Preklady fanfiction Harryho Pottera

Štvrtá kapitola: Klamár, klamár

Ležal na boku, tvárou nadol, zaborený do vankúša. Nech sa v predchádzajúcich hodinách udialo čokoľvek, boli to udalosti, o ktorých by sa nemalo v spánku premýšľať. To však nebránilo tomu, aby jeho noc bola nepokojná. Draco Malfoy s pevne zatvorenými očami prežíval ďalšiu nočnú moru.

Ale vo svete, ktorý nepozostával z Dracových nešťastných snov, sa po veľkom dvore, ktorý sa rozprestieral na Malfoy manore, pohybovala štíhla postava. A spôsob, akým sa táto pôvabná postava pohybovala, by bol možno elegantný, keby sa to nedialo v takom zhone. Zakopávajúc táto nepokojná postava našla cestu okolo mramorových sôch a neohrabane sa plahočila po bielych schodoch. Potom, zadýchaná, sa zastavila, pevne pritlačila chrbát k veľkým stĺpom a zavrela oči. V mesačnom svetle si Hermiona Jean Grangerová uhladila divoké vlasy z tváre, silno prežiarenej nesmiernou bledosťou. Načúvala, či v dome za ňou nie sú známky nejakého pohybu, sťažka prehltla a tvrdo zovrela svoju hračkársku vysielačku.

„Draco,“ chrapľavo zašepkala cez zvuk studenej, snehovej noci, „Draco, si tam?“

Skúšala to celú noc s pomerne neúspešným výsledkom, kým sa rozhodla zvoliť agresívnejšiu cestu urovnania vzťahov. Avšak, akú inú možnosť mala? Hoci sa incident stal len pred necelými desiatimi hodinami, videla zábery z ulice z toho popoludnia, dokonca si prečítala večerné vydanie. Hermiona sa nadýchla studeného vzduchu, naposledy sa presvedčivo nadýchla, rozhodla sa, že vzduch je čistý, a vyrazila cez zadnú terasu. Nesvietilo sa v celom dome, a keď Hermiona bleskovo prebehla cez zadný dvor, jej oči sa prispôsobili ťažkej tme. Jediným zvukom bol piskot bieleho páva a Hermiona si nemohla pomôcť, ale vyskočila, keď videla, ako sa tá mizerná vec pyšne preháňa okolo nej.

„Draco,“ zasyčala nahnevane do vysielačky, čerstvo frustrovaná svojím riskantným úsilím, „kde, dočerta, si?“

Túlavé oči ju viedli k jedinému oknu na druhom poschodí a ešte frustrovanejšia si zanadávala pod nosom. Cesta k okennej rímse viedla po strome a kmeň bol nestabilný. Zdvihla štíhlu ruku a s očividnou neistotou sa chytila prvého konára. Napriek tomu bol výhľad na okno nad ňou dostatočne motivujúci a biele záclony, ktoré bolo vidieť, jej pomohli zázračne sa vytiahnuť hore. Objala rukami obvod kmeňa stromu, pozrela sa na stupienok, po ktorom vystúpila, a sľúbila si, že navrhne Dracovi, aby jeho rodina jedného dňa považovala za potrebné nainštalovať schodisko.

Jej myseľ však stále zaplavovali strašidelné stránky ranných novín. Ešte stále trochu rozmazane vnímala detaily, ale nemohla si pomôcť, aby si nezapamätala jednu konkrétnu časť dlhého článku.

„Hoci ho od konca vojny, ktorá skončila pred piatimi rokmi, zahliadli len po druhý raz, vychádzka jediného syna Luciusa Malfoya nebola práve najpríjemnejšia. Svedkovia môžu len potvrdiť, že Draco Malfoy sa na lavičke hneď vedľa ordinácie Elaine Galerovej, veľkej budovy používanej aj na liečbu kriminálne nepríčetných a senilných, striedavo nadobúdal a strácal vedomie. Hoci sa špekuluje o násilnom útoku na dvadsaťdvaročného Malfoya, terapeutka Galerová to odmietla komentovať.“

Ako bolo všeobecne známe, Hermiona bola sotva typom človeka, ktorý by sa uspokojil s takýmito nezmyslami. V skutočnosti takéto tvrdenie ešte viac objasňovalo Hermionino súčasné postavenie na vrchole pochybného stromu. Natiahla ruku, chytila sa liany na boku krásneho bieleho domu a úplne sa odtlačila od stromu.

