Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 14 2/3

„Počkaj,“ povedal Harry náhle. „Odbočili sme od témy. Ak nás teda neodpočúvala Hermiona, tak kto?“

Ron pokrčil plecami. „Zostáva Parvati alebo Levanduľa. Nech to bol ktokoľvek, vbehol do spálne siedmeho ročníka.“

„Počula si niečo včera večer, Hermiona? Niektorú z nich ako v noci vstáva?“ spýtal sa Harry.

Rozšírila oči a pokrčila plecami. „Neviem. Možno. Jedna z nás často vstane, aby si odskočila na záchod. Ale nie vždy. Bola som na smrť unavená. Neviem, či niektorá z nich vstala alebo nie.“

„Aha!“ zvolal Ron. „Takmer som zabudol, Harry. Včera v noci Malfoy a Mariah určite klamali.“

„To nie je žiadne prekvapenie. Prekrvené cievy okolo očí?“ spýtal sa Harry.

„Nielen to, ale aj to, že páchli po jazere. Veľmi silno. A bolo ich cítiť ešte niečím iným.“

„Čím?“

Hermiona a Ron sa naňho pozreli ako na hlupáka. „Čím asi myslíš, Harry?“  

„Bolo ich cítiť po sexe.“

„Och,“ zašepkal.

„Chudák Ginny!“ povedala Hermiona. „Vysvetli mi ešte raz, prečo sa s ním nerozíde, keď ho nemiluje, chce byť s tebou a vie, že ju podvádza?“

Harry si povzdychol. „Bojí sa, že utečie slúžiť Voldemortovi a pokúsi sa ma zabiť,“ povedal monotónne. Hermiona prikývla.

„A možno aj dobre robí. Hovoríme predsa o Malfoyovi. O niekom, komu nevadilo dostať vlastného otca do väzenia, aj keď si to bohato zaslúžil.“

„Ale on ju nemôže milovať,“ povedal Ron a prehrabával si rukou vlasy. „Spáva s Mariah. Je to bastard a zaslúži si všetko, čo dostane.“

„Áno,“ pripomenula mu Hermiona, „ale Harry si nezaslúži, aby ho zabili len preto, že Malfoy podvádza tvoju sestru. Nebuď hlúpy.“ Ron sa uškrnul, ale ona pokračovala. „V každom prípade to vyzerá, že by ste vy dvaja mali na chvíľu obmedziť svoje nočné potulky. Uvidím, či sa mi podarí skombinovať svoj rozvrh aj rozvrh Malfoya a Mariah, aby som na nich získala niečo usvedčujúce v čase, keď budem mať povolenie byť mimo chrabromilskej veže,“ povedala ostro. „Medzitým by ťa mohlo zaujímať toto, Harry. Moji rodičia mi to dnes ráno poslali sovou poštou.“

Podala mu článok z londýnskych Timesov; bol o Rodneym Jeffriesovi. Boli v ňom rozhovory s najrôznejšími ľuďmi o tom, ako ho majú radi, od kňazov cez lekárov až po členov parlamentu a niekoľko európskych kráľovských rodín. Scotland Yard - kedysi ho vyšetroval - dokonca poskytoval Jeffriesovi ochranu zadarmo. Harry pokrútil hlavou. Niečo na tom nebolo v poriadku. Rozmýšľal, prečo ho Jeffries vyliečil u Sv.Munga. Možno to bolo len preto, aby získal Harryho na svoju stranu? Alebo si možno myslel, že Harry povie ľuďom, kto ho vyliečil, dúfal, že z toho bude dobrá reklama. Harry bol rád, že to nikomu nepovedal. Pôvodne si myslel, že Jeffries v liste, ktorý napísal Harrymu, vyznieva dobromyseľne a altruisticky, ale pri pomyslení na to, že by sa o tom niekto dozvedel, mal dosť nepríjemný pocit. Rozmýšľal, že to povie Ronovi a Hermione, ale rozhodol sa, že na to nie je vhodná doba.

