Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 54: Rodina ako žiadna iná 2/2

****

„Zvládol by som to aj sám,“ zamrmlal Harry, keď ich Snape zaviedol do pizzerie.

Snapova ruka vo vrecku sa mykla, keď vrhol ďalšie tlmiace kúzlo a Harry sa cítil bezpečne. „Budem si to pamätať, keď pôjdeme niekam, kde si to môžeš vedome pamätať. Nie som naklonený tomu, aby som sa zapájal do magických experimentov.“

No, to dávalo zmysel. „Budeme platiť muklovskými peniazmi, alebo máš v pláne...“ Významne sa zahľadel na mužovo vrecko.

Snape pokrútil hlavou, podal mu päťdesiatlibrovú bankovku a šiel im nájsť stôl, pričom nechal na Harryho objednať.

Harry sa nikdy nedostal k tomu, aby otcovi vysvetlil roboty, ale to bolo najmä preto, že bolo príliš veľa iných tém na diskusiu. Kým v ten deň spal, Snape a Draco strávili nejaký čas rozhovorom s Narcissou a Snape počas rozhovoru vyskúšal jemnú legilimenciu. Zdalo sa, že buď je v akomkoľvek sprisahaní úplne nevinne, alebo vie oklumenciu dosť dobre na to, aby to tak vyzeralo. Problém bol v tom, že sa nedalo zistiť, čo je pravda, nie bez oveľa násilnejšieho zásahu do jej mysle.

A to jednoducho nebolo na mieste, keď uvážime, ako by sa Draco cítil, keby jeho matku napadli.

Napriek tomu Snape získal niekoľko užitočných informácií, ktoré pomohli vyplniť niektoré medzery v príbehu, ktorý doteraz poznali. Narcissa nevedela, že žije konkrétne s Remusom Lupinom, ale rýchlo prišla na to, že jej „manžel“ je podvodník, a to tým najjednoduchším spôsobom. Lucius, samozrejme, už vedel, že je jeho žena tehotná. Keď sa zdalo, že jej „manžel“ o tom nemá ani tušenia, okamžite ho začala podozrievať.

„Samozrejme, predpokladali sme, že Lupinove vedomosti môžu byť v niektorých ohľadoch nedostatočné, aj napriek všetkým inštrukciám, ktoré mu Draco poskytol. Vymysleli sme si historku o údere do hlavy v snahe vysvetliť prípadné nezrovnalosti,“ prezradil Snape medzi odrezávaním úhľadných kúskov z jeho feferónkovej pizze. „Ale Narcissa nechcela veriť, že by mohol zabudnúť na niečo také dôležité ako druhé dieťa, najmä po tom, čo sa zriekli svojho jediného dediča. Preto ho začala veľmi pozorne sledovať. Netrvalo dlho a mala pocit, že sa jej podozrenie potvrdilo. Lupin si popálil ruky na striebornom príbore.“

„Strieborný príbor,“ zopakoval Harry. „Ach. Ach, nie. Malfoyovci by boli dosť nafúkaní na to, aby jedli s masívnymi striebornými vidličkami a podobne!“

Snape prikývol. „Lupin sa snažil zakryť svoj lapsus tým, že na domácich škriatkov nakričal, že on je pánom panstva a má právo stolovať s použitím zlatého náčinia. Čo odvtedy zrejme aj robil. Ale toto malé divadielko presvedčilo Narcissu, že nielenže žije s podvodníkom, ale že jej 'manžel' je v skutočnosti vlkolak.“

Harry si vzdychol. „Chudák Remus. Nechať sa prezradiť niečím takým jednoduchým. Som si istý, že robil, čo mohol. Môžem ho čoskoro vidieť, čo myslíš?“

„Lupin si počínal dobre,“ povedal Snape stroho. „Ale samotný plán bol od začiatku trochu hlúpy. Vydávať sa za niekoho na plný úväzok, a to nielen pred jeho ženou, ale aj pred samotným Voldemortom? Máme šťastie, že vydržal tak dlho, ako vydržal.“

„A?“

Snape si mierne povzdychol. „A môžeš ho vidieť hneď, ako to okolnosti dovolia.“

„Dobre. Takže, čo si ešte zistil od Dracovej mamy?“

„Pochopila, že Lupinova zakódovaná reč pri ich poslednom stretnutí bola pokusom varovať ju, že Voldemort ju chce vidieť, avšak spôsobom, ktorý by nikoho neprezradil, keby si prezrel jej spomienky na ten incident. Samotné varovanie jej napovedalo, že podvodník pracuje proti Voldemortovi. Dovtedy si myslela, že by to mohol byť iný smrťožrút vydávajúci sa za Luciusa na príkaz Temného pána, prípadne z vlastnej iniciatívy v rámci nejakého nekalého plánu.“

„Nečudo, že sa tak dlho zdržiavala mimo Anglicka,“ zamrmlal Harry. „Podľa toho, čo vedela, ten podvodník mohol žiť na Malfoy manor a špehovať ju.“

„Presne tak. A ak tam bol podvodník, aby špehoval Voldemorta, jej najlepšou stratégiou bola tiež neprítomnosť, takže by ju bolo ťažké obviniť, že toho podvodníka nenahlásila. Takže... vzala si k srdcu Lupinovo varovanie a utiekla ešte hlbšie do Európy. Nanešťastie nevedela, že Lucius napojil Voldemorta na strážne kúzla mnohých menších malfoyovských majetkov na kontinente. Utiekla do jedného z nich vo Švajčiarsku, ale on ju tam dokázal vystopovať a poslal smrťožrútov, aby ju zadržali.“

„Áno, niečo o tom spomínala.“

„Povedala tiež, že jej hrozný stav po príchode do môjho bytu bol čiastočne spôsobený tým, že na ňu bolo priamo po Vädnúcej čarodejnici použité maskovacie kúzlo. Vďaka nemu sa zdalo, že nečaká dieťa. To kúzlo nejako reagovalo s kliatbou a drasticky ju urýchlilo, hoci k tomu mohol prispieť aj pokročilý stav jej tehotenstva.“

„Magické experimenty.“ Harry sa zachvel, o čosi lepšie chápal Snapeovu predchádzajúcu opatrnosť.

