Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola dvadsaťjeden: Vitajte v džungli

Hermiona Grangerová sa už celé dni nepohla. Namiesto toho sa potácala po dome ako prízrak, slávnostne a mlčky. Takmer nejedla. Rána trávila v otupení, horúčkovito sa vyčerpávala, kým jej takmer úplne došli rozumné nápady. Ešte pred niekoľkými dňami bola pozoruhodným prízrakom seba samej, keď trávila celé popoludnia prehrabávaním knižničných kníh v nádeji, že sa jej nejako podarí odhaliť medzeru v Dracovom prípade. Priniesla si domov horu právnických kníh a s odhodlanou nedočkavosťou si ich naukladala na stôl. Strčila do nich nos, prečítala každú knihu od začiatku dokonca. A stále, napriek svojmu úsiliu, na nič neprišla.

Stráže u Hobbsa ju, ani nikoho iného, nepustili do blízkosti budovy. Návšteva u Draca bola prísne zakázaná. Hoci, čo bolo ešte horšie, Dracovu hospitalizáciu sa dlho nepodarilo udržať mimo novín. A takmer ju zabilo, keď si každé ráno prečítala titulky v tlači. Podľa všetkých novín sa Draco Malfoy „konečne zlomil“; jeho rodičia, Lucius a Narcissa Malfoyovci, zúrili. Dočítala sa, že už niekoľko dní sú na ministerstve, kde sa zúrivo hádajú. Dokonca ani Lucius sa k tej inštitúcii nesmel priblížiť a počas jedného hádky ho vyviedli z priestorov ministerstva na neurčito.

Ešte nikdy sa Hermiona necítila tak mizerne. Jej pocit viny bol len nehoráznym podceňovaním. To, čo cítila, bolo nepochopiteľné, nedalo sa to vyjadriť slovami; a všimol si to aj Harry. Nesmelým spôsobom sa k nej priblížil s čajom, ktorý nikdy nevypila, a s jedlom, na ktoré sa len pozerala. Bol aj na ministerstve, ale vyšiel z toho s oveľa menším úspechom. Ministerstvo sa rozhodlo, že Draco Malfoy je presne tam, kde ho chceli mať a rozhýbať ich si bude vyžadovať oveľa viac než len šťastie. A pri tom uvedomení Hermiona pocítila, ako sa jej v samom strede hrude rozlieva prázdnota, ktorá ju zožiera zaživa.

„Hermiona,“ ozval sa za ňou tichý hlások, ale Hermiona nevzhliadla. Namiesto toho čakala, kým sa majiteľova ruka natiahla dopredu a zľahka sa jej položila na rameno. Pohla očami nabok, späť na pehavú a bledú ruku, ktorá na nej spočívala. Ron Weasley, oblečený v profesionálnom a uhladene vyzerajúcom obleku, mal na tvári melancholický výraz, ktorý len nepatrne napodobňoval jej vlastný. Posadil sa vedľa nej, vyzeral vyslovene vyčerpane a nervózne si hrýzol spodnú peru. „Hermiona, myslím...“ odmlčal sa a nemilosrdne na ňu pozrel, kým pokračoval, „myslím, že by si mala niečo zjesť.“

Hermiona očami skúmala Ronovu tvár. Nebola hladná a vedela, že jedlo je asi to posledné, na čo myslí. A predsa s dostatočným sústredením zvažovala obraz chlapca pred sebou. Ron Weasley za tie roky určite zostarol. Zatiaľ čo pehy na tvári ho udržiavali mladého, vrásky pod očami poznačili všetky roky nosenia ťažkého bremena. Stratil brata a bojoval vo vojne. Bol to každopádne veľmi silný a vytrvalý muž. Bol to muž, do ktorého bola kedysi zamilovaná. V hĺbke hrdla pocítila pálenie a zároveň si želala, aby Ron odišiel a zároveň aby sa už nikdy od nej nevzdialil. Chcela sa mu ospravedlniť, ospravedlniť sa za to, ako to dopadlo, a ospravedlniť sa za to, že sa ich vzťah rozpadol.

A hoci ich rozchod bol vzájomný, nemohla si pomôcť, ale o to viac sa cítila zodpovedná. Pretože všetko, s čím teraz prišla do kontaktu, bolo poškvrnené, všetko zničené, rovnako ako Draco. Draco, chlapec, do ktorého bola teraz nezvratne zamilovaná. Aj jeho zničila. Sľúbila, že ho dokáže napraviť; sľúbila a klamala.

