Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 54: Rodina ako žiadna iná 1/2

„Tak veľa sa tu zmenilo,“ vravela Narcissa slabým hlasom, keď sa Harry vypotácal z letaxu a hodil školskú tašku na zem.

„Čo tým myslíš?“ spýtal sa Draco.

„Asi tie preparované hlavy škriatkov, povedal by som,“ zamrmlal Severus.

„Preparované hlavy škriatkov?“

„Áno, Drak. Tradícia rodiny Blackovcov ako odmena za dlhé roky služby. Našťastie takú nemali Malfoyovci. Ach, zdravím, pán Potter,“ dodala, keď Harry vyšiel na hlavnú chodbu, kde stáli ostatní.

„Myslel som, že sme sa všetci dohodli na krstných menách,“ posťažoval sa Draco, keď Harry natiahol zápästie k Snapeovi, ktorý doňho ťukol prútikom a premenil Salsu späť na živého hada. Harry ju opatrne položil na koberec a sledoval, ako sa šmýka po podlahe.

„Zvyk,“ mávla rukou Narcissa, keď klesala do kresla s rovným operadlom čalúneným karmínovým zamatom. „A tiež netuším, či je pán Potter naklonený tvojmu návrhu.“

Harry rozšíril nozdry, hoci si nemohol byť istý, či na neho to naschvál neupozorňuje. Na druhej strane mu bolo naozaj jedno, ako mu bude hovoriť. „Áno, Harry je v poriadku. A pán Potter tiež, ak zabudnete. Nestojí to za ten rozruch, Draco.“

Druhý chlapec trochu zdvihol bradu. „Myslím, že stojí. Nepamätáš si to, ale Severus trval na tom, aby sme si navzájom tykali. Dokonca za to bral body.“

Snape položil Harrymu ruku na plece. „Narcissa vyzerá trochu vyčerpane, čomu sa nemožno čudovať po tom, čím si prešla. Čo keby si zamieril do kuchyne a pripravil jej čaj?“

Harry zdvihol zrak, oči sa mu pri tom čudnom návrhu prižmúrili. Mierne intenzívny pohľad, ktorý sa mu na oplátku vrátil, mu napovedal, že jeho inštinkty boli správne - toto bol ďalší prípad, keď mal Snape viac ako jeden dôvod niečo urobiť. Aký dôvod by to mohol byť, to Harry netušil. Potreboval Snape hovoriť s Dracom a Narcissou v súkromí? Ale to mohol urobiť ešte pred Harryho príchodom.

„Dobre,“ povedal mierne, hoci nejaká jeho časť si hlboko vnútri spomenula na Dursleyovcov. Pravdepodobne im priniesol čaj už tisíckrát. Nevadilo mu to, až na dve veci: takmer nikdy sa ho sám nenapil a, samozrejme, Harry bol jediný, kto mal takto nariadenú prípravu a prinesenie.

Snape mu mierne stisol rameno. Ešte raz sa pokúša niečo naznačiť, pomyslel si Harry. Len nevedel čo.

O chvíľu to zistil z pohľadu, ktorý ho privítal v kuchyni.

„Dobby!“ Harry zalapal po dychu a usmial sa, keď sa malý škriatok zvrtol na stoličke, na ktorej stál.

„Harry Potter!“ Dobby poskakoval hore a dole. „Dobby vás rád vidí!“

„Tak toto ti Severus hovoril dnes ráno v kuchyni! Požiadal ťa, aby si sem prišiel, keď máme prázdniny?“

„Áno, aby Dobby mohol variť a upratovať pre Harryho Pottera a jeho rodinu!“ Dobby sa rozžiaril a ukázal plné ústa mierne špicatých zubov. „Pán Snape dokonca vraví, že bude Dobbymu platiť extra príplatok, a pán Dumbledore hovorí, že to bude v poriadku, že Dobby je slobodný škriatok a môže to prijať! Ale pán Harry? Dobby má jednu otázku.“

„Áno, Snape si ju naozaj vzal,“ vzdychol si Harry. „Narcissa Malfoyová? Je tu s nami. Ale predpokladám, že teraz je to vlastne Narcissa Snapeová.“

Mohol za to, že sa jeho hlas na konci zmenil na zdesený?