V tom, ako sa Hermiona šplhala po boku sídla, stále napoly opretá o neďaleký kmeň stromu, bolo niečo pochopiteľne znervózňujúce. V trochu komickej pozícii si dokázala spomenúť len na to, kedy naposledy bola vo vnútri tohto úctu vzbudzujúceho domu. Samozrejme, vtedy tam bola nedobrovoľne a jej vtedajší vzťah s Dracom Malfoyom bol na míle vzdialený tomu, aký bol v súčasnosti. Napriek tomu si nemohla pomôcť a mierne sa zamračila na jazvu, ktorú mala pod hrubým kabátom a ktorá jej navždy pripomínala noc s Bellatrix a ostatnými smrťožrútmi. Napriek tomu, hoci sa mdlo snažila nemyslieť na tú noc, pri predstave Draca v ten konkrétny večer sa jej skrútil žalúdok. Možno práve vtedy sa Draco začal odchyľovať od brutálnych ideálov svojho otca. Priala si len, aby to vtedy videla.

Vyhnala z hlavy nepríjemné myšlienky, pretože v tejto chvíli už naozaj nepotrebovala žiadne hrozné pripomienky. Noviny boli dosť mrazivé, nehovoriac o jej vynárajúcich sa spomienkach. Keď sa pripravovala na opätovný vstup do domu, zhlboka sa nadýchla a a predklonila sa, aby sa konečne dostala na úzky parapet.

„Draco!“ zavolala cez zatvorené sklo a pritisla si začervenanú tvár na jeho povrch. Cez zahmlené okno nič nevidela.

„Draco, otvor!“ Na špičku jej jasne červeného nosa dopadla jediná odpoveď - jeden poletujúci kúsok snehu. Hermiona neochotne siahla rukami k vreckám, vylovila prútik a namierila ho na zámok na okne spálne.

„Alohomora,“ zašepkala a mierne sa naklonila dozadu, keď sa okno okamžite otvorilo. Potom prestrčila svoje zmrznuté telo cez okno, stratila rovnováhu a potkla sa na rozhádzanej podlahe Dracovej spálne.

Bolo takmer doslova nemožné vidieť niečo pred sebou. Hermiona, prikovaná k podlahovým doskám, čakala, kým sa jej zrak znovu zaostrí. Po stenách viseli staré plagáty z Dracovho školského života; maličké metlobalové zástavy boli sfarbené zelenou a striebornou farbou na podporu slizolinskej fakulty. Zásuvky jeho komody s oblečením zostali otvorené a po ich okrajoch boli rozvešané odhodené kravaty. Jej pozornosť sa však sústredila len a len na Malfoya. Ležal tam oproti nej na boku, schúlený do pevne stočeného klbka. Z hornej časti jeho rozbitého čela viedla stopa zaschnutej karmínovej krvi a nadmerne veľká a fialová modrina mu farbila celý krk. Hermione klesol žalúdok, a predsa sa jej zdalo, že pohnúť sa vpred je úplne nemožné. Zostala chvíľu nehybne stáť, keď jej ruky neužitočne klesli po bokoch.

Potom sa vrhla dopredu, takmer divoko. Bez ohľadu na možnosť, že zobudí Dracových rodičov, Hermionine kolená buchli o zem, keď sa priblížila k boku Dracovho matraca. Najprv zašepkala: „Ach nie,“ ale potom natiahla ruky na pár centimetrov od Malfoyovej tváre. Pri drobnom stone z jeho hrdla však odskočila dozadu, čo ju okamžite zahanbilo. Napriek tomu sa rýchlo spamätala a s novonadobudnutou odvahou sa prisunula k matracu.

