Preklady fanfiction Harryho Pottera

Pokračovanie...

Sen Draca Malfoya nebol len sen, bola to nočná mora. A pre neho to bola skutočnosť.

Lazarus Patel mohol vidieť chlapca, od všetkého veľmi vzdialeného, ktorého dlhé končatiny sotva niesli cez takmer úplne suchú pšenicu, ktorá sa mu tlačila pri nohách. Všimol si, že Draco namáhavo dýchal, tvár mal pokrytú zmesou krvi, potu a sĺz. Zúbožený vzhľad jeho oblečenia bol neprehliadnuteľný a Lazarovi sa z neho takmer fyzicky dvíhal žalúdok. Malfoyova biela košeľa bola roztrhaná a pokrytá jeho vlastnou červenou krvou. Jej lem sa mu do polovice vyhrnul z čiernych nohavíc a vyleštené čierne topánky mal ošúchané a rozviazané. Okolo pliec mu vo vetre plandala čierna kravata, takmer úplne odviazaná z krku.

Mal rozštiepenú peru a pri oku viditeľný monokel. A napriek tomu, že počul chýry o chlapcovom súčasnom nereprezentatívnom správaní, táto vízia Draca bola omnoho zbitejšia, než ho Lazarus videl v súdnej sieni. Všetka krv na tvári mu už zaschla; mal množstvo modrín, ktoré boli sotva zahojené. Oblaky nad ním potemneli, zachveli sa s nástupom sivých mrakov a hrozili búrkou alebo hurikánom. Zdalo sa však, že vystrašený chlapec je sám, kdesi ďaleko v poli zlatistej trávy, bez dychu beží prázdnotou, jeho osamelosť potvrdzovala drsná ozvena jeho vlastného dunivého dychu.

V spálenom a popolovitom kroví za ním sa čosi pohlo.

"Expelliarmus!" zakričal a otočil sa uprostred kroku. S vytiahnutým prútikom mieril na náhly nový šuchot v lese. A neprestával bežať. Lazarus si mohol všimnúť, že mu šlo vytrhnúť bok; vyzeral, akoby bežal celé míle bez zastavenia, a jeho bolesť bola zjavná. A tak, len čo zakričal svoje zaklínadlo, vrhol sa dopredu, stále sa potácajúc - a Lazarus si konečne všimol, že v jeho kroku sa objavilo krívanie, akési zaostávanie, ktoré muža prinútilo uvažovať o tom, či je jeho noha vôbec vhodná na to, aby sa dala do pohybu.

Napriek tomu Draco na ňu tlačil, nevšímal si, aké poškodenie mu hrozí. Hoci zmena na oblohe bol zrejmá - teraz už aj pre Lazarusa -, ktorý stál s tvárou vytočenou dohora, s ústami napoly otvorenými a sledoval scenériu okolo seba. Lazarus to teraz videl; tiene, boli všade. Stáli na mieste, sotva sa hýbali, len analyzovali. Ich prútiky bez života viseli medzi štíhlymi prstami, na ich zatienených tvárach sa zračil úsmev. Vo chvíli, keď všetko utíchlo, sa neponáhľali nakráčať dopredu; hravá hra, ktorú považovali za potrebnú. Keď však pominula nepatrná chvíľa zvláštneho pokoja, jeden z tieňov zdvihol prútik a namieril.

Jej hlas zaznel tónom, ktorý bol trpko sladký, vysoký a sadistický. "Impendimenta!" zvolala a z hrotu jej prútika vyrazil prúd svetla, ktorý v okamihu zasiahol cieľ. Divoko dýchajúc si odhrnula rozstrapatené čierne vlasy z tváre, ktorá bola strašná a zároveň podivne podmanivá. Bellatrix Lestrangeová sledovala, ako Malfoy trochu zakňučal a zašomral. Nohy sa mu zachytili späť jedna o druhú a vykríkol, keď ho zasiahla priamo do chrbta.

Bok jeho hlavy zasiahol zem ako prvý, keď treskol plnou silou do suchej trávy. A Lazarus aj zo svojej vzdialenosti počul, ako chlapec vzlyká, jeho bolesť bola zreteľná aj v šume prichádzajúcej búrky.

