví celé dny stočení do klubíčka v koutě své kobky, přičemž si prý cosi nesrozumitelně mumlají.

Nicméně, oné špehýrce, kromě výhody možných hovorů mezi méně psychicky narušenými obyvateli tohoto neveselého domu, bylo nutno přičíst na vrub i jistou nevýhodu: dovolovala čemusi linoucímu se z protilehlé cely, co by mohlo být při troše nadsázky nazýváno zpěvem, aby doléhalo až k Harryho uším. Obyvatelem oné místnůstky byl kouzelník středního věku s dlouhými hnědými vlasy, který zatvrzele trval na tom, že se jmenuje Kvíteček (Buttercup – postava čiperné proviantářky z operety Suknička Jejího Veličenstva), na nic jiného neslyšel, a který bez ustání prozpěvoval. Jeho repertoár se sestával převážně z operetních popěvků pánů Gilberta et Sullivana předváděných podezřele rozjetým barytonem. Když se pokusil rozechvět své hlasivky osminkami předepsanými pro první slabiku slova ‚Angličan‘, sklouzl do jakéhosi nečistého pazvuku zakončeného až poslední slabikou zmíněného slova, již pro změnu rozvibroval silou schopnou potenciálně dolehnout k uším posluchačů nejposlednější řady plně obsazeného koncertního sálu.

„Zmlkni už konečně, Kvítečku!“ zaječel Harry toho dne již počtvrté. Po pravdě řečeno, Harry byl chvílemi téměř vděčný za rozptýlení poskytované páně Kvítečkovým zpěvem. Vypadalo to, že dotyčný je důvěrně obeznámen snad se všemi áriemi, kterými zmíněná autorská dvojice vyšperkovala své operety. Soustředit se na tátou opatřené knihy bylo nečekaně náročné, leč veškeré obdržené dopisy od otce, Jamie, Draca a Ginny (ty poslední samozřejmě nepodepsané), byly hladově čteny tolikrát, až jim vzdor zjevné novosti pergamenu hrozil rozpad.

Když Harry s rukama spoutanýma za zády poprvé uviděl útesy Azkabanu vynořit se z temných vod Severního moře, zachvěl se hrůzou tak, až se musel naklonit přes bok malé bárky, aby se vyzvracel. V lodi mu dělali společnost dva bystrozoři a jeden mozkomor – na lavici vedle Harryho seděl tmavovlasý třicátník s bradkou a velšským přízvukem, za nimi byl mozkomor a mladý blonďák na zádi obsluhoval nevelký mudlovský závěsný motor a řídil loďku. Nikdo nekouzlil. Tehdy by Harryho ani ve snu nenapadlo, že po dosažení děsuplného cíle cesty bude kvalita dní jeho života přímo odvislá od míry pochybnosti zpěvu jeho spoluvězně.

 S vyhlídkou na kdovíjak dlouhou prodlevu, než si bude moci znovu s někým promluvit, se snažil zapříst hovor s vedle sedícím bystrozorem.

„Takže,“ začal a statečně se snažil netřást chladem, který táhl z mozkomora, „vypluli jsme z Banff. Odtamtud je k věznici nejblíž?“

Bystrozor na něho podezřívavě pohlédl. „Proč se zajímáte o nejbližší okolí věznice? Ve skutečnosti lze říci, že Banff není nikterak blízko. Blíž je Fraserburgh, lépe řečeno Broch. Jenže Banff je z poloviny kouzelnický, máme tu zakotvené vlastní lodi, které posíláme k Azkabanu, na Orkneye, popřípadě na Shetlandy – část přístavu je zakouzlená proti mudlům, nehrozí, že by zahlédli mozkomory a začali se vyptávat...“ Harry přikývl, a jelikož ho další téma k hovoru nenapadlo, zůstal po zbytek rozhoupané cesty zticha.

Když vplouvali do jeskyně v úpatí útesu, Harry se ohlédl po skotském pobřeží, ale to bylo zahaleno mlhou, a tudíž z dohledu. Motor utichl a bárka hladce klouzala dlouhým tunelem osvětleným loučemi, klid byl rušen pouze nevýrazným šploucháním vody o boky loďky, která se sama neomylně navedla na přistání u písčitého břehu. Harry byl vyveden z lodi a doprovozen eskortou po zdánlivě nekonečném schodišti vzhůru do azkabanské pevnosti.

