Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola ôsma: Za dobrotu na žobrotu

Dve osamelé a skleslé postavy sedeli v čakárni pod oranžovým svetlom nad nimi. Muž vpravo zvládol udržať si značnú dávku dokonalého držania tela. Sedel s rovným chrbtom a rukami na kolenách, len jeho oči sa odchyľovali od dokonalosti, keď sledoval svojho spoločníka vľavo. Ten druhý muž však predvádzal presný opak. Pohrával si s prstami v lone, nervózne sa rozhliadal po miestnosti a občas sa prestal ošívať len preto, aby si utrel z čela kvapôčky potu. Napriek tomu sa pokojnejší z nich nahrbil dopredu, štuchol kŕčovito svojho priateľa a dôrazne vyhlásil: „Vystri sa. Už si to zažil. Čo je s tebou?“

Roztrasený muž vzhliadol nahor, zhlboka sa dlho nadýchol. S tvárou otočenou k jasnému svetlu bolo zrejmé, že si túto otázku už dlho v duchu kladie. Avšak, napriek svojej podivnosti, si ten muž uhladil dozadu blonďavé vlasy, zastrčil ruky medzi kolená a silne ich stisol. Draco Malfoy bol, keď sa všetko zvážilo, prakticky hysterický. „Goyle, naposledy, keď som tu bol,“ povedal, splašene sa obzrúc cez plece, „na mňa zaútočil šialenec.“

Gregory Goyle s naklonenou hlavou na jednu stranu zvažoval okolnosti. „Dobre,“ odvetil, keď sa pohodlnejšie usadil, „a aká je pravdepodobnosť, že sa ti to stane znova?“ Malfoyovi nedošiel Goylov pokus o odľahčenie. Namiesto toho sa nešťastne nafučal, chytil sa za búšiacie spánky a potom si zakryl tvár rukami. „Toto ti prospeje, Draco,“ pokračoval Goyle, kým zblízka Malfoya sledoval, „len sa musíš... tomu oddať. Občas sem choď, trochu sa do toho vlož. Nie si jediný pokašľaný človek na tomto svete, aby si vedel.“

Toto mu prospeje? Draco preskúmal miestnosť úzkymi štrbinami medzi prstami. Možno sa on, Draco, na celú situáciu pozeral z inej perspektívy než Goyle. Jediné, čo dokázal vidieť, bola obrovská čakáreň, ktorá patrila jeho terapeutke, Elaine Gallerovej. Ani za milión rokov by ho nenapadlo, že raz skončí u terapeuta. Bol by sa smial, keby mu takú absurdnú vec nadhodili. Ale teraz bola situácia úplne odlišná. Už viac nebol tým zlatým chlapcom. Nebol ceneným majetkom svojho otca a ani vyvoleným pre Lorda Voldermorta. Bol jediným, ktorého nechali za sebou, bývalý smrťožrút, ktorý vídaval chodiacu mŕtvolu muža, ktorého sa kedysi bál najviac na svete. Avšak namiesto sústredenia sa na zrejmé, Malfoyovi sa podarilo sústrediť sa jedine na Goyla, ktorý, ak sa Draco nemýlil, ho práve urazil.

„Oh,“ riekol Malfoy, s tvárou stále pritlačenou tvrdo na dlane, „takže teraz som oficiálne pokašľaný, Goyle?“

Goyle pretočil očami, uvoľnil výraz, a odporoval Malfoyovi s jednoduchým zafučaním, „nebuď blbý, vieš, ako som to myslel.“

Avšak Draco si nebol celkom istý, ak mal pravdu povedať. Iste, uznával fakt, že ho Goyle nepovažoval za úplného blázna, ale Draco sám o tom nebol celkom presvedčený. S minulou nocou, ktorá bola jeho jedinou pokojnou za pomerne dlhý čas, začínal mať podozrenie, že čas jeho utrpenia je tesne za rohom. Ale vrátiť sa do Gallerovej ordinácie, ako mu došlo, bol len ďalší detský krôčik dopredu, zlomok milióna malých krokov, ktoré bude musieť v blízkej budúcnosti urobiť. A možno jeho posledná návšteva neskončila celkom ideálne, ale nemalo zmysel pokračovať v odkladaní týchto terapeutických výletov. Pretože v pozadí svojej mysle vedel, že ich skutočne potreboval. Došlo mu, že vyčkávanie bolo len pasívnejším spôsobom prežívania. A tak dovolí tejto žene, aby sa ho pýtala, na čo chcela a on jej povie čokoľvek, čo bude chcieť vedieť. Pokiaľ to bude znamenať, že tá nočná mora bude len o máličko bližšie ku koncu.

Jeho progresívny prístup však nezabránil Goylovi, aby nevyslovil nahlas svoj súhlas s touto situáciou. Opakovane sa ten veľký muž predkláňal k Dracovi a šepkal mu slová povzbudenia, než sa zaklonil späť len, aby sa vrátil s niečím iným neskôr. Verný svojej novej reputácii ako Dracov osobný motivačný spíker, Goyle sa k nemu zase priklonil, zľahka ho štuchol a povedal: „Okrem toho, ak v týchto miestach stráviš dosť času, som si istý, že niekoho milého stretneš. Možno nejaké dievča či dve, há?“ doberajúco sa zasmial, prekrížil nohy a v duchu sa usmial. „Som si poriadne istý, že potrebuješ okrem mňa aj inú spoločnosť.“

„Ja mám inú spoločnosť,“ namietal Malfoy, keď zdvihol tvár z dlaní.

