Preklady fanfiction Harryho Pottera

Prípad č. 1   

Zo všetkých ľudí na svete, ktorých sa rozhodnú nasadiť na jeho 'prípad', to, samozrejme, musí byť ona. Ona, a jej geniálna myseľ a jej láskavé srdce a jej prekliata odvaha a statočnosť a zasrané KECY.

Snaží sa im povedať, kam si môžu strčiť ten svoj malý trik s 'rehabilitačnou poradňou' hneď, ako zistí, kto ho má na starosti, ale sú to prekliati sadisti, a tak naliehajú a naliehajú a naliehajú, až kým nesúhlasí, že to skúsi. Aby im vyhovel. Pretože naozaj, čo najhoršie sa môže stať? Okrem toho, vždy býval skvelý v tom ako vytočiť tú otravnú humusáčku - takže by mala o niekoľko dní prosiť o výmenu väzňov.

X

Pri prvej návšteve má na sebe nohavicový kostým. Vlasy má zopnuté do úhľadného drdolu - hoci nechápe, ako sa jej darí skrotiť to vtáčie hniezdo. Jej mejkap je jemný, prirodzený a sotva viditeľný - a predsa sofistikovaný. Príliš sofistikovaný.

V porovnaní s ňou, vo svojej bielo-čiernej pruhovanej kombinéze, s rozstrapatenými, mastnými, špinavými vlasmi a ešte špinavšou pleťou, vyzerá... no, vyzerá veľmi ako vandrák. Sotva ju vezme na vedomie, keď vstúpi, ďalej hľadí na ryhu v stole, za ktorým sedí. Dvere sa za ňou zatvoria, nechajú ich osamote a ona sa zdá byť nevzrušená, keď prejde dopredu a položí aktovku na stôl oproti nemu. Keď ju otvorí, ozve sa cvaknutie a zdá sa, že šuchot stránok vo vnútri sa ozýva po miestnosti. Posmieva sa mu. Dráždi ho.

"Malfoy."

"Grangerová."

Skôr než prehovorí, zhlboka sa nadýchne. "Som tu, lebo..."

"Pretože máš to šťastie, že ti pridelili môj prípad. Kto iný by sa mal lepšie vysporiadať s veľkým zlým smrťožrútom ako najmúdrejšia a najstarostlivejšia vojnová hrdinka na svete?" odpovie a z jeho tónu odkvapkáva zatrpknutosť, najmä zo spôsobu, akým vysloví slovo 'najstarostlivejšia'.

"Správne,"

"Robím ti láskavosť, Grangerová, lebo úprimne povedané, nechcem tu byť viac ako ty. Nebudem sa s tebou rozprávať. Len tak sa ti neotvorím a nedovolím ti, aby si ma čítala ako jednu z tvojich drahocenných kníh. Takže by si sa mala hneď otočiť a odísť."

Namiesto toho, aby urobila, čo jej hovorí, posadí sa na stoličku oproti nemu. "Mal by si vedieť, že ja nevzdávam niečo, čo som raz začala."

"Potom budeš dlho čakať, kým to dokončíš," odvrkne.

"V tom prípade mám šťastie, že dostanem zaplatené bez ohľadu na to, či sa so mnou rozprávaš alebo nie, však?" vyzve ho.

Zamračí sa, prevráti očami, oprie sa na stoličke a prekríži si ruky na hrudi. "Áno. To musí byť príjemné."

X

Prichádza každý deň. A každý deň sedí oproti nemu v tichosti, nos zaborený do knihy, zatiaľ čo on hľadí na stôl, ktorý ich oddeľuje. O hodinu neskôr, potom čo ani jeden z nich neprehovoril a ich čas sa skončil, si zbalí aktovku a opäť ho nechá samého.

Samého so sebou samým.

Samého so svojimi myšlienkami.

Samého so svojimi démonmi.

A niekedy, len niekedy, si želá, aby zostala dlhšie.

X

Na deviaty deň prehovorí, z jeho hlasu srší znechutenie a sarkazmus jeho mladosti. (Je ešte mladý, má len 21 rokov, ale cíti sa oveľa, OMNOHO starší).