„Vždy je to plné nebezpečenstva,“ súhlasil Snape. „V každom prípade sa kúzlo stalo nestabilným, keď sa Narcissin stav zhoršil. Rozpadlo sa, keď sa dostala do tajnej chodby na hrade. Podľa toho, ako to rozpráva, sa roztrieštilo dosť násilným spôsobom, ktorý jej ešte viac priťažil.“

„Prečo však vôbec to maskovanie?“ spýtal sa Harry a zvraštil obočie.

„Bellatrix sa jej kvôli tomu vysmievala, že len hodný muž ju môže ušetriť od Vädnúcej čarodejnice, a aby sa Narcisse podarilo včas nejakého nájsť, nemala by radšej vyzerať ako tehotná.“

„Nájsť ho,“ zopakoval Harry. „Nie konkrétne teba? Takže ju Voldemort neposlal?“

„Ak sa dá veriť Narcissinmu rozprávaniu, bola nechaná voľne blúdiť, až kým by nezomrela. Hoci každý idiot mohol predvídať, že nepôjde nikam inam ako k Dracovi, aj keď jej to nikdy nikto výslovne neprikázal. Považujem za pravdepodobné, že Bellatrix a Voldemort dúfali, že Narcissina krása by mohla pomôcť ovplyvniť ma, ale nie až tak v jej zúboženom stave. Samozrejme, neuvedomili si, akú strašnú daň si na nej tá kliatba vyžiada, keďže zvyčajne trvá týždne a mesiace, kým postúpi.“

„Ale časová os...“ zamyslel sa Harry, keď chrúmal kúsok cesnakového chleba pokvapkaného maslom. „Bola v zajatí celé týždne. A vyzerá to tak, že ju prepustili hneď potom, ako ju prekliali. Čo sa teda dialo predtým?“

„Možno tréning oklumencie,“ povedal Snape pochmúrne. „Bellatrix z času na čas dostala za úlohu ju učiť. Alebo, čo my vieme, Narcissu trénoval sám Voldemort.“

„Mohlo by to byť.“

„Alebo nie,“ dodal Snape. „To naozaj netuším. Voldemortove sprisahania môžu byť niekedy... abstraktné.“

„Nuž, dosť zatiaľ o tom,“ povedal Harry. „Ako sa máš, Severus?“

„Chápem, že narážaš na môj manželský stav.“ Snape sa zamračil a zahľadel sa na stôl. „Zvládnem to.“

Harry nevedel, čo má povedať, okrem toho, že možno... „Teraz je však vyliečená, však? Takže sa možno môžeš jednoducho rozviesť.“

„Máš muklovský pohľad na manželstvo. Pre čarodejníkov je rozvod ťažší. Veď si videl... boli sme zviazaní mágiou.“

„Aha. Ale nie je predsa žiadny zákon, že s ňou musíš žiť, nie?“

„Nie, ale sľúbil som, že si ju budem ctiť, a myslel som to vážne. Manželský zväzok by sa inak neujal. A tiež je tu Draco, na ktorého treba brať ohľad.“

„Chceš povedať, že očakáva, že tomuto manželstvu dáš aspoň šancu.“

„Pochybujem, že má jasnú predstavu o tom, čo naozaj očakáva. Je to jednoducho mladý muž, ktorý sa momentálne nachádza vo veľkej tiesni. A je to môj syn.“

„Áno, viem, že si to urobil preňho. Ale želám si, aby si to nemusel robiť.“

Snape náhle zdvihol zrak, jeho čierny pohľad bol prenikavý. „Ja si želám to isté. Nemôžeš pochopiť ako veľmi. Čo som musel urobiť Maure... .. Horšie sa už ani cítiť nemôžem.“

Harry mal pocit, že to je príležitosť. Snape mu ju predtým rozhodne neponúkol. „Ona to teda, ehm, niesla naozaj zle? Začarovala ťa, prekliala, kričala a vrieskala?“

Mužove dlhé vlasy sa zavlnili, keď pokrútil hlavou. „To by bolo jednoduchšie. Maura... bola stelesnením súcitu. Nič len láskavosť, slovom aj činom. Samozrejme, že musím zachrániť Dracovu matku, povedala mi. Samozrejme, že pre otca, ktorý miloval svojho syna, neexistuje iná možnosť. Ale... plakala a plakala, keď som ju naposledy držal v náručí.“

„Je mi to ľúto,“ povedal Harry a natiahol sa cez stôl, aby ho chytil za ruky. „To znie hrozne.“

Snape nepovedal nič, ale jeho oči boli bezútešné.

„Hm, chceš pintu piva? Asi tu majú Guinness, alebo, ja neviem. Ešte mi zostali nejaké peniaze.“

„Nie, kým sme vonku. Ale ďakujem ti, Harry. Možno si dáme pohárik pred spaním, keď sa vrátime na noc. A teraz si myslím, že by sme mali zamieriť do ordinácie dobrej doktorky.“

„Dala mi dosť neskorý termín,“ povedal Harry a jeho stolička hlasno zaškrípala o podlahu, keď ju odstrčil. Všimol si, že Snape sa zdvihol na nohy bez toho, aby vydal čo i len hlásku. Rozmýšľal, či v tom má prsty mágia.

„Bola veľmi ústretová.“

Harry sa pokúsil usmiať. „Možno by si jej mal platiť viac.“

„Takže ti teraz vôbec nevadí, že jej platím?“

Na to sa Harryho úsmev rozšíril. „Áno, myslím, že nevadí. Aj keď by som ti mohol pomôcť, vieš, ak je to naozaj drahé.“

„Už dávnejšie som sa zmieril s tým, že som predurčený byť najchudobnejším členom rodiny.“

To už boli pred pizzeriou a smerovali do opustenej uličky. O chvíľu neskôr bol Snape opäť po jeho boku a premiestnil ho. Hoci keď sa primiestnili do malej miestnosti, v ktorej bolo niekoľko plyšových stoličiek a jedna drevená, povedal: „Teraz budeš mať toto miesto vo vedomej pamäti, pre budúcnosť.“

„Nabudúce.“ Harry zastonal. „Ale dobre. Áno, v poriadku.“

****

„A tak som Harrymu dovolil, aby používal svoju mentálnu kontrolu na blokovanie bolestí hlavy,“ dokončil Snape, keď sedel v hojdacom kresle počalúnenom žiarivo oranžovou látkou. Naozaj mu to neslušalo.