Akonáhle mu slovo „doba“ prebehla mysľou, skontroloval hodinky. „Ron - musíme ísť. Musíme si vziať veci a o pol hodiny sa stretnúť so Siriusom a Remusom vo Veľkej sále.“

„Kým vy dvaja budete lietať po okolí a naháňať dorážačky a zlatonky, ja urobím niečo užitočné a pokúsim sa zistiť, kde sú tie tunely, ktoré podľa vás použili Malfoy a Mariah,“ povedala Hermiona. „Kde je mapa?“

Harry ju vytiahol z vrecka a podal jej ju, pričom sa prekvapene zvrtol, keď sa od dverí ozval uhladený a známy hlas: „Dobre. Napoly som sa obával, že ste ju stratili, pán Potter, hoci to vysvetľuje, prečo ste sa dnes skoro ráno domnievali, že slečna Kirknerová a pán Malfoy sú v nebezpečenstve.“

Snape stál vo dverách a jeho hlboký hlas bol mierne pobavený. Harry sa zarazil. „Ja... ja som tak rád, že ste tu, profesor! Chcel som vám to včera večer povedať, ale...“

Zdvihol ruku. „Vedel som, že nebudete ľahkovážne pobehovať po hrade a tvrdiť, že je niekto v nebezpečenstve. Keď klamete, aby ste zakryli porušovanie pravidiel, zvyčajne vám to veľmi nejde, ale nikdy si nevymýšľate mimoriadne situácie, to sa musí uznať,“ dodal, až sa Harry začervenal. „Navyše - slečna Grangerová možno bude potrebovať pomoc niekoho, kto sa dôverne vyzná v chodbách podzemia.“

Ron sa na to tváril trochu nepriateľsky. „Vy sa budete s Hermionou potulovať po žalároch a pátrať po tajných chodbách?“ Harry si nebol istý, či ho to trápi preto, že Hermiona je jeho priateľka, alebo preto, že Snape je, technicky vzaté, priateľ jeho staršej sestry. Harry mal dojem, že Ronovi by oveľa viac vyhovovalo vrátiť sa k tomu, ako Snapea všetci vnímali, keď boli mladší, ako zlý vykastrovaný stroj na učenie elixírov.

„Slečna Grangerová a slečna Doughertyová a ja.“ Ronovi sa zjavne, že keď to počul, dýchalo o čosi ľahšie. „Zdá sa - rozumné - mať so sebou niekoho s talentom vašej staršej sestry.“

Harry prikývol. „Správne. Dobrý nápad. Ale môžem sa spýtať, pane - prečo?“

Snape naňho uprel skúmavý pohľad. „Pán Malfoy má na sebe kúzlo, ktoré by z neho mohlo veľmi dobre urobiť najužitočnejšiu zbraň, akú má Temný pán. A nie som si úplne istý, kde leží lojalita slečny Kirknerovej, okrem toho, že nepochybne leží u slečny Kirknerovej - ak ovláda svoje vlastné činy.“

Harry otvoril oči dokorán. Samozrejme! Lucius Malfoy kedysi dal dievčatá pod Imperius, aby sa pokúsil ovládať Harryho - Voldemort možno nechal niekoho použiť na Mariah Imperius, aby sa pokúsil ovládať Malfoya! Na druhej strane to mohlo znamenať, že Malfoy nebol úplne zodpovedný za svoje činy, čo Harrymu sťažovalo jeho odsúdenie. Sakra, pomyslel si. Ak sa ukáže, že je bez viny... Myšlienky mu vírili okolo tejto novej a nevítanej predstavy.

Dočerta.

„Ak existuje spôsob, ako by niekto z nich mohol nepozorovane opustiť hrad, myslím, že by som o tom mal z bezpečnostných dôvodov vedieť. Vy nie?“ dodal Snape a zdvihol obočie.

