Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola dvadsaťšesť

Pojednávanie a chyba

O týždeň neskôr...

Hoci si bol Draco Malfoy istý, že by mal byť vďačný, nemohol si pomôcť, ale veľmi ho znepokojilo náhle pojednávanie, ktoré - ako sa zdalo - pripravili Harry Potter a Ron Weasley v poslednej možnej minúte. Samozrejme, spočiatku o ničom netušil. Bez akéhokoľvek varovania ho spod prikrývky v noci vytiahol pár chladných rúk, ktoré ho postrkovali cez celú izbu a mrmlali čosi o pobalení jeho vecí. A on im dovolil, aby ho viedli po chodbe bosého a oblečeného v mundúre potkýnajúcim sa krokom. Strkali ho po tmavej chodbe ústavu, niečo šepkali, keď mu rozväzovali zápästia a usmerňovali ho cez jeho predávkovanú hmlu. Keď však konečne v diaľke pred sebou uvidel postavy svojej matky a otca, až vtedy mu skutočne došla realita jeho situácie.

„Mami?“ Bolo to po prvý raz, čo sa naozaj počul hovoriť, keďže si nemohol pomýliť vlastné mrmlanie s tým, čo bolo v skutočnosti skôr žalostným slintaním. Výraz na matkinej tvári sa však nezmenil. Napriek jeho stavu sa tvárila radostne, akokoľvek si bol istý, že bol jeho stav do očí bijúci. Namiesto toho zdvihla ruky k tvári, zakryla si dlaňami ústa a odžmurkala z očí padajúce slzy. Nikdy v živote nevyzerala, že sa jej väčšmi uľavilo.

Keď mu odpovedala, Draco počul, ako sa jej hlas ozýva po chodbách tohto miesta. „Ach, Draco!“ Potom mierne vykročila s vystretými rukami pred svojho manžela, ktorý zostal znepokojený a nehybný. „Ako si nám chýbal!“ Nevenovala pozornosť vyžehlenému obleku, ktorý mu niesla v náručí. Namiesto toho sa zdalo, že sa o to viac sústredí na svoje dieťa, svoje jediné dieťa, ktoré nevidela už niekoľko mesiacov... o ktorom si bola istá, že zomrie osamotené v obmedzených priestoroch oddelenia pre duševne chorých zločincov.

A hoci Malfoy zostával bezradný ohľadne toho, čo sa deje, potácal sa vpred. Na jeho prekvapenie ho jeho sprievod nenasledoval; namiesto toho ho bez slova nechal ísť za Narcissou. Využil teda svoju šancu, dopotácal sa k matke a zaboril si tvár do jej hrude ako dieťa. Na chvíľu tam zostal, aby sa jeho bolesť hlavy upokojila na jej tele, a aby cítil teplo jej rúk, ktoré mu hladili chrbát a jemne ho utešovali. „Budeš mať súdne pojednávanie,“ povedala po chvíli, preniesla váhu z nohy na nohu a kolísala ho sem a tam, keď sa mu v hrudi zdvihol prudký vzlyk. „Draco, ministerstvo... dali ti šancu na súd.“

Ale Draco si sotva pamätal niečo o ministerstve, sotva dokázal pochopiť dôležitosť svojej príležitosti. Jeho pozornosť sa točila okolo matky a toho, že ju konečne uvidí. Nebola nejakou ilúziou či halucináciou, ale skutočnou osobou, ktorú mohol zovrieť - a ktorá mohla na oplátku objímať jeho. A tak tam zostával, skrytý v jej náručí, plačúci jej do hrude, a dovolil, aby sa okolo neho odohrávala zmena vonkajšieho sveta bez toho, aby z nej úplne pochopil čo i len zlomok. Napriek tomu svet v blázinci pokračoval ďalej a dvaja uniformovaní strážcovia si s jeho otcom vymenili tlmené slová. Malfoy počul, ako zamrmlali: „Jeden súd, jedno pojednávanie,“ a s prekvapením zistil, že jeho otec poddajne bez väčších argumentov súhlasil. „Draco Malfoy sa sem má vrátiť hneď po skončení pojednávania, buď... aby si vyzdvihol svoje veci a vrátil sa domov, alebo...“