"Máš to!" Bellatrix sa zachichotala, na tvári sa jej zračil široký úsmev. Hrotom prútika si odhrnula vlasy a naklonila hlavu na stranu, keď sa pomalými krokmi blížila k synovcovi. Obrovská radosť, ktorú mala z toho, že Dracovi ublížila, bola neprehliadnuteľná, a prakticky žiarila, keď povedala: "Nebol si taký dobrý, všakže, Draco?"

Zhluk tmavých postáv ju nasledoval, hoci zostával oveľa menej čulý. Už mali zdvihnuté svoje prútiky a kĺzali sa vpred ako prízraky. Nevenovali pozornosť blížiacej sa búrke, nevšímali si praskot hromu zhora ani krútiaceho sa chlapca v zlatistej tráve pod nimi. Zostali naprosto ticho a nechali všetko hovorenie na Bellatrix, keď sa kĺzali po vlniacej sa tráve a ich oči sa pásli na Malfoyovi, ktorý sa pokúšal zdvihnúť, ale podarilo sa mu pritom len tápať dozadu.

"Útek ti nepomôže, Draco," odpľul si napokon jeden z mužských tieňov, jeho hlas bol ťažký a mocný - Yaxley.

Malfoy sa napriek všetkému sa stále pokúšal zdvihnúť. Dostal sa až na kolená a natiahol sa dopredu, aby zaujal správny postoj. Bol to však Amycus Carrow, ktorý bol naňho príliš rýchly.

"Crucio!" zakričal, švihol prútikom a okamžite zasiahol Draca kúzlom. Chlapcovo štíhle telo tak opäť padlo dopredu, z hrdla sa mu vydral nový výkrik, stočil sa, objal si brucho a narazil do trávy bokom. Bolesť však bola preňho priveľká a kŕče mu spôsobili dvojnásobný pot. Hlava mu škriabala o ostrú trávu, prsty mu naplo od elektriny, ktorá mu prechádzala samotným vnútrom.

Lazarus vykročil dopredu, využil svoju schopnosť vniknúť do spomienky bez toho, aby ho niekto videl, a zdesene sa díval. Napriek tomu dav pokračoval vpred, úplne ľahostajný k Malfoyovi. Keď bol však konečne zbavený neodpustiteľnej kliatby, dorazili k svojmu cieľu. Hoci dovtedy bol Malfoy aj tak príliš slabý na to, aby sa pohol. Namiesto toho zostal ležať na boku, bezmocný, keď Yaxley zdvihol nohu a zasadil mu tvrdý kopanec do brucha.

"Nelojálny," odpľul si, potom sa zohol a zdvihol Draca späť na nohy. Chlapec sa zapotácal a potom sa zošuchol, zhrbil sa v zúfalej snahe udržať sa, aby sa znova nezvalil na zem. Jeho prsty však opäť našli obvod jeho štíhleho prútika a v zlomku sekundy, keď sa ocitol sám, sa poponáhľal.

"Petrifi..." začal, ale zase nedosiahol, čo zamýšľal.

"Relashio!" zavrčal ten smrťožrút a oči mu kruto horeli. Draco bol zatlačený dozadu, celé telo sa mu zdvihlo zo zeme a poslalo ho do vzduchu. Keď konečne s nárazom dopadol späť do pšeničného poľa, stratil svoj prútik; kdesi uprostred všetkej tej pšenice sedel osamotený.

A Malfoyovo vzlykanie teraz prichádzalo vzduchom ešte vydesenejšie než kedykoľvek predtým. Nemohol popadnúť dych a príliš pomaly sa vyškriabal na nohy; Amycus zasadil chlapcovi prudký úder do zátylku a ten sa brutálne zviezol späť na zem. Smrťožrút sa zohol dopredu, zdvihol Malfoya za vlasov a okamžite mu vrazil ťažkú päsť do tváre. Zvuk rozštiepil vzduch, praskal spolu s hromobitím nad ním a prinútil Draca padnúť späť na zem, pričom mu z nosa vytryskol prameň čerstvej červenej krvi, ktorá mu ako fontána stekala po prednej strane bielej košele. Napriek tomu zareagoval aj bez prútika a vrhol sa späť na statného muža.