„Ale dlhý čas ste mu vraj namiesto toho dával používať tento elixír.“

„Zo začiatku to fungovalo dobre, ale potom ma začal privádzať do šialenstva,“ vložil sa do toho Harry. „Hoci keď som si ho včera vzal znova, už sa to nestalo.“

Marsha pozerala z Harryho na Severusa a späť. „Prečo si si včera vzal ten elixír, keď si sa už naučil, ako blokovať bolesti hlavy vlastnou mágiou?“

Harry si pomyslel, že bude lepšie, keď sa nebude púšťať do podrobností. „Nakoniec som mal naozaj silné bolesti. Vymklo sa mi to spod kontroly. Ale nechcem sa spoliehať na Dúšok Malého kladiva, myslím Lillehammer, a hmm, Severus sa obáva techniky mentálneho blokovania, ktorú som používal. Pretože som ju začal používať na všelijaké iné veci, v podstate na všetko, na čo som nechcel myslieť, a... vraj jej časté používanie vás môže poslať na doživotie do blázinca.“

„Severus si robí starosti,“ zopakovala a naklonila jedno obočie nahor.

„Ja sa samozrejme tiež obávam.“ Harry sa na ňu zahľadel. „Som tu, však?“

„Ale načo si tu? Nie som špecialista na bolesti hlavy a v žiadnom prípade by som ti nechcela predpisovať lieky. Nedá sa povedať, ako by to mohlo pôsobiť na nejaký elixír, ktorý by si mohol užívať, alebo na iné kúzla, keď na to príde.“

„Severus mi vysvetlil, kvôli čomu sme tu,“ povedal Harry a podarilo sa mu nekričať. „Ste terapeutka alebo nie?“

„Severus ti to vysvetlil,“ zopakovala, tentoraz veľmi jemne.

Tentoraz Harry obočie nepotreboval. „Dobre. Chcem, aby ste mi pomohla. Mám... skľučujúci pocit, keď si spomeniem, že bol skutočným s- s- smrťožrútom, pred všetkými tými rokmi. Nepamätám si to, ale Severus si je istý, že ani minulý rok mi to nebolo príjemné. Ale po amnézii som začal mať vôbec najhoršie bolesti hlavy, keď som o ňom takto premýšľal.“

„Máš ich aj teraz?“

„Nie, ale používam svoju mágiu, aby som tú bolesť hlavy zahnal.“

„Myslím, že nás už môžete nechať samých, profesor Snape,“ povedala Marsha a mávla rukou smerom k dverám, ktoré viedli do čakárne. „Hoci, keďže toto stretnutie je mimo môjho bežného rozvrhu, nemôžem odhadnúť, ako dlho sa môžeme rozprávať.“

Snape rýchlo prikývol a vstal, no pred odchodom podal Harrymu fľaštičku s elixírom a dvere sa za ním rýchlo zatvorili.

„Len pre istotu,“ povedal Harry. „Pokiaľ si nemyslíte, že by som to z nejakého dôvodu nemal robiť.“

„Tentoraz si ochotný dať na moju radu?“

Harry sa na ňu zadíval. Zo všetkého, čo si myslel, že by mohla povedať, nečakal výčitku za to, ako predtým ignoroval jej rady. Ale možno tú otázku myslela úprimne, nie ako nejakú odplatu. „Len aby bolo jasné, bez neho by som mohol povracať váš koberec, ak by som si nevedel poradiť len s vlastnou mágiou. To sa stalo aj včera.“

Vzdychla si. „V skutočnosti nemám námietky proti elixíru, ak by si ho naozaj potreboval. Chcem len pochopiť tvoj postoj k vlastnej terapii, Harry. Tento rok sme sa veľa nestretávali a väčšinu z toho, čo som ti navrhla, si ignoroval. A dnes večer je tu tvoj otec, ktorý ti vysvetľuje, čo sa deje a čo potrebuješ, zatiaľ čo ty si desať minút nepovedal takmer nič.“

„Myslela ste si, že ma prinútil prísť?“

„Prinútil ťa hneď po tvojej nehode pri metlobale. Ak si dobre pamätám, nechcel si mať nič spoločné s 'cvokárom'. A potom po Vianociach, ako som pochopila, na teba opäť tlačil. Uzavrel si s ním nejakú dohodu, ktorá znamenala, že sa so mnou ešte raz porozprávaš?“

„Áno, ale dnes večer to tak nie je,“ povedal Harry tvrdohlavo. „Chcem to vyriešiť.“

„Dobre.“ Naklonila sa dopredu, ale v tej chvíli si sadla späť na stoličku. „Je to štandardná poučka, že pacientom v mnohých druhoch psychických ťažkostí sa nedá skutočne pomôcť, ak sa oni sami neusilujú o zlepšenie duševného zdravia. Bez ohľadu na to, aké obavy môžu mať ich príbuzní.“

Harry prikývol, jej predchádzajúce konanie dávalo väčší zmysel. „Dobre, tak ako mám začať? Pretože si myslím, že sa musím naučiť, viete, ignorovať jeho minulosť smrťožrúta. Viem, že by som naozaj mal. Nie je to tak, že by bol teraz takým človekom.“

„Pokiaľ viem, minulý rok si sa ju snažil ignorovať. A fungovalo to tak dobre, že vo chvíli, keď ste mali s otcom vážnejší konflikt, tvoja myseľ sa rozhodla urobiť z toho problém.“

„Vážnejší konflikt,“ posmieval sa Harry. „Nezabudnem znovu na to, že je to môj otec!“

„Takže teraz si s týmto stavom spokojný?“

„Áno,“ povedal Harry pevne. „Dáva mi jasne najavo, že mu na mne záleží a že robí, čo môže. Čo je sakramentsky dobré. Mám ho rád. A teraz mu oveľa lepšie rozumiem. Je... komplikovaný.“

Marsha prikývla. „A ako pokračuje tvoja obnova pamäti?“

„Práve dnes večer som si spomenul na novú vec. Niečo, čo mi raz povedal Severus.“ Harry takmer dodal Tak, a máš to, ale rozhodol sa, že by to znelo ako od šesťročného. A sopliaka.