"Aby si vedela, nikoho tu neoklameš."

Vzhliadne od stránok svojej najnovšej knihy - zdá sa, že tá ženská denne prelúska jeden román. Oči má prižmúrené zmätením, keď knihu zatvorí a položí ju na stôl vedľa aktovky.

"Čože?"

"Tie šaty. Tie vlasy. Snažíš sa vyzerať sofistikovanejšie, ako si - ako sa cítiš. Nepáči sa ti byť hrdinkou sveta, pretože sa bojíš toho, čo si o tebe myslí, a tak sa skrývaš za svoje dokonalé vlasy a kostýmy, aby si sa oddelila od obrazu, ktorý o tebe majú všetci okolo." Teraz sa na ňu pozerá. Pozoruje, ako sa jej priblíži obočie a ako sa jej nos pokrčí v ešte väčšom zmätení. Prakticky dokáže čítať jej myšlienky - ako to vie? A potom sa akoby usmeje - len akoby - a nakloní sa dopredu a preloží si ruky cez dosku stola.

"Nie je to to, čo robíš ty?" oponuje. "Schovávaš sa za svoj imidž zlého chlapca, čo mi je srdečne ukradnuté, aby si zakryl, že si stále len vystrašený chlapček? Ani tým nikoho neoklameš."

"Ty o mne nič nevieš, Grangerová."

"Ani ty o mne."

Usmeje sa. "To by si bola prekvapená, princezná."

"Naozaj? Ako čo?"

Na chvíľu akoby mali opäť pätnásť rokov, navzájom sa vyzývajú a skúšajú. Takmer sa zasmeje pri predstave svojho mladšie vyzerajúceho ja s jej mladším a menej vyspelým ja, ako na seba chrlia urážky. Takmer.

"Ako napríklad to, že zakaždým, keď sem prídeš, máš vždy oblečené blúzky s dlhými rukávmi. Bojíš sa ukázať svoju ruku - teraz ešte neviem, či je to preto, že sa bojíš, ako zareagujem, alebo preto, že sa bojíš, aby si ju sama nezahliadla."

Potiahne si za rukáv, čím dokazuje, že má pravdu.

"Zahrabávaš sa medzi stránky tých kníh, aby si mohla predstierať, že si kdekoľvek inde, len nie tu, lebo pokiaľ sa nerozprávame, odmietaš sa rozhliadnuť."

Jej pohľad ani na sekundu neopustí jeho, čo opäť dokazuje jeho názor.

"A túto prácu si vzala preto, lebo si myslíš, že dokážeš zachraňovať ľudí. Myslíš si, že keď sa budeš dostatočne snažiť, dokážeš zachrániť kohokoľvek, pričom si neuvedomuješ, že niektorých ľudí jednoducho zachrániť nemožno."

"Ty sa dáš zachrániť, Malfoy," odpovie ticho.

"Áno? Ako? Ako presne ma plánuješ 'zachrániť', Grangerová?"

 "Stačí, ak mi povieš pravdu, a do týždňa ťa odtiaľto dostanem."

"Aká pravda to má byť?"

"Že si neurobil to, čo sa hovorí, že si urobil. Že ťa obalamutili, pretože si bol dieťa. Že..."

"Nevieš, o čom hovoríš," zavrčí a odtrhne od nej pohľad. "Okrem toho si myslím, že náš dnešný čas vypršal."

X

"Kedy si naposledy jedol?" opýta sa ho nasledujúci týždeň.

Prevráti očami. "Pred dvoma hodinami. Plus mínus - prechádzame tým každý deň, Grangerová."

"No, vyzeráš trochu vychudnuto."

"Vážne? Vďaka, že si si všimla. Aj keď si si zjavne nevšimla, že je tu nedostatok výživného jedla."

"Nemusíš byť uštipačný." Sadne si oproti nemu, postupuje podľa svojej zvyčajnej rutiny, potom sa posadí a otvorí si knihu.

