Preklady fanfiction Harryho Pottera

Len pre našu zábavu a poučenie.

Harry Potter a Proroctví tří

Kapitola č.5. Pevnosť

Harry Potter a Proroctví tří
Vložené: Jimmi - 05.01. 2022 Téma: Harry Potter a Proroctví tří
tigy nám napísal:

Harry Potter a Proroctví tří 

Autorka: Barb LP

Banner: solace

Všetky tri časti preložila Tigy


Pôvodne zverejnené 1.7.2012

Pozor, nie je možné otvoriť v novom okne, musíte sa vrátiť späť.

Autorská poznámka: Citát je zo strany č. 9 knihy Hrady a pevnosti  Robina S. Ogginsa (copyright 2000, 1995) z vydavateľstva Friedman/Fairfax. Dožičila som si trochu voľnosti pri narábaní s jednou pamiatkou na ostrove Bute. Chata Ascog neleží na pozemkoch zámku Ascog, ale na pozemkoch Ascog House, veľkého panského domu v blízkosti mesta Ascog, na východnom pobreží ostrova (a nie pri jazere). Chatu som presťahovala z dôvodu lepšieho prístupu k domu rodiny Blackovcov. Ruiny zámku Ascog v skutočnosti ležia na severozápadnom brehu jazera Ascog (niekedy nazývaného aj jazero Asgog).



Harry Potter a Proroctvo troch

Kapitola piata

Pevnosť

Hrady, v širšom význame, sa dajú vysledovať späť až do dávnej histórie. Slovo hrad je odvodené z latinského castrum, opevneného vojenského tábora, zvyčajne obklopeného palisádami a priekopou. Avšak, najčastejšie je hrad spájaný so stredovekom a je prísnejšie definovaný ako opevnené sídlo obývané šľachticom. Hrad, ak je vypracovaný do detailov, môže byť tým, čo sa obvykle nazýva palác; na druhej strane, hrad môže byť aj jednoduchý, opevnený panský dom. Hrad je v postate kombináciou vojenskej a domáckej architektúry – miesto, kde jeho vlastník môže nájsť ochranu pred svojimi nepriateľmi.

--Robin S. Oggins, Hrady a pevnosti

„Spomínam si na všetko.“

Ginny klesla na kolená vedľa Harryho a objala sestru rukami. Maggie sa stále chvela v triaške a oblieval ju studený pot. Nakoniec sa k nej zosunul aj Ron a keď jej položil ruku na hlavu, zavrel oči.

Šššššš....“ povedal jej nežne. Akoby do nej z Rona pozvoľna prúdil pokoj a on sa jej stále potichu prihováral, hoci Harry nepočul, čo hovorí. Jeho hlas znel Magginým ušiam ako upokojujúci šelest. Oči mala zatvorené a celú svoju pozornosť venovala svojmu najmladšiemu bratovi. Čoskoro sa prestala triasť a Ron s Ginny jej pomohli presunúť sa do veľkého, pohodlného kresla, pričom oni sa usadili na operadlá. Katie privolala pre Maggie pohybom ruky pohár studenej vody.

Pohár si od nej s nevraživým pohľadom vzala Ginny a podala ho sestre, ktorá ho smädno vypila. Harry pri pohľade nadol zistil, že ešte stále drží Ronov prútik. Podal mu ho späť a on mu na oplátku kývol. Harry sa cítil strašne; Ron mal plné právo byť naňho naštvaný, on však len pokojne hladil sestrine vlasy, stále sa jej prihovárajúc tichým, jemným tónom, ako matka upokojujúca strápené dieťa.

Maggie nakoniec Harrymu pozrela do očí. „Ďakujem,“ povedala roztrasene. „Do...donútil si ma spomenúť si...“

Harry preglgol. „To je..to je to, v čo som dúfal. Ale neočakával som...že budeš takto reagovať. Bol som naozaj hlupák...“

„Vraj hlupák!“ Katie znenazdajky vybuchla. „To je ten najslabší výraz. Ako do pekla si vôbec vedel o existencii toho kúzla, Harry? Je to Temná mágia! Ja o ňom síce viem z istého nezávislého výskumu, ktorý som robila, ale určite nie je zahrnuté ani v osnovách Obrany proti čiernej mágii pre siedmy ročník!“ Na moment vyzerala byť z neho trochu vystrašená.

Harry zťažka prehltol. „Viem o ňom, pretože...pretože ho niekto na mňa použil. Minulý rok, keď som chcel prejsť cez bariéru na nástupišti deväť a trištvrte ...“

Ron doširoka roztvoril oči. „Tak preto si bol taký čudný, keď si sa dostal do vlaku!“

„Áano...preto. Ale na tom teraz nezáleží. Chcem tým len povedať...viem, že je to čierna mágia, ale kúzlo som rýchlo zrušil. Bola to len teória, že toto je ten spôsob, akým únosca konal, napriek tomu som nemal...“

„Nie!“ Maggie zrazu vykríkla. „Nie,“ povedala už tichšie. „Som... som veľmi rada, že si to spravil. Toto je presne to, čo sa vtedy stalo. Ako som vravela, kráčali sme snovým svetom, kde sa nik nehýbal, nebol tam dokonca ani len náznak vetríka...“

Harryho to znepokojilo. „Ako dlho vás asi držal pod tým kúzlom?“

Potriasla hlavou. „Neviem. Prečo?“

Preglgol. Bola už aj tak dosť vystrašená. Asi bude lepšie, keď jej teraz nepovie o tienistej stránke tohto kúzla.

„A...ale nič, len pokračuj.“

„On, nútil nás kráčať. Mňa a moju sestru,“ povedala Maggie potichu. „Moja sestra...“ Zdalo sa, akoby s niečím v duchu zápasila.

„Annie,“ pripomenula jej Ginny jemne.

„Annie! Áno. Volala sa Annie, mala deväť rokov a jej najobľúbenejšia sladkosť bola Droobleova Najlepšia Nafukovacia Žuvačka! Spomínam si!“ Maggie sa zoširoka usmiala a Ginny na ňu pozrela tak nežne, že jej Harry odpustil každý nepriateľský pohľad, ktorý kedy vyslala Katiným smerom. 

„A..naši bratia Bill a Charlie nás vzali hrať sa do parku v našej dedinke. Dedinke...Vydrí Svätý Dráb! Mama zatiaľ...ona sa zatiaľ starala o našich malých bračekov...“

„Percyho a dvojčatá, Freda a Georgea,“ povedal Ron.

„Správne! Správne...“ zmĺkla Maggie, vyzeralo to, akoby sa znovu sústredila. „Kráčali sme nekonečne dlho a keď sme boli unavené, hladné a smädné, vošiel do obchodu, vzal nejaké ovocie a dal nám ho, aby sme ho zjedli. Pomaranče a hrozno, boli šťavnaté.“ Oči sa jej doširoka otvorili. „Prišli sme...do Exeteru. Zobral nás do nemocnice, zaviedol do izby s dvomi posteľami a...a...

Áno?“ vydýchol Harry.

„A odvtedy bolo pre mňa všetko úplne nové. Môj starý život jednoducho zmizol. Až dodnes som mala pocit, že úplne prvá vec, na ktorú si vo svojom živote pamätám, bola, že som sa zobudila na  nemocničnej posteli so zatiahnutými záclonami a potom na matrónu, ktorá mi prišla odmerať teplotu a doniesla mi jedlo. Povedala mi, že som šťastné dievča; že všetci ostatní z mojej rodiny zahynuli pri dopravnej nehode. Vravela, že sa volám Margaret a vyzerá to tak, že nemám iných žijúcich príbuzných, takže keď sa zotavím, pôjdem žiť do detského domova, alebo do pestúnskej rodiny, pokiaľ by ma niekto nechcel adoptovať.“

„Každú noc som zaspávala s plačom. Míňal sa deň za dňom a ja som si stále na nič zo svojho predchádzajúceho života nespomínala. Doktori nevedeli, čo s tým. Tvrdili, že je to psychologický problém, pretože fyzicky mi nič nie je.“

„Keď som bola v nemocnici už dva týždne, prišiel sa na mňa pozrieť starší pár. Žena mala červené vlasy, trochu tmavšie ako moje a muž bol hnedovlasý a mal milý úsmev. Keď ma zbadala, zvolala: „Vyzerá úplne ako Valerie!“ a muž mi vysvetlil, že to bola ich dcéra, ktorá zomrela. Vypytovala som sa na ňu a oni vyzerali šťastní, že o dcére môžu hovoriť. Chvíľu sme sa rozprávali. Nakoniec som sa ich spýtala, prečo prišli. Povedali mi, že počuli, že je tu malé dievča, ktoré stratilo celú svoju rodinu a potrebuje novú.  Opýtala som sa ich, či by som sa mohla stať ich dcérou. Boli veľmi milí a ja som bola veľmi vystrašená. Mala som len sedem rokov a jediné, čo som chcela, bolo mať znovu mamičku, ktorá by ma chodila v noci prikrývať. Keby som si pamätala svoju rodinu, asi by som túžila iba po nich, avšak tam, kde mali byť spomienky, bola iba obrovská prázdnota. Nič. Vôbec nič.

„Doktori to so mnou už vzdali. Žiaden z nich ma nevedel donútiť spomenúť si na to, kde som žila, kam som chodila do školy alebo na čokoľvek. O týždeň neskôr som šla domov s tou milou dvojicou, ktorá ma bola navštíviť. Po určitom čase som sa oficiálne stala Maggie Doughertyovou, dcérou pána a pani Doughertyových z Appleby Magna.

Harry znova preglgol. „ A...kedy si zistila, že si čarodejnica?“

Maggie sa zamyslela. „Vlastne, začala som robiť zvláštne veci zanedlho potom, ako som prišla domov so svojou novou mamou a ockom. No, vlastne to začalo už v nemocnici, tým, že som videla aury ľudí. Doktori si mysleli, že mám poškodený mozog...“

„Počkaj!“ Povedal Harry. „Vráťme sa ešte naspäť... k tomu, čo vás uniesol. Ako vyzeral?

Zvraštila obočie. „Mal veľmi mätúcu auru. Pochmúrnu, mútne zelenú. Ako jeho rozporuplné emócie. Ale vtedy som nevedela, že to je to, čo jeho aura vyjadruje. Nič som o tom nevedela. On...on nebol veľmi veľký...či skôr, vysoký, povedala by som. Mal trochu zaguľatené brucho. Nosil dlhý kabát. Nevyzeral veľmi starý. Bol dospelý, ale nie tridsať či až štyridsaťročný, alebo niečo podobné...“

„Možno...devätnásť - dvadsaťročný?“ Znepokojený Harry cítil, ako sa mu v mysli začína formovať podozrenie.

Maggie vyzerala zamyslená. „Ťažko povedať. Mala som sedem; nevedela som veľmi dobre posúdiť tieto veci. Každý, kto vyzeral dosť starý pre Rokfort, bol pre mňa dospelý.  Oh! Počkať! Spomínam si na Rokfort! Myslím...spomínam si, že Bill a Charlie tam chodili a aj ja som sa tam veľmi tešila... A ja...spomínam si, že som chodila do školy! Na zelenom autobuse, ktorý sa objavoval a mizol...“

Harry sa usmial. „Správne! Chodila si do dedinskej školy v Rokville...“

„...kde som sa učila latinčinu a matematiku a...možno preto sa mi zdala latinčina taká ľahká, keď som prišla žiť sem...“

Harry pokrčil ramenami. „Muselo to uniknúť zabúdaciemu kúzlu, alebo niečo podobné. Aj keď „uniknúť“ asi nie je úplne najsprávnejší výraz...“

„Nie, Harry,“ povedala Katie. „Myslím si, že je. Premýšľaj nad tým – ľudia, ktorí sú prekliati zabúdacím kúzlom predsa nezabúdajú hovoriť po anglicky, všakže? Kúzlo neovplyvňuje ich jazykové centrá. Latinčina by mala byť taktiež v jazykovom centre a preto si Maggie stále pamätala, čo sa predtým naučila.“

„Mama s ockom sa nazdávali, že moji rodičia museli byť učiteľmi klasických vied, keďže som v siedmych rokoch tak dobre ovládala latinčinu. Aspoň to mi vždy vravievali. Myslím, že to je dôvod, prečo teraz, keď som vyrástla, robím to isté. Pretože som sa snažila určitým spôsobom priblížiť k svojim skutočným rodičom. Pravdaže, moja mama a ocko – myslím tých, čo som poznala – boli tiež učitelia, takže im to ani trochu nevadilo.“

Potom Ginny s Ronom začali Maggie opisovať ich dom, zvláštne nástenné hodiny, ktoré majú  v Brlohu, dorozumievanie sa prostredníctvom kozubu, cestovanie hop-šup práškom a vrhanie záhradnými trpaslíkmi cez plot, hranie metlobalu...

„Už to slovo nikto predtým spomenul - metlobal. Vravela som síce, že si pamätám na všetko, ale myslela som tým najmä únos. Niektoré detaily môjho starého života sú mi stále dosť nejasné. Čo preboha je ten metlobal?“

Toto poskytlo Ronovi perfektnú zámienku, aby sa mohol začať s detailným popisom hry a jeho obľúbených stratégií ako triafača...

„Chceš mi tým povedať,“ prerušila ho Maggie, „že vy ľudkovia vážne lietate na metliach? Nežartuješ? Znamená to, že keby som sem z kuchyne priniesla metlu, dokázal by si na nej lietať po izbe?“

„To určite nie,“ vložil sa do rozhovoru Draco Malfoy – metly boli jednou z jeho najobľúbenejších tém. „Na poriadnu metlu na lietanie musí byť najskôr použité množstvo zaklínadiel.  Základné lietajúce kúzlo; pravdaže brzdiace kúzlo, aby si vedela zastaviť; kúzla na zmenu smeru, vznášanie, zrýchľovanie, spomaľovanie – pričom žiadne z nich by nereagovalo na muklov. Ďalej je tam problém s odpružením...“

„Ach, áno, domnievam sa, že obyčajné metly by boli pre mužov dosť, hm, nepohodlné...“

„A práve na to slúži pružiace kúzlo. Taktiež je dôležitý tvar rúčky. Tie stariny, na ktorých nás učili lietať v prvom ročníku mali úplne rovné rúčky – teda, ak sa vôbec dajú nazvať rovnými pri tom množstve uzlov – ale správna pretekárska metla má teraz na rúčke mierne zakrivenie, takže si pri jej držaní nezničíš chrbát neustálym zohýbaním.“

Maggie bezradne pokrútila hlavou. „O tomto všetkom som nemala ani poňatia!“ Ohromená si odpila ešte trochu vody.

Rozprávali sa celé dopoludnie, potom zašli do veľkej slnečnej kuchyne spraviť si sendviče, ktoré zjedli vonku na terase, kam sa dalo dostať cez zimnú záhradu.

