Preklady fanfiction Harryho Pottera

Len pre našu zábavu a poučenie.

Basket Case

26. Po rozpade

Basket Case
Vložené: Jimmi - 01.07. 2022 Téma: Basket Case
Jimmi nám napísal:

 Basket Case

Názov: Prípad na odpis

Autor: Va Vonne

Preklad: Jimmi


PP. Tak toto je kapitola, kvôli ktorej som poviedku chcela preložiť. Vlastne ďalej už ani nemusím prekladať (žartujem). Ale uvítala by som, kebyže tú výdrž oceníte komentárom... nech viem, kto to reálne číta a či má ešte zmysel ponáhľať sa s dokončením. Jo, a rátame zostávajúce kapitoly na prstoch.


 

Pozor, nie je možné otvoriť v novom okne, musíte sa vrátiť späť.

Kapitola dvadsaťpäť:

Po rozpade

 

Za všetky tie roky, ktoré Harry Potter strávil v presvedčení, že s Dracom Malfoyom nie je niečo v poriadku, si nebol absolútne istý až do chvíle, keď teraz sedel pred ním.

Netrvalo mu ani sekundu, aby si všimol, že chlapec je silne pod vplyvom liekov. Sledoval blondiaka na stoličke, ktorý sa ponáral do seba ako do kaluže. Jeho nesústredené oči hľadeli skôr na stenu za návštevníkom než priamo naňho a tvár mal sfarbenú do jasného odtieňa červenej, akoby bol v tom správnom stave, aby sa cítil trápne.

„Ehm,“ začal Harry a zastavil sa pred stolom, aby zvážil Malfoyovo rozpoloženie, „myslíš si, že si práve teraz v správnom stave na rozhovor?“

Draco zdvihol pohľad a vyzeral úplne nešťastne. „Potter,“ prehodil nedbalo, až sa mu hlas lámal zbytočne vysokými tónmi, „ty tu máš nejakú autoritu, však?“ Počkal, sledoval Harryho zmätený výraz a potom kývol hlavou k svojim spútaným zápästiam. „Myslíš, že by si sa mohol za mňa porozprávať s personálom? Oni... Oni tieto veci príliš uťahujú.“ Zdvihol boľavé ruky a strhol sa, keď ich dvíhal z kolien, aby ich ukázal Harrymu.

Harry analyzoval Malfoyove zápästia. Potom sa zadíval na celý chlapcov výzor všeobecne. Z kútika úst mu vytekala slina a unavené oči mu prekrývali tmavé kruhy. Vyzeral, akoby už niekoľko dní nespal, hoci Harry o tejto predstave silne pochyboval; bol si istý, že zamestnanci ústavu majú radšej, keď sú ich pacienti v bezvedomí. To, alebo prinajmenšom nadmerne pod vplyvom liekov. „Koľko ti toho dali?“ spýtal sa Harry a sledoval Malfoya, akoby mal každú chvíľu odpadnúť.

„Stratil som prehľad,“ odvetil Draco zmoknuto, uvoľniac pritom chuchvalec kvapkajúcich slín.

Harry si ho pozorne premeral a s nepríjemným pocitom sympatií sa posadil. „Myslím, že to možno prehnali,“ upokojil ho.

„...To je v pohode,“ namietol Draco. Harry zmätene zdvihol obočie. Draco však smutne spresnil: „To... trochu uľahčuje exis-existenciu t-tu, ak mi rozumieš.“ Harryho nechápavý výraz sa zdvojnásobil. Rýchlo si spomenul, že Draco je opilec, a s prekvapením zistil, že sa o toho závisláka trochu bojí. Možno lieky neboli najlepší nápad pre Malfoya, ktorý vyzeral veľmi podobne ako handrový panák napoly pri vedomí. Harry bol však taký pohltený myšlienkami, že dokonca vyskočil, keď sa Draco opäť ozval. „Ako sa má Miona?“

Harry sa nadýchol a rukou si prešiel po hlave s vlastnými mastnými čiernymi vlasmi. S povzdychom mrzuto odpovedal: „Predpokladám, že je na tom rovnako, ako keď tu bola s tebou.“

Akoby si nebol istý, či Harryho počul správne, Malfoyove oči sa mierne zúžili. Na chvíľu sa odmlčal, pozrel na dvere a potom opäť uprel pozornosť na Harryho. „...so mnou?“ spýtal sa znepokojene.

„Áno,“ povedal Harry a cez plece sa pozrel späť k dverám. „Asi...“ Zastavil sa a všimol si ohromný smútok, ktorý akoby sa zdvojnásobil v Dracovej postave. Spresnil: „... asi pred hodinou.“

„Ja-ja-ja som dnes videl Hermionu?“ spýtal sa Draco a intenzívne sa na Harryho zahľadel. Ten sa zarazil, analyzujúc Dracovo úbohé držanie tela a jeho zdesený výraz tváre. Žeby si na to nepamätal? Harrymu prebehol mráz po chrbte, keď zvažoval, koľko liekov musel dostať a kde sa práve nachádza. Iste, Draco Malfoy sedel priamo pred ním, ale bolo očividné, že je v skutočnosti od tohto miesta dosť ďaleko. Harry sa teda podvolil a žmurkol na Draca s pocitom úplne nového pochopenia. Naozaj si to nepamätal?

Ticho medzi nimi sa predlžovalo, čo Harryho ešte viac znervózňovalo. Napriek tomu sa naklonil dopredu a z jeho tváre vyprchala farba. Iste, Draco Malfoy sa k nemu v škole správal ako úplný kretén, ale možno mala Hermiona pravdu – čo sa zvyčajne stávalo. Možno si Malfoy nezaslúžil život u Hobbsa, zdrogovaný a uslintaný na všetky strany. Možno Draco naozaj chcel len svoje vykúpenie. Možno nebol tým hrozným človekom, akého Harry poznal pred piatimi rokmi, a možno ho mučila už len myšlienka na jeho činy. Možno to ho priviedlo k šialenstvu.

