Preklady fanfiction Harryho Pottera

Harry Potter a Čas dobrých úmyslov
(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
 Kapitola dvadsiata prvá

Môj druhý život

I. časť

Roger Davies zákerne na Harryho zazeral. Obaja silno zvierali svoje prútiky.

"Vďaka tvojmu hlúpemu nápadu vziať študentov na samovražednú misiu do lesa, je môj brat mŕtvy!" precedil cez zaťaté zuby. Natiahol ruku s prútikom. "Tak nech mi Merlin pomáha, budem ťa preklínať, až kým..."

"Aaaagh!" zrazu zareval Ron, skočil na Daviesa zo svojej nemocničnej postele. Harry vôbec nedokázal prísť na to, ako tak rýchlo dokázal prejsť cez tú veľkú miestnosť; zdalo sa, že len žmurkol a Ron bol skrátka tam, s Davisom prišpendleným k stene, jeho prútik na zemi. Ron držal Rogera Daviesa vo výške dobrého pol metra nad zemou, veľké ruky na Daviesových nadlaktiach. Harry dúfal, že v tomto nezmení názor a nechytí tými rukami Daviesa za hrdlo - ale nemyslel si to kvôli Daviesovi. S prehltnutím si Harry uvedomil, že by Ron dokázal zlomiť Rogerov krk ako vetvičku, ak by naozaj chcel. Keď bol v posteli, mal okolo pliec voľne prehodenú deku, ale keď preskočil miestnosť, deka z neho spadla. Teraz tam stál len v pyžamových nohaviciach (príliš krátkych ako zvyčajne), vlniace sa svaly na chrbte dobre viditeľné, rovnako ako jazvy na ľavom pleci a krku, ktoré sa hojili pozoruhodne rýchlo. Ron vyzeral strašlivo mocný a nemilosrdný. Harry k nemu pribehol s prútikom v ruke a keď vzhliadol Ronovi do očí, znova tam videl ten červený lesk.

Zrazu Lupin vykríkol: "Ron! Zlož ho dole!" Prekráčal miestnosťou, aby sa postavil na druhú stranu mladého vlkolaka.

Ron sa na neho pozrel a jeho črty sa skrútil do divokého výrazu . Bez odpovede sa Ron otočil nazad k Daviesovi a neochotne ho spustil na zem. Toto, pomyslel si Harry, bude rovnako zlé, ako keď doma trénovali Dunkirka. Súčasne bol vďačný, že Ron trochu Daviesa vystrašil. V duchu si poznamenal, aby už nikdy svojho najlepšieho priateľa nenaštval. Keď Ron Daviesa zložil, cúvol, pomaly mu zložil ruky z pliec. Bývalý bystrohlavčan mal farbu pergamenu. Chytil sa rukami za nadlaktia, strhol a nervózne si Rona prezeral prižmúrenými očami. Vyzeralo to, že už sa mu nechce niekoho prekliať... na rozdiel od toho, ako sa tváril pred chvíľou. Ron, na druhej strane, sa na neho stále mračil.

"To nie je Harryho chyba, že je tvoj zradcovský brat mŕtvy!" vyšplechol na neho Ron. "Evan na nás zaútočil, keď sme s Čcho robili prieskum. Pokúsil sa nás očarovať a prekliať, nechal nás ostatných bojovať samých s temnými kúzelníkmi a obrovskými pavúkmi, a potom zaútočil na Harryho kliatbou Cruciatus! Takže možno by si mal byť rád, že je mŕtvy, pretože keby nebol, buď by šiel do Azbakanu alebo by dostal dementorov bozk!"

Rogerova tvár, ak to bolo možné, zbledla ešte väčšmi.

"On-on čo? Si šialený!"

Harry pokrútil hlavou. "Čcho toto všetko môže dosvedčiť. A ostatní ho tiež videli, ako mal preklial. Je to pravda."

Roger Davies prehltol. Pozrel sa k zemi, potom vzhliadol.

"Mu-musia sa to dozvedieť moji rodičia?" spýtal sa Harryho, hlas mal zrazu zachrípnutý. Vôbec nevyzeral ako bývalý hlavný prefekt. Harry znova premýšľal o spomienke na Rogera a Aliciu v dedinskej škole. Zrazu ho napadlo, aké to bolo čudné, pretože ako hlavní prefekti Roger s Aliciou nikdy dobre nevychádzal. Nedokázal si spomenúť na to, kedy by Alicia neprevracala očami nad všetkým, čo Roger povedal. A keď ho Alicia prerušila a strhla na seba pozornosť na stretnutiach prefektov, Roger občas vyzeral, že začne prskať na všetkých dookola. A zo všetkých ľudí chodil s Fleur Delacourovou. Ron nebol jediný chalan na Rokforte, ktorý na ňu hľadel s otvorenými ústami, keď bola na Rokforte. Niežeby Aliciina príťažlivosť Harrymu totálne ušla. V druhom živote žasol nad tým, že Draco odolal polonahej Alicii vo svojej posteli. A dokonca on sám raz odpovedal na to, keď ho pobozkala. Ale Harry si myslel, že by väčšina mladíkov okamžite dala prednosť Fleur pred Aliciou, pretože, hoci bola Alicia veľmi pekná, Fleur bola ako z iného sveta. Na čo sa Roger hral?

Harry o Rogerovej otázke uvažoval.

"Tvoji rodičia by mali vedieť, čo urobil. Inak budú očakávať, že sa mu dostane pocty. Nemám chuť sa zaoberať tvojimi rodičmi. Budú ma chcieť prekliať rovnako, ako si chcel ty, akoby som ja bol ten, kto použil neodpustiteľnú kliatbu. Nebudem zradcu chváliť ako hrdinu. To sa skrátka nestane. A ak nás Dumbledore požiada, aby sme sa všetci postavili a pripili mu - zostanem sedieť na mieste a požiadam všetkých v Chrabromile, aby urobili to isté."

Harry mal tvár veľmi blízko Rogerovej a umožnil mu vidieť, že Ronov hnev bol len časťou toho, čoho sa musel obávať, keby začal robiť problémy kvôli bratovej smrti. Davies ešte raz prehltol, striedavo hľadel z jedného na druhého, začínal byť zase menej povoľný, ale zrejme nemal v úmysle mať znova na sebe Ronove ruky.

"Pôjdem za Dumbledorom," povedal, ústa sa mu sotva otvárali. Zatreskol za sebou dvere.

Keď odchádzal, Ron za ním zavolal. "Áno, to presne urob! Uvidíme, kam sa až dostaneš, keď budeš preklínať jeho!"

Potom sa Ron, Harry a Lupin na seba v rozpakoch pozreli. Lupin položil Ronovi ruku na plece. Ron bol takmer o hlavu vyšší ako jeho učiteľ.

"Toto nemôžeš robiť, Ron," prehovoril jemne, ale odhodlane, ako keď človek hovorí k malému dieťaťu. Harry videl, že Ron mal slušnosť zvesiť hlavu - ale potom ju zdvihol, znova sa tváril odbojne.

"Šiel po Harrym. Mal som ho nechať?"

"Ron," teraz sa ozval Harry. "Nechal som niekedy Rogera Daviesa poraziť ma v súboji?" Usmial sa na svojho najlepšieho priateľa, ktorý mu úsmev opätoval, a svojím mlčaním to neochotne priznal. Lupin kývol na nich oboch.

"Harry sa dokáže o seba postarať, Ron. Ty to vieš. Avšak obaja chápeme, že tvoje zámery boli dobré. Harry je tvoj najlepší priateľ. On..."

"... mi zachránil život," dokončil Ron, pohľad upretý na Harryho. Po trápnej pauze, keď sa Ron najprv nervózne obzrel cez plece Hermioniným smerom, povedal: "Pochop, Harry. Tak veľa ti dlhujem. Ja... ja som nikdy nemal povedať to, čo som vtedy v auguste povedal. Myslím... myslím, že ak to urobíš s množstvom prepáč a priplazíš sa, Hermiona ťa vezme späť. Urob to. Viem, že ti na nej záleží. Viem. A ja nemôžem..."

Ale Harry krútil hlavou. "Nebol si to ty, kto mi povedal, že nie je ničí majetok? Nemôžeš mi ju vrátiť, Ron. Nepatrí ani jednému z nás. Je sama sebou. Ona sa rozhodne, čo chce urobiť. Ale osobne... myslím si, že chce byť s tebou."

"Už viacej nie."

"Ako to vieš? Povedala to?"

"Nie, ale žiadna rozumná žena by so mnou nechcela byť. A čo je Hermiona iného ako rozumná?"

Harry si vzdychol. "Dajme tomu všetkému trochu času. Možno by si sa mal rozhodnúť dať si pauzu na vychladnutie, kým sa prispôsobíš, hm, zmenám, ktoré zažiješ. Je pravda, že toto nie je najlepší čas na začatie vzťahu. Ale myslím, že na teba počká." Zmĺkol na chvíľu. "Čakala na teba od septembra, ty bohovský blbec. Vlastne... asi na teba čakala od vianočného bálu v štvrtom ročníku, ale v septembri..."

Zamračil sa na Harryho. "Čože?"

Harry si vzdychol. "Ktorá časť ti nedochádza? Tá časť o hlupákovi alebo tá časť, že na teba čaká od septembra? Vieš, keď si ju požiadal, aby ti povedala, že ťa nemiluje a ona nemohla?

Ronovi klesla sánka. "Ako o tom vieš? To by ti nepovedala..."

Harry prevrátil očami. "Zjavne si musel zabudnúť, že mám neviditeľný plášť. Bol som pri tom."

Ron vykročil dopredu a prestal používať tichý hlas. Harry si v duchu vynadal. Do kelu, toľko k tomu nenaštvať vlkolaka. "Ty si čo?" Ron prakticky pišťal. Zúril.

Harry stále tlmil hlas, aby ho ostatní nepočuli, avšak Lupinova blízkosť znamenala, že všetko počul veľmi dobre. "Nesnažil som sa vás sledovať. Bol som zvedavý, kde ste, tak som skontroloval mapu. Videl som, že ste obaja v spoločenskej miestnosti, tak mi došlo, že ste obaja v poriadku a dnu. Ale potom som si všimol, že sa Ginny túla po hrade a vyzeralo to, že ju prichytí Filch, takže som šiel so svojím neviditeľným plášťom po ňu, aby ju nechytili." Harry vynechal informáciu o tom, že v trofejnej miestnosti boli Draco Malfoy a Mariah Kirknerová. "Keď som pod plášťom zišiel do klubovne a zistil, že ste za jedným stolom zaspali, dúfal som, že sa mi podarí vykradnúť sa bez toho, aby som vás prebudil, ale to sa na nešťastie nestalo. Potom som musel počkať, až kým odtiaľ neodídete, aby ste nezistili, že chcem vyjsť dierou v portréte..."

"Ale- ale šiel si pomôcť Ginny. Prečo si nechcel, aby sme to vedeli?"

"Er..." zastavil sa Harry, zúfalo sa pokúšal vymyslieť prijateľnú lož. Ale trvalo mu to príliš dlho a Ronove oči sa roztvorili pochopením.

"Ty si na mape nevidel len Ginny, však? Stavím sa, že si ju videl s Malfoyom!" zasyčal Ron cez zuby a stočil pohľad smerom na spiaceho blonďavého chlapca pri jeho sestre.

"To-to nie je tak, ako si myslíš, Ron," rýchlo povedal Harry. V skutočnosti mohol povedať pravdu - väčšinu z nej. To by situáciu uľahčilo. "Počúvaj - áno, mala v pláne sa s ním stretnúť. Ale Filch jej sťažil možnosť dostať sa na ich dohodnuté miesto a Malfoy už mieril do žalárov, keď uplynul čas, kedy sa mali stretnúť. Nemala ako vedieť, že už odišiel a ja som sa bál, že ju chytí Filch, takže som ju šiel dostať nazad do chrabromilskej veže."

Ron sa na neho znova zamračil. "A ty si sa neobťažoval povedať mi to. Pekné, Harry. To bolo v septembri."

Harry rozhodil rukami. "Ron - nič sa nestalo. Vôbec sa nestretli. Nevieš, či sa nemali stretnúť len kvôli tomu, aby sa porozprávali." Harry takmer uveril, že sa naozaj mali stretnúť, keď o tom tak presvedčivo hovoril Ronovi. Teraz si spomenul, že sa Draco Malfoy stretol s Mariah Kirknerovou, že odkaz našla Ginny len náhodou. Pozrel sa na posteľ, kde spala Mariah, všimol si, že ruky na deke už nemá v rukaviciach a vyzerali v poriadku. Znova sa pozrel na Rona, ktorý vyzeral, ako keby vedel, že mu Harry nehovorí celú pravdu. Ale na druhej strane - ani Harry nevedel, čo je celá pravda a nechcel, aby Ron oprel Draca Malfoya o stenu tak, ako to urobil s Daviesom. Nuž, akosi chcel, aby to Ron urobil, ale vedel, že by to chcieť nemal (a že by to Ron nemal urobiť).

"Ako vieš, že sa odvtedy nestretli niekedy inokedy? Sú to mesiace!"

Harry si vzdychol. "V poriadku, neviem. Čo som mal robiť, stráviť každú noc zízaním na mapu, aby som zistil, či opúšťa chrabromilskú vežu a že on opúšťa Slizolin? Už som sa dostal do poriadnych problémov tým, že som v lete nespal..." začal, ale potom si zahryzol do jazyka, aby viacej nepovedal.

"Akých problémov?" chcel vedieť Ron. Harryho bolel jazyk a z úst mal tenkú čiaru. Hľadel na zem. Keď vzhliadol, Lupin stále držal Rona za plece. Vyzeralo to, že ho stíska dosť silno na to, aby sa Ron strhol. Zrazu si uvedomil, že Lupin musí byť pod tým roztrhanými šatami dosť silný a svalnatý. Spomenul si na ten oblek na mieru, ktorý mu kúpil na Dudleyho pohreb. Úplne na ňom visel. Harry vtedy netušil, akú moc skrýval pod tým kostýmom. Spomenul si, ako si myslel, že Remus Lupin pripomína vlasatého účtovníka.

"Nerieš to," povedal s nádejou, že to Ron nechá tak. "Skrátka je to dobrý nápad prespať celú noc a ja nemôžem celú noc strážiť Ginny. Je to veľké dievča."

Lupin konečne získal Ronovu pozornosť. "Ron - vráť sa do postele. Musím sa s tebou porozprávať o mnohých veciach. Prvá vec - musíš si pamätať, aký si silný. Dokážeš zlomiť jemné veci a ublížiť ľuďom bez toho, že by si to zamýšľal. Musíš fyzicky pristupovať k svetu okolo seba úplne odlišne. Za tie roky som si kúpil zopár kníh o bojových umeniach, ktoré ti môžem požičať. Nikdy som nechcel cvičiť formálne, pretože som sa bál, že ublížim ostatným, ale naučil som sa dosť techník na to, aby som si vyčistil myseľ a kontroloval svoje fyzické reakcie na svet. Je to veľmi upokojujúce... skoro ako nejaká meditácia. Môžeme trénovať spoločne, pretože máme porovnateľnú silu. A tiež to bude dobré, kvôli zvládnutiu tvojho temperamentu."

Teraz sa Harry na neho mračil. "Nikdy si nevyzeral, že s tým máš takéto problémy."

Lupin nadvihol jedno obočie a pokojne povedal: "Vlkolaci majú príšernú povahu, či už sú alebo nie sú v svojej vlčej podobe. Sú oveľa nestálejší ako priemerný človek, a ty, Ron, si už bol prchkejší než väčšina ľudí. " Kývol na vysokého ryšavca. "Vy dvaja si možno myslíte, že nie som náladový, ale to je vďaka tým technikám, ktoré som spomenul. Pracoval som niekoľko rokov na tom, aby som sa vedel ovládať. Len to neskúšam robiť, keď beriem Vlčí mor. Je to neustály, večný boj. Každý okamih každého dňa pracujem, aby som zostal pod kontrolou, aby som nedovolil, aby ma vlk v mojom vnútri ovládol. Ty sa to tiež musíš naučiť, Ron. Nebude to ľahké. Prosím, dovoľ nech ti pomôžem."

Ron sa na staršieho muža smutne pozrel.

"Toto si robil celý život?"

Lupin pokrútil hlavou.

"O niektorých technikách som sa dozvedel, až keď som vyšiel zo školy. A keď som bol v škole... no, Sirius bol taká horúca hlava, ktokoľvek v jeho blízkosti v porovnaní s ním vyzeral ako bábovka." Usmial sa a chlapci mu úsmev opätovali. Harry bol ohromený, keď počúval Lupina. Vždy sa zdal byť taký vyrovnaný, taký bezstarostný. Že to bola maska, ktorú si rokmi tak starostlivo budoval a že každý deň bojoval, aby si ju udržal, Harryho šokovalo.

Ron sa vrátil do postele a Harry sa posadil na stoličku medzi jeho a Hermioninu posteľ. Hermiona sa v spánku pretočila a bola teraz otočená tvárou k nim, vlasy jej trochu padali do tváre. Zrazu otvorila oči. Zatvorila ich, potom znova otvorila, potom zoskočila z postele a vrhla sa Harrymu okolo krku.

"Harry! Si v poriadku! Ach, myslela som..."

Chvíľu ju mocne objímal, nikdy sa nezdala byť taká malá a zraniteľná a predsa vedel, že je nepoddajná ako skala. Pomyslel si na to, čo sa mohlo stať, keby ju nezachytil, keď padala z toho stromu...

Potom ju od seba odtiahol, na dĺžku paže a sklonil sa, aby ju pobozkal na čelo. "Som v poriadku. Dokonca dobre vykŕmený. S Lupinom sme sa naraňajkovali v muklovskej krčme na druhej strane lesa. Poriadne sme sa porozprávali." Pozrel sa cez Ronovu posteľ na svojho učiteľa, ktorý sa znova tváril zachmúrene. Harry sa úplne oddelil od Hermiony a zaviedol ju k Ronovej posteli. Posadila sa na kraj, neisto na neho hľadela.

"Ron?"

Sedel na dekách, opieral sa o vankúše. Zdalo sa, že má na hrudi a rukách viacej ryšavých chlpov než deň predtým a brada potrebovala úpravu. Hermiona našla jeho ruku a preplietla s prsty s jeho. "Vieš, že som tu pre teba. A že... ti chcem pomôcť." Hľadela na neho, ako keby si ho chcela uložiť do pamäte. Potom Harryho niečo napadlo a poriadne sa rozjasnil.

"Hermiona! Mala by si pomôcť Snapovi pripraviť Vlčí mor! Tak aby si sa aj ty naučila, ako sa to robí!"

Hermiona sa zamračila. "Neviem. Chcem povedať, profesor MacDermid sa o to pokúšal celý rok..."

Ron sa zasmial. Harry to rád počul. "To je MacDermid. Ty si Hermiona Grangerová. Samozrejme, že ty sa to dokážeš naučiť!"

"Dávam vám na známosť," ozval sa chladný hlas z druhej strany izby, "že je to môj strýko, ktorého znevažujete." Všetci sa prekvapene otočili a uvideli, ako sa Severus Snape posadil, čierne vlasy kontrastovali s bielym nemocničným oblečením. "A keď príde na znevažovanie môjho strýka," pokračoval, slabo maskovaná hrozba za jeho slovami, "ja som ten jediný, kto to má dovolené." Harry sa pokúsil nezaškeriť. Bol späť! A rovnaký ako vždy - mínus amputované prsty. Harry sa pozrel na obväzy na Snapových rukách, snažil sa na to nemyslieť...

"Je pravda, Remus, že sa môjmu strýkovi nepodarilo pripraviť poriadny dúšok Vlčieho moru?"

Lupin prikývol. "Obávam sa, že nepodarilo, Severus."

Potom sa Snape pozrel rovno Harrymu do očí. Harrymu sa zasekol dych, tak sa to podobalo tomu, keď videl svojho nevlastného otca naposledy, v Doveri...

"A je pravda, Potter, že ste viedli študentov z Klubu duelantov do lesa, aby ste získali mňa a pána Malfoya?"

"Áno, pane," potichu odpovedal. "Učitelia neboli k dispozícii. A Draco Malfoy už šiel do le..."

"V tom prekliatom liste stálo, aby som šiel sám!" vyprskol Malfoy, kým si sadal na posteli. Harry sa k nemu otočil. Druhý chlapec bol bledší než zvyčajne a vyzeral, ako keby týždeň nespal, hoci sa práve zobudil. Harry sa smutne usmial.

"Aj ja ti prajem dobré ráno, Malfoy."

Draco Malfoy sa na neho zaškeril. "A Grangerová - musela si zapáliť celý ten prekliaty les?"

Hermiona zastonala a zatvorila oči. "Mierila som na malý stromček, ktorý nebol v blízkosti ostatných. Po chvíli by dohorel a oheň by sa nerozšíril k ostatným. Červochvost na mňa zaútočil, práve keď som kúzlila a ja som zasiahla ten obrovský suchý starý strom... Myslíte, že som mala v pláne spáliť celý les?"

Harry sa na ňu usmial. "No, čudoval som sa tomu, ale toto dáva väčší zmysel."

Na to sa prebudila Ginny a pripojila sa k rozhovoru. Harry zistil, že je veľmi ťažké prestať sa na ňu pozerať. Keď konečne uspel, stretol sa so Snapovým pohľadom, ktorý vyzeral veľmi vševediaco. Harry si všimol, že sa Snapove oči presunuli nazad k Ginny a spýtavo nadvihol obočie. Spomenul si, že ho počul, ako sa s ňou v lese rozprával, vravel presne to isté, čo James Potter povedal Lily Evansovej. So stisnutými perami sa postavil a oslovil Rona, Hermionu a Lupina.

"Asi by som mal ísť pozrieť aj Dumbledora, zistiť, čo ten skunk Davies chce vytiahnuť."

Lupin s ním prešiel k dverám ošetrovne. "V skutočnosti by sme ho asi mali ísť pozrieť obaja." Rozlúčili sa, Harry venoval Snapovi malý úsmev a prikývnutie, ktoré k jeho prekvapeniu bolo opätované.

Bolo čudné byť nazad v hrade. Keď boli na chodbe pred ošetrovňou, Harry sa otočil k svojmu profesorovi. "Pro-prospeje tebe a Ronovi tak veľmi zobrať si ten elixír? Keď ste ho nebrali celý týždeň pred splnom?"

Lupin sa tváril zmätene.