Po chvíli, počas ktorej zamyslene žula sendvič, Maggie vzhliadla. „Pamätám si ešte niečo. Ja som vlastne už v Rokforte bola. Šli sme tam na metlobalový zápas. Hral môj brat – náš brat – Charlie.“

„Bol to najlepší stíhač, akého kedy Rokfort videl, až kým sa neobjavil Harry!“ Pochválil ho Ron, až sa Harry začervenal. Draco si niečo zašomral. „Ale no tak, Malfoy. Harry sa stal najmladším hráčom metlobalu za posledné storočie a ty by si sa nemohol minulý rok deliť o metlobalový pohár spolu s Chrabromilom, keby to Harry naschvál neuhral na remízu.“ Blonďák však vyzeral stále trochu rozladený.

Keď neskôr popíjali čaj v obývačke, Maggie sa znovu začala Rona vypytovať. „Ešte nikdy som nevidela takú auru, ako máš ty. Vyzerá skôr ako tá, čo vyžaruje zo zvierat, než ako tá ľudská, okrem toho, že je ohraničená čiernou farbou. Čo si mi ešte nepovedal?“ Potom sa otočila k Harrymu. „A prečo máš ty až dve aury?“

„Och,“ prihlásila sa o slovo Ginny. „ To asi preto, že Harry je animágus.“ Harry síce vedel, že to nie je ten dôvod, ale nehádal sa. Akokoľvek, nedošlo mu, že nie všetci, čo sú v izbe, o jeho schopnostiach vedia.

Katie vypadol z rúk tanier. „Čože?“ Otočila sa k Harrymu. „Viem, že sme spolu chodili len krátko, Harry, ale mám pocit, akoby som ťa vôbec nepoznala. Ako si len mohol? Myslím tým, sem tam použiť nejaké kúzlo je jedna vec, veď asi každý si to vyskúšal skôr, ako mal na to vek, ale ako si mohol úplne odignorovať zákony a stať sa nelegálne animágusom?“

„Nie je ním nelegálne,“ oznámila jej Ginny potmehúdsky. „Trénoval to s McGonagallovou a má povolenie zaregistrovať sa na Ministerstve až po skončení siedmeho ročníka.“

„Je to pravda,“ povedal Harry Katie. „Naozaj mám povolený odklad.“

Maggie pokrútila hlavou. „Zadržte. Obávam sa, že som úplne mimo. Čo preboha je ten animágus?“

Ron kývol na Harryho. „Harry vie zmeniť svoju ľudskú podobu na zviera. Konkrétne na zlatého grifona.“

„Na zlatého čo?“

„Zlatého grifona,“ povedal Harry, sledujúc ohromenie na Magginej aj Katinej tvári. „Dobre, viete predsa, čo je to grifon, či nie?“

„Kríženec leva a orla.“

„Tak je. A vieme tiež, že hipogrif je kríženec koňa a grifona, správne?“

„Správne. Ale čo...“

„No, zlatý grifon je kríženec grifona a ďalšieho leva, čiže je to trojštvrtinový lev. Vlastne, väčšinu času vyzerá ako obyčajný starý lev, až kým neroztiahne krídla.“

„Okrídlený lev!“ vykríkla Maggie, oči doširoka roztvorené. „Čiže, ty sa nielenže dokážeš premeniť na zviera, vieš sa dokonca zmeniť na mýtické zviera, na niečo, čo neexistuje?“

Pokojne na ňu hladeli. „Och, pravdaže existuje,“ povedala Katie.

Maggie zdvihla jedno obočie. „Áno, správne. Isteže existujú skutoční grifoni a hipogrify a okrídlené levy...“

„...a nezabudni na draky,“ potmehúdsky podotkol Draco Malfoy.

Zmĺkla a uprene sa na nich zahľadela. „Myslíte to vážne. Vy to myslíte úplne vážne!“

„Existuje množstvo čarovných tvorov,“  povedal Ron. „Charlie študuje draky v Rumunsku. Bill kedysi pracoval pre pobočku Gringott banky v Káhire a všetci jeho šéfovia boli škriatkovia. Používame sovy na doručovanie pošty a...Harry má hada s Videním.“

Maggie sa otočila späť k Harrymu. „Čože máš?“

„No,“ začal Harry vysvetľovať, „vlastne všetky hady majú dar Videnia. V závislosti od svojej veľkosti ním môže had obsiahnuť väčšie či menšie množstvo času a priestoru. Avšak väčšina ľudí o tom nevie, pretože nie sú Parseláni...“

„Nie sú čo?

Harry si pomaly rozopol košeľu a vytiahol Sandy. „Ľudmi, čo rozumejú hadiemu jazyku a hovoria ním.“ Podržal Sandy tak, aby ju Maggie mohla dobre vidieť. „Sandy, pozdrav svoju kolegyňu vešticu,“ zasyčal na ňu. Usmial sa, pozorujúc Maggiinu reakciu.

„Ahoj, kolegyňa veštica,“ zasyčala Sandy ochotne.

„Hovorí ahoj,“ oznámil Harry všetkým.

„Aha...a my máme jednoducho veriť, že všetko toto syčanie...“

„Ver mi,“ prerušila ju Katie. „Je to skutočne tak. Varovala Harryho, keď sa k nám chystal vojsť môj otec.“ Následne sa prudko zapýrila. Malfoy nazdvihol obočie a významne sa pozrel na Harryho, ktorý sa na neho zamračil. Otočil sa k Ronovi, ktorému skoro spadla sánka.

„Dobre teda,“ povedala Maggie, sediac s prekríženými rukami. Počas tých hodín, čo spolu strávili, sa postupne čoraz viac vyrovnávala s myšlienkou na magický svet. „Tak sa na to pozrime.“

„Čože?“ spýtal sa Harry zmätene.

„Tá vec s animágusom. Daj sa do toho. Ako ti mám uveriť, keď som to ani nevidela...“

Harryho laby jemne pristáli na perzskom koberci. Maggin hlas prerástol do výkriku pri pohľade na žltohnedého, zelenookého leva, ktorý stál pred ňou. Pomaly rozprestrel svoje krídla, trochu odstúpiac, aby nezhodil niektorú z čačiek, ktoré pravdepodobne v priebehu rokov prirástli Doughertyovcom k srdcu.

„On je...on je...“ koktala Maggie, keď sa Harry zmenil späť a posadil sa. Potrebovala ďalší glg vody. „Dokážu to všetky čarodejnice a čarodejníci?“

„Nie, väčšina ľudí premenu na animágusa nezvládne,“ vysvetlila Katie. „Z jedného dôvodu, a to, že ide o bezprútikové zaklínadlo. Avšak existujú dočasné transfiguračné kúzla, ktoré sa dajú robiť s prútikom, ak si dostatočne pokročilá v mágii.

Ron si odfrkol. „Pamätáš si, ako Krum pokašľal to kúzlo pri druhej úlohe turnaja?“ spýtal sa Harryho.

Maggie sa zamračila. „Čože?“

„Konali sa čarodejnícke preteky, takzvaný Trojčarodejnícky turnaj. Ja som bol jedným zo šampiónov. Iný šampión sa sčasti premenil na žraloka, aby sa mohol ponoriť do jazera pri škole...“ Harry sťažka preglgol, keď sa mu v mysli znovu premietol obraz Viktora Kruma a vystrašenej Čcho, kľačiacej pri jeho tele...

„Nie je to až také zlé ako rozštiepiť sa pri premiestňovaní, ale premeniť sa na zviera iba z polovice naozaj nie je dobrý nápad, pretože premena späť na človeka môže byť vážny problém,“ vysvetľovala Katie, čím však spôsobila, že následne museli Maggie oboznámiť s tým, čo je to premiestňovanie a rozštiepenie, spolu s názornými ukážkami Katie a Draca, ktorí sa niekoľkokrát premiestnili z jedného rohu miestnosti do druhého a späť.

Potom sa Maggie znovu spýtala na Ronovu auru, keďže stále nedostala odpoveď. Ron sa chvíľu ošíval, ale nakoniec z neho vypadlo:

„Som vlkolak.“

Zízala naňho.

„Vlkolak?“

Ron prikývol.

„Spln, zavíjanie, premieňanie sa na krvilačnú beštiu – skrátka vlkolak.“

Maggie sa pozrela na ostatných. Harry sa snažil zachovať si kamenný výraz, nakoľko to len bolo možné. Všimol si, že ostatní sa o to pokúšajú tiež.

„Predpokladám, že by bolo odo mňa príliš trúfalé dúfať, že sa mi o chvíľku začnete posmievať, aká som naivná, keď som vám uverila, že môj brat je vlkolak?“ nevzdávala sa Maggie nádeje. Pozreli jeden na druhého. Prehltla. „Ehm...a toto je v našej rodine bežné?“ spýtala sa nervózne.

„Och, pravdaže nie,“ uistila ju Ginny. „To iba Ron. Bol uhryznutý len nedávno.“

Ron hľadel na zem, neochotný stretnúť sa s pohľadom svojej staršej sestry. Maggie ho chytila pod bradou a donútila ho pozrieť sa jej do očí. „Si v poriadku?“ spýtala sa s úprimnými obavami.

Ron prikývol. „Mohol som zomrieť. Vlastne viacerí z nás mohli, ale Harry sa zmenil na grifona a odohnal vlka ďalej do lesa. Bolo to neďaleko školy, v zakázanom lese.“

Maggie pokrčila obočie. „Teraz si spomínam, ako Bill vravel, že tam tiež raz bol...rozprával sa s...“ pozrela na nich s zoširoka otvorenými očami, „s kentaurom?“

„Áno,“ prisvedčil Harry. „V tom lese je veľa kentaurov. Neradi sa miešajú medzi ľudí. A sú tam aj jednorožce. A možno aj smrtochvat, hoci dúfam, že ho mrazivé počasie tohtoročnej zimy zahubilo. Je to totiž tropické zviera.“ Pozrel sa na Ginny, ktorá sa pri zmienke o smrtochvatovi hlboko začervenala.

„Asi ani nechcem vedieť, čo to ten smrtochvat vlastne je. Takže...môj malý braček je vlkolak. Tak to je asi dobre, že dnes v noci nie je spln, však?“

„Nuž, to je pravda. Okrem toho, týždeň pred splnom pijem protivlkolačí elixír. Majster elixírov z našej školy ho pripravuje pre mňa a profesora Lupina. Myslím, Remusa. Už viac nie je našim profesorom.“

„Takže on je tiež vlkolak?“

„Áno, je,“ priznal Ron váhavo. „Vlastne to on ma pohrýzol.“

„Čože?“

„To je dlhý príbeh...“ pokračoval Ron a v skratke jej ho vyrozprával, vynechávajúc také časti, ktoré by jeho novonájdenú sestru pravdepodobne iba zmiatli.

A takto ďalej pokračovali v rozhovore. Obloha vonku pomaly stmavla a cez otvorené okná bolo zo záhrady počuť cvrčkov. Ginny si zoširoka zívla, nasledovaná Ronom a Harrym.

„No, mali by sme sa asi pobrať,“ povedal Harry, vstávajúc. „Všetci sa sem môžeme ráno vrátiť...“

„Och, nie!“ vykríkla Ginny, objímajúc sestru. „Ja ešte nechcem ísť preč!“

Maggie jej objatie opätovala. „Tak potom prečo tu nezostaneš na noc? Mám veľkú posteľ, sestersky sa o ňu podelíme a celú noc môžeme klebetiť,“ usmiala sa na Ginny a Harry si spomenul, že presne toto si Ginny vždy priala v jeho druhom živote, v ktorom bola vydatá.

„V poriadku,“ povedal pomaly Ron. „Ale...nenašlo by sa tu miesto pre nás všetkých?“

„Hmm...v izbe mojich rodičov je práve teraz dosť veľký neporiadok. Chcela som ju vymaľovať, kým budú na dovolenke, ako prekvapenie. Dnes som v tom plánovala pokračovať, ale vy ste mi samozrejme prichystali na prácu niečo oveľa zaujímavejšie,“ usmiala sa Maggie. „Nábytok je popresúvaný, matrace sú opreté v chodbe na poschodí a všetko je pozakrývané plachtami. Bohužiaľ nemáme hosťovskú izbu a z druhej spálne je moja kancelária. Ale sú tam dve pohovky.“

„Akurát, že my sme štyria,“ poukázal Ron. Potom sa pozrel na Katie. „Nevedela by si s tým niečo spraviť, Katie? Niečo podobné, ako si spravila v hostinci?“

„Vlastne,“ ozval sa Harry, „ja tu na noc zostávať nemusím. Môžem ísť naspäť do hostinca. Ron, ty s Ginny zostaňte a ja s Katie a Dracom sa vrátime ráno.“

„Ak zostáva Ginny, zostávam aj ja,“ zatiahol Draco. „Spať na jednej pohovke mi nevadí.“

Ron naňho zavrčal. „Ginny bude spať v izbe s mojou sestrou, Malfoy...“

„Dobre, takže obe pohovky sú už obsadené,“ povedala Katie, aby zabránila ďalšej hádke. „A Harry potrebuje aby ho niekto zaviezol späť do hostinca, takže myslím, že to je to, čo teraz spravíme.“ Náhle vyzerala dosť znepokojená ich odchodom.

Maggie nenechala Harryho odísť bez objatia a zvučného bozku na líce. „Príďte zavčasu, na raňajky. Verte mi, nechceli by ste jesť to jedlo z hostinca. Je to najhoršie jedlo v Leicestershire.“

Zasmial sa. „V poriadku. Prídeme.“

Spolu s Katie sa odviezli späť do hostinca a vyšli po schodoch do izby. Teraz, keď boli v izbe iba sami dvaja, Harry sa náhle začal cítiť trochu rozpačito.

„Ehm... prečo sa nejdeš prezliecť prvá?“ zámerne vyzval Katie, aby sa šla prezliecť do malej kúpelne. Prikývla a vzala si so sebou malú kôpku šiat. Harry sa rýchlo vyzliekol do spodkov, vliezol do postele, o ktorú sa minulej noci delil s Ronom, pretočil sa a snažil sa predstierať spánok.

Keď Katie vyšla z kúpeľne, mala oblečenú podobnú nočnú košeľu ako minulú noc, nie príliš dlhú, s tenkými ramienkami, avšak tentokrát bola tyrkysovo modrá. Harry ju kradmo pozoroval cez závoj mihalníc, potom rýchlo privrel oči, keď sa k nemu otočila.

„Harry?“

Zvažoval, či má predstierať aj zachrápanie.

„Harry, ty simulant. Iba som ti chcela zaželať dobrú noc.“ Cítil, že podišla bližšie a keď otvoril oči, bola priamo nad ním. Sklonila sa a krátko obtrela svoje pery o jeho. Potom sa odtiahla a šla späť do svojej postele. Harry preglgol, sledujúc, ako sa jej látka nočnej košele obtiera o telo.

„Brú noc,“ pridusene šepol, keď zhasínala svetlo.

