Preklady fanfiction Harryho Pottera

Devätnásta kapitola: Tri hodiny ráno

Hermiona Grangerová sa pozrela na poznámky, ktoré si zapísala na dlaň, a potom sa pozrela na dom, pred ktorým stála. Žiarivý a krásny, bola si istá, že toto je to správne miesto. Prekvapilo ju, ako málo času jej trvalo, kým sa tam dostala. Aj keď, pravda, boli už takmer tri hodiny ráno a väčšina mesta bola pre svet, ako inak, mŕtva. Cestovala sama tmou, keď kráčala odhodlaným krokom. Nič ju nemienilo zastaviť, dokonca ani prázdnota noci.

Dvakrát si to overila a so zovretou päsťou sa priblížila k domu. Vinič rastúci po stranách bielych stien bol krásny, biele ruže vpredu boli pichľavé, ale aj nepopierateľne strhujúce. Áno, bola si istá, že prišla na správnu adresu. Pansy Parkinsonová - rovnako podivne nebezpečná ako jej vlastný dom. Samozrejme, v prvom rade ju tam priviedla jej vlastná spontánnosť. Bol to však až rozhovor s Malfoyom, ktorý jej naozaj nedal na výber. Rozhodla sa v okamihu, keď počula jeho ospalé stony, v sekunde, keď si bola istá, že upadol do nevedomia, opäť stratený vo svojich nočných morách.

Draco to povedal a popravde, mal pravdu. Ona, Hermiona Grangerová, bola na Pansyinej zlej strane. Nech to znamenalo čokoľvek, Hermiona si bola istá, že to pre Malfoyov súčasný stav nebolo dobré. Potreboval sa sústrediť, minimalizovať všetok nahromadený stres, ktorý pohlcoval jeho súčasný život. Nepotreboval Pansy a jej vyhrážky, nepotreboval Pansy a jej drámu. Hermiona už od toho rozhovoru vedela, čo bude musieť urobiť. A potom vykĺzla z dverí vlastnej spálne, vytiahla adresár, ktorý získala z ministerstva, a našla jedno meno, ktoré hľadala od samého začiatku: Pansy Parkinsonová.

Jej adresa bola priamo tam. Bolo oveľa jednoduchšie ju nájsť, ako Hermiona pôvodne predpokladala. Naškriabala si číslo domu na ruku, schmatla kabát a prútik, čím sa vrhla späť do noci s nanajvýš solídnym poslaním. A Hermionin krok ju viedol k dverám, ruku mala vystretú a pripravenú nemilosrdne do nich búšiť. Nadýchla sa, nasala chladný zimný vzduch a ako nejaká zatrpknutá domáca pani udrela päsťou do povrchu masívnej veci. A potom čakala. Odtiahla sa, analyzovala dom a uvažovala o žene, ktorá prebývala za presne týmito dverami. Okrem predošlej noci nevidela Pansy od ich posledného ročníka na Rokforte. Jej spomienky na to dievča neboli, úprimne povedané, na začiatok veľmi príjemné.

Dvere sa svižne otvorili a v mihotavom oranžovom svetle, ktoré svietilo na verandu, sa objavil štíhly, no zaoblený tieň Pansy. Nestrácala čas. Na sekundu sa pozrela na Hermionu, všimla si jej spotenú tvár a vážny výraz a povedala rovno: „Vypadni z môjho pozemku.“

S prútikom vystrčeným pred Pansyinou hruďou Hermiona pokrútila hlavou. Cítila, ako jej v hrdle stúpa stará nenávisť, ktorú kedysi k Pansy cítila.

„Nie, kým nenecháš Draca na pokoji.“ Okamžite prehltla, keď si uvedomila, že jej výrok je prinajlepšom niečo, čo by Ron nazval dosť „trúfalým“.

Namiesto toho ju však Pansy Parkinsonová začala brať pomerne vážne. Jej bledá tvár sčervenela a uprene sa na Hermionu zadívala, ani sa nezachvela.

„A prečo, Grangerová?“ spýtala sa popudlivo a jej mandľové oči sa ešte viac zúžili. Prižmúrila ich, akoby sa snažila Hermionu študovať zo všetkého, čo jej v nej možno zostalo. „Hm? Kto si, do prdele, ty pre Draca, vlastne?“

„Kamarátka,“ odvetila Hermiona a dobre si rozmyslela, než odpovedala. Pansy však len zdvihla obočie.