„Akú?“ spýtal sa Goyle, keď sa pozrel na svojho priateľa. Dvojica už sedela v čakárni nejaký ten čas a malicherné rozhovory boli maximum, na čo sa zmohli. „Akú? Myslíš Grangerovú?“

V reakcii sa Draco zošuchol späť na stoličku. „Áno,“ súhlasil, „myslel som Hermionu.“ Rozhodol sa však na tému netlačiť. Napriek faktu, že vedel, že sa mu Goyle posmieva, nebol úplne v pohode s tým, aby nechal Goyla poznať celý príbeh o jeho vzťahu s Hermionou. Ako absurdne mu to slov 'vzťah' znelo, dokonca keď si ho vravel vo svojich myšlienkach. Predstava takého záväzku bola takmer nepredstaviteľná, a predsa rovnako žiadúca. Na chvíľu Malfoy zvažoval, čím bol obdarovaný, nech toho bolo akokoľvek málo, a prial si, aby v poslednej dobe Hermionu nerozrušil.

Ale k Malfoyovej vďake Goyle tú tému tiež nechal tak. Chopil sa iniciatívy, aby si urobil pohodlie a sústredil sa znova na dvere. Ale dvojica nemala veľa času na oddych, pretože práve keď Goyle našiel silu pohodlnejšie sa uvoľniť, dvere na ordinácii sa otvorili a v nich stála vysoká postava Elaine Gallerovej.

„Ako sa máte, Draco?“ spýtala sa ho žena ticho a zdalo sa, že ju to veľmi znepokojuje. Keď sa za ňou dvere zavreli, Malfoy už na Goyla nevidel a pocit samoty ho dosť pomerne silno zasiahol.

Ale na Gallerovej celkom samozrejmú otázku Draco Malfoy odpovedal: „V pohode.“ A nebola to až taká veľká lož, ak uvážime, že napriek neustálej úzkosti sa mu darilo celkom dobre. Podarilo sa mu dokonca z jeho tónu vylúčiť očividný stres.

„V pohode?“ zopakovala Elaine a pokynula Dracovi, aby sa posadil na pohovku. Nervózne ho sledovala, ako si sadá, a zaujala svoje miesto za stolom. „Dobre,“ pokračovala napokon, „v pohode je teda dobre, nie? Už žiadne nočné mory?“

Malfoy pokrčil plecami a úprimne odpovedal: „Na žiadnu si nepamätám.“

Presne načas sa Elainino brko a papier vzniesli do vzduchu a Draco sa okamžite začal cítiť trápne. Napriek tomu, že bol už tretíkrát v skľučujúcej ordinácii tejto ženy, nemohol si pomôcť a umožnil, aby ho zasiahol nával poníženia.

„Draco,“ povedala Gallerová, lebo to hovorila zakaždým, „uvoľnite sa, Draco. Prosím, ste v poriadku.“

Malfoy si s nervóznym smiechom prehrabával rukou vlasy. Napriek tomu sa mu podarilo zatrpknuto povedať: „No, vzhľadom na to, že keď som tu bol naposledy...“ Vznášajúce sa brko a papier naraz zamrzli. Nehybne sa len kývali hore-dole pri Gallerovej uchu. Akoby ju jeho posledná poznámka trochu vyviedla z miery, silno si zahryzla do spodnej pery a na tvári sa jej temne vyrysovali vrásky sústredenia. „Áno,“ odvetila váhavo a na chvíľu s ním prerušila očný kontakt. Siahla po okuliaroch na tvári, zľahka ich podržala v rukách a znovu sa uvelebila na svojom mieste. „Je mi to veľmi ľúto, pán Malfoy,“ povedala, „netušila som, že sa Leroy Beevis potuluje po budove mojej kancelárie, ale keby som to vedela, uisťujem vás... takémuto incidentu by sme sa vyhli.“ Potom, keď si všimla Malfoyovo mlčanie, dodala: „Previezli ho späť do ústavu. Je... bol na dlhší čas zatvorený.“

„Nie je mu dobre,“ pokračovala Elaine a položila si okuliare späť na koreň nosa. Draco zastonal, prešiel si znova rukami po tvári a nahrbil sa. „Ste si istý, že ste v poriadku? Môžete mi povedať, ako sa cítite.“

„Neviem, ako to mám vysvetliť...“ Malfoy sa strnulo uškrnul. „Ja naozaj nedokážem...“

„Takže...“ Ozval sa mierne piskľavý zvuk Gallerovej, ktorá vstávala zo svojho miesta. S tvárou v dlaniach Malfoy počul, ako jej ľahké drobné podpätky prechádzajú po koberci smerom k nemu. „Ak vám to nevadí, Draco, rada by som vedela, na čo myslíte... nevadí vám, ak použijem Legilimenciu?“ Na Elaininej tvári sa zračila nádej, hoci Malfoy jej optimizmus veľmi nezdieľal. Vlastne uvažoval, že jej žiadosť odmietne, ale rozhodol sa, že to neurobí; z dlhodobého hľadiska chcel naozaj urobiť všetko preto, aby ho považovali za zdravého. Takže prehltol svoju pýchu a oprel sa, trasúce sa ruky si založil na hrudi, oči pre efekt zatvoril. A hoci sa Gallerová nijako nesnažila byť verbálne láskavá, milo sa usmiala a mierne ustúpila. Keď zľahka zašepkala kúzlo, Malfoy pocítil mierny tlak a potom už nič.