Pozrie sa na ňu, napoly pobavený tým, ako uvoľnene vyzerá, a napoly znepokojený. Vlasy má dnes rozpustené, upravené do jemných kučier, nie do neposedných ako v mladosti. (Skoro má radšej tie neposedné). A ona, na rozdiel od neho, o čom je si istý, vyzerá zdravo. Až na vačky pod očami - zdá sa, akoby sa už celé mesiace poriadne nevyspala.

Všimne si obálku jej knihy - alebo skôr jej nedostatok. Pretože žiadny obal nemá, je to len čierna väzba. Je to iná kniha ako minule.

"O čom je? Tvoja kniha..."

"Moja... ehm... len... Je to romantický román," odpovie nenútene.

"Román? Musím povedať, že som ťa netipoval na typ na romantické romány, Grangerová," usmeje sa.

"Aha? Prečo?"

"Každá kniha, ktorú si kedy mala na Rokforte, súvisela s vedomosťami."

Ani jeden z nich nekomentuje, odkiaľ by to mohol vedieť.

"Tak o čom je?" opýta sa znova.

"Načo všetky tie otázky?"

"Nudím sa, Grangerová. Nie je tu veľa vecí, ktoré by sa dali robiť, ak si si nevšimla."

"Správne... Je to o páre, ktorý sa do seba zamiluje a vezme sa. Po troch rokoch ich manželstva ju zatknú za zločin, ktorý vraj nespáchala. Manžel jej bezvýhradne verí a sľúbi jej, že pôjde až na kraj sveta, aby dokázal jej nevinu. Je to niečo ako romanticko-mysteriózny triler. Osobne sa mi na ňom páči ten milostný aspekt."

"Samozrejme, že sa ti páči. Weasley ti nestačí?" podpichne ju.

"Nebuď na mňa drzý, Malfoy."

"Znie to zaujímavo. Osobne by som to nečítal, ale... znie to zaujímavo," prizná.

"Je to zaujímavé."

Potom upadnú do príjemného ticha. Ona sa vráti k čítaniu svojej knihy, zatiaľ čo on na ňu naďalej hľadí ponad stôl.

X

Pri ďalšej návšteve mu prinesie knihu. Dosť ironicky - alebo vôbec nie ironicky - je to detektívka o vražde. Jej autorom je mukel a on sa na ňu najprv neisto pozrie, kým si uvedomí, že je to najmilšie gesto, akého sa mu za posledné roky dostalo.

Pri odchode si ju vezme, pretože on nemá povolené žiadne osobné veci, ale sľúbi mu, že ju prinesie, keď sa vráti. A on zistí, že sa jej návratu nevie dočkať.

X

Keď mu podáva knihu, všimne si strieborný pásik okolo jej prstenníka na ľavej ruke. Pocíti kŕč v žalúdku a napätie v hrudi. Ten prsteň sa mu vysmieva.

Sadne si oproti nemu, vytiahne si vlastnú knihu a oprie sa na stoličke.

"Weasley ťa konečne požiadal o ruku, však?" spýta sa zrazu.

"Čože? Ach... áno. Včera večer." Pozrie sa na svoju ruku a napriek sebe sa láskyplne usmeje.

"Gratulujem."

"Vďaka."

Usmieva sa naňho a jeho pery sa tiež zvlnia do úsmevu. Jediný rozdiel je v tom, že si nie je istý, či ho myslí naozaj vážne.

X

Zakaždým, keď vidí ten prekliaty prsteň, stiahne sa mu hruď a prevráti žalúdok. Pripisuje to tomu, že ona ide vo svojom živote ďalej, zatiaľ čo on zostáva rovnaký. Je tu zaseknutý do konca života (ibaže by sa podvolil a 'pokecal' si s ňou). Ona sa vydá, založí si rodinu a bude mať dlhý, šťastný život. A on nie.