„Ach,“ povedala trpko, „nemysli si, že to nevidím. Si priateľka, Grangerová - áno, vidím to.“ Všetka zlosť a žiarlivosť vyzerali na jej peknej tváričke živo. Vyzerala, ako by jej oči mali každú chvíľu vzplanúť. Zachvátená plameňmi svojho hnevu sa ani nesnažila maskovať vlastný nesúhlas. Na druhej strane Hermiona vedela, že Pansy sa viac než pravdepodobne muselo ublížiť v jej citoch. Samozrejme, také niečo by Hermiona dokázala pochopiť - nie však teraz. Draco a jeho súčasné stavy boli príliš vážne na to, aby sa starala o Pansy a o to, či jej niekto roztrhal ego na kusy. Toto bola situácia na život a na smrť. Bolo to príliš vážne. „A ty si jedna z mála,“ povedala Pansy a naklonila hlavu, „to sa ti musí uznať.“

Hermiona na chvíľu odvrátila pohľad od Pansy a opáčila: „Ja ich v skutočnosti nepočítam.“

„No ja áno,“ zasyčala Pansy. „Vy, Dracova partia, si myslíte, že ste výnimoční, lebo chodíte s bohatým synom... Luciusa Malfoya. Niečo ti poviem, slečna Grangerová, dobre? Priamo odo mňa pre teba.“ Rukou si gestom ukázala na hruď a potom ňou zúrivo štuchla späť Hermioniným smerom.

„Draco už nie je ten istý človek ako kedysi... a ja som sa to naučila na vlastnej koži. Na druhej strane, ty si ako všetci ostatní. A, poviem ti čo - ty a Malfoy,“ poškriabala sa na nose a mierne ho zvraštila, „vám dvom dávam len niekoľko týždňov.“

„Potrebujem, aby si sa Malfoyovi vyhýbala, Pansy,“ zopakovala Hermiona a úplne ignorovala tú vyšinutú ženu.

Pansy pohodila hlavou dozadu. Na okamih vyzerala pobavene, jej radostný výraz však okamžite vystriedal výraz náhleho hnevu. Blesky jej očí sa v nedostatku svetla okamžite rozžiarili a ona mierne sklonila hlavu, aby odpovedala: „Alebo čo?“

A Hermiona naozaj nerozmýšľala, keď si zaborila ruku do vrecka kabáta a vytiahla z neho svoj štíhly prútik. Inštinktívne ho priložila k Pansyinmu sklonenému krku a trochu výhražne zdvihla špicatú bradu nahor. Pansy napriek svojmu dovtedy drzému správaniu vyľakane cúvla, oči sa jej na sekundu rozšírili a zdesili. Nohy ju odniesli dozadu, kráčajúc späť do domu a cez zárubňu dverí, kam ju Hermiona úzkostlivo nasledovala. Nespustila prútik z Pansyinej brady a zdvihla ho tak, aby si obe mohli pozerať priamo do očí. A Pansyina skrivená tvár spôsobila, že vyzerala stará, vydesená Hermionou a možnosťou, že v skutočnosti môže ukončiť jej život. Pansy sa pomaly nadýchla. Tvár sa jej rozohriala a vlastnými vychudnutými prstami nahmatala v tme svoj dom. Potom ho našla. Tam, v čiernej tme, jej prútik na malom drevenom stolíku.

V okamihu ním švihla nahor a prudko odrazila Hermioninu vystretú ruku. V očiach sa jej zablesklo a tenké pery sa jej zvlnili do diabolsky hrozivého úsmevu. „Čo teraz, Grangerová?“ usmiala sa a pohrávala sa s Hermionou. „Čo si vlastne myslíš, že robíš? Prídeš do môjho domu? Vyhrážaš sa mi, aby som sa Dracovi vyhýbala? Ak si myslíš, že mu na tebe záleží, tak sa mýliš. Dracovi si ukradnutá.“

„Tu nejde o mňa ani o teba, Pansy,“ Hermiona sa nadýchla a v ťažkej hrudi jej teraz narastala panika. Cítila, ako Pansy dvíha svoj vlastný prútik a tlačí ho do priestoru medzi nimi dvoma. „Ide o Draca a jeho zdravý rozum. V jeho vlastnom záujme musíš...“

Pansy sa tvárila rozzúrene. Šarlát poznačil jej kedysi snehobielu tvár. Keď prehovorila, vlasy sa jej rozleteli okolo tváre a vyrážali na všetky strany. „Neopovažuj sa mi hovoriť, o čo ide, Grangerová,“ odpľula si a pevná ruka sa jej teraz  triasla.