Bolo to niekedy pred piatimi rokmi, tesne pred júnom, keď sa začalo otepľovať. V podzemí s mierne sklonenou hlavou sedel Draco Malfoy v záklone opretý o stenu za chrbtom. Štíhla a príťažlivá brunetka sa k nemu zľahka tisla, ruka na jeho stehne sa pohybovala v malých kruhoch. Zdalo sa však, že si nevšimla chlapcovo očividné nepohodlie a možno sa ešte viac ponorila do svojho pohára plného žltého alkoholu. Ovievala sa, lebo horúčava dokonca aj v noci ju nakoniec tiež začala sužovať, a pozrela na Draca, ktorý jej vôbec nevenoval pozornosť. Pekné mladé dievča si odfrklo, chaoticky pozrelo na Crabbeho, veľkého čierneho hromotĺka v rohu, ktorý nahlas povedal: „Dobre, si na rade.“

Hra, ktorá prebiehala dookola, nebola ani tak hrou, ako skôr útokom. Pansy s rukou položenou na Malfoyovom kolene položila jedinú otázku, ktorá väčšinu skupiny odklonila od ich osobných fantázií. „Čo,“ hovorila pomaly, akoby nasledujúca otázka bola azda najvyhľadávanejšou žiadosťou na svete, „chcete robiť, keď vyhráme vojnu?“

Väčšina odpovedí bola z väčšej časti celkom jasná: Pansy chcela veľký dom a množstvo smaragdov. Blaise, ktorý potichu šepkal z kúta, sa pri svojej príležitosti rozžiaril a odhodlane povedal, že sa chce zúčastniť na všetkých plánoch smrťožrútov, a to hneď od začiatku. Ale keďže Pansy a Blaise hovorili naozaj len o snoch, lebo v skutočnosti nikdy neboli súčasťou smrťožrútov, záležalo len na odpovediach Goyla, Crabbeho a Malfoya. A keďže vojna bola tak blízko okolo nich, títo traja naozaj pociťovali tlak. Mierne sa posunuli svojim vlastným štýlom, nervózni a ticho očakávajúci, kým prídu na rad. Keď Crabbe počul, že Pansy spomenula jeho meno, stuhol a jeho oči sa upreli rovno do Malfoyových.

„Keď sa vojna skončí,“ vyhlásil rozhodne, „postarám sa o to, aby všetci tí, čo sú proti nám, čoskoro zažili svoj posledný deň.“

Pansy sa napila z pohára a oči sa jej už teraz leskli skorým účinkom. „Čo to znamená?“ spýtala sa a zvyšok svojho obsahu prehltla jedným nenadšeným dúškom.

„To znamená,“ pokračoval Crabbe, „že to dokážem rozoznať.“ Jeho oči zostali upreté na Dracovi, ktorý cítil, ako mu v tele hromovo bije srdce. V Crabbeho diabolskom úsmeve takmer videl nedočkavé zášklby: „Dokážem rozoznať, či sú ľudia naozaj lojálni alebo nie.“

V rohu oproti Crabbemu sa Goyle mierne zaškeril. Za celý večer sa azda najviac sústredil na svoj nápoj. Hoci sa počas celého večera takmer nič nehovoril, mierne stuhol a trasľavým hlasom povedal: „Chceš povedať,“ spýtal sa pokorne a znel skôr ako myš než človek, „vieš? Ty jednoducho... vieš?“

V hrozivej postave Vincenta Crabbeho, ktorého tučné telo bolo oblečené v slušivom čiernom plášti, sa nezachvelo ani brvou. Krátke vlasy mal mierne ulízané dozadu a na ten malý pokojný večer príjemne voňal. Napriek tomu, že ho Malfoy nevidel už niekoľko mesiacov, nemohol si nevšimnúť hojný zhluk vrások na jeho bucľatej tvári. Tiahli sa po väčšine jeho pokožky a pridávali mu stres k už aj tak zmätenému výrazu. Naozaj tak výrazne zostarol? Na sedemnásťročného chlapca sa to zdalo takmer úplne nemožné, a predsa očividné. No Crabbeho oči sa zúrivo zabodli do Dracových a chlapec, ktorý vyzeral taký starý, na Goylovu otázku odpovedal: „Dokážem to rozoznať.“ Mierne zachrčal a ústa mu zaškrípali, aby sa vrátili do jeho takmer povestného nadutého úsmevu: „Jednoducho im to vidím v očiach.“

Hoci bol pod vplyvom kúzla, Malfoy cítil, ako ho čosi drsné ťahá za chrbát. Cítil, ako mu telom vibrujúco prechádza nával nevoľnosti, a zúfalo sa snažil vyraziť vpred. Jeho úsilie sa však ukázalo ako neúspešné. V žalúdku sa mu niečo zvrtlo a cítil, ako sa mu oči nedobrovoľne prevracajú dozadu v hlave. Mierne sa zakuckal a v jeho zúfalstve sa scéna okolo neho okamžite zmenila.

