Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola dvadsaťsedem: Žiť stabilne

„Tak to je, myslím, všetko, čo potrebujeme počuť.“ Medzi tými, čo sledovali Draca Malfoya, prebehla rýchla výmena prikývnutí a nízky muž na pódiu presmeroval svoju pozornosť k spisom vo svojich rukách. Hoci Malfoy bol v súdnej sieni sotva päť minút, už začal pociťovať, ako sa mu nepokojne posmieva nával úzkosti. Zvažoval možnosť, že súd možno nie je potrebný; možno naozaj nie je schopný postarať sa o seba. Túto myšlienku však rýchlo zahnal z hlavy. Keby Hermiona počula jeho úvahy, povedala by mu, aby držal hlavu dohora, aby zabudol na svoje počiatočné obavy. Povedala by, že je tu preňho a že vždy bude.

„Pán Malfoy,“ položil prvú otázku niekto zo súdu. Hlas patril doktorovi Bowenovi. „Je pravda, že ste sa pred siedmimi mesiacmi pokúsili skočiť z mosta?“ Na jeho tvári nebolo vidieť žiadnu ľútosť. Namiesto toho sa tváril kamenne a neohrozene z toho, že položil takú osobnú otázku. Ani sa nezachvel, keď si všimol, že sa Malfoyova tvár rozpálila a že ho zalial ružový a ponížený odtieň. Ale Malfoy vedel, že Bowen pozná odpoveď. Napriek tomu jeho túžba, aby ju Malfoy nahlas priznal, zostávala o to úpornejšia.

Draco prehltol obrovskú hrču v hrdle. Vyhýbal sa očnému kontaktu a hrýzol si spodnú peru. Bez toho, aby čokoľvek povedal, priznajúco pokýval hlavou. Hoci ju držal sklonenú, počul, ako si Elaine Galerová oproti nemu povzdychla. Očividne k nemu vysielala svoje sympatie, z tváre sa jej vytratila farba, napriek tomu, že sa tvárila smutne previnilo. Malfoy jej však naozaj nemohol nič vyčítať, nech už sa táto informácia dostala na svetlo sveta akokoľvek. Tak či onak, bol si istý, že to musel priznať pod Legilimenciou.

„A,“ pokračoval doktor Bowen, „nevadilo by vám povedať súdu, prečo ste sa rozhodli pre pokus o samovraždu?“

Malfoy cítil, ako sa mu točí hlava. Súd sa k nemu invazívne naklonil a on sa strhol, keď sa mu v hrudi zdvihla žlč. V hlave počul Voldemortov smiech, cítil jeho blížiacu sa prítomnosť aj v súdnej sieni ministerstva. Svoju halucináciu však nedal najavo. Namiesto toho sa pokúsil upokojiť. Vyhýbal sa očnému kontaktu, hľadel do svojich dlaní, spotených a špinavých uprostred kolien. „Bol som,“ povedal a cítil, ako sa mu láme hlas, „nešťastný.“

„A ten útok na troch mužov v uličke za krčmou v Rokville?“

Malfoy si spomenul na tú noc. Bol opitý a potácal sa, nešťastný po prepitej noci. Tí muži naňho zaútočili bez väčšieho varovania, hoci predtým neurobil nič, čím by ich vyprovokoval. Ich predpojatá nenávisť voči Dracovi však bola pochopiteľná a blondín to uznal. Možno nemal odvrávať a možno nemal siahať po prútiku. „Bránil som sa,“ zašepkal Draco a zrak sa mu rozmazal.

Doktor Bowen prikývol a potom sa lačne odvrátil od Malfoya, aby sa obrátil k davu. „Draco Malfoy nie je schopný žiť medzi ostatnými čarodejníkmi,“ vyhlásil a úplne sa od Draca odklonil. Zdalo sa, že si ho nevšíma, a keď sa rozhodol pokračovať, správal sa, akoby opustil miestnosť. „Je jasné, že nedokáže riadne fungovať v medziach bežnej spoločnosti.“

Súdnu sieň zachvátilo husté ticho a Draco pocítil, ako sa mu rozpálila tvár. Ako sa ocitol uprostred súdnej siene, kde sa rozhodovalo o celom jeho živote? Ešte pred niekoľkými mesiacmi uvažoval o manželstve s Pansy, chcel sa odsťahovať z rodičovského domu a uvažoval o vlastnom živote. Takto to predsa malo fungovať, nie? Odsťahovať sa, kúpiť si dom, oženiť sa. Všetko mal naplánované, všetko mal pripravené a zariadené. Možno by nebol najlepším manželom, ale Pansy by urobil šťastnou. A možno to nebolo jeho vlastné šťastie, o čo mu skutočne išlo. Okrem toho si už Malfoy uvedomil, že šťastie naozaj nepatrí medzi jeho možnosti.