„To nebude potrebné,“ začul Draco otca, keď pevne zdvihol ruku, aby mužom pred sebou zabránil hovoriť. Jeho pohľad zostával pevný, na tvári mal vyrytý pomerne vyrovnaný výraz. Draca Malfoya to však nepresvedčilo, naopak, videl skrz Luciusovu silnú fasádu, napriek otcovmu osobnému odhodlaniu pomôcť synovi. Zostal však ticho, stále zvieral matku a dovolil jej, aby mu v nesmelých kruhoch masírovala chrbát. Keď Lucius Malfoy opäť prehovoril, hlas mal rozhodný a nezlomný. Použil tón hlasu, ktorý ho Malfoy nepočul používať už roky, presne ten istý tón hlasu, ktorý si vyžadoval vážnosť a obrovskú pozornosť. „Môj syn sa sem už nevráti.“

Na chodbe zavládlo ticho a ani jeden z pracovníkov ústavu nepovedal ani slovo. Namiesto toho len prikývli, takmer až príliš roztrpčení z toho, že Malfoya vôbec dočasne prepustili z Hobbsu. „Je to len otázka času,“ zamrmlal si jeden z nich popod nos, no napriek tomu sa otočili na päte a svorne sa vzdialili od Malfoyovcov, než za sebou zavreli masívne dvere ústavu. Malfoy cítil, ako sa matkina ruka zdvihla k jeho vlasom a pohladila ho po nich láskyplným a miernym spôsobom, ktorý ho k nej bezmocne prikoval. Nevzhliadol, keď počul, ako sa dvere za ním opäť otvorili. Keď však počul zvuk približujúcich sa krokov, matkino zovretie sa na ňom zintenzívnilo.

„Tadiaľto,“ ozval sa nový hlas, v ktorom Draco okamžite spoznal doktora Bowena, terapeuta, ktorého dostal počas svojho dlhého pobytu u Hobbsa. Ten sa na chvíľu obzrel na svojho pacienta a bezducho si ho premeral pohľadom, keď kráčal pred Narcisou aj Luciusom. Lucius však vykročil za ním, čím dal svojej žene najavo, aby urobila to isté. Narcissa teda spustila ruky zo svojho syna, objala ho okolo pliec a pevne pritúlila jeho chvejúce sa telo, keď sa obrátila k hlavnému vchodu do budovy ústavu. Svojho labilného syna len podopierala, čím dovolila, aby sa o ňu jeho telo silno oprelo, akoby sa chystal každú chvíľu odpadnúť na zem pod ňou. A Draco ju ako oporu využíval, hlavu mal sklonenú nízko k jej plecu a jeho omámené oči sa veľmi snažili zostať vôbec otvorené.

„Ach, Draco...“ zašepkala, keď pokračovali v dlhej chôdzi chodbou, „už budeš v poriadku. Už sa sem nikdy nevrátiš, sľubujem.“ Keď sa Malfoyovi podlomili kolená, jej prsty sa zovreli a pomohli mu postaviť sa a využiť ju ako barlu. Sotva dokázal zdvihnúť ruky, také boľavé a slabé od mesiacov strávených bez toho, aby ich naozaj používal, a cítil sa veľmi nemotorne, keď sa jeho pulzujúca hlava bez väčších ospravedlnení zaborila do jej ramena.

Keď sa však konečne dostali cez dvere ústavu, Malfoy po prvý raz za dobu, ktorá sa zdala byť celým životom, pocítil čerstvý vzduch. „Budeme v kontakte,“ oznámil doktor Bowen strnulo, pozrel sa na Luciusa a potom naposledy prešiel pohľadom po Malfoyovi. Potom sa vydal späť. Hoci sa Malfoy nedíval, ako odchádza, doktor Bowen sa vrátil cez prísne strážené brány ústavu a každá z nich sa za ním magicky zamkla. Po krátkej chvíli bol ten muž preč, odkráčal späť do budovy a úplne zmizol z dohľadu.

„Draco,“ zamrmlala Narcissa a zaborila tvár do synovej blonďavej hlavy s rozstrapatenými a mastnými vlasmi. „Chýbal si mi...“ Jej ruky ho citlivo pritiahli do objatia a trojčlenná rodina sa nepohla z dlhej poľnej cesty, ktorá sa vinula od Hobbsa. V nočnej tme Draco dovolil matke, aby sa k nemu naklonila, a na oplátku sa o ňu oprel hornou časťou tela, pretože nič iné naozaj nemohol urobiť.