Harry opäť prikývol. „Dobrá poznámka. Nuž,“ povedal, „my s Ronom môžeme ísť na tréning metlobalu s vedomím, že otázka tunelov je v dobrých rukách.“ Venoval Snapeovi malý úsmev a cítil sa nepatrične odmenený, keď sa jeden kútik úst majstra elixírov zdvihol v takmer úsmeve.

„Beriem to ako kompliment, pán Potter. Mali by ísť na stretnutie s Remusom a Siriusom, vy dvaja,“ povedal stroho. „Možno ich budete chcieť informovať aj o tom, čo budeme my traja robiť. Okrem toho to poviem riaditeľovi a ten môže povedať profesorke McGonagallovej, čo sa deje, a že budem dohliadať na váš trest,“ dodal a kývol na Harryho a Rona. „To nám poskytne ďalší čas na preštudovanie otázky tunelov, ak sa dnes nedozvieme všetko, čo potrebujeme, a keďže budete pod mojím dohľadom, ak na nás ešte niekto narazí, budete mať tentoraz primerané alibi.“ Snape sa obrátil k Hermione.

„Slečna Grangerová - počkajte tu na mňa. Privediem slečnu Doughertyovú.“

Okamžite odišiel, jeho habit za ním zavial a Hermiona sa postavila, aby pobozkala Rona na pery a Harryho na líce. „Prajem vám dobrý tréning, obom, a nebojte sa. Nechajte na nás, aby sme zistili, ako odišli z hradu.“

„Smola, že budeš v žalároch so Snapom a Maggie,“ povedal jej Harry a usmial sa. „Možno sa po chvíli pokúsia nájsť spôsob, ako sa ťa striasť. Používaj takt; ak sa ti bude zdať, že sa chcú vytratiť, aby sa mohli bozkávať, skús vymyslieť dobrý dôvod, prečo sa musíš ospravedlniť.“

Ron sa zhrozil. „To je moja sestra, o ktorej hovoríš!“

„Pssst!“ Hermiona naňho zasyčala, hoci v miestnosti boli len oni traja. „To nemá byť všeobecne známe, pamätáš?“ 

„Muchľovať sa so Snapom,“ povedal Ron so znechutením, čím Hermionu a Harryho prinútil vymeniť si pobavené pohľady; Ron nevidel spomienku v Snapeovej mysľomise, ktorá zahŕňala Harryho matku so Snapom v žalári a pod dubmi, ktoré rástli neďaleko skleníkov. „Snažíš sa ma znechutiť tesne pred tréningom?“

Harry a Hermiona sa rozosmiali a obaja sa ešte stále smiali, keď Harry ťahal Rona z izby, aby si mohli vziať výstroj a pripraviť sa na stretnutie na bojisku.

****

Harry nebol taký unavený a ubolený odo dňa, keď sa pokúšal dostať do waleského tímu. Aspoňže dorážačku teraz od neho odpaľovali odrážači jeho tímu. Posledným tréningom pred zápasom bol súboj s čarodejnicami z Holyheadských harpyjí, aktuálnych majsteriek ligy. V tíme Harpyjí hrala na pozícii stíhača Erika Welshová; Harry si Eriku celkom obľúbil a Owena tiež. Tí dvaja boli spolu veľmi zlatí a dokonale dokázali odložiť svoj manželský vzťah bokom a v danej chvíli sa správať celkom vecne (čo niekedy znamenalo dosť nepriateľsky). A predsa - nezdalo sa, že by tým ich manželstvo trpelo. Podľa toho, čo Harry vedel posúdiť, najmä vďaka Erikiným známostiam sa im podarilo získať Harpyje, aby im pred zápasom s Anglickom poskytli poriadny tréning. Počas tréningu trikrát chytil zlatonku a Owen bol presvedčený, že je na zápas pripravený. Erika si naštudovala štýl anglického stíhača a snažila sa ho čo najviac napodobniť, aby Harry vedel, čo má očakávať. Dvakrát sa jej podarilo chytiť zlatonku.