Rukou mu prešla po vlasoch a uhladila svetlé pramene, aby lepšie videla na ranu v jeho zakrvavených vlasoch. Potriasla hlavou, spustila prsty a prešla po jeho tvári, až kým sa nedostala k špicatej brade. Hoci jej pokojné úmysly boli čoskoro prerušené. Malfoyove oči sa zúrivo otvorili. Zalapal po dychu, vrhol sa dozadu a rukami šermoval okolo seba, aby našiel svoj prútik. Rýchlosť jeho pohybu prinútila Hermionu, aby sa tiež vrhla dozadu a odplazila sa od neho ako vystrašený krab. Snažila sa zadržať výkrik, keď sa potkýnala o jeho odhodené oblečenie, pričom narazila na to, čo bolo našťastie vankúšom malého sedadla za jej chrbtom.

Malfoy však našiel svoj prútik rýchlejšie, ako Hermiona stihla nájsť ten svoj; jeho špička sa rozžiarila ako svetluška a on ho inštinktívne vystrčil smerom k Hermione. Hermiona chvíľu nechápavo sedela na podlahe, vlasy jej divo viali okolo hlavy. Hruď sa jej splašene dvíhala hore-dolu, cítila, ako sa jej chvejú kolená, ako je vďaka nim domnelo slabá. Malfoyova tvár sa ihneď uvoľnila, ale ruku nespustil. Očividne ho zastihla dosť nepripraveného. Jeho dýchanie sa vyrovnalo jej, a keď tam stál ako prikovaný, poklesli mu nižšie len ramená. „Hermiona?“ spýtal sa po dlhej chvíli, čo mlčali. Potom, vyzerajúc možno ešte dvojnásobne rozrušený, zachrípnutým hlasom dodal: „Mohol som ťa zabiť!“

Hermiona sa ešte stále celkom neupokojila, len prehltla, slová jej uviazli v hrdle. Malfoy sa však rozhodol skloniť prútik a natiahol k nej ruku, aby jej pomohol získať lepší postoj. Keď ju dostal na nohy, začal sa od nej vzďaľovať, ruky si pritlačil na spánky a roztrasene odložil prútik.

„No,“ povedal s nepresvedčivým smiechom, „aspoň nie si nejaký výplod mojej fantázie.“

Hermiona našla v sebe len schopnosť povedať: „To nie je vtipné.“

Draco sa mierne pootočil, prenesúc váhu len na jednu stranu. Chvíľu sa však na ňu len pozeral, kým sa vôbec rozhodol prehovoriť. Nakoniec vydýchol, opatrne sa pozrel smerom k dverám spálne a stíšil hlas.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa šepotom, „moji rodičia spia!“

„A ako som mala spať ja, Draco?“ Hermiona sa stiahla a zostala nehybná: „Čítala som noviny...“

Malfoyove oči sa rozšírili. „Je to v novinách?“

„Samozrejme, že je to v novinách, Draco!“ Hermiona sa na neho oborila, ale hneď sa zdalo, že svoje rozhodnutie zvýšiť hlas oľutovala. Namiesto toho si rukou prešla po čele a vzdychla si. „Je mi to ľúto,“ ospravedlnila sa. „Mala som obavy. Len som si myslela, že si... ty... ty si nebral vysielačku.“

Dracovi padli oči na posteľ. „Spal som,“ odvetil jednoducho, ale jeho hlas bol presvedčivý.

