Preklady fanfiction Harryho Pottera

Dátum exspirácie II.  1/2

Myslela si, že toto - že on - je to, čo chcela. Myslela si, že bude šťastná, že sa všetko vráti do normálu. Mýlila sa.

X

Oči sa jej roztvoria do mäkkého svetla slnka, ktoré preniká cez štrbiny žalúzií v spálni. Niekoľkokrát žmurkne a z kútikov očí si pretrie krupičky spánku, ako si zvyká na jas. Prikrývka je teplá a príjemná a slnečné svetlo so sebou prinieslo trochu teplejšieho vzduchu, ale stále je jej zima.

Prevalí sa na chrbát uprostred postele a pozrie zboku na druhého obyvateľa. Na jej priateľa. Je k nej otočený chrbtom a odhaľuje ostré, široké ramená a svaly. Ryšavé vlasy, ktoré vyzerajú vo východe slnka takmer oranžové. Svetlú, pehavú pokožku pozdĺž paží, ktorá je už opálenejšia. Vysoké, svalnaté, široké telo.

Jeho prítomnosť v jej posteli je úplne iná ako prítomnosť muža, ktorý zvykol v noci okupovať jej obliečky. Jeho štíhle, chudé - ale stále dosť svalnaté - plecia. Jeho platinové blond vlasy, ktoré v slnečnom svetle žiarili ako zlato. Jeho bledá, bezchybná pokožka; nikdy si nedokázal udržať opálenie dlhšie ako niekoľko dní. Jeho vysoká, štíhla postava.

Jediná podobnosť medzi týmito dvoma telami boli jazvy.

Ron má jazvy na hrudi.

On má jazvy po celom chrbte.

Prechádza mu prstami po hladkej, pehavej pokožke a nemôže si pomôcť, ale predstavuje si jazvy, ktoré kedysi obkresľovala. Zo zahojených hrbolčekov kože jej vždy prechádzal mráz po prstoch a po rukách. Vycíti, že sa jej priateľ pohne skôr, ako sa zobudí, a pomaly jej odtiahne ruku, keď sa otočí tvárou k nej. Na okamih si predstaví tmavosivé oči, ktoré na ňu hľadia, a chladné, pokojné správanie, ktoré ju víta. [On ráno býval vždy pokojný a jednoduchý.]

Ron jej opätuje pohľad jasnými modrými očami a lenivým, unaveným úsmevom. Vsunie jej ruku okolo pása a pritiahne si ju k sebe. Jej telo narazí na jeho tvrdú, svalnatú hruď; je to rýchle a nešetrné na rozdiel od pomalého a elegantného. Jeho telo celkom nepasuje k jej.

"Dobré ráno," zašepká a vtlačí jej na čelo jemný bozk.

"Dobré ráno," zašepká mu naspäť.

"Musím sa pred prácou osprchovať. Nechceš sa ku mne pridať?" spýta sa a naznačujúco pokýva obočím hore a dole.

Zamrká a chvíľu sa naňho pozerá, kým odpovie s úsmevom. "Ty choď, ja hneď prídem."

Pousmeje sa, vtisne jej cudný bozk na pery a potom vylezie z postele. "Ponáhľaj sa, Láska. Možno budem musieť začať bez teba, ak vieš, čo tým myslím," podpichne ju.

Jemne sa usmeje a hravo prevráti očami, keď zmizne v priľahlej kúpeľni. Úsmev čoskoro zmizne, keď sa jej začne vracať realita. On s ňou zvykol ráno polihovať, niekedy aj celé hodiny, kým vôbec pomyslel na obliekanie. Niekedy sa rozprávali, doberali sa sem a tam tak, ako to robili vždy. Niekedy nepovedali vôbec nič, len na seba v tichu hľadeli. Jej úsmev sa vytratí úplne, keď sa v nej tá realita usídli naplno.

Toto nie je jedno z tých rán. Toto už nie je ten svet.

Ten svet - tamtú posteľ, tamtú rutinu, tamtoho blonďavého muža so sivými očami - nechala za sebou pred štyrmi mesiacmi.

Je šťastná. Toto je to, čo chce. Ronald Weasley je ten, koho chce, on je ten, s kým má byť. On je ten, ktorého vždy chcela, nad ktorým smútila, keď si myslela, že ho stratila. Toto je miesto, kde by mala byť.

Červené vlasy. Nie blond.

Modré oči. Nie sivé.