Potom si však uvedomil, čo mala na mysli. „Ach, myslíte, že keď si na všetko úplne spomeniem, budem schopný zniesť fakt, že bol smrťožrút?“

„O tom pochybujem. Minulý rok amnézia nebola problém,“ pripomenula mu, keď si prekrížila nohy v členkoch. „Napriek tomu si ignoroval svoje vlastné nepríjemné pocity týkajúce sa jeho minulosti. Mám podozrenie, že preto, lebo si sa obával takéhoto konfliktu s otcom. Pravdepodobne si sa bál odmietnutia. Možno aj bez toho, aby si si to uvedomoval.“

„Niečo som si musel uvedomovať,“ zamyslel sa Harry. „Viem, že som sa kedysi veľmi obával, že budem odadoptovaný.“

„Veľmi, veľmi časté. Vlastne úplne normálne.“

„Ale teraz už nie,“ dodal Harry. „Neurobil by to ani vtedy, keď som sa správal ako absolútny osol. Nikdy by ma neodmietol, nech by sa dialo čokoľvek. Teraz to viem. Nemalo by to teda znamenať, že mi je s ním príjemnejšie? Do čerta, ak som mal mať bolesti hlavy z toho, že bol jedným z Voldermortových zlých prisluhovačov, nemal som ich mať už minulý rok?“

„Vôbec nie. Minulý rok si nebol dosť komfortný na to, aby si riskoval, že ich dostaneš.“

„No, to je len zdanie komfortu, nie?“ spýtal sa Harry a potom sa strhol na stoličke, pretože sa mu zdalo, že niečo podobné už povedal. Snapeovi. Alebo si to možno myslel. Ďalšia spomienka? Nebol si istý.

„Potrebuješ si vziať ten elixír?“ spýtala sa veľmi jemne.

Harry si pri pohľade nadol uvedomil, že ho stále drží, jeho stisk bol taký pevný, že bolo dobré, že fľaštička bola z nerozbitného skla.

„Nie,“ povedal a odložil ju na kraj stolíka. „Potrebujem len, aby ste mi povedala, čo mám robiť. Ja... ja neviem.“ Hlas sa mu zasekol, keď pokračoval. „Teda, myslím, že mi s tým asi nepomôžete, ak nebudem úplne úprimný, takže by som asi mal priznať... Nie je to tak, že Severusa v týchto dňoch mám rád. Myslím, že ho asi mi-mi-milujem, ale neviem si predstaviť, že by som mu niekedy povedal niečo také. Aj keď si myslím, že by to rád počul. Len slovami mi to povedal už stokrát, odkedy som sa prebudil s amnéziou, a viac ako miliónkrát, ak počítam aj činy. Takže mi jednoducho nedáva zmysel, že nedokážem ignorovať jeho smrťožrútsku minulosť tak dobre ako kedysi!“

„Dáva to zmysel. To, čo si minulý rok naozaj ignoroval, Harry, nebola ani tak jeho minulosť, ako tvoje vlastné pocity z tej minulosti. Tento rok je tvoja myseľ uvoľnenejšia a nenecháva ťa tomu uniknúť.“

„Ale prečo bolesti hlavy?“ zvolal Harry a trochu sa zhrbil na pohovke. Zdalo sa, že jej to nevadí, a tak pokračoval a oprel si nohy o stolík. Draco by sa pravdepodobne uškrnul, ale Harry sa rozhodol, že mu to je jedno.

„Je o nich známe, že ich okrem iného spôsobuje stres,“ poznamenala, prekrížila si členky na druhú stranu.

„Hej, ako zásahy dorážačkou.“

„Áno, ako zásahy dorážačkou,“ zopakovala Marsha a pozorne ho sledovala. „Čítala som tvoje poznámky k prípadu. Po tom údere ťa dosť dlho strašne bolela hlava. Celkom sa to dalo očakávať, samozrejme. Ale je zaujímavé, že v časoch, keď sa teraz necítiš v pohode s tým, kto je tvoj otec, tvoja myseľ sa rozhodne vrátiť takpovediac do bodu nula.“

Bolo to zaujímavé? Harry zúžil oči a pokúsil sa nad tým zamyslieť. „Odkedy sme sa videli naposledy, Snape mi prezradil strašné tajomstvo. Vraj som ho vypočul tesne pred tým metlobalovým zápasom a pravdepodobne to bolo to, čo ma počas zápasu rozptýlilo. A o niekoľko mesiacov neskôr mi to povedal znova, lebo si myslel, že to možno budem potrebovať počuť znova, aby sa moja pamäť vyliečila.“

Nepýtala sa, čo je to za tajomstvo. „A?“

„A... a... no, to tajomstvo súviselo s niečím, čo musel urobiť, pretože bol smrťožrút. Až na to, že v tom čase sa od toho už odvrátil a stal sa špiónom pre Dumbledora, ale aj tak musel urobiť tú vec. Inak by mu Voldemort nedôveroval a ako špión by bol nepoužiteľný, a Svetlo potrebovalo svojho špióna. Takže to musel urobiť, naozaj musel. Ale... no, následkom bolo, že... moji rodičia zomreli,“ dokončil.

Kdesi pri tom všetkom sa začal pozerať na vlastné tenisky, ale po dunivom zvuku trhol hlavou. Pustila pohár s vodou, ktorý držala v ruke. Vyzerala zdesene, tvár bledú, oči rozšírené od hrôzy.

