Preklady fanfiction Harryho Pottera

Piata kapitola: Záblesk delíria

Draca prebudili už druhýkrát, odkedy zaspal, no tentoraz nebola príčinou krásna žena.

K jeho bledej tvári sa priblížili dve bacuľaté ruky a potom ho zľahka udreli po líci. Draco s malým trhnutím otvoril jedno oko a zahľadel sa na veľký obrys Gregoryho Goyla. Zastonal, prevrátil sa na druhý bok, chňapol po pokrývke a hrubo si prehodil biele prestieradlo cez blonďavú hlavu. Ozvalo sa slabé zavŕzganie, keď sa Goyle s nevôľou posunul na matraci. Spoza prikrývky začul, ako Goyle povedal: „Počul som, čo sa ti stalo... Prišiel som sa pozrieť, ako sa ti darí.“

Malfoy zastonal a zaboril si tvár do vankúša. Prehol chrbát a plecia si pritiahol bližšie k ušiam.

„To sa nemôžem poriadne vyspať?“ mrzuto sa sťažoval, kým sa ľutoval. Ale nie že by si Hermioninu návštevu len spred niekoľkých hodín nevážil, ale Goyle, to bol iný príbeh. Aj keď ťažký chlapec sedel na posteli nehybne, Draco pocítil nával miernej mrzutosti.

„Nuž,“ Goyle zafučal, „prepáč mi, že som sa bál!“ Odvrátil pohľad a prezeral si rozhádzanú spálňu, v ktorej Draco býval.

„Môj otec ťa vpustil dnu? Prečo ti dovolil vstúpiť do domu?“

Goyle s povzdychom siahol po prikrývke, ale odtiahol sa naprázdno; Draco pevne zvieral prestieradlo v prstoch. Potom sa zatrpknuto oprel. „Toto nie je nemocnica, nemáte tu návštevné hodiny. Teraz,“ pokračoval a opäť sa naklonil dopredu, „mi ukáž svoju tvár.“ Goylovi sa napokon podarilo vytrhnúť prestieradlo z Dracovho zovretia a následne odhodil bezmocnú prikrývku na koniec postele. Draco sa však ani nepohol. Namiesto toho si obtočil ruky okolo hlavy, zaboril tvár ešte hlbšie ako predtým a pevne zatlačil oči.

„Draco,“ povedal Goyle nahnevane, „takmer si zomrel! A ja som sa o tom musel dozvedieť z novín! Tvoja matka tu hore bola celé hodiny a tvoj otec zase dole volá na ministerstvo. Nemôžeš chodiť okolo a snažiť sa to pred ostatnými utajiť, kým sa ti všetci snažíme pomôcť! Teraz sa otoč!“

Malfoy si pre seba zamrmlal. Najprv Hermiona, teraz Goyle. Prečo dokázal všetko pokaziť bez toho, aby sa o to vôbec snažil? A tak sa v reakcii zodvihol. Ruky mal slabé a boľavé, a keď sa vytiahol do vratkej polohy v sede, objal si pod perinou kolená. Nepozrel sa na Goyla, ale namiesto toho hľadel na perinu, keď ho zaplavila vlna nepokoja. Ale možno mu Goyle predsa len hovoril pravdu; prázdne kreslo pri nohách postele znamenalo, že tam nejaký čas sedela jeho matka. Na druhej strane Goyle venoval viac pozornosti Dracovej tvári než kreslu v izbe. Ústa sa mu trochu pootvorili, naklonil sa dopredu a prižmúril oči, akoby si nebol celkom istý, čo to vlastne vidí.

Draco zdvihol zrak, všimol si Goylov skormútený výraz a jeho vlastný výraz opadol.

„Ale no tak!“ zasyčal, keď sa konečne vyvliekol z postele a potkýnal sa ku komode s oblečením. Chôdza ho bolela oveľa viac, ako predpokladal, ale nedal to na sebe poznať. Goyle však zostal sedieť na posteli a pozorne ho sledoval, keď sa mu z tváre vytratila všetka predchádzajúca farba. Len čo však Draco došiel k zrkadlu, jeho osobné dezilúzie sa rozplynuli. Zranenia na jeho tvári boli v skutočnosti oveľa horšie, ako si predstavoval. Ako mdlo prehĺtal, tmavofialové modriny na krku sa mu bolestivo dvíhali a klesali.