* * * * *

Od hrude až ku kolenám  sa k nemu tislo známe teplo. Ruku mal položenú ruku okolo toho tepla – svoju ľavú ruku, pričom sa zľahka dotýkala hladkého materiálu, ktorý zakrýval pevné, hrejivé telo, dvíhajúce sa a klesajúce v pomalom, pravidelnom rytme. Otvoriac oči, uvidel spleť lesklých hnedých vlasov a nahé plece s tyrkysovým ramienkom. Kedy prišla Katie ku mne do postele?

Harry si nebol istý, ako dlho zízal na to nahé rameno, keď zrazu podľahol nutkaniu pritisnúť svoje pery na tú jemnú, opálenú pokožku, ochutnávajúc ju jazykom. Cítil, ako Katie stuhla, potom sa s jemným zachvením znova oprela o jeho telo, pričom jej unikol slabý povzdych. Mimoriadna pozornosť, ktorú neustále venoval jej plecu, dotyk jeho pier a jazyka na jej nahej pokožke ju donútili prerývane dýchať – už viac nedokázala pasívne ležať. Pretočila sa naňho, sťaby v horizontálnom tanci, jej ústa na jeho, jej telo nedočkavo pritisnuté k jeho telu a on ju ovinul rukami, vítajúc ju, vítajúc to nečakané vzrušenie, ten oheň. Pohybovali sa, akoby sa na tom boli dohodli, v tichom porozumení. Nespomínal si, ako sa zbavili oblečenia, predpokladal, že použila kúzlo. Otočil ju na chrbát a obdivujúc ju, dokazoval svoj obdiv rukami a ústami, pohladeniami a bozkami, experimentoval a zisťoval, ktoré pohyby ju donútia vydať tie najzaujímavejšie zvuky...

Keď ich telá nakoniec splynuli a ona sa k nemu tisla, akoby na tom závisel jej život, z pier jej nečakane unikol jemný povzdych: „Je to už tak dávno...“, keď sa usiloval zaplniť prázdnotu v nich oboch. Pre neho to až tak dávno nebolo, kvôli Hermione, avšak na druhú stranu sa mu zdalo, že je to večnosť, čo boli s Ginny v metlobalovej šatni...

Keď potom vedľa seba ležali, ich telá spotené, no ukojené vášňou, Harry sa cítil pokoj, aký už dávno nezažil, jednou rukou nežne prechádzajúc po Katinom stehne. Obaja vedeli presne ako na tom sú, bez zbytočného sebaklamu. Akoby mali nevyslovenú dohodu o tom, prečo spravili to, čo práve spravili, ani jednému to neublížilo, ani nemal navrch nad tým druhým, že ani jeden z nich to nepoužije ako zbraň, či prostriedok k citovému vydieraniu. Obaja vedeli, že ten druhý myslí, aspoň trochu, na niekoho iného a bolo to v poriadku. Keď už ľudia mali nejakého partnera, premýšlal Harry, môžu vôbec byť potom s niekým v posteli naozaj sami? Vždy tam budú duchovia a niekedy, pomyslel si, strašidlá. Spomenul si na Zloducha a musel sa zasmiať. Katie sa naňho usmiala, pohľad na jej úsmev sa rýchlo stal jedným z jeho najobľúbenejších.

„Čo ti je smiešne?“ ticho sa ho spýtala, prechádzajúc mu prstom po hrudi. Ležala na chrbte a on vedľa nej, s hlavou opretou o svoju pravu ruku.

„Myslel som na Zloducha.“

Tiež sa zasmiala. „Och, tak to je presne to, čo chce každá žena počuť potom, ako sa s ňou muž pomiloval!“

Harry sa znovu zasmial. „Ja len...myslel som na to, že väčšina ľudí má pri sebe duchov, keď sú v posteli a pravdepodobne ich majú viacej ako my...no a potom som si spomenul na strašidlá...“

Katie sa usmiala a položila mu prst na pery, aby ho zastavila. „Chápem.“ Otočila sa a zblízka na neho pozerala, nosmi sa takmer dotýkajúc. „Naša minulosť z nás robí to, čím sme. Sme výsledkom svojej minulosti. A sú veci, ktoré by asi každý vo svojej minulosti chcel zmeniť...“

„Ja nie,“ povedal Harry rýchlo, spomenúc si na desivý svet, ktorý vytvoril zmenou minulosti. Chýbala mu mama a Jamie, a dokonca aj jeho bratia, ale vedel, že to tak bolo správne. V jeho živote bolo množstvo prekážok a problémov, ale prinajmenšom sa aspoň vynárali prirodzene, nezapríčinené ľudmi, cestujúcimi v čase, ktorí si myslia že vedia, čo je najlepšie. (Avšak nikdy by neľutoval použiť Časovrat na záchranu Siriusa.)

„Vôbec nič by si nechcel zmeniť?“

Harry pomyslel na Cedrica a Dudleyho. Povedať to znovu bolo tentokrát ťažšie, ale aj tak to urobil. „Vôbec nič.“ Tým, že zachránil svoju mamu vedel, že smrť jedného človeka môže zmeniť svet. A takisto aj jeho záchrana. „Vôbec nič,“ povedal znovu. „Dokonca ani to, keď som hovoril hlúposti alebo keď som sa cítil trápne – vtedy bolo to nepríjemné, ale na niečo to bolo dobré. Poučíš sa z toho. Nebudeš viac vravieť podobné hlúposti, naučíš sa, ako sa lepšie správať v určitých situáciách. Je to všetko proces učenia. Nie sme posudzovaní podľa toho, ako sme sa správali v minulosti, ale ako sa správame práve teraz, za päť minút a za ďalších päť minút. To je to, na čom záleží. Minulosť je minulosťou a čo sa stalo, stalo sa.“

Katie sa uškrnula. „Niekedy zabúdam, že si mladší ako ja, Harry. Vyzerá to, že si sa doteraz naučil viac, ako niektorí ľudia pochopia za celý svoj život.“

Nuž, pomyslel si Harry ľútostivo, vlastne čas od svojich pätnástich mesiacov do šestnástich rokov som prežil dvakrát, takže v skutočnosti mám už cez tridsať, keď nad tým tak uvažujem... Ale to nemohol povedať. Bol toto ten dôvod, prečo sa počas týchto dní cítil tak staro? Mal v hlave spomienky na dva životy a čiastočne, aj vo svojej mysľomise. Mal dvakrát toľko skúseností, z ktorých sa mohol poučiť, ako jeho rovesníci. To na ňom muselo zanechať nejakú stopu....

„Žil som v komore pod schodmi desať rokov,“ povedal vecne, snažiac sa nevyvolávať súcit. „Mal som more času na to, aby som si vymýšľal veci, predstavoval si iný život...a aj som to robil.“ Nebola to úplná lož. Počas tých dlhých rokov v komore pod schodmi si často predstavoval, aký by mohol byť jeho život, keby jeho rodičia ešte žili. Avšak to nebolo to, čo teraz Katie opisoval. „Predstavoval som si život s mojou mamou a otcom, sestrou a dvomi mladšími bratmi, a všetci sme žili vo veľkom dome a cez leto sme chodievali na pobrežie, do parkov a do cirkusu...“ povedal, vykresľujúc obrázok svojej rodiny zo svojho druhého života, ako bežia po pláži a špliechajú sa vodou. Pamätal si, ako šli všetci do kúzelníckeho cirkusu, keď mal šesť rokov, ako mu bolo zle zo všetkých tých sladkostí a na svoju mamu, ktorá ho potom uložila do postele s teplým uterákom priloženým na hlavu, spievajúc mu a zisťujúc sa, či sa nemal príliš zle a na seba, ako jej hovorí Nie, bol to najlepší deň môjho života...

Katie sa na neho neprestávala usmievať. „Harry Potter, vieš o tom, že si úžasný?“

Chvíľu jej hľadel do očí, vidiac v nich svoj odraz a potom prekonal tú krátku vzdialenosť medzi ich ústami a nežne ju pobozkal. Pomaly sa zvalil na chrbát a pritiahol si ju na seba. Už takmer zabudol, aký je to úžasný pocit, keď sa k nemu celou svojou dĺžkou pritisne druhé nahé telo...

Prerušil ich bozk a pozrel sa na Katie, jemne jej zastrčiac vlasy za uši, aby jej nepadali do tváre. „Aj ty si úžasná, Katie Bellová.“ Neodpovedala mu slovami, ale znova ho pobozkala, potom presunula ústa nižšie, na jeho krk a ešte nižšie, na jeho hruď a....

Keď sa neskôr sa znovu ocitli v objatí ako dve do seba zapadajúce lyžičky, v polohe, ktorá to vlastne všetko začala, Harry cez oboch pretiahol prikrývku, zatiaľ čo si Katie zložila hlavu na vankúš a vydala spokojný povzdych, keď ju znovu objal okolo pása, tentoraz s rukou pritisnutou na jej hladké brucho, namiesto chladnej látky jej nočnej košele. Zavrel oči, vdychujúc vôňu Katiných vlasov a pokožky, vysielajúc ďakovnú modlitbu osudu, ktorý mu umožnil tento aspoň dočasný únik od chaosu a neistoty.

**** 

„Bol tam len jeden kľúč.“

„Fajn, tak prečo ho tu nenechali?“

„Pretože ho potrebovali, aby sa dostali do svojej izby.“

„Tak prečo ste ty alebo Katie nevykúzlili jeho kópiu? Máte na to predsa vek, Harry alebo ja by sme to nemohli urobiť.“

„No jasne, teraz sa ti to ľahko hovorí, ale nepočula som, že by ťa to bolo napadlo včera, predtým, než odišli.“

„Nechaj ju na pokoji, Weasley. Ani teba to nenapadlo. Nikoho z nás. Vrátane Pottera, tvojho hrdinu.“

„Ak si dobre spomínam, Malfoy, vtedy v lese ti zachránil ten tvoj úbohý zadok, keď si bol natoľko hlúpy, že si tam vybral sám. Alebo si už zabudol, že mu vďačíš za život?“

„Tak už dosť, vy dvaja! Isteže je Draco vďačný Harrymu za to, že mu zachránil život.“ Odmlčala sa. „Daj mu pokoj!“ dodala Ginny so zvláštnym zachvením v hlase.

Ron si nahlas povzdychol. „No tak si pohnime. Maggie nás čaká v aute. Povedali sme jej, že si len vezmeme nejaké čisté šaty, zobudíme Harryho a Katie a hneď budeme vonku. Bude si myslieť, že nás zhltla veľká diera.“

Čierna diera,“ opravila ho Ginny. „Nikdy si nebol veľmi dobrý v astronómii, však?“

„OK, tak prekliata čierna diera. Už si šťastná?“

Katie sa otočila a uškrnula sa na Harryho, ktorý sedel na posteli a počúval rozhovor odohrávajúci sa na chodbe pred ich izbou. „Dobre, že nás zobudili,“ zašepkala mu. „Mali by sme si švihnúť, kým sa niekto z nich rozhodne...“

Alohomora!“

Dvere sa rozleteli práve keď si Katie veľmi prezieravo pritiahla prikrývku vyššie, takže ňou bola úplne zakrytá. Draco Malfoy stál vo dverách  s prútikom v ruke; rýchlo si ho zasunul do rukáva košele (Harry znenazdajky napadlo, že má puzdro priamo nad temným znamením) a prešiel cez izbu k svojmu batohu, ktorý bol stále položený na pohovke.

Vôbec na nich nepozrel, zatiaľ čo sa preberal svojim šatstvom, hľadajúc niečo na oblečenie. „Ránko, Potter. Ránko Bellová. Dobre ste sa pomilovali?“ spýtal sa nedbalo, kým zatváral batoh.

Ginny a Ron stáli ešte stále vo dverách.  Ron prihlúplo s ústami dokorán a Ginny...

Harry túžil zaliezť pod skalu, alebo do Ronovej „veľkej diery“. Chcel byť hocikde inde, len nie tu, s Ginny, ktorá vyzerala akoby ju práve dorazil. Stavím sa, že si myslí, že nie som o nič lepší, ako Draco Malfoy. A zrazu sa naozaj necítil obzvlášť morálne lepší ako ten mravný stroskotanec, jej priateľ. Cítil sa hrozne. Pamätal si na list, ktorý mu Ginny napísala, keď sa o nich objavil prvý z článkov Daisy Furuncle. Verila mu, že on a Katie sú len priatelia...

Priatelia, ktorí sa práve v hodinke pred úsvitom pomilovali.

Dvakrát.

„Mohli by ste si vy traja vziať, po čo ste prišli a odísť? Chcela by som sa ísť osprchovať,“ povedala Katie s (pomyslel si Harry) náznakom pobavenia v hlase. Ona si myslí, že je to zábavné, došlo mu.

Mafloy stál konča ich postele držiac v rukách pár čistých šiat a uskŕňal sa. „Nenechaj sa mnou zdržiavať.“ Harrymu bolo jasné, že dúfa v podobný pohľad, aký sa mu naskytol už predtým, keď sa Hermiona neúmyselne posadila nahá na posteli v Deravom kotlíku.

Ginnina tvár bola uzavretá. Nepozrela sa na Harryho ani na Katie. V ostrom kontraste s tým, aké nepriateľské pohľady venovala Katie včera, teraz prešla k svojmu batohu a vytiahla nejaké šaty s prázdnym, takmer ľahostajným výrazom, akoby úplne vypla svoje emócie a jej tvár nebola schopná vyjadrovať žiadne pocity. Vyzerala, že sa urputne snaží nemať žiadne pocity.

Vybehla von na chodbu hneď ako ako našla to, čo chcela. Harry mal pocit, že Ron s Dracom trochu otáľajú s odchodom. „Vypadnite!“ vyštekol podráždene. „Oblečieme sa a zídeme sa u Maggie.“

Draco napokon odišiel, potom, ako sa veľavravne pozrel na Katine telo zahalené v prikrývke. Ron zaváhal pri dverách. „Stáva sa to pomaly zvykom, no nie?“ skonštatoval so zdvihnutým obočím predtým, ako zavrel dvere. Harry sa hodil späť na posteľ  a zastonajúc si pritisol vankúš na tvár.

„Čo tým myslel?“ Chcela vedieť Katie a odsunula mu vankúš z tváre.

Harry sa zahľadel na prasknutú maľovku na strope a vysvetlil Katie, čo sa stalo na konci piateho ročníka, keď Ginny, Draco a Ron vošli do jeho izby v Deravom kotlíku a našli ho v posteli s Hermionou.

Katie sa zrútila na posteľ vedľa Harryho, hystericky sa smejúc. „Ty si robíš srandu! Tí istí traja ľudia ťa už niekedy predtým našli s nahým dievčaťom v izbe hostinca?“

Harry zavrel oči a pokrútil hlavou. „Nerobím si srandu.“

Stále sa smejúc, Katie sa pretočila a oprela sa hruďou o Harryho, tvárou blízko jeho. „Myslíš, že sú ešte stále vonku pred dverami? Neposkytneme im niečo, čo by si mohli vypočuť?“ Spýtala sa uličnícky.