A tá myšlienka nebola úplne pritiahnutá za vlasy. Harry už predtým bol svedkom Malfoyových výčitiek svedomia; Draco nebol schopný zabiť Dumbledora, dokonca sa mu nedokázal pozrieť do očí, keď ich v mesiacoch pred vojnou zajali na panstve.

„Nepamätáš sa?“ spýtal sa ho nahlas a chlapcova mrzutá postava spľasla.

„Do prdele,“ zamrmlal si pre seba a hruď mu klesla. Naklonil sa dopredu, pripravený zahrabať sa do rúk, ak by bol takýto čin vôbec možný. Harry si všimol, ako sa Malfoyovi rozžiarili oči a jeho tvár sa sfarbila do jasnejšieho bordového odtieňa. „Do prdele.“

Harry naklonil svoju vlastnú tvár dopredu a so súcitom sa zahľadel na Malfoya. Otvoril ústa, aby povedal niečo ako miernu útechu, ale Malfoy ho okamžite prerušil. Draco Harrymu Potterovi roztrasene vysvetľoval: „... ja si to za-zaslúžim.“ Potom dodal: „Ja viem, že si to zaslúžim... ale ona si to nezaslúži.“

Harry si už po stý raz v ten večer pozorne prezeral Dracovu tvár. Jeho nešťastie a bolesť boli zjavné, jeho sebaľútosť ešte viac, ale Harry pocítil nutkanie chcieť mu pomôcť. Vedel, že Hermiona chcela jedine Dracovu pohodu... ale Harry uvažoval nad tým, že možno aj on ju pre toho muža chce.

„Pozri...“ Harry sa pristihol, že ignoruje Malfoya a jeho očividné trápenie. Podľa všetkého si uvedomoval, že s Dracom, ktorý naozaj vyzeral, akoby mal každú chvíľu odpadnúť, nemá celý deň. „Potrebujem vedieť, čokoľvek prežívaš. Ja som... Myslím, že som si tým už prešiel. Môžem ti pomôcť, ak mi teraz pomôžeš, dobre?“ Malfoy na chvíľu zastal. Zdvihol na Harryho obočie a trochu sa zarazil. Červená tvár mu klesla a zvedavo naklonil hlavu, aby si Harryho Pottera pred sebou prezrel. Chlapec, ktorý prežil, si vydýchol, vyzeral vyčerpaný a dosť unavený hrou, pri ktorej len tak chodil sem a tam. „Len mi ver...“

Draco zdvihol spútané zápästia. Napriek tomu, že boli násilne spojené, položil si lakte na stôl a bez života hľadel do otvorených dlaní. Potom sa zošuchol dopredu, ešte stále vyslovene v rozpakoch z Harryho prítomnosti, a pokorne sa spýtal: „Čo chceš vedieť?“

Harry študoval chlapca oproti sebe. Nikdy v živote si nepomyslel, že by niekedy mohol Draca Malfoya ľutovať. Pred rokmi by Harry najradšej videl Malfoya presne v takej situácii, v akej práve teraz bol. Pred rokmi by si to vychutnal. Ale vtedy to bolo iné. Keď sám sklonil hlavu a skúmal Draca ponad obrúčky okuliarov, pocítil mierne šklbnutie v hrdle, keď sa zvedavo spýtal: „Bolí to?“

Malfoy sa naňho zbežne pozrel. Po perách mu prešiel smutný úsmev a vyzeral, akoby sa mal každú chvíľu rozplakať. Namiesto toho však len nahlas povedal: „Nie je to zjavné?“

„Kde?“ dožadoval sa bez okolkov Harry a očami pátral po Malfoyovom trupe. Pozoroval chlapca, akoby mu niečo uniklo, opatrne sa doňho zahľadel v nádeji, že zbadá čokoľvek, čo možno prehliadol.

Dracove lesklé oči sa však zúžili a jeho tvár zbledla. Bol stratený. Nebol si celkom istý, kam Harry mieri, a keď sa naklonil bližšie k stolu, vyzeral ako keby v delíriu. „Čože...?“

„Čo ťa bolí?“

Dracov trup skĺzol dozadu, Harryho tvár však nezmenila výraz. Za okuliarmi mal Harry kamennú a odhodlanú tvár. Mal výraz niekoho nezlomného, koho nič neovplyvní. A Malfoy na chvíľu zvážil okolnosti. Bol bezmocný pred chlapcom, ktorý sa mu od detstva hnusil. Ale Harry Potter bol jeho jedinou nádejou - bez neho sa už nikdy nenadýchne čerstvého vzduchu, nikdy neuvidí Hermionu. Vedel, že bez Harryho Pottera bude jeho existencia veľmi ťažká. A vedel viac než čokoľvek iné, že mu musí povedať pravdu. Napriek tomu nedokázal presne pomenovať, prečo je preňho také ťažké dostať ju zo seba. Keď Harry tak sústredene čakal na jeho ďalšiu odpoveď, Draco na zlomok sekundy presunul pohľad a očami obišiel miestnosť. Cítil, ako sa doňho vkráda zdrvujúca horúčava poníženia, a ako nejaké dieťa si želal, aby sa mohol odplaziť do svojej izby na panstve a schovať sa pod perinu. Draco však už dosť utekal. Dosť sa skrýval a dosť sa vzdával. Poddať sa Harrymu Potterovi nebude dobré len preňho, ale bude to dobré aj pre Hermionu. Napriek tomu sa s mierne zmäteným výrazom vrátil späť k Harrymu. Čo ho bolelo? Možno by lepšia otázka znela: Čo ho nebolelo? Všetko na Dracovom tele bolelo. Hlava mu pulzovala, trup ho bolel. Nevidel priamo a nedokázal jasne myslieť. Trpké uvedomenie, že to možno neboli drogy, čo mu spôsobovali, že sa cítil tak zle, jeho trápenie strojnásobilo. Hoci stále, napriek zjavným mukám, ktorými trpel, vedel, že odhaliť Harrymu závažnosť svojej choroby je oveľa dôležitejšie ako jeho pýcha.