„Vieš čo?“ Goyle povedal s hlasom rozorvaným niečím, čo bol možno smútok: „Máš pravdu. Ú-úplnú pravdu. Mal by si si oddýchnuť.“

Draco sa roztrasene dotkol miesta tesne pri línii vlasov. Prečo si to nevšimol už skôr? Bolo príliš tma na to, aby si to s Hermionou všimli? Hrdlo mu vyschlo, akoby si len teraz uvedomil závažnosť včerajšej udalosti. Veľká rana na hlave sa mu však už zacelila, úplne sa mu chrastou uzatvorila. Nepamätal si, že by videl tak hlbokú ranu vykazovať také rýchle známky hojenia, nepamätal si nič do chvíle, keď Hermiona len pred niekoľkými hodinami v zúrivom zhone opustila jeho izbu.

„Ch-chrasta?“ povedal a cítil sa zmätene nepríjemne. „Ako?“

Na to však mohol odpovedať Goyle. Chytil sa za hlavu, nervózne si pretrel spánky.

„Tvoj otec,“ odpovedal a pozrel sa späť na Draca. Jeho výraz bol mrzutý, dosť ho odradil už len pohľad na jeho priateľa. „Nechcel ťa vziať ku Svätému Mungovi... väčšinu toho urobil sám.“

„A ako to vieš ty?“ Draco sa spýtal Goyla, ale jeho oči sa upierali len na svoj nešťastný odraz.

„Tvoj otec ma pustil dnu, nepamätáš?“ Goyle zamrmlal a neisto sa posunul. Zdalo sa, že viac než ľutoval, že prinútil Draca, aby sa vynoril spod prikrývky. Napriek tomu pokračoval chrapľavým tónom hlasu: „Okrem toho, schody v tomto dome sú rozľahlé. Mali sme dosť času na to, aby sme prebrali základné fakty cestou sem hore.“ Potom pri pohľade na Dracov opuchnutý krk Goyle horlivo povedal: „A teraz sa vráť do postele, prosím. Znervózňuješ ma.“

Dracove oči sa bezočivo zúžili. „Ach, aké je to pre teba hrozné!“ sarkasticky napodobnil a pritisol si tvár bližšie k svojmu odrazu.

Goyle sa stiahol. Zvraštil obočie a prešiel si spakruky po strhanom čele. Nenapadlo mu nič dostatočne duchaplné, čo by mohol oplatiť, úprimne povedané, nenapadlo mu vôbec nič, čo by mohol povedať. Keď sa Draco tváril tak hrozne, jediná myšlienka, ktorá mu kolovala v myšlienkach, bola vidina chlapcových výrazných modrín. Robilo sa mu zle už len pri pohľade na Malfoya, ako sa analyzuje v zrkadle, a napokon, keď si už nebol istý, či to vydrží, vyletel z postele a s prísnym odhodlaním ukázal späť na ňu. „Ja si z teba nerobím žarty, Malfoy,“ vyšplechol Goyle, tvár mal červenú, „nevydržím sa na teba ani pozerať... a to som ťa videl po vojne!“

Napriek tomu Malfoy nezaváhal. Prešiel si rukou po vlasoch a hoci vyzeral, že by mohol omdlieť, rozospato oznámil: „Idem von.“

Goylovi padla sánka a sledoval, ako Malfoy otvoril zásuvku komody a vytiahol dlhý olivovozelený šál. Potom siahol po barete. Len čo si ho natiahol na svoje rozstrapatené vlasy z postele, nešetrne sa zohol, aby začal s ponožkami. „To nemyslíš vážne... Draco? Hej! Ty si sa úplne zbláznil!“ vykríkol Goyle a s údivom sledoval, ako sa Malfoy oblieka do chladného počasia, „ú-úplne si sa zbláznil!“ Draco však Goylovi nevenoval pozornosť; skončil s ponožkami a zastrčil si nohy do čižiem. Potom si agresívne zaboril prsty do dvoch rukavíc a mlčky zamieril k dverám.