Opálená, pehavá pokožka. Nie bledá a bezchybná.

Široké plecia. Nie štíhle.

Taký je jej život. Konečne.

[A posledné štyri mesiace si každý deň hovorí, že on jej nechýba.]

X

Cíti, ako sa pod jej dotykom chveje, keď mu jemne prechádza prstami po chrbte. Každú jazvu raz prejde a potom ich jemne pobozká. Leží na bruchu, ruky má zložené pod vankúšom pod hlavou a hlavu otočenú jej smerom. Pozorne na ňu hľadí, hoci jeho pohľad je unavený.

Žasne nad svojím dotykom.

Keď skončí, bez slova si ľahne vedľa neho, schúli sa na bok s rukami zastrčenými pod bradou a zohnutými nohami. Mlčky jej pohľad opätuje. Potom sa posunie, zrkadlovo kopírujúc jej polohu. Na perách sa jej objaví malý, plachý úsmev, ktorý on zapakuje.

Zostanú tak akoby celé hodiny, kým on preruší ticho a začne ich malú hru, ktorú občas hrajú.

"Jesť červy alebo bozkávať Nevillovu ropuchu?"

"Koľko červov?" spýta sa ticho a nevynechá ani sekundu.

"Tri."

"Ako dlho musím bozkávať Trevora?"

"Päť sekúnd."

Chvíľu sa tvári zamyslene a potom sa jemne usmeje. "Pobozkám Trevora."

"Prečo?"

Pokrčí plecami. "Vždy som ho mala rada."

Usmeje sa a hravo prevráti očami.

"Zaradenie do Chrabromilu alebo Bifľomoru?" spýta sa a na perách jej zahrá šibalský, zlomyseľný úsmev.

Zamračí sa na ňu. "Radšej by som jedol červy," zamrmle.

Ona sa zasmeje - srdce mu prudko poskočí. "Chrabromil alebo Bifľomor?"

"Musím sa kamarátiť s Potterom?"

Prevráti očami. "Nie."

"Tak potom Chrabromil," odpovie a na tvári sa mu zračí hravé znechutenie. "Pretože úprimne povedané, v žltej vyzerám hrozne."

Znova sa zasmeje a prevráti očami.

O niekoľko okamihov neskôr vylezie z jej postele a zamieri ku kúpeľni. Otočí sa k nej a ticho ju pozve k sebe naklonením hlavy.

X

O tri dni neskôr ho vidí po prvý raz za celé mesiace.

Sedí v rohu "ich" malej kaviarne v muklovskom Anglicku - pitie kávy sa nikdy nepovažovalo za rande. Je otočený chrbtom do rohu, tak ako vždy, keď je v miestnosti, a sedí za malým okrúhlym stolíkom. Káva, nepochybne čierna s jedným cukrom, leží pred ním, zatiaľ čo on drží otvorené muklovské noviny. Jeho svetlé vlasy vyzerajú v jemnej žiari svetla nad ním jasnejšie, jeho pleť je rovnako bledá a dokonalá.

Vyzerá nádherne.

Hruď sa jej stiahne a dlane sa jej začnú potiť, keď naňho hľadí cez okno. Mala by sa s ním porozprávať? Chcel by sa s ňou vôbec rozprávať? Zistí, že zúfalo túži počuť jeho hlas - aspoň sa uistiť, že je v poriadku. Musí byť, však?

Jemne zatlačí do dverí a pomalým, rozvážnym krokom sa k nemu vydá. Musí vycítiť jej prítomnosť - alebo aspoň niečiu prítomnosť -, pretože ešte skôr, ako dôjde k stolu, pozrie na ňu, jeho sivé oči sú intenzívne. Dych sa jej zatají v hrdle, keď naňho mlčky hľadí.

On jej zízanie opätuje.

Potom jej z úst vyjde otázka skôr, ako ju stihne zastaviť. "Zjesť slimáky alebo prehrať metlobalový zápas s Chrabromilom?"

"Zjesť slimáky," odpovie a ani teraz nevynechá jedinú sekundu.

Prekvapí ju uvedomenie si, ako veľmi jej chýbal jeho hlas od chvíle, keď sa rozprávali naposledy. Jemne sa usmeje. "Môžem si prisadnúť?"

"Je to slobodná krajina, Grangerová," zatiahne.

Sadne si na prázdnu stoličku oproti nemu, keď zloží noviny a položí ich na stôl. "Ako si sa mala?"