„Ach, Ron,“ Hermione sa zlomil hlas, „je mi to tak ľúto.“

Ron zažmurkal a zmäkol na mieste oproti nej. Zapichol svoje modré oči do jej a odhrnul si ryšavé vlasy, aby na ňu poriadne videl. „ Čo, Hermiona?“ spýtal sa smutne a Hermiona videla v jeho očiach zdrvujúci stres. Ani on ju už nemiloval takýmto spôsobom, ale záležalo mu na nej viac, než si myslela. Keď sa k nej naklonil a jemne ju chytil za ochabnuté zápästie, takmer jasne cítila smútok z jeho fyzického kontaktu. „Čo ľutuješ?“

„Nás,“ priznala a bola pripravená znova sa rozplakať. „Je mi ľúto, že to medzi nami nikdy nevyšlo... Je mi ľúto, že som do tohto zatiahla teba a Harryho.“

Ronovi zacukalo v tvári. Na chvíľu sa odmlčal, strnulo sedel na stoličke s rukami stále zovretými okolo Hermioninej útlej paže. Jeho modré oči sa pohybovali pred jej, analyzovali jej trápenie a všetko si to všímali. Vyzeral však stratene a zmätene, jeho zrak hľadal iskierku zmyslu v jej červenej a unavenej tvári. Potom sa stiahol a nervózne prehltol, kým sa spamätal. Keď to však urobil, jemne sa k nej opäť trupom pritiahol a opatrne ju pohladil po ruke. „Hermiona,“ povedal úprimne, „to, čo sa stalo medzi nami, sa skôr či neskôr muselo stať. Nebola si na vine a nebol na vine ani jeden z nás.“ Znova prehltol a opatrne sa zastavil. Obočie sa mu zvraštilo a podarilo sa mu pripraviť sa. „A ja... Ja som videl, ako sa pozeráš na Malfoya.“ Odhodlal sa a rozpačito sa rozhliadol po miestnosti, akoby si bol istý, že ešte nikdy v živote takéto slová nevyslovil. „Ty si do toho nezaplietla mňa a Harryho, Hermiona. Aj tak by sme si k tomu našli cestu,“ pokrčil plecami, „a ty to vieš.“ S nefalšovaným a vážnym tónom dodal: „Ak ťa Draco urobí šťastnou, dáme to do poriadku. Dáme to do poriadku, Hermiona.“

Hermiona sa zvalila dopredu, odtiahla ruku od Rona a namiesto toho mu ju ovinula okolo pliec v pevnom objatí. Nečakane zachrčal, keď pocítil, ako ho silno stisla, ale podarilo sa mu šťastne sa usmiať, keď zdvihol ruku a prehrabol jej rozstrapatené hnedé vlasy. Pocítila ohromujúce teplo, keď ju nechal, aby mu smrkla do ramena, a keď skončila, sledovala, ako ju hrdo analyzuje, keď si utiera slzy na tvári.

Prikývol, priateľsky jej prstami prešiel po pleci a potom sa odlepil od svojho miesta a uhladil si oblek. Chvíľu stál nad ňou a nechal ju, aby sa spamätala. Zaboril si ruky do vreciek, pozrel na noviny v rohu kuchyne a v duchu si poznamenal, aby ich cestou von z kuchyne vzal a vyhodil. Nenápadne cúvol k doske pultu a udržal si silný úsmev pre svoju drahú priateľku. „Si si istá, že nechceš niečo zjesť?“ spýtal sa.

Hermiona však naklonila hlavu a na tvári sa jej rozhostil vďačný úsmev. Preniesla váhu a pohla sa smerom k dverám, predstierajúc pozitívny postoj, keď sa usmiala: „Choď do práce, Ron.“ Ryšavec si teda zložil čiapku, trochu ustráchane sa jej uklonil na rozlúčku, než vzal noviny a vyšiel z dverí, prešiel po cestičke a zmizol z dohľadu.     

A Hermiona sa opäť cítila sama a nešťastná. Udržala si úsmev, kým nevidela Rona zmiznúť, a potom sa beznádejne zosunula na svoje miesto a jej úsmev sa rozplynul, pretože jej myšlienky opäť odplávali k Dracovi Malfoyovi.

****

Niečo drsné, dlhé a tenké vtrhlo do priestoru hrdla Draca Malfoya. Bez rozmýšľania pohol boľavou rukou, ktorá sa vymrštila dopredu, len aby ju zastavila prítomnosť čohosi dlhého a bieleho, pripevneného v priestore obnaženej ruky. Oči sa mu po zlomkoch otvorili a nasali ohromujúci pohľad na hmlistú belosť a sterilný vzduch. Čosi drsného a prenikavého ho zasiahlo cez otvorené a suché ústa, prinútilo ho to zavzdychať a v polouzavretých očiach sa mu objavila hromada sĺz. Na okamih sa mu zdalo, že počuje niekoho kričať, kým ho neprepadol zvláštny pocit závratu. Potom počul ničotu.