Nevšímal si Goylovo koktanie, keď kríval zo spálne a kráčal čo najrýchlejšie po dlhej chodbe. Nepokojnou rukou sa chytil zábradlia schodiska a snažil sa nepočúvať hlasné Goylove kroky za sebou. Mohutný chlapec bol úplne zmätený. S vytreštenými očami divoko namietal, keď sa znovu obliekal, a zjavne ho plánoval nasledovať. Goyle však nemohol nič urobiť. Čo očakával? Určite sa nedomnieval, že Draco zostane celý deň vo svojej izbe. Okrem toho bol už takmer zvyknutý na to, že musí čeliť smrti; možno sa s takouto myšlienkou dokonca zmieril. Aj tak raz všetci zomrú. Smrť bola súčasťou života a Draco jednoducho dospel k záveru, že jeho čas odchodu je viac než pravdepodobne hneď za rohom.

A čo to teda znamenalo? Akt vyrovnávania sa s myšlienkou na smrť určite nebol tou najzdravšou vecou, s ktorou by sa mal vyrovnávať. Ale Draco nebol zdravý, takže možno jeho nedostatok smútku nebol len výhovorkou. Goyle sa vrhol dopredu, oveľa rýchlejšie ako Draco vo svojom krívaní. Jeho mäsité prsty sa zmocnili Malfoyovho ramena a znepokojene ho otočil, na mohutnej tvári sa mu zračil zdesený výraz. „Draco, rozmýšľaj! Aspoň raz za päť rokov premýšľaj! Čo to robíš?“

Malfoyova tvár ochabla. Pozrel na Goylovu ruku na svojom pleci a potom sa pozrel späť na Goyla, obočie zdvihnuté. Na okamih sa zatváril, že ho Goylov agresívny zovňajšok zaskočil. Potom sa spamätal, zdvihol prst a v okamihu Goylovu ruku jednoducho odfrnkol.

„Idem sa pokúsiť nájsť Hermionu,“ oznámil pokojne. Goyle si stále nezvykol na to, že Draco a Hermiona sa navzájom navštevujú. Dracovi prebehol telom mierny elektrický šok a premýšľal, čo by si Goyle pomyslel, keby sa dozvedel, že sa mu to dievča tiež celkom páčilo.

„Nemôžeš sa pokúsiť nájsť... Hermionu. Do čerta, Draco, takmer ťa zabili!“ zafučal Goyle s rukami vo vzduchu. Sám vyzeral takmer naštvaný. „Nedovolím ti vyjsť z tých dverí.“

Napriek tomu si Draco nemohol pomôcť, ale pocítil nutkanie zasmiať sa. Avšak to absolútne nezdvorilé nutkanie potlačil a prevrátil očami. S hlavou naklonenou nabok neisto vydýchol a pozorne si prezrel vchodové dvere.

„Týmto sme si už prešli, Goyle,“ prehlásil pomaly. „Okrem toho, mrzáka by si neudrel.“

Goyle presunul váhu na ľavú stranu. „Ty nie si mrzák,“ odvetil váhavo.

„Fajn,“ povedal Malfoy a ukončil tak Goylov pokus o naťahovanie rozhovoru, „uhni.“

Draco prešiel okolo Goyla a vrátil sa k svojmu krívaniu. S posmrknutím vystrčil ruku pred seba a s novou agresivitou sa blížil k veľkým vchodovým dverám. Naďalej si nevšímal Goyla, ktorý za ním zbytočne koktal. Len čo sa však Malfoyova ruka dotkla kľučky dverí, Goylovo mrmlanie okamžite ustalo.

„Ehm... ehm... D-Draco?“ začal, pričom sa zamotal na vlastnom rýchlom jazyku. „D-Draco... Ja...“

Malfoyov chrbát sa nahrbil. Draco červený v tvári by dokázal Gregoryho Goyla akurát tak uškrtiť. Pripravil sa teda urobiť presne to, čo si naplánoval. Otočil sa a nasadil svoj najstrašidelnejší výraz, ktorý sa však po otočení rozplynul. Priamo pred Goylom stál vysoký a ťaživý tieň Luciusa Malfoya. Nadradené opojenie, ktoré Draco Malfoy predtým pociťoval, sa okamžite vytratilo. Cítil sa skôr ako malý chlapček. Reagujúc na to odvrátil zrak a cítil, ako sa mu tvár rozpaľuje od rozpakov. Napriek tomu, že Goyle za Luciusom hlúpo koktal, Malfoy sa dokázal aspoň pokúsiť vypľuť ospravedlnenie, hoci bolo dosť úbohé. „Bol som... Chcel som si len... vyskúšať...“

Lucius Malfoy nadvihol obočie, zovrel vychádzkovú palicu a zamračil sa. Vyzeral zostarnutý, akoby si predchádzajúca noc vybrala na jeho tvári svoju daň. Každá vráska sa zdala výraznejšia, každá línia prehĺbená. Draco sa to teda narýchlo pokúsil zaobaliť.

