Preklady fanfiction Harryho Pottera

---------------------------------------------------

Kapitola päťdesiata tretia

Od hlavy po päty

---------------------------------------------------

„Hmmm,“ zamrmlal Harry a prevrátil sa na bok, preč od muchy, ktorá mu neustále bzučala pri ramene.

„Harry,“ povedala tá mucha a tentoraz mu ramenom zatriasla silnejšie.

Harry sa mrkajúc posadil na posteli a rukami si prehrabával vlasy. Chvíľu mu trvalo, kým sa zbavil sna. Hoci to vôbec nebol sen, však? Severus sa krčil pri posteli, jednu ruku mal položenú na prikrývke a rozsvietený hrot jeho prútika poskytoval dostatok svetla, aby ho Harry videl.

„Čo...“ Harry to skúsil znova, trochu zavrčal. „Koľko je hodín?“

„Niečo po štvrtej.“

„Ráno?“

Severus nad ním vyčaril malý úsmev, keď mávol prútikom, aby rozsvietil nástenné svietniky, a potom neverbálne zakúzlil Nox. „Áno, ráno. Je mi ľúto, že ťa budím tak skoro, ale za daných okolností som nevidel inú možnosť.“

„Dobre, ale potichu, lebo zobudíme...“ Harryho myšlienky sa zastavili, keď sa jeho pohľad zrazil s prázdnou, dokonale ustlanou posteľou na druhej strane miestnosti. Správne. Draco po scrabble oznámil, že premení stoličku na „niečo použiteľné“, aby mohol spať pri matkinej posteli, keby ho potrebovala.

V prípade, že by sa jej stav zhoršil a on by potreboval upozorniť Snapea, aby si ju v tej chvíli zobral, bolo asi presnejšie, pomyslel si vtedy Harry. Severus však k tomuto plánu nič nepovedal, takže ani Harry.

Harry spustil nohy z postele a trochu sa zachvel, keď sa bosé nohy dotkli kamennej podlahy. O chvíľu neskôr vylovil zo spleti posteľnej bielizne ponožky a obul si ich. Potom chvíľu študoval Severusa. „Cítiš sa dobre? Vypil si celú fľašu.“

„A tentoraz si meral správne.“ Snape sa jedným plynulým pohybom zdvihol z drepu. „Nechám ťa, aby si sa obliekol. A potom potrebujem tvoju pomoc, Harry.“

Trvalo len sekundu, kým mu to došlo. „Protikliatba.“

„Preto tá skorá hodina.“

Harry tej poznámke veľmi nerozumel, ale Snape už bol za dverami a zatváral ich za sebou, takže sa poponáhľal obliecť sa. Nebolo to úplne ľahké; bol dostatočne ospalý na to, aby sa cítil trochu nekoordinovane.

Snape čakal pri letaxe, rukami, ktoré držal pri tele, mu trhalo. Keď uvidel Harryho, mierne sa zamračil. „Nepovedal som ti výslovne, aby si si vzal plášť?“

„Nie, a načo by som ho aj potreboval?“

Snapeovi sa stiahlo obočie. „Zdá sa, že nedokážem udržať jedinú myšlienku.“

Harry pokrútil hlavou. „Som si celkom istý, že ich stíhaš aspoň sto, Severus, tak prestaň byť na seba taký tvrdý. Accio plášť! Tak, problém je vyriešený. Kam ideme?“

„Nechcem tu cvičiť celé hodiny. Nechcem tu byť vôbec, kým nebudem musieť.“

Do desiatej, správne. „Prečo očakávaš, že naučiť sa protikliatbu bude trvať hodiny? Nie je to nič zložité.“

Snape sa chvíľu tváril stratene. „Nie? Draco povedal, že keď ťa Black pozdržal, aby ťa ju naučil, trvalo to takmer celú noc.

Harry sa trochu smutne usmial, keď si spomenul na ten čas. „Naučil som sa to zaklínadlo a potom sme sa zvyšok času len rozprávali. Nechcel som ho opustiť.“

„Aha.“ Snape sa rozhliadol po obývačke, akoby hľadal nejakú odpoveď. Zjavne ju našiel, keď jeho pohľad spočinul na fľaške, z ktorej si Harry včera večer nalial. „Ešte stále by som sa najradšej vzdialil, kým...“ Prečistil si hrdlo a začal odznova. „Verím, že moje zásoby elixíru vytriezvenia budú v budúcnosti pre moje potreby žalostne nedostatočné. Mohol by som využiť túto príležitosť a nazbierať rannú rosu potrebnú na jeho uvarenie. Moment.“

Zmizol vo svojom súkromnom laboratóriu a vrátil sa s čiernou plátennou taškou, ktorá cinkala, keď ju niesol. „Môžeme?“

„Hm, možno by som mal ísť oznámiť Dracovi...“

„Nie som až taký roztržitý,“ prerušil ho Snape. „Nerád som ho budil, ak to nebolo potrebné, takže som mu nechal odkaz, okrem toho, že som naňho položil signálne kúzlo a na jeho...“ Hlas mu dunel nechuťou, keď klesol do nižšieho tónu. „Na moju snúbenicu.“

„Myslím, že stíhaš tisíc vecí,“ zamrmlal Harry. „Tak či onak, kam?