„Áno, áno, Dobby to vie od pána Snapea.“ Dobbyho zelenkavé pery sa zošpúlili v miernom zamračení. „Pani Narcissa nebola k Dobbymu a ostatným škriatkom krutá, ale ani nám nepomáhala a mladého pána rozmaznávala. Oooh, rozmaznávala ho príšerne! Niet divu, že neskôr Dobbyho otrávil. A ospravedlňujem sa, lebo je bratom Harryho Pottera, a Harry Potter je dobrý, ale otrávenie bolo prvé.“ Dobby sa zvrtol a sadol si na stoličku, jeho malé ramená sa zachveli.

Harry sotva dokázal sledovať niektoré časti. „Draco ťa otrávil? Kedy to bolo, keď bol malý?“

„Minulý rok,“ vzdychol Dobby. „Dobby o tom nemal hovoriť, dokonca ani Harrymu Potterovi. Ale Dobby je slobodný škriatok a Harry Potter si to nepamätá, a strašný mladý pán, ten to Harrymu Potterovi nepovie, Dobby je veľmi, veľmi istý!“

Harry sa zamračil. „Draco mi predsa povedal o nejakom jede, ktorý uvaril. Ale teba v tom príbehu nespomínal. Myslel som si, že sa pokúšal niektorým z ostatných slizolinčanov privodiť chorobu.“

„A Dobby testoval jedlo, pretože sa testovalo všetko jedlo, pretože otec Harryho Pottera dostal otrávený čokoládový kotlík na narodeniny a mladý pán nechal vonku piškótové tortičky s polevou a v jeho spoločenskej miestnosti upratoval len Dobby a...“

„Počkaj,“ povedal Harry a prečistil si hrdlo, ktoré zrazu bolo také stiesnené, že ledva dýchal. Snapa minulý rok otrávili tiež? Niekto sa ho pokúsil zabiť?

Nebol si istý, prečo by ho to malo tak šokovať. Snapeove vlastné činy mali za následok, že to bolo prakticky neodvratné. Voldemort aj Lucius Malfoy by ho chceli zabiť za to, že zachránil Harryho počas Samhainu, nehovoriac o tom, že si Harryho adoptoval a ponúkal mu nepretržitú ochranu, pomoc a radu. Čin, ktorý vôbec nebol tajný - Harry o ňom videl články v Prorokovi, pre Merlina. Bolo len logické, že Voldemort a jeho prisluhovači - všetci, nielen Malfoy - budú túžiť po Snapeovej krvi.

Bol to však šok niečo také počuť. Alebo možno bol šok spôsobený niečím iným. Pri pomyslení na Snapeovu smrť... akoby sa Harrymu pod nohami otvorila obrovská priepasť a každú chvíľu sa mal zrútiť. Akoby jeho neprítomnosť zanechala v Harryho živote medzeru, ktorú už nikdy nebude možné zaplniť.

Do čerta, nechcel, aby Snape zomrel!

Harry pri tej myšlienke zatvoril oči, mal pocit, že je niečo tesne mimo jeho dosahu, akoby stačilo natiahnuť ruku, alebo možno myseľ, a uchopiť to, a svet by bol akosi úplný. Pokúsil sa sústrediť, roztiahol svoje vedomie a sústredil sa na to, čo sa zdalo byť kľúčovým prvkom v hre. Nechcel, aby Snape zomrel, nechcel, aby Snape zomrel...

„Harry Potter je chorý?“

Dobbyho prostoreký hlas ho strhol späť do prítomnosti a rozbil všetko, čoho sa chytal. Harry sa začervenal, cítil sa trochu hlúpo. Samozrejme, že nechcel, aby Snape zomrel. Nikdy to nechcel, ani vtedy, keď mu ešte vyčítal Siriusovu smrť.