Nikdy nebude žiť v čarodejníckom svete sám, nikdy nestrávi zvyšok života so ženou, ktorú miloval. Život bez Hermiony sa preňho stane mučením. Dokázal by zabudnúť na stretávanie sa s matkou a otcom, zabudnúť na popíjanie s Crabbom v neskorých nočných hodinách. Keď čakal na mieste, ruky spútané v zápästiach, uvedomil si, že jediný život, na ktorý sa môže tešiť, je ten, ktorý mal u Hobbsa. Po zvyšok svojej existencie bude omámený, riadený a kontrolovaný. Bude sa zodpovedať doktorovi Bowenovi a hlásiť mu tajomstvá svojich snov. V noci, keď ho zamestnanci ústavu strčia do izby, strávi noc s Voldemortom a Nagani za chrbtom, ktorí mu budú nemilosrdne dýchať na krk.

„Pán Malfoy, myslíte si, že ste schopný žiť stabilne?“

Draco zdvihol zrak a zahmleným pohľadom sa mu naskytol pohľad na statného muža pred ním. Nečakal, že sa ho opýta na jeho vlastný názor. Alebo áno? Považoval sa za dobrého, stabilného a civilizovaného? Naozaj si vedel predstaviť, ako sa prechádza po uliciach svojho mesta v dobrej nálade, sám bez zvuku krokov Temného pána? Nie. Odpoveď bola napriek Malfoyovmu počiatočnému popieraniu jasne zrejmá. Nikdy nebude pri zmysloch, nikdy nebude schopný správne fungovať v spoločnosti. Navždy sa bude trápiť a mučiť. Navždy si bude pamätať hlas muža, ktorý mu ukázal hrôzy sveta. Bolo to jeho prekliatie a záhuba, ktorej nikdy nemohol uniknúť.

A jeho otec práve teraz tak naliehal na to, aby im hovoril pravdu...

Draco Malfoy, príliš pridusený na to, aby povedal čokoľvek, pokrútil ťažkou hlavou.

Muž za pultom sa stiahol, pretože od chlapca pred sebou nečakal takú úprimnú odpoveď. Zdvihol obočie a s prísnou zvedavosťou hľadel na Malfoya, kým sa sám spamätal. „Tak teda,“ začal, stále sa tváriac zvedavo, „je tu niekto, kto verí v opak?“ Bola to úprimná otázka, ktorou si Malfoy nebol istý ani sám.

Od masívnych dverí, ktoré viedli do súdnej siene, sa ozvala hlasná rana. No rovnako rýchlo, ako sa otvorili, sa aj zatvorili a definitívne zabuchli. Vzápätí sa v miestnosti ozvalo klipkanie nových krokov, ale Malfoy sa ani neobťažoval zdvihnúť zrak.

„Áno.“

Hermiona Grangerová stála pred porotou a jej pohľad sa odvrátil od Malfoya. Keď Draco počul jej hlas, zdvihol zrak a plecia mu klesli pri pohľade na jej samotný príchod. Ona však nemala čas na to, aby ho pozdravila. Namiesto toho stála pri jeho pleci, oči upreté do súdu. „Hermiona Jean Grangerová,“ ohlásila sa a tvárila sa profesionálne a vyrovnane zároveň. Presne taká, ako ju Draco poznal, vyzerala silná a divoká. Bolo na nej niečo, čo si vyžadovalo pozornosť. A napriek vážnej situácii, v ktorej sa ocitol, si Draco nemohol pomôcť, ale považoval ju za krásnu.

Pôsobila, akoby vynaložila viac než dosť úsilia na to, aby vyzerala reprezentatívne. Husté hnedé vlasy mala stiahnuté do nízkeho chvosta. Vlasy stiahnuté z tváre jej rozjasňovali črty, v strede miestnosti pôsobila vyrovnane a profesionálne. Na tmavomodrých podpätkoch stála vyššie, rovnaká modrá sukňa bola tuhá a pevná pozdĺž jej oblých bokov. Dlhé nechty sa jej prehrabávali v stohu papierov, ktorý držala v ruke. Jej hnedé oči upierali do miestnosti nezastaviteľné odhodlanie.