„Bude lúka popri lese postačujúca na to, aby si ma tú protikliatbu naučil?“

„Iste. A pravdepodobne sa na nej nazbiera veľa rosy. Aj keď...“ Harry prehltol. „Pozri, viem, že mi neprislúcha hovoriť ti, ako sa máš správať, ale naozaj si myslíš, že je to taký dobrý plán toľko piť?“

„Hľaďme, kto to hovorí?“

„Ja nepijem stále! Bolo to len raz!“

„A ty si ma videl pri poháriku myslím celkom dvakrát.“

„Ale práve si povedal, že budeš potrebovať oveľa viac elixíru na vytriezvenie!“

„To je veľmi pravdepodobné.“

„Aký príklad to bude pre mňa a Draca?“

Snape sa naklonil a prehovoril Harrymu do ucha. „Dobrý, ak mi to zabráni, aby som ju preklial alebo niečo horšie.“

Harry zaťal zuby. „Určite sa vieš lepšie ovládať. A vôbec, chceš ísť takýmto príkladom?“

Snape sa s povzdychom narovnal do plnej výšky a vrhol na Harryho zlovestný pohľad. „Keď som si ťa adoptoval, nikdy som nepredpokladal, že sa ocitnem na strane príjemcu akýchkoľvek výčitiek medzi nami.“

„To je nebezpečenstvo mať dospelého syna.“

„Budeš si môcť nárokovať to, že si dospelý, keď sa tvoj vek už nebude končiť slovom 'násť',“ rozohnil sa Snape. „Nebezpečenstvo oveľa sebavedomejšieho syna, však? To ti priznávam. A spomeniem, že ranná rosa je užitočná v celom rade elixírov. Stačí to?“

Harry len prikývol. Nerobil si ilúzie, že by tomu mužovi naozaj mohol zabrániť v pití, ak sa takto rozhodne riešiť svoje nechcené manželstvo. „Takže lúka. Môžeme sa letaxom prepraviť k Hagridovi?“

Snape si dlho povzdychal. „Chceš viac vidieť Hagrida. Samozrejme. Mal som si to uvedomiť. Minulý rok si sa dosť snažil, aby si s ním nestratil kontakt, a ja som tento rok trval na tom, aby si sa sústredil na Draca a na mňa a vylúčil...“

Napokon zmĺkol, ale len preto, že ho Harry chytil za ruku a prudko ňou zatriasol. „Hagrida som spomenul len preto, že jeho chata je najbližšie k lesu, Severus! A ak ho chcem viac vídať, určite viem, ako to zariadiť. Prečo sa tak veľmi snažíš zvaľovať vinu na seba?“

Za svoju snahu si vyslúžil kyslú grimasu.

„Áno, v poriadku,“ zamrmlal Harry. „Nuž, vzhľadom na to, že máš zlú náladu, niet divu. Každopádne si nie som istý, či je už Hagrid hore, a viem si predstaviť, že je dosť neslušné len tak sa prechádzať po jeho dome bez toho, aby sme mu dali vedieť, že prichádzame.“

„Veľká sieň,“ oznámil Snape a načiahol sa ku kozubu pre trochu letaxového prášku. „Nasleduj ma.“

Zmizol v záblesku zeleného ohňa skôr, ako Harry stihol čo i len odpovedať.

****

„Bude to stačiť?“ spýtal sa Snape a gestom ukázal na vysokú trávu viditeľnú v ubúdajúcom mesačnom svetle.

Harry prikývol a zaujal postoj vedľa otca, držiac prútik tak, ako mu to ukázal Sirius. Ruku mal vystretú hore, ale hrot prútika smeroval nadol. „Ide o to, aby si hrotom prútika pohyboval v malom kruhu, trikrát dookola. Proti smeru hodinových ručičiek. A potom jeden krátky, prudký pohyb smerom nadol, akoby si vyčaroval vajce a teraz ho rozbíjaš.“

Snape si pohyb niekoľkokrát precvičil a potom zdvihol obočie. „A zaklínadlo?“

„A capite ad calcem.“

„Od hlavy po päty,“ preložil Snape.

„Sirius povedal, že to robím správne, ale ty to budeš môcť s istotou povedať, keďže máš... ehm... kvalifikáciu na to, aby si ho naozaj vyčaroval,“ povedal Harry a hlas mu ku koncu zastal.

„Tu máš,“ povedal Snape náhle, otočil sa k nemu a podával mu fľaštičku naplnenú hnedastým kalom.

Harry tentoraz pretlačil bolesť hlavy svojím ohňom oklumencie skôr, ako ho mohla skutočne potrápiť. Začínal v tom byť celkom dobrý. „Nepotrebujem Lillehammer.“

„Takže si sa konečne zmieril s mojimi smrťožrútskymi aktivitami?“

„Niečo také.“ Harry pokrčil plecami, pretože práve teraz rozhodne nebol čas na to, aby sa do toho pustil. Severus mal dosť toho, čím sa zaoberal. Nepotreboval ešte viac starostí.

Snape, ako sa zdalo, nebol ochotný nechať túto záležitosť len tak.

„Ani minulý rok si s tým nebol vyrovnaný,“ povedal, tmavé oči zúžené a upreté na Harryho. „Rozprávali sme sa o tom. A potom sa zdalo, že si rozhodnutý túto záležitosť ignorovať. Ale keď si mal amnéziu, akákoľvek zmienka o mojich dňoch ako smrťožrúta začala vyvolávať tie strašné bolesti hlavy, čo mi ukazuje, ako veľmi si musel potláčať svoje skutočné pocity voči mojej minulosti.“

Harry sa prstami dotkol kyprej pôdy na lúke a pri rozprávaní sa pozeral na svoje topánky. „No a? Hádam, že som musel zažiť nejaké dospievanie.“

„A ty čakáš, že ti uverím, že si dospel za noc?“

„Prečo, je na to nejaký zákon?“

Snape k nemu pristúpil o krok bližšie a usadil mu jemne prst pod bradu, mierne zatlačil, až sa Harry podvolil a pozrel naňho. „Si drzý, Harry?“

„Možno sa mi nepáči, keď ma niekto nazýva klamárom!“

„Možno sa mi nepáči, keď sa ako klamár správaš,“ odvetil Snape. „A už vôbec nie v takejto dôležitej veci! Takže ti už neprekáža, že som bol kedysi smrťožrút v pravom zmysle toho slova? Nevstúpil som do armády Temného pána, aby som ho špehoval, uvedomuješ si to! Je to úplne jasné? Urobil som to z nenávisti, a kým som prišiel k rozumu, pokiaľ ide o úplnú idiotskosť ideológie krvných puristov, bol som svedkom oveľa väčšieho množstva mučenia a vrážd, ako som si želal!“

Harry sa chytil za hlavu, keď ním prešli prenikavé vlny bolesti. Zalapal po dychu a zatvoril oči, aby sa sústredil na to, ako tie vlny zatlačiť späť a preč, cez oheň. Ale keďže Snape stále chrlil príšerné, strašné detaily, tie vlny boli čoraz silnejšie a silnejšie, narážali mu do mysle a snažili sa rozomlieť mu mozog na piesok...