„Je nadrogovaný.“ Lucius Malfoy chvíľu pozoroval svojho syna a nechal uplynúť malú chvíľu, aby ho jeho žena mohla stisnúť v pevnom objatí. „Narcissa, nadrogovali ho.“ Blondínka zdvihla zrak a vzhliadla od synovej hlavy, aby lepšie videla na svojho manžela. Venovala Luciusovi karhavý pohľad, akoby si neželala, aby niečo také povedal nahlas, kým hrozí, že to Draco bude počuť. Lucius Malfoy však zostával pokojný, jeho tvár strnulá znechutením, ktoré nebolo namierené na jeho syna, ale na samotný Hobbsov ústav. „To snáď nie,“ zopakoval Lucius, ktorý sám vyzeral dosť strhaný obavami. Vlasy mal rozstrapatené a neupravené a vyzeralo to, že sa narýchlo obliekol. „To toto robia svojim pacientom?“ zreval a rukou ukázal smerom k Malfoyovi. „Jednoducho ich nadrogujú, aby vyriešili ich problémy?“

Narcissina maska sa zlomila. Prstami jemne prešla Dracovi po vlasoch, ale jej tón bol ostrý a prísny. „Lucius!“

Draco však využil príležitosť. Už sa necítil menejcenný v skľučujúcej prítomnosti strážcov a odtiahol sa od matky. Slávnostne sa obrátil k otcovi a tvár mu zmáčali slzy. Nemal mejkap od Pansy, ktorý by zakryl modriny, ktoré ho poznačili po celom tele. Nijako zvlášť sa nesnažil skrývať. „Nie, tati... som... v poriadku,“ klamal a ponúkol úsmev Luciusovi, ktorého tvár akoby sa s pribúdajúcimi chvíľami rozpadala.

V tvári Luciusa Malfoya sa bezostyšne zračil smútok. Zdalo sa, že strata syna ho v posledných týždňoch privádzala do šialenstva, no napriek tomu si nedokázal celkom pomôcť. Po chvíli mrzutosti si upravil výraz a s vážnosťou stisol oči. „Draco, nebudeš mi klamať!“ vyhlásil a Malfoyovi klesli plecia. „Ak má toto fungovať, nemôžeš stále klamať.“

„Tati,“ začal Malfoy a urobil krok vpred. Prekvapilo ho, že si zachoval schopnosť stáť bez matkinej telesnej opory. „Ja som nekla...“

Lucius ho okamžite prerušil. Tvár mu stuhla a okolo nich sa odohrávali len zvuky noci. „Hermiona Grangerová?“ spýtal sa, hoci tón jeho hlasu sa naozaj neniesol v znamení otázky. Pri pohľade na synov výraz si bol Lucius istý, že trafil klinec po hlavičke. Nijako sa to nedalo zahovoriť - videl to v synových očiach. Iste, Draco mu mohol klamať o stave svojich schopností pod vplyvom drog, ale Lucius Malfoy vedel, že problém siaha oveľa hlbšie. „Povedz mi, Draco, prečo si ma pred týždňom zavolali na ministerstvo, aby sme sa porozprávali o podrobnostiach tvojho prípadu s Lazarom Patelom, hm?“

„Ja... ne... ne...“

„Povedz mi to,“ naliehal Lucius a mierne vykročil dopredu. V očiach mu horela nedôvera a bolesť, bol sklamaný zo svojho syna, že pred ním Hermionu tak dlho skrýval. „Povedz mi,“ zopakoval rázne, „prečo vraj mala Hermiona Grangerová veľký vplyv na rozhodnutie toho muža udeliť ti povolenie na súdne pojednávanie!“

Malfoy stál ako omráčený. Aj keď nedokázal skutočne jasne myslieť, určite pochopil o čo šlo v súčasnej situácii. Jeho matka nepovedala ani slovo, len mlčky stála a pozorovala syna, jej výraz bol jemný, ale aj ona trpezlivo čakala na jeho odpoveď. Napriek tomu mu intenzita otcovho pohľadu pripadala neznesiteľná. Luciusove oči zaplavila bolesť, zúfalstvo, že jeho jediný syn pred ním skrýval také tajomstvo, ktoré sa zdalo byť večnosťou. „Ona...“ Draco začal, kým sa pristihol, že sa dusí vlastnými slovami.