Obraz pivnice sa okolo neho prehnal ako zrýchlený vlak, uvoľnený z koľajníc. Tváre Pansy aj Goyla sa smerom od neho rozplynuli, akoby ich zachvátil žiarivý oheň. Crabbeho tvár však zostala stále prítomná, jeho oči sa Dracovi drsne vpálili do nevedomého zraku. A keď tie tiene nadobudli takmer všetky fyzické črty, boli to Goylove oči, ktoré zostali stále tak prenikavo prítomné.

Pansy a pivnica úplne zmizli a Dracovo videnie samého seba opretého o stenu sa rozplynulo v prichádzajúcej čiernej hmle. Zdalo sa, že tá zahmlenosť je nevyhnutná, úplne preberá jeho pozornosť a splýva so všetkým v jeho vizuálnom okolí. Nebolo už žiadneho šumivého nápoja, žiadnej váhy Pansy na jeho kolenách. Zdalo sa, že jej ruka skĺzla z jeho kolena, akoby ju niekto ťahal. A napokon, keď už tá scéna viac nebola, Draco Malfoy videl len Crabbeho zlaté oči.

Potom nastúpil nový odtieň čiernoty, ktorý Draca uvrhol na nové miesto. Crabbeho oči sa opäť mihli pred Malfoyovým zrakom a on premýšľal, či to naozaj dokáže rozoznať. No skôr než ho mohli vševedúco zasiahnuť, naposledy zaiskrili a okamžite sa sformovali do dvoch bielych hviezd, ktoré svietili v noci úplne novej scény.

„Je tak blízko,“ ozval sa hlas nad náporom vetra. „Vojna. Je tak blízko, že ju takmer cítim.“

Takéto vyhlásenie bolo v skutočnosti jedno z mála, ktoré dokázalo vyvolať rovnaké mrazenie, aké prebehlo po chrbte každému zo zhrbených chrbtov polnočných chodcov. Aby zo seba túto skľučujúco desivú myšlienku striasli, traja muži sa zastavili a opatrne sa potichu zamysleli. Bolo okolo polnoci a nočná obloha bola tak tmavá, ako to len bolo fyzicky možné. Nad tromi tieňmi žiarili jasné hviezdy, biele cez čiernu tmu korún stromov.

Kopali už nejaký čas a Draco skúmal nový pohľad okolo seba. Spomenul si na túto chvíľu, na túto scénu, o ktorej dúfal, že na ňu zabudol. Tá chvíľa však bola na začiatku zvláštna a on, Crabbe a Goyle stáli na lesnej čistinke a kopali hlbokú jamu v blatistej zemi. Unavených a vyčerpaných ich prebudili zo spánku a dostali rozkaz, ktorý nemohli odmietnuť. A hoci ich stretnutie v lese bolo takmer všetko len nie typické, ani jeden z trojice sa nerozhodol protestovať; ani keď sa stretli v pyžamách na poslednom schode Malfoy manoru, ani keď zbadali pohodenú mŕtvolu na zemi obývačky a našli tri lopaty opreté o elegantné tapety.

Malfoyovi sa skrútil žalúdok a kútikom oka si všimol, že Goylova tvár stratila akúkoľvek viditeľnú farbu. Na Gregoryho druhej strane sa Crabbe ani nemykol. Napriek tomu, keď ich násilne vystrčili zo sídla, každý z nich pevne zvieral svoj prútik; a vznášajúce sa telo sa im pohupovalo pri ušiach, štvrtá tienistá postava v ich noci. Nepovedali si ani slovo, keď sa plahočili pomedzi stromy a len ťažko udržiavali rovnomerné tempo v húštine. Draco počul, ako si Goyle pre seba mrmle nezmysly, kým mu z temena hlavy stekal hustý pot. Silno stisol oči a neúspešne tú scénu posielal preč.

Ale keď sa dostali na čistinku, už nebolo cesty späť. Crabbe presvedčivo mávol prútikom a telo s plesknutím spadlo na zem, pristálo tesne pred sedemnásťročným Goylom, ktorý sa s miernym zalapaním po dychu zapotácal dozadu. Malfoy však držal oči zatvorené, nechcel sa dívať na pomliaždené a fialové telo pred sebou. Bolestivo cítil pred sebou hnilobný zápach a za stisnutými viečkami stále dokázal vidieť, ako Crabbeho tieň okamžite skĺzol do akcie.