Snape ho chytil za plecia a zatriasol ním, čím úplne prerušil jeho sústredenie. „Mám ti opísať tie vraždy, Harry? Výkriky žien, rozštvrtené telá detí?“

Harry prudko vykrútil telo na stranu a vytrhol sa zo Snapeovho zovretia, skôr než sa zrútil na všetky štyri a začal zvracať do trávy.

„Používal si oklumenciu, aby si zablokoval bolesti hlavy,“ povedal Snape rázne. „A čo ešte? Každú zblúdilú emóciu, ktorá ti bola nepríjemná, Harry?“

„No, musel som niečo urobiť,“ zahundral Harry a ďalší nával nevoľnosti mu stúpol do úst, kým ho vypľul. „Nemohol som stále popíjať elixír proti bolesti hlavy, a aj tak ma ten tvoj zasraný Lillehammer privádzal do šialenstva, všetky tie spomienky, čo sa na mňa len tak valia. Tak som to vyriešil! No a čo?“

„Je to nebezpečné,“ zasyčal Snape a zrazu klesol do trávy vedľa neho, v ruke vlhkú vreckovku, ktorou utrel Harrymu ústa. „Tvoja myseľ znesie len určité množstvo záťaže, kým sa zlomí! Verím, že si videl Longbottomových rodičov osobne, áno? A Lockharta, ktorý je teraz každým centimetrom taký imbecil, ako to naznačovali jeho idiotské knihy.“

Harry si sťažka vydýchol a pomaly sa posadil do trávy. Aj z takého pohybu sa mu zdvihol žalúdok. Nakoniec namáhavo prehltol, aby potlačil ďalší záchvat nevoľnosti. „To... to bolo Obliviate a Cruciatus, nie... nie oklumencia...“

„Myseľ je myseľ!“ zaburácal Snape. „A ja som ti povedal, varoval som ťa...“

„Fajn, tak mi daj napísať desať miliónov riadkov!“ vykríkol Harry.

Na lúke bolo náhle strašidelné ticho, jediný hluk, ktorý sa ňou niesol, bol Snapeov prudký dych a Harryho dychčanie, keď sa snažil upokojiť žalúdok.

„Odmietam uveriť, že si toto o mne myslíš,“ povedal Snape nakoniec. Vtedy už sedel so skríženými nohami v tráve, opieral sa o dlane a pozoroval Harryho.

„Prečo? Draco veľa hovoril o tvojej záľube v dlhočizných riadkoch.“

„Bezpochyby. Napriek tomu si snáď naozaj nemyslíš, že ťa v takomto prípade budem trestať, namiesto toho, aby som ti pomohol.“

Keďže ich nepotrestal za to, že sa opili a skončili v Rokville... Áno, zdalo sa to nepravdepodobné. „Ale ty mi nemôžeš pomôcť,“ povedal Harry a odvrátil tvár. Tlak v hlave mu opäť začal napučiavať, ale aj tak sa prinútil povedať zvyšok. „Veď si zabíjal a mučil ľudí. Deti! Sám si to povedal...“

„Povedal som, že som bol toho všetkého svedkom,“ opravil ho Snape. „Čo je sotva moja zásluha. A nemýľ sa, bol som každým kúskom smrťožrút. Ale okrem... môjho otca som na príkaz Temného pána nezabíjal. Teraz sa napi.“

Harry sa zachvel. „Zase sa z toho zbláznim, tie spomienky...“

„Tie môžeš potlačiť oklumenciou,“ dovolil Snape. „Ale nič iné, Harry. Ani hnev, ani obavy, ani strach z mojej minulosti. Musíš tomu impulzu odolať, aby sa ti nezakorenil natoľko, že to začneš robiť bezmyšlienkovito.“

Harry si vzal Lillehammer a napil sa, s úľavou si vzdychol, keď mu hlavou preletel známy pocit, že sa mu rozplýva. „Ja... áno, bolo čoraz ľahšie používať oheň na...“ Potom sa mu však stiahlo obočie. „Ale nerobil by to každý oklumentor? Bolo to maximálne užitočné.“

„Koľkí na to využívajú svoju najhlbšiu mágiu?“ Snape pokrútil hlavou, keď vyhadzoval zašpinenú vreckovku.

„Nepoužíval som však parselčinu.“

„To si ani vtedy, keď si minulý rok vyhodil do vzduchu okná v nemocničnom krídle. A oklumencia ako mágia mysle si v každom prípade nevyžaduje žiadne zaklínadlá. Čerpáš zo svojich temných síl, keď oklumencia je dostatočne silná na to, aby si sa okamžite zbavil bolesti hlavy, ktorá by si inak vyžadovala taký silný elixír, ako je Lillehammer.“

„Takže to je všetko?“ Harry si vzdychol. „Do konca života budem potrebovať ten elixír, zakaždým, keď mi pripomenie tvoju... tvoju...“

Snape sa zdvihol na nohy a ponúkol mu ruku hore. „Nie. Vyriešime to a začneme ešte túto noc. Dnes večer máš stretnutie s tou dobrou doktorkou.“

„Nechcem...“

„To je mi jedno.“

Harry sa zaksichtil. „Ale je to tvoja svadobná noc!“

„Nech si je,“ zamrmlal Snape. „Ale to na veci nič nemení. Už som sa dohodol s riaditeľom, že ty aj Draco budete na pár dní sprevádzať Narcissu a mňa na Grimmauldovo námestie.“