"Úprimne, neviem. Jedna vec, o ktorej sa chcem pobaviť s riaditeľom, je, kde strávime noc. Nemyslím si, že sa chcem vrátiť nazad do lesa, na rovinu..."

Harry zúfalo premýšľal. "A čo - a čo žaláre? Všetkých nás môžu zamknúť spoločne v cele."

"Čo myslíš tým nás?"

Harry prehltol, snažil sa vyzerať odvážnejšie, než sa cítil. "Myslíš, že nechám svojho najlepšieho priateľa, aby týmto prešiel sám? Dokážem už dosť dobre udržať svoju griffinovskú podobu. Už rok a pol plne trénujem. Do pekla, prvý raz, čo som letel, to bol naliehavý prípad a nemal som potuchy, či to dokážem. S Hermionou sme mohli spadnúť a zabiť sa alebo sme si mohli dolámať každučkú kosť v tele... minimálne. Potom by sme si asi priali, aby sme boli mŕtvi. Keď som sa začal učiť s McGonagallovou, nevedel som, že na toto využijem svoj výcvik na animága, ale som rád, že to môžem urobiť pre Rona. Nemôžeš ma od toho odhovoriť."

Lupinove ústa boli veľmi tenké. "To chápem. No, predpokladám, že to nie je na mne. Uvidíme, čo k tomu povie riaditeľ." Pohol sa k odchodu, ale Harry mu položil ruku na plece, aby ho zastavil.

"Profesor..." začal, potom zaváhal. "Ešte kvôli niečomu inému si robím obavy. Keď príde na Rona. Vyzeral taký deprimovaný. Počuli - počuli ste niekedy o vlkolakovi, čo... hm... ktorý..."

Lupin sa nervózne pozrel na dvere. "Harry, vážne si myslím, že by sme mali ísť pozrieť riaditeľa."

"... ktorý spáchal samovraždu?" konečne dokončil Harry, hlas veľmi tichý. Lupin si vzdychol.

"Harry, toto nie je miesto, kde by sme sa o tom mali baviť..."

"Ale ja si robím starosti! Nikdy som ho takéhoto nevidel. A už je taký silný. Bolo by peklo odzbrojiť ho. Nie mu vziať prútik, ale vziať mu iný druh zbrane. Neza... nezachránil som mu život len, aby som nechal upadnúť do depresie a ukončiť to sám..."

Lupinovo zamračenie sa prehĺbilo.

"Harry!" už ostro povedal. "Poďme nahor. Hneď." Ale bolo príliš neskoro. Náhle sa rozleteli dvere na ošetrovni a v nich stál Ron. Lupin si vzdychol. "Zabudol som spomenúť, Harry, že Ronov sluch je teraz omnoho ostrejší než u priemerného človeka?" pokúsil sa znieť ľahostajne, ale Harry cítil, že červenie, keď sa Ron na neho mračil.

"Pre-prepáč, Ron. Ale mám obavy..."

Ron vyzeral naštvaný, keď najprv otvoril dvere, ale teraz sa pozrel na Harryho tvár a uvoľnil sa. "Ja... ja viem, Harry. A áno, mám poriadku depku. Nebudem ti klamať. Krucinál, láka ma samovražda. Ale... ale povedať to... ja neviem. Možno to pomáha. Priznať to. A vedieť, že môj najlepší priateľ by mi nikdy nedovolil to urobiť..."

"Najlepší priatelia," opravil ho Harry. "Pre Hermionu by to bola posledná vec, ktorú by chcela, aby si spravil."

Ron prikývol, smutne sa usmial. "Počul som, čo si povedal, Harry. O tom, že ma týmto nenecháš prejsť samého. Len chcem, aby si vedel, že ... si to vážim." Harry mu venoval slabý úsmev. "Čo môžem povedať? Uviazol si so mnou, kamoš."

Na to sa Ron na neho zaškeril a Harry mu to opätoval. Bolo také skvelé vidieť Rona sa takto usmievať; úsmevom, ktorý nezastal len na jeho ústach, ale pokračoval k jeho očiam, tak, ako sa usmieval, keď sa Ron skutočne usmiať chcel.

"Tak či tak - už som akosi o tom sluchu vedel. Počul som všetko, čo Pomfreyka vravela Dumbledorovi včera v noci v jej pracovni a všetko, čo vravel McGonagallke tu na chodbe." Pozrel sa na Lupina s krivým sprisahaneckým úsmevom. "Povedal si o tom niekedy svojmu vedúcemu fakulty alebo riaditeľovi, keď si bol študent? Alebo si považoval za príhodné, keď dospelí nevedeli, že dokážeš tak dobre počuť?"

Harry postrehol, že Lupin mierne sčervenel.

"Dával... dával som prednosť tomu nebaviť sa o veciach, ktoré ma odlišovali od iných... ak som tomu mohol zabrániť. Môj čuch je tiež veľmi ostrý - rovnako ako tvoj. A keby som vošiel do úplne tmavého prístenku, tiež by som s dokonalou jasnosťou videl všetky predmety v ňom. Nočné videnie. Avšak týka sa to len vecí. Nedokázal by som prečítať slová na papieri alebo pergamene, alebo v knihách. Nie, pokiaľ by nevystúpili, pokiaľ by nemali nejaký tvar." Teraz mu už šibalsky iskrili oči. "Nikdy ste sa nečudovali, ako som vedel, že slečny Brownová a Patilová sa bavili o ich astrologických diagramoch, keď mali počúvať môj výklad?"

Harrymu klesla sánka. "To nie je fér! O Moodyho oku sme aspoň vedeli!" Ron sa zasmial.

"Len sa pokús mať teraz predo mnou nejaké tajomstvá, Harry," žmurkol, teraz už vyzeral veselšie. Harry sa tiež zasmial.

"V poriadku, v poriadku. Musíš si ísť ľahnúť. Vrátim sa." Ron na nich oboch kývol a vrátil sa do ošetrovne.

Harry Potter a Čas dobrých úmyslov
(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
 Kapitola dvadsiata prvá

Môj druhý život

II. časť

Po tom, čo Lupin povedal chrličovi heslo a vystúpili zdvíhajúcimi sa špirálovitými schodmi, zaklopali na riaditeľove dvere. Okamžite boli vpustení dnu.

"Ach, Remus a Harry. Tu ste. Vstúpte. Pán Davies je už preč." Nezdvihol sa, len sedel za stolom, prsty prepletené. Hľadel na svoje ruky v zdanlivom ohromení. Keď sa s Lupinom usadil do kresiel pred jeho stolom, tak si Harry všimol,  že bývalí riaditelia driemali v rámoch ako zvyčajne. Kozub bol tmavý. Félix nebol na bidielku; Harry sa domnieval, že odletel jedným z okien; všetky boli otvorené dokorán jarnému vánku.

Trojica sedela niekoľko minút v trápnom tichu. Ani v najmenšom sa nezdalo, že by mal Dumbledore záujem spýtať sa, kde boli celú noc a časť rána. Nepustil sa okamžite do Lupina za to, že pohrýzol Rona. Len tam ticho sedel, stratený v myšlienkach. Nakoniec sa riaditeľ postavil a prešiel s očakávaním k jednému z okien. Vletel Félix, pergamen v zobáku. Dumbledore si ho od neho vzal a dal mu kúštik mäsa z misy vedľa okna. Sadol si za stôl, rozvinul pergamen a čítal ho cez okuliare. Veľmi často mrmlal, "Mmmm..." a prikyvoval, keď ho čítal. Keď skončil, znova pergamen stočil a pozrel sa ponad okuliare na Remusa.

"Zase sa to deje úplne znova. Pred dvadsiatimi rokmi nám dal Imperius poriadne zabrať a zase s ním máme veľmi veľa problémov. Blaise Zabini a ostatní slizolinčania, ktorí podviedli učiteľov, aby vošli do slizolinskej klubovne, tvrdia, že boli prekliati. Sú na ministerstve, vypočúva ich Eustach Bean. Aurori, ktorí prečesali miesto konfrontácie, objavili prútik Viktora Kruma a pomocou Priori Incantatem zistili, že vykonal kliatbu Imperius ako poslednú vec pred svojou smrťou. A v tomto prepise, ktorý mám z výsluchu Petra Pettigrewa na ministerstve včera v noci, stojí, že Krum sa priatelil so Zabinim a použil na neho kúzlo, aby sa uistil, že učitelia nebudú môcť prísť do lesa. Teraz aj Zabiniho prútik prezradil, že vykonal Imperius, ale ak on bol pod Imperiom, keď ho vykonal, je nevinný. A hoci máme v tejto chvíli len malé množstvo dôkazov, ktoré by to podporili, ak porota uverí, že je to dostatočný dôkaz, oslobodia ho. Ostatní slizolinčania, ktorí mu pomáhali, vykonali kúzla na omráčenie a zviazanie učiteľov, ale nie neodpustiteľné kliatby. A pretože sa zdá, že boli pod Imperiom vrhnutým Zabinim, je možné, že ich po ďalšom vyšetrovaní taktiež zbavia obvinenia. Ja určite nezoberiem fakultné body nejakému študentovi, ktorého magicky prinútili napadnúť učiteľov."

Vzdychol si. "A teraz, profesor Flitwick... Zdá sa, že elixír, ktorý mu bol podaný, mu nedal nikto iný než naša hlavná prefektka Čcho Čchangová. Už je ako rybička. Povedal, že s ním k nemu prišla, vravela, že je to povzbudzujúci elixír, na ktorom pracovala a že či by mu nevadilo ho pre ňu otestovať."

Harry sa zamračil. "Ale... ale Flitwick je najveselšia osoba, ktorú poznám. Kto by si všimol nejaký rozdiel?"

Dumbledore sa zasmial. "No, profesor Flitwick, keďže je to prirodzene veselý človek, ako si práve poznamenal, jej chcel samozrejme pomôcť. Je vedúcim jej fakulty. Ona je hlavná prefektka. Vôbec ho nenapadlo, že by mala niečo za lubom. A nebol to nebezpečný elixír, len neškodný uspávací prostriedok. Včera v noci, keď sme sa vrátili do hradu, som sa rozprával so slečnou Čchangovou a ona si na nič z toho nepamätá. Pettigrew však potvrdil, že Krum na ňu použil Imperium, aby ten elixír Flitwickovi dala a tiež na ňu použil komplikované pamäťové kúzlo. Spustí sa až po vykonaní úlohy. Keď sa príkaz splní, všetky spomienky sa stratia. Takže, ak máme veriť Pettigrewovi, ani slečna Čchangová ani pán Zabini nie sú ani vzdialene zodpovední za svoje činy."

Harry sa zamračil. "Predpokladám, že Evan Davies bol tiež pod Imperiom? Nebolo by toto príhodné..."

Dumbledore nadvihol obočie. "To je tá zaujímavá časť. Podľa Pettigrewa nemal vedomosti, že by bol niekto z Klubu duelantov smrťožrútom. V skutočnosti vraví, že pokiaľ vie, jediný študent na škole, ktorý má v súčasnosti Temné znamenie, je Draco Malfoy. Skontrolovali Zabiniho - žiadne znamenie. Ani nikto z ostatných slizolinčanov ho nemal. Samozrejme, pri Evanovi Daviesovi..." Dumbledore si odkašľal. "Te-telo je tak vážne spálené, že je nemožné povedať, či jeho ruka niekedy mala znamenie. Ale Pettigrew trvá na tom, že ak bol Evan Davies smrťožrútom, tajili to pred ním. Je možné, že so smrťožrútmi sympatizoval, že ak by sa ho spýtali tak by sa k nim ľahko pridal. Možno to, čo urobil v lese, bol jeho spôsob, ako sa prihlásiť k ich veci, ak sa dá tak povedať."

Harry sa postavil, prechádzal sa, hlboko zamyslený. Potom si na niečo spomenul.

"Bol zjavne v poriadku, až kým neodišiel so Čcho a s Ronom na prieskum. Hoci... predtým zostal bokom od ostatných bystrohlavčanov... Je možné, že jej Viktor tiež povedal, aby na Evana použila Imperius, keď použil Imperius na ňu? A potom to pamäťové kúzlo tú spomienku rovnako zmazalo, len čo tú kliatbu na neho použila...?"

Dumbledore pokrútil hlavou. "Neviem, Harry. Ak to urobila, bude to ťažké zistiť, pretože potom ešte kúzlila ďalej. Je dosť komplikované prinútiť prútik vydať viac než posledné kúzlo, ktoré vykonal - videl si, čo bolo treba pred dvoma rokmi, aby sa to stalo Voldemortovmu prútiku." Harry prikývol, spomínajúc na strašidelné prízraky a zvuky, ktoré v zlatej pavučine svetla vychádzali z prútika, ktorý bol spojený s jeho. "Pettigrew len povedal, že Krum použil Imperius na slečnu Čchangovú, aby dala elixír profesorovi Flitwickovi a na Zabiniho, aby zajal ostatných profesorov. Nepovedal nič o tom, že by použil Imperius na slečnu Čchangovú, aby ju prinútil použiť Imperius na iného študenta v jej fakulte."

Harrymu sa točila hlava. "Takže bol Evan Davies pod kúzlom alebo nebol?"

Dumbledore rozhodil rukami. "Na to nikdy nemusíme prísť. Určite sa jeho správanie zdalo byť čudné a nevypočítateľné. Nikdy predtým ťa nenapadol, že nie, Harry?"

Harry pokrútil hlavou. "Vždy som mal Evana rád. V skutočnosti oveľa viac než jeho brata. Roger Davies bol vždy..." Harry zastavil a cítil, ako mu zmizla krv z tváre. "Čo ak - čo ak mu to urobil jeho vlastný brat? Aby - aby z Evana urobil svojho agenta! Aby robil veci, ktoré on nemohol, pretože už odišiel zo školy. Napokon, minulý rok ho lanáril Lucius Malfoy. Len pretože Percyho ďalej neverbovali, keď šiel Malfoy do väzenia, čo hovorí, že sa Roger nerozhodol, že chce byť smrťožrútom?" Harry prehltol, myslel na Aliciu a Fleur.

"Hmm. Môžeme sa na to pozrieť." Vzdychol si. "Ale v tomto okamihu vzhľadom na Evanove správanie, a na fakt, že nemáme žiaden dôkaz, že bol pod vplyvom kúzla, myslím, že by sme mali uzavrieť, že konal z vlastnej vôle, že jeho sympatie patrili smrťožrútom, bez ohľadu na to, či ho formálne naverbovali a či bol známy, že sympatizuje s Voldemortom alebo s niekým, kto pre neho pracoval. Rád by som veril, že nie je na vine za svoje činy, ale v tomto čase neexistujú vôbec žiadne dôkazy pre túto hypotézu."

Harry si spomenul na to, ako sa Evan Davies kolísal v ohni. Po zvyšok svojho života to bude vídavať v nočných morách. Bolo by väčšou útechou myslieť si, že Evan zomrel ako niekto, kto sympatizoval so smrťožrútmi alebo že bol ovládaný svojím bratom či niekým iným?

"Takže - vzdá sa pocta Evanovi na rozlúčkovej slávnosti alebo nie?"  precedil cez zaťaté zuby.

Dumbledorove ústa boli veľmi tenké. "To ešte máme čas rozhodnúť. A čo si o tom myslíš ty, Harry?" Harry sa pozrel riaditeľovi do očí, cítil sa veľmi zmätene.

"Po-povedal som Rogerovi Daviesovi, že ak nás požiadate, aby sme vstali a zdvihli poháre na jeho počesť, zostanem sedieť," potichu odpovedal.

Dumbledore prikývol. "Viem. Povedal mi to." Starý muž si unavene vzdychol. "Nech sa mi to akokoľvek darilo celé roky ignorovať, občas - a hlavne v časoch, ako sú tieto - je moja práca plná politiky, Harry. Ambrose Davies má veľký vplyv na ministerstve. Jeho vedeniu sa nikdy nič nedalo vytknúť. Eve Daviesová je pracovitá členka správnej rady Rokfortu a neúnavná v zbieraní finančných prostriedkov pre Sv. Munga. Daviesova rodina nikdy nebola známa tým, že by sympatizovala s temnými kúzelníkmi. Vždy stranili muklorodeným študentom navštevujúcim školu. Možno si a možno nie si vedomý súčasnej diskusie o možnom zákaze, aby muklorodení čarodejníci a čarodejnice navštevovali Rokfort, niečo, čo pred rokmi urobil Durmstrang. Eve bola vždy silne proti tomu." Znova si vzdychol. "Mám obavy z toho, keď budem musieť Ambrosovi a Eve vysvetľovať okolnosti Evansovej smrti. Roger im to povie prvý, tak zmierni tú ranu, ale nakoniec im budem musieť čeliť ja. Ich syn bol v mojej starostlivosti."

Harry prehltol. Ako by to urobil on, keby musel? Ako niekto povie trúchliacim rodičom, že ich syn sa odvrátil od každučkého ideálu, ktorý považovali za drahý a že to, čo urobil, viedlo priamo k jeho smrti?

"Ne-netušil som, pane..."

"Takže sa ťa znova pýtam, Harry. Ak na rozlúčkovej slávnosti vzdáme holt Evanovi Daviesovi, pripojíš sa?"

Harry prehltol a pozrel na unaveného muža pred sebou. "Urobím ako požiadate, pán profesor. Ak poviete, aby som sa postavil a zdvihol svoj pohár, postavím sa a zdvihnem svoj pohár," potichu odpovedal.

Dumbledore sa smutne usmial. "Cením si, že nechceš vzdať hold niekomu, kto ťa napadol tak ako Evan, kto zaútočil na teba a ostatných študentov. Ale pamätaj, Harry, že aj keby Evan urobil nesprávnu vec plne vedome a z vlastného rozhodnutia, znamená to, že musíme trúchliť za chlapcom, ktorým bol predtým, než to rozhodnutie urobil. Nebol len chlapcom, ktorý napadol Rona Weasleyho a použil na teba Cruciatus. V istom bode svojho života bol Evan Davies ešte nedotknutý akoukoľvek silou, ktorá viedla k jeho smrti. V tom čase bol dobrým človekom a dobrým synom. Za takým človekom má cenu trúchliť rovnako ako za Cedricom Diggorym."

Harry vedľa seba začul slabý povzdych a šokovalo ho, keď zbadal, že Lupin má zakrytú tvár rukami a že sa mu zase trasú plecia. Doposiaľ bol vlkolak veľmi tichý. Dumbledore vytiahol vreckovku a podal ju ponad stôl Lupinovi. Zašepkal: "Veľa si nenahovoril, Remus," ako keby ten muž práve teraz veľmi hlasno nevzlykal.

Lupin si vreckovku vzal a utrel si ňou tvár. Harry bol prekvapený, ale potom si uvedomil, že by nemal byť. Snažil sa ho predtým Dumbledore presvedčiť, že nebol zlým človekom za to, čo urobil Ronovi? Harry nevedel, či existoval iný dôvod pre riaditeľove slová. Remus Lupin sa už dával dokopy, úhľadne poskladal na kolene vreckovku, potom zdvihol oči k riaditeľovi.

"Čo sa stane mne, Albus? Ministerstvo už prišlo po Petra a slizolinčanov. Kedy si prídu po mňa?"

Riaditeľ sa na neho láskavo pozrel. "Ministerstvo ešte nevie, že je tu nejaký dôvod k obavám. Nevedia, že si pohrýzol Rona."

Remus zvraštil čelo a pokrútil hlavou. "Ale... Snape im to nepovedal? Myslel som, že určite..."

"Nie. Podľa môjho najlepšieho vedomia s nimi nehovoril ani nikto iný. Čo neznamená, že to nie je možné." Vzdychol si. "A napokon, pán Weasley sa bude musieť registrovať ako vlkolak. Spýtajú sa ho, kde a kedy bol pohryzený, aby to zapísali. Radi takéto veci sledujú, pre prípad, že existuje neregistrovaný vlkolak, o ktorom by mali vedieť alebo registrovaný, ktorý to urobil..."

Harry prehltol. "A čo ak dospejú k záveru, že profesor Lupin bol ten, kto Rona pohrýzol na základe toho, kedy a kde sa to stalo? Čo sa s ním potom stane?"

"No - budú povzbudzovať Rona, aby voči nemu vzniesol obvinenie. Pretože vlkolaci spadajú pod Oddelenie tvorov, ak Remus prehrá súd..."

Harry sa zamračil, potom si spomenul na posledného "tvora",  o ktorom vedel, že súdili - Hrdozobca. A keď prehral, rozsudok bol...

"Nie!" vykríkol. "Nemôžu! Urobil všetko, čo mohol, aby sa tomu vyhol..."

"Harry, Harry, upokoj sa. Povedal som, že Rona budú povzbudzovať, aby vzniesol obvinenie. Je plnoletý, takže je to jeho rozhodnutie, nie jeho rodičov. Avšak väčšinou bez ohľadu na to, ako nazúrený nový vlkolak je, skutočnosť, že on či ona sú teraz vlkolakom, im poskytuje akúsi mieru empatie pre ich útočníka. Ministerstvo už neviedlo súd s vlkolakom mnoho rokov. Ak sa nevznesie žiadne obvinenie, potom sa zaplatí ministerstvu obrovská pokuta a obaja, aj pôvodný vlkolak aj novo pohryzený musia poskytnúť uspokojujúci dôkaz o tom, ako si v budúcnosti plánujú zabrániť napadnutiu ostatných ľudí. To je všetko. Ministerstvo má dokonca zariadenia pre vlkolakov, aby sa odovzdali do väzby každý mesiac pred splnom. Tri dni dobrovoľného väzenia, len kvôli bezpečnosti. Využíva to veľmi málo vlkolakov, ale je to možnosť."

"Myslíte tie podzemné cely na ministerstve?" Harry sa striasol, keď si na ne spomenul. Boli len o kúsok lepšie od internačného tábora. Dvaja profesori sa na neho podivne pozreli a on si spomenul, že nevedia, že mal s nimi skúsenosť z prvej ruky, hoci Dumbledore vedel o zmene časových línií. "Myslel som..."

"Albus," naliehal Lupin. "Bez ohľadu, ako sa Ron rozhodne... nemôžem s dobrým svedomím pokračovať vo výučbe. Po-potvrdil Pettigrew zabitie tých muklov? Očistil Síriusa?"