Harry sa neochotne posadil, pokúšal sa nepozerať na jej telo a pravdaže zlyhal. „Nie! Nechcem im poskytnúť nič, čo by si mohli vypočuť...“

Znovu sa zasmiala a odhodila prikrývku, konečne vstávajúc z postele. „Ach, s tebou nie je žiadna zábava.“ Definitívne vzdal snahu nepozerať sa na jej pružné drobné telo.

„Myslel som si, že len pred chvíľočkou si bola toho názoru, že som dosť zábavný...“

Venovala mu šibalský úsmev a zmizla v kúpeľni. Znovu sa pozrel na strop, spomenul si na Ginninu uzavretú tvár a snažil sa nahovoriť si, že je mu to jedno. Ale v tej istej chvíli vedel, že sa mu to nepodarí.

****

Potom, ako sa osprchovali a obliekli, odviezli sa na ulicu Highgrove. Keď tam dorazili, začuli hlasy zo záhrady, takže prešli po chodníku okolo domu a našli Rona, jeho sestry a Draca raňajkovať na terase. Maggie vyskočila, keď ich zbadala.

„Och, tu ste! Prepáčte, že sme nečakali, ale je tu toho ešte kopec. Dáte si vajíčka? Opekané paradajky? A sú tu aj tieto chutné klobásky, ktoré som kúpila pred pár dňami...“

Sadli si medzi ostatných k stolu, bez toho, aby zachytili kohokoľvek pohľad. Maggie vyzerá veselo, pomyslel si Harry. Možno jej to ešte nepovedali. Vtom sa na nich šibalsky pozrela a v očiach jej zaiskrilo.

„Pochopila som, že vy dvaja ste si celkom dobre povzbudili apetít...“

Harry cítil, že jeho tvár začína horieť. Vedľa neho sa Katie pokúšala nesmiať; pod stolom si naschvál obtrela koleno o jeho, tým si bol istý. Bola oveľa odvážnejšia ako Hermiona, zistil (čo vysvetľuje, ako je možné, že sa spolu práve vyspali). Pravdaže, bola staršia a už mala predtým vážnejší vzťah. Spomenul si ako sa smiala, keď jej vravel o debakli v Deravom kotlíku. Cítil, ako mu myklo kútikmi úst v úsmeve, pri pohľade späť to naozaj bolo zábavné. Isteže, Hermiona bola veľmi zahanbená. A Malfoy ju často trápil tým, že jej to pripomínal (akoby to už aj tak dosť nepreháňal svojimi „nevinnými“ vtípkami). Ale s odstupom času...

„Netvár sa ako neviniatko, Potter,“ zahlásil Draco, keď si dolieval pomarančový džús a pozrel pri tom na Katie s povytiahnutým obočím. Harry videl, že mu Katie, aj keď trochu zamračene, ale smelo opláca pohľad. Nemala v úmysle nechať sa zastrašiť pohľadom Draca Malfoya. Slizolin netušil, že sa pokúša vyhrať nad aurorkou v zácviku. Len tak ďalej, Malfoy, pomyslel si Harry. Uvidíš ako ťa dostane.

„Čo budeme dneska robiť?“ spýtala sa Maggie s očakávaním, keď upratali po raňajkách. Katie, Draco a Ron ju v kuchyni zabávali tým, že donútili riad lietať navôkol a sám sa poumývať. Draco s tým mal menej praxe ako ostatní, takže musel znovu pozliepať zopár pohárov, ale aj tým bola Maggie ohúrená.

„Dokázala by som to aj ja?“ spýtala sa s bázňou, sledujúc kúsky skla, ako sa zlietajú dokopy.

„No...“ povedal Harry neochotne, mysliac na svoju tetu. „Nebola si poriadne vyškolená. A taktiež máme predpisy o tom, že muklovia nesmú vidieť, ako čarujeme...“

Maggie prikývla. „To dáva zmysel. Keď som mala asi desať rokov, naučila som sa trochu viac sa kontrolovať. Naozaj som nemala rada tie smiešne pohľady a zložité otázky po nejakej veci, čo som urobila. Nechcela som to o nič viac, než bolo nevyhnutné.“

„Ale môžeš sa to naučiť,“ povedala jej Ginny, zatiaľ čo dávala nejaké jedlo do chladničky. „A musíme sem dostať mamu a ocka, aby ťa videli! Ron čaká, kedy sa jeho sova, Kuvičok vrabčí, vráti späť. Napísal im. Dúfajme...“

Ako na zavolanie, malá rozrušená sova začala narážať do okna nad drezom. „Kvik!“ vykríkol Ron a utekal cez zimnú záhradu na terasu, odkiaľ sa vrátil s drobným vtáčikom ktorého krídla sa trepotali, akoby bol sivou, zmätenou Zlatonkou.

„Och!“ zvolala Maggie. „No nie je to tá najroztomilejšia vec?“ Ron jej ukazoval Kvika, kým mu Ginny z tenkej nohy odviazala list. Roztvorila pergamen a prečítala si ho, usmiala sa a pozrela na sestru.

„Budú tu okolo jedenástej!“

„Jedenástej? Ako by sa sem dostali tak rýchlo?“

Ginny pokrčila plecami. „Premiestnia sa. Je to takmer okamžité. Videla si predsa Draca a Katie...“

„Áno, ale..to bolo len cez izbu a späť. Dokážu sa premiestniť do Appleby Magna z..z...?“

„Z Brlohu. Je to na okraji Vydrieho Svätého Drábu.“

Maggie sa posadila ku kuchynskému stolu, krútiac hlavou. „Ja len, všetko je tak...“

Znenazdajky, s dvomi krátkymi pop! sa v zimnej záhrade objavili Artur a Molly Weasleyovci, obaja s nohami v črepníku s palmou. Ginny ich zbadala cez francúzske okná vedúce z kuchyne do zimnej záhrady.

„Mami! Ocko! Ste tu skoro! A ste, uhm...je to niečo podobné ako byť rozštiepení?“

Molly vyzerala, že sa cíti dosť nepohodlne. „Nie úplne drahá, ale je to tak trochu nepríjemné. Momentík...“

Zrazu zmizla a znovu sa objavila na dláždenej podlahe vedľa palmy. V topánkach mala množstvo hliny, ktorej sa zbavila tak, že ju vysypala späť do črepníka. Kým to robila, jej manžel sa tiež odmiestnil z kvetináča, kde pôvodne pristál a objavil sa už na dlažbe. Usmial sa na všetkých dookola.

„Výborne. Tak sme tu! Takže...Ron. Prečo si chcel, aby sme sem prišli...?“

Náhle sa zarazil, keď zbadal Maggie, ktorá, so slzami v očiach, pomaly vstávala hľadiac na svojho otca prvýkrát po sedemnástich rokoch.

Ocko?“ spýtala sa tenkým hláskom, zdalo sa, akoby mala znovu sedem rokov. Obaja sa pohli, aby prekonali vzdialenosť, ktorá ich delila a Harryho začalo dráždiť v nose a pichať v očiach, keď sa tí dvaja objímali kývajúc sa tam a späť. Molly Weasleyová stále ešte stála tam, kde sa objavila a neveriacky sa pozerala na svojho manžela a dlho stratenú dcéru.  

„Je to...?“ zašepkala, vyzerajúc skoro vystrašene.

Otec pozrel na Maggie. „Annie?“ spýtal sa dojatým hlasom. „Alebo...Peggy?“

Maggie sa odvrátila od otca, ktorý teraz, prvýkrát odkedy ho Harry poznal, otvorene plakal. „Mami,“ zamrmlala a sklonila sa, aby nežne objala svoju drobnú matku. Znovu sa narovnala sa a láskyplne na ňu pozrela. „Vlastne, som Maggie. Som Maggie už pomerne dlho.“

Jej mama prikývla, uplakaná a vyťahovala papierové vreckovky, aby sa upravila. „Chápem,“ povedala. „D...dostala si meno po mojej sestre, Meg. Nazdávala som sa, že je to dosť podobné meno. Keď bola malá, volali sme ju Meggie...“

Maggie sa usmiala cez slzy. „Priatelia ma niekedy volajú Mags, ak to pomôže. Ale moji rodičia to nikdy nemali radi.“ V hrôze si ústa prikryla rukou. „Myslím tým....“

Molly položila ruku na jej. „Netráp sa tým, drahá. Som im veľmi vďačná, že sa o teba tak dobre starali.“ So slzami v očiach sa žiarivo sa usmiala na dcéru, keď sa k sestre postavili z oboch strán Ginny a Ron a spolu hľadeli na rodičov.

„Prekvapenie!“ zvolal Ron, usmievajúc sa.

„Ach, ty...“ začala jeho mama. „Nemohol si povedať...“

„Veď vy ste ani len nevedeli, že ja viem,“ povedal Ron a tentoraz ani neznel roztrpčene z toho, že jeho rodičia neboli tí, od ktorých sa dozvedel o svojich sestrách. „Keby som bol niečo povedal, čudovali by ste sa, ako to, že o tom viem...“

„Áno, áno. Tak dobre!“ povedal jeho otec. „Ja som hlavne zvedavý na to, ako ste ju našli.“

„V skrátenej verzii – našli ju Harry, Draco a Hermiona,“ povedala Ginny. „Tú dlhšiu verziu vám môžeme...“

Zrazu sa totiž Molly vrhla na Harryho a vzápätí na Draca, kým Artur obom potriasal rukami a potľapkával ich po chrbte. Draco mierne zružovel a aj Harry cítil, že mu znovu začína horieť tvár. „Kde je Hermiona?“ spýtala sa Molly a zmätene sa rozhliadala okolo.

Ronove uši neočakávane očerveneli. „Nemohla prísť,“ povedal. „Iné povinnosti.“ Harry sa zamračil. Bola k nemu Hermiona úprimná, keď mu vravela, prečo s nimi nemôže ísť? Ron vyzeral, akoby vedel niečo, čo on nie. Na druhej strane – ona a Ron boli pravdepodobne na najlepšej ceste dať sa dohromady. Ak chcú mať svoje tajomstvá, nemal by im to zazlievať. On a Hermiona mali tiež tajnosti pred Ronom, keď sa spolu vídavali.

Všetci prešli do obývačky a strávili zvyšok dňa vysvetľovaním, ako našli Maggie a ako sa jej vrátili späť spomienky. Keď však Artur Weasley počul o zaklínadle Tempus fugit, Katina reakcia vyzerala oproti tej jeho skoro mierne.

„Harry!“ vykríkol nahnevane – bolo to vlastne po prvýkrát, čo si Harry pamätal, žeby Ginnin a Ronov otec namieril svoju zlosť výhradne na neho. Vždy bol k nemu nesmierne láskavý. „Ako si to len mohol spraviť? Nikdy by som si nepomyslel, že ty, zo všetkých ľudí práve ty, by si sa zapodieval čiernou mágiou...“

„Mohli by ste to, ľudia, prestať hovoriť?“ spýtala sa zrazu Ginny. Všetci zmĺkli a upreli na ňu pohľady. „Harry je predsa vrátil späť pamäť. A mal teóriu o tom, ako bola unesená, ktorá dávala zmysel. A keby nezistil jej meno, nikdy by sme neprišli na to, že ju máme začať hľadať ako Maggie. Povedal, že to bol Voldemort, kto na neho v septembri použil toto zaklínadlo. Tak sa o ňom dozvedel. Nikdy by ho nepoužil na niečo zlé. Je to Harry.“ Odmlčala sa, lapajúc po dychu. Harry sa, dosť šokovaný, stretol s jej pohľadom. Myslel si, že ho nenávidí. Nepozrela sa na neho odvtedy, ako ich našli spolu s Katie v posteli v hostinci. Ona ho odmietala, dokonca aj keď vtedy, keď ju zachránil pred Smrtochvatom, hoci bola chvíľu v pokušení a vášnivo ho bozkávala. Taktiež mu opätovala bozk, keď sa mu podarilo napraviť časové línie a uľavilo sa mu, že ju našiel živú. Teraz nevedel, čo si má myslieť. Odrazu to bolo, akoby boli v izbe len oni dvaja.

„Ehm...áno.“ Dracov tichý súhlas s jeho priateľkou znel zvláštne a neohrabane. „Myslím tým...poznám čiernu mágiu. Môj otec...dobre, povedzme, že som videl veci, ktoré som asi vidieť nemal, ale nepôjdem do detailov. Prinajmenšom toto bol ten najlepší dôvod na použitie čiernej mágie, aký som kedy videl. Myslím, použiť ju na nápravu niečoho, čo sama spôsobila. Nechcete na neho vážne nakričať za to, že pomohol Vašej dcére vrátiť späť pamäť, alebo áno?“

Harry musel uznať...urobilo to na neho dojem. Nielenže sa Draco Malfoy postavil otcovi svojej priateľky, ktorý, ako sa vždy obával, ho nemal veľmi v láske, on dokonca zároveň bránil Harryho! Harry bol takmer v pokušení uštipnúť sa, či sa mu to nesníva, keď si k nemu prisadla Molly, objala ho okolo pliec a pritiahla si ho do náručia.

„Nechaj ho na pokoji, Artur. Mal dobré úmysly, všakže, Harry?“

Harrym trhlo pri požití tejto frázy, kedže si spomenul na kúzlo Tempus bonae voluntatis. „É..áno. J...ja som len chcel...“

„Bill a Charlie!“ zvolala náhle Molly a vyskočila na nohy.

„Čo?“ spýtal sa Ron zmätene.

„Musíme im to povedať! Oh, budú z toho celí preč...“

Maggie sa zamračila. „Teraz si prajem, aby som nebola začala s tým maľovaním. Nevidím spôsob, ako ubytovať viac hostí a v hostinci...“

„Och!“ povedal odrazu Harry, aby jej zabránil prezradiť, že kým o jednu izbu sa cez noc delili až piati, v druhej boli iba oni dvaja s Katie. „Ehm, myslím...dnes je tridsiateho, však? Asi by sme mali dnes odcestovať, aby sme sa dozajtra dostali na Ascog!“ 

„Na Ascog?“ spýtala sa zmätená Maggie. Harry a Ron jej striedavo začali vysvetľovať, že zajta má Harry narodeniny a jeho krstný otec pre neho pripravuje na zámku Ascog veľkú narodeninovú párty.

„Och, dočerta!“ rozmrzene povedala Maggie. „Nechcem sa ešte rozlúčiť s bratom a sestrou, ale nechcem ani, aby ste zmeškali oslavu...“

„Tak poďte všetci!“ zvolal Harry. Na moment zaváhal – Ascog sa mal stať jeho domovom, ale zatiaľ ním nebol. Má vôbec právo pozývať tam ďalších ľudí? „Chcem tým povedať, som si istý, že Siriusovi by to nevadilo. Si Ginnina a Ronova sestra, „ kývol smerom k Maggie, „a vy ste ich rodičia,“ dodal, kývnuc na Wesleyovcov. „Určite vás nepošle preč. A potom môžete použiť jeden z krbov na zámku, aby ste zavolali Billovi a Charliemu, dvojičkám a Percymu...“

Počas toho, ako sa zabávali a smiali a plánovali cestu na zámok Ascog, sa Harry znovu pozrel na Ginny a ona sa pozrela naspäť na neho. Sedela vedľa Draca, ktorý ju ochraniteľsky objal rukou a kývol hlavou na Harryho. Ten mu pokývnutie vrátil. Obaja ho bránili. Ako sa v tom mal vyznať? Ginnine správanie počas tejto cesty bolo pre neho úplnou záhadou. Rozhodol sa, že si s ňou musí pohovoriť, keď prídu do Škótska. Alebo aj skôr.