„Mám presvedčivé dôkazy v prospech Dra... pána Malfoya,“ odkašľala si a len na sekundu sa zarazila. Miestnosť sa naklonila bližšie, zintenzívnila sa. „Nie je blázon.“

„A aké dôkazy máte, slečna Grangerová?“ spýtal sa doktor Bowen a jeho tvár sa takmer posadnuto skláňala nad zábradlie súdu.

„Po prvé,“ začala Hermiona a posunula sa. Obrátila pozornosť späť na zvyšok miestnosti a Bowena vcelku ignorovala: „Vedecký dôkaz.“ Potom sa pritiahla dopredu a ešte viac sa vzdialila od Draca, ktorý zostal v jej prítomnosti takmer nehybne uchvátený. Na chvíľu si želal, aby sa pokúsil o úprimnejší pokus o očistu. Vlasy mu ešte stále mastne padali dopredu a oči mal stále obkolesené hlbokými tmavými modrinami. Sedel v nervozite, chvel sa v chlade súdnej siene, oči odvrátil nadol na žalostný lesk vyleštených topánok, ktoré mu dala matka.

Obočie doktora Bowena sa výrazne zdvihlo: „Vedecký... dôkaz?“

„Áno,“ prikývla Hermiona, „vlastne v podobe stresu.“ Zdvihla plecia; bolo to také jednoduché. Ticho, ktoré sa zmocnilo miestnosti, však znamenalo, že to musí ešte objasniť. Nepokoj ju však nezlomil; napriek tomu, že bola v súdnom systéme nováčikom, nenachádzala v znepokojenom priestore pred sebou nervy. „Alebo minimálne stres je jedným zo spúšťačov.“

Bol to doktor Bowen, kto zostal neodbytný. Pozrel sa späť na Malfoya a potom vrátil pohľad Hermioniným smerom. Tváril sa naďalej pomerne nezaujato, no nedokázal skryť maximálny záujem, ktorý mu rozžiaril silnú tvár. „Spúšťače?“ spýtal sa ťažko, „čo myslíte tým... spúšťače?“

Hermione sa otvorili ústa. „To znamená, že duševné utrpenie Draca Malfoya sa dá vysvetliť pomocou kliatby... ktorú naňho v skutočnosti uvalil Voldemort.“

„A,“ trval na svojom Bowen, „akej kliatby?“

Čokoľvek, čo tvorilo Hermioninu predchádzajúcu istotu, ochablo.

Tvárila sa vážne, keď hlásila: „Neviem... aspoň si tým nie som istá. Mohlo by to byť niečo nové. Predtým neslýchané.“ Obočie sa jej zvraštilo, čo dokazovalo, že sa snaží vyjadriť svoje myšlienky. „Ide mi o to, že duševná labilita Draca Malfoya nie je jeho vlastnou vinou. Vizuálne hrôzy, fyzické halucinácie... to všetko sú vedľajšie účinky Voldemortovej kliatby. Ak mi dovolíte...“

„Čo vám dovolím?“ Doktor Bowen opäť stuhol. Vyzeral trochu uvoľnenejšie, keď si myslel, že Hermionu prichytil pri jej vlastnej hre. Napriek tomu ju pevnosť jeho hlasu prinútila narovnať sa. Dokonca aj Malfoy sa cítil rozrušený; poklesol na svojom mieste a cítil, ako sa mu hlava krúti pod náporom tlaku v miestnosti okolo neho. „ Vysvetlite mi to? Čo s tým... dôkazom, slečna Grangerová?“

Hermionin pohľad sa posunul. Uzamkla svoj pohľad s Patelovým, ktorý na oplátku len naznačil pozdvihnutím pliec, aby pokračovala. „Stres,“ povedala znova a otočila sa späť k Malfoyovi. Nepozrela sa mu však do očí a jej odmietnutie ho len ešte viac znervóznilo. Napriek tomu zdvihla ruku, chytila ho za bradu a samotný jej dotyk ho prinútil stuhnúť. Zdalo sa však, že bol jediný, kto v jej geste videl náklonnosť; ostatným pripadala, akoby sa len snažila dokázať svoj názor. „A úzkosť,“ konečne si jej oči našli jeho, „nie je blázon, len... utrápený.“

Jej prsty skĺzli po jeho krku a Malfoy zatajil dych. Nemohol ignorovať jej oči, jej krásne sústredenie, ktoré ho tak uchvátilo. A on tu sedel, zraniteľný a patetický uprostred miestnosti, objekt všetkého toho skúmania. Srdce mu začalo biť rýchlejšie a zdalo sa, že miestnosť sa točí. Niečo neviditeľné sa k nemu začalo plaziť a on tam vo svojej polohe mohol len mlčky hľadieť na Hermionu.