„Nuž,“ povedal Crabbe a strčil nohu pod telo tej odpornej mŕtvoly, „s touto si určite dali záležať, však?“ Draco mal ruky pritisnuté k boku a úplne sa vyhýbal očnému kontaktu s mŕtvou. Počul, ako sa Goyle mierne zajakáva, akoby sa zrazu snažil vymyslieť niečo vhodné, čo by povedal. Napriek tomu sa zdalo, že Crabbe má svoj deň. Pokorné obavy, ktoré ho ovládli v sídle, sa rozplynuli; osamote bez prítomnosti ostatných smrťožrútov bol sebavedomý ako vždy. Zaklonil svoju malú tučnú hlavu, ústa mal otvorené dokorán a vôbec si užíval túto chvíľu: „Aha,“ povedal povzbudivo, „pozrite na ňu!“

Goyle ani Draco mu nedokázali vyhovieť. Malfoy sa nedokázal sústrediť na nič iné len na Goyla, keď na to príde. Chlapec bol nepokojný, odkedy ho v noci zobudili. Malfoy však vedel, že pochovávanie tela bolo pre Goyla novinkou. Bolo to niečo, čo on, Draco, dostával príkaz robiť pomerne často, a hoci sa mu to nakoniec podarilo zvládnuť bez väčších príhod, nikdy to nebolo ľahšie. Nesmierne dobre vedel, ako sa Goyle práve v tej chvíli cítil, zle, rozčúlene a zdesene; vedel to a neurobil nič, aby jeho hrôzu zmiernil. Namiesto toho stál ako socha a zvieral prútik a lopatu tak pevne, až sa mu kĺby prstov sfarbili do priezračného odtieňa žiarivo bielej farby.

„Goyle!“ zakričal Crabbe, možno až príliš pobavený kamarátovou nervozitou: „Goyle, pozri sa na to! Pozri, sotva jej zostali nejaké zuby!“ S tým Crabbe postúpil dopredu, chytil Gregoryho Goyla za hrubé plecia a stočil ho dopredu. Pri pohľade na znetvorené telo sa však Goylovo telo predklonilo a jeho tvár sa sfarbila do nechutného zeleného odtieňa. Crabbe sa však okamžite pobavil; keď sa Goyle silno chytil za brucho, zdvihol veľkú päsť a udrel Goyla do prehnutom chrbte. Jeho žlté zuby vyzerali v nedostatku svetla takmer priezračne. „Ale no tak, kamarát!“ vykríkol, výkrik sa miešal so vzrušením aj hnevom, „je to len mukel!“

Dusiac sa, Goyle si odsmrkal slzy z červených očí. Pozrel na Malfoya, ktorý mal oči zatvorené a ktorý sa nepohol ani o centimeter z miesta, na ktorom stuhol. „To je,“ Goyle sa rozkašľal a zdvihol klobásové prsty, aby si utrel oči, „to j-je len tým s-smradom! To... to smrdí, akoby bola mŕtva už celé týždne!“

Crabbe s pokrčením pliec pleskol telo späť do blata. „Možno aj je,“ jednoducho povedal, „ale na tom teraz nezáleží, všakže?“ Crabbe si utieral svoje vlastné slzy, hoci necítil ani štipku súcitu s mladým dievčaťom na zemi pred ním. Sledoval, ako Goyle zavrávoral, aby sa dostal do pevnejšej pozície a sám sa lepšie postavil. S roztrasenými rukami si uhladil košeľu a potiahol nosom. S Crabbom, ktorý ho sledoval, mohol jedine hrať úlohu, ktorá sa od neho očakávala. Ešte stále si Crabbe zjavne nevšimol Goylov pohrebný nepokoj. Prehrabol si rukou vlasy a usmial sa. „Tiež je to načase,“ pokračoval, „čím viac mŕtvych muklov, tým sme na tom lepšie.“

Goyle sa vystrel. Obzrel sa na Draca a nahlas povedal: „Môžeme mať toto už za sebou?“

„Čo sa tak ponáhľaš?“ vyštekol Crabbe, podozrievavo prižmúril oči.

Ľadový chlad zbehol Goylovi po chrbtici. „Neponáhľam sa,“ bránil sa. „Som len unavený, kamarát. Nespal som... celé dni.“

Crabbe nad tým chvíľu uvažoval. Avšak keď sa mu podarilo stráviť Goylov návrh, jeho hnev sa okamžite rozptýlil. Vrhol sa k svojej lopate, zaboril špičku do zeme a nohou pritlačil na kovovú časť. S vrčaním začal kopať prvý, odhadzoval nabok hlinu rýchlymi pohybmi. Goyle prehltol, keď si okamžite všimol jeho agresivitu a z odstupu ho pozoroval, spotené dlane na rúčke lopaty. „Tak či tak,“ vravel Crabbe, keď vrazil znova lopatu do zeme, „ako som už povedal... dokážem to cítiť. Táto vojna... táto vojna je tesne za rohom. Dôjde k nej skôr, než čarodejnícky svet vôbec tuší.“

Goyle sa pomaly pohol dopredu. „Myslíš,“ spýtal sa, keď zdvihol svoju lopatu a snažil sa vynaložiť rovnakú silu ako Crabbe, „vážne si myslíš, že je tak blízko?“

„Ja to viem!“ vyštekol Crabbe, očami sledujúc dieru, ktorá sa pod ním prehlbovala. „O tom niet pochýb. Okrem toho,“ dodal, hlas stlmil s mimoriadnou tajomnosťou, „v noci som počul, ako sa o tom ostatní rozprávajú. Počul som dokonca tvojho tatíčka, Draco.“ Živý úsmev sa rozšíril po Crabbovej tvári, „on o nej veľa rozpráva.“ Napriek túžbe vrhnúť sa na Crabba, Draco prehltol svoju pýchu a pohol sa vpred, zaboril lopatu do zeme s novým návalom agresivity. Varovne vzhliadol na Crabba a potom strelil očami k zemi, s mimoriadnou zlobou prehodil kôpku hliny ponad jeho členok.

