Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola dvadsaťosem

Zlaté pole

Ron Weasley uvažoval o dvoch veciach. Po prvé, prečo presne súdne pojednávania trvajú tak dlho ako trvajú, a po druhé, prečo Draca Malfoya práve vyniesli zo súdnej siene. Hermiona Grangerová bola za masívnymi kamennými dverami akoby celú večnosť, hoci ho Harry ubezpečil, že je to nie sú ani tri hodiny a že hlavný účastník súdneho pojednávania nebol ani pri vedomí. Stuhol, keď videl, ako sa zadné dvere do miestnosti otvorili a telo Draca Malfoya bezvládne a v bezvedomí sa vznášalo vo vzduchu nad dvoma uniformovane vyzerajúcimi mužmi. Ich tváre niesli vystrašené výrazy a každú chvíľu sa obzreli k spiacemu telu, akoby na nich mohlo spadnúť. Napriek tomu sa mlčky prehnali okolo, nakúkali cez plece a potom úplne zmizli za dverami budovy ministerstva.

„Toto miesto, kamarát,“ povedal Ron a pozeral na dvere aj potom, čo sa za nimi zavreli, „mi naháňa hrôzu, to ti poviem.“

„Áno, no,“ zamyslel sa Harry Potter a pokrčil plecami. On si nevšimol Draca a mužov z ministerstva. Namiesto toho sledoval predok budovy, pričom sa jeho oči sústredili na postavu Luciusa a Narcisy Malfoyových. Tí dvaja stáli na začiatku chodby už niekoľko hodín a tváre mali zvraštené v zmätených zamračeniach.  Narcissa neprestávala vzlykať, odkedy ju uvidel, a dokonca aj Harry musel uznať, že vyzerá vyslovene hrozne. Blonďavé vlasy mala rozstrapatené, odžmurkávala si z očí stekajúcu maskaru a zúfalo sa držala manželovho boku. Len Lucius rozprával.

„Myslím, že si na to musíme zvyknúť. Keď máme byť aurormi, vieš, čo tým myslím?“

Vedľa oboch Malfoyovcov stál Arthur Weasley. Rukami robil priateľské gestá a na tvári si udržiaval nádejný úsmev. Počas pozorovania rozhovoru si Harry nemohol nevšimnúť, ako ohľaduplne sa ten muž rozprával s Narcissou a Luciusom. Mal všetky dôvody správať sa nafúkane, no dokázal si zachovať pokoj. A Harry si nemohol pomôcť, aby sa neusmial; bolo to také podobné Arthurovi, že si zachoval láskavý postoj napriek akýmkoľvek sporom, ktoré mal s rodinou v minulosti. Harry si všimol, že ten muž dokonca pôsobil súcitne, jeho tón bol miestami tlmený a tajnostkársky, akoby chcel dvojicu udržať v pokoji.

Harry sa na lavici pred súdnou sieňou pootočil k Ronovi. „Ehm,“ povedal a naznačil bradou smerom k Ronovmu otcovi a Malfoyovým spanikáreným rodičom, „o čom si myslíš, že sa rozprávajú?“

Ronova tvár sa odvrátila od dverí a jeho oči sa opäť upreli na otca. Obaja chlapci chvíľu sledovali smutnú scénu pred sebou. Zdalo sa, že ani jeden z trojice si nevšimol Dracov odchod zo súdnej siene. Namiesto toho sa šeptom rozprávali, Narcissino sústavné vzlykanie len mierne prerušovalo ich tichý rozhovor. „Asi diskutujú o svojich šanciach,“ povedal napokon Ron a pokrčil plecami. „O tom, či sa Malfoy dostane z Hobbsa.“ S nadvihnutým obočím sa vrátil pohľadom späť k najlepšiemu priateľovi: „Čo si myslíš, aké sú?“

„Čo si myslím, aké sú čo?“ zamrmlal Harry a sledoval, ako Luciusova ruka pevnejšie zovrela Narcissine prsty. Tá si pritlačila čelo hlbšie do manželovho širokého ramena.