„Bože, nie,“ ponáhľal sa jej povedať Harry, znova sa posadil rovno a naklonil sa nad kolená, aby na ňu pozrel. „On ich nezabil. Odovzdal nejaké informácie a vlastne nemal na výber, lebo keby ich neodovzdal on, ten druhý chlapík, ktorý to tiež počul, by to urobil. Takže... je to tak trochu jeho vina, že zomreli, ale zároveň to tak trochu nie je. Nie tak celkom.“

„Ty si...“ Mierne si odkašľala. „Si veľmi zhovievavý.“

„Možno,“ pripustil Harry. „Mne sa to tak nezdá. Ale v každom prípade, tie bolesti hlavy... Myslíte, že sa tak trochu vraciam do okamihu zásahu dorážačkou, alebo niečo podobné, vždy keď myslím na to, že Snape býval smrťožrút? Keďže práve to, že bol kedysi Smrťožrútom, ho priviedlo k... všetkému, čo som sa dozvedel tesne pred zápasom?“

„To je možné.“ Harry videl, že sa stále tvári veľmi znepokojene. Nevedel, čo by s tým mohol urobiť - nechcel jej rozprávať celý príbeh o chameleónovi, a aj keby to urobil, možno by to nič nezmenilo. Ale pravdepodobne by jej mohol pomôcť, aby sa cítila trochu pohodlnejšie.

Postavil sa, vytiahol prútik a zoslal niekoľko rýchlych sušiacich kúziel, pričom ich vymedzil tak, aby zahŕňali koberec aj prednú časť jej sukne. Tá sa trochu vyhrnula a obnažila jej kolená, čo nemal v úmysle. Aby zakryl svoje rozpaky, odlevitoval jej pohár z podlahy a elegantne ho položil na najbližší stôl.

„Už je to v poriadku?“

„To by som sa mala spýtať ja teba.“

Harry pokrčil plecami, lebo vedel, čo sa v skutočnosti pýta. „Odkedy som začal chodiť na Rokfort, môj život je naozaj komplikovaný. Totiž môjho krstného otca hľadali pre masovú vraždu a ja som musel cestovať v čase, aby nedostal dementorov bozk. Takže si myslím, že som si na to jednoducho zvykol.“

To ju len opäť prinútilo tváriť sa zhrozene.

„Mal som povedať, aby ho nepopravili,“ spresnil Harry.

„Ja viem, čo je to dementorov bozk.“

Šmukel, pravda.

„Aha... bol nevinný,“ dodal Harry, pretože to bola pravdepodobne tá časť, ktorá ju rozrušila.

„Samozrejme,“ povedala sucho. „No mám pocit, že sa trochu vzďaľujeme od podstaty veci.“

Harry sa opäť posadil, ale pomyslel si, že tentoraz sa radšej nebude tak hrbiť. „Bolesti hlavy, pravda.“

„Kedy sa začali?“

„No, nejaký čas po zásahu dorážačkou som ich dostával stále.“ Snažil sa dať dokopy presnú časovú os. „A potom som ich dostával, keď som sa naozaj usilovne snažil spomenúť si, alebo keď sa mi veci zdali obzvlášť stresujúce...“

„Nie, tie bolesti hlavy, ktoré ťa zasiahli práve vtedy, keď si začal uvažovať o minulosti svojho otca. Kedy sa začali?“

„Nie som si istý.“ Harry pokrčil plecami. „Severus bol ten, kto poukázal na súvislosť. Spýtal sa ma, či si uvedomujem, že ma stále bolí hlava, keď spomenie, že bol smrťožrút. A nie. Teda, neuvedomoval som si to. Ale potom som sa snažil nemyslieť naňho tak, a jediné, čo som dokázal bolo, samozrejme, myslieť na to čoraz viac. A bolesť hlavy sa strašne zvýšila. Vtedy mi prvýkrát dal elixír Lillehammer.“

„A to bolo ako dlho po tom, čo sa priznal k svojej... úlohe pri smrti tvojich rodičov?“

„Ach, to bolo skôr.“ Harry prehltol. „Vlastne tesne predtým. Teda, to bol dôvod, prečo mi to povedal. Povedal, že mám v sebe vojnu a že sa to musí zastaviť. A myslel si, že keď sa prizná, prestane to. Ale ono to... neprestalo.“

„Povedal ti,“ povedala, pričom každé slovo znelo opatrne, „že bol nejakým spôsobom zodpovedný za smrť tvojich rodičov, pretože si myslel, že to potrebuješ vedieť, aby ťa prestala bolieť hlava?“

„Áno. A obnoviť mi pamäť. Bol si istý, že si na všetko spomeniem.“

„No, potom chápem, prečo si tak absolútne veril v jeho lásku k tebe. To je... dosť ohromujúci čin sebaobetovania.“

„A on je zo Slizolinu,“ zažartoval Harry a hneď sa za to cítil zle. Vedel, že Slizolin neznamená zlý. Potom mu napadlo, že možno niektoré z útokov na Chrabromil, ktoré počul doma, boli v rovnakom duchu. Viac podpichovačné ako zle myslené. Hm.

„Vráťme sa však k tebe,“ povedala rázne. „Bolesti hlavy sa začali ešte predtým, ako tvoj otec odhalil túto informáciu. Môžeš presnejšie povedať, kedy?“

„Nebol som si vedomý, čo ich spôsobovalo. Severus na to prišiel.“ Harry sa zamyslel a snažil sa spomenúť si, čo presne mu otec povedal. „Hm, povedal, že si všimol, že sa to stalo niekoľkokrát v... v...“

Hrdlo sa mu stiahlo zakaždým, keď sa pokúsil povedať „Devon“, až kým neprišiel na to, že to Fidelius robí svoju prácu. „Niekoľkokrát, keď sme odišli na vianočné prázdniny,“ nahradil to. „Myslím, že vtedy si mohol prvýkrát všimnúť bolesti hlavy.“

„Chápem.“ Vzala do ruky pero, ale nie preto, aby si robila poznámky. Namiesto toho si začala jeho koncom ťukať o pery. „Stalo sa v tom istom čase aj niečo iné, čo pre teba bolo významné?“

„Dalo by sa to tak povedať,“ povedal Harry a trochu sa usmial. „Zamiloval som sa.“

Jeho úsmev nevydržal dlho, namiesto toho sa zmenil na grimasu. „Ale potom som sa jej musel vzdať. Vlastne mi trvalo dlhšie, než som na to prišiel. Môžem za to viniť amnéziu? Každopádne, je to odložené, kým sa vojna neskončí. Musí byť.“