Ale Crabbov úsmev to nezahnalo. „Au,“ posmieval sa, „to bolo čo, Draco? Čo sa deje, há? Problémy s oteckom?“

Malfoy nepohol svalom. Zase sa pozeral do diery v zemi, ale cítil, ako sa mu zrýchľuje tep. Začervenanie na jeho inak bledej tvári okamžite nadobudlo odtieň rozhorčenia. Ale Goyle bol príliš bystrý, aby si takú výmenu nevšimol. Prestal kopať a zľahka prehodil. „No tak, kamoško. Vieš, že Draco nespal už...“

„Kecy, Goyle!“ zasyčal Crabbe, zakloniac sa dozadu. Aké vtipné bolo sledovať, ako sa Crabbova nálada tak náhle zmenila. Zjavne zabudol na svoju radosť a, jednoducho ju zo seba striasúc, sa mu podarilo nadobudnúť oveľa nepriateľskú náladu. „Draco trávi viac času v bezvedomí než väčšina z nás a ty to vieš! Odkedy vycúval z tej veci s Dumbledorom... smrťožrúti sa o to celkom iste postarali. Ja, po prvé, si myslím, že je to takto lepšie. V spánku hovoríš dosť kritické veci, aby si vedel, Draco.“

Malfoyom prebehol nával úzkosti. Cítil, ako sa otupenosť jeho tela zväčšuje a odolal nutkaniu napľuť do Crabbovej bacuľatej tváre. Ale Goyle si to zjavne tiež všetko uvedomoval. Strčil sa hlbšie do kruhu, ktorý ich trojica vytvorila a dôrazne odhodil nabok nadmerné množstvo hliny. Úplne sa vyhol Crabbovmu pohľadu, nedôveroval si dosť na to, aby prehovoril čo i len jediné slovko. Jednako, zvuk naberania hliny zjavne naznačil, že mlčanie je nevyhnutné a ku Goylovmu úžasu Crabbe sa znova s frflaním zhrbil.

Pod mesačným svetlom sa trojica chlapcov vrátila ku kopaniu. A ako sa čas vliekol, diera bola hlbšia a hlbšia. Ale Malfoy cítil blížiaci sa stres. Keď kopal, bolesť zjavne prebývala hlboko v jeho svaloch. Srdce mu dunelo strašnou útočnosťou. V pozadí mysle tušil, čo tie príznaky znamenajú; nahromadené množstvo bolesti, ktoré sa mu podarilo získať po hojnom množstve kliatob Cruciatus. A bol si istý, že tá príšerná bolesť vytrvá po zvyšok jeho života, čo bolo niečo, s čím sa ešte stále celkom nezmieril.

Rozboľavený po prvej hodine stále držal hlavu sklonenú nadol, zuby mu o seba škrípali. Chladný pot mu stekal z čela a jeho blond vlasy s plynúcim časom mastneli. Ostré záblesky oslepovali jeho inak nejasné videnie.

„Doriti!“ zavrčal Crabbe, keď sa odtlačil od teraz hlbokej diery. Úsmev, ktorým sa honosil predtým, sa znova objavil v jeho tvári. „Konečne!“ Presvedčivo sa pritlačil chrbtom o strom za ním, oprel sa bradou o rúčku lopaty. Hľadel na telo na zemi, na lebku vyvrátenú dozadu. Vyzeral takmer rovnako pyšný na tú dieru ako smrťožrúti na svoju prácu s mŕtvym dievčaťom pred ním. S ružovými lícami, zasklenými očami sledoval Goyla, ktorý ustúpil ako ďalší, nedočkavo sa usmievajúc; bol takmer príliš vzrušený, aby sa vrátil do postele. Avšak Goyle sa potácal späť ku stromu, vydýchol a tiež sa zvalil na zem.

Nepovedal nahlas ani slovo, ale Goylova tvár žiarila úľavou. Ich kopanie konečne dospelo ku koncu.

Ale Draco sotva dokázal nájsť silu, aby vôbec cúvol. Cítil, ako mu v hrudi stúpa rozbúrené napätie. Niečo mu zauzlilo žalúdok a dokázal vycítiť, že sa mu stúpajúca žlč upcháva hrdlo. Ale Goyle vzhliadol presne včas, jeho úľava sa okamžite vytratila.

„Draco?“ spýtal sa rozochvene. „Draco? Čo sa deje?“

Malfoy pokrútil hlavou, blonďavé vlasy mu padali na vlhké čelo. „...mi fajn,“ dostal zo seba, keď si zdvihol ruku z brucha.