„Privádzaš ho do šialenstva, Pansy!“

„Ja ho privádzam do šialenstva?“ Pansy vykríkla a ešte viac sa natlačila dopredu. Bola už len pár centimetrov od Hermiony, obe dievčatá nos pri nose. „Ja ho privádzam do šialenstva? On sa privádza do šialenstva sám! Svojimi... svojimi... hlúpymi teóriami o ľútosti a vražde! A tým, že si myslí, že to bolo niečo, čo mohol zastaviť!“ Pansyin hnev bol taký silný, že hovorila len cez zaťaté zuby. Strašne na Hermionu prskala a po každom vynútenom slove vykročila. Spôsobom, akým hovorila, si vyžadovala pozornosť, dožadovala sa jej alebo sa vyhrážala za niečo strašné. A ani sa neobťažovala utrieť si pot z tváre, či odhrnúť si z očí vlasy. Namiesto toho sa tvárila, akoby mala v úmysle skoncovať s Hermionou hneď na mieste. Pokračovala a zasyčala: „Povedal ti, že si myslí, že zabil Freda Weasleyho?“ Hermiona si zahryzla do pery. „Povedal ti, že si to isté myslí aj o Crabbovi?“

Pansy sa zdvihla a klesla hruď. Jej divoké oči boli nebojácne. „On sa zbláznil. To som nespôsobila ja, Grangerová. Draco Malfoy... je preč. Už dávno odišiel. A jediným dôkazom, ktorý potrebuješ, je fakt, že sa o teba aspoň trochu zaujíma!“

„Stupefy!“ Výkrik vyšiel od Hermiony, hoci si ani neuvedomila, že ho vyslala ona. Pansy však bola príliš rýchla. Všimla si Hermioninu stúpajúcu päsť, a práve keď Hermiona dovolila, aby ju hnev premohol, Pansy sa na pár centimetrov vyhla svetelnému blesku. Tmavovláska však zakopla a v zúfalom vzlyku tvrdo narazila do vlastnej dlážky. Zadychčane sa natiahla späť po prútik, ktorý pri tom stratila, a v priebehu niekoľkých sekúnd ho našla.

Odpotácala sa späť a sledovala Hermionu uprostred vchodu do svojho domu. Škodoradostne ju pozorovala, ako tam stojí v bunde a zúrivo sledovala tú prekliatu vysielačku, čo jej trčala z bočného vrecka. Pansy sa zhlboka nadýchla a vedela, že mala šťastie, že unikla Hermioninmu útoku. Zaplavil ju však nový pocit nesmiernej nenávisti. Nielenže sa jej to dievča hnusilo. Namiesto toho cítila niečo viac... niečo silnejšie a mocnejšie. Viac ako čokoľvek iné chcela Hermionu zmiesť z povrchu zemského. Nadýchla sa, nasala veľké množstvo vzduchu a zakričala: „Sectumsempra!“

Hermiona sa vrhla za drevený stôl a kryla sa ním. Pansyino zaklínadlo ju minulo a stihla sa schovať za tým stolom ako za štítom. Ruku si priložila k hrudi a nával hnevu utíchol. Trpko zahrešila; ona mala byť tá múdra, inteligentná a bystrá. Mala vedieť, kedy sa nemá nechať ovplyvniť ľuďmi ako je Pansy Parkinsonová. Ale tentoraz, tentoraz to bolo iné. Bol tu Draco Malfoy... Malfoy, ktorý akoby jej zahmlieval zmysel pre lepší úsudok.

A hovorí sa, že láska robí hlúposti...

Zdvihla nohu a zúrivo kopla do steny. Na tej sa však objavil  Pansyin približujúci sa tieň. Či sa Hermiona chcela nechať nahnevať, alebo nie, bolo teraz nepodstatné. Musela sa starať o jedinú vec, a tou bola Pansy. „Vyjdi spoza neho!“ skríkla Pansy a vystrela pred seba ruku. Ťažko dýchala, akoby práve prebehla niekoľko kilometrov. „Vyjdi hneď spoza neho. Chceš, aby sa Draco zbavil svojho trápenia? Tak to máš šťastie... Môžem to ukončiť do dvoch sekúnd. Accio stôl!“

„Expelliarmus!“

Pansy odrazila Hermionino kúzlo, jej štíhla ruka vyzerala len ako ďalší záblesk v noci. Hoci jej bolo dopriate ešte viac šťastia. Stôl v priebehu niekoľkých sekúnd vyletel zo zeme, akoby ho zachytil silný vietor. Pansy ho rýchlo švihnutím prútika poslala na stenu svojho domu. Narazil do nej, roztrieštil sa na kúsky a vytvoril na zemi množstvo drevených úlomkov. Náraz roztrhal tapetu a chýbajúci stôl odhalil Hermionu, schúlenú v panickej hromádke.