Hermione sa zatvorili ústa. Vo vlastnej úzkosti nikdy nepomyslela na takúto možnosť; a to mala byť najmúdrejšou čarodejnicou svojho veku. S povzdychom si pohrávala s prstami. Trochu rozpačito sklopila zrak a pokorným tónom povedala: „Prepáč.“

Malfoy prikývol a nemohol si pomôcť, ale aj jemu samému jej bolo trochu ľúto. Napriek tomu nič nepovedal, bol príliš unavený. Namiesto toho sa prakticky zosunul späť na matrac a s hlavou v dlaniach si sadol na jeho okraj. Nemohol však prestať hľadieť na Hermionu. Trápila sa možno až príliš, než by mala, a ani Dracov pokojný výraz ju nedokázal upokojiť. Napriek tomu sa pokúsil o úsmev, zaklonil hlavu k pravej strane a čakal, kým sa k nemu pripojí. Hermiona nepohla ani brvou.

„Myslím, že sa nemôžem pohnúť,“ vyhlásila, akoby mohla každú chvíľu upadnúť do bezvedomia. Malfoy potlačil chichot.

„Myslím to vážne!“ odsekla. „A-ako sa teraz vôbec môžeš smiať? Ne-nemáš ani potuchy, čo sa ti práve stalo? Takmer ťa zabili!“

Malfoy sa oprel dozadu a ako jedinú oporu si použil dlane. „Na takéto šance som si už zvykol,“ povedal nenútene a stále ju viac-menej podpichoval.

„Prestaň,“ odvetila Hermiona a tvárila sa mrzuto. Pustila sa do úpravy svojich rozstrapatených vlasov, úzkostlivo si ich stiahla za uši a prekrížila si ruky na hrudi. Malfoyov úsmev však zostával prítomný. Prikývol, len predstieral, že je vážnejší, a pozrel na voľné miesto vedľa seba, naznačujúc jej, aby si sadla. Potom skontroloval, či toto gesto pochopila, a celkom nevinne sa na ňu pozrel späť.

„Debil,“ vzdychla Hermiona, prevrátila očami a šuchtavo sa k nemu vrátila. Na matraci vydýchla, zízajúc na čiernu stenu pred sebou, stále úplne červená v tvári. Malfoy sa však na ňu nedokázal prestať pozerať. S bradou v dlaniach ju zvedavo pozoroval a potom sa zahľadel na stenu a snažil sa zistiť, čo tak upútalo jej pozornosť.

„Kto to bol?“ spýtala sa napokon, keď sa už cítila dosť dobre na to, aby mohla opäť prehovoriť.

Malfoy sa zachmúril, už sa mu o tejto téme naozaj nechcelo hovoriť. Vedel však, že Hermiona sa nechystá upustiť od zamerania sa na jeho pohodu; práve kvôli tomu prišla až k nemu domov. Porazený sa naklonil dopredu a pošúchal si koleno pyžamových nohavíc.

„Beevis,“ povedal, „Leroy Beevis, alebo tak nejako to hovorili.“

„Beevis?“ spýtala sa Hermiona, okamžite ju to zaujalo. Otočila sa k nemu, tvár mala skrivenú zmätením. „Leroy Beevis? Kto to je?“

„Neviem,“ pokrčil Malfoy plecami.

A vtedy sa Hermionina tvár skrivila ešte viac. „Tak čo chcel s tebou urobiť?“ spýtala sa takmer nahnevane. Malfoy sa však zmohol len na zopakovanie svojho predchádzajúceho výroku. Nevedel to. Hermionina tvár sa opäť sfarbila do jasného karmínového odtieňa. „No a čo urobili s ním?“

„To som nebol schopný posúdiť,“ odpovedal Malfoy úprimne a teraz sa pozeral na prázdnu stenu. Zdalo sa, že v nej našiel to nekonečne nemožné miesto, na ktoré sa Hermiona predtým tak sústredila. „Nebol som úplne tam...“

„Dúfam, že ho budú stíhať,“ vyhlásila Hermiona rázne. „Za to môže dostať roky v Azkabane! To je... pokus o vraždu! Mohol ťa zabiť a on...“

Draco sa však odvrátil od steny, kým počúval jej bľabotanie. Naklonil sa dopredu, dotkol sa jej kolena a pokojne povedal: „Hermiona, som v poriadku. Nech sa o to postará ministerstvo, hm?“

Hermiona sedela nehybne, ústa sa jej zastavili uprostred vety. Začervenala sa, vyzerala len mierne nahnevaná, a potom prehltla.