„... Ma-mal som vysielačku...“ a predsa zase zvládol len nedokončiť vetu, než sa úplne rozpadol.

Už sa nespoliehal, že drogy, ktoré mu pomáhali prekonať túto situáciu, nefungujú. Nech sa cítil akokoľvek zmätený, vedel, že rozhovoru s otcom sa absolútne nevyhne. Hoci sa ukázalo, že situácia je oveľa ťažšia, než predpokladal - nie že by niekedy predtým premýšľal o okolnostiach tak ďaleko dopredu. Iste, jeho otec Hermionu Grangerovú neznášal, ale Draco svoj postoj nehodlal zmeniť. Namiesto toho, keď znepokojene stál pred Luciusom, povedal len: „H-H-Hermiona mi vy-vybavila po-pojednávanie?“

Čo sa stalo počas jeho pobytu u Hobbsa? Ako veľmi sa Hermiona snažila, aby ho z ústavu oslobodila? Pri uvedomení si, že sa nikdy nevzdala, pocítil Draco voči nej ohromnú náklonnosť. Túžba opäť ju vidieť bola preňho takmer znesiteľná a vzápätí pocítil nový príval sĺz, ktoré mu zamorili boľavé hrdlo. Hermiona Grangerová ho nenechala v Hobbse zhniť, nezabudla naňho...

„Ako dlho?“ spýtal sa Lucius syna, keď ho neústupne ignoroval.

Draco si zahryzol do spodnej pery: „Ne-necelý r-r-rok,“ odpovedal úprimne; lebo načo by bolo dobré ešte klamať? Nikdy ho to nikam neposunulo. Možno mali Hermiona a jeho otec pravdu. Možno potreboval odhodiť svoju hrdosť a zábrany. „Bola to náhoda.“

„Lucius,“ vložila sa do toho Narcissa a mierne vykročila dopredu, aby zmenšila vzdialenosť medzi ňou a synom. „Prosím ťa, teraz by sme o tom nemali diskutovať. Draco sa  necíti dobre.“

Napriek Narcissiným miernym prosbám však Lucius pokračoval vo výsluchu. Jeho výraz sa nezmenil. Po bokoch mal ruky zovreté v päste, no v tvári sa mu stále zračila úprimná bolesť. „A čo si myslíš o tomto dievčati?“ spýtal sa Draca a zamračil sa. A keď sa medzi nimi tromi rozhostilo ticho, Lucius to zjavne pochopil. Malfoy však zmrzol, lapený v ťažkom rozhodovaní, či sa ku všetkému prizná alebo nie. Mal povedať otcovi, že je do nej zamilovaný? Na tú predstavu si dlho zvykal aj on sám a len si mohol predstavovať, aký dopad to bude mať na jeho otca. Pri pohľade do Luciusových očí však Malfoyovi klesla hruď. Už mu jednoducho nemohol klamať.

„Ja - ja som do nej zamilovaný,“ nadýchol sa Draco, pozrel sa do zeme a cítil, ako stráca vedomie. Drogy konečne začali pôsobiť.

Luciusovi sklonil pohľad a tvár mu mierne poklesla. Jeho päste sa uvoľnili a on zažmurkal, sledujúc Draca, ako sa mu zvraštila vlastná tvár. Na sekundu vyzeral, akoby sa mal prekotiť, avšak zostal nehybný, keď sa Malfoy zapotácal dopredu a v delíriu vravel: „tati, ... mi to tak ľúto.“

Zostával zízať na prašnú cestu pred sebou v snahe odplašiť nevoľnosť, ktorá sa ho chystala zmocniť. Cítil, ako v ňom stúpa žlč, cítil sa unavený, keď z toho zavrávoral. Nezostal pri vedomí dosť dlho na to, aby videl reakciu otca alebo matky. A tak sa mu podlomili kolená a oči sa mu prevrátili v hlave.