"Dobre. A ty?"

"Dobre."

"Ako sa má Weasley?" spýta sa nenútene, hoci v jeho tóne počuje trpkosť.

"Má sa skvele. Zotavuje sa naozaj rýchlo - vlastne už je späť v práci," odpovie.

"Dobre." Jeho odpoveď je krátka.

Zamrká, zaskočená agresivitou v jeho hlase. Oprie sa na stoličke dozadu, ruky si položí na kolená a pozrie sa naňho cez stôl. Momentálne sa pozerá na všetko v malej kaviarni okrem nej.

Všimla si, že mu podrástli vlasy. Sú rozstrapatené a nepoddajné - je to jeho vlastná vzbura, nie sú ulízané dozadu a upravené gélom ani dlhé a sofistikované ako u jeho otca. Vyzerá to, akoby sa ráno práve vyhrabal z postele, hodil na seba oblek a odišiel; ona sa s nimi kedysi rada hrala, jemne ich za ne ťahala počas ich radovánok.

Jeho oblek - čierne sako, biela košeľa a čierna kravata - zostáva rovnaký. Kravatu má uvoľnenú okolo krku a prvé dva gombíky na košeli sú rozopnuté; to boli prvé veci, ktoré si rozopínal, keď odchádzal z práce, vždy mal pocit, že sa udusí.

"Ako je v práci?"

Jeho hlas, zvedavý a silný, ju vystraší z myšlienok. Zdvihne zrak a zistí, že sa na ňu pozerá a ona si uvedomí, že kým si ho prezerala, jeho pohľad konečne pristál na nej. Aké trápne.

"Práca? Práca je v pohode," odpovie neisto.

Čeľusť sa mu stiahne, pretože jej neverí, ale nechá to tak.

"Ty?"

Nonšalantne pokrčí plecami. "Práve sme sa dohodli na obchode vo Francúzsku."

"To je skvelé," povie povzbudivo.

"Dáš si niečo na pitie?"

Pokrúti hlavou. "Nemôžem zostať. Ale niekedy by sme mali zájsť na kávu. Dohnať novinky."

"Prečo?"

Zamrká a pozrie sa naňho. On jej pohľad opätuje, jeho pohľad je tvrdý, na tvári má zmiešané pocity. "No, myslím... ja len..."

"Nie sme priatelia, Grangerová," odvrkne ostro.

Pokrčí plecami a ignoruje uštipačnosť v jeho tóne, keď sa nakloní dopredu. "Mohli by sme byť? Mohli by sme sa pokúsiť..."

"Prečo? Jasne si povedala, že so mnou nechceš mať nič spoločné," pripomenie jej.

"Ja... tak som nechcela, aby to vyznelo. Len som sa potrebovala vrátiť k Ronovi..."

Zastaví ju prudký, drsný nádych jej spoločníka. Neznáša ani len zvuk jeho mena.

Nadýchne sa. "Pozri, ja... ja si chcem len dať kávu," zašepká. "Chcem sa len porozprávať."

Zdá sa, že pri tomto priznaní viditeľne zmäkne, ale stále vyzerá unavene. Pozrie sa do hrnčeka, akoby zvažoval svoje možnosti, a potom opäť zdvihne zrak. "Ale ja musím odísť. Pošli mi sovu o čase a mieste a ja tam budem."

"V piatok o piatej. Tu," povie a nevynechá ani sekundu.

Jeho pery sa zvlnia do úsmevu, o ktorom zistí, že jej chýba viac, ako by mal. "Tak teda v piatok o piatej. Tu."

[Sotva dokáže zabrániť tej malej závratnej časti svojho podvedomia, aby neposkakovala].

X

"Mala by si dať výpoveď v práci," povie jej.

Pozrie sa naňho cez celú miestnosť a zvedavo nakloní hlavu na stranu. Stojí opretý o zárubňu dverí vedúcich na balkón v jej izbe, jeho pokožka je stále lesklá a vlasy rozstrapatené. Boxerky mu visia nízko na bokoch a odhaľujú jeho blonďavé chĺpky a "véčko", ktoré vedie nadol, nadol, dole...

V pravej ruke mu svieti horiaca cigareta. [Vyzerá na zjedenie.]

"Čo tým myslíš?" spýta sa ticho a podoprie sa na lakťoch. Leží na bruchu, rozvalená na posteli.

Pokrčí plecami. "Na ministerstve si nešťastná."