"Potvrdil. Keď Davies odišiel, hovoril som s Fudgem." Kývol na teraz tmavý kozub. "Nebol šťastný, ale s plným priznaním v ruke, nemôže veľa urobiť. Ešte dnes oficiálne Síriusa vyhlásia za nevinného za zločiny, za ktoré bol zatvorený. Na ministerstve bude tlačová konferencia. Upozornili všetku zahraničnú a domácu tlač a mali by tam byť. Sírius môže konečne prestať utekať."

Lupin sa usmial. "Dobre. Tak potom máte za mňa náhradu."

Dumbledore pokrútil hlavu. "Napadlo mi, že to urobíš. Už povedal, že to odmietne, ak to znamená, že ťa nahradí. Nechcem, aby si odišiel, Remus, o nič viac, než chce Sírius prevziať tvoju prácu."

Lupin prehltol. "Ľutujem, Albus. Nemôžem zostať. Je mi ľúto, že vás znova nechávam v kaši, ale... nemôžem."

Starý muž prikývol. "Chápem. Medzitým musíme vyriešiť, čo s tebou a pánom Weasleym urobíme najbližšie dve noci..."

"Už som niečo vymyslel, pane," ponáhľal sa Harry. "Sú tu žaláre. Mohli by ste nás troch tam zamknúť, keď vezmú elixír, a..."

Zamračil sa. "Nás troch?" Harry vysvetlil svoj plán a riaditeľ niekoľko minút mlčal, zvažoval to. Nakoniec prikývol. "Veľmi dobre. Ale pochop, Harry, vziať si len jednu dávku elixíru namiesto odporúčanej týždennej môže mať nepredvídateľné následky. A byť zamknutý s jedným vlkolakom je nesmierne odlišné od toho byť zamknutý s dvoma. Si si tým istý?"

Harry prikývol. "Ron je môj najlepší priateľ."

Dumbledore sa postavil. "No samozrejme, takto zmýšľa aj Sírius. Asi sa tiež bude chcieť ku vám pripojiť a potom by ste boli štyria. Poznám dosť veľký žalár, ktorý by sa na to hodil. Nechám škriatkov, aby ho pripravili."

Harry s Lupinom sa zdvihli, pripravení odísť, keď si zrazu Harry na niečo spomenul. "Ach, pane! Škriatkovia! Neboli fantastickí?" Usmial sa na riaditeľa.

"Áno, Harry. V skutočnosti ťa chce Dobby vidieť. Možno by si mal ísť do kuchyne a nájsť ho." Zastal. "Tvoj názor pre neho veľa znamená. S ostatnými škriatkami boli príkladní v ich výkone. Slizolinčanov, ktorí zajali učiteľov, veľmi rýchlo premohli. Dobre si využil svojich ľudí, Harry, aj ľudských aj tých druhých. Preukázal si iniciatívu a vodcovstvo na svoje roky nevídané a ja som na teba pyšný." Žmurkol na Harryho, a tomu sa podarilo zabudnúť, ako nešťastne sa predtým cítil pri pomyslení, že sa vzoprie Dumbledorovi kvôli pocte Evanovi Daviesovi.

"Ďakujem vám, pane."

"Tiež si myslím - že ostatní členovia Klubu duelantov si viedli celkom, celkom dobre. Možno je načase, aby niekoľko ďalších ľudí bolo prijatých do Fénixovho rádu, čo ty na to, Harry?"

Harry sa zaškeril. "To znie perfektne." Potom sa chcel Harry spýtať, kam šli ostatní obri, ale v tom si spomenul, že už to vie. Odišli na sever na izolovaný ostrov, kde žili chlpatí MacBoonovia (cz: pětinoh). Už mali po krk vyčkávania v Zakázanom lese, kde nemali nič na práci a pretože sa nemali prečo obávať premenených bývalých Škótov, tak dokázali koexistovať s tými čudnými oranžovými stvoreniami s piatimi nohami. Harry si spomenul, že jedného videl, keď ich jeho nevlastný otec v druhom živote nechal študovať bubákov. A potom si spomenul, že Fridwulfa zostala na Rokforte, aby bola Hagridovi nablízku.

Harry sa chcel spýtať, čo sa stane Fridwulfe, ale nespýtal sa. Ak mala byť nejako potrestaná za spoluúčasť na smrti Evana Daviesa, riaditeľ by to povedal. Hoci Harry tipoval, že s Orstom odídu na sever, aby sa pripojili k ostatným obrom na malom ostrove. Hagrid už viacej nebude mať svoju mamu nablízku. Rozhodol sa, že by o tomto nemal určite nič povedať. Dumbledore bral svoju zodpovednosť za Hagrida veľmi vážne, dokonca po všetkých tých rokoch a asi nechcel myslieť na to, že Hagrid znova stratí svoju matku...

Ale keď sa otočil k odchodu, napadlo ho niečo iné. "Snape!" zrazu povedal. Vyvalili na neho oči. "Nechcel roky miesto učiteľa Čiernej mágie? Mohol by to vziať a jeho strýko by ďalej mohol učiť Elixíry!" Spomenul si, že jeho nevlastný otec bol veľmi dobrým učiteľom Čiernej mágie. Ale Dumbledore pokrútil hlavou.

"Skadiaľ ľudia dostali nápad, že Severus chce učiť Čiernu mágiu?" Harry si spomenul, že mu to jeden z Weasleyovcov povedal pri triedení, ale nepovedal to. "Nie, Severus nikdy nijako zvlášť túto prácu nechcel. A už sa nemôžem dočkať, aby som ho mal nazad na Elixíroch v žalároch." Lišiacky žmurkol na Harryho. "Možno študentky znova začnú venovať pozornosť štúdiu elixírov, hmm...?" Harry sa na neho uškrnul a Lupin sa tiež slabo usmial.

Po opustení riaditeľovej pracovne sa Harry už dávno tak ľahko necítil. Lupin ho opustil, aby sa vrátil do svojho súkromného bytu, aby sa okúpal a prezliekol do nových šiat. Po návšteve škriatkov v kuchyni, kde ho mnohí obsypali, ťapkali ho po chrbte a búchali po hlave, kým Dobby po celý čas  vzrušene pišťal, aj Harry pociťoval potrebu osprchovať sa, takže zamieril do prefektských kúpeľní. Potom sa vrátil do chrabromilskej veže. Bolo zvláštne vojsť do spoločenskej miestnosti po všetkom, čím prešiel. Vážne to bolo len pred dvadsiatimi štyrmi hodinami, čo tu bol naposledy? Pripadalo mu to ako celý život. Takmer očakával, že všetko bude vyzerať inak, ale súčasne ho utešila rovnakosť, nemennosť tohto miesta. Šiel do spálne a prezliekol sa, potom vytiahol mapu. Keď ju aktivoval, zistil, že Snape, Hermiona a Ginny boli v lekárni v nemocničnom krídle. Ronove meno bolo stále na jednej z postelí v nemocničnom krídle, ale väčšina postelí bola už opustená. Draco Malfoy viacej v ošetrovni nebol, ani Mariah Kirknerová. Parvati tam stále ležala, ale Tony a Ruth boli tiež preč, plus Millicent Bulstrodeová a bifľomorčania a bystrohlavčania, vrátane hlavných prefektov, Liama a Čcho. Odložil mapu a znova odišiel do nemocničného krídla.

Hoci videl ich mená v tej istej miestnosti na mape, neboli vtedy tak blízko pri sebe. Keď otvoril dvere na ošetrovni, Parvati sedela na stoličke vedľa Ronovej postele, držala ho za ruku, kým sa s ňou Ron potichu rozprával. Harry prehltol. Nemohol, pomyslel si. Nemohol. Že nie? Odkašľal si a priblížil sa k posteli. Ron vzhliadol, v rozpakoch, ale Parvati previnilo vyskočila.

"Hm... akurát idem od Dumbledora," povedal im, dúfal, že Parvati už raz a navždy prestane myslieť na Rona. To, že vtedy povedal Hermionino meno, nestačilo, aby ju odradilo? pomyslel si Harry.

Ron prehltol. "Čo povedal?"

Harry zaujal miesto, ktoré Parvati uvoľnila, potichu porozprával priateľovi o registrácii vlkolakov a že súd bude jedine vtedy, ak podá obvinenie. "Čo neurobíš, správne?" ostro sa spýtal.

Ron prikývol. "Správne. Žiadne obvinenia." Ľahol si na chrbát a unavene zatvoril oči, potom ich znova otvoril. "Ako im to ide s elixírom?" Harry pokrčil plecami.

"Neviem. Ako tam dostala aj Ginny?"

"Jej nápad. Som jej brat. Je dobrá v elixíroch. Ak to moja vlastná sestra zvládne dobre, tak sa to bude poriadne hodiť, nemyslíš?"

Harry prikývol. Jamie by to urobila, keby sa to isté stalo jemu, pomyslel si. "Asi to nerobí preto, že sa to hodí, Ron. Je to tvoja sestra a miluje ťa."

Potom si Harry znova spomenul na Jamie, veľmi živo, ako ho nechala položiť si hlavu na jej kolená a spievala mu. Občas nebolo nič tak utešujúce ako sestra. A tu bol Ron, s dvoma sestrami, o ktorých nevedel...

"Ron," zrazu povedal, bez toho, aby si poskytol čas sám sa od toho odhovoriť. "Niečo ti musím povedať. Ale najprv mi musíš sľúbiť, že sa nenaštveš."

Ron sa zasmial. "Ach, to je dobrý spôsob, ako začať s novinkami. Čo je to?"

"Sľubuješ?"

Ron sa zhlboka nadýchol nosom a zamyslene si pol minúty Harryho prezeral. "Áno. Dobre."

"Nuž, minulý rok, keď sme boli v pracovni tvojho otca na ministerstve, všimol som si obrázky malých dievčatiek..."

"Myslíš naše sesternice?"

Harry stisol pery. "To nie sú sesternice, Ron. Keď sme neskôr v lete boli v Brlohu, Hermiona našla ich obrázky v albume v Ginninej izbe a my sme sa na ne opýtali tvojej mamy. Ron - sú to tvoje staršie sestry."

Ronovi klesla sánka. "Čože?"

Tak mu Harry  popísal únos Peggy a Annie Weasleyových a svoje podozrenia o tom, že to bolo urobené za pomoci kúzla Tempus Fugit. Ron sedel bez pohybu, hľadel do prázdna, kým načúval. Keď Harry skončil, pozrel sa na svojho najlepšieho priateľa, zvažujúc, či bolo skutočne múdre vybaliť to na neho, keď sa práve stal vlkolakom. Hoci si uvedomoval, že by to mali byť jeho rodičia, kto by mu to mal povedať, ale skrátka to nedokázal naďalej tajiť pred svojim najlepším priateľom.

Ron sa postavil a bezcieľne sa prechádzal, vyzeral, ako keby v ňom rástla zúrivosť. Nakoniec sa priblížil k stene, kde boli dvere do chodby. Zrazu sa stiahol a vrazil do steny celou svojou silou. Kameň vydržal, všimol si Harry s úľavou, a Ronova ruka tiež vyzerala byť v poriadku, ale sviečky stojace na nočných stolíkoch sa slabo zatriasli a luster nad hlavou sa kýval akoby v jemnom vánku.

"Ron! Sľúbil si mi, že sa nenaštveš!"

Ron sa k nemu stočil. "Myslel som, že myslíš, že sa nenaštvem na teba. A to nie som. Naštvaný na teba, myslím. Som naštvaný na..."

Harry prehltol. "Svojich rodičov?" Ron prikývol, zahryzol si do pery tak silno, že krvácala. "A Ginny?" Ale Ron pokrútil hlavou.

"Pchá. Myslím, áno, mohla mi to povedať, ale... zistila to kvôli tomu, že bola v Tajomnej komnate. A bola dievčaťom, ktoré mama nakoniec chcela..."

Harry pokrútil hlavou. "Ron, tvoji rodičia sú na teba pyšní..."

Rozhodil rukami. "Áno, tomu bude koniec, keďže som teraz vlkolak, všakže?"

Harry sa ho pokúsil posadiť, zaviedol ho nazad k posteli.

"Vážne si to myslíš? Pretože si nedokážem predstaviť, že by ťa v tomto nepodporili. No tak, Ron, poznáš ich..."

"Alebo som si myslel, že poznám. Ako mi mohli nepovedať, že mám dve staršie sestry? Ak prestanú byť na mňa pyšní alebo ma prestanú milovať, pretože som teraz vlkolak, ako to zistím? Ako sa ukázalo, sú to poriadne dobrí klamári."

"Ron! Nechaj to! Nepovedal som ti, aby som ťa rozrušil alebo aby si nenávidel svojich rodičov. Povedal som ti to, aby.... aby som ti povedal, že ti chcem pomôcť nájsť ich!"

Ron sa zamračil. "Nájsť ich? Myslel som, že si povedal, že ich hľadalo celé ministerstvo, keď zmizli. Ako očakávaš, že ich nájdeš o dvadsať rokov neskôr?"

Harry stisol ústa, potom minútu premýšľal než odpovedal.

"Mám isté stopy, ktoré ministerstvo vtedy nemalo. Veríš mi?"

Ron prikývol. "Vieš, že verím, Harry. V poriadku. Možno mi toto pomôže... dostať z hlavy iné veci..."

Harry položil ruku Ronovi na plece. "Som tu pre teba, Ron. A rovnako aj Hermiona. Opri sa o nás, spoľahni sa na nás. Na to sú priatelia."

Ron vyzeral, ako keby sa mu oči leskli slzami. Nahnevane si ich utrel chrbtami rúk, potom sa na svojho najlepšieho priatelia usmial.

"Viem, Harry. Viem."

Harry strávil väčšinu popoludnia tým, že robil Ronovi spoločnosť. Hrali rachotiacu sedmu a čarodejnícke šachy. Občas sa na ošetrovni zastavila Ginny či Hermiona, aby podali správu o pokroku, ktorý urobili s elixírom. Keď bola Ginny tá, čo ich informovala, Harry zistil, že je veľmi ťažké na ňu ustavične nezízať. Keď prišla na ošetrovňu Hermiona, ona jasne zisťovala, že je veľmi ťažké nezízať túžobne na Rona (ktorý stále nemal oblečenú košeľu). Harry si vzdychol, keď si to všimol, a myslel na to, aký bol on, keď bola v izbe Ginny. Zdalo sa, že je všetko naruby.

Po večeri vo Veľkej sieni sa vrátil na ošetrovňu. O tridsať minút bude západ slnka a štyridsať minút potom vystúpi mesiac, už v splne. Ron sedel na kraji postele v normálnom školskom habite oblečenom na jednoduchej bielej košeli a džínsach, a v starých hnedých topánkach, ktoré sa mali vyhodiť už rok predtým. Hánky mal biele od toho, ako zvieral kraj matraca a upieral oči na zem. Vyzeral vystrašene. Harry prešiel k nemu.

"To som ja, Ron," prehovoril, pretože jeho najlepší priateľ ešte nevzhliadol. Teraz to urobil a Harry videl v jeho tmavomodrých očiach súčasne strach aj odhodlanie.

"Viem. Máš zreteľne odlíšiteľný krok, keď kráčaš hore schodmi. Zvyčajne preskočíš každý druhý schod. A ťapkáš rytmus tej melódie na zábradlie, keď kráčaš."

"Akej melódie?"

"Vieš... z tej hudobnej skrinky, čo ti dala Hermiona..."

Harry si neuvedomoval, že hrá rytmus Suogonu, keď kráča po schodom. "Dokázal si to počuť?" Ron prikývol, tváril sa nešťastne, ako keby dokázal, aby mu z hlavy spontánne vyrástli sedmokrásky alebo akoby dokázal predviesť iné triky z večierkov, kvôli ktorým by vyzeral ako šialenec. Harry sa rozhliadol, Parvati bola preč. Zostal tu len Ron.

"Poďme. Zistíme, ako ide ten elixír."

Prešli do pracovne madam Pomfreyovej, ktorá bola prázdna a pokračovali  cez ňu do lekárne, kde našli Snapa, Hermionu, Ginny, Lupina a Duncana MacDermida stáť nad kotlíkom, pod ktorým horel zeleno-modrý oheň, ktorý občas zažiaril do fialova. Snape použil naberačku, aby premiestnil tekutinu do veľkého kamenného pohára, ktorý podal Lupinovi. Ginny tam stál s ďalším pripraveným pohárom, ale teraz strčila ten pohár Hermione a vrhla sa na svojho brata.

Ron ju objal, tvár zaboril do jej  vlasov. Vyzeral, že sa možno rozplače. Odkedy ho pohrýzli, zjavne boli všetky jeho emócie na ostrí noža. Bol ako cencúľ zavesený nad kameňom. Najmenšia vibrácia mohla zraziť ten cencúľ k zemi, kde by sa rozbil na nespočítateľné množstvo drobulinkých kúsočkov. Tiež vyzeral, ako keby práve teraz tou najutešujúcejšou vecou na svete bolo mať sestru, ktorá ho milovala a ktorej na ňom záležalo... ako Ginny. Harry cítil, ako sa mu stiahlo srdce, keď premýšľal o Jamie, a spomenul si, že videl Ginny a Jamie spolu, keď držal svoj baziliskový amulet. Prial si, aby Ginny tomto živote mohla poznať jeho sestru.

Ginny sa odtiahla nazad a uhladila Ronovi vlasy z tváre. "Mal si dnes ráno takto dlhé vlasy?" zadumane sa spýtala. Ron si na ne kútikom svojho oka pozrel.

"Asi nie. Už som si dnes dvakrát holil bradu."

Lupin na neho prikývol, ale bol to Snape, ktorý povedal, "Dnes je to zlé, pretože je spln. Aj zajtra bude. Väčšinu mesiaca ti budú vlasy rásť normálne." Ron zjavne ocenil, aký priamy a vecný Snape bol. Harry si všimol, že mal stále mal obväzy na rukách, keď pracoval. Keď mu Snape podal pariaci sa pohár, Ron na neho na oplátku prikývol.

"Vďaka." Harry si spomenul na všetky tie časy, keď boli mladší, časy, keď Ron trval na tom, že Snape je čisté zlo, ktoré vypustili, aby dostalo všetkých chrabromilčanov, hlavne Harryho. Takmer sa z tej predstavy teraz rozosmial. Keď Remus Lupin vypil svoj pohár, Ron sa na neho neisto pozrel a potom vzhliadol na majstra elixírov.

"Poďme, Weasley. Nechceš čakať príliš dlho."

Ron ovoňal pohár a zaksichtil sa.

"Teraz skutočne nie je výhodou mať tak dobrý čuch.."

Harry sa usmial. "Len buď rád, že nie si nablízku Seamusových ponožiek."

Nad tým sa všetci rozosmiali a Ron rýchlo vypil obsah pohára. Keď skončil, vrátil ho Snapovi, utierajúc si spakruky ústa. Po vypití elixíru vyzerali s Lupinom trochu zeleno, ale rýchlo sa spamätali. Ron sa s prižmúrenými očami rozhliadol po miestnosti.

"Ako sa mám... cítiť, keď som to vzal? Ako vieme, že to zabralo?"

"Nevieme, Weasley. Nie toto. Má sa to brať týždeň pred splnom. Ani jeden z vás to nerobil - a vy ste rozhodne neboli vlkolakom týždeň pred splnom."

Neboli ste vlkolakom. Ron vzhliadol na Snapa, prehltol. Bolo to, ako keby počuť to od Snapa spravilo z toho realitu.

Neboli ste vlkolakom. Ale teraz je.

Harry sa pozrel na Lupina. "Kedy príde Sírius?"

Lupin skontroloval čas. "Tlačová konferencia na ministerstve je naplánovaná na šiestu. Mal by byť v Deravom kotlíku do pätnástich minút, tak aby mohol použiť letax do Rokvillu. Riaditeľ sa tam má s ním stretnúť, aby mu priniesol metlu a on sa sem mohol dostať rýchlejšie. Povedal by som, že ho môžeme očakávať tak o dvadsať minút."

"To je dosť natesno, nie?" zavrčal Snape. Lupin pokrčil plecami.

"Vie, že na neho nemôžeme čakať. Ak sa sem dostane príliš neskoro, nebude s nami. To je všetko." Harry prehltol. Potom by bol sám s dvoma vlkolakmi, neschopný premeniť sa bezpečne na človeka, až kým nezapadne mesiac. Hoci to urobil noc predtým, aby strážil Lupina a sám to navrhol Dumbledorovi, už sa začal tešiť, že bude mať cez noc za spoločnosť aj Síriusa, ďalšie zviera, ktoré bolo zvyknuté strážiť vlkolaka. Spoločníka, ktorý by neohrozoval Harryho život, keby nedokázal udržať svoju animágsku podobu. Nemal problém udržať svoju griffinovskú podobu po nejakú dobu, jediná vec, ktorá ho kedy prinútila zmeniť sa v nesprávny čas, bolo vtedy, keď letel nad Northamtonshire a Voldemort povolal svojich smrťožrútov, čím vyslal na neho cez Temné znamenie oslepujúcu bolesť. V tomto živote nemal Temné znamenie, ale mal jazvu. Čo keby Voldemort urobil niečo, z čoho by ho rozbolela jazva? Mohol by sa z tej bolesti spontánne premeniť nazad na človeka?

Harry sa to pokúsil dostať z hlavy, keď sa pripravovali k odchodu. Všimol si, že Duncan MacDermid skúmal zvyšky z elixíru v pohároch, ako keby mu to malo povedať, kde robil chybu v príprave toho elixíru. Hermiona a Ginny šli s nimi, rovnako ako Snape, ale MacDermid nie. Zdala sa to byť veľmi dlhá prechádzka k ich žaláru. Podľa Harryho hodiniek bolo tesne po západe slnka, keď sa dostali na miesto určenia. Snape s Lupinom zložili ťažkú drevenú závoru, ktorá bola prevlečená cez množstvo železných svoriek. Snapa potom vytiahol zväzok kľúčov a odomkol tri zámky na silných kovových dverách a potom ich vtlačil do cely. Tento žalár bol vybraný kvôli mimoriadnej bezpečnosti, ktoré dvere ponúkali (a tiež nebolo na dverách žiadne okienko). Vo vnútri boli dve kopy sena, každá v rohu vzdialenom od dverí, a úzke zamrežované okno vysoko na stene. Bol tam žľab s vodou vedľa steny pri dverách. Harry sa rozhliadol, prehltol. Začínal si myslieť, že jeho cela na ministerstve bola vyložene luxusom.

Pred desiatimi minútami zapadlo slnko; presne o tridsať minút sa zdvihne mesiac. Kde bol Sírius? premýšľal Harry. Čoskoro bude neskoro, aby sa k nim pripojil.