Bolo dobré, že Harry necítil hlavu. Bol si celkom istý, že musí mať pocit, akoby mu mala každú chvíľu odletieť z krku. „Ty berieš Draca a mňa na svadobnú cestu? Chystáte sa stráviť medové týždne na Grimmauldovom námestí?“

„Nič také nebude,“ namietol Snape. „Tá žena je vo viac ako ôsmom mesiaci s dieťaťom iného muža!“

„Ale tvoj sľub, veď ho musíš myslieť vážne!“

„Budem.“ Snape mávol rukou, keď sa Harry pokúsil odpovedať. „Toto je ďalší dôvod, prečo som chcel opustiť svoj byt, Harry. Nezdalo sa mi správne diskutovať o takýchto veciach, keď Draco a jeho matka sú len o chodbu ďalej, dokonca ani s ochranou mojich najlepších ochranných štítov.“

„Môj problém s bolesťou hlavy?“ Harry zúžil pohľad. „Ty si ju plánoval vyvolať!“

„Áno, ak by si sa sám nepriznal, ako si ho riešil.“ Snape opäť mávol rukou. „Ale ja som mal na mysli niečo iné. Grimmauldovo námestie. Harry... určite ti napadlo, aké je pre Voldemorta veľmi vhodné, že v mojich komnatách žije vdova po Luciusovi Malfoyovi?“

„No áno,“ namietol Harry. „Povedal som Dracovi, že by mohla plánovať... Ja neviem! Ale on ma nepočúval. Stále len opakoval, že ju sem pustili pokrvné ochrany, čo musí znamenať, že je čistá ako padlý sneh.“

„To rozhodne nie je. Súhlasím, že je zaujímavé, že ju ochrany vpustili, ale ani Albus, ani ja nie sme naklonení úplne jej dôverovať len na základe toho.“ Snape sa mu pozrel do očí. „A tak ideme na pár dní na Grimmauldovo námestie.“

Harrymu to chvíľu trvalo. „Portrét. Chceš zistiť, čo by mohla povedať portrétu...“

„Áno. Albus naň už navrstvil niekoľko dodatočných ochrán, takže Narcissa nebude mať úplné súkromie bez ohľadu na to, aké kúzla môže vyčarovať. A potom uvidíme. Ak je tu naozaj na Voldemortov príkaz, možno neodolá a spomenie to Luciusovi.“

„Ak nepovie nič podozrivé, veľa to neznamená. Stále tu môže byť ako súčasť nejakého sprisahania.“

Snape naklonil hlavu. „Mohla by. Veľmi dobre viem, ako sa na túto záležitosť pozerá Draco. Keďže jeho matka je Blacková, určite spoznala Vädnúcu čarodejnicu a uvedomila si, že kliatba postupuje oveľa rýchlejšie ako zvyčajne. S nezvestným manželom sa dalo očakávať, že príde sem, aby bola pred smrťou so synom.“

„Alebo,“ oponoval Harry, „jej Voldemort prikázal, aby sem prišla. Preto na ňu nechal Bellatrix použiť túto zvláštnu kliatbu, aby si sa s ňou musel oženiť a on ju mohol nastrčiť ako špiónku priamo do stredu našej rodiny.“

„Každé z týchto vysvetlení je pravdepodobné. A Narcissa je pravdepodobne príliš chytrá na to, aby sme ju prichytili s portrétom, ale Albus a ja sme si mysleli, že to stojí za pokus.“

„Ja... ja som si tak trochu myslel, že si taký rozrušený z manželstva s ňou, že si nedomyslel všetky dôsledky,“ povedal Harry pomaly.

Snape sa zamračil. „Uvažujem, či som myslel na všetky. Ale prinajmenšom tieto sú zrejmé. Možno s výnimkou Draca.“

„Možno by si mohol použiť legilimenciu, aby si zistil, prečo je naozaj tu.“

„Snažil som sa,“ povedal Snape pochmúrne. „Nenašiel som nič, čo by ju usvedčovalo, ale to nič neznamená. Nemohol som príliš tlačiť bez toho, aby som jej nenarušil myseľ. A kvôli Dracovi som sa to neodvážil.“

„Tak to skús ešte raz, až keď začaruješ protikliatbu.“

„Och, skúsim. Ale veľmi by ma prekvapilo, keby nebola skúsenou oklumentorkou. Určite je to zručnosť, ktorú by som na jej mieste rozvíjal do maximálnej miery. Veď vedela, že keď hneď neinformovala o podvodníkovi, ktorý sa hral na Luciusa, zradila Voldemorta.“

„Alebo chránila samu seba, keďže očakávala, že ju budú obviňovať z toho, že vôbec žije s podvodníkom.“

Snape prikývol, keď si vzdychol. „Opäť sa na jej činy dá pozerať z dvoch rôznych uhlov.“

„Si si ale istý tým Grimmauldovým námestím? Portrét tam určite je, ale...“ Harry si prečistil hrdlo. „Bude ju treba pridať k Fideliovmu zaklínadlu.“

„Pravda, ale nie je to tak, že by Narcissa nevedela, že ten dom existuje. A tiež jeho približná poloha je Voldemortovi známa už vyše roka, vzhľadom na to, že ťa Lucius Malfoy uniesol. Nebude mať veľký význam, ak sa jej podarí do príbytku vstúpiť.“ Snapeovi sa rozšírili nozdry. „Celkom ťa ubezpečujem, že počas schôdzí Rádu jej nebude umožnený vstup, a ak sa pokúsi zanechať nejaké odpočúvacie kúzla... stačí povedať, že jej mágia sa nevyrovná riaditeľovej.“

Harry zatvoril oči. „Alebo tvojej, tým som si istý. Ale Severus? Naozaj, naozaj by som si prial, aby si túto protikliatbu nemusel použiť.“

Počul dlhý povzdych. „Vskutku. Keď už sme pri tej protikliatbe... môžeme?“

„Myslím, že nemáme na výber.“ Harry sa snažil striasť zo seba skľúčenosť, keď ukázal na skalu vzdialenú niekoľko metrov. „Máš to kúzlo zamieriť na vrch jej hlavy a malo by vyjsť akejsi sýtožltej farby a po dopade po nej ako keby pomaly stiecť.“

„Od hlavy po päty. Celkom doslovní, tí starí Blackovci.“ Snape zmenil postoj a zdalo sa, že zhromažďuje energiu, než natiahol ruku v miernom uhle nahor, hrot prútika namierený nadol, pohyboval ním krúživým pohybom, keď začal zaklínať. „A capite ad calcem!“

Nič sa nestalo. Absolútne nič.