„Moja hlava,“ rozhodne odpovedal Malfoy a v okamihu, keď opäť prehovoril nahlas, pocítil, ako ho premohla nevoľnosť. Zdalo sa, že aj Harry si všimol Malfoyovu zmenu výrazu a jeho tvár zosmutnela s uvedomením si chlapcovho aktuálneho stavu.

Takže narýchlo prehovoril a svojím zrýchleným hlasom sa pokúsil udržať Malfoyovu pozornosť. „Keď ho vidíš,“ spýtal sa Harry a chytil sa okraja stola, aby sa oprel. Sledoval, ako Malfoy klesá hlbšie k stolu a približuje si hruď k pásu, akoby sa chcel objať. Malfoy si zdvihol ruky k vlasom a zdalo sa, že si ich ťahá až po korienky. Cítil sa zle, prehltol obrovskú hrču v boľavom hrdle. „Keď ho vidíš,“ zopakoval Harry dôrazne a snažil sa kvôli Malfoyovi zostať pokojný, „bolí ťa hlava?“

Pohupovanie blondiakovej hlavy odpovedalo Harryho otázku. „A hruď,“ povedal chlapec a čoraz viac to znelo, akoby hovoril zo spánku. Pocit v srdci si začal vyberať svoju daň a, úprimne povedané, začínal pochybovať, či vôbec nejaké srdce naozaj mal.

Harry zažmurkal a snažil sa fyzicky zbaviť akejkoľvek roztržitosti. Divoko behal očami po tmavej miestnosti. „Čo vidíš, keď ho vidíš, Malfoy?“ spýtal sa a hlas sa mu zlomil. Jeho úmysel však ešte náhlivejšie zosilnel a toto náhlenie sa stalo očividným. Zdalo sa, že si uvedomil vážnosť Malfoyovej situácie; hovoril rozhodne, akoby naozaj nemal vôbec veľa času na to, aby napravil jeho zlomenú dušu.

Malfoyove dýchanie však bolo čoraz slabšie a Harry si bol istý, že dokázal rozoznať niekoľko drobných vzlykov, ktoré vychádzali z chlapcových tlmených rozpakov do jeho kolien. Harry však Malfoyov momentálne hysterický stav ignoroval. Čím viac informácií mohol zozbierať, tým lepšie. A hoci sa zdalo, že sa mu Draco rozpadá medzi očami, Harry pokračoval ďalej a naklonil sa k stolu tak blízko, ako to len sám dokázal. Keď zistil, že je s Dracom na dosah uší, Harry sa pritlačil dopredu a jeho vlastná tvár sa zaliala potom. „Keď máš v noci nočné mory,“ spýtal sa Harry znova, „o čom sa ti sníva?“

Draco cítil, ako sa ho konečne zmocňujú intenzívne účinky liekov. Cítil, že už nedokáže ďalej odolávať. Dokonca aj za hmlistého videnia, keď videl len šmuhy na kolenách, musel zatlačiť slziace oči, aby sa vyhol riziku, že v tej chvíli upadne do bezvedomia. „O-o-na zomrie,“ priznal opäť Harrymu, hoci si naozaj nepamätal, že by Hermione len pred hodinou prezradil obsah svojich nočných môr. „O-ona zomrie a ja jej nepomôžem, hoci mám všetky možnosti...“

Ruky sa mu triasli a objal si kolená, pričom cítil ostré skrútenie zápästí, ktoré zostali zviazané. „Čo ešte?“ počul, ako sa Harry spýtal, a pritisol sa bližšie, keď pocítil, ako mu druhý záchvev strašného napätia rozdrvil pulzujúce spánky.

„... A-Albus D-D-Dumbledore,“ Draco sa rozkašľal, zvíjajúc sa od bolesti, ktorá si našla cestu cez jeho žalúdok, a Harry sa zarazil. Prsty mu prestali drsne držať okraj stola a on zistil, že už nedokáže hovoriť; namiesto toho mohol len počúvať. Draco však už len zízal a rozhodol sa, že sa naozaj nemieni vrátiť. Sčervenaný a skrútený bolesťou sa schúlil hlbšie do príšerného tvaru, ktorý sa zmenil takmer na klbko. Zdvihol boľavé nohy na okraj stoličky a zaboril si tvár do kolien, pričom mal stále zatvorené oči. Nemal šancu pozrieť sa na Harryho, hoci sa tomu aj tak za každú cenu vyhýbal. Namiesto toho zostal viac sústredený na tmu za svojimi ubolenými viečkami. Ako prasknutá platňa sa mu hlas lámal pri každom mene, ktoré previnilo vymenoval. „T-Tonksová a- a Šialený Moody... P-P-Profesor Lupin.“

Draco si zdvihol kolená ešte vyššie a ignoroval Harryho, ktorý sa snažil ústretovo zasiahnuť. Radšej pokračoval v bľabotaní, naberal rýchlosť, akoby vypľúvanie mien konečne upokojilo jeho utrápenú dušu - akoby ich skrýval už príliš, príliš dlho. „... F-Fred W-Weasley,“ zamrmlal s priduseným malým koktaním. Rukami vyhľadal zátylok hlavy a zvieral zadnú časť blonďavej lebky ako o život. Bol silne pod vplyvom liekov a nešťastný. Aj keby chcel prestať plakať, nebol si istý, či by to dokázal. Ale čosi v uvedomení si toho, aký je úbohý, ho zasiahlo ako tona tehál. Dokonca aj napriek zahmlenej mysli a pošahanej hlave vedel, že prichádza o rozum.