"Ja som nešťastná všeobecne," upozorní a vrhne pohľad nabok. Kútikom oka vidí, ako sa zvrtne a potom sa nepríjemne posunie.

"Odchod z práce by ťa mohol urobiť šťastnejšou."

"Možno," zamrmle a zdvihne pohľad späť k nemu.

Pozorne na ňu hľadí a sleduje ju. Ona mu pohľad opätuje. "Bola to len úvaha," pokrčí ležérne plecami. "Nemusíš."

"Budem o tom premýšľať."

X

Keď prechádza cez ulicu ku kaviarni, pozrie na náramkové hodinky. Je tu zavčasu, ako vždy, ale nemá to nič spoločné s tým, že by bola vždy dochvíľna. Pravdou je, že sa na túto schôdzku tešila celý deň.

Vidí ho cez okno, ako sedí na tom istom mieste, ktoré zaberal pred niekoľkými dňami. Zaplaví ju závratný druh vzrušenia a ona sa pristihne, že sa usmieva ako malá školáčka. Zastaví sa pred dverami, zhlboka sa nadýchne a uhladí si oblečenie - tmavosivú kockovanú sukňu, bielu blúzku a čierne sako s rukávmi vyhrnutými okolo lakťov. Vzchopí sa a zatlačí do dverí.

Keď ju uvidí, usmeje sa tým plachým chlapčenským úsmevom - úsmevom, ktorý jej chýbal viac, než by si chcela priznať. Postaví sa, keď sa priblíži k stolu, a ona si všimne, že sú tam dva hrnčeky a k nim dve pochúťky - jablkový trhanec pre neho a jahodový pre ňu. Jemne sa usmeje, keď si obaja sadnú.

"Dovolil som si objednať tvoje obľúbené," povie. "Stále je  tvojím obľúbeným, však? Anglický čaj, jedno mlieko, dva cukry."

Usmeje sa a prikývne hlavou. "Ďakujem."

"Ten jahodový už bol posledný."

Ešte raz mu poďakuje a potom sa ho spýta, aký mal týždeň. A len tak sa ponoria do rozhovoru - ako starí priatelia, ktorí doháňajú svoje životy -, pričom sa vyhýbajú len jednej téme.

Jej priateľovi.

A jej priateľ je momentálne to najvzdialenejšie, na čo myslí.

Asi o dve hodiny neskôr sa pozrie na hodinky a z pier jej unikne malé zafučanie, keď si všimne, koľko je hodín. "Ach, neuvedomila som si, že je tak neskoro. Asi by som mala ísť, Ron sa bude čudovať, kde som," povie a vyštverá sa na nohy, keď si zbiera veci.

Draco zažmurká. "Ty si mu to nepovedala?"

Zamrazí ju a previnilo sa naňho pozrie. "Nie... teda, som si istá, že by mu to nevadilo," odpovie. Hoci, čo je zábavné, je si celkom istá, že by mu to vadilo určite - najmä keby vedel o hĺbke ich predchádzajúceho vzťahu. "Mali by sme to robiť častejšie. Možno raz za týždeň?" navrhne a zmení tému.

"Raz za týždeň?"

"Alebo raz za dva týždne. Viem, že si zaneprázdnený svojou spoločnosťou a tak, ale..."

"Prečo?" spýta sa zrazu a jeho hlas je drsnejší ako celý večer.

Zažmurká a zvedavo sa naňho pozrie. "Ako to myslíš?"

"Prečo to robíš?"

"Ja... chcem, aby sme boli priateľmi," odpovie a hlas sa jej neisto zachveje.

"My nie sme priatelia, Grangerová. Nikdy sme neboli priatelia," pripomenie jej trpko.

Zažmurká, zaskočená. Kam sa podel ten bezstarostný, humorný postoj, ktorý prejavoval ešte pred chvíľou?

"Ja... myslela som si... Teda, myslela som si, že by sme to mohli skúsiť," zašepká.

"Prečo?" žiada ju hrubo. Jeho oči sú tmavé a úzke a čeľusť má nastavenú do napätej línie, keď na ňu hľadí.

"Chý-chýbaš mi."

Ústa sa mu pootvoria v tichom údive, keď na ňu hľadí. Jeho pohľad zmäkne, ale len na sekundu, kým si opäť nasadí masku.

"Toto nemôžeš," povie jej pevne a tiež sa postaví. "Toto nemôžeš."

"Ja, Draco-"

"Nemôžem ti chýbať, Grangerová. Nie teraz."