Hmmm. Harry chodil v kruhu okolo Snapea, kriticky si ho prezeral a snažil sa spomenúť, ako presne ukazoval to zaklínadlo pred Siriusom. „Myslím, že pri zaklínaní urob jeden krok dopredu,“ zamrmlal. „A mal som spomenúť, že máš premýšľať o tom, ako ju chceš vyliečiť. Alebo, ehm, vyliečiť skalu v tomto prípade, predpokladám.“

Keď to Snape skúsil znova, z konca jeho prútika sa vynorilo priehľadné kúzlo. Pohybovalo sa oveľa pomalšie ako väčšina kúziel, ktoré kedy Harry videl. Pristálo ako kvapka na skale a potom sa pomaly rozlievalo po nej, až ju úplne pokrylo.

„Myslel som, že si hovoril, že to bude žlté?“

„To len vtedy, ak je cieľom skutočne tvoja žena. Akýkoľvek iný druh cieľa nemôže prijať kúzlo, tak to vysvetlil Sirius. Ale číra tekutina znamená, že si ho zoslal správne.“

„A tak moja posledná mizivá nádej na únik zomiera neslávnou smrťou.“

„Prepáč.“ Harry si prečistil hrdlo. „Ak si sa to naozaj nechcel naučiť, mohli sme Dracovi povedať, že si sa snažil, ale nedokázal si to... nie, nepredpokladám, že by si bol naozaj ochotný ísť touto cestou.“

„Ty mi rozumieš. Ak mám možnosť zachrániť ju, musím to urobiť.“

„Aj keď možno pracuje pre Voldemorta.“

„Ako som povedal.“ Snape mu venoval malý, pochmúrny úsmev. „Ty mi rozumieš.“

„No... ešte stále nevieme s istotou, či ju dokážeš vyliečiť,“ podotkol Harry. „Teda, nemôžeme to vedieť, kým si tú skalu najprv nevezmeš.“

„Nepokúšaj ma. Dal by som tomu prednosť.“

„Prepáč. Nechcel som...“

Snapeovi sa roztriasli vlasy, ako pokrútil hlavou. „Na tom nezáleží. Nemôžem od teba očakávať, že sa budeš vyhýbať všetkým narážkam na zjavné veci. A tiež mi neuniklo, že máš svoje vlastné trápenia, Harry. Mal som to riešiť skôr. Povedal si, že ti zostal len jeden úlomok?“

Harry sa otočil nabok a prikývol.

„Skôr som dúfal, že si to oznámil len na odvedenie pozornosti, aby Black nezmizol, keď ho budeme potrebovať. Je to teda pravda?“

„Prečo si myslíš, že som tam zostal hodiny a hodiny a rozprával sa s ním?“

„Pretože presne to často robíš?“

Harry stuhol. „Neuvedomil som si, že to tak pozorne sleduješ.“

„Nechcel som, aby si zabudol žiť,“ povedal Snape ticho.

„No, to teraz nehrozí.“ Harry nemohol za to, že jeho hlas bol trochu trpký. „Jedného dňa použijem svoj posledný úlomok, ale až keď budem musieť Siriusovi povedať niečo naozaj dôležité. Niečo, čo chcem, aby vedeli moji rodičia. Môže im preposielať všetky informácie, ktoré sa mu zapáčia, vieš. Oni len... nemôžu prísť za mnou. Nemôžu, nikdy.“

„Ja viem. A viem, že to bolí. Byť úplne odrezaný od niekoho, koho miluješ.“

Harry uvažoval, či Severus pri týchto slovách myslel na Mauru alebo na to, ako stratil vlastnú matku. Ale nechcel sa na to pýtať. „Áno, ale viem, že som mal šťastie, že som s ním vôbec mohol stráviť toľko času. Takže sa nebudem sťažovať. Aj tak to bolí.“

Chvíľu tam mlčky stáli, kým sa Snape neodvážil: „Bolí ma, že si nielen pomocou oklumencie odohnal svoje nepríjemné pocity, ale aj to, že si mi povedal, že si v poriadku, hoci určite nie si.“

„Aha, to som ťa mal v takej chvíli zaťažiť ešte väčšími starosťami a obavami? Presne v tento deň, keď sa o pár hodín ženíš so ženou, o ktorej si obaja myslíme, že je pravdepodobne Voldemortovou špiónkou? Nemôžem predpokladať, že máš dosť starostí?“

„To, že ju, alebo akúkoľvek inú ženu,“ povedal Snape a zdôraznil posledné tri slová, „privediem do našej rodiny, neznamená, že ťa budem zanedbávať, Harry.“

„No, nečakal som...“

„Mal by si.“

„Áno, ale jednoducho som si nemyslel, že...“

„Mal by si.“

„Ale...“

„Máš právo na otcovu lásku a starostlivosť!“

Harry si zahryzol do pery, aby znova nenamietal, a snažil sa nad tým rozmýšľať. Vedel, že je to pravda, ale vedel aj to, že to tak trochu pravda nie je. Nedokázal sa celkom zorientovať vo svojich pocitoch. „Bol si naozaj zaneprázdnený.“

„Je mi jedno, či na čaj prišiel sám Merlin!“ zakričal Snape. „Alebo či Draco potrebuje uvariť elixír, alebo či mi, nedajbože, moja nová manželka visí na krku ako kameň! Keď ťa niečo trápi, máš prísť za mnou, a nie ohrozovať svoj zdravý rozum tým, že sa to budeš snažiť zvládnuť sám. Pre Merlinovu krv, myslel som, že sme to s tými ihlami prekonali!“