Takže nie, nie je to preto, že by sa mu páčila. Nie preto, že by sa mu páčila, nie. Má ju rád, iste - posledné tri mesiace s ňou trávil hodinu svojho dňa, každý deň. Takže samozrejme, že ju má rád, trochu. Viete, takým spôsobom, ako má človek rád svojho priateľa - nie že by bola technicky jeho priateľkou. (Hoci je to jediná osoba podobná priateľovi, ktorú v súčasnosti má). Má ju rád. Ale nie je do nej zamilovaný. Ani nie je žiarlivý.

Jednoducho to absolútne nie je možné.

X

Keď vojde do miestnosti, všimne si, že má na sebe tričko. Namiesto nohavicového kostýmu má na sebe úzke džínsy, ktoré dievčatá tak milujú, a biele tričko s obrázkom Eiffelovej veže na prednej strane. Vlasy má... prekvapivo rozstrapatené. Páči sa mu to. Zisťuje, že rozhodne má radšej túto uvoľnenú Grangerovú ako tú sofistikovanú Grangerovú z minula.

Usmieva sa naňho, keď mu podáva knihu - má belšie zuby? Pristihol sa, že sa pozerá a sleduje, ako si sadá do kresla s vlastnou knihou.

"Vyzeráš inak," poznamená.

"Ach, áno, ja len... neviem, len so niečo na seba hodila dnes ráno," pokrčí plecami.

"Vyzeráš dobre."

"Vďaka..."

To sa jej po lícach vkráda rumenec, alebo je tu horúco? Nie, nie, určite tu nie je horúco - v skutočnosti je väčšinu dní medzi týmito štyrmi stenami takmer zima. Zastrčí si vlasy za ucho a vrhne pohľad na svoju knihu.

Zachytí pohľad na jej ruku, jemnú (na pohľad), hladkú, krémovo bielu, poznačenú škaredými červenými jazvami v tvare toho... nechutného, ponižujúceho, dehumanizujúceho slova.

Humusáčka.

Myslí na všetky tie prípady, keď ju tak nazval. Myslí na všetky tie prípady, keď ju urážal kvôli jej krvi; kvôli niečomu, čo napokon nemohla ovplyvniť. A prakticky vidí bolestný, zarmútený výraz na jej jemných, krehkých črtách. Bol krutý, to vie. Veľmi krutý.

Nemyslí si, že by niekedy predtým cítil takú veľkú vinu - možno s výnimkou vojny.

"Je mi to ľúto."

Pozerá naňho zmätene. "Čo?"

"Všetko. Ja... počas školy som sa k tebe správal hrozne. Nikdy som sa k tebe nemal takto správať," odpovie ticho.

Zažmurká a pozrie naňho. "Tak... prečo si to robil?"

"Bol to jediný spôsob, ako som vedel reagovať pri ľuďoch ako... pri tebe. Celý život som rástol v tom, že som veril všetkému, čo mi rodičia povedali. Dôveroval som im. A potom..."

"Potom... čo?" spýta sa zvedavo.

"Veci sa zmenili. Pochopil som, že sa vo všetkom mýlili. Tvoja krv nebola... nie je iná ako moja."

Chvíľu na seba mlčky hľadia. Sivé oči sa zahľadia do hnedých a on vidí... vidí odpustenie. Súcit. Ľútosť. A ešte niečo, čo si nevie celkom vysvetliť. Niečo, čo si nie je istý, či chce vysvetliť.

Odkašle si a potom sklopí zrak ku knihe, ktorú drží v rukách.

"Čítaj, máš už len štyridsaťpäť minút," povie jemne.

Prikývne a odmieta sa na ňu pozrieť. Hoci nečíta. Nedokáže čítať. Pretože je príliš zaneprázdnený premýšľaním o tej prekliatej (krásnej a zmyselnej) žene oproti sebe. Pretože je príliš zaneprázdnený premýšľaním o tom, ako sa jej oči, zdá sa, usmievajú rovnako ako jej pery, napriek tomu, že je na takomto bohapustom mieste, a o tom, ako sa jej obočie sústredene zvlní a ako si hryzie pery, keď je zmätená, a ako sa hrá s rukami, keď je nervózna. Pretože neznáša spôsob, akým si tieto veci všíma.