„...Chcel som sa pokúsiť dostať na čerstvý vzduch,“ uzavrel a tváril sa úplne previnilo. Samozrejme, že ho prichytili pri čine a on to vedel. Ale v duchu sa preklínal; mal si aspoň overiť, či sú jeho rodičia ešte doma, skôr než sa pokúsil niekam odísť.

„Elaine Gallerová si, bohužiaľ, myslí niečo iné, Draco,“ povedal Lucius a v jeho hlase nebola žiadna trpkosť. Namiesto toho znel skôr, akoby čítal stanovený zoznam inštrukcií. „Povedala mi, že si potrebuješ oddýchnuť.“

Spoza vysokého muža sa ozval Gregory Goyle: „S touto radou musím súhlasiť.“ Na Dracovu zlosť mu Goyle spoza Luciusovho chrbta venoval víťazný pohľad.

Lucius Goylove doberanie nezachytil. Namiesto toho prijal súhlas celkom pozitívne, považujúc za užitočné, že sa Dracov vlastný priateľ postavil na jeho stranu. Stál tam však strnulo a čakal, čo mu syn odpovie. Na rozdiel od neho Draco výrazne strácal slová. Hlúpo si pohrával so šálom a mierne sa hrbil. Nahlas zamrmlal: „...len som sa potreboval prevetrať.“ Stále však bojoval s nutkaním odkráčať preč a ignorovať otcovo želanie; mal dvadsaťdva rokov. Ani otec by mu nemal hovoriť, či smie alebo nesmie opustiť dom. A prečo to teda neurobil? Za tých päť rokov od vojny nemohol stratiť toľko chrbtice. To bolo, samozrejme, možné len v prípade, že ju niekedy mal, keď išlo o jeho otca.

Keď nad tým uvažoval, Luciusova tvár sa zachmúrila. Navrhol iba: „No, otvorím ti okno,“ akoby bol ten návrh geniálny. Hoci Draco vycítil, že otec sa ho nesnaží rozrušiť. V skutočnosti iskra za Luciusovými očami naznačovala, že sa vlastne snaží, aby sa Draco cítil príjemne.

„Geniálny nápad, pane!“ Goyle chlapčensky zavrčal.

Lucius Malfoy sa ani neotočil. Iba sa obzrel cez plece a prikázal: „Goyle, choď domov.“

„Áno, pane,“ odvrkol Gregory Goyle a v okamihu vyštartoval. Voľne prebehol okolo Draca a s roztvorenými prstami sa vrhol k dverám. Cestou von sledoval mramorovú podlahu a Draco si bol istý, že to robí preto, aby už druhý raz nezachytil pohľad na jeho tvár. Keď konečne vyšiel, Lucius sa akoby usmial. Hoci mu ten výraz nevydržal príliš dlho, opäť upravil svoj postoj a pozrel sa späť na schody, mlčky naznačujúc, čo má urobiť.

„Myslím, že bude najlepšie, ak si trochu oddýchneš, Draco. Idem sa porozprávať s ministrom,“ povedal napokon, keď medzi nimi zavládlo chvíľu ticho. „Môžem sa spoľahnúť, že neopustíš dom?“

Malfoy sa nad tým zamyslel, zvážil ten nádejný pohľad za otcovými chladnými očami a pomyslel si, že by možno mohol vyjsť s pravdou von. Bolo takmer očividné, že len čo Lucius Malfoy vyjde z predných dverí, Draco vylezie zadným oknom. Jeho otec to však nevedel. V skutočnosti sa zdalo, že Lucius má dojem, že jeho syn sa skutočne stará o svoje osobné blaho. A hoci popravde mal Draco Malfoy takéto malicherné starosti za sebou, jeho otec bol k tomu takmer fyzicky nevšímavý. A tak, keďže Draco bol Malfoy a od mladosti sa naučil využívať takéto situácie, odpovedal podľa očakávania: „Áno, neopustím.“ A aby demonštroval svoje falošné odhodlanie, zhodil zo seba kabát a vyzul si topánky.