„Malfoy,“ pokúsil sa Harry rozpačito, ale chlapec len pokrútil hlavou a prešiel si spoteným čelom po sterilných bielych nohaviciach, ktoré mu personál ústavu dával od prvého dňa. Mal cez dvadsať rokov a oficiálne sa mu to vymklo z rúk. Pomáhal pri vraždách príliš mnohých nevinných ľudí. Každý deň svojho života, bez ohľadu na to, aký zdravý bude mať mozog, bude musieť vždy žiť s pocitom viny za to všetko.

Keď sa z Malfoyovho hrdla ozval nový bolestný vzlyk, odkašľal si a zamrkal si zvyšok sĺz, ktoré ho štípali v rozbitých červených očiach.  „Zasraný D-Dobby...“

„Malfoy, to stačí,“ povedal Harry, keď už ticho medzi nimi trvalo dosť dlho. Draco však zostal bez pohnutia. S hlavou opretou o kolená sa len silnejšie chytal za hlavu a zdalo sa, že odplával niekam ďaleko mimo Harryho dosahu. „Nemusíš...“ dokončil a podivne sa odmlčal, keď Draco zdvihol ruku, aby si potrel opačné predlaktie.

„Musím!“ vyhlásil Malfoy a na chvíľu zdvihol hlavu, aby sa spoza kolien pozrel na Harryho. Napokon ich pustil, bosými nohami sa dotkol studenej podlahy a snažil sa vstať zo stoličky. „Musím s tým žiť každý deň svojho života.“ Stál napriek sebe, hruď sa mu dvíhala a klesala. Na jeho slzami zaliatej tvári sa zračila číra hrôza a vyzeral snáď ešte horšie ako pred niekoľkými okamihmi. „V-všetci sú m-mŕtvi kvôli mne,“ vyšplechol a vyzeral ešte znechutenejší z vlastného obrazu. Potom sa však jeho rozzúrená tvár zvraštila a opäť vyzeral, akoby sotva dokázal udržať vlastný rozum na uzde. „Bol som taký hlúpy!“

Harry sa zapotácal. Vo svojich dvadsiatich troch rokoch mal za tie roky od vojny za sebou niekoľko potrebných dospievaní. A hoci stále prechovával zášť, videl, že Draco si súčasný stav nezaslúži. Preto zostal pokojný. Kým by pred rokmi využil príležitosť a vmietol Malfoyovi jeho vlastné slová späť do tváre, dnes zistil, že sa k tomu nedokáže prinútiť. Namiesto toho pokrútil hlavou a cítil sa zvláštne pri extrémnom nástupe súcitu, ktorý pociťoval k svojmu deprimovanému bývalému spolužiakovi. „Boli to šialené časy...“ začal, ale Dracov pokrútený výraz ho prerušil.

„To sú kecy!“ zasyčal a vyzeral, akoby mal na podlahe stratiť rovnováhu. „Ty a Ron ste neprišli o rozum, dočerta... Her-Hermiona sa nezbláznila.“

Harry otvoril ústa, ale potom len sklonil plecia a celé telo sa mu uvoľnilo. Malfoya očividne stálo veľa síl, aby sa zdvihol zo stoličky, hoci nečakal, že ho uvidí takého rozhorúčeného. „Pozri,“ povedal Harry napokon s falošne pokojným hlasom. Nedokázal však zakryť očividné chvenie, „snažiť sa zmeniť minulosť je... nemožné. Mal by si sa viac sústrediť na budúcnosť... možno až keď budeš môcť uvažovať jasnejšie.“

„Ja som blázon, Potter, nie prekliato naivný,“ zasyčal Malfoy a Harry mu musel dať za pravdu - Draco mal rozhodne pravdu.

Vzdychol si a prešiel si dlaňou po vlastnej spotenej tvári. „Tak či onak, Hermiona je rozhodnutá odtiaľto ťa dostať.“ Zastavil sa a opatrne povedal: „Keďže si zabudol, chcel som ti to povedať.“ Prísny výraz na Malfoyovej tvári sa rozplynul. Porazený zvesil plecia a zahanbeným pohľadom analyzoval podlahu pod bosými nohami. Keď sa opäť pozrel na Harryho, jeho oči sa vrátili späť. Nadobudol tú istú grimasu s vodnatými očami, akú nosil predtým. Napriek silne pomliaždenému oku Harry videl, že sa začína znova celý strácať.

Napriek tomu pokračoval. „Ona, ehm... ona sa k tebe nejako prilepila.“

Draco si hrýzol spodnú peru a spracúval informácie, akoby boli preňho úplne nové. Skutočne bol však zaplavený vždy, keď si spomenul na Hermionu a náklonnosť, ktorú k nemu prechovávala. Zdalo sa mu nemožné, že by jej na ňom záležalo toľko, ako jej záležalo, zdalo sa mu to takmer úplne a absolútne nemožné. Po všetkom tom strese, ktorému ju vystavil... po všetkej tej zbytočnej a nezaslúženej bolesti... a predsa sa zdalo, že jej na ňom záleží. Po tom všetkom sa stále vracala.

„Áno, no,“ potiahol Draco nosom a vyžmurkal si z očí čerstvé slzy. Prehral boj a ony sa mu namiesto toho zliali a stekali po ružových lícach. „Neviem ale prečo ešte stále.“

Naposledy sa pozrel znova na Harryho. Hoci sa tváril porazene, v jeho očiach sa zračila vďačnosť, akoby Harrymu mlčky naznačoval, že si jeho návštevu váži. Hoci to Malfoyovi v jeho situácii zatiaľ naozaj nepomohlo, jeho posledné poznámky o Hermione skutočne prinútili Malfoya úplne prehodnotiť chlapcovo vystupovanie. A po prvý raz za dlhých dvadsaťtri rokov tí dvaja zistili, že si rozumejú.