Skôr než mohol urobiť niečo, aby ju zastavil, Hermiona sa hodila so vzlykom na Rona. V skutočnosti ho od toho nárazu hodilo dozadu, až narazil hlavou na kamennú stenu. Váhavo ju objal a Harry si spomenul, že presne to isté robieval, keď boli mladší, keď sa na neho Hermiona neočakávane hodila. V tom čase, napadlo Harryho, bol Ron len rozhodený z jej náhleho citového výlevu. Teraz vedel, že je Ron zaskočený tým objatím, pretože už niečo k Hermione cítil a bál sa to prejaviť...

Harry prehltol, keď ich sledoval a potom sa odvrátil. Nadvihol obočie na Ginny a Snapa, dúfal, že to nebude musieť skutočne povedať nahlas, no tak, poskytnite im trochu súkromia. Ale pochopili a tiež sa odvrátili. Po chvíli Harry začul niečo, čo ho prinútilo myslieť si, že Ron možno zmenil názor na to, že nenechá Hermionu vo svojej blízkosti, keď je teraz vlkolak. Za nimi boli určite zvuky, ako keď sa niekto bozkáva, šelestí a vzdychá... Harry cítil, že sa červená, snažil sa nemyslieť na to, ako bozkávala...

Potom sa otočil, napriek svojmu rozhodnutiu, keď začul kroky a dychčanie. Sírius utekal po pochodňami osvetlenej chodbe. Zastal pár krokov od nich, prehol sa a pokúšal sa polapiť dych. Keď sa postavil, zbadal Rona a Hermiona, oči mu takmer vypadli z jamiek.

"Čo to do čerta je?" spýtal sa potichu. Teraz si Harry nemohol pomôcť, aby sa neotočil. Stále boli spojení, jej ruky prepletené okolo jeho krku, na jej chrbte jeho ruky, ktorými ju tlačil k sebe. Zdalo sa, že mu vlasy narástli dokonca za dobu, čo sem došli z nemocničného krídla. Potom sa Harry pozrel na Lupina a všimol si, že narástli aj jeho, a že mu narástli aj nechty, ktoré vyzerali takmer ako pazúry. Keď si Ron uvedomil, že sa ľudia pozerajú na neho a Hermionu, očervenel a odtiahol sa od nej. Jej stekali slzy po tvári, kým na neho hľadela. Potom Harrymu vyrazilo dych, keď sa náhle vrhla na neho, silno, ale krátko ho zovrela a rýchlo ho pobozkala na líce. Potom si pritlačila na ústa päsť, aby potlačila ďalší vzlyk a utiekla po chodbe smerom ku schodom, zrazila Síriusa z cesty, ako okolo neho prechádzala. Otočil sa, aby sledoval, ako odchádza, potom sa znova otočil k Ronovi, oči mal stále veľmi široké, ústa otvorené v neviere.

Ale Harry nemal chuť mu to práve teraz vysvetľovať. Ginny tiež vyzerala, že sa chce rozrevať, ale vynakladala veľké úsilie, aby udržala emócie pod kontrolou. Urobila krok k svojmu bratovi a znova ho objala, menej zúfalo než v lekárni, potom ho pobozkala na líce. Na to sa k Harrymu prekvapeniu obrátila k nemu a objala ho okolo krku v takmer nijako mimoriadnym spôsobom, než ho rýchlo pobozkala na ústa.

"Vďaka, že s ním zostávaš, Harry," zašepkala, jej pery stále veľmi blízko k jeho. "Po-postaráš sa, že si neublíži? Ani tebe?"

Harry prikývol, cítil zrazu tú desivú zodpovednosť, ktorá na ňom ležala. Toto robil pre svojho najlepšieho priateľa, pre Rona, ale tiež pre Ginny, a pre Hermionu a pre všetkých Weasleyovcov, dokonca pre stratené sestry, ktoré nevedeli nič o svojej skutočnej rodine. Keď Ginny odišla, Sírius sa na neho pozrel so zvrašteným obočím; Harry si nebol istý, či existovala možnosť, ako toto primerane vysvetliť pred Ronom a Lupinom skôr, než sa budú musieť zaoberať naliehavejším otázkami života a smrti (hoci dúfajme, že k ďalšiemu úmrtiu dnes večer nedôjde).

"Remus," prehovoril Snape, hlas sa mu trochu triasol, keď postrehol, že jeho kolega je stále viac a viac nestabilnejší. "Smiem si požičať tvoj prútik? Môj je... je stratený. Pettigrew. Potrebujem ho, aby som vás poriadne zamkol." Lupin prikývol a vytiahol prútik kvôli jedinému mužovi medzi nimi, ktorý mal najviac dôvodov báť sa vlkolakov. Harry premýšľal, prečo nepožiadal Síriusa, ale potom si spomenul, že Sírius asi stále nemá prútik. Teraz, keď už nebol utečencom, mohol nakráčať k Ollivanderovi s hlavou vztýčenou a kúpiť si nový. Harry sa pri tej predstave v duchu usmial.

Rona asi napadlo to isté, pretože vytiahol vlastný prútik a podal ho Síriusovi. "Na," povedal, "pretože žiaden nemáš. Pre prípad núdze."

"V skutočnosti," chrapľavo prehovoril Lupin, hľadel na svojho priateľa s prepadnutými očnými jamkami. "Keď hovoríme o stave núdze - priniesol si revolver? A guľky?"

Sírius pokrútil hlavou. "Toto nie je skladisko, Remus, s tými slabými muklami a dverami. Toto je oveľa bezpečnejšie. Som si istý, že zámky vydržia, aj tá závora. A Severus nepochybne pozná nejaké veľmi účinné zamykacie kúzla." Kývol na svojho starého nepriateľa, ktorý mu kývol na oplátku. Vyzeral, ako keby toto už chcel mať za sebou. Remus Lupin zase vyzeral nespokojne, ako keby si myslel, že jeho priateľ berie na seba obrovské riziko tým, že nemá poruke zbraň so striebornými guľkami, ale nič ďalšieho nepovedal.

Harry Potter a Čas dobrých úmyslov
(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
 Kapitola dvadsiata prvá

Môj druhý život

III. časť

Nakoniec štvorica prekročila prah. Sírius s Lupinom začali tlačiť do ťažkých dverí, aby ich zatvorili. Lupinovu tvár zrazu zalial pot a musel sa posadiť. Harry pomohol Síriusovi dozatvoriť dvere. Než sa kovové dvere zatreskli, zazrel na chvíľu Snapovu tvár. Jasne mu v tvári boli vidieť obavy a pochybnosti. Začuli, že sa v zámkach otočili tri kľúče. Potom počuli zvuky, ako sa obrovská závora znova vrátila na svoje miesto (Snape tentoraz musel použiť levitačné kúzlo, pomyslel si Harry.)

Boli sami. Iba oni štyria. Potom sa zrazu Harry stočil k Síriusovi. Už ho síce napadlo, že si Sírius môže kúpiť prútik, ale to bola len myšlienka. Uprostred príprav a opatrení mu ušla skutočnosť, že existuje niečo, čo by mali osláviť.

"Ty si slobodný!" vykríkol, zaškeril sa ako slniečko a hodil sa na neho. Sírius ho silno objal, na oplátku ho pobúchal po chrbte. Potom obaja od seba ustúpili, rozhliadli sa a súčasne sa hlasno rozosmiali. Lupin s Ronom sa na seba pozreli, radosť v očiach a čoskoro tiež nedokázali odolať smiechu nad tou iróniou, že sa Sírius počas svojej prvej noci ako slobodný človek dobrovoľne ponúkol, že sa dá zamknúť v cele.

Keď smiech ustúpil, Lupin si utrel slzy z očí a skontroloval čas. "Mesiac vyjde o päť minút," potichu povedal. Harry a Sírius sa opreli o stenu pri dverách. Harry sledoval Rona, ktorým mykalo a vyzeral nervózne, kým sedel vedľa jednej kôpky sena. Po pár minútach sa zdvihol a začal sa prechádzať, zohýbať ruky a mávať nimi pri bokoch. Ryšavú bradu mal podstatne dlhšiu než, keď vošli do miestnosti. Harry sa pozrel na Remusa Lupina. Tomu tiež narástla bradu. Bol to rozdiel oproti tomu ako chodil zvyčajne – na hladko oholený alebo len s krátkym strniskom. Cez deň musí na holenie pravidelne používať prútik, pomyslel si Harry.

Ako sa blížil východ mesiaca, Lupin s Ronom vyzerali horšie a horšie. Harry začal v ich očiach vidieť červené svetlo. Pozrel sa na Síriusa, aby zistil, čo robiť. Nakoniec jeho krstný otec prikývol.

"Už by sme sa mali premeniť, Harry." A s tým sa Harry už dlhšie nepozeral na Síriusa Blacka, ale na veľkého medveďovi podobného psa, ktorého kedysi dosť bláznivo považoval za Besa (cz: Smrtonoša). Uskutočnil vlastnú premenu a čoskoro videl oveľa lepšie ako predtým. Matné svetlo v miestnosti už viacej nebolo pre griffinove oči problémom. Usalašil sa vedľa Síriusa, predné laby položené pred sebou a sledoval striedavo oboch mužov, svojho učiteľa a svojho najlepšieho priateľa, ktorí sa na rozdiel od animágov čoskoro stanú zvieratami proti svojej vôli. Zdalo sa mu, že čaká dlho, ale keď sa to stalo, bolo to dosť náhle. Obaja vykríkli; najprv stuhli, potom sa ich zmocnila neovládateľná triaška. Ruky a telá sa im predĺžili a z nich oboch vyšlo strašné vrčanie, ktoré znelo ako kríženec medzi zvieracím zvukom a ľudským výkrikom. Ronovo bolo jednoznačne hlasnejšie, keďže nebol na premenu zvyknutý. Plecia sa im zhrbili a ruky skrútili do láb s dlhými pazúrmi. Harry so Síriusom videli pred sebou dvoch vlkov so zodranými šedými kožušinami, žiariacimi červenými očami a so slintajúcimi tlamami, z ktorých im viseli jazyky. S nahnevanými tlamami, ktoré nemali na dohľad žiadne jedlo, keďže tejto noci boli pred nich jedinou prijateľnou potravou ľudské bytosti.

Nepremeň sa nazad, pripomínal si Harry. Nech ťa akokoľvek bude bolieť jazva, ak zabolí, nepremeň sa nazad.

Harryho napadlo, že Ronova kožušina, keď na ňu dopadlo mesačné svetlo, sa zdala byť trochu do červena, ale bolo to ťažké posúdiť. Farby v griffinovej podobe nevnímal rovnako. Dvaja vlci sa nervózne prechádzali, občas sa pozreli na psa a na to, čo vyzeralo ako lev, inokedy sa ostražito prezerali a hrozivo vrčali. Harry pri chôdzi cítil, ako sa mu koža nervózne chveje, jeho kroky nečujné vďaka veľkým vankúšikom na labách. Mal pocit, ako keby sa nejaká nitka naťahovala po kritický bod. Nikdy v živote nebol takýto napätý.

Už niečo urob, pomyslel si.

Potom to jeden z nich urobil. Lupin preskočil vzduchom, čeľusť otvorená, pazúre roztiahnuté a zaútočil na Síriusa. Harry v reakcii na tento útok vydal ohlušujúci rev, ktorý sa odrazil od kamenných stien. Na takú silu a hlasitosť nebol pripravený. Ryšavý vlk si tiež vybral tento okamih, aby skočil a Harry sa vztýčil na zadných nohách, zuby vycerené, pazúre pripravené, znova zareval, jeho zvieracie inštinkty vibrovali každým jeho chlpom, keď na neho zaútočil jeho najlepší priateľ.

***

Harry začul hlasy. Stále mal podobu griffina. Spočiatku bolo ťažké rozlíšiť slabé mumlanie od svojho vlastného pradenia. Pootvoril na štrbinku jedno oko a uvidel, že sú to Ron s Lupinom, ktorí sedia pri stene. Sírius bol schúlený na troche sena, znova v ľudskej podobe. Ron mal svoj prútik (musel ho vytiahnuť Síriusovi z vrecka) a holil sa. Zdalo sa, že Lupin to už stihol. Potom si Lupin vzal od neho prútik a skrátil mu vlasy. Ron mal na tvári niekoľko jaziev a vyzeral, ako keby mal zlomený nos (To som urobil ja? čudoval sa Harry). Lupin bol tiež zakrvavený a predsa, dokonca ako sa Harry pozeral, zdalo sa, že sa jeho a Ronove zranenia samovoľne hoja. Noc bola pre Harryho nejasná, bolo tam tak veľa padania a bojovania, občasné uvoľnenie a potom obnovenie násilia...

Harry nedal najavo, že je hore. Stále bol veľmi unavený. Dajako mu pobyt v žalári silne pripomenul pobyt v Azbakane. Keď tam bol, tak sa nijako zvlášť netúžil vrátiť do svojej ľudskej podobe - kvôli účinkom, ktoré na neho ako človeka mali dementori. Teraz tu žiadni dementori neboli, ale jednako sa cítil lepšie ako griffin.

Keď Ron s Lupinom skončili s rannou úpravou, Ron odložil prútik. Oprel sa lakťami o kolená a hľadel do priestoru. Vyzeral oveľa staršie, než si Harry kedy pamätal. Niekedy, keď sa Ron usmial, tak stále bolo možné vidieť toho dvanásťročného chlapca, ktorý Harrymu pomohol zabrániť Voldemortovi získať kameň mudrcov, aby nemohol pripraviť Elixír života. Inokedy vyzeral, ako keby mu bolo dvadsať a viac. Obvykle vyzeral na svoj vek, niečo medzi pätnásť a devätnásť rokov. Teraz vyzeral ustatý životom a porazenecky, a Harry si všimol niečo, čo tam nebolo, keď slnko včera večer zapadlo: jeden prameň šedých vlasov vyrastajúci z línie vlasov nad Ronovým čelom. Šediny jasne kontrastovali s jeho inak jasne červenými vlasmi. Harry vždy premýšľal, prečo Lupin má sem-tam roztrúsené šediny vo svojich svetlo-hnedých vlasoch, keď Sírius a Snape mali stále čierne vlasy, ktoré neprezrádzali ich vek. Teraz to vedel. Bolo to znamenie vlkolaka.

"Včera v noci chcela byť so mnou, ale McGonagallová povedala, že ešte nie je pripravená. Keby sa premenila nazad, pretože by ju niečo prekvapilo alebo vydesilo, nuž, bolo by to horšie než zlé..."

Lupin prikývol.

"Síriusovi a ostatným to trvalo roky..."

"Kedy môžeme začať s tréningom, ktorý si spomínal?" potichu sa ho spýtal Ron. Harry nevedel, či rozpráva ticho, aby sa vyhol zobudeniu svojho najlepšieho priateľa a Síriusa, alebo pretože pre jeho vlastný novo získaný sluch by hlasnejší hlas znel ako krik.

"Môžeme začať zajtra. Stále musíme prekonať dnešný spln. Ale ešte dnes môžeme trochu trénovať to, čo mi zvyklo pomôcť opatrnejšie zaobchádzať s predmetmi. Vyčaroval som množstvo veľmi krehkých pohárov. Boli také tenké, že by praskli, keby sa ich snažila zdvíhať väčšina ľudí. Budeš sa musieť naučiť zdvihnúť ich bez toho, aby sa rozbili. Potom, keď to zvládneš s vecami, ktoré sú dokonca krehkejšie než väčšina vecí, s ktorými sa každodenne stretávaš, budeš vedieť, že náhodne nerozbiješ svet na kúsky tým, že sa posadíš k priateľovmu stolu pri večeri." Ron sa pokúsil usmiať.

"Skvelé. Toto asi chvíľu zaberie. V tom som nebol dobrý ani predtým." Lupin sa na neho smutne usmial.

"Viem, že to všetko vyzerá zložito, Ron. A nebudem ti klamať - sú veci, ktoré pre teba budú zvlášť náročné, pretože si stále tínedžer..." Lupin na chvíľu zaváhal, potom pokračoval. "... s rozbúrenými hormónmi..."

Ron sa zaškeril. "Skvelé. Ako keby som s tým nemal dosť problémov." Odmlčal sa. "Ako vieš, Harry s Hermionou už viacej nie sú spolu." Lupin prikývol. "My-my sme sa tajne nezakrádali, aby som bol presný. Hermiona a ja. Tak dajako sme priznali, čo k sebe cítime a rozhodli sme sa, že dokážeme počkať, kým budeme spolu, pretože Harry ju zjavne tak veľmi po-potreboval..." Pozrel sa na ruky. "Či minimálne ja som priznal, čo cítim. Ona to priznala až tesne pred - pred tým, ako si ma pohrýzol. Harry sa s ňou už dovtedy rozišiel. On o nás ve-vedel, ako sa ukázalo. Bol tiež na mňa nejaký čas naštvaný kvôli niečomu, čo som v lete povedal o nich dvoch."

"Áno, niečo si o tom spomenul na ošetrovni. Čo to bolo?"

Ron pokrútil hlavou. "Bolo to hlúpe. Radšej by som to nehovoril. Tak či tak, mesiace som išiel zošalieť, kým som čakal, kým ona alebo Harry prídu k rozumu a rozídu sa. Občas som si myslel, že by som možno bol šťastný, aj keby ma sem tam len pobozkala. Ale myslím si, že... keby sme začali, mohlo by byť dosť ťažké prestať..."

Lupin si vzdychol. "To nie je nič v porovnaní s tým, aké to pre teba bude teraz počas dvadsiatich štyroch hodín pred splnom. Aj pre mňa to bolo oveľa, oveľa horšie, keď som bol tínedžer, než je to teraz."

Ron sa zamračil. "Čo tým myslíš?"

"Myslím tým, že keď mi bolo trinásť, zistil som, že počas tých dvadsiatich štyroch hodín zrazu všetko..." znova zastal a trochu sa začervenal. "Všetko ma vzrušovalo. Čo ťa len napadne. Aj dokonca úplne nudné veci. Pozeranie ako rastie tráva. Dokonca to nešťastné dievča - vlastne by som mal povedať žena - ktorú zabil pred pár rokmi Voldemort, Bertha Jorkinsová. Dokonca..." a znova zastal, stlmil hlas a vyzeral, ako keby očakával, že Ron každú chvíľu vybuchne. "Dokonca iní chalani," nakoniec povedal, sledujúc Rona, aby zistil, aká bude jeho reakcia.

"Chápem." To boli jediné slová, ktoré Ron prehovoril. Dlho bolo ticho. Nakoniec sa ho Ron spýtal. "Tak čo si urobil?"

"Urobil som čo?"

Ronove uši zružoveli. "Myslel som, keď si sa takto cítil, čo si s tým urobil?"

Lupin prikývol. "Nuž, zvyčajne som to len pretrpel. Zvlášť v trinástich a štrnástich, kým som bol ešte pod zákonom. Bolo to čisté mučenie. Keď mi bolo pätnásť, ocitol som s jedným zo svojich priateľov jednu noc pred splnom. S niekým, kto dokázal rozlíšiť, že som veľmi, veľmi vzrušený. S niekým, kto, ako sa ukázalo, nemal nechuť pomôcť mi s mojím malým problémom... Až kým som po tom na tri noci nezmizol. A až kým som nedokázal odpovedať na slová 'ja ťa milujem' tými istými slovami. Niežeby som to necítil, bolo to len, že... myslel som si, že nemám žiadne právo..."

Harry bol rád, keď videl cez štrbinu, na ktorú pootvoril jedno oko, že sa Ron nestrhol ani neustúpil od Lupina, keď počul o tomto 'priateľovi', ktorý Remusovi pomohol. Kto to bol? bol zvedavý Harry.

"Pokúsil som sa tomu zabrániť. Šiel som úmyselne tú noc do spoločenskej miestnosti tak, aby som nebol v spálni so svojimi priateľmi. Nechcel som napadnúť svojich najlepších priateľov len preto, že som sa takto cítil. Táto osoba – priateľ - bývala v inej spálni. Dal som otvorene najavo, že chcem byť sám - neveril som si. Pátral som: znepokojivé množstvo ľudí z registra vlkolakov bolo v priebehu rokov obvinených zo znásilnení, znásilnení, ktoré sa prihodili deň pred splnom. Ja-ja som nechcel, aby sa to stalo. Ale tá osoba trvala na tom, že zostane a jedna vec viedla k druhej..."

Vzdychol si. "Ale keď som zmizol na tri noci a nepovedal jej, kam som šiel, zostala rezervovaná. Potom sa to isté stalo nasledujúci mesiac. A mesiac potom, a potom ďalší... V čase medzitým som ju z diaľky zbožňoval, dokonca aj keď som cítil povinnosť udržať ju v bezpečnej vzdialenosti. Zostala zo mňa veľmi frustrovaná. A potom," pokračoval Lupin po ďalšej pauze, "...začala chodiť s iným chlapcom a ja som si myslel, že mi určite prestane pomáhať. Keď neprestala, cítil som sa tak vinne. Myslím, nemal som ho nijako zvlášť rád, ale cítil som sa tak hrozne kvôli tomu, že som spal s jeho priateľkou. Problém bol, bez ohľadu na to, ako som bol inokedy ušľachtilý, ak ma odchytila samého deň pred splnom, bol som bezmocný... vôbec som neuvažoval rozumne... bol som len uzlíčkom hormónov a zvieracích inštinktov..."

"Ach," povedal Ron. "Bolo to dievča."

Lupin sa usmial. "Áno, a tomto prípade to bolo dievča. Hoci, keď som bol vonku zo školy, stále viac a viac som sa deň pred splnom ocital v mužskej spoločnosti... Nakoniec som sa rozhodol, že som bisexuál. Dúfam, že ťa to nešokuje, Ron. Ale to je skutočný dôvod, prečo som sa neusadil so ženou a deťmi - či manželom a deťmi, keď ide o to. Predpokladám, že som ešte nenašiel ženu, ktorá by ma úplne prinútila prestať myslieť na mužov, ani muža, ktorý by ma dokázal prinútiť prestať myslieť na ženy a ak niekedy niekomu venujem svoj život, rád by som sa sústredil len na tú osobu. Byť vlkolakom s tým nemá nič spoločné."

"No, takže - to, že ťa deň pred splnom priťahujú aj muži aj ženy, nemá nič spoločné s tým, že si vlkolak?"