Kde bol? V hmlistom opojení, v ktorom videl zvyšok sveta, dokázal Draco rozoznať len bielu plachtu, ktorou mal zakryté telo. Nemohol hýbať končatinami a všimol si, že bol pritlačený k tvrdému matracu, ktorý spočíval pod ním. Biele steny sa k nemu invazívne nakláňali a matné farebné oko sa otáčalo po miestnosti a sledovalo ho. Do uší mu hlasno udieral silný tlkot jeho splašeného srdca, pri ktorom sa mu s každým chrapľavým nádychom dvíhal a klesal hrudník. Čo sa to deje? Kde bola Hermiona?

Vo svojej osamelosti cítil, ako sa mu chveje celé telo. Niečo sa šuchlo v priestore za dverami a on sa pokúsil zakričať o pomoc. Z hrdla sa mu však vydral len drsný vzlyk, zatlačil oči a zaťal zuby v nádeji, že dunivá migréna, ktorá ním lomcovala, zmizne. Zdalo sa však, že mu zlyháva každý kúsok tela. Nedokázal sa pohnúť, nedokázal jasne vidieť. Pichľavá otvorená rana na otupenej tvári ho bolela a mal pocit, akoby ho niečo držalo za samotné hrdlo.

Uši mu naplnil vlastný búšiaci dych, keď sa znova pokúsil niečo rozoznať. Z hrdla sa mu vydral vydesený vzlyk, príliš omámený na to, aby si uvedomil, že vôbec vydal takýto zvuk, a bez úspechu zatiahol proti putám. Keď pocit dusenia zosilnel, rozkašľal sa a vypľul sliny a hlieny na prednú časť svojho oblečenia - bieleho oblečenia, ktoré si nepamätal, že by mal predtým na sebe. Nadrozmerná, panensky biela košeľa sa mu lepila na telo spolu s potom, ktorý pokrýval zvyšok tela. Rukávy na jeho pomliaždených rukách mu ukazovali len zápästia, z ktorých trčali von dve ihly.

„Her-Hermiona?“ Malfoy zašepkal tým najhlasnejším tónom hlasu, aký dokázal vykašľať. Dokonca keď prehovoril nahlas, strhol sa a ešte viac si pritlačil chrbát do matraca, keď pocítil úzkostné bodnutia, ktoré sa mu zabodávali do tela. „Mio-miona?“

Dvere pred blondínom sa otvorili a vtlačili naspäť do miestnosti ohromné množstvo svetla. Tieň v ráme dverí sa však zdržiaval a neprítomne skenoval miestnosť ešte predtým, ako sa zahľadel na zápasiaceho Malfoya, ktorý vykríkol, keď sa postava pretlačila dopredu. Vysoký, štíhly a týčiaci sa muž, ktorý kráčal vpred, bol celý v bielom. Na rukách mal rukavice a okuliare. Jeho odhalená tvár bola hladko oholená a bol v strednom veku, hoci tmavé vlasy mal spoločensky prijateľným spôsobom učesané dozadu. Keď sa priblížil, neusmieval sa. Namiesto toho prižmúril oči a skontroloval spis v rukách.

Prísnym hlasom povedal: „Draco Malfoy. Nemal si byť hore ešte dve a pol hodiny.“ Malfoy zažmurkal a nemohol sa zbaviť sĺz, ktoré mu zahmlili pohľad. Napriek tomu sa pokúšal reagovať cez prítomnosť hadičky v hrdle. Jeho reakcia sa však podobala len tlmenému mrmlaniu. Mužova tvrdá tvár si dovolila podvihnúť obočie. Zmätený sa naklonil bližšie, hoci zostal stáť. Niečo v jeho postoji Malfoya znepokojilo; nech to bol ktokoľvek, nezdalo sa, že by mu bol pripravený pomôcť vstať z nepohodlného matraca. „Čo to bolo?“ spýtal sa muž a naďalej sa díval. „Nerozumel som ti.“

Draco otvoril ústa a odkašľal si, kým to skúsil znova. „Mrrrmmph?“

Neznámy muž sa zaklonil, prikývol a vrátil sa späť k svojmu spisu. Nestrácal čas tým, že by sa obťažoval chlapcovi odpovedať. Namiesto toho sledoval, ako mu brko nad hlavou vyrolovalo niekoľko súborov poznámok. Malfoyove oči sledovali tú vec tiež, po červených lícach mu stekali slzy. Búšiace srdce mu drsne bilo do dvíhajúcej sa hrude a posledná vec, na ktorú si spomenul, bola Hermiona. Plakala, spomenul si. Vzlykala a jej ruky ho hladili po boku strhanej tváre.