Harry sa začervenal. „Hm, no... Už si presne nepamätám.“

Snape na chvíľu zaťal päste, potom zrazu vystrčil obe ruky a chytil Harryho za plecia prstami zovretými tak pevne, že pôsobili ako pazúry. „Čo by si povedal pánovi Weasleymu, keby sa stával závislým od skladania Nezrušiteľných sľubov, ale odmietal by o tom hovoriť s otcom, lebo Arthur by bol 'veľmi zaneprázdnený'?“

„Hm, že sa správa ako bezmoz...“

„Čo by si povedal slečne Grangerovej, keby jej vypadávali zuby a ona by sa o tom nechcela rozprávať so svojím otcom?“

Harry zažmurkal. „Ty vieš, čo je to zubár?“

„Nemeň tému!“

„No, pre mňa je to jednoducho iné!“

„Pretože naozaj nemáš otca?“ zavrčal Snape a jeho stisk sa zovrel.

„To nie!“ zakričal Harry. „To ja, ja som iný, pre mňa to nie je rovnaké, to je všetko! Pretože ja, neviem ako, ja som si jednoducho zvykol poradiť si sám!“

Snape uvoľnil ruky, ale použil ich dlane, aby si Harryho mierne pritiahol bližšie. „Veríš, že Ron a Hermiona majú právo na všetko, čo potrebujú od svojich rodičov. Ale niekde hlboko vo svojej psychike si to isté nedokážeš predstaviť pre seba.“

Harry šokovane zdvihol zrak. „Ty . ... nikdy ich nevoláš Ron a Hermiona.“

„Tými sú pre teba.“

„Bože,“ zastonal Harry a trochu sa skrútil pod Snapeovým sotva badateľným stiskom. Skončil na boku, jedným ramenom sa oprel o mužovu hruď. „Ty . ... znieš, akoby si mi rozumel.“

„Trochu,“ priznal Snape. „Tento rok viac ako minulý, aj keď to znie zvláštne.“

„Áno, povedal si, že som nebol sám sebou.“ Harry trochu zastonal. Naozaj neznášal, že je taký blázon. „Hm, ale prišiel som za tebou, keď som používal i... i... ihlu?“

Sakra. Myšlienka na to v ňom vyvolala obrovskú kopu pocitov, na ktoré nechcel myslieť. Neistota. Zraniteľnosť. Potreba. Dôvera. Byť milovaný... nedokázal si spomenúť, ale to ho nerobilo menej istým. Stálo ho všetky sily, aby to všetko nestrčil do ohňa. Potom mu napadlo, že možno ten oheň nepotrebuje, alebo aspoň nepotrebuje, aby tak silno horel a lákal ho svojimi vysokými stenami, aby ho použil ako barikádu.

Opatrne, veľmi opatrne ho tlmil, až kým z neho nezostali len uhlíky. Hm. Zatiaľ je to dobré. V prvom rade ho začal používať len preto, aby odvrátil tie nárazy spomienok. Nezdalo sa, že by sa práve teraz objavovali. Nevedel prečo. Ale na druhej strane nevedel ani to, prečo sa začali.

„Áno,“ hovoril Snape. „Nakoniec. Nechal si tú záležitosť hnisať, doslova, príliš dlho. Ale keď sa veci stali dostatočne vážnymi, prišiel si za mnou.“

Harry si vzdychol a znova sa otočil, tentoraz tak, aby stál tvárou v tvár Snapeovi.

Alebo nie. Tvárou v tvár svojmu otcovi. Možno práve v tom bol problém. Vedel, že je to pravda, ale v skutočnosti na Snapea takto často nemyslel. Asi by mal. Hoci bolo stále príliš ťažké hodiť to slovo nahlas. Možno to dokázal len vtedy, keď sa o to nesnažil. „Je mi to ľúto, Severus. Prestanem. A... a, a, a ak budem mať pocit, že vecí začína byť priveľa, prídem sa s tebou porozprávať namiesto toho, aby som všetko strkal do ohňa.“

„Všetko?“ Bolo to trochu desivé, ako temne dokázal Snape vyrieknuť jediné slovo.

„No, moja podráždenosť na Zabiniho a to, ako zle sa cítim ohľadne... ehm, Morrighanovej, prepáč. . a trochu aj to, ako veľmi milujem Lunu, a... áno, vlastne všetko, na čo som nechcel myslieť. Navyše ma zakaždým začala bolieť hlava. Prepáč,“ povedal Harry znova.

„To je príliš, príliš veľa. Mal som si skôr všimnúť, čo robíš.“

„To nie je tvoja chyba. Povedal si mi, aby som to nerobil, pamätáš?“ Harry sa zamračil. „No, Draco vedel, o čom hovorí. Je to tak, plány vo vnútri plánov. Priviedol si ma sem zozbierať rosu, keď si sa naučil to kúzlo, lenže ty si v skutočnosti chcel mať súkromie, aby si na mňa mohol poriadne zakričať, lenže si chcel byť aj preč od Draca, aby si mi mohol naznačiť, ako použiť portrét na testovanie Narcisy. Ešte niečo? Teda, budem sklamaný, ak nebudeš mať sedemnásť dôvodov na našu rannú prechádzku.“

„Mýliš sa, ak si myslíš, že som na teba chcel nakričať. Alebo dokonca, že sa mi to páčilo. Oveľa radšej by som sa mýlil v tom, čo si robil.“

„Nemal si ma takto oklamať,“ uvedomil si zrazu Harry. „Keď sme sa rozprávali o chameleónovi, povedal si mi, že si sa... toho nezúčastnil. A ja tomu verím, Severus. Tak prečo som taký... taký znepokojený, kedykoľvek si spomeniem na 'Snape' a 'smrťožrút' v jednej vete?“