Hermiona bola bez seba. Akokoľvek sa jej konfrontácia zvrtla, taká rýchlosť bola, úprimne povedané, chybným krokom. Zalapala po dychu, všimla si svoju zraniteľnosť a zúfalo sa z miesta vyškriabala. Pansy ju však dobiehala; v snahe raz a navždy zbaviť svet Hermiony zdvihla prútik a zasadila ďalšie zaklínadlo. Hermiona však bola tentoraz na ňu príliš rýchla. Otočila sa a švihla zápästím v snahe zachrániť sa. „Flipendo!“ Hoci, ako sa zdalo, mala šťastie.

Zaklínadlo zasiahlo Pansy priamo do hrude. Rýchlo Pansy zhodilo z nôh a vyslalo ju do vzduchu. Chrbtom s drsným úderom narazila na vzdialenejšiu stenu a Hermiona sa v rýchlosti vydriapala z miesta na podlahe.

„Mrcha!“ zakričala Pansy a pozerala sa na svoj roztrhaný župan a čerstvú ranu, ktorá jej poškvrnila tenké pery. Zdvihla ruku, utrela si šarlátovú krv a zvyšok vypľula do kúta vedľa svojich nôh. Jej oči sa zabodli do Hermioniných, ktorá akoby zmrzla na mieste.

Ale s veľkým úsilím sa zdvihla, načiahla sa k stene a švihla za roh, hlbšie do Pansyinho pekného domu. Potkýnala sa pozdĺž elegantných stien a prehmatávala tmu, keď sa jej pred očami mihla tretia iskra okamžitého svetla.

„Urobím to, aby si vedela!“ kričala Pansy, jej vysoký hlas sa ozýval v celom dome. „Ukončím Dracovo trápenie, presne ako si si želala, ty zasraná kurva!“

Pansyine kroky sa k nej blížili a Hermiona sa vrhla ďalej do kuchyne. Zadychčaná sa zohla za krásne biele skrinky. Na svoje zdesenie však zacítila, ako jej z vrecka saka vykĺzla vysielačka. Jej obavy sa potvrdili, keď začula buchnutie. Maličká hračka sa skĺzla po podlahe preč od nej. Hermiona zatajila dych a rukami si úzkostlivo zakryla ústa. Kroky patriace Pansy sa zastavili a jej sa rozbúchalo srdce; upustená hračka nepochybne prezradila, kde je. „Do prdele,“ zašepkala si pre seba, ešte o to viac rozzúrená. „Do prdele, do prdele.“

„Vráť sa sem!“ pokračovala Pansy, znelo to ako prízrak v noci, „vráť sa sem, Grangerová... Ešte som s tebou neskončila!“

Tiene sa v noci naťahovali. Pansyin tmavý obrys sa skľučujúco vynímal na stenách. Počula klopkanie jej nôh, keď vchádzali do kuchyne, dokonca videla špičky jej pestovaných prstov, ako zvierali koniec jej prútika tenkého ako ceruzka. „Lumos,“ zasyčala tá pekná žena a vyslala hrot svojej zbrane, aby sa rozžiaril v čiernej tme.

„Viem, že si tu, Grangerová.“ Hermiona cítila, ako ju bolí žalúdok a ako sa jej zvierajú vnútornosti. Vnútri ju nešťastne mučili znepokojené motýle. Bolo to teraz, alebo nikdy. Keby ju Pansy našla za nábytkom, určite by ju zabila, keby mala príležitosť. Tak sa vzchopila, upokojila svoje telo a srdce. Toto nebolo pre ňu a nebolo to ani pre Pansy. Bolo to pre Draca, pre niekoho, o kom Hermiona vedela, že si bez neho nevie predstaviť život. Počúvala, ako Pansyine nohy klopú po dlážke, videla lesknúcu sa látku jej pekného zeleného nočného županu. Potom sa pripravila, chytila sa dosky pultu, lena mierne zaváhala nad chladom mramoru.