Narcissa vykríkla. Lucius Malfoy však bol pripravený; sám sa vyrútil dopredu s rukami vystretými, aby Draca nemotorne zachytili napriek synovmu odhaľujúcemu tajomstvu, a zadržali ho, než sa zrútil na zem.

Len čo sa mu podarilo Draca chytiť, zostal zmätene hľadieť do jeho doráňanej tváre. Očami skúmal pohľad na svojho syna, takého strhaného a ubitého za posledných päť rokov života. A Lucius vedel, že naozaj nemá koho obviňovať - on pozval Draca do sveta smrťožrútov, on ho zviedol na cestu, ktorá ho napokon zničila. Draco bol teraz len schránkou, chladnou pripomienkou toho, čím mohol byť. Dostal zlé karty, bol to človek, ktorého otec obrátil nesprávnym smerom a ktorému možno chýbala skutočná morálka a hodnoty.

Hoci v priebehu piatich rokov sa najstaršiemu Malfoyovi čosi rozjasnilo. Po tom, čo všetko získal, prišiel o všetko. Iste, stále vlastnil svoj krásny dom a mal krásnu ženu, ale na druhej strane stratil úctu k svojmu rodinnému menu... na druhej strane stratil syna. A hoci Harryho Pottera a všetko, čo predstavoval, naozaj nenávidel, päť rokov dalo Luciusovi príležitosť zamyslieť sa nad tým prečo.

Spomenul si na noc vojny, keď sa skončila a keď s Narcissou našli svojho syna. Spomenul si, ako sedeli všetci traja schúlení jeden k druhému v Dracovej škole, zahanbení, no s úľavou, že zostali medzi živými. Čarodejnícky svet, ktorý nenávideli, im pomohol vyhnúť sa väzeniu v Azkabane. A dokonca aj Arthur Weasley bol k nim celkom dobrý. Päť rokov teda naučilo Luciusa Malfoya skutočne si vážiť svoje požehnania. Hoci si ich popravde nezaslúžil, bol vďačný, že vôbec dostal šancu na nový život.

Luciusove ruky udržali Draca nad zemou, hoci on sám dopadol na ňu kolenami, so široko roztvorenými očami a uvažujúc o svojom synovi, keď tam kľačal, podopierajúc ho len niekoľko centimetrov od zeme v tom matnom mesačnom svetle. Len zbežne počul kroky svojej manželky, ktorá sa pohla práve vo chvíli, keď videla, ako jej syn padá. „Lucius,“ vydýchla, úplne bez vzduchu, „je v poriadku?“

„Neviem,“ odvetil Lucius a ešte stále sa snažil vstrebať obraz svojho syna, ktorý tam pred ním ležal taký bez života. Vyzeral mŕtvy, a ochabnutý, akoby nedýchal.

Jeho vlastná hodnota už bola stratená, ale stratu svojho syna neznesie.

****

Keď sa Malfoyovcom konečne podarilo syna prebrať, strčili mu do rúk zväzok šiat, uprene naňho pozreli a prísne mu vysvetlili, aby povedal pravdu. Od dvoch neslávne známych klamárov to bolo zvláštne gesto, no Draco nemal čas si ich pokrytectvo ani všimnúť. Namiesto toho sa do minúty obliekol a s pomerne veľkou hrčou v hrdle sedel v úzkej čakárni súdneho dvora ministerstva.

Už dávno pominuli účinky liekov, ktoré mu podali v Hobbse, a aspoň bol schopný jasne myslieť. Z odpočutých rozhovorov medzi matkou a otcom čoskoro pochopil, že sa mu naskytla druhá šanca. Ministerstvo súhlasilo s tým, že mu poskytne súdne pojednávanie, ktoré zabezpečili spoločne Hermiona, Harry a Ron. Lucius z predchádzajúceho rozhovoru zostával zmätený. Kým bol voči svojmu synovi pozorný a ostražitý, nemohol si pomôcť, ale bol v rozpakoch. Draco však nemal veľa času na to, aby sa pokúsil obhájiť. Skôr než sa stihol spamätať, naznačili mu, aby prešiel do čakárne, oblečený v obleku a posadili ho na drevenú lavicu medzi mlčiaceho otca a bledú matku.