„Muselo to byť veľmi ťažké, vzdať sa jej.“ Marsha si opäť uhladila sukňu tam, kde jej znova zakrývali kolená. „Ale zaujímalo ma, či sa niečo zmenilo v tvojom vzťahu s otcom práve v čase vianočných sviatkov. Možno po našom rozhovore?“

Harry cítil, ako sa mu tvár rozžiarila, keď mu to došlo. „Áno, bola tam jedna naozaj veľká vec.“ Pomyslel si, že radšej nebude spomínať zrkadlá do záhrobia, aby sa mohol porozprávať so svojím mŕtvym krstným otcom, obvineným z masovej vraždy. „Bolo to... no, Severus vyriešil niečo, čo ma už dlho deprimovalo. Nemusel, nikdy by som sa to nedozvedel, a tým, že to vyriešil, mi umožnil hovoriť s niekým, kto ho nenávidel a naozaj by sa ma mohol pokúsiť poštvať proti nemu, no a on to aj tak vyriešil. Myslím, že vtedy som si prvýkrát uvedomil, ako má otec milovať syna, a videl som, že u neho to tak je. Tak som ho... ehm, objal.“ Harry trochu zdvihol bradu. „Prečo by som nemal? Veď je to môj otec!“

„Nie je dôvod, prečo by si nemal,“ ubezpečila ho Marsha. „A tvoje problémy s bolesťami hlavy sa začali až po tomto odhalení?“

„Som si celkom istý, že áno.“

„Vedel si, že je tvojím otcom, už predtým, ale skôr len v intelektuálnom zmysle?“

„Tak nejako to bolo. Niekedy viac ako inokedy. Ale potom... po tom objatí sa mi všetko zdalo iné.“

„A potom sa ťa tvoja myseľ snažila vrátiť späť k zásahu dorážačky, kedykoľvek si si spomenul na otca a smrťožrútov v jednej vete.“

„Prečo?“ Harry frustrovane vykríkol. Bolo to zbytočné, len sa točili v kruhu. „Veď mi znova povedal, čo som sa už dozvedel, čím sa to podľa mňa všetko začalo. Takže opätovné zistenie to malo zastaviť! Najmä preto, že ho neviním za smrť mojich rodičov! Neviním, naozaj, naozaj neviním! Bol v pasci...“

„Pretože bol smrťožrútom. Nebyť toho, nikdy by sa nestal špiónom a nechytili by ho do tej pasce.“

„Áno. A?“

Naklonila sa dopredu, končeky prstov si ťukali o seba, pero jej vtedy ležalo v kolenách. „Takže si myslím, že mám niečo, čo by ti mohlo pomôcť, Harry. Niečo, čo by ti mohlo umožniť zamyslieť sa a získať na to všetko iný pohľad.“

„Dobre,“ vydýchol Harry. „Dobre. Čo je to?“

„Obávam sa, že to bude musieť počkať do zajtra...“

„Čo?“ Harry vyskočil a začal sa prechádzať. „Nie, nie, nepočká. Severusa nebude zaujímať, ako dlho tu budem, a ak si robíte starosti, lebo mi vypršal čas, nuž, koľko vám platí za sedenie? Pretože ja vám zaplatím dvojnásobok, trojnásobok, desaťnásobok, čokoľvek...“

„Nie, Harry, to nie je...“

„Ale ja mám zlato, kopu a kopu zlata,“ bľabotal a pri pomyslení na to, že by mal čakať, kým sa to vyrieši, ním prešla panika. Miloval Snapea, teraz už vedel, že áno, a nechcel ďalej znášať ten pocit, že to vždy zatienia veci, ktoré ani jeden z nich nemohol zmeniť. „Je ako hora, naozaj. Keď som ju videl prvýkrát, vlastne som sa do nej chcel ponoriť, tá hromada bola taká obrovská. Môžete mať toľko, koľko si...“

Vystrelila na nohy. „Prestaň. Mi. Ponúkať. Peniaze,“ vyriekla dôrazne každé slovo.

Harry zastal uprostred kroku a až potom si všimol pobúrený výraz, ktorý jej skrútil pery a zvraštil čelo. Naozaj ju urazil a ona s ním teraz vôbec nebude chcieť spolupracovať a on bude musieť začať odznova s niekým novým, aby to vyriešil, a koľko je vlastne tých zasraných šmuklovských psychiatrov? Bol stratený...

„Tvoj otec mi platí úplne primeranú mzdu, ktorú sme si obaja vyjednali v dobrej viere,“ dodala mrazivým tónom. „Je od teba urážlivé naznačovať, že by som kvôli osobným finančným dôvodom zmenila tvoju liečbu o jeden mikrón doľava alebo doprava!“

Harry nevedel, čo presne je mikrón, ale pochopil, o čo ide. „Prepáčte,“ povedal tak potichu, že to znelo krotko. Nenávidel to, ale pravdepodobne si to zaslúžil. „Môžem... môžem prísť aj zajtra? Teda, pochopil by som, keby ste ma už nikdy nechceli vidieť, ale ja... ak mi nedovolíte vrátiť sa, neviem, ako sa vôbec...“ Ach, Bože. Naozaj sa rozplakal. Nie že by plakal veľkými zadúšajúcimi vzlykmi, ale mohol povedať, že má mokré oči. Sakra.

„Len si sadni, ty bláznivé decko,“ povedala mu najedovane.

Harry tak urobil, a to tak rýchlo, že sa cestou späť na pohovku takmer potkol. Bolo to od neho asi hlúpe, ale „bláznivé dieťa“ bolo blízko k „pitomému decku“ a Snape to myslel v tom najkrajšom zmysle, nie? Takže možno predsa len bola nádej...