Nahoře ho bystrozoři zanechali ve společnosti mozkomorů a Harry nejprve zpanikařil, nicméně kreatury se nezdály toužit po polibku, pouze ho odtáhly do oddělení ve vrcholu stavby, kde byli umístěni těžcí zločinci – byla mu nakázána samovazba, jíž byli obvykle obšťastněni pouze odsouzenci na doživotí. U otevřených dveří mu přidělené cely čekal další mozkomor a chodbou se chvěla Kvítečkova obscénní fistule:

Říkají mi náš Kvíteček, miloučký Kvíteček, já nevím, proč zrovna tak.

Jsem pouhopouhý Kvíteček, ubohý Kvíteček, slaďoučký Kvíteček váš.

Mozkomorové mu sňali pouta, vstrčili ho do cely a zamkli za ním. Harry se po chvíli osmělil vrátit se ke dveřím, aby se seznámil se svým spoluvězněm, který se právě vrhl na další árii:

Hleďme, pan Nejvyšší popravčí!

Toť zosobněné postavení.

Vznešený a mocný úředník,

pravomoci bez omezení.

Vyčkejme pana Nejvyššího popravčího!

Vyčkejme zde onoho vznešeného pána, vznešeného

pana Nejvyššího popravčího!

„Ehm, haló?“ ozval se Harry nesměle. Měl stále pocit, jako kdyby se mu měla hlava rozskočit, výkřiky jeho umírajících rodičů začínaly pomalu utichat (asi se všichni mozkomorové dostatečně vzdálili) a Harry doufal, že smysluplným rozhovorem nabude rychleji nalomenou duševní rovnováhu. „Éé...“ začal znovu, „jmenuju se Harry. A vy?“ Vyhlížel špehýrkou k otvoru ve dveřích na druhé straně chodby. Cely neměly vchody přímo proti sobě, pravděpodobně schválně.

Vězeň z protější kobky začal nenadále znovu krákorat árii Kvítečka fistulí ještě hlasitější než prve. Harry se pokusil navázat spojení se svými sousedy po levici a po pravici, ale zcela bez úspěchu. Došel k závěru, že ostatní trestanci se již pomátli z příliš dlouhého pobytu mezi mozkomory, svezl se na podlahu a složil si hlavu do dlaní, zatímco jeho zpěvavý kolega začal s policistovou zpovědí:

Když se zlosyn neožení se svým řáděním

(svým řáděním)

a chováním plánů zlotřilých,

(zlotřilých)

má možnost dobrati se povolání

(povolání)

hodného mužů počestných

(počestných).

„Hej hola!“ zkusil to Harry znovu vzdor halasu. Zpěv ustal jako když utne a rozhostilo se ticho. Harry usoudil, že se jedná o známku spoluvězňovy ochoty zapříst rozhovor, a opětovně promluvil skrze špehýrku: „Ptal jsem se, jak se jmenujete?“ Mluvil pomalu a zřetelně, jako kdyby mluvil na obyvatele z jiného světa (což mohla být docela dobře pravda).

Ticho. Harry zapřemýšlel, jak dlouho už je ten muž asi zavřený ve zdech věznice a jestli už za tu dobu své jméno nezapomněl. Po pár minutách přestal čekat na odpověď a ulehl na pryčnu vylepšenou ubohým slamníkem, která mu bude sloužit za postel. Jen složil hlavu na podhlavník, vloudila se mu znovu dovnitř píseň z protější cely, protentokrát v nečekaně líbivém až líbezném podání...

Říkají mi náš Kvíteček, miloučký Kvíteček, já nevím, proč zrovna tak...

Vzdal to. Následujícího rána, když si ve dveřích převzal od mozkomora podnos se snídaní a usadil se na kraj postele, zaslechl svého souseda znovu prozpěvovat:

Zdání často nás klame,

mlíko tváří smetany,

boty jsou pouhá kůže,

bídák v taláru se skví...

Harry zaúpěl, odložil tác na matraci, přešel ke dveřím a naježeně zařval do špehýrky: „Zmlkni, Kvítečku! Copak se tu až nedá ani v klidu najíst?!?“

Vyhověl; Harry si oddechl a vrátil se ke své snídani. Bez jakéhokoli varování ozval se hlas, který řekl: „Bylo načase.“

Harry zaváhal. Promluvil ten, o němž si myslí, že promluvil?

„Jak načase?“ zeptal se.

„Načase oslovit mě jménem. Představil jsem se ti hned, jakmile tě přivedli.“

Harry se rozesmál, ale ihned ucítil chlad, jenž vsákl do nevelké cely, a špehýrkou spatřil okolo plout mozkomora – hlídkovali v chodbách co půl hodiny, aby svou přítomností zajistili vězňům jejich pravidelnou dávku zoufalství. Sklonil hlavu, zhluboka dýchal a čekal, až ten hnusný pocit přejde, aby mohl dojíst bez nebezpečí, že se mu udělá špatně.