Lucius potešený natiahol ruku, položil ju synovi na plece a usmial sa. Hoci toto gesto trvalo len zlomok sekundy, Draco zvedavo zažmurkal, keď otec prešiel okolo neho a otvoril dvere.

„Vrátime sa neskoro večer, Draco. Narcissa!“ zavolal, keď  sa zaklonil ku schodom. Ozvalo sa trochu zrýchlené šuchotanie krokov a potom sa z vrcholu schodov vynorila krásna blondínka Narcissa Malfoyová. Tvár mala bledú, ale dokázala sa dať dokopy napriek tomu, že to vyzeralo, akoby celú noc plakala.

„Narcissa,“ povedal Lucius a sledoval, ako sa jeho žena ponáhľa dole schodmi, „o pol hodiny máme stretnutie.“

Narcissa Malfoyová však uprela oči na svojho jediného syna a natiahla sa, aby ho pobozkala na hlavu. „Tvoj otec sa o to postará, Draco,“ povedala láskyplne a jej lesklé oči sa opäť zaliali nevyplakanými slzami.

„Dobre, mami,“ povedal Draco a ťažko prehltol. Dokázal cítiť vinu za starosti svojich rodičov. Podľa toho, čo vedeli, mohol si o to koledovať. Okrem toho, podľa chlapca, ktorý ho napadol, sa to už dlho blížilo. V hlave sa mu vznášali slová Leroya Beevisa: „Mal som ťa hneď zabiť.“

Narcissa s posledným súcitným pohľadom prešla okolo syna,  znepokojene pritom sledovala svojho manžela. Kývli na rozlúčku a zavreli dvere pred Malfoyom, ktorý sledoval, ako sa úplne strácajú z panstva. Chvíľu stál vo vchode a pomaly dýchal. Pocit viny, ktorý predtým cítil, sa zmenil na ctižiadosť. Myslieť si, že sa zmieri s tým, že bude sedieť vo svojom dome ako zbitá troska, bol absolútny omyl. Okrem toho, klamstvo mu teraz prišlo takmer ako druhá prirodzenosť. A nebolo to tak, že by mal na výber. Následne sa teda zohol, zdvihol topánky a šál a znovu si ho otočil okolo krku a obul sa. Cestou von schmatol jablko a pocítil nový pocit vzrušenia. Hoci vo chvíli, keď sa doň zahryzol a pocítil bolestivú bolesť v hĺbke čeľuste, cúvol a jeho sebadôvera ochabla.

Rodičia mu zmizli z dohľadu z prednej časti domu, ale Malfoy sa aj tak vydal dozadu, pripravujúc sa na chladné počasie. Keď mu do tváre fúklo biely sneh, potácal sa cez dvor a pokúšal sa obnoviť sebadôveru. Iste, mal monokel, boľavú čeľusť a veľkú jazvu na vrchu čela, ale čo iné sa dalo čakať? Samozrejme, takýto stav bol normálny. A rovnako aj to nepríjemné malé krívanie v jeho kroku - aj to bolo bežné. To a ten hmlistý pocit v hlave, ten rýchly nával z toho, že sa mu celé hodiny točila hlava.

Zaplavil ho pocit nevoľnosti. Znepokojene sa potkýnal na vlastných nohách a žmurkal na novo zahmlený výhľad pred sebou. Určite mu Leroy Beevis, nech už to bol ktokoľvek, nespôsobil až také veľké škody. Samozrejme, vždy tu bola pretrvávajúca možnosť, že to bola Dracova vlastná poškodená hlava, ktorá mu spôsobovala takú traumu. Ale to už bolo mimo pointy; pointa spočívala v tom, že zacítil, ako sa šmýka, a s úzkosťou sa načiahol k okraju zamrznutej fontány a chytil sa rímsy. Jeho voľná ruka sa mu prehupla pod brucho a s kvílením sa prehol, aby popadol dych. Prešiel len päť metrov a mal pocit, akoby prebehol celú míľu.

Možno výlet bol presný opak toho, čo Draco Malfoy potreboval.