„Šance, kamarát!“ Ron sa uškrnul a mierne do Harryho štuchol. Siahol späť do vrecka a nervózne sa pohrával s prútikom. „Malfoyove šance... vieš, na prechádzku?“

„Aha,“ odpovedal Harry a odvrátil sa od Arthura a jeho rozhovoru, „tamto.“

Ani Harry, ani Ron od začiatku súdu o Malfoyových šanciach nehovorili. V skutočnosti to bola Hermiona, kto hovoril najviac. Keďže trvalo celý týždeň, kým Draca vôbec prepustili z budovy ústavu, dostali sedem dní na prípravu a zhromaždenie dôkazov. A Hermiona, samozrejme, spravila drvivú väčšinu výskumu sama. Keďže Harry sám prešiel súdnym systémom, vedel, že získať verdikt „nevinný“ nebolo ľahké. Napriek tomu nedokázal zniesť, že by jej nadšenie narušil. Hermiona tak dúfala vo svoje šance, že sa dokonca začala vracať späť do svojej normálne radostnej rutiny.

Boli to týždne, čo ju obaja videli správať sa tak ako kedysi. Vstávala skoro, vyzerala reprezentatívne a krásne. Raňajkovala s nimi, s knihou v ruke, pričom si pozorne robila poznámky. Hovorila o procese a dôkazoch, ktoré našla, telefonovala a spriadala plány. Ani nenamietali, keď sa malou vysielačkou dovolala Goylovi a pozvala ho na čaj. To, samozrejme, neznamenalo, že ich nepotešilo, keď pozvanie odmietol. Rozpačito sa zakoktal, keď jej povedal: „Ehm, nie. Ale ďakujem... Mu-musím si urobiť vlastný výskum.“ Hoci Goylov odpor k tomu, aby sa udobril s Harrym, Hermionou a Ronom, ju v jej úsilí nezastavil.

Navštívila Elaine Galerovú a Lazara Patela, ukázala im svoje poznámky a potvrdila im svoje odhodlanie. Vôbec nespala, občas odpadávala na knihách v knižnici, tvár pritlačenú na svoje poznámky, prsty stále napoly zovreté okolo ochabnutého pera.

Spomenul si však na poslednú noc pred pojednávaním, keď Hermiona vkĺzla do obývačky. Jej poznámky boli poukladané na pôsobivej hromade na stole za ňou, tvár jej zalieval pot. Vyzerala, akoby sa už niekoľko dní nesprchovala, no jej úsmev sa nedal poprieť. Potom sa konečne nadýchla: „Dokázala som to,“ a odhrnula si z uslzených očí svoje husté vlasy. „Konečne som to dokázala!“ Avšak keď sa jej skutočne podarilo nasmerovať svoje unavené telo na pohovku, o chvíľu bola mimo. Samozrejme, na Harryho to urobilo značný dojem; na druhý deň ráno odišla na súd ešte skôr, ako sa Ron s Harrym stihli obliecť.

Harry sa nadýchol a rukou si prešiel po rozstrapatených čiernych vlasoch. „Myslím,“ povedal vážne a starostlivo volil slová, „že Hermiona má kopu poznámok.“

Ron sa zatváril nechápavo. „A to má znamenať čo?“ zvedavo sa spýtal.

Pauza upokojila prechádzajúcu reč medzi nimi dvoma. Keď však Harry zdvihol zrak, tvár sa mu skrútila do úsmevu. Potom napriek zjavnej nervozite na Rona žmurkol. Jediné, čo chcel, bolo, aby bola Hermiona opäť šťastná, aby sa všetko dalo do poriadku. Iste, s Dracom sa zmieril len nedávno, ale aj on vedel, že ten človek si nezaslúži uväzniť. Potom jednoducho povedal: „Hermiona je naozaj skvelá v robení si poznámok.“

Okolo nich sa ozvalo mierne buchnutie a Ronov opätovaný úsmev ochabol, rovnako ako Harryho. Obaja mladíci sa obzreli, späť k dverám, ktoré Ron len pred chvíľou prestal pozorovať. Niečo sa pohlo a tie sa napokon odtiahli naspäť a otvorili sa, cez ne sa predierali tenké, vznášajúce sa nosidlá. Na povrchu na nich spočíval Draco Malfoy, ktorý sa objavil už druhýkrát. Ležal na boku, kolená mal strnulo priložené k hrudi. Vyzeral zle a jeho telo sa mierne trhalo, akoby trpel miernou nočnou hrôzou. Predchádzajúca dvojica mužov z ministerstva po jeho boku sa rozrástla; tentoraz spiaceho Malfoya sprevádzalo späť do súdnej siene päť ľudí.