Po třech týdnech strávených ve věznici už tam byl Harry jako doma. Pokaždé, když ucítil, že se blíží mozkomoři, se měnil ve zlatého grifina, aby mu svou přítomností neublížili. Mezitím se pokoušel konverzovat s Kvítečkem, který tu a tam přeci jen promluvil, zvláště pokud se strážné kreatury dostatečně vzdálily.

Kvíteček domučil ‚Angličana‘ a po několika vzácných okamžicích ticha zanotoval jednu ze svých nejoblíbenějších:

Potulný zpěvák jsem, postava v cárech,

 kuplety i něžné písně mám na rtech.

Celé přehršle překrásných popěvků

k vaší potěše a svému výdělku,

vám teď zazpívám...

„Prozraď mi, Kvítečku,“ zeptal se navrčeně, „jak to přijde, že zatímco nás ostatní to tady těší asi jako pobyt v očistci, tak ty si od úsvitu do soumraku pořád vesele zpíváš?“

Zpěv odumřel a Harry čekal. A čekal. Užuž se nadechoval, že se zeptá znovu, když se přízračným tichem rozezněl Kvítečkův hlas, řka: „Co tě vede k názoru, že si zpívám vesele? Z čeho usuzuješ, že mám rád zpěv?“

Harry se zachmuřil celý zmatený: „Prosím?“

Zaslechl Kvítečkův povzdech. „Tihleti zatracení mozkomorové ze mě vysáli každičkou veselou myšlenku už před lety. Nechali mi jen ty nejzoufalejší ze vzpomínek. Můj táta byl mudla. Potulný herec, táhl od města k městu, od jedné zpropadené společnosti hrající Gilbertovy a Sullivanovy operety ke druhé, po celých ostrovech. Když jsem vyrůstal, ty melodie mě strašily noc co noc. Máma byla čarodějka, cestovala s námi. Ona divadlo milovala, líbilo se jí tátovo povolání. Vzrušovalo ji. Také usoudila, že když se bude stále stěhovat z místa na místo, od jedné společnosti ke druhé, a nikde nezůstane příliš dlouho, nebude nikomu nápadná, kdyby náhodou byla občas trošku nedbalá při kouzlení. Nikdy jsem nebyl šťastnější, než když jsem dostal svůj dopis z Bradavic a mohl tak opustit to uřvané operetní peklo. A teď... teď jsou ty sračky to jediné, co mi zůstalo.“

To byl ten nejdelší mluvený projev, na nějž se Kvíteček od Harryho příchodu vzmohl. Mladík netušil, co na to říct. Napadlo ho požádat Kvítečka, aby něco zanotoval, ale vzápětí to zavrhl jako zjevnou nezdvořilost. Chtěl by toho o něm vědět víc, do které koleje byl zařazen, jaké předměty měl rád a proč skončil na samotce v Azkabanu... ale než si to rozmyslel, zpěv se rozezněl nanovo a vzácná příležitost k hovoru byla pryč.

Většinu dní teď trávil stočený v koutě cely ve zvířecí podobě, trochu si vyčítal, že leniví, ale zatímco v ministerské cele předběžného zadržení poctivě cvičil, od nástupu do Azkabanu se k obdobné činnosti nedonutil. Abyste cvičili, musíte být veselejší mysli, usoudil filozoficky.

Okolo poledního roznášeli mozkomorové poštu, která dorazila ranními sovami do Banff, kde ji bystrozoři zkontrolovali, zda neobsahuje nežádoucí věci či informace. Harry dostal dopis od táty; rozroloval pergamen, prolétl roztržitě písmo určené bystrozorským očím, cosi nevinného o dění ve škole, a otočil na druhou stranu, kde se skrýval pravý obsah dopisu. Táta vždy zakouzlil pergamen tak, aby jednu stranu mohli číst pouze on s Harrym a bystrozorům zůstalo písmo na ní zapsané skryto.

Milý Harry,

nevím, jak ti nejlépe sdělit to, co musím. Napíšu to na rovinu. Jamie s Ginny byly zabity a Simon je u Sv. Munga. Jamii jsme pohřbili včera, přál bych si Tě u toho mít vedle sebe; žádal jsem o povolení, abys mohl navštívit Dunoon, ale byl jsem odmítnut. Byli jsme u toho jen já, Draco a Duncan.