"Čo-čo tým chceš povedať?" spýta sa. Len matne si uvedomuje, že znie ako malé dieťa, ktorému sa vyčíta, že vkradlo ruku do nádoby na sušienky.

"Znamená to, že v tomto nemôžeme pokračovať," odpovie strnulo a zoberie si z podlahy aktovku. "A ja nemôžem naďalej zostať tvojím tajomstvom. Zbohom, Grangerová."

Sleduje ho, ako odchádza, prechádza okolo nej cez kaviareň a vychádza na rušnú muklovskú ulicu. Chce za ním zavolať, ale nedokáže nájsť hlas a má neodolateľný pocit rozplynúť sa v slzách.

[O chvíľu neskôr, v súkromí vlastného bytu s Ronom po boku, nechá slzy voľne stekať po lícach. A obviňuje z toho prácu.]

X

Sú len dve veci, ktoré Hermione pomáhajú zaspať, keď to sama nedokáže. Muklovské tabletky na spanie, ktoré sa snaží neužívať, aby od nich nebola príliš závislá, a sedenie vonku na balkóne a pozorovanie hviezd počas teplej augustovej noci.

Po takmer polhodine, keď sa jej nedarilo upokojiť sa, opatrne vylezie z postele, obuje si nohy do teplých huňatých papúč a po špičkách prejde po drevenej podlahe k balkónovým dverám. Ticho ich za sebou zavrie, potom sa usadí na jednu z dvoch plastových stoličiek a pritiahne si nohy k hrudi. Rukami si objíme holene, špičku brady si položí na kolená a zahľadí sa na nádherný horizont a jasnú hviezdnu oblohu. Ako prvú nájde Veľký voz. Potom Malý voz.

Takéto noci - keď nemá skutočný dôvod, prečo by nemohla spať - ju trápia najviac. Aspoň to, že má nočné mory alebo príliš veľa myslí na Rona, jej poskytuje dôvod. Dnes v noci žiaden nemá. Je unavená, naozaj vyčerpaná, len v sebe nedokáže nájsť silu zaspať.

Počuje, ako sa vedľa nej cvaknú dvere, nakloní hlavu na stranu a cez ťažké mihalnice sa zahľadí na návštevníka. Na tenkých bledých perách sa mu rozhostí prízrak unaveného, ospalého úsmevu. Zívne, ľavou rukou si prehrabne vlasy, keď sa šúcha po betónovej podlahe a sadá si na stoličku vedľa nej. Pozoruje ho, ako sa o ňu opiera, oprie si zátylok o hornú časť stoličky a lenivo si natiahne nohy. Pozerá na ňu, oči má len ledva otvorené.

"Ahoj," zašepká ticho, jeho hlas je chrapľavý a ospalý.

"Ahoj," zašepká mu naspäť.

"Nočná mora?"

Mierne pokrúti hlavou. Ani nemusí spomenúť Ronovo meno, len sa na ňu pozrie a ona na to tiež pokrúti hlavou.

"Vzala si si tabletku?"

"Nie. Bojím sa."

"Čo keby si ju rozrezala na polovicu?" navrhne zvedavo.

Pokrúti hlavou. "Musím tu len chvíľu zostať. Uvoľniť sa," zamrmle.

"Dobre," zamrmle späť a pohodlne si založí ruky na hrudi.

Nakloní hlavu a sleduje, ako potláča zívanie. "Vieš, že nemusíš zostávať so mnou..."

Pokrčí plecami. "O nič nejde."

Nevie, ako dlho jej trvá, kým konečne zaspí. Hodinu. Polhodinu. Možno len desať minút. Spánok sa jej konečne začína zmocňovať - viečka jej klesajú, telo je ako mŕtva váha a myseľ sa jej vzďaľuje -, keď cíti, ako ju jeho silné ruky dvíhajú zo stoličky. Jeho ľavá ruka sa jej skrúti pod nohami pri kolenách a druhá sa jej ovíja okolo chrbta, keď sa pritúli k jeho teplej, svalnatej hrudi.

Odnesie ju naspäť dovnútra, nohou za sebou zavrie dvere a potom sa potichu šuchtá po podlahe; musí si myslieť, že spí. Uloží ju, namiesto toho, aby ju hodil na posteľ tak, ako to urobil dnes popoludní, predtým, ako cez ňu opatrne prelezie, aby si ľahol vedľa nej, a na perách sa jej rozhostí malý, ospalý úsmev, keď sa okolo nej zloží.