****

Rozhodlo sa, že Meggie odvezie vo svojom aute rodičov a Rona, kým Ginny s Dracom a Harrym pôjdu Katiným autom. Keďže Katie a Harry už mali plán cesty premyslený skôr, ako opustili Surrey, Maggie ich bude nasledovať.

Tentoraz Draco Malfoy nemal žiadne námietky proti tomu, aby sedel na zadnom sedadle, keď nešoféroval, lebo nechcel nechať sedieť vzadu so svojou priateľkou Harryho. Harry uprene sledoval cestu a pokúšal sa ignorovať zvuky zo zadného sedadla. Draco a Ginny si tam šepkali navzájom.

Draco! Pozor na ruky. Nie sme tu sami...“

„Dobre, dobre...Predpokladám, že nemôžeme byť ako oni...“

Harry sa chcel otočiť a spýtať sa, Čo to malo znamenať? Ale to by musel pripustiť, že načúval, čiže niečo, o čom si Draco Malfoy myslel, že je na to až príliš dobrý. Odchádzali okolo druhej, potom, ako sa naobedovali. Zo Kamennej ulice zabočili na Maeshamskú cestu a po pár minútach sa dostali na cestu M42. Asi za štvrťhodinu boli na ceste M6, po ktorej museli, žiaľ, ísť ešte ďalších dvesto míľ. Po viac ako troch hodinách jazdy, predtým, ako sa dostali na A74, Katie konečne zastavila, stonajúc. Šoférovala dvakrát tak dlho ako ona či Draco predtým na ceste do Leicestershiru a keď zastavila auto, začala krúžiť hlavou a preťahovať si svaly na rukách.

Harry sa natiahol a položil jej ruky na plecia. „Som prekvapený, že si vydržala tak dlho,“ povedal a začal jej hniesť stuhnuté svaly.

„Keď budem šoférovať tri hodiny, aj ja od teba dostanem masáž?“ zatiahol Draco zo zadného sedadla.

„Ak budeš chcieť,“ odpovedal mu Harry, ani nemrknúc. Katie sa začala zadúšať od smiechu a Harry sa pridal, videl však, že ani Ginny ani Draco sa nesmejú. Znovu pozrel na Ginny, avšak tá iba zazerala na Katie.

Vymenili sa, takže Draco bol za volantom a Ginny vedľa neho, Katie a Harry sedeli vzadu. Znovu sa vydali na cestu, s Magginým autom v závese. Harry sa čudoval, ako to zvláda, keďže nemala nikoho, kto by ju za volantom vystriedal, lebo ani jej rodičia ani Ron nemali vodičský preukaz. Musel sa pozrieť ešte raz, keď zbadal Artura Wesleyho za volantom dcérinho auta. On predsa nemá vodičák...či áno? Potom si Harry spomenul na Ford Anglia. Ok, riadil ho do Londýna, keď ich viezol na vlak do školy...Aj tak však dúfal, že ich nikto nezastaví a nebude si pýtať jeho vodičský preukaz.

Bolo už pol šiestej. Harry začínal byť hladný. Keďže mu Katie naznačila, že by mohol pokračovať v masírovaní jej krku a chrbta, tak to aj robil, aby tak odpútal svoju pozornosť od prázdneho žalúdka. V jednej chvíli sa jeho oči stretli v spätnom zrkadle s Ginninými. Nedokázal odtrhnúť svoj zrak a tak pokračoval v hnetení Katiných pliec pozerajúc do Ginniných očí...až kým Katie náhle nevykríkla, „Au!“

„Ach...prepáč. Čo sa stalo?“

„Ja len...myslím, že už stačilo. Začína ma to bolieť viac, ako keď si s tým začal.

„Prepáč...“

Náhle sa Draco rozosmial. „Och, som rada, že považuješ moju bolesť za tak zábavnú,“ povedala Katie šibalsky.

„To nie preto. Iba som si predstavil, že by si to povedala Potterovi, keď ste boli spolu v posteli...“

„Trhni si!“ odvrkol mu Harry okamžite, mrzutý, keď videl, že aj Katie sa smeje. Pozrela sa na neho veselo.

„Prepáč,“ zašepkala mu. Potom sa naklonila bližšie k jeho uchu a povedala potichu, „Nikdy by som ti to v posteli nepovedala. A máš úžasné ruky, vieš...“

Cítil jej teplý dych na svojom uchu a keď znovu zachytil pohľad Ginniných očí v zrkadle, previnilo sa začervenal. Katie sa uvoľnila, uložila sa na zadnom sedadle a položila si hlavu na Harryho stehno. Harry sa posunul tak, že namiesto za Dracom sedel za Ginny, takže už nevidel jej oči v zrkadle.

Asi po hodine, odkedy vyšli na A74-ku, museli zísť na M74. Sandy niečo zasyčala a Harry zaúpel. Skvelé, pomyslel si, budem musieť stráviť ešte viac času v tomto prekliatom aute...

„Pred nami je dopravná zápcha,“ informoval ostatných otupene.

„Ako do pekla to môžeš vedieť?“ spýtal sa Draco.

„Sandy.“

To bolo všetko, čo k tomu musel povedať. A naozaj, čoskoro potom, ako vošli na M74-ku, všetko doprava zastavila. Namiesto polhodinky, ktorú na tejto ceste mali stráviť, to vyzeralo na minimálne dvojnásobok. Katie pokojne spala opretá o Harryho nohu a Draco netrpezlivo bubnoval prstami po volante auta.

„Do pekla! Keby som tak mohol preletieť autom ponad tento chaos...“

„Iste, ale nemôžeš. Videli by to muklovia. Čo sa vlastne deje?“ spýtal sa ho Harry. Sandy sa nezmienila o príčine dopravnej zápchy.

„Netuším. Možno nehoda. Nič nevidím. A nemám prekliateho hada s Videním.“

„Prejav trochu rešpektu! Koniec koncov, had je symbolom tvojej fakulty. Ona teba neuráža.“

„Hoci by som mohla a dosť dôkladne“ podotkla Sandy hodvábnym hlasom spod Harryho rukáva. Rozosmialo ho to a Draco sa otočil, aby na neho zagánil, očividne bojujúc s pokušením spýtať sa, čo také Sandy povedala.

Harry skontroloval cez zadné okno, či sú Maggie, Ron a Weasleyovci stále za nimi; vyzerali, že berú dopravnú situáciu s nadhľadom, živo sa spolu rozprávali, gestikulovali a smiali sa...

Otočil sa späť a povzdychol si. Takýmto spôsobom sa do svojho nového domova nedostane nikdy...

Nakoniec sa im podarilo zísť na M73-ku a čoskoro potom na cestu M8. Tesne po siedmej dorazili do Skelmorlie, na Hlavnú ulicu, kde sa znovu vystriedali za volantom. Bol pred nimi posledný kúsok cesty, do zálivu Wemyss, odkiaľ sa mali trajektom preplaviť na ostrov Bute.

Keď dorazili do prístavu, bolo sedem štyridsať a závora bola dole, takže ďalšie autá sa už na trajekt dostať nemohli. Katie zlostne udrela do volantu. „Dočerta! Toto je posledný trajekt! Teraz budeme musieť čakať do zajtra rána!“

Harry tomu nechcel veriť. „Nie, nebudeme,“ povedal stručne, vystúpil z auta a prešiel dozadu ku Katinmu autu. Zaklopkal na okno Artura Weasleyho, ktorý ho stiahol a pozrel so zvedavosťou na Harryho.

„Čo sa deje, Harry?“ usmial sa naňho.

„Vyzerá to tak, že zmeškáme posledný dnešný trajekt, ak niečo neurobíte,“ naliehavo mu povedal Harry. Prikývol, potom diskrétne vytiahol prútik. Harry sa vrátil do Katinho auta a o minútku neskôr sa závora zdvihla a obom autám umožnila vojsť na loď. Zaplatili poplatok a keď bolo o autá postarané, všetci ôsmi vyšli hore na palubu pokochať sa scenériou a nadýchať sa morského vzduchu. Harry venoval pánu Weasleymu spiklenecký úsmev.

„Ďakujem. Je mi ľúto, že som to spravil, ale...no dobre, nie je mi to naozaj ľúto. Len som nemohol čakať ešte jeden deň, kým...“

„To je v poriadku, Harry,“ povedal pán Weasley, potľapkajúc ho po pleci. „Úplne to chápem. Som rád, že som pomohol.“

Trvalo zhruba pol hodiny, kým sa dostali do prístavu v Rothesay a čoskoro boli prichystaní vyviezť autá z trajektu znovu na suchú zem. Harry vytiahol inštrukcie, ako sa dostať k zámku, ktoré mu dal Sirius a ukázal ich Maggie.

„Och! To je to, kam ideme?“

„Správne. Môj krstný otec...“

„Ale...ale to je zrúcanina! Mám o tom knihu: Malebné zrúcaniny hradov Škótska. Nikto tam nemôže bývať. Je to len hromada sutín. Kedysi to bola opevnená citadela. Niekedy v polovici sedemnásteho storočia bola vyplienená a potom...“

„...potom tých, čo prežili, povraždili v Dunoon Pier,“ dokončil Harry, dobre poznajúc celý príbeh, pretože to bola obľúbená „krvavá“ rodinná story Luciusa Malfoya. Doslova.

„Správne. Takže ako by mohol tvoj krstný otec...“

Potmehúdsky sa usmial na ženu, ktorá len pred štyridsiatimi ôsmymi hodinami nemala ani poňatia o tom, že okrem nej má ešte niekto také schopnosti, ako má ona.

 „Jedným slovom,“ povedal, neprestávajúc sa usmievať, „mágia.“   

****

V miernom zmätku, keď znovu nasadali do áut, aby sa dostali z trajektu, Harry nakoniec skončil v Magginom aute, zatiaľ čo pani Weasleyová považovala za najpohodlnejšie usadiť sa do Katinho. Potom, znovu na suchej zemi, sa odviezli po Battery Place a zabočili na High Street. Po krátkej jazde sa dostali na Minister’s Brae a čoskoro boli na Roslin Road, ktorá viedla priamo k sverovýchodnému brehu jazera. Harry nevedel, že zámok stojí priamo na brehu. Vyzeral nádherne v západe slnka, ako tam tak pokojne stál, týčiac sa do výšky piatich poschodí a niečoho, čo vyzeralo ako strešná záhrada. Nemal veľký pôdorys, vyzeralo to, akoby jediná cesta ako zámok rozšíriť, bola pristaviť ďalšie poschodie, akoby zámok stál vo veľkomeste bez možnosti zabrať akéhokoľvek voľné miesto navôkol. Bolo zvláštne vidieť túto vysokú, osamelú stavbu z kameňa stáť na brehu stojatej vody a vôkol nej sa do všetkých smerov rozprestierať iba pustatinu, okrem cesty ktorá sa viedla popri jazere.

Ako prichádzali po prašnej ceste okolo jazera a blížili sa k zámku, Maggie stále viac a viac zamietavo krútila hlavou. „Pozrite!“ zvolala víťazoslávne, keď boli od neho asi dvadsať stôp. „Nič, len rozpadávajúce sa ruiny! Presne ako v knihe!“

Ron sa zvrtol a pozrel v panike na Harryho, potom na otca a potom zase na Maggie. „A...ale ja ho vidím. Aj ty ho vidíš, Harry?“ Harry zmätene prikývol. „A čo ty, tatko? Myslel som si, vravela si predsa, že vieš, že si čarodejnica!“ povedal sestre. Potom sa obrátil na Harryho. „Keď tak nad tým premýšľam, vlastne sme ju nevideli čarovať, však?“

Odpovedal mu otec. „Dokonca aj čarodejnice a čarodejníci môžu prepadnúť podobnej slepote, aká postihuje muklov, ak sú ich mysle uzavreté, čiže ak sa rozhodnú vidieť to čo chcú, ešte skôr, ako to naozaj uvidia.“ Jemne položil svoju ruku na Maggine rameno. „Si si istá, že to naozaj vidíš, drahá? Možno je len tvoja myseľ ovplyvnená tým, čo si počula, alebo čítala? Pozri sa znovu a uver.“

Harry sa otriasol, spomenúc si na Rodneyho Jeffriesa.

Pozrel sa nahor a uvidel Siriusa, ako im máva z jedného z horných okien. „Pozri sa do okna na štvrtom poschodí, naľavo!“ povedal Maggie. „To je môj krstný otec. Kýva nám.“

Stále sa mračila. „Nie je tam žiadne štvrté posch...“

Zrazu, premiestniac sa s tichým pop!,  sa Sirius zjavil priamo pri aute. Usmieval sa od ucha k uchu. Prekvapená Maggie zalapala po dychu. Potom sa znovu pozrela na dom.

„Už...už to vidím! To je...to je...“ nedokázala hovoriť. Harry si pomyslel, že jej to muselo pripadať, akoby sa odnikiaľ zrazu zjavila budova.

Sirius prešiel okolo auta a sklonil sa do Arturovho okienka, nedbajúc na vodičov zmätok. „Zdravím! Vyzerá to tak, že si zabudol zmieniť pár hostí navyše, Harry. Ale to nevadí. Spravíme miesto pre každého. Nasledujte ma.“ Nasmeroval ich cez akýsi prerastený živý plot k asi 30 yardov vzdialenej malej chalupe, stojacej bokom od jazera a potom sa celá stena chalupy magicky otvorila, ako elektronicky ovládané garážové dvere a vpustila obe autá dovnútra. Chalupa sa znovu zavrela a všade sa rozsvietili svetlá. Ako vystupovali z áut, Sirius postupne objímal Harryho, Rona, Ginny a dokonca aj trochu zarazeného Draca Malfoya. Predstavili ho Katie, pričom hodil na Harryho spýtavý pohľad a znovu sa pozdravil s pánom a pani Weasleyovými.

Potom uvidel Maggie. Zmätený prelietal pohľadom medzi ňou a Ginny. „Ale...ale...“ zakoktal smerom k Weaslayovcom. „Máte predsa iba jednu dcéru.“

„Vlastne,“ povedala Molly, „máme ďalšie dve dcéry okrem Ginny, ale už veľmi dlho sme o nich nič nevedeli.“ S láskou objala Maggie okolo ramien. „Teraz však, vďaka Harrymu a Dracovi ...a taktiež Hermione...máme jednu z nich zase naspäť.“

Sirius vyzeral, akoby zúrivo premýšľal a potom mu to došlo. „Och!“ zvolal. „Už si spomínam! Vy ste jedna z tých dievčatiek, ktoré zmizli...“

Maggie pozerala na Siriusa veľmi zvláštnym pohľadom. „Pravda, ale už viac nie som malé dievčatko...“ zahabkala. Harry sa zamračil. Prečo vyzerá zrazu tak nervózne?