"Ach, nie, to má všetko spoločné s tým, ako sa cítim v tom čase. Povedal som ti, dokonca ľudia, ktorých normálne nepovažujem za atraktívnych, sú pre mňa lovnou zverou. To kvôli tomu som bol tak dlho zmätený. Chápeš, aké ľahké bolo popliesť si moje sexuálne pocity v tom čase so sexuálnymi pocitmi, ktoré mám normálne? Hlavne, keď sa vtedy cítim najviac nabudený? Dalo mi pekelne zabrať, kým som prišiel na to, kto skutočne som."

"Chápem," povedal pomaly Ron, vôbec neznel, ako keby to chápal.

"Ron, počul som o heterosexuálnych vlkolakoch, ktorí spali s mužmi, ale len tesne pred splnom a teplých vlkolakov, ktorý spali so ženami, ale len tesne pred splnom. Hovorím ti, v tom čase mesiaca nezáleží na tom, či si orientovaný na účtovníka stredného veku s ustupujúcimi vlasmi a s predhryzom alebo severskú blonďavú krásku. Budeš chcieť pretiahnuť všetko, čo sa pohne."

Ron sa zaksichtil.

"Skvelé. To mi uľahčí to, aby som na to šiel s Hermionou pomaly."

Lupin pokrčil plecami. "Tak sa uistíme, aby si sa jej v ten deň vyhol. Po prvé, až kým nebudeš mať za sebou nejaký tréning, mohol by si zraniť vážne kohokoľvek, s kým máš sexuálny vzťah. Takmer si Rogerom Daviesom prerazil stenu a to si sa ho nie celkom snažil zviesť." Ron sa zachechtal a Lupin sa tiež zasmial, ale potom prestal, pozrel na Siriusovo spiace telo.

"Kontrola sa dá dosiahnuť," pokračoval, "s obrovským množstvom sústredenia a sebadisciplíny. Začal som nachádzať možnosti, ako sa s tým vyrovnať, keď mi moja priateľka prestala na chvíľu pomáhať po tom, čo zistila, že som vlkolak..."

Ron sa zamračil. "Ach. Keď - keď ti začala pomáhať, to nevedela?"

Lupin pokrútil hlavou. "To preto bola na mňa taká naštvaná za to, že som nedokázal tie tri slovká povedať. Hoci ako som povedal, tak som to k nej cítil. Bola úžasná a nádherná a skvelá a ja som mal pocit, že si ju vôbec nezaslúžim, takže som zámerne nepovedal to, čo som vedel, že chce počuť. Odmietol som jej povedať, kam som chodil, keď som každý mesiac na tri noci po našom milovaní zmizol. Nanešťastie, keď začala chodiť s ďalším chlapcom a nakoniec sa ho spýtala, kam ja s ostatnými priateľmi chodievame za nocí, keď je mesiac v splne..."

Harry zhíkol, zdvihol hlavu. Otvoril oči a nechal sa premeniť do ľudskej podoby. Pristál na zemi žalára, pozeral na užasnutého Rona Weasleyho a Remusa Lupina.

"Bola to moja mama!" zrazu zachrípnuto vykríkol. Lupin na neho vyvalil oči, prehltol. Harry si spomenul na hlavu Síriusa Blacka v krbe v pracovni Severusa Snapa, ktorá vravela: Vieš, všetci sme boli do nej zamilovaní. Hoci som chodil s inými dievčatami. Dokonca Peter, aj keď by to nepriznal. Rozoznal som to podľa toho, ako sa na ňu pozeral. Aj Remus. A James prirodzene...

Jeho matka. Všetko teraz zapadlo na miesto. V šestnástich, keď jej Severus Snape priznal lásku za pomoci odvahy, ktorú mu umožnil gurážny elixír, nebola neskúsené dievčatko. Raz mesačne spávala s Remusom Lupinom, čakala na neho, kedy jej povie, že ju miluje a prizná sa k svojimi mesačným aktivitám... Keď bol v mysľomise, počul ju povedať: Ako sa opovažuješ vziať si ten-ten elixír a potom ma pobozkať! To mi chalan bez neho nedokáže povedať, že mu na mne záleží a pobozkať ma? A celý ten čas si myslel, že to bol bozk, ktorý jeho matka hľadala, že hľadala niekoho, kto si všimne, že nie je len bystrá, talentovaná čarodejnica, ktorá bola pravdepodobne na ceste stať sa hlavnou prefektkou. Bolo to to: ja ťa milujem, ktoré hľadala. Harry sa po celý čas sústredil na nesprávnu vec. Hoci to bolo čiastočne tým, že sa sťažovala, že ju berú ako odtelesnený mozog - že to bolo ohľadom Snapa a iných chalanov, ktorých poznala. Bol to Remus, od ktorého chcela počuť slová o láske, slovné vyjadrenie lásky, ktoré by zodpovedalo tomu fyzickému.

Premýšľal o svojom druhom živote. O tom ako nechala Lupina nasťahovať sa ku nim, predtým než ho Longbottomovci odviedli. Stále mu raz za mesiac pomáhala uľaviť si? Vedel o tom jej manžel? Možno vedel. Možno hovoril o niečom inom, ako o tom zážitku na pokraji smrti, keď povedal Frankovi Longbottomovi, že on zo všetkých ľudí bol tým najmenej pravdepodobným ochrancom tohto konkrétneho vlkolaka, ktorý by sa dal nájsť. A predsa ho chránil, až kým to už dlhšie nebolo možné. Pre dobro svojej manželky. Možno dospela k záveru, že sa jej Lupin necítil hodný kvôli jeho lykantropii a nakoniec sa zmierila s tým, že sa takto cítil. Harry bol veľmi zmätený. Ukazovalo sa, že jeho matka bola oveľa zložitejšia osoba, než si myslel. Dokonca po tom, čo ju lepšie spoznal vo svojom druhom živote, dokonca po tom, čo sa zmieril s jej pomerom so Síriusom a dôvodmi pre to, aby ho prinútila myslieť si, že vykonal úboho svoje VČÚ.

Lupin sa na neho pozeral veľmi smutne a previnilo. Harry sa posadil na lýtka, už bol pokojnejší. "Prečo-" Zabehlo mu. "Prečo si mi to nikdy nepovedal?"

Remus sa zaksichtil. "Ach, Harry - dokáže ťa napadnúť dobrý spôsob, ako ti niečo také povedať?" Ron si odfrkol, potom sa prebral, keď si všimol výraz v Harryho tvári.

"Nie," priznal Harry. "Predpokladám, že nie."

Ron bol veľmi červený a Sirius sa práve snažil posadiť.

"Predpokladám," nakoniec prehovoril, "že by ničomu neprospelo, keby som predstieral, že som nič z tohto nepočul?"

Ron sa znova začal smiať a ešte raz sa ovládol. Harry si v duchu predstavil matku, keď bola mladá, keď sa hádala s Luciusom Malfoyom na vianočnom večierku, oči jej žiarili... keď hnala deti cez Šikmú uličku, kým nakupovali veci do školy, keď pripravovala vianočné koláčiky vo veľkej kuchyni v Kančom konci, vyzdobovala dom na sviatky...

Potom si spomenul, ako ju opäť videl so svojím otcom, uvoľnenú pri ohni v Godrikovej úžľabine, v tej útulnej scéne, ktorej bol doteraz svedkom už dvakrát. "Neboli ste... nepomohla ti po tom, čo bola - potom čo bola s mojím otcom?"

Remus vyvalil oči a prudko vykríkol, "Nie!" Potom sa upokojil. "Nie, Harry. Ja som... ja som bol veľmi šťastný za nich dvoch, že sa našli. Roky bola kvôli mne nešťastná, pretože som nemohol byť tým, kým ma chcela mať, a potom skočila po šanci byť s iným chlapcom, pretože jej skutočne povedal, čo k nej cíti, ale..." Vzdychol si. "Myslím, že stále čakala, kým to poviem ja. Čakala, že prejavím žiarlivosť na toho druhého chalana... a tú som mal. Neuveriteľne som žiarlil. Nakoniec začala naliehať na Jamesa a Síriusa, aby jej povedali, čo každý mesiac robíme. S Jamesom boli ako brat a sestra a bola veľmi, veľmi rozrušená, že to pred ňou tajil. Počul som, ako sa o tom hádali, ako jej vravel, že to nebolo jeho tajomstvo, takže ho nemohol prezradiť. Myslím, že časom bola nahnevanejšia na neho za to, že to nepovedal, než na mňa. Zjavne si myslela, že on, zo všetkých ľudí, k nej bude úprimný."

Myslela som, že sme priatelia, povedala jeho matka jeho otcovi, keď mali konflikt na chodbe pred spoločenskou miestnosťou. Ten, ktorý s Hermionou videl v Snapovej mysľomise. Priatelia. Ale, spomenul si, zjavne tým slovom myslela oveľa viac než čisté "priatelia". Niečo Harryho trápilo.

"Takže si ďalej nespal s mojou matkou, keď bola priateľkou jedného z tvojich najlepších priateľov, ale keď bola priateľkou Severusa Snapa, bolo to fér?"

Lupinovi klesla sánka. "Ty vieš o Snapovi?"

Harry prikývol. "Ron to vie tiež." Ron prehltol a pozrel na Lupina, s chabým úsmevom a pokrčením pliec.

"Zabudol som, že to viem. Úprimne." Potom sa otočil k Harrymu. "Hovoríš, že si vytočený, že mal Lupin pletky s tvojou mamou, keď chodili do školy, ale Snape ti nevadí?"

"On aspoň nemal pletky s niekým, o kom vedel, že chodí s niekým iným..." začal. A ako sa toto líši od teba a Ginny v lese a na Astronomickej veži? Odpovedal mu mozog. Nuž, na začiatok, nespali sme spolu, zdôvodňoval si. Boli by ste, priečil sa zase jeho mozog, keby ste mali príležitosť...

Harry pokrútil hlavou, aby ten obviňujúci hlások umlčal. Zmieril sa s tým, že je Ginny priateľka Draca Malfoya. Zmieril. Šiel do lesa, aby tomu blbcovi zachránil život. Bolo to iné. Bolo to úplne iné.

A predsa - dajako si nedokázal udržať chuť napadnúť Lupina. V pozadí mysle vedel, že on si neviedol o nič lepšie, keď mnohokrát počas roka vyznal svoju lásku k Ginny (keď okrem toho technicky bol stále s Hermionou) a keby sa s ňou vyspal, nebol by mal takú dobrú výhovorku, ako byť vlkolakom.

Chmúrne sa na svojho profesora zadíval, potom sa postavil a ponúkol ruku tomu staršiemu mužovi. Lupin ju prijal a Harry mu pomohol postaviť sa. Lupinovo zovretie bolo veľmi silné, ale Harry sa odplatil rovnako.

"Prekonám to," povedal mu.

Lupin prikývol, potom pomohol postaviť sa Ronovi. Už bol na nohách aj Sírius. Štvorica sa bezcieľne rozhliadla.

"No," mračil sa Ron, "kedy sa do pekla odtiaľto dostaneme? Umieram hladom." Potiahol nosom a hodnotiaco sa pozrel na dvere. "A myslím, že by sa hodilo niekoľko spŕch."

Harry udrel Rona spakruky, zasmial sa a Lupin mu znova stisol plece. "Ron," nadvihol jedno obočie. "Viem, že máš čuch, ehm, a veľa schopností, ktoré si predtým nemal, ale musíš sa zdržať poznámok."

Ron sa zaškeril. "Tak. Musím sa naučiť, ako vlkolaci zdvíhajú krehké predmety, ako si vlkolaci zabránia pretiahnuť čokoľvek a kohokoľvek a k tomu všetkému sa musím naučiť vlkolačej etikete?"

Harry sa rozosmial. "V skutočnosti by sme mali byť spokojní, ak ťa naučíme akúkoľvek etiketu..."

Harry uskočil naprieč celou, kým Lupin rýchlo chytil Rona za pás, ale všetci štyria sa smiali a o chvíľu neskôr začuli na chodbe zvuk, ktorý ich povzbudil. Odsúvali závoru z dverí. Začuli, ako sa v zámke otočili kľúče a potom sa dvere pomaly so škrípaním otvorili. Stáli tam Severus Snape a Albus Dumbledore, vyzerali dosť užasnuto, keď našli obyvateľov cely smiať sa.

Snape nadvihol obočie a hľadel striedavo z jedného na druhého. "Sme dnes ráno dobre naladení, všakže?" ľadovo prehovoril.

Sírius Black sa na neho usmial ako slniečko.

"Dobré ráno, Severus. Nádherný deň, nie?" Štvorica sa na seba znova pozrela, neschopná potlačiť smiech a Snape sa odvrátil krútiac hlavou. Nebolo im pomoci. Harry mu nič nepovedal, hoci sa s ním chcel hrozne moc porozprávať. Chýbalo mu, ako sa v druhom živote so svojím nevlastným otcom dokázal porozprávať o čomkoľvek. Chýbal mu Severus Snape, ktorý úplne nestratil svoj zmysel pre humor. Ale namiesto toho nasledoval Rona a ostatných von zo žalárov, vyšprintoval nahor schodmi do prefektských kúpeľní a tentoraz uspel. Presvedčil Rona, aby ich použil tiež. Nemal dobrý pocit z toho, že sa Snapovi vyhýbal. Nakoniec si bude musieť nájsť čas, aby sa s ním porozprával. Ale ten čas skrátka ešte nenastal.

Posledná noc splnu bola veľmi podobná tej predchádzajúcej. Ráno ich znova Dumbledore so Snapom vypustili a Ron s Harrym sa osprchovali a vrátili sa do ubytovní po čisté oblečenie.

Sírius s Ronom šli na ministerstvo, aby sa príslušne zaregistrovali ako animág a vlkolak. Ron zostal tento víkend v Brlohu, oznámil novinky zvyšku rodiny a vysvetlil im, prečo nepodal obvinenie voči Lupinovi (nikto na neho netlačil, aby zmenil názor). Obnovilo sa vyučovanie, pretože sa blížil koniec semestra. Nikto nespomenul Evana Daviesa, hoci niektorí bystrohlavčania nosili pod habitmi čierne pásky.

Harry si spomínal čím ďalej viac a viac zo svojho šiesteho ročníka v tomto živote a cítil sa isto, že všetkými skúškami prejde. MacDermid dokončí semester ako Majster elixírov. Každopádne ale Harry počas vyučovania dokázal zazrieť Snapa cez otvorené dvere na pracovni. Videl ho, ako tam pobehuje a vracia všetko tak, ako to mal radšej. Harry sa usmial, keď to uvidel, pretože vedel, aký pedant je Snape. Duncan MacDermid sa zaksichtil a pokúšal sa ignorovať niekedy hlasného synovca. Bolo to zvlášť náročné, keď Snape pri práci mrmlal kliatby.

Harry, Ron a Hermiona sa dohodli, že budú znova "len priateľmi". Hermiona po prvej noci Rona ako vlkolaka vyzerala veľmi znepokojená, ale Ron sa rozprával s Ginny o období na "schladenie" a Ginny hovorila s Hermionou, ktorá neochotne súhlasila. Nevenovala Ronovi ten istý typ rozlúčenia pred druhou "vlčou nocou", ako to už Ron začal nazývať. Ronovi s Harrym sa dostalo identických objatí a bozkov na líce, ako od Hermiony, tak aj od Ginny, skoro akoby Harry aj Ron mali každý dve sestry.

Teraz, keď bol už chvíľu späť v tomto živote, začínal mať pocit, ako keby mu niečo z jeho druhého života unikalo, takže keď mohol, začal tráviť čas osamote v spálni a ukladal si spomienky do mysľomisy. Evidentne poslúchol radu, ktorú sám sebe v septembri dal a Sírius mu pomohol zaobstarať mysľomisu, ktorá ležala v škatuli pod jeho posteľou mesiace nedotknutá.

Prvý raz, keď sa dotkol tej veľkej kamennej čaše, prial si, aby vedel prečítať runy po jej obvode. Na to sa na ne pozrel znova a uvedomil si, že ich čítať dokáže. Hodiny Starovekých rún z jeho druhého života mu naskočili v mysli a on prešiel prstami po znakoch, mrmlal preklad slov pod nosom.

Sme to, čo si myslíme. Všetko, čo sme, povstáva s našimi myšlienkami. S našimi myšlienkami vytvárame svet.

Aké zvláštne, napadlo Harryho, že toto vravia runy na mysľomise. Po chvíli si v šoku uvedomil, že prečítal sanskrit. (http://sk.wikipedia.org/wiki/Sanskrit) Na to si všimol, že tam boli tiež severské runy, a tie tiež dokázal prečítať. Vraveli presne to isté. Otočil čašu. Staroveké grécke znaky vraveli to isté, takže sa domnieval, že čínske znaky majú ten istý význam. Vo svojom druhom živote na siedmacke Staroveké runy nechodil, kde by získal základné vedomosti, ako prečítať aj tieto znaky.

Skontroloval návod, ktorý bol našťastie v angličtine. Posadil sa pred čašu, snažil sa upokojiť, ako sa len dalo. Pripravil si prútik blízko k hlave a potom si v mysli vybral myšlienku, spomienku, ktorú chcel uchovať. Oprel prútik o spánok, začal ho skláňať k čaši. Jeho spánok a prútik teraz spájal strieborný prúžok. Prúžok sa odpojil od prútika a tá podivná látka klesla do prázdnej čaše. Mierne zavíril obsah čaše prútikom, dokonca kým mu tá myšlienka stále vychádzala z hlavy. Potom sa s čľup! ten prúžok od neho odpojil a kompletná myšlienka bola v lepkavom obsahu mysľomisy. Keďže v čaši bola len jedna jediná myšlienka, jedna spomienka, Harry sa musel skloniť, aby videl malú, plytkú usadeninu, ktorá sa vytvorila na dne. Znova strčil dnu prútik a miešal, kým to nevyzeralo, že sa pozerá cez objektív kamery, ktorý bol namontovaný na strope, rovnako ako keď sa pozeral do Dumbledorovej mysľomisy. Bolo trochu mätúce pozerať sa na lineárnu miestnosť cez oválny otvor. Miestnosť, do ktorej sa pozeral, bola dôverne známa. Jeho spálňa v Kančom konci. Videl malého chlapca s veľmi strapatými vlasmi, ako sedí na dosť veľkej posteli. Harry sa usmial. Fungovalo to!

Po tom, čo si vybral ďalšiu spomienku, rozhodol sa priložil prútik k spánku znova. Deň za dňom obsah mysľomisy rástol. Prechádzal každodennou rutinou, utekal, kráčal na hodiny, trávil čas s Ronom a Hermionou (obaja chlapci sa pokúšali vyhnúť tomu, aby s ňou boli sami) a pripravoval sa na záverečný metlobalový zápas roka medzi Chrabromilom a Slizolinom. Ale aj tak sa nezabudol uistiť, aby si každý deň našiel čas použiť mysľomisu.

Deň pred zápasom vložil Harry do mysľomisy spomienku na metlobalový zápas, ktorý viedol v jeho druhom živote k menovaniu za kapitána slizolinského družstva. Hľadal nejakú inšpiráciu. Ron ich v kuse na tréningoch štval. Zdalo sa, že teraz má nekonečnú výdrž . Na konci troch hodín lietania mal stále toľko energie ako vždy, kým všetci ostatní vyložene ochabli. Jednako sa zdalo, že sa tréning vyplácal. Ginny dokázala udržať všetky strely mimo bránky (pokiaľ to nebola prehadzovačka vystrelená jej bratom), Dean s Nevillom budili hrôzu so svojimi dorážačkami a kombinácia Rona, Tonyho a Katie pracujúca s prehadzovačkou bola veľmi silná. Harry bol samozrejme stále stíhač. Vrátil sa v duchu k zápasom s Bifľomorom a Bystrohlavom, ktoré už odohrali. Vyhrali 310:0 a 230:0. Nielen že neboli porazení, ale nikto im nedal gól a to bolo predtým, než sa Ron stal vlkolakom.

Harry sa v duchu usmial, keď si v šatni obliekal metlobalový dres. Pozrel sa na Rona. Ron skutočne vyzeral veľmi silný. Od septembra pravidelne behával a Harry si viac než raz všimol, že Hermiona a Annika na neho kradmo pozerajú, keď si za teplého počasia vyzliekol tričko. Vlk v ňom to využil a teraz, keď si vyzliekol tričko, všetky tri dievčatá, ktoré neboli jeho sestrami, hľadeli na neho s otvorenými ústami a dokonca Ginny vyvalila prekvapene oči. Harry si všimol, že Draco Malfoy zjavne neoceňoval, že si Mariah Kirkner všímala Rona. Vyložene nad ním priadla, keď potom na neho narazila. Annika nikdy netajila, ako ju priťahoval už odvtedy, čo ho začala sledovať na bat mitzvah Rith Peltovej minulé leto. Ak to bolo možné, teraz, keď bol silnejší a svalnatejší, pokleslo slovné spojenie "nikdy netajila" na novú úroveň (alebo vystúpilo - Harry sa ešte nerozhodol). Hermiona bola k Annike a Mariah veľmi chladná. Ginny nad nimi troma prevracala oči.

Ron bol s prehadzovačkou diabol. Cez bránky ju vysielal veľmi rýchlo, takže keď trénovali, ani ju vtedy nevideli. Občas sa počas tréningu Harry vymenil s Ginny a hral strážcu, kým ona hrala na poste stíhača. S Ginny dosiahli rovnaký pomer úspešnosti pri zastavení prerážačiek vyslaných Ronom (chytili jednu z desiatich).

V deň zápasu Harry dokončil svoje prípravy a vošiel do miestnosti, kde k nim chcel prehovoriť Ron. Rozhliadol sa, potom klesol na jeden z gaučov, s pocitom, ako keby utŕžil psychický šok. Bol tu prvý raz, odkedy napravil časové línie. Toto bolo miesto, kde s Ginny...

Otočil hlavu a šokovaný ju našiel vedľa seba na gauči. Zrazu ju v duchu videl, nie v metlobalovej výstroji, ale stáť pod sprchou, s vodou zaplavujúcou jej telo. Na to ju uvidel, ako na ňom leží, ako jeho pokožka dotýka jeho...

Prehltol a cítil, ako ho nahor od krku zaplavilo teplo. Nedokázal sa od nej odvrátiť. V akomkoľvek živote boli Ginnine oči stále Ginninými očami a on cítil, ako sa v nich práve teraz topí, keď si na ňu spomenul a keď si spomenul na tú bolesť vo svojom vnútri, keď zistil, že nebude žiadne ich dieťa, ten hmatateľný pocit straty, presne taký istý ako keď držíte dieťa v náručí a potom vám ho vytrhnú...