Cez zvuk brka čmárajúceho poznámky Malfoy takmer počul jej smutný hlas v ušiach, počul jej plač, počul jej šepot: „Draco, je mi to ta-tak ľúto...“

Malfoyova tvár sa skrivila frustráciou a opäť sa pokúsil bojovať proti putám na svojom tele. Vydesene sledoval, ako muž nad ním len hľadí dolu, neochotný ponúknuť pomocnú ruku. Zaklonil hlavu dozadu, zalapal po dychu a z už aj tak bledej tváre sa mu vytrácala farba. Dlane mal zaťaté v päste a nedokázal sa ubrániť smutným vzlykom, ktoré v ňom drkotali. Strhol sa, cítil sa trápne z prítomnosti neodbytného muža a jeho nedostatočnej pomoci. Lenže tiež cítil, ako mu vnútrom kolíše nepríjemná nevoľnosť, pretože mužov výraz zostával nemenný. Hoci sa zdalo, že si plne uvedomuje, že Draco trpí bolesťami, bolo mu to zrejme jedno. V skutočnosti, keď stál ako socha, sa v reakcii na to pohybovalo iba brko nad ním.

Draco zakašľal a pocítil, ako mu vlastné sliny ponížene stekajú po tvári. Potácal sa v myšlienkových pochodoch, cítil sa zbytočný, pretože nedokázal rozpoznať ani vlastný hlas. „K-k-kde...?“ bolo jediné, čo zo seba dokázal vypľuť. Muž nad ním však pokrčil obočie. Na Dracovu úľavu sa zdalo, že mu rozumie.

„Hobbov inštitút,“ odpovedal, hoci nezačal jemne. Namiesto toho tú poznámku tvrdo vypľul a ďalej sotva reagoval, keď si všimol začervenaný odtieň Malfoyovho zmäteného pohľadu. „Včera v noci ťa priviedli, hoci v túto hodinu si sa nemal zobudiť.“ Muž sa naklonil dopredu, ignorujúc zmätené žblnknutia, ktoré sa vydrali z Malfoyovho boľavého hrdla. Uchopil tenkú hadičku v chlapcových otvorených ústach a silou ju upravil, čo spôsobilo, že Malfoy zatlačil oči. Zaligotali sa mu a hlava sa mu krútila, zvírená.

Priviedli? Draco Malfoy pocítil tlak mužových rúk na svojom hrdle a strhol sa, keď ten potiahol. Keď skončil, odišiel od okraja postele a ignoroval skučanie, ktoré sa ozývalo z Malfoyovho smeru. Ten cítil, ako ho bolí telo, ale bolesť nebola to, na čo momentálne myslel. Nebol si istý, či muža nad sebou počul správne. Vysoký muž s obviňujúcimi očami a prísnym pohľadom si Draca nevšímal, keď ten očami blúdil po bielo vymaľovanej miestnosti.

Okamžite spoznal ten malý priestor z návštevy u Leroya Beevisa len pred niekoľkými dňami. Spomenul si na spôsob, ako sa k nemu nakláňali steny, ktoré ho teraz uväznili na matraci; ako sa z ostatných miestností do jeho mučenej mysle ozývalo zavýjanie uväznených. Malé jediné okno, ktoré spočívalo za ním, zakryli hrubé mreže a napravo od Malfoyovej nemocničnej postele stála trojica stolov. Videl, ako sa k nim muž priblížil a opatrne vytiahol zásuvky.

V rohu sa čosi zablyslo a Malfoy sledoval, ako sa mužov skľučujúci tieň vrátil späť; v zovretí jeho šľachovitých prstov sa čosi ostro lesklo.

„Ach, Draco, je mi to ta-tak ľúto...“ Hrubý muž sa vydal k plačúcemu blondínovi, ktorý vystrašene sledoval, ako ho chytá za bradu. Tmavovlasý muž mu zaklonil hlavu, odhalil krk a vytiahol hrubú ihlu, ktorú držal medzi prstami. Nevšímal si dusivý dávivý zvuk, ktorý Malfoy vykašľal, a spustil lesknúcu sa ihlu. „Nemôžete sa vymykať z plánu, pán Malfoy,“ zahučal muž a silnou rukou vrazil ihlu Malfoyovi do boľavého krku.

Draco pocítil, ako mu ihla ako nôž prenikla cez krk. Telom mu prebehla zdrvujúca necitlivosť a on sa naposledy pokúsil uvoľniť z postele. Nový pocit hmly mu však druhýkrát zahmlil zrak a započul, ako zamrmlal niečo, čomu ani on sám nerozumel. Cítil, ako mu muž vytrhol ihlu z krku a pritlačil mu dlaň na spotené čelo.

No pohľad na neforemnú belosť len ešte viac zahltil Malfoyovu hmlu a vyvolal v ňom pocit, že naozaj bledne.