Keď sa so Siriusom vrátili do vstupnej haly Rokfortu práve včas na večeru, Harry si pomyslel, že je celkom možné, že by dokázal zjesť všetko, čo je na chrabromilskom stole. Nanešťastie by to znamenalo o všetko jedlo bojovať s Ronom; zdalo sa, že má za sebou rovnako prísny tréning ako Harry. Harry sa nemohol zbaviť pocitu, že to neveští pre waleský tím nič dobré. Uškrnul sa, kým do seba pchal jedlo, a sledoval Ronovu tvár, ako nonšalantne prežúva. S Ronom sa už dohodli, že sa nebudú hnevať bez ohľadu na to, čí tím vyhrá, ale faktom zostávalo, že do štvrťfinále postúpi len jeden tím.

Vzduch vo Veľkej sieni zrazu rozčeril výkrik, ktorý sa vzniesol nad bežný hluk. Harry sa poplašene otočil a uvidel Pansy Parkinsonovú, ako s krikom uteká od slizolinského stola a vlasy jej horia magickými fialovými plameňmi. Rýchlejšie, ako si myslel, Will Flitwick, ktorý sedel na opačnom konci chrabromilského stola s ostatnými tretiakmi a bol najbližšie k Pansy, zvolal: „Fluvius!“, takže z konca jeho prútika vystrekol prúd vody. Kým k nim Harry dorazil, Will vypol vodu a Pansy bola celá zmoknutá, spľasnuté vlasy sa jej lepili na hlavu, takže vyzerala pomerne malá a zvýrazňovalo to jej prasačí zahnutý nos.

„Čo sa stalo?“ Harry sa zmätene spýtal.

Pansy frustrovane vykríkla. „To je... to je zase tá humusácka harpya, to sa stalo!“ vykríkla, kým sa otočila na päte a odkráčala z Veľkej siene, pravdepodobne aby išla do nemocničného krídla. Harry sa otočil, aby sa pozrel, kam ukazuje, a uvidel, že mierila na...

Na jeho tetu Petúniu.

V duchu zastonal.

„Ďakujem, Will,“ povedal mladšiemu chlapcovi, ktorý prikývol a pozdravil Harryho s dvoma zdvihnutými prstami, kým sa opäť pripojil k svojim priateľom pri chrabromilskom stole. Harry si pomyslel, že možno navrhne Snapeovi, aby zmiernili pravidlo o tom, že Klub duelantov je určený pre štvrté ročníky a vyššie; Will sa zdal byť dobrý v myslení za pochodu a Harry nebol obzvlášť spokojný s novými študentmi, ktorí sa od začiatku semestra v septembri snažili získať voľné miesta.

Prešiel k slizolinskému stolu a postavil sa vedľa tety; jedla s ironickým pokojom na území nikoho, kde ostatní slizolinčania odmietali sedieť. Nevzala na vedomie Harryho prítomnosť.

Odkašľal si v márnom pokuse upútať jej pozornosť, a keď sa mu to nepodarilo, zľahka jej položil ruku na plece a povedal: „Môžem s tebou hovoriť, prosím?“ Pred slizolinčanmi ju nechcel zámerne osloviť najmä „teta Petúnia“, preto ju neoslovil vôbec.

Pozrel na Snapea pri hlavnom stole a získal malé prikývnutie; nechcel sa zaoberať novou študentkou v strednom veku (bola staršia ako on) a bol rád, že si ju Harry berie na starosť. Harry dúfal, že ju dokáže udržať pod kontrolou. Bolo veľmi zvláštne, ako sa karty obrátili; celý život mala nad ním nekonečnú moc, výnimkou bolo, keď ich strýko nútil všetkých jazdiť po krajine, aby sa vyhli jeho listom z Rokfortu - dokonca ani teta Petúnia nemala do tejto situácie čo hovoriť. Strýko Vernon úplne ovládal pohyb rodiny - a zároveň bol úplne mimo kontroly.