„Ja neviem. Minulý rok to bolo rovnaké. Vedel si o mojej ľsti, aby som si zachoval čisté ruky. Nemyslím si, že si o mne pochyboval. Napriek tomu ti táto téma bola nepríjemná. Jednoducho to nemalo podobu prudkých bolestí hlavy.“ Snape mu venoval výrečný pohľad. „A predsa je to ďalší dôvod, prečo by si sa mal poradiť s tou dobrou doktorkou.“

„Povedal som ti, že nechcem...“

„A ja som ti povedal, že ma to nezaujíma.“

Harry sa usmial, len trochu. „Až na to, že zaujíma. Práve si to povedal, znova a znova.“

„Pravda.“

„Možno by si mal mať aj ty nejaké sedenia,“ povedal Harry a tentoraz sa neusmieval. „Veď som povedal, že sa so mnou môžeš rozprávať, a to stále platí. Ale možno Marsha by bola dobrý nápad?“

Snape trochu zdvihol bradu. „Aha, elegantne urobené. Slizolinské, v skutočnosti. Ak budem čo i len trochu namietať, budeš to brať ako povolenie pokračovať vo svojej vlastnej tvrdohlavosti.“

„Tak som to nemyslel.“

„Všetko sa na dobré obráti, keď tvoja prefíkanosť prichádza prirodzene,“ povedal Snape a jeho hlas bol tentoraz hladký. „Od začiatku som ti hovoril, že na víťazstvo v tejto vojne bude potrebná ľstivosť.“

„Hneď na začiatku?“ posmieval sa Harry. „Zdá sa mi, že tvoja prvá lekcia pre mňa bola, že sláva nie je všetko.“

„Keď som prvýkrát začal skutočne spoznávať teba,“ opravil ho Snape chrapľavým tónom. „A teraz by sme asi mali pokračovať v našich úlohách. Ešte pár kôl cvičenia; dovtedy by mal byť ideálny čas na zbieranie kvapiek rosy.“

„Ešte pár vecí. Rozumiem plánu ohľadom portrétu. Ale, ehm, naozaj neviem, prečo to znamená, že by som mal ísť na Grimmauldovo námestie tiež.“

„Vzhľadom na to, že nebudem bývať na hrade, bude jednoduchšie zorganizovať nejaké sedenie s tou dobrou doktorkou.“

„Teraz sú to sedenia, množné číslo,“ zastonal Harry. „Dobre. Čo ešte?“

„Chcel by som byť blízko teba, keby sa ti tvoj oheň zdal príliš lákavý na to, aby si mu odolal.“

Áno, to dávalo zmysel. Teraz si však Harry začínal myslieť, že už lepšie chápe, kto tento muž, jeho otec, v skutočnosti je. „A? No tak, nemáš vždy desať dôvodov na každý svoj čin?“

„Sotva desať,“ opovrhol Snape. „Ale keďže sa pýtaš, mohlo by byť veľmi poučné sledovať, ako na teba bude reagovať Narcissa Malfoyová. Nemá žiadnu rozsiahlu divadelnú prípravu, rozumieš, ani žiadne skúsenosti so špehovaním. Pravdepodobne nebude schopná dlho skrývať svoje skutočné pohnútky, najmä keď bude nútená byť v tesnej blízkosti Voldemortovej osobnej nemesis.“ Snape pokrčil plecami. „Keď sa vrátime na hrad, väčšinu času budeš na vyučovaní alebo v Chrabromile.“

„Takže opäť plány vo vnútri plánov. Nikdy sa nezastavíš?“ Harry nečakal na odpoveď. „Naozaj... naozaj nepovieme Dracovi, čo sa deje, prečo on a ja ideme s tebou na svadobnú cestu?“

„Prestaň to tak nazývať.“

„Povieme?“

Snape sa trochu zohol, aby boli ich tváre na rovnakej úrovni. „Čo si myslíš, že by sme mali urobiť?“

„Nerád ho vynechávam. Ale nie som si istý, či dokáže byť v tejto veci racionálny. Chcem povedať, že všetci vieme, že zabila strýka svojho vlastného bratanca z druhého kolena alebo niečo také. Pre peniaze. A Draco sa správa, akoby to nič nebolo. Alebo akoby to bola jej zásluha, keďže to urobila, aby mu pomohla!“

„Takže?“

„Jasné, nemôžeme mu to povedať,“ povedal Harry a kopol do hrudy hliny. „Ak sa ukáže, že je zlá, bude nás nenávidieť za to, že sme ju celý ten čas poznali lepšie ako on. A ak sa ukáže, že je tu len preto, že sa bála, a nie kvôli nejakému plánu, bude nás nenávidieť za to, že sme jej nedôverovali a že sme mu klamali. Takže tak či tak nás bude nenávidieť.“

„Takže?“

„Takže mu to stále nemôžeme povedať. Celá situácia sa zvrtne.“

Snape sa narovnal a zopäl ruky pred sebou. „Aspoň ty sa s tou ženou nemusíš oženiť.“

„Nie, ja ju len budem mať za nevlastnú matku.“ To slovo mu v ústach chutilo skutočne odporne. „Ale vieš, teraz sa cítim trochu lepšie. Aspoň viem, že ani ty jej veľmi nedôveruješ.“

„Nedôverujem. Ale musím pripustiť možnosť: možno nám obom dokáže, že sme sa mýlili.“

„Možno prasatám narastú krídla a budú lietať.“

„V čarodejníckom svete to nie je výstižná odpoveď.“

To bola vcelku pravda. Harry sa na sekundu zamyslel. „Možno metly nebudú lietať? Možno sa fotografie prestanú hýbať?“

„Lepšie.“ Snape opäť zaujal postoj a počkal, kým ho Harry pozorne sledoval. „A capite ad calcem!“

****

Snape myslel vážne, že sa domov nevráti, kým nebude musieť. Keď nazbierali tucet fľaštičiek čerstvej rannej rosy, naraňajkovali sa v kuchyni, kde im spoločnosť robili len škriatkovia. Dobby vyzeral byť v dobrej nálade. Ochotne sa rozprával s Harrym, predvádzal svoje najnovšie klobúky a čižmy, keď sa prechádzal sem a tam po doske stola, zatiaľ čo ostatní škriatkovia sa zhŕkli pri príprave kopcov kaše a hromád vyprážaných paradajok.