„Som v poriadku,“ povedal Dobbymu. „Len premýšľam nad tým, čo si povedal. Počuj, Dobby... Nemôžem ťa obviňovať, že nemáš Draca veľmi rád. Možno by si mu mal prestať hovoriť 'mladý pán'. Už ním viac nie je.“

„Dobby je slobodný škriatok!“

„Áno, presne tak. Je ťažké zmeniť, ako nazývaš ľudí, ja viem. Ale možno to skús. Myslím, že keď ho tak nazývaš, pripomína ti to zlé časy.“

„Harry Potter je múdry čarodejník,“ povedal Dobby a oboma rukami si poťahal uši dozadu, keď na Harryho hľadel s doširoka otvorenými očami. „Dobby bude bratovi Harryho Pottera hovoriť Draco Malfoy namiesto mladý pán.“

„Možno len Draco. Alebo Draco Snape? To druhé... no, pripomína to jemu zlé časy.“

Dobby trochu zaklonil hlavu a zdvihol nos vyššie. „Dobby je však slobodný škriatok.“

Harry to vzdal. Dobby a Draco si to budú musieť vyriešiť sami. Alebo aj nie. „Každopádne, Severus chcel, aby som sa ťa spýtal, či by si mohol urobiť čaj pre pani Mal... sakra. Pre Narcissu.“

Lusknutie škriatkových prstov a na jemných porcelánových tanierikoch sa mihlo niekoľko sušienok. „Čaj pre pani Narcisu je už takmer hotový. Dobby ho prinesie za dve minúty.“

„Môžem ho priniesť...“

„Harry Potter je radšej, keď Dobby zostane v kuchyni?“

„Tak som to nemyslel!“ zvolal Harry. „Len som si myslel, že sa ti možno nebude chcieť vidieť s Dracom!“

Škriatok skrivil pery. „Dobby sa nestará o to, či uvidí strašného-chlapca-Malfoya.“

Keď to Harry počul, jeho odhodlanie nechať túto záležitosť na pokoji trochu ochablo. „Dobby, nie som si istý, či vieš, čo Snape urobil minulý rok, aby potrestal Draca za to, že ťa otrávil.“

„Dobby si nie je istý, že Harry Potter vie,“ odvetil Dobby. „Keď si Harry Potter nepamätá veci.“

To bolo dosť jedovaté, pomyslel si Harry a takmer sa usmial. Ale téma bola na to príliš vážna. „Na niektoré veci som si spomenul. Snape ho prinútil, aby si sám vzal ten jed. Práve v tej piškótovej tortičke s polevou.“

Dobby zbledol, jeho pokožka nadobudla namiesto zvyčajnej žiarivo zelenej farby chorobne žltkastý odtieň. Potom začal krútiť hlavou sem a tam. „Ten jed je byť zlý, ale oveľa horší pre čarodejníkov. Dobby sa otrávil a bol v poriadku ako rybička, ale čarodejník?“

„Spýtaj sa ho sám, ak mi neveríš.“

„Dobby verí, že Harry Potter verí,“ ubezpečil ho okamžite škriatok. „Ale Dobby si myslí, že Harry Potter to počúva od strašného chlapca Malfoya, takže...“

„Tak sa spýtaj Snapea. Alebo sa nepýtaj,“ dodal Harry. „Môžeš si robiť, čo chceš. Vďaka, že si nám prišiel pomôcť, Dobby. Bude dobré mať s tebou viac času.“

Škriatok dvakrát tleskol rukami, čím rozličné predmety, ktoré nazbieral, poskočili na miesto na čajovom podnose. Vyskočil zo stoličky, nechal zniesť podnos zo stola a vznášať sa pred sebou, keď vypochodoval z kuchyne rovno do miestnosti, v ktorej býval gobelín rodiny Blackovcov.

Škriatkovia musia mať šiesty zmysel, usúdil Harry, pretože presne tam boli ostatní. Draco a Narcissa sedeli oproti malému stolíku, na ktorom bola šachovnica, ale vyzeralo to, že ešte nezačali hrať. Snape stál a hľadel von oknom na sivý londýnsky deň vonku.

Lusknutím Dobbyho prstov sa čajový servis vzniesol k Narcisse, ale bol to Draco, kto zdvihol čajník a začal nalievať.

Dobby medzitým nestrácal čas. Prišiel rovno k Snapeovi a položil mu otázku. „Prinútil vlani otec Harryho Pottera, aby strašný chlapec Malfoy zjedol tortičky s obsahom Venetimorice?“

Snape sa pomaly otočil a rovnako pomaly prikývol.

Dobby opäť zbledol, ale menej prudko ako predtým.