Pozerala naňho s nevrlým výrazom v očiach a Harryho zarazilo, ako veľmi mu to pripomínalo matku. Keď bol mladší, nikdy mu matku veľmi nepripomínala, iba keď spievala Dudleymu, ale vtedy o svojej matke vlastne nič nevedel, a teraz mal na ňu pätnásť rokov spomienok, spomienok na to, ako s ňou vyrastal a ako ho vychovávala, ako sa s ňou hádal a ako sa s ňou udobroval. Jeho teta vstala a nasledovala ho z Veľkej siene.

„Teta Petúnia,“ začal tichým hlasom, keď už boli vo vstupnej hale, „zapálila si Pansy vlasy?“ Považoval za najmúdrejšie prejsť rovno k veci a nechodiť okolo horúcej kaše.

„To dievča je tá najhlúpejšia malá mrcha, akú som mala tú česť poznať. Ak sa jej nebudú častejšie podpaľovať vlasy, do dvadsiatky bude úplne neznesiteľná.“

Harry si povzdychol a spomenul si na Pansy, ktorá sa v jeho druhom živote snažila presvedčiť svojho otca, aby zvážil Harryho prácu na jeho oddelení na ministerstve, aby mu mohla byť nablízku. „Ani ja nie som najväčší fanúšik Pansy Parkinsonovej, ale je tu pár vecí, ktoré treba zvážiť. Po prvé - snažiť sa, aby Pansy nebola neznesiteľná, je asi stratený prípad.“ Nemohol sa ubrániť tomu, aby sa trochu neusmial, keď si uvedomil, že sa s tetou v niečom zhodli: vo všeobecnej neobľúbenosti Pansy. „Po druhé - aj keď je niekto nevyliečiteľne neznesiteľný, nemôžeš mu podpáliť vlasy. Je mi jedno, koľko ľudí nemáš rada, a pravdepodobne nebudeš mať rada veľa slizolinčanov, pretože väčšina z nich vôbec nemá rada čarodejnice a čarodejníkov narodených u muklov. Nemôžeš preklínať, zaklínať ani začarovať kohokoľvek sa ti zachce. Existujú pravidlá.“

„A viete, čo som vám povedala minule, pani Dursleyová,“ povedala Hermiona prísne. Harry sa vyplašil; stála mu pri lakti a on ju ani nepočul vchádzať do haly. „Povedala som vám, že nabudúce budú následky hrozivejšie ako len vynadanie.“

„Čo si jej povedala minule?“ Harry sa jej zmätene opýtal. „Toto sa už stalo?“

Hermiona prevrátila očami. „Ty nečítaš pergameny, ktoré ti každý deň pri raňajkách kladiem k tanieru? Na čo si myslíš, že sú?“

Harry v rozpakoch prehltol. „Prepáč. Myslel som si, že sú to len revidované rozvrhy hliadok alebo niečo podobné.“

„Aj to je tam. Ale aj katalogizované incidenty študentov. Máš vedieť, čo sa deje, Harry.“

Samoľúby lesk v tetiných očiach ho vyburcoval k činu. „ Počula si hlavnú prefektku. Tentoraz to nie je len pokarhanie,“ povedal, snažil sa znieť zlovestne a namiesto toho si pripadal ako malé dieťa, ktoré sa hrá na dospelého. Kútikom oka sa pozrel na Hermionu a videl, ako jej ústa naznačili slovo po škole.

„Tentoraz to znamená po škole!“ povedal tete, akoby mu to práve napadlo.

„Po škole!“ zvolala jeho teta, očividne nevenovala Hermione pozornosť. „Som štyridsaťtriročná žena! Mám byť po škole?“ povedala rozhorčene. „A ty si ten, kto mi to udeľuje?“ dodala, akoby všetky zvieratá v zoologickej záhrade zavreli do klietok ošetrovateľov.