„Hej!“ Harrymu stočil hlavu naspať a vyskočil na hlasný hlas, ktorý sa ozval spoza neho. Ron ho nasledoval a okamžite sa otočil, aby videl, že Lucius sa vrhol dopredu a svoju vychádzkovú palicu upustil. Klapotala po mramorovej podlahe pri Narcissiných nohách, no muž stále pokračoval v behu. „Hej! Čo to robíte? Hej!“

Päť mužov po Dracovom boku si chlapcovho otca nevšímalo. Ani sa neobťažovali vymeniť si zvedavé pohľady. Namiesto toho posúvali Malfoya späť cez dvere, čím ho odviedli z chodby ministerstva. Trvalo to len zlomok sekundy. Tak sa Lucius zastavil na mieste, keď sa dostal len do polovice cesty za miesto, kde odpočívali Ron a Harry. Tí sa však len mlčky prizerali, ako stoja bokom, zaujatí samotnou intenzitou toho všetkého. Lucius sa však ani nepohol. Chlapcom nevenoval žiadnu pozornosť, tá zostala upretá na práve zatvorené dvere, ktoré sa v diaľke násilne zabuchli. Hľadel chvíľu na mramorové dvere a ramená mu poklesli. Keď za sebou počul blížiace sa kroky Arthura Weasleyho, zvrtol sa a na tvári mal nahnevaný, no možno ešte viac skamenený výraz.

„Čo to má znamenať,“ nadýchol sa a svetlé vlasy mu švihli po bledej tvári, „čo to má znamenať?“

„To je v poriadku,“ vysvetlil mu Arthur a natiahol ruky pred seba. Napriek svojmu postaveniu vyššej autority stále dvíhal dlane nahor, akoby ponúkal kapituláciu. „Oni len robia svoju prácu, ja...“

„A čo sa deje s mojím synom?“ prerušil ho Lucius, v očiach mu blčala nevôľa a hrôza.

Harry a Ron zaujali bojové postavenie. Hoci Lucius nemohol vidieť ich inštinktívnu reakciu na jeho nepriateľstvo; stáli za ním nehybne, päste unavene zaťaté. Len Harry sa stihol obzrieť ku koncu chodby, späť k miestu, kde stála Narcissa. Zachvela sa v reakcii, keď si všimla, že sa na ňu Harry pozrel. Ona však jeho pohľad neopätovala. Namiesto toho nechala oči klesnúť k zemi a sledovala manželovu odhodenú vychádzkovú palicu.

Na chvíľu sa nad ňou pozastavila, no netrvalo dlho, kým si čupla a opäť ju prstami zovrela. Jej priezračné črty žiarili v zlatom svetle budovy ministerstva, takže vyzerala  s nadmernými slzami strašidelne. Ale nevrátila sa do stoja. Namiesto toho zostala čupieť na zemi a pohľadom sa vrátila k dverám, cez ktoré len nedávno zmizol jej syn.

Miestnosťou ešte stále otriasali Luciusove výkriky a Harry sa hlavou vrátil k blondiakovi.

„To-toto nemôže byť náhoda. Ako môže niekto očakávať, že ho ana-analyzuje, keď je...“ Luciusova tvár sa zrútila: „Sakra, v bezvedomí?“

„Je v dobrých rukách, Lucius,“ prisľúbil Arthur a úprimne prikývol. Jeho oči boli široké od pravdy a vyzeral istý a zároveň súcitný. Zdalo sa, že chápe tragédiu straty syna, a stopy veku v jeho tvári skutočne znamenali stratu. Hoci uplynulo už päť rokov, odkedy Weasleyovci stratili Freda v dôsledku krutej vojny, neprešiel deň, aby si naňho nespomenuli.