Hoci Goyle neprijal Malfoyovu do oči bijúcu lož ako odpoveď. Namiesto toho sa zdvihol zo zeme, ruky vystreté. Unavený sa dopotkýnal k Draco a vzal mu lopatu z rúk. „Hej,“ otočil sa ku Crabbovi, „hej... niečo sa s ním deje!“

„Nič sa s ním nedeje!“ vykríkol Crabbe, keď sa tiež vystrel. „Oj, Draco, nedokážeš zvládnuť...“

„Crabbe!“ vykríkol Goyle znova, tvár rozpálená. „Vážne, nemyslím, že... hej! Draco, vydrž!“ Malfoy sa vymanil z Goylovho zovretia, potriasol hlavou v snahe naznačiť, že ho nebolí. Avšak odpotácal sa od diery a obsadil ďalší strom, o ktorý sa oprel, ako keby prebehol míľu.

Crabbe už bol hysterický. „Vidíš!“ reval, ukazujúc prstom. „Je v pohode, Goyle. Len preto, že nedokáže zvládnuť takúto prácu, neznamená to, že si musia všetci robiť starosti.“ Vydal sa k telu dievčaťa, zdvihol ju bez rešpektu zo zeme, takže sa jej hlava kolembala na boku. Jeho úsmev sa rozšíril nad výrazom toho mŕtveho dievčaťa a naklonil hlavu k chudej a ochabnutej mŕtvole. „Poďme, Goyle, pochovajme ju.“

To bol ten okamih. S Dracom opretým o kmeň stromu si Goyle zjavne uvedomil, že je v tomto sám. Zaplavil ho nový nával nepokoja. Pohrával si so spotenými prstami, utrel si ich o pyžamové nohavíc. „Ja ne-nemyslím, že...“

„Nikto ťa nežiada, aby si myslel!“ zasyčal Grabbe, keď vzhliadol na Goyla len s očami. Jeho veľká hlava sa nepohla a dve žlté buľvy zjavne prinútili Goyla, aby proti svojej vôli stuhol na mieste. Ale keď Goyle nepohol ani svalom, otočil sa k dievčaťu, vrazil jej nohu znova pod ochabnutú bradu. „Čože?“ rozhodil rukami. „Čo je? Je to týmto? Týmto telom? To tohoto sa tak bojíš?“ Potom si kľakol, zovrel tvár dievčaťa svojimi špinavými prstami. „Mne sa nezdá nebezpečná, Goyle.“

Draco vzhliadol napriek príšernému pocitu v hlave. Niečo neviditeľné ho bodalo do žalúdka a keď sa pokojne pozrel na to dievča, prehnal sa jeho telom nesmierny nával súcitu. Chcel Crabbovi odtrhnúť ruky z pliec. Keď Crabbe zvieral bledú tvár mŕtveho dievčaťa, zjavne mu robilo radosť sledovať jej výraz. „Vidíš?“ vykríkol, stále pozerajúc na Goyla. „Je mŕtva!“

Zo svojho miesta pri strome Malfoy dostal zo seba cez zaťaté zuby. „Prestaň sa s ňou hrať a dokonči to!“

S rukami stále držiacimi čeľusť dievčaťa Crabbova hlava vyletela nahor. „Och!“ bránil sa, „sme trošku citlivý, všakže, Draco?“ Uvoľnil prsty a hlava padla bez života dozadu, kde sa s hlasným buchnutím zrazila so zemou.

„Povedal som, dokonči to!“ zasyčal Malfoy.

Po prvý raz tej noci bol Crabbe vyvedený z miery. Naklonil hlavu nabok a zaujal nový postoj, zaťal čeľusť. „Mám na háku, čo si povedal, Draco. Tvoje slovo už viac nie je mojou prioritou!“ A ku Goylovej hrôze sa Crabbe k nemu začal približovať. Mocne jednou rukou zvieral rúčku lopaty. „Pochop, keď raz táto vojna skončí, len tí najoddanejší prežijú.“ S pokrčením pliec dodal. „Nie som si istý, čo sa stane s ostatnými, ale môžem ťa uistiť, Draco, že to nebude pekné. Ale jednu vec ti povedať môžem... ty a tvoj otec... vy dvaja by ste mali spávať s jedným okom otvoreným.“

Malfoy sa odtlačil od stromu. Bolesť v boku zosilnela, ale jeho pohľad bol upriamený len na Crabba a výlučne na neho. „Neopovažuj sa hovoriť o mojom otcovi...“ začal, ale prestal, keď hrozivo zdvihol prútik.

„Čo chceš urobiť Draco, há?“ zasmial sa Crabbe, „nedokázal si zabiť ani Dumbledora! Budeš mať šťastie, ak...“ Ale Malfoy švihol prútikom drsnejšie, než by kedy Goyle predpokladal. Okamžite Crabba odtrhlo od zeme, prútik mu vyletel z ruky. Crabbovo telo odletelo ku kmeňu stromu, do ktorého ostro narazilo. Ale Draco bojovne dýchal, hruď sa mu zdvíhala a klesala súčasne z rozhorčenia a úzkosti. Na chvíľu tam Crabbe mlčky sedel, takmer príliš omráčený, aby pohol jediným svalom. Zažmurkal, ohromený, dotkol sa úst a cítil, ako mu kvapká krv z jeho teraz čerstvo roztrhnutej pery. Potom sa hrabal dopredu. Nemal prútik, ale okamžite našiel lopatu. „Ty čubčí syn!“ vykríkol, švihol lopatou pred sebou a len tesne minul pri tom to dievča.