„Severus, naozaj,“ zamrmlala Narcissa. „Bolo to nevyhnutné?“

„Áno, bolo,“ vyštekol Snape a jeho čierne oči zrazu zahoreli. „A ďakujem ti, že si pamätáš, že som to bol ja, kto prevzal zodpovednosť za výchovu tvojho syna po tom, čo si sa bezcitne postavila na stranu svojho bezcenného manžela a opustila ho!“

Jej bledá pokožka zbelela od stresu, keď sa náhle skrčila k operadlu čalúneného kresla.

„To je v poriadku, matka,“ povedal Draco, keď natiahol ruku cez šachovnicu a preplietol si prsty s jej. „Aj keď to znie zvláštne, vlastne som si zaslúžil zjesť ten jed. A Severus a Harry, tí sa o mňa naozaj dobre starali, kým som sa zotavoval.“

„Moje hviezdy, Draco,“ zašepkala Narcissa. „Znie to, akoby som toho dosť veľa zmeškala.“

„No, teraz máme všetok čas na svete, aby sme to dohnali,“ odvetil Draco stále tým upokojujúcim tónom, hoci už opäť sťahoval ruku, aby sa natiahol po plávajúci podnos s čajom. „Takže mlieko a dva cukry ako zvyčajne?“

„Myslím, že viac mlieka, ako som kedysi mala vo zvyku.“ Narcissa si položila ruku na vystúpené brucho.

Draco prikývol a podal jej šálku, potom sebou trochu trhol, keď videl, že Dobby sa presunul a postavil sa priamo pred neho.

„Dobby teraz odpustí strašnému chlapcovi Malfoyovi,“ povedal škriatok a štyri klobúky, ktoré mu sedeli na hlave, naskakovali, keď toto vyhlásenie spečatil sériou slávnostných prikývnutí. „Ale Dobby už nebude mladého pána takto nazývať. Dobby bude hovoriť Draco Snape.“

„Ďakujem, Dobby,“ povedal Draco roztraseným hlasom. „Svoje ospravedlnenie som myslel vážne, vieš. Je mi naozaj ľúto, čo som ti urobil. Ehm... dal by si si čaj?“

Dobby sa zarazil a potom začal znova prikyvovať, tentoraz s takým nadšením, že mu z hlavy odletel huňatý fialový klobúk a pristál pri Narcisiných nohách. „Áno a ďakujem, Draco Snape. Dobby si dáva čaj s dvanástimi cukrami!“

Draco ich nabral lyžičkou, nahlas ich počítal a potom na ne nalial čaj.

„A Dobby má rád aj sušienky! Hromady sušienok!“

Draco sa poobzeral okolo seba, potom pokrčil plecami a nasypal ich šesť na podšálku, poskladal ich tak, aby sa tam naozaj zmestili.

„Hromady a hromady!“ vykríkol Dobby.

Draco si zahryzol do pery, aby skryl úsmev, keď na seba navŕšil ďalšieho pol tucta, aby vytvoril rozkývanú vežu.

Dobby súhlasne prikývol a zobral šálku a tanierik, ktoré mu Draco podával, ale namiesto toho, aby vyskočil na stoličku a vychutnal si čaj, luskol prstami a zmizol.

„Dobby vyzerá v týchto dňoch dosť oduševnene,“ poznamenala Narcissa.

„Myslím, že škriatkovia sú takí, keď ich nikto nenúti žehliť si uši alebo privierať si prsty do dverí,“ povedal Harry. „Aj keď Dobby hovoril, že si k nemu nikdy nebola zvlášť krutá, takže za to asi ďakujem,“ dodal nevrlým tónom.

„To bolo nevhodné...“ namietol Draco.

„Čože, ty si chcel, aby som povedal, že naňho bola zlá?“

„Čo to s tebou, do čerta, je?“ vykríkol Draco.

„Myslím,“ povedal Snape tichým tónom, keď k nim prišiel, „že tvoj brat sa potrebuje vyspať. Dnes ráno si vzal elixír, ktorý vyprchá, až keď si poriadne oddýchne.“

„Jasné, hovor o mne, akoby som tu nebol!“

„Predpokladám, že by si chcel počas našich prázdnin využívať Blackovu starú spálňu?“ spýtal sa Snape a otázku nasmeroval na Harryho, ktorý prikývol.