„Ty,“ povedala a obviňujúco mu ukázala prstom na hruď, „budeš moja smrť.“ Neusmievala sa, lebo v hĺbke duše vedela, že je to veľmi pravdepodobné. Ale prečo teda neodišla? Keby jej na tom nezáležalo, bola by odtiaľ v okamihu preč. Bol tu však istý Draco Malfoy, ktorý ju držal zakorenenú na mieste. A napriek riziku bola viac než odhodlaná zostať po jeho boku. Samozrejme, jej pripútanosť k Dracovi nezrušila jej terajšie výčitky voči nemu. „Nežartujem,“ povedala znova a informovala ho o tom istom výroku, ktorý vyslovila len pred chvíľou. „Prestaň,“ rázne odtiahla koleno. Hoci si vzápätí vzdychla a okamžite sa so zastonaním zvalila na matrac.

Malfoy sa mierne otočil a pozrel na ňu s tým najúprimnejším úsmevom. Potom sa mierne spustil, najprv sa len lakťami dotkol matraca. Pritisol sa predkom na matrac a otočil sa na bok, pričom Hermionu pozoroval ako nejaký žiarivý západ slnka. Hermiona v reakcii otvorila jedno oko, všimla si, že ju pozoruje, a pretočila očami.

„Dnes večer si ma vystrašil,“ povedala trpko, „to najmenej, čo si mohol urobiť, bolo mi potom zavolať.“

„Nabudúce, keď ma takmer zabijú, sľubujem, že urobím presne to, Grangerová,“ povedal Draco chlapčensky a stále sa snažil zakryť pobavenie. Nebolo to tak, že by mu tá situácia pripadala mimoriadne zábavná, hoci sa tešil z toho, že Hermiona vôbec prišla. Mierne ho nabudilo, že ju musel ukrývať pred rodičmi, ktorí spali na konci chodby. A jeho úspech v tomto smere bol pomerne vzrušujúci. Napriek príšernej bolesti v boku a otravnej bolesti hlavy typu migrény, ktorou trpel, si nemohol pomôcť, ale potešilo ho to.

Hermiona sa načiahla k Malfoyovmu ramenu a silne ho postrčila dozadu. Bola krásna, aj keď o to vážnejšie povedala: „Choď do prdele!“

Pár tichých chvíľ pretrvávalo medzi nimi dvoma, teraz obaja tvárou nahor na Malfoyovom malom matraci. Hermionine oči prenikavo blúdili po strope. Zdalo sa však, že tieto chvíle predsa len zahojili Hermioninu úzkosť. Vzdychla si, pretrela si čelo a uvoľnila hruď. Oveľa pozornejšie skúmala tmavú izbu, jej oči si zvykli na neporiadok, ktorý Draco nazýval spálňou.

„Si v poriadku, však?“ povedala roztrasene, akoby na pokraji sĺz.

Malfoy prikývol a pocítil pichnutie v boku rebier. Maskujúc nepríjemné pocity povedal: „Som v poriadku.“

Hermione sa zlomil hlas a znova sa spýtala: „Prisaháš?“

„Naozaj,“ povedal Malfoy a znova sa k nej otočil. Ten čin mu spôsobil oveľa väčšiu bolesť, než predtým predpokladal. Leroy Beevis, nech to bol ktokoľvek, mu narobil poriadnu šarapatu.

Hermione vyleteli ruky k tvári a utrela si ju od sĺz. S odfrknutím sa rozrušená zdvihla z matraca a upravila si kabát. Malfoy ostal nechápavo ležať na matraci. Možno jej mal povedať pravdu; mal silné tušenie, že vedela, že klame. Napriek tomu nevzal svoju odpoveď späť a dovolil jej, aby sa upravila, kým sa tiež vytiahol nahor.