„Draco?“ z diaľky sa ozval hlas, najprv tichý, ale potom podstatne hlasnejší. „Draco? Hej!“

Malfoy zažmurkal a uvidel, ako sa pred ním formuje postava ženy s ladnými krivkami. Krátko ostrihané vlasy jej siahali tesne pod špicatú bradu. Mala pod kabátom tričko s hlbokým výstrihom, aby ukázala svoj krásny hrudník, napriek tomu, že vonku nesmierne mrzlo. Tvár Pansy Parkinsonovej sa pred ním skrivila, keď sa sklonila nižšie a pritisla svoju tvár k Dracovi. „Draco, si v poriadku?“

Malfoy si odkašľal. Mal by sa jej spýtať, čo, dočerta, robila na jeho dvore, ale jediné, čo zo seba dokázal dostať, bolo: „Teraz sa vrátim dovnútra.“ Pansy však jeho poznámku pochopila ako potrebu ďalšej pomoci. Chytila Malfoya za ruku na fontáne a nerozumne si ju prehodila cez plecia, ignorujúc Malfoya, ktorý sa pokúšal protestovať.

„Do čerta,“ povedala, keď sa odtrhol a mierne ju postrčil, „blúzniš.“ Pomohla Malfoyovi odpotácať sa späť do domu, jej zbytočne veľké podpätky klopkali na zľadovatenej terase. Keď sa dovliekli späť cez zadné dvere, Malfoy našiel dosť síl, aby sa od Pansy odpotácal a oprel sa o stenu za sebou. „Čo si si myslel, že robíš?“ spýtala sa prísne Pansy, oči upreté na Malfoya.

Draco sa nadýchol. Pozrel na Pansy a ignoroval jej prvú otázku. Namiesto toho si chrbtom ruky pošúchal strnulé čelo a prezrel si ju zhora nadol.

„Čo robíš na mojom dvore?“ Hoci mal Draco pocit horkosti z toho, že sa mu nepodarilo utiecť z panstva, nemohol si pomôcť, aby nebol na dievča trochu prehnane prísny.

Pansy sa odtiahla, oprášila si všetok sneh a zahryzla si do spodnej pery. Potom pomaly povedala: „Nuž, Draco, počula som, čo sa ti stalo včera večer. Ja... som videla ten húf šialencov pred tou budovou.“ Malfoyove oči sa privreli. Pansy vždy dokázala, že vie rozumne vyberať slová. „Dnes ráno ma nejaký chlapík z ministerstva pozval na rande. Raňajkovali sme a spomenul ťa. Spomenul ten incident.“ Draco si odfrkol. Nejaký 'chlapík z ministerstva'? Narýchlo sa zamyslel, kde si Pansy nabrnkávala všetkých tých mužov, ale s úplne novým návalom bolesti sa zosunul na zem. Pansyina tvár sa zachvela. Jej tvrdý pohľad zmäkol, naklonila sa nižšie a spýtala sa: „Chceš trochu vody?“

„Takže mi ponevieraš po dvore?“ spýtal sa jej znova a druhýkrát ju prerušil. Naozaj nechcel byť nezdvorilý, ale Pansyino objavenie mu rozhodne pokazilo dovtedy povznesenú náladu.

Pansy skrivila tvár. Nevyzerala urazene, ale skôr rozzúrene, že ju Draco tak ľahko odbil. Prekrížila si ruky na hrudi, prísne sa zamračila a na jej inak nepoškvrnenom čele sa objavili mierne vrásky. „Ja sa tu neponevieram, Draco. Prišla som za tebou. Zistiť, či si v poriadku. Čo je na tom také zvláštne?“ Malfoy si vzdychol a cítil sa trochu previnilo. Prehltol, prikývol a pozrel na svoje nohy. Potom si porazene vyzul topánky a sledoval, ako sa pred ním zošuchujú na zem.

„Odkedy si zrušil naše zasnúbenie,“ začala Pansy znova, čím Draco okamžite zneistel, „premýšľam o veciach a... a myslím si, že stretávať sa s ľuďmi je dobrá vec.“ Potom sa zasmiala a zaklonila svoju peknú malú hlavu: „Dokonca som premýšľala o tom, že by som prijala Goylovu milióntú ponuku na rande.“

Malfoy pocítil voči nej bodnutie nenávisti a uvažoval, že ju požiada, aby odišla. Napriek tomu toho na Goylovu obranu nemohol povedať veľa. V každom prípade nevidel na Pansy to, čo Goyle. Pansy však pokračovala: „Vlastne som ho minule videla... pýtala som sa ho, ako sa ti darí.“