„Veľmi dobre. Vezmem si izbu hneď oproti. Draco, myslím si, že by bolo najlepšie, keby tvoja matka použila spálňu na prízemí.“

„Schody ma momentálne rozhodne nelákajú,“ povedala Narcissa a usmiala sa na Snapea. Jej výraz však vyzeral napätý. Harry si nebol istý, čo si o tom má myslieť. „Ďakujem, Severus.“

Neodpovedal, ale pokračoval ďalej. „Mal by si tiež spať na prízemí, Draco, keby tvoja matka v noci niečo potrebovala. Už nie je prekliata, ale je prinajmenšom v chúlostivom stave.“

„Na prízemí je len jedna spálňa...“

„A to som si myslel, že si čarodejník.“

Draco sa zamračil. „Fajn, fajn. Hoci sa cítim povinný upozorniť, že by sa mohlo považovať za vhodné, aby žene počas noci pomohol manžel, keby niečo potrebovala.“

„Ak očakávaš, že toto manželstvo sa bude riadiť tradičnými normami, budeš veľmi, veľmi sklamaný.“

„Fajn,“ povedal Draco znova, to slovo bola krátke a napäté.

Harrymu neušlo, že spánkové usporiadanie vzdiali Snapea od Narcisy tak ďaleko, ako to len je v ľudských silách, keďže Siriusova spálňa bola na najvyššom poschodí. No to bolo v poriadku. Možno sa nemusel báť, že by Snape vďaka strhujúcej kráse tej ženy zabudol, čím zrejme je.

„Chceš si dať čaj, než pôjdeš hore, Harry?“ spýtal sa Snape. „Možno sa ti bude ťažšie zaspávať, ale...“ Urobil neurčité gesto oboma rukami.

Harry vedel, čo to znamená. Bol taký priehľadný aj predtým, keď ho poslal po čaj? Nepáčilo sa mu, že jeho zranené city boli také očividné. Ale možno nie. Možno ho Snape len tak dobre poznal.

Pri tej myšlienke mu ramenami prešiel zvláštny druh chvenia.

„Nie, pane,“ povedal potichu. „Myslím, že by som sa radšej vyspal.“

Snapeovi sa mierne rozšírili nozdry. „S najväčšou pravdepodobnosťou rozumné. Ale tu máš, vezmi si so sebou nahor pár sušienok. Uvidíme sa o pár hodín.“ Vtisol Harrymu do rúk tanier so sladkosťami.

Bolo to trochu zvláštne, poslať ho spať, akoby bol batoľa, ale zároveň to bolo upokojujúce, spôsobom, ktorý naozaj nedokázal identifikovať. Rovnako ako Snapeovo ubezpečenie sa, aby si Harry vzal jedlo so sebou.

A vôbec, tešil sa, že si bude môcť opäť cítiť hlavu, takže sa šlo spať.

**** 

Musel spať viac ako šesť hodín; jediné okno v Siriusovej starej izbe ukazovalo čiernu oblohu, keď sa Harry pohol pod prikrývkami a pomaly otvoril oči. Zívajúc sa posadil a pretiahol sa, až potom si všimol, že Snape sedí na stoličke s rovným operadlom na druhej strane miestnosti. Opäť mal na sebe svoj zvyčajný čierny habit. Ten v kombinácii s jeho výrazne čiernymi vlasmi spôsoboval, že jeho biela tvár vyzerala takmer strašidelne, viditeľná len vo svetle vzdialenej pouličnej lampy.

Kedysi by mu pri tom pohľade prebehol mráz po chrbte. Snape, ktorý ho pozoroval, ako spí? Teraz mu to pripadalo tak trochu upokojujúce. Možno otcovské, pomyslel si.

Snape mávol prútikom, kúzlil bez slov. Pravdepodobne tlmiace kúzlo, vzhľadom na hosťa v dome. Hoci ona vlastne ani nebola poriadne hosťom, však?