****

Keď Harry Potter rozrazil vchodové dvere Hobbsovho ústavu, Hermiona si bola istá, že v jeho očiach vidí náznak iskry, ktorú si predtým nevšimla. Bol to záblesk, ktorý nevidela už niekoľko týždňov, jemný lesk, ktorému musela venovať veľkú pozornosť - taký, ktorý by možno prehliadla, keby nedávala pozor. Zostala však sedieť na lavičke pred Hobbsom, zdvihla obočie a sledovala, ako sa k nej blíži, keď počula, ako sa Ron pohotovo posunul pri jej boku. Hoci jeho mlčanie prezrádzalo, že on si to nevšimol, a sama Hermiona si na krátky okamih pomyslela, že sa úplne zbláznila.

Keď sa teda Harryho postava konečne priblížila, Hermiona vedela, že sa už nedokáže ovládnuť.

Harry sa však prehnal okolo nich, jeho pohľad nasmerovaný na cestu, ktorá viedla späť do mesta, bližšie dokonca k samotnému ministerstvu. Hermiona si švihom vzala svoje veci, nahádzala ich do tašky a prehodila si popruh na plece. Vymenila si s Ronom stratené pohľady a celým srdcom pridala do kroku, nasledujúc Harryho v pätách ako malé šteniatko. „Harry...“ začala a cítila sa mierne malátne, „Harry, čo sa deje?“

Harryho odpoveď prišla rýchlo, hoci Hermiona si nebola istá, či ho vôbec správne počula. Zdalo sa však, že si to nevšimol, pretože pozorne sledoval cestu pred sebou, prsty mu vleteli do vrecka, aby si vybral prútik a držal ho pri boku, akoby bol pripravený vyhrážať sa. Hermionino tempo sa úplne zastavilo. Sotva si bola istá sama sebou, sotva si bola istá, že uvažovala jasne, keď Harry nahlas vyhlásil: „Malfoy nie je blázon.“

Potom sa zdalo, že Harry si všimol, že Hermiona zastavila. Obrátil sa, obzrel sa po nej cez plece a napokon sa zastavil spolu s ňou. Očami ju našiel cez šošovky okuliarov, hľadel na jej zmätenú tvár a sledoval, ako červenie s blížiacimi sa slzami. „Hermiona,“ povedal Harry, sotva sa dokázal ovládnuť, „musíme sa dostať na ministerstvo, Malfoy nie je blázon a ja to môžem dokázať.“

„On je...“ Hermiona sa zakoktala, takmer úplne neschopná dokončiť celú vetu. Prstami si zvierala veci na hrudi a vyzerala takmer ťažko chorá, ako sa slovne potácala. „Je v poriadku?“ Zdalo sa, že zmena atmosféry ju tam drží zakorenenú, a napriek sebe zistila, že sa nemôže pohnúť. Žeby sa jej zamotala hlava? Zdalo sa jej to? Naozaj za tú jedinú krátku hodinu, ktorú Harry Potter strávil v návštevnej miestnosti s Dracom Malfoyom, videl niečo, čo ona prehliadla?

Zdalo sa však, že jej odpoveď objasnilo jemné kývnutie Harryho hlavy. Na druhej strane sa zdalo, že Ron je rovnako zmätený ako Hermiona. Napriek tomu sa Harry pohol dopredu a na chvíľu zabudol na cestu a ministerstvo. Tvár mu zmäkla a vyzeral takmer zadychčane, úplne spokojný sám so sebou, akoby tomu ani on sám neveril. „Nemôžem uveriť, že mi to predtým uniklo,“ povedal a s jemným pohľadom sa k nej ďalej približoval, vystrel ruku a nesmelo ju chytil za rameno. Kývol na ňu, aby ju upokojil, keď povedal: „Hermiona, Malfoy bude v poriadku.“

Hermionina tvár v dôsledku toho zrútila. Už to nedokázala udržať; napriek sebe samej sa dusila a nekontrolovateľne vzlykala, až kým sa náhle nedotkla Harryho hrude. Zdvihla ruky a objala ho v pevnom objatí, zaborila doň tvár, keď sa jej plecia pohupovali s každou slzou. A pocítila k nemu nesmiernu lásku, keď cítila, že aj on rozprestrel ruky okolo nej a starostlivo ju držal, akoby sa mala zlomiť. Hermione to však nezabránilo v tom, aby ho nemačkala ako o život. Pritiahla si ho bližšie, zamrmlala mu do kľúčnej kosti svoje láskavé poďakovanie, potom sa pritisla späť a zahľadela sa do jeho krásnych zelených očí.

Keď sa na ňu Harry pozrel, vycítil, že z jej pliec spadla veľká ťarcha. Hoci jej výraz bol stále unavený, zdala sa ľahšia a oveľa dôverčivejšia. V zákrute poľnej cesty však Ron pôsobil o to viac stratený. Ramená mu klesli, pošúchal si hlavu a obzrel sa na obrysy Hobbsa v diaľke. Vyzeral strašidelne, keď sa začalo stmievať a slnko sa zakrádalo za veľké kopce v pozadí. „Nie je?“ Ron sa konečne znova spýtal, keď dostihol Harryho a Hermionu.

„Nie,“ Harry pokrútil hlavou, zostal však pozerať na Hermionu a napokon sa mu na tvár vkradol úsmev. „Ja... neviem, ako som to mohol predtým prehliadnuť, Hermiona! Mal som si to všimnúť a nevšimol som si to... Je mi to ľúto.“

Hermiona zažmurkala: „Nie,“ povedala a prehltla, „nemusí ti byť.“ Potom spustila ruky a utrela si tvár dlaňami.