Snape to všetko mlčky sledoval, ale Harry mu to sotva mohol vyčítať. Desiata hodina sa predsa len stále viac približovala.

Keď Harry dojedal párky, zobral si Snape Dobbyho bokom na „slovíčko v súkromí“. Nech už išlo o čokoľvek, zdalo sa, že to zahŕňalo veľa prikyvovania. Teda zo strany Dobbyho, nie Snapea.

„O čom to bolo?“

Snape zdvihol obočie. „Teraz potrebuješ slovník ty? Myslím, že som povedal „na slovíčko v súkromí.“

Fajn, fajn. Podľa toho, čo Harry vedel, bol Dumbledore dosť hlúpy na to, aby po svadbe objednal nejaké slávnostné jedlo, a Snape ho práve zrušil.

Potom Snape odprevadil Harryho do veže, aby mohol vyzdvihnúť Salsu a vziať ju so sebou na ich improvizovanú dovolenku. „A porozprávať sa so slečnou Grangerovou a pánom Weasleym,“ dodal. „Zajtra bude v Prorokovi oznámenie o svadbe. Desím sa, keď si pomyslím, čo si budú tvoji priatelia myslieť, ak zmizneš práve vtedy, keď sa dozvedia o tvojej novej rodinnej situácii.“

Áno, to by asi nepôsobilo veľmi dobre.

Harry stíšil hlas, hoci v skutočnosti tu nikto nebol a na tejto chodbe ani neboli portréty. „Môžem im povedať, vieš... prečo?“

Snape naňho chvíľu hľadel, ako kráčali ďalej. „Áno,“ povedal napokon. „Minulý rok som sa naučil, že tvoji priatelia sú pre teba veľkou silou. Ale prosím ťa, popros ich, aby sa držali svojej vlastnej rady. Bol by som radšej, keby sa celý čarodejnícky svet nedozvedel, ako ľahko ma možno ovládať prostredníctvom ohrozenia jedného alebo oboch mojich synov.“

Čo znamenalo, predpokladal Harry, že Snape by bol rovnako ochotný oženiť sa s Lily Potterovou, ak by si to vyžiadali nejaké hrozné okolnosti. Túto čudnú myšlienku v rýchlosti zahnal, pripadala mu viac než znepokojujúca. Vlastne ho to prinútilo premýšľať, ako mohol Draco tak súhlasiť s týmto manželstvom. Ale potom, Harry nevedel, aké by to bolo, keď ste sa báli, že vám zomrie matka. Ani si nevedel predstaviť, že by sa tak cítil.

„Nezabudni si priniesť hada,“ dodal Snape, keď sa blížili k vchodu do Chrabromilu. „Salsu si zvyčajne brával so sebou vždy, keď sme na prázdniny odchádzali z hradu.“

„Dobre,“ povedal Harry a uvažoval, či má Snape aj na to šestnásť dôvodov. Chcel, aby si Harry precvičil čarovanie v parselčine, aby nebol taký závislý od sladkostí hadí jazyk? Hoci Harry si už nejaký čas hovoril, že by mal svoje temné sily úplne získať späť. Zdalo sa, že nikdy nemal čas sa na to sústrediť. Ale možno by mu pomohol týždeň bez vyučovania.

„Heslo?“ požiadala ho Tučná dáma svojím zvyčajným panovačným tónom.

Harry sa chystal zarecitovať nemravný veršík, ktorý Seamus vybral minulý týždeň, ale Snape sa postavil pred neho a uprene hľadel do maľovaných očí Tučnej dámy.

Tá mu pohľad nebojácne opätovala, aspoň dovtedy, kým Snape nevyslovil dve slová, ktoré vyzerali ako vražedný úmysel.

„Borovicový olej,“ zašepkal a jeho hlas bol o to hrozivejší, že bol tichý.

Dvere sa bezhlučne otvorili a Tučná dáma zízala ako ryba na suchu.

„Neviem, prečo sa tvári tak prekvapene,“ povedal Snape konverzačne, keď vošiel do Chrabromilu. „Som známy tým, že nespolupracujúcim portrétom hrozím terpentínom.“

Harry potlačil smiech. „To je to tajomstvo? Takto sa dá prejsť cez ktorýkoľvek z nich?“

„Musia veriť, že ho uvaríš. A aj potom sa niektorí ukážu ako nespolupracujúci.“

Harry sa rozhodol nepýtať sa, či Snape niekedy splnil svoju hrozbu. „Hm, dobre, budem tu o pár minút. Prečo si...“ Uh-oh. Nechcel mu navrhnúť, aby išiel domov. Vlastne ho vôbec nechcel vyhodiť, ale naozaj si nevedel predstaviť, že by Snape mal záujem zdržiavať sa vo veži...

„Prečo nevyužijem pohodlné sedenie vo vašej krikľavo zariadenej spoločenskej miestnosti?“ spýtal sa Snape a tváril sa asi tak temne pobavene, ako to Harry ešte nikdy nevidel. „Ďakujem, Harry. Výborný nápad.“

„To tu budeš len tak sedieť, keď sa študenti budú túlať dolu na raňajky?“

„Chrabromilčania na raňajky, aké príjemné.“

„Prestaň,“ zasmial sa Harry. „Žarty a zlomyseľnosť je hrozná kombinácia.“

„A to som si myslel, že moje komentáre k študentským esejam sú brilantnou syntézou oboch,“ zamrmlal Snape. „Choď, Harry. Trúfam si povedať, že tvoji spolubývajúci ten šok prežijú, keď ma tu uvidia. Dobre vieš, že som už v Chrabromile bol.“

„Nech si kvôli tebe nenačúrajú do nohavíc,“ zahučal Harry a odbehol.

****