„To je v poriadku,“ vyriekla, otočená chrbtom k zvyšku súdnej siene. „Bude to v poriadku.“

Prial si, aby jej mohol veriť. Zdalo sa však, že jeho úzkosti nevenuje pozornosť. Prstami sa dotkla boku jeho krku a nahmatala mu pulz. „Ak mi dovolíte,“ začala znova, jej dych bol rovnomerný a pomalý, „ukážem vám...“

Jeho pulz sa zrýchlil a Hermiona to vedela rozoznať. Hneď nato jej výraz zmäkol a prsty sa vzdialili. Nepomohla Dracovi, ktorému sa pri jej strate zatočila hlava. A smiech v miestnosti opäť zosilnel, prepadol ho, keď to najmenej čakal. Opustila ho a on sa opäť vrátil. Akokoľvek dôsledne sa to zdalo, Malfoy pocítil, ako mu po chrbte prebehol chladný mráz. Hlavu mal ľahkú a ťažkú zároveň. Dýchanie ostatných v súdnej sieni akoby sa zdržiavalo pred jeho strhanou tvárou.

Keď sa mu oči prevrátili späť do hlavy, nemohol si pomôcť a dovolil telu, aby ho ťahalo dopredu. A predsa sa už Patel dostal spomedzi stoličiek v miestnosti, ruky mal vystreté v pohotovosti. Na Hermioninu úľavu sa mu podarilo zachytiť a držať Dracovo telo v čerstvom bezvedomí na zemi. Tvár sa mu zmenila, pri pohľade naňho vyzeral trochu zdesene. Malfoyovo uvoľnené telo sa však len opieralo do Patelovej ťažkej hrude, ramená mu viseli a prsty mal roztiahnuté. Po druhý raz za večer v miestnosti zavládlo ticho. Niečo v Dracovej podvedomej reakcii vyvolalo čosi ako domino efekt. Nikto sa neodvážil pohybu, nikto sa neodvážil ničoho.

„Voldemort si vybral stres a nešťastie ako spúšťač, aby spustil Malfoyove príznaky. Je... schopný dostať sa do Malfoyovej mysle, podobne ako to dokázal s Harrym, ako všetci viete.“ Hermione sa ťažko odvracalo, ale udržiavala pozornosť sústredenú, pribitú na okolitých ostatných. „Lenže účinky tejto kliatby sú trochu iné. Dokáže sa vrátiť k Malfoyovi, dokonca aj po smrti.“

Doktor Bowen pokrútil hlavou. „No a čo?“ skonštatoval a tváril sa nevzrušene. Dracovo telo ochablo, stále pritisnuté k Patelovi, ktorý zjavne nemal motiváciu pohnúť sa. Jeho prsty zlomok sekundy tancovali nad Malfoyom a premýšľali, čo presne s ním ďalej urobiť. „To nič nedokazuje,“ pokračoval Bowen, „iba to, že chlapec má zrejme problém udržať sa pri vedomí.“

Patel pokrútil hlavou. Konečne sa mu podarilo pritlačiť ruku na Malfoyovu hruď a opatrne nahmatať tlkot jeho srdca. „Jeho tep,“ skonštatoval nahlas, „je dosť nepravidelný.“

Hermionin úsmev sa rozšíril. „Rozpráva aj zo spánku, doktor Bowen,“ vyhlásila vecným hlasom. „Som si istá, že ste si to všimli počas Malfoyovho pobytu vo vašej opatere?“

Tentoraz sa Elaine Galerová naklonila k Hermione, hlavu naklonenú na stranu. „Jeho vízie,“ povedala, „všetky sa týkali...“ Potom sa odmlčala, akoby sa cítila dosť previnilo. Možno predtým počas ich sedení s legilimenciou nebrala do úvahy jeho myšlienky.

Napriek tomu sa zdalo, že Hermiona len naberá na sebavedomí. „To je presne to,“ povedala, keď sa spamätala, „čo som mala na mysli.“

44045

PP. Kapitola je kratšia, ale autorka vám to vynahradí v nasledujúcej, ale s veľkou pravdepodobnosťou ju rozdelím. A dopredu upozorňujem, že v nasledujúcej kapitole nebude časť v kurzíve ľahké čítanie.