Namiesto toho, aby znova klesla do kresla, zaujala miesto vedľa neho na pohovke a trikrát ho potľapkala po kolene, kým stiahla ruku. „Samozrejme, môžeš prísť zajtra a toľkokrát, koľkokrát budeš mať pocit, že potrebuješ, Harry. Chcela som len povedať, že mám doma niečo, čo by ti podľa mňa mohlo pomôcť. Musím to priniesť do kancelárie.“

Aha. No, teraz sa Harry cítil ako skutočný idiot, však? Pokúsil sa zakryť tento pocit tým, že odvrátil pozornosť. „Čo je to?“

„Niečo, čo by som chcela, aby si si pozrel. Mám to na videokazete.“

Do prdele. Teraz už Harry dúfal oveľa menej. Mal si pozrieť nejaký nudný dokument o emóciách alebo čo? Ako mu to malo pomôcť? Začal vstávať. „No, ďakujem za váš čas a ospravedlňujem sa, že som povedal tie veci. Hm, takže zajtra v rovnakom čase?“

„Prosím, sadni si, Harry. Naše dnešné sedenie sa ešte neskončilo.“

„Nie?“

„Nie, pretože si myslím, že sa s tebou deje oveľa viac než len záležitosť tvojich bolestí hlavy.“ Otočila sa, aby sa mu mohla pozrieť do očí. „Tvoj otec sa pri kontakte so mnou zmienil, že sa žení? Vlastne s Dracovou matkou?“

Harry si vzdychol. „Nuž, zaspali ste dobu. Vzali sa dnes ráno.“

„A čo si o tom myslíš ty?“

„Keď sa teda pýtate,“ zamrmlal Harry. A potom jej to povedal.

****

Snape bol v čakárni, keď sa Harry vrátil von, hlavu mal zaklonenú k stene, keď sedel na drevenej stoličke. Oči mal zatvorené, ale nespal. Otvoril ich vo chvíli, keď sa Harry dotkol jeho ramena.

„Zajtra v rovnakom čase.“

Marsha sa objavila vo dverách v kabáte a v ruke zvierala kabelku.

„Mám vás odprevadiť bezpečne domov?“

Pokrútila hlavou. „Nie, nebývam ďaleko. A počula som, že dnes je vaša svadobná noc.“

„Vidím, že ste obsiahli celý rad tém,“ zamrmlal Snape na Harryho.

„Zdalo sa to ako dobrý nápad.“

„Bezpochyby.“ Snape sa obzrel okolo seba a potom pokrčil plecami. „Nebude vám vadiť, ak sa premiestnime priamo z vašej chodby? Myslím, že bude najlepšie, ak si nikto neuvedomí, že Harry Potter má dôvod byť v tejto oblasti. Teraz viac ako kedykoľvek predtým.“

Pretože teraz, pomyslel si Harry, už nemajú Remusa vo vnútri Voldemortovho vnútorného kruhu.

„To je v poriadku a vždy, keď budem vedieť, že prídete, postarám sa, aby bola čakáreň prázdna, tak ako som to urobila dnes večer. Tak teda zajtra. Dobrú noc, Harry.“

Vyšla von a cestou zamkla dvere.

„Ty choď prvý a ja pôjdem za tebou,“ povedal Snape. „Premiestni sa priamo do čísla dvanásť.“

Akoby mal Harry v pláne ísť niekam inam! Na druhej strane, možno to bolo to isté, ako keď Harrymu a Dracovi povedal, aby „boli dobrí“. Niečo otcovské.

„Jasné,“ povedal Harry jednoducho, tesne predtým, ako zmizol.

****

Draca nebolo nikde vidieť, keď sa Harry preplietol prízemím a začal sa trmácať hore schodiskom. Rýchle kúzlo Tempus mu ukázalo, že sa blíži polnoc; s Marshou sa rozprával viac ako tri hodiny. No, mal toho veľa na hovorenie.

Keď dorazil do Siriusovej izby a otvoril dvere, pohľad, ktorý ho privítal, ho prinútil zastaviť sa. A prestal dýchať. Doslova.

Na vankúšoch ležal hnedý plyšový medvedík s chrabromilským šálom.

Harry si nemohol pomôcť. Prihnal sa k posteli, schmatol ho a pevne ho objal, obtočil okolo neho obe ruky a pritisol si tvár hlboko do jeho jemnej, hebkej srsti.

O chvíľu neskôr ho slabý hluk prinútil zdvihnúť zrak a vo dverách uvidel siluetu Snapea. Harry to už vedel. Vedel to bez najmenších pochybností. Na pol sekundy si pomyslel, že možno Draco vybehol von, kúpil to a premenil šál na Harryho fakultné farby, ale samozrejme nechcel by opustiť svoju matku.

Ale Draco to rozhodne nebol. Harry to vedel povedať už len z výrazu otcovej tváre, hoci jeho črty boli väčšinou zahalené tmou.

„Ďakujem,“ povedal potichu. „Je to od teba veľmi láskavé, že si spomínaš. Ďakujem ti, Severus.“

„Dúfam, že to trochu zahojí to prázdne miesto v tvojom vnútri.“

Harry sa trochu začervenal a gestom naznačil Snapeovi, aby prekročil prah. „To len že Dudley ich mal vždy toľko,“ zamrmlal a zrazu si uvedomil, že stále k sebe tisol medvedíka. Aj keď vedel, že musí vyzerať hlúpo, nechcel ho pustiť. „A nechcel sa o ne deliť.“

„Niekedy môžu byť zranenia, ktoré prežijeme v detstve, veľmi trvalé.“

Harry prikývol, hoci vedel, že „zranenia“, na ktoré Snape naráža, sú pravdepodobne oveľa horšie ako jeho trápenie nad tým, že nemá vlastného plyšáka.

„Nerob to,“ povedal Snape náhle. „Nemal si nikoho, kto by ťa miloval, ani nikoho, koho by si mal rád. To je rovnako škodlivé ako... iné druhy škôd.“

„Zneužívanie je zneužívanie, pamätám si,“ zamrmlal Harry a konečne sa mu podarilo prestať objímať medvedíka. „No, je mi jedno, či budem vyzerať ako trojročný. Páči sa mi, že mám vlastného plyšáka. Takže ti ešte raz ďakujem. A chrabromilský šál? Pekný kúsok. Veľmi pekný.“

„Nemáš za čo.“

„Preto si mi dal tú mincu? Vedel si, že ideš nakupovať?“

Snape prikývol, akoby to bolo také úplne jasné, že sa na to Harry nemusel pýtať.