No Harry sa zdal byť o to viac odhodlaný dostať sa na ministerstvo. „Dobre,“ spokojne prikývol a jemne položil ruku pod Hermioninu bradu. „Ale musíme ísť.“

Napriek tomu sa Hermionina tvár skrivila. „Počkaj!“ zvolala a Harry sa na ňu pozrel. Stále zostávala verná tomu istému znepokojenému výrazu, s akým ju videl predtým. Nič na jej tvári nevyzeralo presvedčivo. „Harry,“ zahľadela sa na Rona a potom znova na Harryho, „... ako si môžeš byť istý?“

Harry sa nadýchol a sledoval, ako slnko pomaly zapadá za hory, ktoré sa rozprestierali za nimi. Jeho ponáhľanie sa, aby ministerstvu oznámil svoje zistenia, však mohlo počkať - Harry sa už nemohol pozerať na Hermionin nešťastný výraz. „Videnia, Hermiona,“ spresnil a znovu nadobudol pocit hrdosti. „Malfoy mal vidiny s Voldemortom... rozprával sa s ním!“

Ronova tvár sa zmätene skrútila: „Ehm... Harry, kamarát... to mi znie trochu, ehm, bláznivo.“

Hoci Harry len pokrútil hlavou, jeho vizáž stále osvetľovala radosť, ktorú cítil v hrudi. Už nikdy nebude musieť vidieť Hermionu takú nešťastnú a on bol za svoju priateľku len veľmi vďačný. „Nie,“ zasmial sa, odhrnul si z očí strapaté hnedé vlasy a upravil si ich za ušami, „on to aj cítil - cíti to.“ S tým sa pohol k svojej hrudi, dlaňou sa dotkol hrudnej kosti a potom gestom ukázal na temeno na hlave. „Nie je blázon... je chorý! Bol prekliaty!“

„Prekliaty?“ Hermiona a Ron sa ozvali súčasne, ich pohľady boli pevne zakliesnené v Harryho očiach.

„Voldemortom! Možno aj Bellatrix.“ Harry bľabotal, jeho pozornosť sa stále upierala na Hermionu a čakal, kedy konečne uvidí jej úsmev. „Všetkými v tom dome!“ Červený v tvári sa neubránil úsmevu, hoci nemohol uveriť, ako dlho mu trvalo, kým na to prišiel.

„Ale,“ skonštatovala Hermiona a pomaly krútila hlavou sem a tam, „všetci sú mŕtvi.“

Harry Potter naposledy pokrútil hlavou a opäť krátko gestikuloval smerom k svojej hrudi. „Urobili... značku,“ vyhlásil a snažil sa vyjadriť jasne. „Počul som ho... Malfoy povedal, že keď sa mu sníva, sníva sa mu o smrti, o všetkých ľuďoch, ktorých zabil... alebo o ľuďoch, o ktorých si myslí, že ich pomohol zabiť.“

„A?“ spýtal sa Ron, stále trochu zahmlený napriek Harryho snahe o objasnenie.

„A,“ Harry sa nadýchol a vyzeral pozitívne rozradostený. Nemohol sa dočkať, nemohol sa dočkať, kedy opäť uvidí Hermionin úsmev. „A je to jedno, Ron. Nech už urobili Dracovi čokoľvek, pretrvalo to oveľa dlhšie ako Voldemortova smrť. So mnou je to iné,“ pokračoval Harry a gestom ukázal na svoju jazvu, „to nie je viteál, Hermiona, tamto to neho vtlačili. Nech sa už Dracovi v tom dome stalo čokoľvek, Voldemort preklial Malfoya s úmyslom mučiť mu hlavu do konca života, bez ohľadu na to, či smrťožrúti vojnu vyhrajú alebo nie.“

Ron zostal nehybne stáť, z tváre sa mu vytratila akákoľvek farba. Obzrel sa späť k Hobbsovi a cítil sa mierne zadychčaný, keď sa nahlas spýtal: „Ale prečo Malfoy? Prečo nie Goyle alebo dokonca Lucius?“

„Dumbledore!“ Harry sa rozžiaril a vyzeral fantasticky spokojný sám so sebou. Opäť sa priblížil k Hermione a cítil, ako mu nechcene horia líca. „Malfoy nedokázal zabiť Albusa Dumbledora... a keď nás smrťožrúti zajali, nedokázal sa nám ani pozrieť do očí. Nech sa stalo čokoľvek, jedno je isté - Voldemort Malfoya zlomil. V žiadnom prípade by nedovolil, aby Malfoy unikol s takými veľkými chybami!“

Keď skončil, dlho skúmal Hermionu, tvárila sa, akoby tomu nemohla uveriť; jej pozornosť sa sústredila na zem a s každou ďalšou minútou premeriavala špinu pod nohami. Ale Harry si bol istý, nikdy si nebol ničím istejší, odkedy sa vojna skončila. Bolo to niečo, čo o Dracovi Malfoyovi jednoducho vedel povedať - a vedel to povedať, pretože to vedel. On, Harry, čelil rovnakému druhu problémov, prekonal rovnaký druh komplikácii. A hoci Draco nebol jedným zo siedmich Voldemortových viteálov, určite bol pre Temného pána počas celého toho utrpenia ľahkou korisťou.

Videl to na Dracovi Malfoyovi, cítil to v chlapcovom smutnom výraze a v jeho očiach. A hoci mu to došlo až vo chvíli, keď opustil Malfoyovu návštevnú miestnosť, Harry si tým zostal úplne istý. „Hermiona,“ zašepkal Harry cez dlhú chvíľu ticha, „som si tým istý.“

A potom konečne Harry uvidel, ako sa naňho Hermiona pozrela. Hoci mala tvár mokrú od sĺz a líca sfarbené do svetloružového odtieňa, hrýzla si spodnú peru a usmievala sa. Cez slzy, ktoré jej stekali po tvári, stále vyzerala absolútne žiarivo, keď sa naňho dôverčivo usmiala a z hrude sa jej opäť vydral nový, ale šťastný vzlyk. Potom sa Hermiona Grangerová po druhý raz naklonila dopredu a objala Harryho Pottera, jedného zo svojich dvoch najlepších priateľov v celom vesmíre. Obdivne mu zaborila tvár do hrude a jej vlastné telo naplnila neznáma predstava, že možno konečne existuje nádej.