Ale jeho švih mieril dobre. Prvé švihnutie lopatou po vzduchu dopadlo na Dracov bok plnou silou. Napriek tomu sa Malfoyovi podarilo vrhnúť sa dopredu, ignorujúc Goyla po svojom boku, ktorý kričal, aby sa prestali biť. Ale Crabbe aj Malfoy boli príliš pohltení svojím hnevom. Malfoy opäť zdvihol prútik, ale jeho rana minula Crabbovo telo len o niekoľko centimetrov. Zdalo sa však, že posledné slovo v tomto súboji má Crabbe. Zdvihol svoje mäsité ruky, švihol kovovou lopatou tmavou oblohou a jej koniec tvrdo narazil do boku Malfoyovej hlavy.

Dracovo telo sa nepopierateľne prevalilo dopredu. Pád jeho štíhlej postavy prišiel takmer príliš okamžite, bezvládne pristál vedľa dievčaťa a krajom jeho blonďavej hlavy sa tiahla nová stopa karmínovej krvi. Crabbeho plecia sa namáhavo dvíhali a klesali, jeho obrys sa v nočnej tme tiež dvíhal a klesal. Keď sa tá tmavá scéna vzďaľovala, počul, ako Goyle vykríkol, a zdržal sa len chvíľu, aby videl, ako sa Goyle sklátil vedľa svojho priateľa. A Draco cítil, ako naňho opäť dolieha nápor, to intenzívne vyťahovanie zo strašne blednúcej spomienky.

Malfoyove oči sa otvorili s prudkým závanom hrôzy. Z pľúc sa mu vyvalil vzduch, akoby strávil hodiny pod vodou. Miestnosť okolo neho bola tmavá a čierna a krútiaci pocit v podbrušku jeho strašne malátneho žalúdka práve začínal ustupovať. Prudko zažmurkal do tmy, prehol sa dopredu a pevne sa chytil za brucho. Ale boli na ňom nové ruky a Gallerovej hlas stále dokola opakoval: „Draco, Draco! Prosím, si v poriadku! Si v poriadku, prosím!“

Mala pravdu. Späť v Gallerovej slabo osvetlenej kancelárii Draco videl, že chvíľa, ktorú prežil, bola len spomienkou, momentom z minulosti, ktorý mu už nemôže ublížiť. Hoci jeho dych sa nezmiernil a telo sa neprestalo triasť. Gallerovej ruky po celý čas uhládzali Dracovi vlasy. Zdvihla prútik zo zeme a švihla ním, aby mu privolala pohár s čistou vodou. Urobila rýchly výpad na tú vznášajúcu sa vec a prosebne mu ho podala smerom k Malfoyovi, hoci Draco si nápoj nevzal.

„Si v poriadku,“ povedala mu znova a sledovala, ako sa mu spomaľuje hrudník. Jeho hyperaktívne dýchanie Gallerovú až nadmieru znervózňovalo.

Malfoy však prehltol, oči mal sklovité od sĺz. „Necítim sa dobre,“ povedal jej.

„To je normálne,“ ubezpečila ho Elaine a vyzerala zdesene, keď sa Malfoy zodvihol z pohovky. Rukami si pohrával s kravatou a tvár mal červenú. „Draco, prosím ťa, nemal by si...“

Hoci Malfoy ju nevyhnutne strácal. Myšlienkami bol skôr inde a jediné, na čo dokázal myslieť, bol Vincent Crabbe. Vincent Crabbe, chlapec, s ktorým vyrastal, chlapec, ktorého poznal celý život. Vincent Crabbe, ktorý držal v ruke mohutnú lopatu a stískal mŕtve dievča s hnijúcou a bledou tvárou. Čo sa im stalo? Čo sa to vtedy stalo?

„Musím ísť,“ povedal žene, prudko zamieril k svojmu kabátu a prehodil si ho cez plecia. Otriasol sa a vo vrecku nahmatal vysielačku, pripomienku záchrannej plachty, ktorú mal vždy poruke.

Gallerová sa tvárila vyčerpane, ale už sa spamätala. „Prosím vás, Draco,“ prosila, „dajte si trochu vody. Trochu si oddýchnite. Nemali by ste tak rýchlo vstávať a chodiť!“ Nemohla však povedať nič, čo by zmenilo Malfoyovo odhodlanie. Potkýnal sa okolo nej, chabo jej poďakoval za schôdzku a sľúbil, že sa vráti. Napriek tomu sa nepokojne chytil dverí a vypotácal sa z jej ordinácie, ruky opäť položil na vysielačku a s úprimným zúfalstvom rýchlo stlačil gombík reproduktora.

A napriek pripomienke spomienok, ktoré kedysi prežil, sa vypotácal z budovy a pokúsil sa zabudnúť.

136672