„Nie, vidím, že naozaj nie ste,“ povedal oceňujúc Sirius a venoval jej vážny pohľad. Harryho to zarazilo, pretože Siriusa takéhoto ešte nevidel, bolo to veľmi čudné.

Zrazu, akoby sa práve prebral, Sirius tleskol dlaňami. „Dobre teda, poďte všetci za mnou! Nie je to ďaleko, ale schodištia sú trochu strmé, takže si dávajte pozor pod nohy.“

„Pozor na medzeru!“* veselo zanôtila Maggie, vyťahujúc svoju batožinu z kufra auta. Harry so Siriusom sa rozosmiali, ale ostatní na ňu pozerali, akoby sa pomiatla.

„Ehm...veď viete, tie značky. V metre....nevadí,“ s povzdychom to vzdala a nasledovala rodičov dole schodmi do prístupového tunela. Sirius ju dobehol a galantne jej zobral tašku z ruky, aby jej ju odniesol. Harry, ktorý kráčal za nimi, počul ako jej potichu vraví, „Myslím si, že to bolo vtipné...“

„Takže vy viete, čo som tým myslela?“

Prikývol a usmial sa na ňu znovu s tým zvláštnym výrazom. Tiež sa na neho usmiala a potom sa pozrela pod nohy, aby nezakopla po ceste dolu strmým schodiskom. Sirius jej ponúkol pomocnú ruku a ona sa na neho znovu usmiala.

Keď sa dostali k zámockým žalárom, Harry v blikajúcom svetle pochodní videl Rona, ako s obavami hľadí na sparťanské cely, okolo ktorých prechádzali. Čoskoro znovu stúpali po strmých, točitých kamenných schodoch, osvetlených fakľami upevnenými na oblých stenách a ocitli sa v neveľkej vstupnej hale zámku Ascog.

Harrymu pripadala skôr ako skladisko plášťov do dažďa a rôzneho iného vybavenia do nepriaznivého počasia, než ako veľkolepá vstupná sála. Hoci bol strop vysoký minimálne dvadsať stôp, nemohlo tam byť viac ako desať metrov štvorcových miesta a na tom kúsku miesta sa teraz tlačilo deväť ľudí spolu so svojou  batožinou. Točité kamenné schody stúpali na ďalšie poschodie, kým oblé steny v hale, kde stáli, boli pokryté držiakmi na rôzne typy vybavenia určeného na vonka. Harry si pomyslel, že je dobre, že je leto a nikto z nich nepotreboval plášť, pretože všetky háčiky už boli obsadené rôznymi pršiplášťami, dáždnikmi, zvrchníkmi a čarodejníckymi plášťami, šálmi a obrovskou paletou klobúkov...Harry videl okrem obvyklých čarodejníckych klobúkov aj loveckú čiapku a cylinder, takisto aj batohy, vychádzkové palice, zopár pletených košov, rybárske prúty uložené horizontálne na najvyššom rade háčikov (Harry zrátal, že tam bolo päť radov háčikov, najvyššie zhruba deväť stôp nad zemou) a, visiac na nádherne opracovanom koženom popruhu, bohato vyrezávaný zvierací roh zakončený niečím, čo vyzeralo ako masívny uzáver zo zlata. Nad radmi háčikov viselo na kamenných stenách obrovské množstvo vypreparovaných rýb. Niektoré z nich vyzerali prehistoricky.

Cez dvere, ktoré viedli preč zo vstupnej haly, videl Harry priestrannú kuchyňu s dlhým jedálenským stolom, obklopeným lavicami, na ktorých sedeli dvaja chlapci a malé dievčatko, ktorí jedli sušienky a pili niečo z pariacich sa hrnčekov. Na vzdialenejšej stene kuchyne visel gobelín so strieborným levom na tmavomodrom pozadí. Cez ďalšie, väčšie dvere bolo vidieť útulnú obývaciu izbu s mäkkými pohovkami a zopár polstrovanými lavicami rozostavenými v kruhu okolo kozuba v kúte izby. Francúzske dvere na zaoblenej stene v rohu sály viedli na nádvorie, tak isto ako okná z kuchyne a obývacej izby. Keď Harry otvoril dvere v rohu haly, našiel za nimi malé toalety a rýchlo dvere zavrel dúfajúc, že si nik nevšimol jeho zvedavosť.

Avšak v hale panoval taký chaos a hluk, že nemal pocit, žeby mu ktokoľvek venoval nejakú pozornosť a tak využil možnosť trochu viac sa poobzerať. K jednej zo stien bola pritisnutá úzka lavica, pod ktorou bolo zoradené obrovské množstvo čižiem a hore na lavici bolo taktiež zoradených niekoľko párov, spolu s rybárskymi bedrovými čižmami. Nad lavicou visel  na háku košík s rozmanitou zbierkou rukavíc a palčiakov, z ktorých ani jeden pár k sebe nepasoval, ako posúdil Harry zbežným pohľadom. Niektoré z plášťov a čižiem vo vstupnej hale boli detskej veľkosti, rovnako ako zopár menších rukavíc, ktoré videl v košíku. Postál vo dverách do kuchyne a usmieval sa na deti a tentoraz si ho aj oni všimli a opätovali mu úsmev. Vedel, že Sirius sa len nedávno zoznámil so svojimi synovcami a neterou, ale Harry si nevedel vybaviť ich mená, hoci mu ich Remus spomínal...

„Orion! Leo! Mercy!“ zvolal radostne Sirius, napochodoval do kuchynských dverí a objal Harryho okolo ramien. „Poďte sa zoznámiť so svojim novým spolubývajúcim!“

Deti už boli oblečené v pyžamách a županoch a dávali si niečo malé na zahryznutie predtým, než pôjdu do postele. Najstarší chlapec sa postavil a rázne vykročil k Harrymu. Mal tmavé vlasy aj oči a, pomyslel si Harry, Siriusov úsmev. Podal mu ruku a Harry mu ňou potriasol.

„Orion Pierson. Ako sa vo...“ začal, ale potom zbadal Harryho jazvu. Od prekvapenia otvoril dokorán ústa. „Vy ste...Ty si...“

Harry sa zasmial, otáčajúc sa k Siriusovi. „Ty si im to nepovedal?“

Sirius pokrčil plečami. „Predpokladal som, že to vedia. Povedal som im, že na konci júla k nám príde bývať môj krstný syn. Preboha živého, veď to bolo nedávno v Prorokovi! Nečítaš noviny, Rion?“

Harry na neho neveriacky hľadel. „Nikdy si nespomenul moje meno?

Siriusov najstarší synovec nechápavo pokrútil hlavou, potom sa konečne spamätal. „Nastupujem do Rokfortu v septembri. Minulý mesiac som dostal svoj list.“ Povedal vysokým altom.

Harry mu prikývol. „Takže sa prvého septembra nemusíme lúčiť. Tento rok budem prefektom.“ Zarazil sa; neznelo to ako Percy? uvažoval. Ale chlapec len prekvapene krútil hlavou a znovu vyzeral ako omámený.

„Harry Potter.....žijúci v mojom dome...“

Pristúpil k nim druhý synovec. „Hej. Nezabúdajte na mňa! Niežeby to ostatní nerobili. Som na to už zvyknutý. Som Leo Pierson. Nie, nie je to skratka pre Leonard alebo Leonardo alebo podobne. Je to len Leo. Nemám dokonca nárok ani na poriadne meno...“

Leo!“ povedal Sirius ostro, ale po chvíľke Harry videl, že sa usmieva popod fúz. Očividne to bola Leova bežná rutina – lamentácie opomínaného prostredného dieťaťa. Tak ako Orion, aj on mal tmavé vlasy a oči, ale v tvári mal ešte tú detskú baculatosť, ktorú Orion vo svojich jedenástich rokoch už stratil. Bol o niekoľko palcov nižší ako jeho brat a Harry odhadoval, že má asi deväť rokov.

Nakoniec sa spoza bratov vynorila malá sestrička. Pozerala na neho tými najnezvyčajnejšími očami, aké kedy Harry videl. Namiesto tmavých očí, ako mali jej bratia, boli jej oči také svetlé, že dúhovky takmer splývali s očnými bielkami. Mala rovnako tmavé vlasy, ako jej bratia a jamky v lícach, keď sa usmiala. Hádal, že má zhruba sedem rokov.

„Mercedes Piersonová,“ povedala jednoducho a podala mu ruku. Harry ňou zdvorilo potriasol, ešte nevidel také vážne malé dievča. „Ty budeš môj nový veľký brat? Alebo bratranec?“

Harry spýtavo pozrel na Siriusa. „Ani jedno, ani druhé, Mercy. Je mojím krstným synom a odteraz aj členom tejto domácnosti a vždy bude čestným členom Blackovskej rodiny a klanu Lamont, ale nie, nie je ani tvojím bratom, ani bratrancom.“

Skrútila pery a pozrela na Harryho hodnotiacim pohľadom, až bojoval s pokušením schúliť sa. Taký skúmavý pohľad od tak malého dieťaťa bol veľmi zvláštny. Dokonca ani to, že vo svojom druhom živote bol veľkým bratom ho na to nepripravilo. „Takže nás nebudeš komandovať?“ spýtala sa so založenými rukami.

„Ahá, takže o to ide?“ usmial sa Sirius a postrapatil jej rukou vlasy. „Žiadne vilomeniny, jasné?!“ povedal už prísnejšie. „Harry je dospelý a musíš ho počúvať tak ako nás ostatných.“ Pri pohľade na Siriusovu tvár však Harry akosi zapochyboval, že ona dbá na kohokoľvek. „Rozhodujúce slovo majú pravdaže tvoji rodičia, ale budeš poslúchať Harryho tak ako svoju Nanu alebo starého otca, či mňa alebo tetu Cass a nedáš žiadnemu dospelému dôvod sťažovať sa na tvoje správanie rodičom, je to jasné?“

Vyzerala zarazene a pokorným hlasom potichu povedala „Áno, strýko Sirius.“ Avšak Harrymu sa zazdalo, že v tých zvláštnych, svetlých očiach zazrel nezbedné iskričky. Bola tá pokora iba hraná? Bolo mu jasné, že sa pred ňou musí mať na pozore, či skôr, že si musí kryť svoj chrbát.

Chvíľu trvalo, kým vymysleli, kto kde bude spať. Hosťovskú izbu dal Sirius pánovi a pani Weasleyovým, Ron s Dracom sa zložia na pohovkách v obývacej izbe, svoju izbu prenechal Sirius Maggie a Ginny, takže on bude nocovať s Harrym a Katie sa podelí o izbu s Mercy. Okrem Rona a Draca všetci ostatní vliekli svoju batožinu hore točitým schodiskom, stonajúc od vyčerpania. Na prvom poschodí nezastavili, pretože tam boli spálne patriace Siriusovej bezdetnej najstaršej sestre a jej manželovi a Siriusovým rodičom.

Neslávne známa Cassiopea stála vo dverách svojej spálne, sledujúc neusporiadanú zbierku návštevníkov, ktorí vpadli do jej domova. Mala oblečený čarodejnícky habit, tmavo-purpurový s odleskami zafírovej modrej. Vlasy a oči mala tmavé ako Sirius, ale jej pohľad bol veľmi ostrý a kritický, postoj vznešený akoby bola nejaká talianska grófka. Po letmom a znepokojivom očnom kontakte sa Harry snažil vyhýbať jej pohľadu, keď ho Sirius za pochodu predstavoval. Prikývla, no jej odsudzujúci pohľad sa nezmenil. Keď už boli od nej dosť ďaleko, Harryho až striaslo.

Na druhej strane, Siriusovi rodičia boli veľmi milí a láskaví. Jeho otec bol perfektnou kópiou Siriusa, až na úplne biele vlasy a oči s vejárikmi vrások, keď sa usmieval – čo bolo po väčšinu času. Harry skoro prišiel o ruku, vyzeralo to, že ňou chce pán Black triasť celú noc, taký bol nadšený, že k nim Harry prišiel.

Pani Blacková mu pripomínala starú mamu, akú si vždy prial. Bola to jedna z vecí, ktorú nemal ani vo svojom druhom živote: starých rodičov. Nebola oveľa nižšia ako on a ani poznačená rokmi. Bola to pekná žena s tmavými vlasmi s jemným dotykom striebra, krásnym úsmevom, ktorý zvýrazňoval jej lícne kosti a s iskrivými modrými očami, ktoré Harrymu pripomínali Dumbledora. Vrelo ho objala, šepkajúc mu do ucha, “Som ti veľmi vďačná, že si pomohol nášmu chlapcovi vrátiť sa domov!“ Hlas mala zastretý dojatím a Harry nebol schopný jej odpovedať. Hanblivo sa na ňu usmial predtým, ako sa znova začal plahočiť nahor.

Katie zostala na druhom poschodí, kde boli izby detí. Keď ju Mercy viedla do svojej izby, Harry začul, ako jej hovorí, „Ja, na rozdiel od svojich bratov noviny čítam. Vravela si, že sa voláš Katie Bellová? Si priateľka Harryho Pottera, však?“ Katie sa s nemým POMOC obzrela cez plece na Harryho, ktorý sa na ňu uškŕňal, kým pokračoval ďalej hore schodmi. Bolo mu jasné, že od Mercy sa jej nedostane žiadneho zľutovania.

Pán a pani Weasleyovci zostali na treťom poschodí, kde bola hosťovská izba. Bývali tu aj Siriusova sestra Uršula s manželom, ktorá sa hneď začala starať o to, aby sa Weasleyovci cítili ako doma a Harry videl, aká by mohla byť Cass, keby sa niekedy obťažovala usmiať. Uršula mala tie isté jamky v lícach, ako jej dcéra, tú istú srdiečkovitú tvár. Obdarovala Harryho hrejivým objatím ako jej matka a jemu bolo jasné, že nemá nič proti tomu, že prišiel bývať do ich domu. Jej manžel bol tiež veľmi milý a Harry videl, po kom zdedila Mercy svoje zvláštne svetlé oči. Prešmykol sa popri nich dole schodmi, aby sa presvedčil, že sú deti v posteliach, zatiaľ čo návštevníci pokračovali nahor.

Harryho a Siriusove izby boli na vrchnom poschodí. Sirius si vzal nejaké šatstvo zo svojej izby a potom už ponechal sestrám Weasleyovým súkromie. Keď sa vrátil do Harryho izby, mal na tvári ten zvláštny výraz, ktorý na ňom Harry videl už aj predtým.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ho so zachmúreným obočím. Sirius na neho prekvapene pozrel.