„Vždy plánuješ dopredu, však? Keď už sme pri tom...“ Harry siahol do vrecka, vytiahol fľaštičku s Lillehammerom a podržal ju.

„Nie, tú si nechaj pri sebe, aby si ju mal v prípade potreby po ruke.“ Snape ho prešiel pohľadom od hlavy po päty. „Tvoje sedenie prebehlo dobre?“

Harry zakúzlil Muffliato a pre istotu zavrel dvere, potom klesol na posteľ, podoprel sa o vankúše, medveďa blízko seba. Mávol na Snapea, aby sa posadil, a potom si uvedomil, že tu nie je stolička. Snape trochu prevrátil oči a rýchlo si jednu premenil z príručného zrkadla ležiaceho na sekretári.

„Nevadí ti, že som sa rozprával o tvojom manželstve?“ Harry sa spýtal, keď sa obaja usadili.

„Vôbec nie. Verím, že si bol diskrétny.“

Myslel tým detaily, o ktorých by nechceli, aby sa dozvedel Voldemort, pre prípad, že by Marshu Dobrú zajali a mučili. Harry sa zachvel. „Sakra. Asi som jej nemal hovoriť o Lune. Aj keď som aspoň nepoužil jej meno.“

„Vskutku široký okruh tém. Mala pre teba dobrá doktora v tomto smere nejakú radu?“

Harry si vzdychol a založil si ruky za hlavu, zopäl prsty, keď si vyzul topánky a zhodil ich z postele. „Myslel som si, že mi povie, ako som sa mýlil, keď som sa jej vzdal. Ale ona povedala, že túžba chrániť ľudí je súčasťou mojej základnej psychológie a že je pre mňa zdravé zostať verný sám sebe. Povedala, že by som možno mal niečo skúsiť, aby som mal pocit, že som s ňou spojený, ale bez toho, aby som ju ohrozoval. Napísať Lune listy, v ktorých jej poviem, čo by som chcel, aby vedela, ale potom ich namiesto posielania spáliť.“

„A rozsypať popol,“ dodal Harry. „Hoci o tom sa Marsha nezmienila.“

„Už na začiatku si mi dokázal, že si pochopil rekonštrukčné zaklínadlo,“ zamrmlal Snape.

„Mohol by si to skúsiť aj ty,“ navrhol Harry neisto. „Listy Maure?“

Napoly sa bál, že naňho muž vyštekne a povie mu, aby sa staral o svoje veci, ale Snape len pokrčil plecami. „Myslím, že moje okolnosti, čo sa týka... romantiky, sú celkom odlišné od tvojich.“

„Nie až tak veľmi,“ povedal Harry ticho. „Obaja robíme ťažké rozhodnutie. Pretože v skutočnosti neexistuje žiadna dobrá alternatíva. Marsha poukázala na tie podobnosti.“

„Mal by som sa ti ospravedlniť.“ Snape sa mu pozrel do očí. „Myslím, že som úplne nepochopil, ako veľmi trpíš tým, že si sa vzdal slečny Lovegoodovej. Teraz, keď som sám urobil niečo podobné...“ Jeho pohľad sa odvrátil. „Je to utrpenie.“

„Sme my to ale párik.“ Harry mu venoval chvejivý úsmev. „Môžeme tu však byť jeden pre druhého. Spolucítiť, tak to nazvala Marsha. Pretože to obaja poznáme. Draco to nevie, nie celkom.“

„Určite sa trápil kvôli Rhiannon Millerovej...“

„Ale prekonal to.“

„A ty tvrdíš, že my to nikdy neprekonáme? To je slabá útecha. Hoci aspoň v mojom prípade... sa obávam, že máš pravdu.“ Snape si vzdychol a oprel hlavu o stenu, podobne ako predtým v čakárni.

Harry sa trochu uškrnul a začal hladiť medvedíka, aby upokojil pocity. „V tvojom prípade? Chceš povedať, že Lunu skutočne nemilujem?“

„Ako môžem posúdiť hĺbku tvojich citov?“ Snape zdvihol plecia. „To môžeš urobiť len ty.“

„To je fér.“

Chvíľu sedeli v tichu, až ho Snape napokon prelomil. „No, aspoň jedna vec konečne dáva zmysel.“

Harry sa prevrátil na bok a medveďa si držal podopretého pred sebou. „Hmm?“

„Si vyčerpaný, mal by som ťa nechať spať...“

„Áno, ale najprv mi to povedz. Hmm?“

„Prečo ma Temný pán prinútil zabiť môjho otca,“ zamrmlal muž. „To ma vždy miatlo. Už bol pobozkaný, nebolo potrebné nič ďalšie. Hostilian by nado mnou už nikdy nemal žiadnu moc. Ale Temný pán na tom trval, tak som mu vyhovel. Tak či onak, za daných okolností sa mi to zdalo bezvýznamné. Ale samozrejme, že bol uchvátený Blackovským Rodinným Rituálom. Chcel ho vidieť celý. Možno v rámci prípravy na to, aby ho mohol použiť s Regulusom pri jeho vlastnej oslave dospelosti.“

„Voldemort,“ zašepkal Harry, oči sa mu zatvárali, keď sa posunul na posteli a pritisol sa k Teddymu. Pokúšala sa o neho bolesť hlavy, ale bol príliš vyčerpaný na to, aby ju strčil do ohňa. Bolo to však jedno. Ako ho vlna únavy unášala k spánku, bolesť hlavy z neho sama vyprchala. „Hovor mu... hovor mu Voldemort.“

„Voldemort,“ zopakoval Snape a šum víriacej látky takmer prehlušil to meno. Harry pocítil, ako sa ho zmocňuje ťažoba, pocit tepla a pohodlia, ktorý ho pohltil, keď mu mäkkú látku obopínal okolo ramien a pod bradou. Znova sa posunul a pritúlil si Teddyho bližšie.

„Dobrú noc, Harry.“ Muž mu prehrabol rukou vlasy a stisol mu rameno. Potom sa ozval zvuk ticho sa zatvárajúcich dverí, čo ponorilo miestnosť do úplnej tmy. Harry si pritúlil Teddyho k hrudi a zaspal.

Koniec kapitoly