Lazarus Patel sedel za stolom v tme a žmurkal na interiér svojej kancelárie. Práve dokončil usporiadanie svojich papierov a preloženie vecí. Napriek všetkému sa teda jeho náročný deň v kancelárii konečne skončil. Pravdaže, Patel si nemohol pomôcť, ale cítil sa vyčerpaný, keď sa zaklonil vo veľkej kancelárskej stoličke a odtiahol sa od povrchu stolovej dosky, pripravený ukončiť deň.

So záverečným povzdychom si stiahol sivé sako, prehodil si ho cez plece a pridržal ho spolu s prútikom, ktorý mu chabo spočíval medzi končekmi prstov. Potom prešiel po koberci, vzďaľujúc sa od príšerného pracovného stola, ktorý mu nerobil nič iné, len pripomínal, že zajtra ho vždy čaká oveľa viac papierov na podpis. Napriek tomu pocítil mierne potešenie z toho, že aspoň dokončil prácu dnešného dňa. Konečne mohol ísť domov a oddýchnuť si...

Bum. Bum. Bum.

Zamrznutý na svojom mieste uprostred kancelárie sa Patel zastavil a cúvol, pristihnutý uprostred rozopínania prvého strieborno-modrého gombíka svojej luxusnej vesty. Bol si istý, že to počul, to hlasné buchnutie, ktoré rozozvučalo celú jeho miestnosť a odrazilo sa od stien priamo do jeho ušných bubienkov. Zostal však nehybne ticho a čakal na odpoveď, ktorá prišla oveľa rýchlejšie, ako očakával. „Lazarus Patel! Prosím,“ ozval sa znepokojený hlas na druhom konci, „potrebujeme s vami hovoriť!“

A tak pracujúci muž strácal čas. Vytiahol prútik, opatrne sa priblížil k vchodovým dverám, potom ich roztvoril a vystrel prútik ako výstražné znamenie. Ruka mu však klesla, keď si všimol, že uprostred dverí stoja strapatý chlapec v okuliaroch, jeho pehavý priateľ a Hermiona Grangerová.

„Je mi to veľmi ľúto, milí moji,“ vysvetľoval Lazarus, ktorý toho mal počas dňa na starosti už priveľa. Dokonca aj Gregory Goyle sa uňho zastavil, už po tretí raz v nádeji, že sa ho pokúsi presvedčiť, aby jednoducho povolil prepustenie Draca Malfoya z Hobbsovho ústavu. Nepotreboval, aby ho znova otravovali s touto situáciou, najmä keď sa vyjadril úplne jasne, a najmä keď mal v úmysle zaliezť do postele. „Ale moja kancelária je teraz zatvorená.“ Tvár mu klesla a s nedostatkom nadšenia povedal: „Idem domov.“

Harry Potter však statočne vykročil, aby mu zatarasil cestu, a Patel si všimol čosi dosť pyšné vo výraze, ktorý mal na tvári. „Bude to trvať len desať minút.“ Lazarus otvoril ústa, pripravený odstrčiť Harryho Pottera a Rona Weasleyho z cesty. Pohľad na Hermionu stojacu po ich boku ho však prinútil prestať uvažovať. Lazarova tvár sa rozplynula v dosť porazeneckom zamračení. Nepovedal ani slovo, no napriek sebe ustúpil dozadu. Rýchlym pohybom unavenej ruky naznačil trojici, aby sa vrátila do jeho kancelárie, a zavrel za nimi dvere.

„Draco Malfoy,“ začal Harry a Patel okamžite zdvihol svalnatú ruku, aby ho zastavil.

„Myslel som, že som sa vyjadril jasne,“ vyhlásil unavene a bol pripravený nakloniť sa späť k dverám a plnou silou ich švihnúť späť.

„Vyjadril,“ pokračoval Harry a oči sa mu stále hlboko leskli, „ale niečo ti uniklo a mne tiež.“

„Uniklo...“ Lazarus sa spýtal, zdvihol obočie a Harry rýchlo prikývol.

Namiesto toho sa vydal smerom k Lazarusovi, Hermionu mal v pozadí. Tvár mala červenú, ale oči jej žiarili. Napriek tomu sa zdalo, že všetku svoju dôveru vložila do akejkoľvek teórie, ktorú sa Harry chystal vysypať, a Patel takmer zabudol znova sa obzrieť na Harryho, aby ho počul rozprávať. „Bol prekliaty. Draco Malfoy nie je blázon.“ Na Harryho tvári bol poznačený výraz čistej vážnosti, jeho správanie bolo silné a nezlomné. „Môžem to dokázať.“

 

50472

 

Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.
 0 komentárov
Ďakujem
Pre automatický komentár sa musíte prihlásiť.

Archivované komentáre


Re: 26. Po rozpade Od: Octavie - 19.07. 2022
Tak teď se mi bude hned líp spát, světlo na konci tunelu. Nejdřív jsem se zhrozila, že si Draco nepamatuje návštěvu Hermiony, což samozřejmě dává smysl. Ale stejně je to pro mě šílené... Ale pak to Harrymu nějak docvaklo, hip hip hurá. Ale na velký happy end to zatím nevypadá, ještě toho zbývá docela dost. Jsem zvědavá, jak se to vyvine. Díky za parádní překlad!!
Re: 26. Po rozpade Od: Jimmi - 20.07. 2022
Keď nakukneš na názvy kapitol nižšie, asi veľa optimizmu neveštia... ďakujem moc, že to čítaš. Už mi veľa nezostáva.