„Čo?“ Otriasol sa na moment a potom pokračoval v pobiehaní po izbe. „Och. Som v pohode. Naozaj.“

Harry sa oceňujúco rozhliadol. Nabielo natreté steny izby bolo ešte cítiť čerstvou farbou, bola tam obrovská posteľ s nebesami z modrého zamatu a rovnakou modrou prikrývkou, veľký perzský koberec v odtieňoch modrej, zlatej a smotanovej zjemňujúci tvrdú kamennú podlahu a oproti posteli bol veľký polkruhový arkier s lavicou čalúnenou modrým zamatom pod oknom s výhľadom na nádvorie. Ďalej tam mal Harry veľkú vyrezávanú dubovú skriňu, komodu so zrkadlom a dvomi vstavanými svietnikmi, písací stôl a zopár políc na knihy. V rohu pri posteli bol malý kozub, dosť veľký na konverzáciu, ale príliš malý na transport. Harry však predtým videl, že v obývacej izbe bol kozub dosť veľký na použitie v hop-šup sieti. To je dobre, pomyslel si, aspoň nikto nemôže len tak nakráčať z ohňa do mojej spálne. Na druhej strane, hocikedy sa v ohni môže objaviť nejaká hlava a chcieť sa s ním rozprávať...nebol si istý, či je jeho kozub napojený na sieť. Ak by to tak bolo, asi by mal požiadať o odpojenie.

Potom, ako mu Sirius ukázal kúpeľňu, zišli dole do kuchyne na neskorú večeru. Po ceste sa Harry zastavil v izbe, kde boli ubytované Maggie s Ginny. Sedeli na posteli a vzrušene sa rozprávali. Nespomínal si, kedy naposledy videl Ginny takú šťastnú a nemohol si pomôcť, aby sa pri pohľade na ňu neusmial od ucha k uchu. Vtom Ginny vzhliadla a stretla sa s jeho pohľadom. Usmiala sa na neho s takou zmesou vďačnosti a prostej radosti, že ho vidí, až mu poskočilo srdce a zatúžil zmraziť tento okamih, aby sa naňho už navždy pozerala týmto spôsobom.

Bez varovania prebehla cez izbu a hodila sa na neho. Kŕčovito ju držal, kým vzlykala, „Och, Harry, tak veľmi ti ďakujem! Keby ťa nebolo...“

Zachytil Maggin pohľad, ktorá sa na neho chápavo pozerala a venovala mu súcitný úsmev. Vedela čo cíti k Ginny – možno jej to prezradila jeho aura – avšak vedela pravdaže aj to, že Ginnin priateľ je Draco. V očiach jej prebleskol smútok.

Sirius ho poklepal po pleci a Harry previnilo od Ginny odskočil, spola očakávajúc, že uvidí Draca. Nasledovali ho dole schodmi a po ceste vyzdvihli ostatných. Draco s Ronom už boli v kuchyni, jedli studené kura, nakrájané paradajky a chlieb s maslom. Sirius vybral taniere a príbory a každý si nabral jedlo, pričom ako dezert boli čerstvé jahody. Bolo to bujará hostina za neskorého letného večera a keď úplne obrali dve kurčatá, zdolali dva bochníky chleba a zjedli všetky paradajky a jahody, vypukla hotová epidémia zívania a tak sa pobrali naspäť do svojich izieb.

Harry predtým, ako sa pobral do svojej vlastnej izby, túžobne pozeral za Ginny, ktorá spolu so sestrou zmizla v izbe na najvyššom poschodí. Sirius sa na neho začudovane zahľadel. „Myslel som si, že máš novú priateľku. Nechceš mi niečo povedať?“

Harry sa uškrnul. „Teraz nie, vďaka,“ povedal. Bolo to zvláštne, kedysi si myslel, že môže povedať Siriusovi čokoľvek. Teraz by sa však radšej porozprával so Severusom Snapom, natoľko si zvykol zverovať sa svojmu otčimovi vo svojom druhom živote. Bolo čudné, obracať sa na niekoho iného. „Som úplne hotový. Možno zajtra?“ navrhol Siriusovi. Musí si začať zvykať na Siriusa ako na niekoho, s kým sa môže porozprávať, uvedomil si. Musí sa o to aspoň pokúsiť, Sirius mu ponúkol svoj domov, urobil pre neho tak veľa. „A ty mi porozprávaš o Červochvostovom priznaní.“

Sirius prikývol. „To znie fér.“

Zrazu sa ozvalo tiché zaklopkanie na dvere a Harry šiel otvoriť. Bola to Katie. „Teda, nemusíš až tak skákať od nadšenia, že ma vidíš,“ skonštatovala, keď videla, ako sa jeho výraz plný očakávania zmenil, keď zistil, kto to je.

„Ja som nie...myslím tým, bol som...som prekvapený, že ťa tu vidím...“

„Po včerajšej noci? Alebo by som skôr mala povedať, dnešnom ráne....?“

Harry sa nervózne obzrel dozadu. „Ja nemôžem...myslím, my nemôžeme...Sirius je...“ zašepkal rozpačito.

„Och, nie som tu preto, aby som ti skočila do postele. Myslím tým, mať okrem teba v posteli duchov je jedna vec, tvojho krstného zase druhá.“ Žmurkla na neho a on sa zasmial. „Prišla som ti len zaželať dobrú noc.“

„Takže,“ ozval sa náhle spoza Harryho, ktorého až myklo, Sirius. „Predpokladám, že to bola narážka pre mňa, aby som sa na pár minút vyparil.“ Žmurkol na Harryho a pobral sa do kúpeľne.

„Och, Sirius...nemusíš....“

Ale dvere do kúpeľne sa už zatvorili a oni osameli. Katie prešla k veľkej podokennej lavici a posadila sa. „Toto je super, no nie? Prakticky ďalšia posteľ...“

Lišiacky sa usmiala na Harryho, ktorý sa usadil vedľa nej a zahľadel sa z okna do letnej noci. Jedno z úzkych okenných krídiel bolo mierne pootvorené a chladivý vánok sa Harrymu obtieral o líce, kým hľadel na hviezdy. Môj nový domov, pomyslel si, tá myšlienka bola preňho stále pomerne zvláštna. Raz už získal nový domov, keď sa objavil vo svojom druhom živote, minulý september, avšak to bol vlastne domov, v ktorom aktuálne žil viac ako desať rokov, takže, technicky vzaté, nebol nový. Teraz začínal úplne nový život.

Pozrel nadol na dievča sediace vedľa neho, dievča, s ktorým sa delil dnes ráno o posteľ. Nežne sa na ňu hľadiac jej zastrčil vlasy za ucho a naklonil sa, aby ju pobozkal na dobrú noc. Po chvíľke ho odstrčila.

„Nerob to, Harry.“

Zmätene na ňu pozeral. „Nemám robiť čo?“

Mračila sa na neho. „Nebozkávaj ma z povinnosti, či viny. Myslím tým...“ vyzerala frustrovaná z toho, že nevie primerane vyjadriť svoje myšlienky. „Neprikladaj dnešnému ránu väčší význam ako...ako ten, že sme len dvaja ľudia, ktorí majú radi jeden druhého a ktorí spolu radi trávia čas...zábavou. Dobre?“

Harry preglgol. Pokúšala sa chrániť samú seba pred zranením? Pravdou bolo, že naozaj mal ten pocit, že by ju mal pobozkať a vzhľadom k tomu, že ona sama vyšla dve poschodia len kvôli tomu bozku, cítil sa trochu mrzuto.

„Nuž, ale veď ty sama si kvôli tomu prišla sem hore, či nie?“ spýtal sa podráždene.

„Kvôli obyčajnému stále-je-to-zábava bozku. Nie kvôli och-bože-prichádza-guľa-na reťazi bozku. Alebo sa snažíš, aby som sa cítila na štyridsať?“

„Nie, ja...“ Zrazu sa naklonila a spútala jeho pery svojimi, pootvoriac ústa, až zacítil chuť jej mentolovej zubnej pasty na svojom podnebí...

Vkĺzol jej rukou do vlasov, pritiahnuc si jej hlavu bližšie a zabudol na pochybnosti. Keď sa od seba odtiahli, Katie sa naňho jemne usmiala. „Presne pre toto som si sem prišla.“  

Držal ju v náručí, jej drobné telo zahalené v ľahkom župane prehodenom cez tenké tričko. Harrymu vyschlo v ústach, keď si spomenul na ráno...

Po pár minútach sa prinútila vstať a pobozkala ho na čelo vedľa jazvy. „Teraz už môžem ísť spať. Dobrú noc, Harry,“ povedala s úsmevom.

Nemohol si pomôcť, aby nesledoval jej nohy vykúkajúce spod lemu pomerne krátkeho županu, keď kráčala ku dverám. „Dobrú noc, Katie,“ odpovedal neprítomne, keď nohy zmizli.

Sirius vyšiel z kúpeľne, letmo ešte zazrúc Katie v chodbe, kým začala schádzať po schodoch. S úsmevom zavrel dvere. Mal oblečené pyžamové nohavice a utieral si tvár malým uterákom.

„Už som si myslel, že skončím na zemi, v obývačke s Dracom a Ronom...“

„Čože?“ nepochopil najprv Harry. Až keď zbadal Siriusove zdvihnuté obočie, došlo mu to. „Och, niekto ti povedal o dnešnom ráne!“

Jeho krstný prikývol. „Ron. Nazval to „Harryho zvykom“. Avšak nepredpokladám, že sa o tom chceš teraz rozprávať.“

Harry prevrátil očami. Ron. „Ani náhodou.“

Sirius sa zaškeril. „V poriadku, ani ja nie. Si na rade s kúpeľňou.“

Harry sa poumýval a zmenil si nohavice na pyžamo. Keď sa vrátil z kúpeľne, Sirius už chrápajúc spal. Vyšplhal sa do obrovskej postele, v ktorej by sa pohodlne vyspali štyri menšie, či tri väčšie osoby a zaspal skôr, ako jeho hlava dopadla na vankúš.

* * * * *

Po všetkých očakávaniach, Harryho sedemnáste narodeniny prešli v horúčkovitom zhone. Keď bolo po všetkom, mal pocit, akoby sa mu to všetko len zdalo. Hoci mal Ascog päť obytných poschodí nad zemou a dve úrovne žalárov v podzemí, nebol veľmi priestranný, pretože veľké štvorcové nádvorie ukrajovalo veľký kus z izby v rohu budovy. Sirius mu ráno vysvetlil, že správny názov by bol skôr obytná veža, ale veľa podobných vežových domov sa nazývalo zámkami. Ascog bol pomerne malý, jedna strana budovy bola široká púhych štyridsaťdva stôp. Avšak Harry mal dojem, že práve teraz bol magicky zväčšený, aby sa doň vpratali všetci ľudia, ktorí prišli na jeho narodeninovú oslavu.

Bol tu nepretržitý prúd hostí, ktorí vchádzali a prechádzali do kuchyne, obývačky, na nádvorie, hore a dole po schodoch, na strešné patio a dokonca aj do žalárov (v nižších žalároch bol magicky vyhrievaný bazén). Ako deň pokračoval, prichádzalo stále viac a viac ľudí, vychádzali z kozubu v obývačke alebo po schodoch z podzemia potom, ako sa premiestnili (Sirius určil jeden zo žalárov ako miesto určenia pri premiestňovaní a celu bolo potrebné veľmi rýchlo uvoľniť, kvôli ďalším možným príchodzím).

Hermiona ho prekvapila, keď sa pomocou prenášadla objavila na streche a schádzala po schodoch vedúcich okolo jeho izby, práve keď z nej vyšiel na raňajky. Vykríkla „Harry!“ a objala ho. Pevne ju stískal; bola dohneda opálená a jej krátke hnedé kadere boli vyblednuté od slnka. Odstúpil od nej a premeral si ju pohľadom.

„Hermiona, vyzeráš úžasne! Ako...ako to ide s výcvikom?“

Vzápätí utrpel takmer šok, keď zbadal profesorku McGonagallovú taktiež schádzať po schodoch zo strechy. „Asi by som nemala byť prekvapená, že pán Potter o tom vie, však?“ spýtala sa zostra, s prísnym výrazom tváre, ako bolo jej zvykom v škole, až kým Harry nezbadal, že sa jej pery skrútili úsmevom. Otočila sa k Harrymu. „Vedie si veľmi dobre. Tešila som sa na to, ako ju to budem učiť, už odkedy bola prváčka...mala som z nej taký pocit...“

Harry sa pokúšal neznieť príliš sklamane, ale šlo to ťažko. „Nikdy ste to nepovedali o mne.“

McGonagallová sa na neho usmiala širokým, pre ňu zriedkavým úsmevom. „Keď prekonáš niekoho očakávania, je to dobre pre teba, Harry,“ povedala, použijúc jeho krstné meno. „Ak však majú vysoké očakávania všetci, na prekonávanie je toho už omnoho viac.“  

 Hermiona s profesorkou McGonagallovou sa k nim pripojili pri raňajkách, ktoré mali po etapách, keďže bolo teraz v dome tak veľa ľudí. Keď vošli do kuchyne, Weasleyovci už sedeli pri stole. Pani Weaslyová zvolala, „Och, zdravím, Minerva! Nevedela som, že sa tu stretneme. Ahoj Hermiona, drahá. Ako sa máš?“

Avšak Hermiona nedostala šancu odpovedať, pretože sa od stola zdvihla Maggie a pomaly sa k nej podišla. „Ty si Hermiona?“ spýtala sa šeptom. Hermiona pri pohľade na ňu preglgla.

„Nemusím sa ani pýtať, kto si ty,“ povedala potichu, keď ju staršie dievča objalo. Vtedy si Molly prikryla rukou ústa.

„Och, pre všetko na nebi, pravdaže, ty si tiež...ty...ty...“

Hermiona ju ušetrila vstávania a podišla k nej, aby ju objala.

„Nemôžem ti ani dosť poďakovať,“ začala pani Weasleyová, utierajúc si oči.

Vtedy vošiel do kuchyne Ron a Hermiona na neho s láskou pozrela. „Naozaj nemusíte,“ povedala potichu jeho mame.

Keď ju Ron zbadal, na moment zaváhal, ale to už k nemu letela a hodila sa mu do náruče. Opatrne ju držal, aby jej neublížil a Harry videl, ako sa mu v tvári odzrkadľuje celé jeho srdce. Náhle sa voči nim dvom cítil veľmi ochraniteľsky. Nič sa im nesmie stať, pomyslel si. Nič ich nesmie rozdeliť.

Čoskoro už Ron zase žartoval ako zvyčajne, s rukou zľahka obtočenou okolo Hermiony a všetci sa smiali, smiali sa toho dňa tak veľa, až Harryho začala pobolievať tvár. Nemohol si pomôcť, aby sa neusmieval na každého priateľa či učiteľa, ktorý sa objavil. Hagrid mal isté potiaže pri vyliezaní z krbu, až si Harry pomyslel, že pri tom zbúra rímsu. Objavili sa ďalší priatelia zo školy: Neville, Parvati a Padma, Seamus, Dean (ktorý býval u Seamusovej rodiny a použil na prepravu ich krb), partia z Hog’s End (Rokvillu?) (vrátane Leeho, ktorého Katie pozdravila celkom prirodzene), ďalší Chrabromilčania, spolu s Willom Flitwickom, ktorý sa rozhliadal po Jamaice Thomasovej, sklamaný, že ju tam nevidí. Prišiel aj jeho strýko, drobný profesor Flitwick, rovnako ako aj profesorka Sproutová. Alastor Moody dorazil hneď po svojej sestre, Arabelle. Vyzerala dosť naštvane zo všetkého toho hluku v preplnenom dome, to však nebolo pre Harryho nič nové. Zo skúsenosti vedel, že jediný hluk, ktorý pani Figgovej nevadí, je zvuk jej vlastného milovaného hlasu.