Simon našel průchod, jímž scházel Ron Weasley do učebny – nelíbilo se mu být zavřený. Musel se totiž schovávat s Jamií a Ginny. Binns ho přistihl, proklel ho imperiem a přinutil vrátit se do úkrytu. Když tam našel Jamii s Ginny, obě zabil a Simona mučil cruciatem. Albus přispěchal na místo a Binnse omráčil, jenže bylo už příliš pozdě. Simon má nenapravitelně poškozený mozek. Když Albus vyždímal z Binnse celý průběh událostí, zabil ho. Skoro jsem ho za to začal mít znovu rád. Byl jsem blázen, když jsem mu důvěřoval, že dokáže Ginny s Jamií a Simonem bezpečně ukrýt; po Tvém procesu mi mělo být jasné, že sleduje své vlastní cíle. Mám pocit, že cesty mne a Albuse se již definitivně rozešly.

Vyhledám bezpečné útočiště pro sebe, Draca a Charlieho – nikomu jinému než těmto dvěma už nevěřím – Charlie byl svědectvím svého bratra u soudu zděšen stejně jako já sám. Nebudeme zřejmě schopní ukrýt se okamžitě, ale čím dříve tím lépe. Možná, že budu po nějakou dobu nucen omezit korespondenci s Tebou, ale nedělej si prosím o nás starosti. Jakmile se nám podaří najít bezpečné útočiště, ozvu se Ti. Všichni na Tebe neustále myslíme.

S láskou

táta

Harry zíral na dopis očima zastřenýma žalem.

Ginny je mrtvá.

Jamie je mrtvá.

Simon zešílel.

Draco se bude muset skrývat. Harry cítil srdce až v krku. Nikdy si nebyl jistější tím, že tento svět je jeden velikánský omyl, přesto se mu příčilo pomyšlení na nápravu... Bylo by to tak obtížné...

Samozřejmě, že to bude obtížné, ozval se hlásek v jeho hlavě. Nikdo neříkal, že to půjde snadno...

Jenže Draco... Draco bude zanedlouho kdesi v nedosažitelnu a nebude moci přijít na domluvenou schůzku do jeskyně, až se Harrymu podaří utéct. Musí něco udělat okamžitě, než bude příliš pozdě... Nemůže si dovolit čekat, až si odkroutí svých pět let.

Celou dobu doufal v útěk a Dracovu pomoc při nápravě běhu světa, ale pořád si říkal, že nejprve potřebuje čas k poznání, jak to v Azkabanu chodí, a k vymyšlení nejlepší cesty ven. Musím pryč hned, ještě dnes.

Sevřel v prstech stříbrného baziliška, už to je několik dní, co si na amulet vzpomněl naposledy, a zjistil, že už se mu v prstech nezahřívá a před očima mu nevyvstává žádná představa Ginny – v ruce mu ležel tvrdý studený kus kovu, studil jako led, a v hlavě měl naprosté prázdno. Odešla. Byla vážně pryč.... a Jamie s ní....

Zalila ho nevídaná beznaděj a on se usedavě rozbrečel, při průchodu mozkomorů se mu ještě přitížilo. Nakonec usnul, vzbudil ho až hluk otvíraných dveří linoucí se z chodby; strážní roznášeli večeři. Slunce právě zapadalo, už zase bude večeřet potmě.

A pak mu došlo, že nemusí.

Děkuji, ale na večeři se nezdržím.

Proměnil se, postavil se ke dveřím a čekal a čekal...

Když se dveře otevřely a vstoupil mozkomor, proklouzl okolo něho do chodby, stejně jako to kdysi podle svého vyprávění udělal Sirius. Mozkomorové nezachytili mysl zvířete, když se mezi nimi proplétal ven z pevnosti na bezútěšná azkabanská skaliska. Ohlédl se po strohé pevnosti, jíž se pohybovali sem a tam stíny mozkomorů s podnosy v ohavných hnijících pařátech, které jim vykukovaly zpod plášťů. Odvrátil se od nich a rozhlédl se směrem k jihu a západu. Sluneční kotouč se dotýkal obzoru, po narůžovělém nebi se rozbíhali oblační beránci a tam v dálce Harry rozeznával temnou rudězelenou linii, jež mohla být skotským pobřežím. Teď nebo nikdy. Podruhé už by se zřejmě neodhodlal – a pokud bude váhat příliš dlouho, nedokáže se už spojit s Dracem...

Roztáhl křídla, odrazil se od skaliska, chvíli padal, pak zvolna máchl mocnými perutěmi nahoru a dolů, nadnášen mrazivým mořským vzduchem a svou vlastní silou. Upjal se zrakem k černé mase vzdáleného pobřeží Skotska, letěl vstříc klesajícímu slunci.

* * * * *