„Ako je na tom tvoja hlava?“

„Zase späť,“ odvetil Harry, keď odhrnul prestieradlo a vystrčil nohy z postele. Hm. Keď si vliezol do postele, aby si zdriemol, vyzul si len topánky, ale teraz mu chýbala aj ponožka. Len jedna. Harry ju hľadal v posteli, aby si ju mohol obliecť. „Hm, robíš to často? Pozoruješ ma, keď spím?“

„Z času na čas.“ Snape naňho uprel dlhý pohľad, takmer akoby čakal na námietku.

Harry však žiadnu nemal. „Dobre.“ Venoval mužovi rozpačitý úsmev. „Teda, som si celkom istý, že zvyčajne máš dôvod. Alebo ako ťa poznám, možno šesť.“

Snape sa zaškľabil. „Dnes večer len jeden. Čokoľvek, aby som sa mohol ospravedlniť z prítomnosti svojej ženy.“ Potom sa zdalo, že trochu zjemnel. „Hoci ona má ďaleko od toho, aby bola nepríjemná. Akoby sa bála ma čo i len najmenej uraziť. Nie je to celkom tá Narcissa, ktorú si pamätám.“

„Nuž, vďačí ti za život,“ zamrmlal Harry. „A práve si prešla niečím dosť otrasným. Myslím, že každý by sa cítil... ehm, neisto, čo by mohlo nasledovať.“ Čo Harrymu pripomenulo. „Keď už hovoríme o tom, čo bude nasledovať, naozaj mám dnes večer stretnutie s Marshou?“

„To teda máš. Vlastne som sa ťa chystal zobudiť už o štvrťhodinu.“

Harry si obul topánky.

„Najskôr pôjdeme na pizzu,“ dodal Snape a ústa sa mu trochu zvrtli pri pohľade na to, ako sa Harry zatváril.

„Pizza, naozaj?“

„To je zásterka, ktorá má vysvetliť našu neprítomnosť v dome dnes večer. Aby bolo jasné, pizzu absolútne miluješ a na Rokforte ju nedostaneš. Vždy, keď si v Londýne, jednoducho trváš na tom, aby som ťa na ňu zobral.“

„Znie to, ako keby som bol rozmaznaný fagan...“

„Nemyslím si, že je rozumné prezradiť Narcise informácie o tvojej terapii, pre prípad, že by tu bola ako Voldemortov nasadený špión.“

Harry sa nad tým zamyslel. „Ale minulý rok si sa rozhodol, že je dobrý nápad presvedčiť ho, že som slabý. Dokonca som ani nesmel chodiť sám po chodbách!“

„Určite mi neprekáža, že je presvedčený o tom, že máš neexistujúcu slabosť. Odhaliť mu však tvoju skutočnú zraniteľnosť? A v každom prípade nemám na mysli len to, že sa potrebuješ s niekým porozprávať o svojich búrlivých emóciách. Mám na mysli aj tú dobrú doktorku.“

Harrymu trvalo sekundu, kým sa spamätal, ale potom zbledol. „Voldemort by sa mohol zamerať na ňu, aby sa dostal ku mne. Na to som mal myslieť aj ja! Je to dosť zrejmé. Ale nevenoval som jej ani jedinú myšlienku, dokonca ani vtedy, keď som si uvedomil, že by som sa mal s Lunou radšej rozísť, aby sa nedostala do ohrozenia!“

„Ďalšia záležitosť, ktorú by si mohol zvážiť a prediskutovať s dobrou doktorkou,“ zamrmlal Snape. „Si pripravený?“

Harry sa obzrel a videl, že jeho školská taška sa dostala na poschodie. Dobby, s najväčšou pravdepodobnosťou. Vytiahol z nej flísovú bundu a obliekol si ju, potom povytiahol obočie smerom k Snapeovi. „Áno, som. Ty však nie.“

Snape sa postavil a mávnutím prútika premenil svoje oblečenie na rozumnú napodobeninu typického muklovského oblečenia: nohavice, košeľa na gombíky s dlhými rukávmi a sako, ktoré vyzeralo akosi staromódne.