A ešte viac nenávidí to, ako sa pri nej cíti. Šťastný - alebo prinajmenšom spokojný, keď prejde tými dverami. (Plný nádeje.) Smutný (zatrpknutý), keď odchádza. A jednoducho osamelý každú ďalšiu minútu dňa. Chýba mu. Pretože predtým, ako začala prichádzať, sa nemal s kým porozprávať - nemal ani tú možnosť. Pred ňou nemal... nemal nič. Začal sa na jej návštevy tešiť. Takmer vzrušene. Nerozprávajú sa často, ale keď sa rozprávajú, je to ako za starých čias. Už nie sú nepriatelia, samozrejme, ale nie sú ani nevyhnutne priatelia. Sú ako niečo medzi tým. Niečo, čo nevie celkom presne pomenovať.

Ona je... No, ona je v podstate jediná vec, ktorá mu bráni v tom, aby sa zbláznil. Je jeho záchranným člnom. Je jeho jediným zostávajúcim putom k svetu mimo jeho pekla.

Takmer okamžite ich hodina uplynie a ona si balí veci na odchod. Pozoruje ju zo svojho miesta, ruky prekrížené na hrudi.

"V skutočnosti nemusíš odísť, vieš."

Prekvapene naňho pozrie. "Ako to myslíš?"

"Myslím... nie je to tak, že musíš ísť, však?"

"No, nie tak celkom..." zamrmle.

"Výborne! Tak potom môžeš zostať - a ja si môžem ešte čítať," odpovie s nádejou.

Zamračí sa. "Dnes nemôžem. Ron ma berie na večeru."

Cíti to napätie v hrudi a letmé záchvevy v žalúdku. Zovrie päste a v čeľusti mu zapracuje sval, keď strnulo prikývne.

"Zajtra?"

"Jasné, áno, ako chceš," zamrmle ľahostajne.

"Dobre, tak máme rande," usmeje sa, zdanlivo nevnímajúc trpkosť vo svojom hlase.

X

Určite je blázon. Určite je úplne šialený. Určite s ním niečo vážne nie je v poriadku. To nemôže byť pravda. Nemôže byť... zamilovaný. Do nej. Zo všetkých ľudí.

Ona je tak prekliato dokonalá a on nie je. (Želá si, aby bol).

Ona je milá, srdečná a priateľská, zatiaľ čo on je zlý, chladný a drsný. (Želá si, aby sa to od nej mohol naučiť).

Ona je odhodlaná (prečo by ho inak naďalej navštevovala), kým on to vzdal. (Praje si, aby si veril aspoň z polovice tak, ako ona verí všetkým okolo seba.

A napriek tomu stále chce vkĺznuť do jej srdca a žiť tam. A želá si, aby to bol jeho prsteň na jej prste, a nie Weasleyho.

Je to vôbec možné, zamilovať sa do niekoho, koho ste predtým nenávideli celou svojou bytosťou? Je vôbec možné spraviť niečo také v úzkych priestoroch väzenskej cely?

Rozhodne sa hodinu pred jej plánovanou návštevou. Požiada o to, aby mu dali novú... osobu. Bude súhlasiť s tým, že im povie, čokoľvek chcú počuť, len ak dostane novú osobu. Pretože toto nezvládne. Nemôže sedieť oproti nej každý deň s vedomím, že je s niekým iným. Vedieť, že patrí k niekomu inému. Vedieť, že on je presným opakom toho, čo si ona zaslúži mať.

Ale potom vstúpi ona. A jej vlasy sú rozstrapatené a zmáčané dažďovou vodou a oči má červené a opuchnuté a po lícach jej tečú čierne šmuhy od maskary a on si na chvíľu nie je istý, či je to od dažďa, alebo nie. A potom sa naňho pozrie a jej oči sú mokré a sú... neuveriteľne smutné.

Hľadí na ňu so záujmom, keď si odtiahne stoličku, posunie jeho knihu po stole a sadne si, hľadiac si na kolená.

"Čo sa deje?"

Pokrúti hlavou a hlasno potiahne nosom. Plecia sa jej mierne chvejú a ľavou rukou si štípe koreň nosa.