Ubehli dve hodiny a Malfoyovci sedeli vo výraznom tichu, hoci Narcissa sa sem-tam načiahla a podporne pohladila syna po ruke. Zdalo sa, že navonok sa Dracovým záujmom o Hermionu Grangerovú až tak veľmi nezaoberá, no Draco bol dosť inteligentný na to, aby vedel, že na to po celý čas myslela. Napriek tomu naďalej upieral pohľad do lona a cítil sa nepríjemne, keď sa zahľadel na jeho hĺbku, potom presunul pohľad na zem, aby analyzoval lesklý povrch vyleštených topánok. Trvali na tom, aby mal zviazané zápästia, o čom sa jeho otec rozčúlene dohadoval, ale bezvýsledne. Malfoyovi to však nevadilo; už prekonal hranicu, kedy by si všimol, že tam putá vôbec sú. Prsty mal také znecitlivené, že si ani nebol istý, či nimi dokáže sám hýbať. Ale aspoň to bol pocit, na ktorý bol zvyknutý.

„Draco Malfoy?“ ozval sa spoza masívnych dverí vyrovnaný hlas. Bola to tvár muža s čiernymi vlasmi, modrými očami a trblietavými striebornými náramkovými hodinkami. Bolo priam očividné, že tá vec nefunguje. Na štítku s menom na mužovej hrudi stálo: „Lazarus Patel“ a napriek svojej profesionalite pôsobil rozpačito. „Nasledujte ma.“ Tak sa k nemu po bokoch priblížili ďalší dvaja muži a zdvihli ho od rodičov na nohy. Nechal sa nimi viesť preč a sledoval, ako sa postavy Luciusa a Narcissy zmenšujú. Matka mu slávnostne zamávala, v očiach sa jej zaleskli čerstvé slzy, otec na neho kývol. Potom sa stratili za buchnutím veľkých dverí za ním.

Nová miestnosť bola žiarivá, iskrivá a modrá. Súdnu sieň lemovali kúsky trblietavého zlata, ktoré obopínali vnútro budovy vo veľkom kruhu. Draco podvihol zrak, zaplavoval ho pocit horka z toho, ako sa naňho tak očividne sústredila pozornosť. Tvár Elaine Gallerovej vyčnievala spomedzi mnohých, jej staré črty zostarli ešte viac vďaka výrazu zvláštnej úzkosti v tvári. Sedela zvláštne, akoby sa už obávala výsledku. Pri nej sedel Arthur Weasley a vedľa neho doktor Bowen. Jeho črty boli tvrdé a prísne. Hoci ho Malfoy videl len nedávno, bol si istý, že ten muž za tie hodiny zostarol. Vyzeral čoraz intenzívnejšie znepokojený, akoby sa sotva dokázal udržať na svojom mieste.

„Začneme,“ vyhlásil muž na vrchole pódia. Bol to malý muž, ktorého Malfoy nikdy predtým nevidel, a zdalo sa, že ho viac zaujímajú jeho papiere než samotná miestnosť. „Súdny dvor versus Dracovi Malfoyovi dospel k zasadnutiu. Pán Malfoy, rozumiete ustanoveniam vášho dnešného súdneho pojednávania?“

Malfoy bol unavený z otázky, či niečomu rozumie alebo nie. V skutočnosti vedel, že nie. Z postele v blázinci ho vyhnali narýchlo, sotva mu povedali podrobnosti o všetkom, čo sa okolo neho dialo. Vedel toho zanedbateľne málo, ale to, čo vedel, bolo toto: Hermiona Grangerová sa ho snažila zachrániť. „Áno,“ povedal chrapľavo a obyvatelia sedadiel okolo neho si vymenili zvedavé pohľady na suchosť jeho tónu.

„Takže chápete, že vám hrozí dlhý čas v ústave, ak vás v priebehu tohto procesu uznajú za neschopného riadne sa o seba postarať?“ opýtal sa muž a zdvihol obočie. Netváril sa priateľsky, no jeho výraz zostával pomerne nezaujatý. Nevyzeral síce, že by bol fanúšikom Draca Malfoya, ale zatiaľ sa nezdalo, že by ho aj nenávidel.

Draco pokýval ťažkou hlavou hore-dolu; pochopil.

46581

000}}

 „