Harry odhodlane zdvihol bradu. „Áno. Na našej poslednej hodine bylinkárstva profesorka Sproutová žiadala dobrovoľníkov, aby opäť presadili mandragory. Myslím, že jej poviem, že má nového dobrovoľníka - teba.“ Jeho teta sa mimoriadne nevhodne zamračila. Zdalo sa mu, že pripomína tradičné muklovské zobrazenia čarodejníc. „Poviem profesorke Sproutovej, že bude mať pomoc, ktorú potrebuje, a ona ti povie, kedy sa máš hlásiť v skleníkoch. Je to jasné?“ Snažil sa, aby bol jeho hlas prísny.

Trochu ustúpila zo svojho vzdorovitého postoja. „Krištáľovo jasné,“ povedala ostro a jej tón bol tiež ako vybrúsený krištáľ. Otočila sa a s panovačnosťou kráčala po mramorových schodoch do zamestnaneckého krídla a Harry vedel, že bude musieť zviesť ťažký boj o jej disciplínu.

Hermiona ho súcitne potľapkala po ruke. „Zvládol si to dobre, Harry. Neviem, čo by som robila, keby sa tu zrazu objavil nepríjemný príbuzný s magickými schopnosťami. Ale začni čítať pergameny, ktoré ti dávam, dobre? Tieto informácie nevypisujem kvôli svojmu zdraviu.“

Hanblivo sa na ňu pozrel. „Áno, madam,“ odvetil a nedokázal zabrániť tomu, aby sa mu zdvihli kútiky úst. Zľahka ho udrela po ruke.

„Počúvaj sa. O tridsať rokov bude ešte veľa príležitostí, aby som sa cítila ako stará žena. Nemusíš začať skôr, ako skončíme školu.“

Tridsať rokov. Harry sa na chvíľu zamyslel, kde budú všetci o tridsať rokov. Kde budeme všetci o rok, keď na to príde? Boli chvíle - najmä počas Trojčarodejníckeho turnaja - keď si nebol úplne istý, či školu prežije. Usmial sa na Hermionu; bol v pokušení povedať jej, že je strašne optimistická, keď si myslí, že bude o tridsať rokov nažive, ale neurobil to. Namiesto toho opakoval „madam“ zlomyseľným spevom až k chrabromilskému stolu, a keď si sadli, aby zjedli pudingy, zrazu švihla rukou smerom k Harryho krásnemu kúsku jablkového koláča a premenila ho na - pariacu sa hromadu hnijúcich vnútorností. Harry sa zastavil s vidličkou pred otvorenými ústami; myslel si, že bude zvracať, ale prehltol, položil vidličku a odstrčil tanier. Orion Pierson, Parvati Patilová a Lavender Brownová, ktorí sedeli oproti nemu, sa stiahli, keď sa tanier s vnútornosťami priblížil. Orion sa postavil a ustúpil od stola, pričom zozelenal. Harry sa otočil a zahľadel sa popri Ronovi na veľmi samoľúbu Hermionu.

„Nepočula si ma, ako som jej povedal, že nemôžeš zaklínať nikoho, kto sa ti nepáči?“ povedal a cítil sa podráždený, pretože sa na koláč tešil.

„Aha, ja som ťa začarovala?“ povedala posmešne. „Myslela som si, že som začarovala tvoj koláč. Nie je to úplne to isté, však?“ dodala s nevinnosťou širokých očí a potom sa obrátila k jedeniu svojho chlebového pudingu.

Ron si pomohol kúskom koláča a pokrútil hlavou nad tou dvojicou. „Bude na mne, aby som prinútil hlavného prefekta a prefektku, aby sa správali slušne? Kto by si bol pred šiestimi rokmi pomyslel, že z nás troch budem práve ja ten, koho budú najčastejšie považovať za dospelého?“

Ale tá predstava bola taká smiešna, že všetci v dosluchu zrazu vybuchli smiechom a Ron sa s ústami plnými koláča obzeral po všetkých a hovoril: „Čo-?“ takým úplne zmäteným spôsobom, že to len ešte viac podporilo ich smiech. Dokonca aj zelenkavý Orion sa smial a pri chrabromilskom stole sa večera skončila všeobecným veselím.

****