Re: 26. Po rozpade Od: zuzule - 04.07. 2022
Diky Merlinovi za Harryho! Konecne nekoho napadlo, ze mu nehrablo, ale ze by to mohla byt kletba. Uz by konecne mohlo byt lip. Dekuju!
Re: 26. Po rozpade Od: Jimmi - 05.07. 2022
Ešte toho zostáva veľa a autorka začala naťahovať kapitoly. A mám dojem, že tie modriny sú dôsledkom tej kliatby, pretože ich má stále. Mala som asi čítať odpovede autorky na dotazy, ale nejak ma to nenapadlo. Ďakujem, takže ešte musím dať 30, keď pribudol komentár :)

Re: 26. Po rozpade Od: Lupina - 04.07. 2022
No hurá! Tahle kapitola mi nějak unikla. Takže jsem se s nadšením pustila do čtení, jakmile jsem zjistila, že je nová. KONEČNĚ! Konečně se zjistilo, co Dracovi je. A má to i svoji logiku. Voldy by Draca nenechal uniknout. Potřeboval se pomstít Luciusovi za jeho selhání (deník a ministerstvo) a pak nádavkem i Dracovi (brumbál). Takže prokletí je něco, co by použil. Ještě že Harry měl z Voldemortem své zkušenosti a odhalil to. Super. Teď už musí být líp. Děkuji moc, Jimmi. Nemůžu se dočkat pokračování.
Re: 26. Po rozpade Od: Jimmi - 04.07. 2022
A som sa čudovala, že komentár od teba chýba... takže ešte jednu kapitolu - 29. - tá je ale fakt nabitá a príšerne dlhá. Díky moc

Re: 26. Po rozpade Od: margareta - 01.07. 2022
nemůžu psát, na každou novou kapitolu se ale srašně těším. nádherný příběh!! děkuji moc!
Re: 26. Po rozpade Od: Jimmi - 03.07. 2022
Och, o to viac si vážim, že si napísala. Prosím, šetri sa a drž sa. Už mám nahrubo 28. ako poďakovanie za komentár a už len to, že čítaš (viem to, lebo vidím tvoje ďakujem), ma ženie vpred, aby som to dokončila. ĎAKUJEM

Re: 26. Po rozpade Od: luisakralickova - 01.07. 2022
Hurá, akce je tady. Teď jen zdolat intriky mocných a kouzelnickou úřední mašinérii. Přeci jen nějaká naděje na konci tunelu;) Díky, Jimmi, za překlad, teď už to snad dopadne:)
Re: 26. Po rozpade Od: Jimmi - 03.07. 2022
Mám akýsi - dúfajme, že dočasný - problém vôbec niečo zmysluplné odpísať, nieto ešte napísať niekam komentár... takže som sa to rozhodla riešiť ako motiváciu k ďalšiemu prekladu. Tak za tento tvoj som preložila nahrubo 27, kapitolu. Lepšie sa potom začisťujú naraz. A ďakujem aj za tie predtým. Poctivo čítam, ale neviem čo napísať. ĎAKUJEM

Prehľad článkov k tejto téme:

Va Vonne: ( Jimmi )30.07. 2022Epilóg: Tu sme všetci šialení
Va Vonne: ( Jimmi )25.07. 202235. Som kvôli tomu blázon?
Va Vonne: ( Jimmi )24.07. 202234. Peklo
Va Vonne: ( Jimmi )18.07. 202233. Celý svet v plameňoch
Va Vonne: ( Jimmi )15.07. 202232: Všetko vedie k jednému
Va Vonne: ( Jimmi )12.07. 202231. Čo mohlo byť únikom
Va Vonne: ( Jimmi )11.07. 202230. Bláznov smiech
Va Vonne: ( Jimmi )10.07. 202229. Zlaté pole 2/2
Va Vonne: ( Jimmi )08.07. 202229. Zlaté pole 1/2
Va Vonne: ( Jimmi )06.07. 202228: Žiť stabilne
Va Vonne: ( Jimmi )05.07. 202227. Pojednávanie a chyba
Va Vonne: ( Jimmi )01.07. 202226. Po rozpade
Va Vonne: ( Jimmi )30.06. 202225. Démoni
Va Vonne: ( Jimmi )24.06. 202224. A znova späť
Va Vonne: ( Jimmi )20.06. 202223. Skús nedýchať
Va Vonne: ( Jimmi )10.06. 202222. Vitajte v džungli
Va Vonne: ( Jimmi )30.05. 2022Kapitola 21. Aký zvláštny svet
Va Vonne: ( Jimmi )23.05. 202220. Tri hodiny ráno
Va Vonne: ( Jimmi )22.05. 202219. Sladkobôľny súcit
Va Vonne: ( Jimmi )17.05. 202218. Boli sme vojaci
Va Vonne: ( Jimmi )11.03. 202217. Charmless
Va Vonne: ( Jimmi )28.02. 202216. Opätovné stretnutie
Va Vonne: ( Jimmi )25.02. 202215. Očakávanie neočakávaného
Va Vonne: ( Jimmi )08.02. 202214. Vreštiacia kanvica
Va Vonne: ( Jimmi )01.02. 202213. Handrová bábika
Va Vonne: ( Jimmi )15.01. 202212. Opakujúca sa nočná mora
Va Vonne: ( Jimmi )04.01. 202211. Muž v rohu
Va Vonne: ( Jimmi )29.11. 202110. Slabosť
Va Vonne: ( Jimmi )22.11. 202109. Za dobrotu na žobrotu
Va Vonne: ( Jimmi )19.11. 202108: Kde straší
Va Vonne: ( Jimmi )15.11. 202107: Šialenec
Va Vonne: ( Jimmi )12.11. 202106. Záblesk delíria
Va Vonne: ( Jimmi )03.11. 202105. Klamár, klamár
Va Vonne: ( Jimmi )01.11. 202104. Tretia kapitola: Pomaly sa zdvíhať
Va Vonne: ( Jimmi )28.09. 202103. Kapitola druhá: Všetci šialení muži
Va Vonne: ( Jimmi )20.09. 202102. Kapitola prvá: Z uličiek a alejí
Va Vonne: ( Jimmi )30.05. 202101. Prológ
. Úvod k poviedkam: ( Jimmi )26.05. 2021Úvod k poviedke