Lucius to okamžite došlo. Jeho agresívny postoj ochabol a tvár sa mu vyrovnala. Na sekundu sa zamyslel nad vizuálnym výrazom ryšavca pred sebou. Zaváhal, oči sa mu zaleskli, a potom sa spamätal, uhladil si prednú časť pôsobivého obleku a zaťal ruky do vreciek nohavíc. Keď sa narovnal, stále ešte zahanbene držal tvár sklonenú k zemi a očami skúmal niečo, na čo sa dalo pozerať oveľa ľahšie. „Správne,“ povedal, pokrútil hlavou a uškrnul sa. Keď sa pozrel späť na Arthura Weasleyho, všetky svaly v tvári sa mu uvoľnili. „Ďakujem.“

Potom prešiel okolo Arthura a jeho pozornosť sa upriamila na jeho ženu a len na jeho ženu. Pozorne sa k nej približoval, a keď k nej konečne dorazil, pomohol jej vstať zo zeme, zovrel vychádzkovú palicu a naposledy zmizol za rohom nekonečnej chodby. Arthurovi trvalo len nepatrnú sekundu, kým sa spamätal. Stál na chodbe zmrazený, v očiach mu plávala spomienka na strateného syna a potom sa aj on vydal preč po chodbe. Keď konečne Ron a Harry opäť zostali sami, obaja sa uvoľnili.

Ron ustúpil od Harryho boku, prsty mu voľne spočívali na bokoch. „Hm,“ povedal nešťastne, „vyzerá to tak, že vojna posrala takmer všetkých.“ Pokrútil hlavou, zošuchol sa na lavicu a jeho tón sa odrazil od jemných stien okolo neho.

Harry tiež cúvol dozadu. Nohy ho prinútili vrátiť sa na lavičku, kde sa opäť zviezol do zhrbenej polohy po Ronovom boku. Dlho sa nadýchol, zahľadel sa na chodbu a potom na lesk jeho vyleštených topánok. „Áno,“ odpovedal slávnostným  hlasom.

„Vieš,“ povedal Ron a vydýchol si, „ver alebo nie, chcem, aby Draco dostal verdikt 'nevinný'. Chcem, aby ho pustili z Hobbsa.“

„Áno?“ spýtal sa Harry a v odpovedi zdvihol obočie. „Prečo?“

„Lebo by sa to tým potvrdilo, však?“ skonštatoval Ron a zdvihol ruky nahor v porazeneckom geste. „Že skôr či neskôr sa všetko zlepší.“ Vymenil si s Harrym pohľad a zdvihol plecia. „Nehovorí sa to náhodou? Či... či... či... 'čas nezahojí všetky rany'?“

Harry si už druhýkrát za večer uhladil šticu rozstrapatených čiernych vlasov. Odvrátil sa od Rona, ktorý sa pustil do nového súboja v pozeraní na mramorové dlaždice, a pozrel sa späť k zatvoreným dverám súdnej siene. Potom konečne opäť vydýchol, jeho vzdych ťažko dopadol na chladnú chodbu okolo nich dvoch. „Neviem,“ povedal definitívne; hádal však, že už nebude trvať tak dlho, kým to bude môcť zistiť.

****

Telo Draca Malfoya sa nepatrne zachvelo. Ležalo v zmätenom a rozochvenom štýle, pričom ľavá ruka mu voľne visela cez okraj nosidiel. Hermiona sa znova pozrela na Draca, srdce jej búšilo rýchlejšie, ale podarilo sa jej zachovať pokoj. V skutočnosti však nemala veľmi na výber; súdna sieň sústredila všetku svoju pozornosť na ňu a jej obžalovaného. Nemohla riskovať, že sa prezradí vyjadrením akýchkoľvek emócií voči mužovi v bezvedomí pred sebou. Nemohla však poprieť obrovský súcit, ktorý k nemu cítila. Keď sa jeho slabý hrudník dvíhal a klesal spánkom, sotva sa jej podarilo nenačiahnuť sa dopredu a pevne mu nestisnúť ruku.

„Ako dlho je zvyčajne mimo?“ spýtal sa Lazarus Patel. Od chvíle, keď Draca Malfoya priviedli späť do súdnej siene, ktorá sa vzhľadom na všetko začínala podobať skôr na nemocničné oddelenie, nedokázal z Draca Malfoya spustiť oči.

Hermiona však využila zmenu atmosféry vo svoj prospech, presunula váhu a rázne vyhlásila: „To je rôzne. Zvyčajne nie je mimo takto dlho. Teda keď nie je nadrogovaný.“ Strelila trpkým pohľadom smerom k Bowenovi, ktorého tvár sa od prekvapenia rozpálila. Stiahol sa dozadu a prekrížil si mohutné ruky na hrudi. Hermione sa viac ako uľavilo, keď videla, že muž jej poznámku zobral urážlivo.