„Celočierny vzhľad by mohol upútať pozornosť,“ podotkol Harry. „Vyzeráš tak trochu ako hrobár.“

Alebo smrťožrút v muklovskom prestrojení, ozvalo sa jeho podvedomie, čo nebolo veľmi užitočné. Harry si povzdychol a zahnal bolesť hlavy skôr, ako sa stihla skutočne prejaviť. Potom sa zhlboka nadýchol a zdvihol tvár. „Dobre, takže ma to opäť zasiahlo a použil som oklumenciu.“

Snape sa nemusel pýtať, čo myslel tým „to“. „Povedal som, že určite môžeš použiť svoje temné sily, aby si sa vysporiadal s bolesťami hlavy.“

„Áno, ale po tom, čo si povedal na lúke, sa snažím... ehm, byť vo veciach otvorenejší.“ Nie, to nebolo celkom to, o čo sa snažil. „Byť otvorenejší voči svojmu... ehm, otcovi,“ opravil sa a rýchlo dodal: „Keďže ho mám. Nechcel som sa tváriť, že nie si. Len som... na to nebol zvyknutý, to je všetko.“ Ak na konci zamrmlal, nuž, pomyslel si, že s tým sa nedá nič robiť.

„Chápem ťa, Harry,“ povedal Severus, položil mu ruku na plece a mierne ju stisol. „Nechcel som na teba vyvíjať nátlak.“

„Nie, asi bolo dobré, že si kričal.“ Harry trochu pokrčil plecami a potom sa obával, že by to Snape mohol chápať ako odmietnutie, natiahol sa a položil si vlastnú ruku na mužove dlhé prsty. „Bolo to tak trochu otcovské. Teda, zvyčajne nie, ale keďže som robil niečo, čo by ma mohlo dostať k Svätému Mungovi, nejaké to zakričanie bolo asi na mieste.“

„Nemal by som takto strácať nervy.“

„Áno, mal by si byť dokonalý na sto percent,“ vytiahol Harry. „Nechcem mať za otca robota, Severus.“

„Čo je to robot?“

Vysvetliť to by chvíľu zabralo. „Poviem ti to pri pizzi. Mimochodom, prečo tam ešte ideme, okrem krycieho príbehu?“

„Prespal si večeru a potrebuješ sa najesť.“

„Dobby mi môže priniesť niečo na zahryznutie...“

„Ale ja som si myslel, že by to mohlo vyvolať nejaké spomienky. My dvaja sme už kedysi večerali pizzu.“

„Ha! Vedel som, že máš hromadu dôvodov, nielen ten jeden! Ale na to som si už spomenul, sám od seba. Spomínal som ti to.“

„Na to si naozaj spomínam. Ale napadlo mi, že opätovné zopakovanie toho jedla by ti mohlo priniesť viac súvislostí.“

„Ideme na Privátnu cestu? Tam sme spolu predtým jedli pizzu.“

„Myslel som na reštauráciu.“ Snape ustúpil a skúmal ho. „Chcel by si vidieť svojho bratranca, Harry?“

„Tak trochu,“ zamrmlal Harry. „Teda, podľa toho, čo som počul, to naozaj vyzerá, že sa zmenil. Ale ja si to nepamätám. Pamätám si, že si na mňa sadal a bil ma. V každom prípade som mu však napísal list, ako si mi navrhol, a on mi nikdy neodpísal. Tak čo to má znamenať?“

„Asi to, že nemohol nájsť sovu,“ povedal Snape mierne. „Skrýva sa a ja nevychádzam veľmi dobre s členom Rádu, ktorý ho má chrániť. V septembri sa vykradol, aby ťa odprevadil na King's Cross, a možno som bol príliš prísny, keď som jeho strážcu pokarhal za takú laxnú ostražitosť. Neprekvapilo by ma, keby toto bola odplata.“

„Aha,“ povedal Harry nechápavo a zrazu sa cítil zahltený novými informáciami. Bol to pocit, aký už dávno nemal. „Neviem, prečo som si myslel, že bude v čísle štyri. Teda, pochopil som, že bolo zničené. A potom som ako dokonalý idiot adresoval list práve tam!“

„Nie si idiot,“ opravil ho Snape. Čo bolo po zvážení trochu smiešne. „Možno si nejaká tvoja časť uvedomovala, že dom bol prestavaný. V lete sme tam navštívili tvojho bratanca.“

„Hedviga sa nevrátila s listom...“

„Som si istý, že list prišiel neporušený. Predpokladám však, že Dudleyho strážca ho nemusel pustiť. Porozprávam sa s ním.“