Prsteň chýba.

Krv mu zrazu vrie a tvár má rozpálenú. Zovrie päste na kolenách a netúži po ničom inom, len zmlátiť Lasičiaka do krvi za to, že ju rozplakal.

"Čo urobil?" Hlas mu vychádza ako vrčanie. Akoby sa zúfalo snažil zadržať svoj hnev.

Opäť pokrúti hlavou.

"Grangerová. Hovor so mnou," žiada.

"Rozprávať sa s tebou? Rozprávať sa s tebou? Ty sa so mnou nechceš rozprávať, tak prečo by som sa ja mala rozprávať s tebou?" Vybuchne naňho, hoci jej tón je málo presvedčivý. Je len smutný. "Opustil ma. Opustil ma kvôli Levanduli."

Zdvihne obočie. "Tej krave?"

"Dnes ráno sa jednoducho... rozhodol, že už so mnou nechce byť. Že chce byť radšej s ňou," zašepká a vyhne sa jeho pohľadu.

"To je... to je podlé, dokonca aj na Weasleyho."

"Mala som s ním naplánovaný celý svoj život. Mala som všetko... premyslené a on to zničil. Ako to mohol zničiť?"

Draco si odfrkne a prevráti očami. "Je to idiot, Grangerová. Netuší, aké má šťastie, že má teba. Nikdy to nevedel. Je príliš slepý, aby videl, aké úžasné stvorenie, ktorým je Hermiona Grangerová, stojí pred ním."

Smutne sa usmeje a zatvorí oči, aby potlačila slzy. "To nemyslíš vážne..."

"Samozrejme, že myslím. Si úžasná, Grangerová. Chodíš sem každý deň a vieš, že ti nič nepoviem. Si inteligentná a vtipná a... si krásna, Grangerová," priznal.

"Myslíš si to?"

"Rozhodne."

Červenanie je späť, rýchlo sa jej vkráda na líca, keď vytiahne svoju vlastnú knihu a otvorí ju na svojej stránke. "Vďaka, Draco."

Takmer omdlie pri zvuku svojho mena - svojho krstného mena na jej perách.

A už sa vôbec nedožaduje novej osoby.

X

"Rozmýšľal si niekedy, aký by bol tvoj život, keby si sa rozhodol inak? Keby si si vybral inú cestu?" spýta sa ho jedného dňa, keď zdvihne zrak od svojej knihy.

"Neustále. A ty?"

Mierne prikývne, zavrie knihu a položí ju na stôl. On ju necháva otvorenú na kolenách, ale pohľad má upretý na ňu.

"Niekedy rozmýšľam, aký by bol život bez mágie. Ako keby som nevedela, že som čarodejnica, alebo keby mi rodičia nedovolili študovať na Rokforte. Všetko by bolo úplne iné. Či už je to však dobré, alebo zlé, tento svet by som nevymenila za nič," prizná ticho.

"No, mágia je celkom úžasná."

Zachichoce sa - naozaj sa zachichoce a jemu to na tvári vyčarí úsmev. Úsmev.

"Nad čím premýšľaš ty?"

"Nad mnohými vecami, Grangerová. Mnohými."

"Povedz mi o nich," nalieha.

"Urobil som toľko chýb, že by som ani nevedel, kde začať."

A potom mu to dôjde. Toto je pasca. Uškrnie sa na ňu. "Dobrý pokus, Grangerová. To ti uznám."

Ticho si vzdychne a pravou rukou si prehrabne vlasy. Vyzerá smutne, sklamane. "Prečo mi to jednoducho nemôžeš povedať? Už som ti povedala, že ťa odtiaľto môžem v okamihu dostať..."

"Ja si nezaslúžim odtiaľto odísť."

"Prečo nie?" spýta sa a vyzerá zmätene.

Vzdychne si. "Pretože nech sa na to pozeráš akokoľvek, či som tie veci urobil, alebo nie, som vinný..."