"Harry!"

Trhol hlavou dohora. Nad ním sa týčil Ron. "Si v poriadku? Ako čakáš, že chytíš zlatonku, keď sa ti túlajú myšlienky? Je treba dať Ginny ako stíhača a teba ako strážcu?"

Harry sa na ňu okamih kradmo pozrel, potom si spomenul, že Draco Malfoy hrá stíhača za Slizolin.

"Nie," povedal pevným, čistým hlasom. "Som pripravený." Pozrel sa Ronovi do očí. Jeho najlepší priateľ prikývol.

"Dobre. Poďme!"

Keď sa tímy zjavili na ihrisku, metly v rukách, dav ohlušujúco zareval. Harry sa uškrnul na osobu najbližšie pri ňom, ktorá sa ukázala byť Tonym Perugiom. Tony vzhliadol k divákom a - Harry si pomyslel - zachytil pohľad Ruth Peltovej. Potom sa na Harryho uškrnul späť. Harry cítil v bruchu vzrušenie, keď sa dav pomaly usádzal. Uprostred ihriska si Ron a Draco Malfoy zamračene potriasli rukami. Potom, keď madam Hoochová zapískala, sa pätnásť metiel zdvihlo do vzduchu a hra začala.

Harry si stále zvykal na novú metlu, ktorú mu Sírius kúpil za peniaze z Harryho účtu u Gringottov. Blesk Excelsior občas príliš reagoval. Pripadal mu ako veľký, silný pes na tenkej, slabej reťazi. Harry si nikdy nebol istý, kde skončí, keď na ňom jazdil.

Prelietal v kruhoch blízko chrabromilských tribún, kde sa vznášala aj Ginny, unudená k slzám. Ron práve zase skóroval, nasledovaný v rýchlom slede gólom od Tonyho, ďalším od Rona, potom Katie...

Harry sa na ňu usmial.

"No, tí traja dnes jasne robia svoju prácu v pohode," veselo prehovoril. Ginny nadvihla obočie a prehovorila s mrazivým hlasom.

"Naznačuješ, že by som nedokázala zabrániť Slizolinu skórovať?"

"A Chrabromil vedie nad Slizolinom 100:0!" vykríkol zachrípnuto Seamus Finnigan.

"Určite nie!" rýchlo protirečil. "Bol to kompliment našim triafačom, nie urážka teba." Zrazu jej zamračenie nahradil radostný úsmev.

"Ach, Harry! Nedokážeš prijať žart?" zasmiala sa. Opätoval jej úsmev.

"Samozrejme, že dokážem." Vtedy si spomenul, ako sa na neho pozrela, keď sedeli pred zápasom na gauči. Vedel, prečo sa on pozerá na ňu, ale prečo sa ona pozerala na neho?"

"Takže," znova sa pokúšal znieť uvoľnene, "ako to ide s tebou a Malfoyom?"

"A ĎALŠÍ GÓL CHRABROMILU!"

Zrazu ju zaplavila červeň a pozrela na slizolinského stíhača s neskrývanou vášňou.

"Ach," zasnene povedala, "máme sa fajn."

Harry prehltol a cítil, ako mu zovrelo žalúdok. Prekonaj ju, prikázal si. Sú spolu. Sú pár.

"Ach! Harry!" náhle vykríkla a na niečo ukázala. Seamus oznamoval ďalších desať bodov pre Chrabromil, keď sa Harry vrhol po zlatonke, ktorá bola blízko pri zemi na okraji stredu ihriska. Načiahol sa a schmatol ju, potom zdvihol, vyškerený nad výkrikmi davu a po celý ten čas nikdy necítil vo svojom vnútri väčšie prázdno.

Pár dní pred zápasom začali Ron s Lupinom brať Vlčí mor, aby sa pripravili na spln o pár dní neskôr. Počas dňa pred splnom ospravedlnil Dumbledore Rona z vyučovania a Harry ho zamkol v bývalom Chlpáčikovom brlohu s poriadnou zásobou jedla, sviečok a dávkou Vlčieho moru, ale bez prútika, aby sa nemohol pokúsiť prelomiť zamkýnacie kúzlo, ktoré Harry použil na dvere.

Ten deň po vyučovaní Harry nemal čo robiť. Nechcel tráviť čas s Hermionou a potom keď zmenil názor, zistil, že nie je voľná, ale podľa všetkého išla z nejakého dôvodu za McGonagallovou. Sedel unudený na posteli v prázdnej spálni, keď sa konečne rozhodol vytiahnuť mysľomisu a doplniť ju. Ale potom, keď ju vytiahol, keď do nej vložil prútik a miešal, až kým neuvidel Severusa Snapa, ktorý pred vstupnou halou ich domu stál zoči-voči Frankovi Longbottomovi. Keď sa na neho pozeral, Harryho srdce sa zväčšilo pýchou.

Chýbal mu jeho tatino.

 Harry Potter a Čas dobrých úmyslov

(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
 Kapitola dvadsiata prvá

Môj druhý život

IV. časť

Po troche váhania sa konečne rozhodol to urobiť. Keby to neurobil pred koncom semestra, nikdy by nenašiel odvahu. Zdvihol mysľomisu a opatrne ju zniesol kruhovým schodiskom, cez spoločenskú miestnosť (vôbec nikto mu nevenoval pozornosť), potom mnohými schodmi do žalárov.

Keď Harry vošiel, profesor MacDermid nebol v učebni. Prešiel ňou k pracovni, ktorej dvere boli privreté. Harry ich lakťom odtlačil a ani sa nenamáhal žiadať povolenie vstúpiť. Snape sedel za stolom, naklonený nad jednu zo zásuviek, ako keby triedil spisy. Keď Harry vošiel, trhol hlavou dohora.

Harry vošiel s mysľomisou do miestnosti a s buchnutím ju položil na stôl. Potom sa posadil do kresla pri ohni a pozrel sa na Severusa Snapa. Snape sa krátko zadíval na mysľomisu. Z toho, ako ju niesol, sa strieborná tekutina v nej rozmiešala. Harry, skôr než sa posadil, zazrel hmlisté ľudské bytosti krútiť sa na jej dne a vedel, že ich zazrel aj profesor. Potom sa jeho oči znova stretli s Harryho. Zostal ale ticho. Harryho zabolelo, keď si všimol, aké má prepadnuté oči. Premýšľal, ako ten muž trpel počas dlhých mesiacov, kedy ho Peter Pettigrew a Viktor Krum držali ako väzňa a mučili.

Snape nakoniec otvoril zásuvku a vytiahol malý pohár. Otvoril ďalšiu zásuvku, vytiahol fľašu ohnivej whisky. Zrejme mu strýko nepoprehadzoval jeho zásuvky. Tentoraz neurobil žiaden pohyb, aby sa podelil s Harrym. Nebol tam druhý pohár. Po vypití pohára a slabom zalapaní po dychu, krátkom vycerení zubov, sa pozrel na tichého, očividne rozrušeného chlapca pred ním a povedal: "Prečo ste tu, Potter? A prečo ste priniesli toto?"

Harry prehltol. Zrazu si spomenul na tak veľa. Na veci, ktoré nevložil do mysľomisy, na maličkosti z detstva v Rokville alebo na to jednoduché kamarátstvo, ktoré zažil v druhom živote, keď s oteckom hrali šachy v pracovni Čiernej mágie alebo keď prišiel po tom maratónskom metlobalovom zápase do jeho spálne a povedal Harrymu, že si ho slizolinský tím vybral za nového kapitána...

"Chýbali ste mi," dostal nakoniec zo seba, žmurkal, aby potlačil slzy. Snapa tento prejav emócii očividne vyplašil. Starší muž sedel mlčky, rozjímal o svojom prázdnom pohári.

"Som váš učiteľ," vyhlásil, ako keby na to Harry zabudol, "a bol som preč. Mne - mne chýbalo učenie." Správal sa, ako keby to bolo priznanie monumentálnych rozmerov.

"Nechýbali ste mi ako učiteľ," riekol Harry, potom si uvedomil, že to znelo veľmi čudne. Po ďalšom ešte trápnejšom tichu medzi nimi Harry nakoniec povedal: "Chýbal mi môj otec." Snapove oči sa otvorili veľmi doširoka, ale neprehovoril. "Dovoľte mi to vysvetliť," dodal Harry len čo si všimol reakciu. Pustil sa do vysvetľovania o tom, ako minulé leto nespával vďaka snom, ktoré mu prinášala jeho jazva, o tom, ako ho Voldemort  na King Cross nahovoril na použitie Tempus Fugit, o prenášadle z hodiniek, o vykonaní kúzla Tempus Bonae Voluntatis...

Snape vyskočil z kresla, Harry sa ponoril hlbšie do svojho, pretože si myslel, že ho chce fyzicky napadnúť. "Vy ste urobili čo?"

Harry na neho vzhliadol, cítil, ako ho zaplavil pocit viny. "Dumbledore to vie. Povedal som mu to v októbri. Až na to, že som vtedy vedel len to, že som to urobil. Na druhý život som si spomenul až v noci štrnásteho mája, kedy som napravil časové línie...

Len som chcel zachrániť svoju matku. A sestru. A - a vyšlo to. Keď som sa zobudil - mal som druhý život, v ktorom som žil viac než pätnásť rokov. Moja mama nezomrela. Žili sme v dome v Rokville. Mal som sestru menom Jamie. Dvoch malých bratov, dvojičky..."

Snape sa zamračil a znova posadil, zmätený.

"Malých bratov.“

Harry prikývol. "Mama sa znova vydala. Bratia sa volali Stuart a Simon a mali priezvisko... " Harry sa neisto odmlčal. Potom sa na to rýchlo vrhol, skôr než stratí odvahu. "Snape."

Starší muž sa zamračil. "Uvedomujem si, že študenti ma takto nazývajú po celý čas, ale slušnejšie je oslovovať profesora do očí "profesor", nie len používať jeho priezvisko..."

"Nie. Myslel som - moji bratia sa volali Stuart Snape a Simon Snape. Boli ste môj nevlastný otec. Oženili ste sa s mojou matkou. Povedal som, že mi chýbate... pretože ste ma vychovali. Ste jediný otec, ktorého som kedy poznal."

Snape na Harryho vyvalil oči a pokúsil sa trasúcou ruku naliať si ďalší drink, ale namiesto toho rozlial zapáchajúci alkohol po stole. Ignoroval neporiadok a priložil si k perám pohár s tým, čo sa mu podarilo naliať dnu, ešte raz ho hodil do seba a potom sa kútikom oka pozrel na mysľomisu.

"Prečo by som vám mal veriť?" zrazu povedal. "Ak ste mali taký život, s matkou a... a s rodinou, prečo ste sa rozhodli všetko zmeniť?"

Harry sa zamračil. "Pretože to bolo nesprávne. Ale nechápal som to, až kým... až kým sa všetko pre mňa nepokazilo..."

Snape sa na neho pozrel prižmúrenými očami. "Čo tým myslíte?"

"Čo - ako sa to pokazilo pre mňa alebo pre zvyšok sveta? Je ťažké vedieť, kde začať. Na začiatok, Voldemort nepadol. To bolo dostatočne zlé. Škola zakázala vstup muklorodeným študentom, keď mi bolo asi sedem či osem..." Harry prebehol niektoré z rozdielov v čarodejníckom svete, potom v muklovskom.

"A nič z toho nestačilo? Potrebovali ste, aby sa z vášho vlastného života stala katastrofa, než ste sa uráčili niečo urobiť?" Harry sa pomrvil, mal pocit, že mu poriadne vynadali. "Ako sa váš život pokazil? Čo vás prinútilo urobiť správnu vec?" Snape vyzeral úprimne zvedavý.

Harry zaváhal. Ako mohol tomuto mužovi povedať, že bol zodpovedný za smrť ženy, ktorú miloval? Jedna vec, ktorú Harry nevložil do mysľomisy, bola smrť jeho matky v jaskyni. Odkašľal si. "Nuž, na začiatok, aby som veci mohol napraviť, tak som musel utiecť z Azbakanu."

"Z Azbakanu!" Snape to slovo vydýchol, ako keby to bola v anglickom jazyku tá najodpornejšia nadávka. "Vy ste boli vo väzení? Prečo?"

Harry sa pozrel na zem. "Ne-nechcem o tom hovoriť." Vzhliadol a s prekvapením postrehol súcit v profesorových očiach. "Prosím."

Snape po chvíľke zvažovania zatvoril oči a prikývol.

"Ale dokonca keď všetko šlo dole vodou," pokračoval Harry, "a aj keď som vedel, že by bolo správne vrátiť časové línie, keby som vedel ako, bolo také ťažké - bolo také ťažké nemať znova rodinu. Až na to, že v čase, keď som sa k napraveniu časových línii dostal, z rodiny ste mi zostali iba vy."

Teraz sa Snape tváril skutočne nešťastne, napriek sebe. "Otočili - otočili sa k vám chrbtom kvôli... čomukoľvek, čo vás dostalo do väzenia?" Tá predstava ho evidentne vydesila. Nemal rád Siriusa Blacka a dal to jasne najavo, keď na neho narazil v Harryho treťom ročníku v Škriekajúcej búde, ale prirodzene očakával, že rodina odsúdeného bude stáť pri ňom.

"Neotočili sa mi chrbtom," potichu prehovoril. "Všetci boli mŕtvi." Harry nemal chuť vysvetľovať jeho bývalému otcovi Simonov osud, bolo jednoduchšie považovať ho za mŕtveho. A teraz sa vôbec nenarodil, ani jeho dvojča...

Snape sa znova postavil, ale tentoraz sa prechádzal a krútil hlavou. "Neverím tomu. Vy ste... žili iný život. Pätnásť rokov. A potom ste časové línie vrátili späť." Zaletel pohľadom k mysľomise na stole. "A vložili ste tamto spomienky z druhého života?"

"Niektoré. Viem... viem, že ste sa nikdy neoženili a nemali deti. Niežeby ste ešte stále nemohli. Ale..." Harry sa z ničoho nič hanbil. "Napadlo mi, že by ste mali vedieť, že ste... že ste boli dobrým otcom. Jediným otcom, ktorého som kedy poznal. Z nejakého dôvodu som si myslel, že by som vám to mal ukázať, ale teraz chápem, že to bol zlý nápad..."

Prešiel k stolu a chcel si vziať mysľomisu, ale Snape mu položil ruku na ruku. Harry hľadel na tú ruku, potom vzhliadol na profesora. Ruka sa stiahla a Severus Snape si odkašľal. Snažil sa vyzerať, že pohľad na mysľomisu mu nerobí problémy, ale zdalo sa, že sa snaží rozoznať postavy, ktoré ňou z času na čas preplávali.

"Čo -  čo je v nej?"

Harry o tomto premýšľal. "Prázdniny pri mori. Vy ste s dvojčatami strávili väčšinu času na pláži pod plátennou strieškou, ktorú sme postavili, aby sme vás troch chránili pred slnkom..." Harry si všimol, že sa zamračil, tak vysvetľoval. "Aj Stu a Si mali porfýriu. A bol s nami Draco, na návšteve." Teraz Snapovo obočie vyletelo v prekvapení. Harry stiahol ústa. "Boli sme od mala najlepšími priateľmi. Vy ste stále robili špióna pre Dumbledora a s mamou ste sa priatelili s Malfoyovcami ako druh krytia."

Snape sa znova pozrel na mysľomisu. "Čo ešte?"

Harry premýšľal. "No - Stuartov pohreb. Cintorín v Dunoone. Len krátko." Zase mu začali vlhnúť oči, keď o tom premýšľal. "Vy a ja a dvojčatá, keď sme doma trénovali metlobal. A... a jedna noc, keď som bol pochcánek a mama ešte len čakala dvojčatá..." Zastal, keď si všimol, že sa Snapove ústa skrútili v pobavení nad tým, že sa Harry preriekol a použil slovo "pochcánek". Harry sa zaksichtil. "No, chcete to vidieť alebo nie? Zjavne mi teraz veríte - ak chcete ďalší dôkaz, je priamo tu," kývol na veľkú kamennú čašu.

Snape sa zamračene naklonil. "Do mysľomisy sa dajú dať len skutočné spomienky, žiadne fantázie či sny," vyhlásil, ako keby uisťoval samého seba.

"To je pravda," potvrdil Harry. "Hoci spomienky môžu byť stále skreslené. Je to tak, ako som ja prežil tieto udalosti. Nie je to úplne objektívne, ako keď niečo zachytíte na film." Zastal a začal vysvetľovať. "Film je..."

"Viem, čo je film, Potter," zaškaredil sa Snape. "Možno žijem v čarodejníckom svete, ale neignorujem informácie o muklovských vedomostiach či zábave."

Harry opäť kývol na mysľomisu. "Takže...?"

Snape sa tváril, ako keby zbieral odvahu, znova hľadel do čaše. Potom takmer nepostrehnuteľne prikývol. Vytiahli svoje prútiky; Harry šiel prvý. Predklonil sa, dotkol sa prútikom povrchu, zamiešal obsah, až kým neuvidel slnečné pobrežie; peknú červenovlasú ženu na ležadle v tmavomodrých jednodielnych plavkách, s tvárou chránenou pred slnkom veľkým klobúkom a okuliarmi, kým tmavovlasý chlapec a dievčatko sa stavali nablízku hrad z piesku...

Harry sa sklonil, vložil nos do tekutého povrchu, cítil, ako mu zatriaslo žalúdkom, keď padal do mysľomisy. O chvíľu neskôr pristál na piesku vedľa červenovlasej ženy a potom, bez varovania, spadol z oblohy Severus Snape a pristál na piesku vedľa neho.

Prižmúril oči a vyzeral vyplašený takým jasným svetlom, ale Harry ho rýchlo uistil.

"Toto slnko vám neublíži. Je to len spomienka." Starší muž prikývol, ako keby si pripadal trochu smiešne, že spanikáril, hoci len na sekundu. Rozhliadol sa po ostatných ľuďoch, ktorí obývali pláž, potom sa znova pozrel na Lily Evansovú, ktorá v tom čase mala asi dvadsať osem a bola taká nádherná, ako si Harry pamätal. Čítala knihu, kým oddychovala na slnku, jej dve najstaršie deti sa hrali v piesku nablízku.

Snape si kľakol vedľa Lily, nakukol jej do knihy, snažil sa preniknúť jej výrazom. Harry ju tiež sledoval. Znova premýšľal, či deti, keď dospievajú, si niekedy nájdu čas, aby sa skutočne pozreli na svojich rodičov a uložili si ich podobu do spomienok, aby ju mali v deň, keď už ich viacej mať nebudú...

Ale Snape, fascinovaný, sa presunul k chlapcovi a dieťaťu hrajúcim sa v piesku. Keď bolo Harrymu osem, bol chudým, šľachovitým dieťaťom so strapatými vlasmi typickými pre Jamesa Pottera a s matkinými zelenými očami, ktoré ešte neboli ukryté za okuliarmi. Na rozdiel od chlapca, ktorý vyrastal u Dursleyovcov, nebol bledý a choro vyzerajúci z toho, že býval pod schodmi a takmer ho nekŕmili. Aj keď bol tento chlapec chudý, jasne sa tešil dobrému zdraviu a bol opálený z pobytu na pláži.

Jeho sestre bolo šesť, mala chudé, ale silne vyzerajúce ruky a nohy, ktoré jej trčali z krikľavo ružových plaviek, ozdobených volánikmi okolo nôh a na ramienkach. Tmavé vlasy mala stiahnuté do dvoch vrkočov a oči mala rovnako zelené ako jej brat. Tiež bola opálená, na nose mala niekoľko pieh. Vlhký piesok sa im lepil na nohy, kým pracovali; liali vodu do priekopy, ktorú hrabali okolo svojho hradu.

"Chceš plávať?" spýtal sa zrazu malý Harry Jamie vysokým, piskľavým hlasom, z ktorého Snape takmer vybuchol smiechom. Zamračene sa pozrel na svojho učiteľa.

"Bolo mi osem." Vedel, že znel urazene.

"Povedal som niečo?" ohradil sa Snape, obočie nadvihnuté. Teraz sa chcel Harry zasmiať; bolo to takmer, ako keby hovoril s nevlastným otcom vo svojom druhom živote, keď si dokázali robiť žarty z toho druhého a povedať mu čokoľvek a všetko.

Jamie pokrčila plecami. "Iste. Myslíš, že otecko skončil s Dracom? Možno by rád šiel aj on."

"Zistime to."

Nasledovali deti pod striešku, ktorou sa pred slnkom chránil dvadsaťosem ročný Severus spolu so svojimi dvojčatami. Štvorroční chalani sa hrabali v studenom, zatienenom piesku, presievali ho kovovým vedierkom. Ich otec použil prútik, aby ohľaduplne zahojil malú ranu na chodidle Draca Malfoya. Vysoký, chudý blondiak mal na tvári zradné prúžky od sĺz. Bol opálený ako Harry a Jamie, okrem bielej jazvy, ktorá prezrádzala vyliečenú ranu na nohe.

"Môže už ísť Draco do vody, tati?" spýtal sa Harry nevlastného otca. Ten nevzhliadol od svojej úlohy, ale stále sa silne sústredil na to, čo robil. Po pol minúte vzhliadol a usmial sa na svojho nevlastného syna.

"To by malo stačiť. Už sa tam žiadna slaná voda nedostane. Dávajte pozor kam stúpate. Nechcete, aby som musel liečiť ranu od ďalšej ostrej mušle." Teraz sa otočil k malému Harrymu. "Prečo nepožiadaš mamu, aby šla s vami?"

Harry sa na nevlastného otca usmial od ucha k uchu. "Správne!" Trojica sa rozbehla k Lily Evansovej.

"Mami!" vykríkol Harry. "Poď s nami do vody!"

"Prosím prosím prosím prosím... " Okamžite začala odriekať Jamie spevavým hlasom. Jej matka sa zasmiala a zložila si slnečné okuliare.

"Dobre, dobre. Viete čo, vy traja choďte prví, prídem za vami."

Deti sa otočili a rozbehli sa ruka v ruke k vode, Jamie medzi chlapcami. Slnko sa odrážalo v ich vlasoch, nohy mali dlhé, chudé, atletické. Harry prestal dýchať, keď to sledoval. Boli takými nádhernými deťmi. Vôbec netušili, ako vyzerajú pre ostatných, aké to bude pre jedného z nich o deväť rokov neskôr, že bude cítiť v očiach slzy len z toho, že vidí svoje mladšie ja a svoju sestru a svojho najlepšieho priateľa utekať k moru, držať sa za ruky a nevinne sa smiať.