Pansy však vytušila jej pohyb, dokonca ju dokázala vycítiť už len podľa posunu svetla vo veľkej kuchyni. Opäť zdvihla prútik a jej spotená tvár sa v miestnosti zablysla. Nestrácala čas a znova zakričala: „Sektumsempra!“

„Expelliarmus!“

Jasné svetlo z Pansyinho prútika minulo Hermionu o centimetre. Hermiona však mala oveľa viac šťastia. Rýchlym úderom jej kúzlo prudko zasiahlo Pansy a vyrazilo jej prútik z ruky. Tenký prútik buchol ďaleko za ňou v miestnosti, dopadol na dlážku a vydal trochu patetický hrkotavý zvuk, ktorý sa rozliehal po vzdialených chodbách. Oči sa jej rozšírili. Ako uväznené zviera vyzerala o to panickejšie. Stratila svoje dovtedajšie sebavedomé správanie a teraz už len dúfala, že sa jej podarí dostať von.

Zaklonila hlavu dozadu a nechala krv voľne kvapkať z popraskaných pier. „Čo urobiť teraz, há?“ vyprskla a sklonila ramená nízko v hromade porážky. „Chystáš sa ma zavraždiť?“

Hermione sa len pootvorili ústa, uväznená viac ako kedykoľvek predtým. Prišla sem z nejakého dôvodu, ale teraz si uvedomila, ako vážna bola Pansy ohľadne Draca. A možno to dievča nikdy neprestane... možno teraz, viac ako kedykoľvek predtým, bude chcieť Pansy utiecť na ministerstvo a odhaliť im pravdu o Hermione a Dracovi. Pri pomyslení na to, že veci len zhoršila, prebehol Hermione po celom tele nešťastný mráz. Chcela sa rozplakať, chcela utiecť z toho elegantného domu a neohliadať sa späť.

No Pansy sa na druhej strane nemienila vzdať. Vyžmurkala si pot z krvou podliatych a páliacich očí. Rukami si švihla k tvári a drsne si odhrnula kadere z lepkavého čela. „Há?“ vykríkla, stále zlomyseľná, „povedz mi to, Grangerová! Čo sa chystáš urobiť?“

V krásnej kuchyni sa čosi rozmazane rozozvučalo, ale len Hermiona sa mykla. Nebolo to nič viac ako statický zvuk, niečo ako včela alebo poranený hmyz. Hermiona dvakrát zažmurkala a pot jej siahal až po golier košele.

„Hermiona?“ ozvalo sa na druhej strane niečo zlomené a takmer úplne nepočuteľné. „Miona?“

Hračka vydala hlas, ktorý Hermiona okamžite spoznala: „Miona, prosím... prosím, zdvihni to!“

„Odpovedz mi!“ Pansy dupla nohou po zemi, len na sekundu sa pozrela na vysielačku a potom sa vrátila k svojej pôvodnej zúrivosti. „Pozri sa na mňa!“

Hermiona však nemohla. Dokázala sa sústrediť len na ten čierny a hranatý predmet. A ten hlas... hlas na druhom konci bol rovnako zúfalý, spanikárený a zdesený.

„Hermiona? Hermiona, si tam?“

Hermionin hlas bol chrapľavý a chrapľavý. Priblížila sa k nej a zvedavo sa sklonila: „Ron?“

„Ach, chvalabohu. Harry... Harry!“

Hermiona sa na sekundu pozrela na Pansy. V hodvábnom župane žena vyzerala, akoby bola naozaj len hrozbou pre seba. Divoká a zatrpknutá, bez zbraní a neozbrojená. Hermiona si našla čas na útek, vďačná svojmu momentálnemu šťastiu. Potom sa zúfalo posunula dopredu a spotenými prstami sa načiahla k čiernej vysielačke. Pansy nadskočila, vystrašená Hermioniným náhlym pohybom, menej sa však roztriasla, keď si všimla, že Hermiona skočila len k vysielačke. Oči sa jej opäť otvorili a odtiahla si trasúcu sa ruku od hrude. V tme zažmúrila na Hermionu a sledovala, ako dievča zdvihlo vysielačku a priložilo si ju k ústam. „Ron,“ dostala Hermiona chrapľavo zo seba a jej úzkosť sa zdvojnásobila. Už sa nesústredila na Pansy, už sa nesústredila na ich boj ani na hrozbu nebezpečenstva.

„Hermiona!“ Hlbší hlas zasyčal späť do vysielačky. Tento hlas bol oveľa pokojnejší napriek zjavnému zúfalstvu, ktoré za ním zalievalo.