Elaine Galerová vykročila dopredu; stála pri Dracovi už dlhší čas, odkedy ho priviedli späť do mramorovej miestnosti, a tvár mala skrivenú vo vážnom zamračení. Keďže mala vlasy pevne stiahnuté z tváre, jej výraz bol ešte pochmúrnejší a oveľa viditeľnejší. A dokonca ani Hermiona si nemohla poprieť, že v jeho prítomnosti si všimla jemnosť, ktorú pri ňom dávala najavo. Hermiona si sem-tam, keď ju pristihla pri jej skúmavom pohľade, všimla, ako terapeutkina ruka skĺzla k Dracovým svetlým vlasom a odhrnula mu ich z bledej tváre.

Oveľa chápavejším a jemnejším tónom začala Hermiona znova. „Určite si všetci pamätáte na vízie Harryho Pottera... na jeho záchvaty.“ Gestom ukázala na svoju hruď a ponúkla láskavý výraz: „Chodila som s ním do školy a dokázala som rozpoznať príznaky pána Malfoya rovnako, ako som postupne rozoznala Harryho.“

„A odkiaľ viete, aké sú príznaky Draca Malfoya, slečna Grangerová?“ vypálil doktor Bowen. Zdalo sa, že pri svojom útoku nadobudol oveľa väčšiu istotu, a s trhavou silou zdvihol obočie. Niečo za jeho očami sa mihlo a Hermione bolo jasné, že je viac než slabo odhodlaný nedovoliť jej, aby mu dokázala, že sa mýli.

Jeho poznámka však splnila svoj účel; Hermiona zastala. Nepokojne preniesla váhu z jednej nohy na druhú a roztržito si hrýzla spodnú peru, aby sa podporila. Na chvíľu sa jej zdalo, že je mimo svojej ligy. Muži a ženy pred ňou, tí robili svoju prácu celé roky. Videli jeden súdny prípad za druhým, roky odsudzovali ľudí, ktorí neboli schopní riadne sa brániť. Hermiona sa teda vnútorne rozčúlená obzrela po miestnosti; zdalo sa však, že Elaine Galerová na ňu hľadí s výrazom, ktorý v sebe neskrýva zatratenie. Namiesto toho pokývala hlavou a odklonila sa od svojho bývalého pacienta, pričom zdvihla prst.

Profesionálne povedala: „Vlastne to môžem vysvetliť ja.“

Tvár doktora Bowena stvrdla. Napriek tomu zdvihol dlaň a prešiel ňou cez priestor pred sebou, akoby jej dával slovo. „Len do toho,“ odvetil.

„Hermiona mi robila asistentku v čase, keď bol Draco Malfoy v mojej starostlivosti.“ Klamala, akoby jej niečo také prišlo ľahko. Ani na okamih sa jej tvár nezmenila, namiesto toho zostala vo svojej výpovedi dosť istá a hovorila nenúteným tónom spôsobom, ktorý bol, pravda, dosť pôsobivý. „Draco Malfoy vtedy u mňa zažil jednu zo svojich príhod. Hermiona mu vtedy pomohla.“

Prísny výraz na tvári lekára z ústavu sa zmenil. Pozrel sa z Galerovej na Hermionu a potom späť. Jeho hrdosť ho však premohla, nemal vôľu túto tému vypustiť. Namiesto toho zdvihol široké ramená, pokrčil mierne ponižujúcim spôsobom plecami a spýtal sa: „To znamená?“

Elaine Galerová pokrčila plecami rovnako ako on. Pokojne sa naňho pozrela a ignorovala Hermionu, ktorá sa na ňu zahľadela. „Znamená to, že slečna Grangerová bola veľmi rada, že mohla pánovi Malfoyovi pomôcť. Netreba ani hovoriť, že vtedy bola svedkom jeho symptómov.“ Potom narýchlo dodala: „Ak nerátame tie ďalšie dva prípady, keď pán Malfoy odpadol na mojej chodbe, alebo vlastne v čakárni.“

Nadutý postoj, ktorý v sebe doktor Bowen nosil, ochabol. Zdalo sa, že terapeutke uveril, napriek tomu, že si dokázal udržať takú krutú tvár, aby to zamaskoval. Oprel sa dozadu, červený v tvári, a zostal zvláštne tichý vo chvíľach, keď sa miestnosťou vinulo husté ticho. „A tak,“ ozval sa opäť Lazarus Patel. Zdalo sa, že si Bowena v jeho očividnom trucovaní nevšíma, a namiesto toho sa sústredil na Draca, ktorého dýchanie už ani zďaleka nebolo pokojné. „Čo presne sú to za príznaky?“