„Ach?“ Malfoy jej to vrátil, hlavu opretú o stenu, „a aké správy priniesol?“

„Povedal, že máš kamarátku. 'Zvláštnu' kamarátku.“ Pansy to povedala a okamžite očami skúmala Malfoya, či nejako zareaguje. Malfoy zažmurkal; Goyle vedel, že sa rozpráva s Hermionou, ale určite netušil, že sa tí dvaja stretávajú... teda ak to bolo oficiálne. Draca zasiahlo mierne pichnutie zvedavosti, keď uvažoval o tom, že možno podcenil inteligenciu Gregoryho Goyla. Možno sa dovtípil ešte viac, ako predpokladal. Potom sa Pansy opäť ozvala, najprv neisto: „Takže... máš nejakú zvláštnu kamarátku?“

Draco sa okamžite cítil v rozpakoch, trochu ako školák, ktorého zahnali do kúta kvôli zamilovanosti. „Tak trochu,“ povedal opatrne a pozrel sa na svoje nohy.

Pansyin hlas bol silný. „Tak trochu?“ opýtala sa sčervenajúc.

„Áno.“

„No,“ zareagovala Pansy a snažila sa Dracovu poslednú poznámku vymazať zo svojich starostí, „ten chlapec, s ktorým sa stretávam... no, jeden z tých chlapcov, s ktorými sa stretávam... pracuje na ministerstve.“ Uhladila si tmavé vlasy a ďalej stála. Draco sa naopak pritisol chrbtom k stene a sledoval, ako mu vlasy padajú do očí. S výdychom bezmocne sledoval Pansy a premýšľal, či sa mu podarí zdvihnúť sa a zaliezť späť do postele. Niečo mu však hovorilo, že takáto túžba nie je práve najreálnejšia. Pansy naďalej predstierala, že baví samu seba, a chválila sa viacerými rande, ktoré absolvovala za posledných niekoľko mesiacov. A Draco si okamžite uvedomil, ako dlho ju nevidel... bolo to v čase, keď ešte len počúval hlasy.

Napriek tomu Pansy pokračovala vo svojom bľabotaní. „Hovorí, že ten chlapec, čo ťa napadol, bol nejaký šialenec,“ dodala, ešte stále nemala dosť toho, že sa rozpráva sama. „Vlastne môj nápadník bol jedným z mužov, ktorí ho v blázinci strážili... alebo poznal toho, čo ho strážil, alebo niečo také. Po-pointa je v tom... že ten muž, čo ťa napadol, to nemal v hlave v poriadku. Už predtým bol v blázinci pre halucinácie a iné násilné útoky. Nie si prvý.“

A takto sa dozvedel novinky o jeho útočníkovi, o Leroyovi Beevisovi. Možno sa ten muž predsa len tak veľmi nelíšil od samotného Draca. Ale Pansy sa stále zaoberala svojím priateľom a situáciou všeobecne. Niet pochýb, že Pansy naznačovala, že Draco sám je rovnako bláznivý, ale Malfoy mohol len mlčať. A aj tak toho nebolo veľa, čo by mohol povedať na svoju obhajobu; kopila sa v ňom tá istá stará hmlistosť. Takmer cítil, ako stráca vedomie. A to len vyšiel von. Zaplavil ho novovzniknutý strach; čo ak je na tom oveľa horšie, ako tušil?

„Pansy,“ povedal Draco a zastavil ju.

„Áno?“

„Idem spať.“ A Draco sa opatrne zosunul na mramorovú podlahu a schúlil sa do rovnakého klbka, v akom bol ráno. Počul, ako Pansy stíchla a potom sa zviezla na zem, ústa jej neužitočne bežali. Napriek tomu odhrnula Dracovi svetlé vlasy, nahmatala jeho horúce čelo a cúvla späť, prehrabávajúc sa v kabáte, aby získala svoj prútik. Čo s ním však chcela urobiť, Draco netušil. Zmocnila sa ho nevoľnosť a chcelo sa mu vracať, keď začul, ako sa po hale ozýva Voldemortov zlomyseľný smiech.

PS. Je to preklad z rýchlika, pretože som nechala štylizáciu podľa autorky, ale čítala som po sebe x-krát, ten štýl mi nesedí, ale autorka to takto píše. Mám nahrubo ďalšiu kapitolu a pripomenula mi Tajomnú komnatu. Plán je dostať sa tento rok pod stotisíc, ale nebudem to siliť.  Len tak mimochodom, dnes to bolo 12 strán.