Lily Evansová si zložila klobúk a položila ho opatrne na ležadlo s knihou a okuliarmi, potom si vyzula sandále a pedantne ich položila pod ležadlo. Vlasy už mala stiahnuté do dlhého copu na chrbte. Keď elegantne kráčala k moru, Harry pozoroval Severusa Snapa vedľa seba hltavo ju sledovať očami. Ale keď sa dostala k vode, zanechala zdanie, že je povznesená nad hru s deťmi. Tie už skočili bezhlavo do vĺn, hneď ako sa dostali na kraj vody. Teraz si už Jamie šúchala oči a kňučala kvôli soli v nich. Tak ju jej matka zdvihla a niesla na chrbte. Kráčala v po stehná vysokej vode (pre ňu) a mala chudé, opálené nohy dievčatka omotané okolo pása a šľachovité ruky okolo krku. Harry s Dracom na seba špliechali, šialene sa smiali. Lily občas zohla kolená, aby Jamie namočila, nad čím ona pišťala radosťou.

Slnko zakryli mraky a pláž zrazu potemnela. Skôr než by to malo utlmiť denné aktivity, jednoducho to znamenalo, že sa môže zúčastniť viac ľudí. "Tati!" zakričal Harry z vody. "Priveď dvojčatá! Zašlo slnko!"

Videli, ako mladší Severus Snape zdvihol ruku a zamával na svojho nevlastného syna, potom vystrel ruky k štvorročným chlapcom, ktorí vyzerali veľmi dychtiví dostať sa spod striešky do vody. Ich otec bol bledý ale svalnatý, s niečím, čo vyzeralo ako tetovanie na jeho ľavom predlaktí. Vlasy mal v tomto čase dlhé, stiahnuté do konského chvosta na zátylku, ale bol hladko oholený. Zaškeril sa, čo zdôraznilo jeho vysoké lícne kosti a tak vyzeral ako úplne iný človek než ten umučený muž, ktorý stál vedľa Harryho a ktorý pozoroval život, ktorý nikdy nepoznal, život, kde vystrájal pri mori s manželkou a deťmi, život, v ktorom deti mal. Všetci siedmi sa bezstarostne špliechali vo vode a nakoniec videli, ako Severus Snape objal manželku okolo pása a pritlačil pery na jej krk. Vševediaco sa na neho usmiala a začervenala sa cez svoje opálenie, kým deti, ktoré si všimli, že dospelí majú skoro súkromný okamžik, ho takmer okamžite ukončili tým, že začali znova špliechať. Tentoraz sa toho zúčastnila Jamie rovnako neústupne ako jej bratia a Draco Malfoy.

Neovládateľne sa smiali a Harry si spomenul, že v ten deň ho skutočne bolela tvár od toho, ako sa veľmi a tak dlho smial. Pozrel sa na profesora. Smutný výraz, ktorý mal v tvári, prinútil Harryho premýšľať, či toto bol najlepší nápad.

"Chcete- chcete odísť, pane?" spýtal sa potichu. Snape k nemu prudko stočil hlavu.

"Nie."

Harry mierne zvraštil obočie. Starší  muž sa znova otočil, aby sledoval rodinu, ktorá nebola jeho, vracať sa na deky a pod striešku. Dvojčatá držal otec, každé na jednom boku, kým Jamie bola znova matke na chrbte, hlavu si opierala o matkine plece ako o vankúš. Šesťročné dievčatko vyzeralo, že by sa jej asi zišiel spánok. Harry s Dracom mali v rukách mušle, ktoré našli; skúmali ich a dohadovali sa, čo za stvorenia obývali také krehké príbytky.

Ale napriek Snapovmu naliehaniu, že nechce odísť, zrazu nemali na výber, keď ich obklopila šedá hmla. Keď znova stál nohami na pevnej zemi, Harry spoznal spomienku, ktorú vložil do mysľomisy a v ktorej jeho nevlastný otec učil svojich synov metlobal, kým sa na nich pozerala Jamie. Boli na poli vedľa ich domu, ani jeden z nich ešte nebol dosť starý na Rokfort. Harry bol najbližšie, keďže mu bolo práve asi desať.

"Trénovali ste ma za strážcu," povedal potichu svojmu učiteľovi, kým sa díval. "Urobili zo mňa kapitána Slizolinu, keď som bol štvrták, najmladšieho, aký kedy bol."

Teraz Snape vyvalil oči na Harryho. "Slizolinu?"

Harry prikývol. "Keď som šiel na Rokfort po tom, čo som celý život žil s Dursleyovcami, Hagrid mi povedal, že všetci temní čarodejníci pochádzali zo Slizolinu. Keď som si nasadil klobúk, chcel ma dať do Slizolinu, ale ja som tam nechcel byť kvôli tomu, čo mi povedal, takže ma zaradil do Chrabromilu. Ale v mojom druhom živote... Draco bol môj najlepší priateľ a jeho už zaradili do Slizolinu, a môj nevlastný otec bol vedúcim fakulty. Aj teraz mi dal klobúk na výber a tentoraz som si zvolil Slizolin."

Pokojne vzhliadol na staršieho muža. Nikdy predtým nevidel, že by Severusovi Snapovi došli slová. Obaja sa znova otočili k metlobalovému tréningu, ktorý nebol ničím mimoriadny, bol to len príjemný, typický tréning otca a jeho detí...

Čoskoro ich znova obkolesila tá hmla. Tentoraz sa ocitli na cintoríne za chladného zimného dňa a zvuk osamelých gájd, ktoré hrali Amazing Grace, prenikal boľavo studeným vzduchom. Bol tam malý sprievod trúchliacich a rakva, ktorú niesol na pleciach Simon Snape, Draco Malfoy, Harry Potter, Severus Snape, Duncan MacDermid a Sirius Black. Lily Evansová a Jamie Potterová kráčali ruka v ruke, každá v čiernom s pásom tartanu prehodenom okolo pliec. MacGregorov pre dcéru, na počesť jej otca, Campbellovský pre matku, na počesť jej súčasného manžela.

"Môj syn," začul Harry potichu zašepkať vedľa seba, keď sa dívali. Chvíľu Harrymu trvalo, kým si uvedomil, že myslel syna, ktorý zostal, Simona, nie Stuarta. Hľadel na chlapca, ktorý niesol rakvu svojho dvojčaťa a Harry si prekvapene všimol, ako veľmi sa Simon podobal na svojho otca, dokonca keď mal len dvanásť. Keď Jamie vykročila dopredu, aby zaspievala, Snape v úžase pokrútil hlavou. "To dievča..."

"Boli ste pre ňu dobrým otcom," rázne povedal cez ten spev. Vysvetlil, ako bol poruke pri jej narodení, ako sa po tom s Lily Evansovou znova zblížili, ako vždy považoval Jamie za svoju vlastnú dcéru. "Keď ste sa dopočuli, že začala chodiť s Dracom, išli ste vyletieť z kože."

Snape sa zamračil. "Ale bol to váš priateľ. Prečo ma to malo nahnevať?"

Harry si odkašľal a rozpačito jachtal. "No... v mojom druhom živote mal Draco Malfoy ohľadne dievčat povesť..."

Teraz Snape prikývol. "Chápem. Dobre. Potom som mal právo vyletieť z kože. Bola to..." hlas sa mu zasekol. "... moja dcéra."

Harry mohol počuť slzy v jeho hlase, ale potom sa ich znova zmocnila tá krútiaca sa šedosť a stáli v Harryho spálni v Kančom konci v Rokville. Znova bol malý, menší než v prvej spomienke. Ešte mu ani neboli štyri, sedel uprostred postele na neho priveľkej a kričal "Mami! Mami! Mami!", ako keby bol vydesený na smrť. Nakoniec niekto otvoril dvere, mágiou prebral sviečky k životu a zaplavil zlatým svetlom izbu, ktorú by každý chlapec miloval. Boli v nej na policiach muklovské aj čarodejnícke hračky, na zemi ležal koberček, ktorý vyzeral ako mapa Rokvillu, doplnený koľajnicami pre Rokfortský express, a knižnicou plnou kníh, ktoré vyzerali veľmi milované a často čítané. Mladší Severus Snape prešiel k posteli a nervózne sa posadil. V tejto chvíli nebol nevlastným otcom veľmi dlho a chlapec volal svoju matku, nie muža, za ktorého sa vydala.

"Kde je maminka?" dožadoval sa vedieť malý chlapec. Muž mu uhladil strapaté vlasy na hlave, ale neposlušný prameň tvrdohlavo vyskočil nazad.

"Maminka sa necíti veľmi dobre. Bábätka veľmi kopú. A keď ju kopú, nerobí jej to dobre. S nimi dvoma si veľmi neodpočinie."

Malý Harry sa usadil na vankúšoch, čulé zelené oči zahmlené niečím, čo vyzeralo ako žiarlivosť.

"Bude mať chlapcov?" potichu sa spýtal.

Nevlastný otec prikývol. "To vravela babica. Dvojčatá. S Jamie budete mať dvoch bračekov, aby ste sa s nimi mohli hrať." Pokúsil sa zniesť pozitívne, pretože bolo zrejmé, že čiernovlasý chlapček nebol týmto vývojom nadšený. Zrazu zdvihol k mužovi, ktorý sedel vedľa neho, oči, ktoré sa ligotali slzami.

"Ale keď budeš mať svojich vlastných chlapcov..." zastrene povedal, než sa mu hlasno začkalo a potiahol nosom ešte hlasnejšie. Starší muž sa zamračil, potom vyzeral chápajúco a znepokojene.

"Harry... nemyslíš si... myslím, keď sa bábätká narodia... nemyslíš si, že..."

Bezmocne sa pozrel na chlapca, ktorý si bol istý, že ho opustia a zrazu sa malý Harry ocitol v objatí nového manžela svojej matky, ktorý vyzeral zahanbený tým, že by mohol spôsobiť, že sa chlapec cítil nechcený.

"Ach, Harry, to nemá nič spoločné s bábätkami. Áno, budú to moji synovia. Ale... ale vieš, že ty vždy budeš môj chlapec, však?"

Vážne sa na Harryho zadíval. Harryho pera sa triasla, keď opätoval pohľad svojmu nevlastnému otcovi.

"Budem?" zapišťal malý hlások.

Severus Snape sa zasmial. "Samozrejme, že budeš. Som tvoj otecko, nespomínaš si?"

Harry sa cez slzy usmial, prikývol a jasne sa pokúšal vyzerať statočne.

"Takže, už si v poriadku? Pretože som povedal tvojej mame, že jej namasírujem nohy, aby nemyslela na to, ako bábätka kopú."

"Môžem... môžem dať mamine dobrú noc?"

"Zase?" Ale o sekundu neskôr nevlastný otec povolil. "Dobre, dobre. Poďme." Poľahky zdvihol malého chlapca a odniesol ho na boku z izby. Harry a jeho učiteľ nasledovali muža nesúceho chlapca, kráčali po chodbe k veľkej pohodlnej spálni so širokou posteľou, v ktorej bola veľmi tehotná a nahnevane tváriaca Lily Evansová. Nevyzerala šťastne, keď zbadala Harryho.

"Ach, Harry! Už si mal spať! Severus, mal si ho nechať v jeho posteli..."

Jej manžel sa smutne usmial. "Ale Lily, plakal za tebou a len ti chcel zaželať dobrú noc. Vedel som, že sa necítiš dobre, aby si šla za ním, tak som priniesol k tebe."

Harry sa mu vykrútil zo zovretia a vliezol do postele, objal maminu okolo krku a pobozkal ju na líce. "Dobrú noc, maminka. Sľubujem, že už zostanem v posteli."

Stratila prísnosť nad ľútostivým tónom jeho hlasu a objala ho rukami, pobozkala ho na čelo, každé líce a špičku nosa.

"Dobrú noc, ty moje malé levíča," zašepkala mu, keď sa na ňu usmial ako slniečko. Potom ho jeho nevlastný otec zdvihol a znova odniesol na boku von z izby. Harry so Snapom ho boli prinútení nasledovať a v Harryho izbe malého chlapca zastrčil do postele s niečím, čo vyzeralo ako plyšový Oslík láčik (cz: Ijáček). Jeho nevlastný otec zostal stáť vo dverách a chvíľu na neho hľadel, než odišiel.

Harry chytil profesora za lakeť a jednoducho povedal: "Poďme."

Cítil, ako sa dvíha, dvíha, potom otáča a robí kotrmelce vo vzduchu, až kým neohrabane nepristál vo vzduchu znova v pracovni majstra elixírov, chvíľu sa potkýnal. Snape pristál vedľa neho, žiadna neohrabanosť sa nekonala. Starší muž sa neho nepozrel, ale obišiel stôl a posadil sa zaň, hľadel do ohňa. Harry sa nepohol, ale čakal na pokyny. Nakoniec ten muž zdvihol hlavu a potichu povedal: "Myslím, že by ste to mali vziať nazad do spálne." Kývol na mysľomisu. To bolo všetko. Harry si všimol, ako Snape prehltol a znova hľadel do plameňov. Nechcel o tom práve teraz hovoriť - ak vôbec niekedy bude chcieť. Harry prikývol, zdvihol mysľomisu a odišiel.

 Harry Potter a Čas dobrých úmyslov

(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
 Kapitola dvadsiata prvá

Môj druhý život

V. časť

Ron s Lupinom počas ďalšieho splnu nevyžadovali spoločnosť, ale Sirius a Harry sa s nimi aj tak rozhodli zostať. Celý predchádzajúci týždeň brali elixír, takže na rozdiel od predchádzajúceho mesiaca, boli poslušní a pokojní, skoro ako veľké chlpaté psy. Len si ľahli na podlahu cely, aby si príjemne pospali. Harry takmer nevidel dôvod, aby zostal celú noc v griffinovskej podobe, ale aj tak to urobil. Počkal, až kým budú Ron s Lupinom opäť v ľudskej podobe, než sa premenil nazad.

Konala sa posledná schôdza prefektov. Keď Harry s Hermionou dorazili, prekvapilo ich, že všetci ostatní prefekti vyzerali, ako keby tam už chvíľu boli. V okamihu, keď vošli, sa postavili a začali tlieskať. Harry s Hermionou sa na seba zmätene pozreli. Čcho k nim prišla, vyzerala veľmi vážne, objala Harryho a potichu prehovorila: "Vy dvaja ste boli jednohlasne zvolení za hlavného prefekta a prefektku. Schôdza v skutočnosti začala pred pätnástimi minútami." Potom objala Hermionu a zašepkala jej pravdepodobne to isté. Hermiona cúvla a zakryla si rukou ústa, vyzerala súčasne šokovane (Harry nechápal prečo) a nadšene. Zažiarila na Harryho a on jej úsmev opätoval. Zase sa vo vnútri cítil prázdny. Ron by mal byť hlavným prefektom, pomyslel si. Ale na rozdiel od Rona v jeho druhom živote, pre ktorého existovala možnosť stať sa hlavným prefektom, tento Ron nebol posledné dva roky prefektom ako Harry, takže jeho zvolenie neprichádzalo do úvahy. A za súčasného ovzdušia sa nikto nechystal zvoliť slizolinčana, ani keby Draco Malfoy dokázal dostať do väzenia desať svojich smrťožrútskych príbuzných. Harry sa pozrel na Malfoya, ktorý sedel medzi Mariah Kirknerovou a Millicent Bulstrodeovou. Tlieskal skutočne ako všetci ostatní, pozeral na Harryho bez štipky irónie. Jediná vec, ktorá zostávala, bol zásah učiteľov, ale zdalo sa byť nepravdepodobné, že by si vybrali niekoho iného ako Harryho a Hermionu. Vlastne to nebude oficiálne, až kým nerozošlú listy s menami ostatných vybraných prefektov, ale prakticky sa Harry a Hermiona už stali novými hlavnými prefektmi.

Harry sa pozrel na Hermionu a bol za ňu šťastný. Bol to logický výsledok rokov jej tvrdej práce a všetkým tých čias, kedy sa odvážne rozhodla pomôcť mu.... Ale spomenul si na to, ako si pred rokom pomyslel, počas predchádzajúcich volieb, že ak zvolia jeho a Hermionu, bude to ako u jeho rodičov, ktorí boli tiež hlavnými prefektmi...

Keď sa vrátili do spoločenskej miestnosti, Ron očividne len s ťažkosťami nezareagoval na poctu, ktorej sa Hermione dostalo. Zaškeril sa, zdvihol a zatočil ju. V skutočnosti ale vyzerali, že by chceli byť chvíľku osamote. To ale nemohli, ak chceli zostať len priateľmi. Namiesto toho trápne od seba odstúpili, obaja trochu začervenaní a Harry sa cítil strašne. Mali by to byť schopní osláviť aspoň s trochou bozkávania, pomyslel si. Ale trojica tam trápne stála, až kým sa do spoločenskej miestnosti nevrátili Ginny a Tony. Tony objal Hermionu a silno potriasol Harrymu rukou. Ginny tiež Harryho krátko objala a on sa prinútil, aby ju následne pustil.

Piaty ročník mal svoje VČÚ a Ginny ich dostala dvanásť, ako Percy a Bill. Bola nadšená. Okamžite poslala sovu rodičom spolu s listom, ktorý dostala. Potom utekala k slizolinskému stolu, aby to povedala Dracovi Malfoyovi a obaja vybehli z Veľkej siene, pravdepodobne oslavovať. Harry prehltol, keď ich sledoval. Začal sa bezcieľne potulovať po chodbách a schodiskách, až kým sa nakoniec neposadil na akési schody, ktoré zjavne nikam neviedli. Len tak sa pohrával so svojím baziliskovým amuletom, potom okolo neho zúfalo zovrel ruku, cítil sa stratený...

Zatvoril oči a v duchu uvidel Ginny. Z toho, čo dokázal vidieť, ležala na podlahe jedného zo skleníkov, na akomsi habite, ktorý bol nedbalo pohodený. A nebola sama. Bola v náručí Draca Malfoya. Harry videl celé jeho ruky, dračie tetovanie, ktoré pokrývalo jeho chrbát a plecia, pretože mal vyzlečenú košeľu. Vášnivo sa bozkávali, ale potom Ginny od neho cúvla, uprene sa na neho zadívala, oči potemnené vášňou a potom jej prsty začali rozopínať gombíky na blúzke a začala ich uvoľňovať...

Nie on. On nebol ten, kto jej rozopínal blúzku. Bola to ona.

Harry trhane zovrel amulet, videl, ako jej skĺzala blúzka z pliec, videl, ako sa nad ňu lačne naklonil Draco Malfoy a potom sklonil ústa, keď pohodila hlavou dozadu a zatvorila oči...

So šklbnutím roztrhol retiazku a strhol si amulet z krku. Pustil ho do lona, slzy mu stekali po tvári. Potom ho za retiazku zdvihol, ako keby ho dotyk amuletu mal popáliť tak, ako popálil Lupina. Vrátil sa do chrabromilskej veže, amulet takto držal pred sebou, ignoroval zmätené pohľady, ktoré dostával od ľudí, ktorých cestou videl. Keď bol nazad v spálni, otvoril kufor a vložil doň amulet. Nechal ho padnúť vedľa prívesku, ktorý mu Ginny nedovolila dať jej na Vianoce. Keď zatvoril kufor, mal pocit, ako keby skutočne zatvoril dvere na kapitole svojho života. Nuž, pomyslel si, teraz to vedel. Vedel, ako sa Ginny cítila celé tie roky, keď po ňom túžila bez toho, aby reagoval. Možno toto bola zaslúžená odplata. Možno si to zaslúžil. Ale uvedomovať si to, to nijako neuľahčovalo...

Dajako sa mu podarilo zvládnuť skúšky, ktoré profesori pripravili pre šiestakov, dokonca aj keď do nich nevložil srdce. Súbojová exhibícia, ktorú mali mať, bola zrušená kvôli udalostiam v lese z minulého mesiaca. Skôr než si to uvedomili, boli pobalení na vlak a pripravení zísť do Veľkej siene na rozlúčkovú hostinu.

Tento rok to nebola žiadna záhada a žiadna súťaž. Chrabromil, na dôvažok k získaniu metlobalového pohára, mal v bodoch poriadny náskok a bez debaty vyhral fakultný pohár. Sieň bola zahalená v červenej a zlatej a Harryho srdce navrelo radosťou, keď to videl. Uvedomil si, že po tomto už bude mať len jedinú rozlúčkovú hostinu, svoju poslednú. Keď všetci dojedli, Dumbledore sa postavil, aby prehovoril."

"Gratulujem vám všetkým k vašim skvelým výkonom pri skúškach. Napriek početným vyrušeniam, či už v hrade alebo mimo neho, ste všetci obdivuhodne zvládli vaše školské povinnosti." Žmurkol na nich a predsa vyzeral umiernenejší než v minulosti. "Je smutné, že niektorí z vás utrpeli straty, ktoré naveky zmenia vaše životy. Mali by ste ale vedieť, že na Rokforte máte vždy rodinu, že na Rokforte ste vždy vítaní. A to nič nikdy nezmení." Harry si všimol, ako sa láskavo pozrel na Julesa Quinna, novo osirelého a tiež si všimol, že pohľadom zaletel k plačúcej tretiačke z Bifľomoru a štvrtákovi z Bystrohlavu. Smrťožrúti sa činili.

"Jedna strata, ktorú utrpela bystrohlavská fakulta, by nemala byť ignorovaná: Evan Davies." Zastal a ticho v sále bolo kompletné a úplné; nikto nepohol ani svalom. "Mnohí z vás ste pravdepodobne počuli," pokračoval, "že sa Evan obrátil voči svojim spolužiakom, že zaútočil na vašu hlavnú prefektku, Čcho Čchangovú, rovnako ako na Rona Weasleyho a Harryho Pottera. Bohužiaľ musím konštatovať, že je to pravda. Pred svojou smrťou toto všetko Evan evidentne urobil z vlastnej vôle a zomrel skôr, než mal možnosť odčiniť svoje skutky, skôr než mohol pochopiť nesprávnosť svojej cesty a vrátiť sa k nám ako polepšený syn." Harryho napadlo, že nikdy nevyzeral staršie ako pri týchto slovách. Dokonca jeho hlas sa zdal byť unavený.