„K-kam ideš?“ spýtal sa a sledoval, ako si ide po svoj prútik, ktorý nechala na konci miestnosti, kde jej spadol.

Hlas mala stále sekaný a trochu chrapľavý, ale odpovedala: „Idem teraz domov.“ V jej tóne nebol ani náznak trpkosti, hoci znel takmer neznesiteľne smutne. Schmatla prútik, strčila si ho späť do vrecka kabáta a vydala sa späť k oknu.

„Odchádzaš?“

„Áno, Malfoy,“ povedala Hermiona a otočila sa k nemu. Zastavila sa na parapete okna a vyzerala trochu vystrašene: „Odchádzam. Prišla som, aby som zistila, či si v poriadku, a to som urobila. A ty v poriadku si, takže... Pôjdem teraz domov a trochu sa vyspím.“

Malfoya prebodol bolestne krutý pocit viny. Samozrejme, že ho pristihla - v poslednom čase nebol so svojimi klamstvami taký presvedčivý. Ale v prvom rade jej nemal klamať. Hermiona bola, ako už poznamenal, príliš múdra na takéto nezmysly. No teraz to už nemohol vziať späť. Napriek tomu sledoval, ako sa snaží presvedčiť o opaku. Predsa sa jej však napokon podarilo zamieriť smerom k oknu a bez akejkoľvek námahy ho odtiahla a opäť sa zahľadela do zasneženého dvora. Len v pyžame mrzol aj Draco, ktorý bol od okna ďalej. Obloha bola čierna a bez hviezd, možno niekde medzi druhou a treťou hodinou ráno. „Nemusíš odchádzať,“ povedal Malfoy nežne a cítil sa takmer hrozne. „Môžeš zostať a spať v mojej posteli. Nevadí mi to... Ja budem spať na zemi.“

Hermiona sa očami rozhliadla po izbe. Nielenže bola nešťastná z Draca, ale bolo tu ešte niečo, čo ju pri odchode z budovy dosť znepokojovalo. „Dnes v noci musím ísť domov,“ povedala, stále ju bolelo vedomie, že jej nehorázne klamal. V prvom rade netúžila po akejkoľvek cenzúre od neho. „Okrem toho,“ dodala vážne s chladom, ktorý jej prešiel po chrbtici, „nedokážem spať v tomto dome.“

Draco sa zdvihol z postele a takmer pokorne k nej pristúpil. Vedel, že ho prekukla, ale obaja o tom radšej mlčali. Akoby to bola príliš samozrejmá téma na to, aby sa o nej hovorilo. „Tak ťa teda odprevadím domov,“ povedal a zdvihol z podlahy jeden zo svojich kabátov. Hermiona však pokrútila hlavou. Namiesto toho už vyštartovala von oknom, pričom sa jej podarilo zvládnuť techniku na prvýkrát. Malfoyovi otupene klesli ruky. Pozoroval ju z diaľky a potom opatrne postúpil k oknu.

„Kde budeš zajtra?“ spýtal sa zhora v nádeji, že návrh stráviť spolu večer jej zlepší náladu.

„V knižnici. Vo verejnej knižnici.“ Verejná knižnica; keby Malfoyovi nebolo tak trápne, obdivoval by ju, že si vybrala takú adekvátnu urážku, ktorou ho zasiahla. Verejné miesta akéhokoľvek druhu, samozrejme, neboli miestom, kde by sa Draco Malfoy v dohľadnom čase objavil. Malfoy sa začervenal, keď si všimol drsnosť v jej tóne. Napriek tomu vedel, že za jej postoj môže len on sám.

Prehltol a rozhodol sa ignorovať jej urážku. „Dobre,“ povedal, keď sa spustila po kmeni veľkého stromu hneď za jeho oknom, „tak dobrú noc.“

„Dobrú noc,“ povedala Hermiona a potom sa spustila po zvyšku stromu, aby napokon zmizla v zadnej časti dvora, kde prešla po zelenej tráve a pohltila ju tma.