„Harry!“ Hermiona zakrákala.

„Harry!“ Pansy zažmurkala a obrátila sa k vysielačke novým párom prísne zúžených očí. „Harry Potter?“

Hermiona šalela. Nevšímala si Pansy, nevšímala si švoje trasúce sa ruky, ktoré znova zovreli vysielačku. „Harry,“ zalapala po dychu, „Harry, čo sa deje?“

Ale ten hlas sa prerušil. V priebehu okamihu neodpovedal späť. Cez pozadie sa však ozvalo niečo iné strašné. Hermiona si bola istá, že počula výkrik - hlasný, zdesený výkrik, ktorý sa dusil a lámal. Krik, rovnako intenzívny a bolestivý ako on, sa miešal so slzami a plačom. A znelo to, akoby osoba, ktorej patrili, trpela, možno umierala. „Podrž ho,“ zakričal niekto v pozadí. Bol to Harry, ktorý sa zrejme odvrátil od vysielačky, aby niečo zakričal na Rona: „Drž ho pevne... udrie sa do hlavy!“

Hermiona si odhrnula vlasy z tváre. Hlas mala zlomený, nedokázala zostať ani trochu stabilná. „Harry!“ zavolala znepokojene a vystrašene, „Harry... čo sa deje?“

„Malfoy!“ Harryho hlas sa ozval cez hluk za jeho chrbtom: „To je Malfoy... Hermiona... niečo sa deje. Niečo sa deje! K-kde si?“

„Čože?“ Hermiona cítila, ako jej stúpa do hlavy. Úplne zabudla na Pansy v kúte, dokonca zabudla aj na Pansyin prútik, ktorý sa stále niekde povaľoval. „Čo je s Dracom?“ Harry zalapal po dychu, odvrátil sa od vysielačky a zakričal na Rona niečo, čo Hermiona nedokázala celkom rozlúštiť. Ešte silnejšie si pritiahla vysielačku k ústam a agresívne zovrela jej obvod. „Harry! Harry, prosím!“

Harryho tón sa vracal po častiach, podobne ako pokazená platňa. „Prosím, ty sa... musíš... sa... vrátiť... sem. P-prosím! Hej, Ron, drž mu hlavu dohora!“

Pansy klesli ramená. V tme skĺzla späť k vysielačke a ešte bližšie k Hermione. Ešte stále dýchala, ešte stále zúfalo dýchala. Z jej postoja sa však čosi vytratilo. Zdalo sa, že z jej zúrivosti zmäkla a namiesto toho sa prepadla do obáv. „Čo sa deje?“ vykríkla a zabudla aj na odhodený prútik. „Hej!“ zavolala a prosila Hermionu o pozornosť, prosila o odpoveď. Z pier jej tiekla krv, nevšímajúc si spleť čiernych vlasov, ktoré jej viseli v tvári. „Čo je s Dracom?“

Ozval sa výkrik a potom sa vysielačka okamžite vypla. Preč boli výkriky, krik a panika. Preč boli dusivé zvuky, ktoré patrili mužovi, ktorého Hermiona milovala. Nechali ju v tme, v trpkej a bolestivej tme čiernej noci. „Harry!“ pokúsila sa Hermiona, v očiach sa jej teraz úzkostlivo tvorili slzy. „Harry!“  Ale nevrátila sa žiadna odpoveď. Sama sa zdvihla zo zeme a nechala Pansy za sebou. Tmavá brunetka mala okolo hlavy rozlietané vlasy a vyzerala, akoby sa mala každú chvíľu rozplakať.

Jej červená tvár sa skrútila. „Kam ideš?“ vykríkla a otočila sa k Hermione, keď sa potácala na mieste. Hermiona však neodpovedala. Namiesto toho sa vrhla späť do tmy domu, späť do chodieb, pričom jej dychčanie bolo novou ozvenou na chodbách. „Čo je s ním?“ zakričala Pansy, no napriek tomu nezískala žiadnu odpoveď. „Čo je s ním?“

Hermiona však už bola dávno preč. Vybehla dozadu cez kuchyňu a potkýnala sa o vlastné nohy. Vyhla sa prevrátenému nábytku, ktorý predtým ona aj Pansy zničili pri svojej agresívnej hádke. Roztvorila vchodové dvere a svišťala von do noci, opäť pohltená jej trpkosťou.

A cez hukot vetra, cez cvrlikanie večerných cvrčkov stále počula tie výkriky. Bola si istá, že ju budú navždy prenasledovať.