"Ale ak si ich neurobil…"

"Prijal som Temné znamenie, Grangerová, nie je to dostatočný dôkaz?" vykríkne zrazu. Nechápe, prečo to nemôže nechať na pokoji.

"Nie! Pretože neverím, že si si ho prijal dobrovoľne. Neverím, že chlapec, ktorý má len šestnásť rokov, by sa takto vzdal svojho života. Neverím, že niekto, kto skutočne verí vo Voldemorta, by sklonil svoj prútik. Neverím, že skutočný smrťožrút by poprel, že vie, že je to Harry, a potom by nám prakticky pomohol utiecť. Neverím, že niekto, kto sa nedokázal pozrieť do tváre ani svojmu otcovi, ani Voldemortovi, je úplne zlý," povie mu pravdivo.

Usmeje sa. "A čo tak vpustenie smrťožrútov na Rokfort? A čo prekliatie Katie Bellovej a otrávenie Weasleyho? A čo to, že som sa pozeral, ako ťa moja teta znova a znova mučí, lebo som nedokázal urobiť nič, aby som to zastavil? Pretože som bol príliš veľkým zbabelcom na to, aby som jej povedal, aby prestala? Hmm? A čo pozerať sa na to, ako učiteľku štúdia muklov žerie ten odporný had? Alebo sledovať ako ostatní smrťožrúti znásilňujú, mučia a zabíjajú nevinných muklov, lebo im to pripadá skurvene smiešne?" odpľuje si. Pri pomyslení na to sa mu zdvihne žalúdok.

Chvíľu vyzerá šokovane. A potom vyzerá... smutne. Rozrušená. Znepokojená. Akoby si doteraz neuvedomila, koľko toho prežil.

Odvráti pohľad a prekríži si ruky na hrudi. "Možno som o nič z toho nežiadal, ale stále som tam bol, Grangerová. Nezúčastnil som sa, ale stále som sa díval. Neprijal som Dumbledorovu ponuku, ako som mal. Môžem za to rovnako..."

"Nie, nie nemôžeš," nalieha dôrazne. "Vymyli ti mozog. Prinútili ťa ctiť si niekoho, koho si nemal čo ctiť."

"Na tom nezáleží..."

"Ale záleží."

"Záleží na tom tebe, Grangerová. Nezáleží na tom nikomu inému. Nikoho iného to nezaujíma. Som smrťožrút a vždy ním budem."

"Nie, ak k tomu mám čo povedať," podotkla.

"Grangerová, ne-"

Až vtedy si uvedomí, že sa prechádza po miestnosti, pretože až vtedy si uvedomí, ako blízko je. Stoja nosom k nosu - hoci je o dosť nižšia. Pri tej blízkosti sa mu zatají dych v hrdle. Nie je zvyknutý na ľudský kontakt, aspoň nie na takýto.

"Prosím, dovoľ mi, aby som ti pomohla, Draco," zašepká.

"Prečo ti na tom tak záleží?" spýta sa ticho a zúfalo to chce pochopiť.

"Každý si zaslúži druhú šancu."

"Každý nie."

"Tí, ktorí si ju zaslúžia, áno. Ty si toho hodný. Môžem ťa odtiaľto dostať do pondelka rána. Tri dni, Draco."

Prikývne a zavrie oči. Potom sa otočí, aby si pozbierala veci, ale on je rýchlejší a jeho ruka sa jej zovrie okolo zápästia. Stiahne ju dozadu a jemne ju pritlačí, aby sa chrbtom oprela o stenu.

"Môžem ťa pobozkať?" zašepká a na tvári cíti jej teplý dych. Nemusí nutne vedieť, odkiaľ tá otázka pochádza; len to, že na to myslí už celé týždne.

"To ťa urobí šťastným?" podpichuje ho.

"Je to viac ako to..." …jej pery sa pevne pritlačia na jeho. Najprv je šokovaný, ale rýchlo sa prispôsobí, ľavú ruku jej zaborí do vlasov, zatiaľ čo pravou jej objíme tvár.

"Možno predsa len dokážeš zachrániť všetkých," zašepká na jej pery.

KONIEC