"Ale chlapec, ktorého väčšina z vás poznala, nebol tento chlapec. Hral metlobal, pracoval pre svoju fakultu ako prefekt, vynikajúco si viedol v štúdiu. Bol to dobrý brat a dobrý syn," dodal a keď prikývol, Harry sa otočil a uvidel stáť vedľa dverí do siene Rogera Daviesa. "Trúchlime nad týmto chlapcom, pretože to je ten, ktorého sme stratili. Jeden skvelý muž povedal: Je to ľudská myseľ, nie jeho nepriateľ či protivník, ktorá človeka zvádza na nesprávnu cestu. Bohužiaľ Evanova myseľ ho zviedla na nesprávnu cestu. Túto vojnu musíme všetci zvádzať v našich mysliach, musíme odolať vábeniu zla. Nanešťastie Evan neodolal. Zaspomínajme chvíľu na toho Evana Daviesa, ktorého sme všetci poznali." Sieň znova stíchla, keď niektorí študenti sklonili hlavy a Harry si všimol, že niektoré bystrohlavčanky potichu plačú. Ale na Harryho radosť Dumbledore nepožiadal študentov, aby pripili na Evanovu spomienku, aby povedali jeho meno. Spomenul si, že ich Moody nútil, aby bojovali s temnotou vo vnútri. Evidentne Evan Davies svoj boj prehral.

Keď sa zdalo, že sa ticho naťahuje dostatočne dlho, Dumbledore znova prehovoril. Usmial sa a tleskol rukami, potom sa otočil, aby sa pozrel na Severusa Snapa. "Tento rok ale musíme osláviť niekoľko vecí. Je tu návrat Majstra elixírov a vedúceho slizolinskej fakulty, profesora Snapa." Snape prikývol, pery sa mu vykrútili. Od slizolinského stola sa ozval aplauz a potom sa Harry, pozerajúc rovno na Snapa, postavil a začal pomaly tlieskať, a potom sa tiež postavila Hermiona, tlieskala. Slizolinčania - vrátane Zabiniho a Crabba a Goyla, ktorých zbavili obvinenia zo zajatia profesorov - vyzerali šokovaní, pretože sa k nim pripojili všetci študenti, a tiež ostatní učitelia, až kým všetci prítomní nestáli a netlieskali návratu Severusa Snapa na Rokfort.

Snape sa v šoku rozhliadol po sieni a potom sa v rovnakom šoku otočil k svojim kolegom. Zvuk potlesku ohlušoval, odrážal sa od stien a podlahy, a Harry si skutočne pomyslel, že zazrel Majstra elixírov nenápadne si utrieť jedinú slzu, ktorá mu unikla z oka. On, zo všetkých ľudí, nikdy neočakával takú poctu.

Keď sa potlesk upokojil, Dumbledore znova pokračoval. "Mám ďalšie šťastné novinky. Pretože konečne zatkli smrťožrúta Petra Pettigrewa a on sa priznal, že zavraždil muklov a zinscenoval vlastnú vraždu, môj dobrý priateľ Sirius Black - " študenti zhíkli - "je teraz slobodný." Mávol rukou k dverám predsiene, ktoré sa otvorili. Sirius vošiel do Veľkej siene, spôsobil, že sa zhromaždenými študentami prehnalo ďalšie lapanie po dychu. S nakrátko ostrihanými vlasy a širokým úsmevom nakráčal k hlavnému stolu, aby zaujal prázdne miesto vedľa riaditeľa. Dumbledore mu potriasol rukou, usmieval sa ako slniečko, potom, keď si Sirius sadol, obrátil sa nazad k študentom.

"Bohužiaľ, profesor Lupin," kývol na vlkolaka, ktorý sedel z druhej strany Siriusa. "Považuje za nemožné, aby pokračoval vo vyučovaní Obrany proti čiernej mágii a bude nám chýbať, ale nebude pre Rokfort cudzincom," dodal, pozrel na Lupina a usmial sa. Nespomenul, že Lupin pohrýzol Rona. "Je pre nás cťou, že jeho miesto zaujme osoba, ktorú poznáme, pani Arabella Figgová, ktorá je zhodou okolností sestrou ďalšieho bývalého profesora, Alastora Moodyho." Usmial sa na Harryho a Draca Malfoya. Harrymu klesla sánka. Pani Figgová! Spomenul si, aké to bolo, keď ho učil jej brat a aké to bolo bývať s ňou. Siedmy ročník bude zaujímavý, pomyslel si.

"Nakoniec," pokračoval, "musíme zobrať na vedomie, že sú tu ľudia, bez ktorých by sa profesor Snape nevrátil, nebol by zatknutý Peter Pettigrew a neočistili by Siriusa Blacka. Títo ľudia sú členmi rokfortského Klubu duelantov, vedeným ich kapitánom, Harry Potterom. Ale väčšina z vás nevie, že minulý rok som vytvoril ocenenie, ktoré som pomenoval Fénixovým rádom. Ocenil som touto poctou študentov, ktorí pomohli zatknúť iného smrťožrúta, Luciusa Malfoya a teraz týchto študentov žiadam, aby vystúpili a ukázali odznak Rádu."

Harry vytiahol svoj Fénixov rád z vrecka a pripol si ho na predok habitu, tesne pod prefektský odznak. Už pochopil, prečo ho Dumbledore požiadal, aby si ho priniesol na rozlúčkovú hostinu. Hermiona, Ginny a Ron než vstali urobili to isté pri chrabromilskom stole. Potom sa presunuli dopredu. Keď otočil hlavu, všimol si, že to isté urobil aj Draco Malfoy. Pätica stála pred Dumbledorom, tvárou k ostatným študentom, keď riaditeľ pokračoval.

"Som veľmi pyšný na všetkých členov Klubu duelantov a zdá sa len správne a vhodné, aby ste boli všetci rovnako ocenení Fénixovým rádom za vašu príkladnú prácu v boji s temnými kúzelníkmi a odolaniu vábeniu temnoty, ktorá prebýva v každom z nás. Keď zavolám vaše meno, prosím podíďte dopredu a pripojte sa k členom Rádu."

Vytiahol zvitok z vrecka a rozvinul ho. "Susan Bonesová," zavolal. Susan sa pri bifľomorskom stole postavila, striasla si hanblivo vlasy do tváre, potom váhavo vystúpila, aby sa postavila vedľa Ginny, ktorá sa k nej s úsmevom otočila. "Millicent Bulstrodeová, Čcho Čhangová..." Keď kráčali dopredu, Harry sa pozrel na Čcho. Nevedel, či sa mu niekedy s ňou podarí dať veci do poriadku. Najprv bol zodpovedný za Cedricovu smrť a teraz ju dal dokopy s Voldemortovým dedičom a ten tiež zomrel...

"Justin Finch-Fletchey. Mariah Kirknerová..." Harry si všimol, že Mariah nebola plachá v prijatí priznania jej úlohy v záchrane Snapa. Kráčala s hlavou vysoko (po tom, čo vrhla na niekoľkých slizolinčanov zničujúci pohľad). "Ernest MacMillan, Parvati Patilová, Anthony Perugia, Ruth Peltová a Liam Quirke."

Nakoniec všetci stáli v čele, tvárou k ostatným študentom. Dumbledore mávol rukou a desať nových držiteľov Fénixovho rádu zistilo, že majú rovnaký odznak prišpendlený na svojich habitoch ako pôvodní členovia predtým. Ďalšie mávnutie jeho rukou a zvyšní študenti vo Veľkej sieni sa ako jeden zdvihli na nohy, dupali a kričali a tlieskali. Harry sa otočil a všimol si, ako sa Ginny a Draco Malfoy na seba vzájomne usmievajú. Mali na tvári mierny rumenec. Aj ostatní členovia Klubu duelantov vyzerali , že sú súčasne potešení a zahanbení, ako ten rámus pokračoval. Profesori sa k nim pripojili viacej rozvážne. Postavili sa a tlieskali nadšene, ale zdvorilo. Harry stočil hlavu a zachytil Snapov pohľad, kývol na neho. Snape mu venoval veľmi malý úsmev a opätoval prikývnutie. Harry sa znova otočil k zástupu študentov pred ním, ktorí jasali nad svojimi šampiónmi vo Fénixovom ráde.

***

Bolo viac než čudné byť znova v Rokfortskom exprese. Harry si uvedomil, že väčšinu cesty hľadí z okna, hlavne, aby sa vyhol pohľadu na Draca Malfoya a Ginny, ktorí sedeli oproti nemu. Vyzerali bláznivo šťastne. Vedľa nich sedela Hermiona, tiež vyzerala z okna, hladkala Krivolaba. Ginny mala na kolenách Mackenzie, tiež sa tvárila, ako keby sa snažila nevšímať si ich šťastie. Ron sedel vedľa Harryho so svojou strieborno pruhovanou, Argentom, v lone a čítal. Harry sa naklonil a zistil, že je to kniha o bojových umeniach, s detailnými ilustráciami, ktoré vyzerali skôr ako komplikovaný tanec než praktické pohyby, ktorými sa dá zraniť protivník. Harry vzhliadol na Rona, na osamelý šedý prameň vlasov na jeho čele a vzdychol si nad nespravodlivosťou sveta.

Zrazu sa Ginny pozrela v úžase na svojho brata. "Ach! Ron!"

Ron vzhliadol od čítania, zamračený. "Čo je, Ginny?"

"Práve ma niečo napadlo. Mal by si byť so svojou mačkou opatrný."

Ron sa pozrel na malú spiacu mačku, zamračený, potom sa pozrel znova na sestru. "Prečo?"

Ginny sa na neho šibalsky usmiala. "Kvôli menu, čo si jej dal. Úplne si zabudol, čo to znamená?"

Teraz Hermiona tiež dokorán otvorila oči. "To je... to je... keby som úplne neverila všetkým formám veštenia okrem aritmantiky..."

Nakoniec to Harrymu došlo. Ronova mačka, Argent, mala meno, ktoré v latinčine znamenalo "striebro". Ron sa na Hermionu a sestru zaksichtil.

"Spamätajte sa. Je to len meno."

Pokrútil hlavou a vrátil sa k čítaniu. Harry podozrievavo hľadel na mačku a premýšľal, a premýšľal...

Keď sa dostali na King's Cross, vliekli svoje kufre po nástupišti uprostred davu rodín, ktoré vítali svoje deti doma. Hermiona bežala k matke a otcovi a pani Weasleyová objala Ginny, potom Rona. Na tvári mala ustaraný výraz, ktorý Harry predtým, než sa stal Ron vlkolakom, nevidel. Jeho otec položil ruku na plece najmladšieho syna. Tváril sa pochmúrne, ale Ron sa na neho usmial. Vyzeralo to ale trochu vynútene.

Ginny sa otočila, aby objala a pobozkala svojho priateľa na rozlúčku a Harry si všimol, ako si potichu niečo šepkajú. Potom sa na seba usmiali. Následne sa od neho oddelila a nasledovala svojich rodičov. Zdvihla ruku, aby Harrymu zamávala, ale neprišla k nemu tak, ako to urobila minulý rok, nevenovala mu žiaden bozk na rozlúčku. Prehltol hrču, čo mu narástla v hrdle, keď ich sledoval, ale potom sa rozhodol, že to chce mať skrátka za sebou a vykročil k jej priateľovi, keď zmizla za bariérou so svojimi rodičmi a bratom.

"Malfoy! Ehm - Draco. Mu-musím s tebou hovoriť."

Druhý chlapec zastal a prekvapene sa na neho pozrel. Prikývol. "Fajn, Potter." Harry si spomenul, že sa v skutočnosti nikdy nedostali k tomu, aby používali svoje krstné mená, dokonca ani potom, čo minulé leto spolu pracovali. Keď sa vrátili na Rokfort, zdalo sa prirodzené vrátiť sa k priezviskám. Harry si pamätal na chlapca, ktorý bol v druhom živote jeho najlepším priateľom, chlapca, ktorého vždy volal "Draco" a ktorý ho vždy volal "Harry" a premýšľal, či sa k niečomu takému niekedy v tomto živote priblížia.

"Mám-mám niečo, čo ti chcem dať, Malfoy."

Harry vytiahol dva baziliskové amulety z vrecka habitu a ponúkol mu ich, držiac ich za striebornú retiazku. Malfoy sa ich nedotkol, len hľadel na Harryho s prižmúrenými očami.

"To má byť čo?"

Harry zaváhal. "Ná-náhodou som narazil na ďalší amulet podobný tomu, aký mi dala Ginny. Ale-ale potom som si uvedomil, že ho nemám komu dať. Bol by som ho dal Ginny, pretože prežila baziliska v Komnate, ale-ale to vyzerá príliš ako niečo, čo robia 'páriky'," klamal. "My-my nie sme pár," hlas sa mu zasekol. "Ale ty a Ginny ste. Vy dvaja by ste ich mali mať. Tu máš," povedal, znova ich ponúkol druhému chlapcovi, ktorý sa načiahol a teraz ich chytil za retiazku. Vzhliadol na Harryho.

"Si si istý? Myslím - ten jeden bol darček. Nemáš vracať darčeky nazad."

Harry sa pozrel k zemi. "Som si istý. Vezmi si ich. Jeden jej daj." Vzhliadol na druhého chlapca. "Ale ak jej niekedy," povedal hlbokým trasľavým hlasom, "niekedy ublížiš, budeš sa mi musieť zodpovedať."

Draco Malfoy prijal jeho hrozbu, podivne doručenú niekým, kto mu práve dal darček. Prehltol, ale zaváhal len chvíľu, než si vložil amulety do vrecka habitu. Potom na Harryho zažmurkal a zrazu to bolo, ako keby stál pred ním iný človek.

"Takže," s úsmevom povedal Harry, "si pripravený na ďalšie leto ako záhradník?" Prepol na prázdninový režim a Draco Malfoy sa neisto usmial. Harry postrehol, že znepokojil druhého chlapca tým, že tak zrazu zmenil tému, ale musel, musel dostať z hlavy to, čo videl, keď ho naposledy zovrel v ruke, musel zabudnúť na to, čo Draco Malfoy a Ginny robili v skleníku...

Slizolinský chlapec prikývol. "Všetko je dohodnuté. Až na to, že teraz - teraz musím stráviť leto so svojou profesorkou. Dokážeš tomu uveriť? Pestúnka Bella učí Obranu proti čiernej mágii?"

Harry pokrčil plecami. "No, je to Moodyho sestra. Malo by to byť zaujímavé. Budem s tebou pracovať len do konca júla. Po mojich narodeninách zostávam so Siriusom. Šiel by som hneď, ale jeho rodina si musí zvyknúť, že je nazad, takže mi Dursleyovci dovolili, aby som s nimi chvíľu zostal."

Draco Malfoy sa teraz usmieval. "Nemôžem sa dočkať svojich narodenín. Keď budem plnoletý, nebudem si musieť robiť starosti s mágiou mimo školy. A už viem, ako sa premiestňovať, takže môžem požiadať o licenciu a zložiť skúšky." Harryho napadlo, že vyzeral, že celkom zabudol na Harryho darček a hrozby.

Harry sa zasmial. "Mali by sme byť veľmi, veľmi opatrní. Mohol by si sa primiestniť kdekoľvek."

Druhý chlapec sa tiež rozosmial. "A primiestnim!"

Harry sledoval, ako sa otočil k bariére a zmizol. Hľadel na prázdne nástupište, počúval ozvene hlasov, cítil správnosť toho, že je znova v tomto živote a predsa vždy, na pozadí svojej mysle, si pamätal na iný svet, na svet, ktorý bol veľmi nesprávny, ale v ktorom mal veci, ktoré tu nikdy nebude poznať.

Keď sa priblížil sa k bariére s kufrom ťahaným za sebou a Hedvigou v druhej ruke, pripravil sa na to, že znova uvidí Dursleyovcov a vráti sa do svojho života v Surrey.

***

Na Privátnej ulici číslo štyri vyzeralo všetko rovnako ako vždy. Po večeri sa Harry vyhol Dunkirkovi a vyšiel na prechádzku, nohy ho niesli spoľahlivo na cintorín v dedine. Na chvíľu zastavil pri Dudleyho hrobe. Potom vykročil k hrobom svojich rodičov. Ako slnko viselo nízko na oblohe, zalievalo zlatom usporiadané domčeky v dedine aj stromy roztrúsené tu a tam na cintoríne. Zasadili ich, aby chránili miesta odpočinku našich milovaných. Keď sa dostal k rodičom, pokľakol s únavou na duši, ako keby ho obrovské bremeno tlačilo k zemi. Hľadel na mená svojich rodičov na granite, vediac, že kľačí nad ich telami. Spomenul si, ako ich videl sedieť pri ohni v ich chalúpke, po tom, čo vložili svoje dieťa do postieľky - posledné pokojné okamihy, kým sa svet navždy zmenil. Prinajmenšom to niečo znamenalo. Mal možnosť ich takto vidieť, tak ako žili normálne svoje životy. Mladá rodina doma. Ale potom ho zrazu napadlo, že kľačí nad telom ešte niekoho iného, niekoho, koho meno na náhrobku nie je;.

O mesiac mu bude sedemnásť. Bol z toho vzrušený rovnako ako Draco Malfoy, hoci to nedal najavo. Avšak ešte mu sedemnásť nebolo. Keby si niekto všimol, čo robí, mal by ďalší čierny krížik na svojom zázname, hoci prvý bol pred piatimi rokmi, a bol to Dobby, nie on, kto v skutočnosti v dome použil to vznášajúce sa kúzlo (a Dobby by to asi teraz priznal). Nikto mu nikdy nevyčítal, že nafúkol tetu Marge, takže to sa nepočítalo. Mal pocit, že to za to stojí. Stálo by to absolútne za čokoľvek, čím by ho chceli potrestať za to, že použil mágiu mimo školy...

Vytiahol prútik z vrecka a opatrne ho namieril na kameň, starostlivo vyrezával, pohmkával si pritom melódiu kadišu, ktorý ho naučila Ruth (nedokázal sa prinútiť vysloviť slová) a keď konečne skončil, posadil sa dozadu, hľadel na svoju prácu, čakal na slzy, ktoré neprišli. Možno sa už vyplakal. Už nad ňou trúchlil... nad ňou... nad inými ľuďmi, ktorých bolo príliš mnoho, než aby sa dali spočítať... a mu bolo len šestnásť. Až do minulého septembra ani nevedel, že existovala, že jej život zhasol v rovnakej dobe ako jej matky.

Načiahol sa a obkreslil písmená svojimi prstami. Mágia, ktorou rytinu vytvoril, kameň trochu zohriala. Písmená boli jasné a úhľadné a krátko premýšľal, či si niekto pomyslí, že je čudné (ak si to vôbec všimne), že náhrobok kedysi venovaný Jamesovi Potterovi a Lily Evansovej nesie teraz tretie meno:

JAMIE ROSE POTTEROVÁ

1982-1997

MILOVANÁ SESTRA

Na to si na ňu spomínal, vyčarovával v mozgu každú spomienku, ktorú mohol, snažil sa ju urobiť pre seba reálnou, prial si, aby skutočne žila v tomto svete, aby sa o nej mohol s niekým porozprávať. Spomenul si, ako sa spolu s ňou díval, ako Longbottomovci berú preč Remusa Lupina, spomenul si na minulý rok v ich živote a na ich ostatné roky na Rokforte. Spomenul si na výraz v jej tvári, keď opustil domov a šiel v svojom prvom ročníku na hrad, keď ju zanechal len s dvojičkami, aby jej robili spoločnosť. Spomenul si na iné časy, keď vyzerala dokonca ešte smutnejšie: na Stuartov pohreb, vtedy, keď videla, ako Draco Malfoy venuje pozornosť nejakému inému dievčaťu a ona predstierala, že jej na tom nezáleží a najviac zo všetkého, na jej pätnáste narodeniny, keď musela sledovať, ako jej brata zatýkajú za zabitie ich matky...

Striasol sa, pokúsil sa zbaviť negatívnych obrazov. Namiesto toho sa sústredil na to, čo videl v mysľomise, na prázdniny pri mori a to bolo lepšie, to bola útecha. Vedel, že v rokoch, ktoré prídu, nikdy na ten obraz nezabudne. Bol totiž vypálený v jeho mozgu. Spraví z neho svoj kotvový kameň, vec, ktorá ho privedie nazad k sebe a ktorá ho vycentruje.

Zdvihol sa a opustil cintorín. Pomaly kráčal nazad na Privátnu ulicu. Obloha už začala tmavnúť. Le temps du loup, spomenul si, ako vravela Hermiona. Súmrak. Čas vlka. Áno, zvyšok Ronovho života bude odteraz časom vlka, pomyslel si. Bolo ťažké sústrediť sa na dobré veci, keď bolo tak veľa zlých. A tie zlé sa zdali byť ohromujúce... boli veľké a náročné, ale aspoň Ronov najlepší priateľ bol animágom. Po zvyšok svojho života, keď sa premení na vlka, či už s Vlčím morom alebo bez neho, Ron bude mať pri svojom boku svojho najlepšieho priateľa, aby mu robil spoločnosť, aby splnom prešiel s ním. Už chápal motiváciu svojho otca a Siriusa stať sa animágmi. Mal pocit, že svojmu otcovi rozumie viac než kedykoľvek predtým. Nepremýšľal o ňom veľa, odkedy sa rozprával s jeho duchom v metlobalovej šatni, ale myslel na neho, že je znova s jeho matkou, tak ako to malo byť predtým, než Harry zmenil čas. Teraz si aj myslel, že je s nimi tiež Jamie. To mu pomáhalo sa kvôli svojej sestre cítiť lepšie.

Skôr než vošiel do domu, stál tam s hlavou zaklonenou dozadu, hľadel na zafírovú oblohu a znova spomínal na obrazy z mysľomisy, na ten jasný letný deň na pláži. To bolo oveľa lepšie, pomyslel si, než mať na upokojenie baziliskov amulet. Rozhodol sa zbaviť sa amuletu a jeho dvojčaťa, ale tak isto mohol byť poľahky stratený alebo ukradnutý. Nikto mu túto spomienku nemohol vziať, nikdy...

V svete, ktorý si len on pamätal, bude navždy vidieť trojicu detí, ktoré sa držia za ruky a utekajú, spleť chudých, opálených rúk a nôh, slnko odrážajúce sa od dvoch čiernych hláv a jednej takmer bielej. Dokonca počul ozvenu ich prenikavého smiechu. Cítil, ako sa mu okolo srdca zovrela ako päsť tá ich detská naivita a dôvera, keď sa odvážne vrhli do nevšímavých vĺn mocného nahnevaného mora.

KONIEC