„Kto je to?“

„Zatiaľ je lepšie, keď to nevieš.“

„Možno áno,“ zamrmlal Harry. „Ale ak Dudley ani nedostal môj list, potom ho chcem presunúť k niekomu inému. K niekomu, komu môžeme veriť, že sa k nemu bude správať slušne. Dobre?“

„Dobre,“ povedal Snape. „Pozriem sa na to.“

„Prečo by ho vôbec dávali k niekomu takému pomstychtivému?“ spýtal sa Harry. „To nie je správne...“

„Ak si myslíš, že mi riaditeľ prezradí všetky svoje úvahy, tak si môj vplyv naňho veľmi precenil.“

„Čo sa stalo s Riaditeľ a ja máme svoje tajomstvá?“ odvrkol Harry.

Snape sa naňho zadíval, len sa zadíval, ale ukázalo sa, že nie odsudzujúco. „Draco ti nemohol povedať, že som to povedal,“ prehovoril napokon a slová z úst mu vychádzali pomaly. „Je to podobné ako predstava, že sme jedli pizzu v odpornej kuchyni tvojej tety? Prvýkrát si si na to spomenul pred niekoľkými mesiacmi?“

Harry si zahryzol do pery. „Nie... ja... napadlo mi to až teraz. Ani si presne nepamätám, že by si to povedal, alebo nie súvislosti. Len som ... Viem, že si to povedal.“ Usmial sa, hoci kvôli rozhovoru o Dudleym sa stále cítil napätý. „No, to je dobre. Ale teraz to už ani nie je pravda?“

„Povedal som to hlavne v súvislosti s tým proroctvom.“ Snape si vzdychol a stisol si hrot nosa. „Vtedy som ťa ešte stále považoval za arogantného a bol som poverený sprevádzať ťa k smrteľnej posteli tvojej tety za okolností, ktoré znamenali, že pokrvné ochrany môžu kedykoľvek padnúť. Chcel som, aby si mal všetky dôvody urobiť, čo ti bolo povedané. Takže... Možno som to prehnal.“

„Možno?“ Harry si odfrkne. „No, teraz už aspoň viem, že niekedy hovoríš na efekt.“ Potreboval zmeniť tému, preto vrhol na otca kritický pohľad. „Vymeň si košeľu za modrú alebo zelenú. A zosvetli tú čiernu. Tmavošedá by bola lepšia.“

Snape sa o to postaral, potom ho predstihol a zišiel niekoľko poschodí po schodoch na prízemie, kde si Draco čítal v knižnici. „Možno sa o chvíľu zdržíme. Kde je tvoja matka?“

Draco švihol prútikom a prižmúril oči na výsledok svojho kúzla. „Išla si ľahnúť. Vyzerá to tak, že už takmer spí.“

Snape prikývol, to gesto bolo akosi vzdialené. „Madam Pomfreyová je vzdialená len na zavolanie letaxom, ak sa stane niečo vážne. Najskôr kontaktuj ju a potom mňa.“

Harry zažmurkal. „Nebude to znamenať zneistenie desiatok muklov, ktorí uvidia jeho patrona?“

„Otec mi dal sikel s meniacim zaklínadlom.“

„Mám jeden aj pre teba,“ povedal Snape a podal ho Harrymu, ktorý si ho strčil do vrecka. „Aj keď neočakávam, že by sme sa rozdelili. Napriek tomu človek nikdy nevie. V krajnom prípade pošli striebornú správu.“

„Je mi ľúto, že sa k nám nemôžeš pridať na pizzu,“ dodal Harry k Dracovi. „Všetci traja by sme si mali niekedy niekam vyjsť.“

„Myslím, že máš na mysli nás všetkých štyroch,“ povedal Draco a trochu zaťal zuby. „Ale aj tak si nie som istý, či by sa mojej mame výlet veľmi páčil. Potrebuje odpočívať, aby sa jej vrátili sily, a nie chodiť po svete a uhýbať autám.“

„Všetci štyria,“ súhlasil Harry a snažil sa, aby to neznelo tak skľúčene, ako sa cítil. „Ale nie dnes večer, všakže. Uvidíme sa neskôr!“

S tým ho Severus chytil za ruku a obaja sa premiestnili.

****

Pokračovanie nabudúce.