Na takéto chvíle si vie zvyknúť.

X

Nemyslela si, že jej bude tak veľmi chýbať.

Vlastne o tom doteraz nikdy poriadne neuvažovala. Ako veľmi by jej mohol chýbať.

Boli spolu takmer tri roky. Ale potom, veď vlastne neboli spolu, však? Neboli pár. Sotva boli dokonca priateľmi - takže v tomto ohľade má pravdu. Boli len... dvaja ľudia, ktorí sa venovali sexuálnemu (vášnivému, žiadostivému, zúfalému) vzťahu, ktorý vyvolal jej priveľký stres, alkohol a depresie.

Iste, postupom času začali spolu tráviť čoraz viac času.

Iste, čím viac času spolu trávili, tým viac sa mali vlastne radi.

A iste, nakoniec jej na ňom začalo veľmi záležať.

Ale bola taká sústredená, taká pekelne odhodlaná vrátiť sa k Ronovi, len čo sa preberie z kómy, že ani nepomyslela na to, čo to bude znamenať pre nich. Pre neho.

Možno bola naivná, keď si myslela, že to jednoducho zmizne.

Možno bola naivná, keď si myslela, že sa všetko vráti do normálu, akoby sa nič nestalo.

Že na neho jednoducho zabudne.

Že už pre ňu nebude nič znamenať.

Že ona pre neho nič neznamenala.

Pravdou je, že ju zničil výraz jeho tváre, keď ho opustila. Nevedela presne, čo očakávala alebo ako si myslela, že zareaguje, ale jeho reakcia nebola taká, akú očakávala. Nečakala, že sa bude tváriť tak chladne a odťažito - tak neuveriteľne zranene.

"Prosím, nebuď taký. Vedel si..."

"Že hneď, ako sa zobudí, utečieš? Áno, vedela som to. Ale možno som si myslel, že by si mohla mať úroveň a počkať, kým nebudem nablízku."

Ani ona nečakala, že sa bude cítiť tak previnilo.

Myslela si, že keď sa mu bude za každú cenu vyhýbať, zmizne to. Z očí, z mysle. A väčšinou to fungovalo. Dokázala sa elegantne vrátiť do vzťahu s Ronom, ošetrovať ho a v podstate žiť šťastne až do smrti.

Ale keď ho vtedy uvidela v kaviarni, vrátila sa jej prívalová vlna emócií a spomienok, na ktoré nebola pripravená. Myslela si, že priblížiť sa k nemu ako k priateľovi, že nadviazať s ním akési priateľstvo by mohlo vyplniť tú... medzeru. Ak má byť k sebe úprimná, tak tá medzera tam bola od chvíle, keď ho pred štyrmi mesiacmi opustila v jeho byte. Myslela si, že keď ho bude mať vo svojom živote, nebude sa cítiť taká prázdna a chladná.

Nevedela, čo má očakávať, keď sa k nemu priblíži - možno trochu hnevu, nepriateľstva -, ale nečakala, že ju jednoducho odmietne. Nečakala ani to, že jeho odmietnutie bude tak veľmi bolieť. Bolo to, akoby ju niekto udrel do brucha, potom do hrude a napokon do hrdla. Zrazu mala pocit, že bude zvracať, že jej prestane biť srdce a že jej niekto vysal vzduch z pľúc.

A predsa mu to nemôže mať za zlé. Svojím spôsobom má predsa pravdu, nie?

Nie sú priatelia. Nikdy neboli priateľmi.

Sú bývali nepriatelia. Vrstovníci. Známi. Šukací kamaráti. Možno milenci.

Ale nie priatelia.

Ich... vzťah bol založený na čistej výhodnosti, niečo ako obchodná dohoda. Pomáhala mu utiecť zo sveta, ktorý ho sklamal, zabudnúť na hriechy rodiny a tlak na jeho budúcnosť - preberal otcovu firmu a budoval ju od základov. On jej pomáhal uniknúť z reality, zabudnúť na to, že jej priateľ je v kóme, že sa možno nikdy neprebudí, utešoval ju, robil jej spoločnosť, keď jej kamaráti nemohli.

Boli pohodlní, istí. Hádali sa, škádlili a hádali, sedeli v tichu, rozprávali sa po nociach.

Ale nikdy neboli priateľmi.

Ale ani nikdy neboli len kamoši na šukanie.

X