„Tak, ako Harry mohol vidieť Voldemorta, môže ho vidieť aj Draco,“ vysvetlila Elaine, stále ignorujúc Hermionin znepokojený pohľad. Hermiona tú ženu vždy považovala za neznesiteľnú; ženu, ktorá ako prvá navrhla Dracovo prijatie u Hobbsa. Ale teraz sa zdalo, že tá žena tak veľmi chce pomôcť svojmu bývalému pacientovi. Hermionu však fascinoval jej bezstarostný spôsob, akoby to možno mala od začiatku v úmysle. Iste, vniesla do Dracovho života zbytočný stres... Alebo to bola Hermiona, ktorá dospela príliš unáhlene k záverom? „Trpí aj živými nočnými morami.“

Malfoyova tvár sa skrivila. Obočie sa mu v spánku zvraštilo a z hrdla sa mu vydral tichý a žalostný ston. Bol to ten, ktorý Hermiona dobre poznala, no ostatní v miestnosti stuhli, možno z vlastných dôvodov. Lazarova tvár bola zdesená, no Bowen sa tváril zatrpknuto - určite si neželal, aby sa proti nemu nahromadili ďalšie dôkazy. Napriek tomu krútenie sa  Malfoyovo telo len pokračovalo. Omámený pohol rukami k hlave a otrel si líce o dlaň. Na sekundu zostal nehybne ležať, hoci netrvalo dlho a poddajne a mučivo si pritiahol kolená k hrudi. Elaine Galerová rýchlo sklonila prútik a dotkla sa jeho spánku. Chvíľu vyzerala napätá, no keď odtiahla hrot prútika od Malfoya, z chlapcovej pamäti sa zdvihol dlhý strieborný prameň. Malfoyov trup sa prestal triasť a jeho tvár sa zmenila na výraz, ktorý vyzeral oveľa spokojnejší ako predtým.

„Takže to je všetko?“ zarazil sa Lazarus a so široko roztvorenými očami hľadel na visiacu striebornú spomienku. Pohľadom našiel mysľomisu v rohu súdnej siene; konečne pochopil, prečo ministerstvo trvalo na tom, aby ho vôbec priniesli. „To je spomienka pána Malfoya?“

Elaine Galerová strnulo prikývla, hlavu naklonenú, keď si aj ona prezerala tú iskrivú vec. „Jedna z mnohých, pán Patel,“ povedala a Hermiona ustúpila. „Toto je však len spomienka na nočnú moru.“ Kývla smerom k Hermione a bolo to po prvý raz, čo sa na ňu naozaj pozrela od jej predchádzajúceho vystúpenia. „Slečna Grangerová,“ povedala a kývla smerom k mysľomise v rohu tmavej miestnosti, „ak dovolíte.“

Hermiona nestrácala čas. Potkýnajúc sa o vlastné nohy ustúpila späť k mramorovej veci a chvíľu sa pozerala do vody, kým stihla zareagovať. Potom, keď už mala prsty pevne obopnuté okolo okraja a potácala sa späť k Elaine a k Malfoyovmu telu v bezvedomí,  rozhodne nasmerovala mysľomisu pred porotu v miestnosti. „Pán Patel?“ vyzvala Elaine.

Lazarus Patel sa zarazil, vyzeral znepokojene, ako jeleň, ktorý sa ocitol vo svetle reflektorov. Narovnal si dlhú striebornú kravatu a bucľatými prstami si uhladil vlasy. Na chvíľu vyzeral, akoby mal omdlieť, no čosi v ňom pôsobilo poháňavo; ponoriť sa do spomienok bola jeho úloha a on vedel, že to musí urobiť. Napriek tomu  sa pozrel na dav ľudí za sebou a potom sa nervózne vrátil k mysľomise.

Trasúce sa ruky dávali najavo jeho úzkosť. Napriek tomu sa jeho prikývnutie vrátilo Elaine aj Hermione ako strohé a naznačovalo aspoň zlomok prípravy. Naklonil sa dopredu, vystrčil krk nad hladinu mysľomisy a potom v priebehu niekoľkých sekúnd zmizol.

Pokračovanie nabudúce