A keď potom konečne vystúpil z krbu on, Harry sa chcel k nemu rozbehnúť a objať ho, namiesto toho sa donútil iba vystrieť ruku, usmievajúc sa na zväčša prísneho Majstra elixírov, ktorý za ten mesiac, čo ho Harry nevidel, prešiel akousi premenou. Vyzeral, akoby sa rozhodol zmeniť sa na toho Severusa Snapa, ktorého mu Harry ukázal v mysľomise. Vlasy mal kratšie a zviazané vzadu do chvosta, mal nakrátko pristrihnutú bradu a fúzy, ktoré lemovali jeho chudú tvár a oblečený mal nový habit, zo zvláštneho jagavého materiálu, ktorý vyzeral niekedy ako sivý, inokedy ako strieborný a keď sa do látky oprelo slnko, zaligotala sa farbami dúhy.

Severus sa na neho usmial krivým úsmevom, keď mu potriasal rukou. Vtedy pozrel Harry šokovane nadol. „Vaše ruky! Sú v poriadku!“

Severus zdvihol svoje veľké ruky a zamával desiatimi perfektnými prstami. „Zázrak modernej čaromedicíny. Je to dosť bolestivé, kým dorastajú späť, ale pri prstoch to je aspoň možné. Sú malé. Väčšie končatiny, to je už, pravdaže, iná káva. Avšak ešte stále nemám v týchto dvoch úplný cit,“ povedal, poukazujúc na malíčky obidvoch rúk. „Ale má sa to po čase zlepšiť.“ Náhle sa zarazil a díval sa so zmäteným výrazom na tvári.

„Ako...kto...?“

Harry sa otočil. Vo dverách obývacej izby stála Maggie, pozerajúc ohromene na Severusa Snapa. Harrymu to pripomenulo Hermionin výraz, keď uvidela mladého Snapa v mysľomise.

„To je jedna z Ginniných dlho stratených sestier. Nespomínaš si, či si o tom počul? V 1979-tom...“

„Spomínam si na to,“ skočil Snape Harrymu do reči, neprerušiac očný kontakt s Maggie. „Dobre si na to pamätám.“ Harry nepotreboval vysvetlenie, očividne si všetci navôkol pamätali na kauzu stratených sestier Weasleyových.

Maggie neisto podišla k Harrymu, stále hľadiac na Severusa Snapa. „Nepredstavíš ma, Harry?“

Harry tak urobil, ale pochyboval, žeby ona alebo jeho profesor počuli niečo z toho, čo vravel, ich oči vyzerali byť uväznené v žiare ich pohľadov. Spolu vyšli z izby a Harry sa začudoval, kde je Sirius.

Potom vystúpil z krbu Remus Lupin, oprašujúc si svoj zvyčajný ošumelý habit a Harry ho privítal objatím. „Šťastné narodeniny, Harry!“ povedal, usmievajúc sa.

Harry sa naňho zazubil späť. „Zatiaľ sú,“ odpovedal opatrne. Mal pocit, akoby šli veci až príliš dobre, akoby sa čoskoro malo niečo pokaziť alebo že sa mu to len sníva. Zdalo sa, že každá miestnosť v dome je zaplnená ľuďmi, ktorí sa prechádzali s fľaškami ďatelinového piva a taniermi s jednohubkami, rozprávali sa a smiali. Niekto zapol rádio, hudba sa niesla von oknami a ľudia tancovali na nádvorí. Deti behali dospelým pod nohami a hrali sa a Harry to zobďaleč všetko šťastne sledoval, užívajúc si chaos svojej narodeninovej oslavy.

Nakoniec, práve keď sa pokúšali všetkých zvolať, aby mohli začať spievať, prišiel profesor Dumbledore. V tichosti vystupoval po schodoch hore zo žalárov, kde bol premiestňovací bod. Harry práve prichádzal z obývacej izby do kuchyne pre ďalšie ďatelinové pivo a šokovaný zastavil, keď ho zbadal.

Profesor!“

Starý muž sa bodro na Harryho usmial. „Šťastné narodeniny, Harry. Ach, vidím, že oslava je v plnom prúde. Výborne, výborne. Nie každý deň má človek sedemnásť, všakže?“

Harry cítil, že ich počet je teraz kompletný. Čoskoro stál v strede davu na nádvorí, na malom stolčeku pred ním stála torta a všetci spievali, „Veď on je tak veselý chlápík, veď on je tak veselý chlápík, veď on je tak veselý chlá-a-pík, to všetci hovoria!“

A potom prepukli ovácie a potľapkávanie po chrbte, pobozkalo ho toľko dievčat, až úplne stratil prehľad a navôkol sa podávali kúsky torty... Ako oslava pokračovala, Harry si začal matne uvedomovať, že sa dav ľudí stále zmenšuje a zmenšuje, až nakoniec, pri západe slnka, keď sa rozhoreli pochodne na stenách nádvoria a aj vo vnútri domu, zostali pomaly už len tí, čo spali minulú noc na zámku. Okrem nich zostal ešte Snape, Lupin, Hermiona a Weasleyovci.

Keď sa konečne zástup ľudí preriedil, Harry zbadal hromadu darčekov v rohu nádvoria. Kývol k nim rukou. „To nemôžu byť...sú to...“

Ron sa na neho zaškeril, rameno mal ležérne prehodené okolo Hermioniných pliec, kým ona ho objímala okolo pása. Vyzerala šťastnejšie ako kedykoľvek predtým. „Je to tak, kamoš. Sú pre teba. Už som si myslel, že si ich ani nevšimneš. Máš v úmysle ich konečne otvoriť?“

Ginny, Draco a Katie podišli bližšie, takisto Snape, Sirius a Lupin. Cez otvorené kuchynské okno videl Harry Maggie, ako sedí za kuchynským stolom a rozpráva sa so svojimi rodičmi, Billom a Charliem (o ktorých Harry ani nevedel, kedy prišli), s dvojčatami (a Angelinou) a s Percym, pričom všetci boli úplne šokovaní, keď ju uvideli. Totálne ohromení Bill a Charlie naháňali Harryho po celom dome, aby ho potom pár minút iba objímali a potriasali mu rukou. Weasleyovci zostávali počas celej oslavy v malej skupinke, nepretržite sa zhovárajúc, aby si vynahradili sedemnásť rokov Maggiinej neprítomnosti.

Harry prešiel k hromade darčekov, nevediac, kde začať, keď tu náhle Sandy zasyčala.

Na krídlach prilietajú novinky,“ potichu povedala. Harry ledva počul jej hlas cez hlasy ostatných, od koncentrácie prižmúril oči a naklonil hlavu nabok. Keď vzhliadol, pozeral do očí Rona a Hermiony.

Podišli bližšie k nemu a Ron sa ho šeptom spýtal, „Čo sa deje, Harry?“

„Nič, vážne. Myslím, že onedlho priletí sova. Sandy to povedala.“

„Sova od koho?“ zašepkala Hermiona. Harry pokrčil plecami a ukázal hlavou k ostatným. Trio prerušilo svoju tichú konverzáciu, snažiac sa vyzerať prirodzene a Harry sa znova pozrel na darčeky. Všimol si podlhovastý balík a zobral ho z kopy. Väčšia časť z neho bola úzka, ale ku koncu sa rozširoval. S úsmevom vzhliadol. „Myslím, že asi uhádnem, čo to je,“ povedal otvárajúc balík a vybalil nádherný, ligotajúci sa nový Blesk 2.

„Takže, očakávam, že na tento dáš pozor, Harry,“ povedal Sirius a prepukol v smiech, neschopný udržať prísnu fasádu. Snape, stojaci vedľa neho sa naježil.

„Ten posledný bol zničený pre dobrú vec,“ povedal. Áno, pomyslel si Harry, to bol.

Sirius sa zasmial. „Preto som si aj myslel, že ti nebude vadiť trochu naň prispieť.“

„No, vlastne,“ pripomenul mu Harry, „asi by som nemal pripomínať ten Blesk Excelsior, ktorý si mi daroval na konci posledného semestra. Bol vždy akýsi napnutý a keď som ho dal Ronovi, aby si na ňom zalietal, skôr, ako naň vôbec nasadol vzlietol do oblakov a bol preč.

Sirius sa zamračil. „To bol experimentálny model. Tento má vychytané všetky muchy.“

Harry sa rozhliadol navôkol a zamračil sa. „Tak, od koho je naozaj?“

„Nuž, pamätáš sa, ako som ti vravel, že tvoj prvý Blesk bol niečo ako dar za všetky narodeniny a Vianoce do tvojich trinástich rokov? Nemohol som si tak skoro dovoliť ďalší, minul som naň vtedy všetky svoje úspory. Ale Severus štedro prispel, kedže si mu zachránil zadok, keď si zničil svoju poslednú metlu, takisto aj Remus, Arabella, Alastor, Fletcher, taktiež tvoji ostatní profesori vrátane Aberfortha Dumbledora a Katin otec.“

Harrymu spadla sánka. „Ty žartuješ,“ vyjachtal slabým hlasom, zízajúc znovu na krásnu tmavohnedú mahagónovú rúčku, ligotajúcu sa v svetle pochodní svojim kovovým zakončením, s ozdobným názvom vyvedeným zlatým, červene orámovaným písmom na širšej časti pri konci, pretretým ochranným lakom. Nikdy doteraz vo svojom živote nevidel krajšiu metlu.

„Takže,“ povedal Sirius, šťastne sledujúc jeho vytrženie, „najbližšie, keď pôjdeš zachraňovať akúsi „náhražku“ Majstra elixírov, vezmeš si školskú metlu a túto si rezervuješ pre víťazstvo v Svetovom pohári v metlobale...“

Dokonca aj Snape sa zasmial a Harry si pomyslel, že je úžasné vidieť ho smiať sa tak, ako bol zvyknutý z druhého života. Povedal, „Pri tom tempe, akým ničím metly by som mal asi začať pracovať pre firmu, ktorá ich vyrába, keď skončím školu. To by mi zabezpečilo stále dodávky.“ Náhle sa zarazil. Hej, pomyslel si. To vlastne vôbec nie je zlý nápad. Uchádzať sa o prácu v spoločnosti na výrobu metiel. Vyvíjať nové metly. Jednoznačne ho to zaujalo, asi tak, ako lietanie. Vôbec si nebol istý Svetovým pohárom, najmä nie potom, ako zistil, že jeho otec hrával za Anglicko. Spomenul si, čo mu McGonagallová vravela o očakávaniach.

Predtým ako mohol rozbaliť ďalší darček, náhly príval sov, zakrývajúcich ten kúsok večernej sa oblohy nad nimi ich všetkých donútil vzhliadnuť. Sovy začali zhadzovať štvorce pergamenov do rúk ľudí na nádvorí a zopár ich vletelo cez okno do kuchyne, nesúc svoj náklad dvojčatám, Percymu a Angeline, ktorá tam s nimi sedela. Keď sovy zase odleteli, Harry pozrel zmätene na svoj pergamen. Bol to veľká obálka smotanovej farby s jeho menom napísaným navrchu ozdobným písmom, ktoré nespoznával. Vzhliadol a videl, že aj ostatní otvárajú svoje obálky. Všetky boli rovnaké okrem mien navrchu. Všimol si, že Sirius žiadnu nedostal, ani Hermiona.

Katie otvorila svoju ako prvá. Oči sa jej rozšírili. Potom otvorila ďalšiu obálku ukrytú vo vnútri. Táto bola menšia a ľahšia. Ako čítala list z obálky, tvár jej stvrdla hnevom. Vzhliadla, rozhorčene mávajúc listom.

„Tá prekliata mrcha!“

****

*poznámka prekladateľa: „Mind the Gap!“ je výstraha pre pasažierov (napríklad v metre), aby dávali pozor, keď prekračujú medzeru medzi nástupišťom a dverami vlaku, čiže aby si dávali pozor pod nohy J

Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.
 0 komentárov
Ďakujem
Pre automatický komentár sa musíte prihlásiť.

Prehľad článkov k tejto téme:

Barb LP: ( Jimmi )21.11. 2022Kapitola č.18 1/4 - Líšky
Barb LP: ( Jimmi )06.11. 202217. Palác 4/4
Barb LP: ( Jimmi )30.10. 202217. Palác 3/4
Barb LP: ( Jimmi )18.09. 202217. Palác 2/4
Barb LP: ( Jimmi )23.08. 202217. Palác 1/4
Barb LP: ( Jimmi )16.08. 202216. kapitola 4/4
Barb LP: ( Jimmi )09.08. 202216. kapitola 3/4
Barb LP: ( Jimmi )04.07. 202216. kapitola 1/2
Barb LP: ( Jimmi )05.06. 2022Kapitola č.15 Schody 4/4
Barb LP: ( Jimmi )22.04. 2022Kapitola č.15 Schody 3/4
Barb LP: ( Jimmi )08.04. 2022Kapitola č.15 Schody 2/4
Barb LP: ( Jimmi )22.02. 2022Kapitola č.15 Schody 1/4
Barb LP: ( Jimmi )24.01. 2022Kapitola č.14 Tunely 3/3
Barb LP: ( Jimmi )22.01. 2022Kapitola č.14 Tunely 2/3
Barb LP: ( Jimmi )11.01. 2022Kapitola č.14 Tunely 1/3
Barb LP: ( JSark )05.01. 2022Kapitola č.13 Chodby
Barb LP: ( JSark )05.01. 2022Kapitola č.12 Hradby
Barb LP: ( tigy )05.01. 2022Kapitola č.11. Stanice
Barb LP: ( JSark )05.01. 2022Kapitola č.10. Útočisko
Barb LP: ( maure )05.01. 2022Kapitola č.9. Katedrála
Barb LP: ( JSark )05.01. 2022Kapitola č.8. Aréna
Barb LP: ( Morgana )05.01. 2022Kapitola č.7. Bod zlomu
Barb LP: ( Gift )05.01. 2022Kapitola č.6. Znamení
Barb LP: ( tigy )05.01. 2022Kapitola č.5. Pevnosť
Barb LP: ( florence )05.01. 2022Kapitola č.4. Okna
Barb LP: ( Kelly )05.01. 2022Kapitola č.3. Steny - dokončenie
Barb LP: ( Stela, Kelly )05.01. 2022Kapitola č.3. Steny
Barb LP: ( crazyiiii )05.01. 2022Kapitola č.2. Pod maskou
Barb LP: ( maure )05.01. 2022Kapitola č.1. Skrýš
. Úvod k poviedkam: ( Jimmi )05.01. 2022Úvod k poviedke