Sedemnásťročný mladík sa však absolútne nemohol rovnať skupine smrťožrútov. "Levicorpus!" zavrčal Yaxley a Dracovo telo sa drsne zdvihlo za členky. Zalapal po dychu, zjavne mu z pľúc vyrazilo vzduch, ale nedokázal sa oslobodiť. Keď si blížiaci sa smrťožrúti razili cestu jeho smerom, len zdvihol ruky, aby si chránil tvár. "Ty mizerný malý zmrd!" zakričal Amycus, ktorý si až teraz všimol, že ho jeho kolega smrťožrút zachránil pred útokom. "Ty neužitočná malá sviňa!"

Rýchlo zdvihol ruku, namieril na Malfoyove brucho a odtiahol Dracovi ruky od tváre. Odtiaľ ho už mal; keď sa mu podarilo urobiť ho úplne bezmocným, zasadil mu tretí úder, tentoraz z čírej zúrivosti, pričom jeho kĺby narazili na bok jeho tváre. Z Malfoyových otvorených úst sa vyvalila krv a on sa rozkašľal, kým farbila žltú pšenicu pod ním. Teraz si už nemohol pomôcť, len plakať a bezmocne kričať v prevahe hromžiacej búrky. A tak, keď ho Yaxley konečne oslobodil od kliatby, zvalil sa späť na zem a jeho lebka pritom narazila na ostrú skalu.

Bolestivo zastonal, oči sa mu zaliali slzami, ktoré mu nadmerne stekali po lícach. Na zemi prehol chrbát a snažil sa poriadne nadýchnuť. Záchvat kašľa bolo jediné, čo dokázal.

"Pro-prosím, ne-nezabíjajte ma," prosil, v jeho chorom hlase zaznel chrapľavý a bojazlivý tón. Namáhavo sa nadýchol, hrudník sa mu zdvihol a tvár sa mu skrivila. "Prosím," pokračoval zúfalo, "nezabíjajte ma."

Ozvena zborového smiechu sa rozliehala po otvorenom priestore kývajúcich sa kláskov. "Postarám sa o to, aby ťa zabil Temný pán," zasyčal Amycus a vystrčil prútik pred seba ako nabitú zbraň. "A on to urobí, ty zasraný zbabelec! Tvoju mŕtvolu prenechá Nagani, alebo tvojmu zbabelému kamošovi Goylovi."

Amycus urobil krok dopredu a sledoval, ako nová krv splýva s rozstrapatenými vlasmi na Dracovej rozseknutej hlave. "Myslím, že necháme Goyla, aby sa postaral o tvoje pozostatky, hm?" pokračoval a sledoval, ako Malfoyove ruky ohmatávajú zem. Napriek zraneniu na hlave hľadal v priestore svoj prútik, stratený v zlatých štetinách. Amycusova reakcia sa však dala predvídať; chytil Draca okolo krku a keď chlapca postavil na nohy, dovolil si, aby sa usmial.

"Imperio!" zakričal Amycus a namieril prútik späť chlapcovým smerom. Malfoy sa okamžite zviezol späť na zem, prinútený kľaknúť si na kolená. Ruky mu bezvládne viseli popri boku a po prednej strane rozseknutej tváre mu stekala krv. Z ničoho nič sa vedľa Amycusovho krátkeho a poľutovaniahodného tieňa vynoril tieň Fenira Greybacka. Menší z oboch smrťožrútov sa natlačil dopredu, chytil Draca za golier košele a naservíroval mu druhú ranu do oka. Fenirov úsmev sa zdvojnásobil.

"Pošleme Goyla, aby odniesol tvoje pekné pozostatky do ulíc Rokville," sadisticky sa ten chlpatý muž usmial, "samozrejme, dovtedy budeš rozsekaný na milión kúskov."

Alecto Carrowová vykročila z temnoty; Lazarus si ju tam predtým nevšimol, ale predpokladal, že celý čas zostávala v pozadí. Alecto sa svojou neporiadne oblečenou postavou zhodovala s bratom a mala rovnako zvrátený výraz ako on. "Najprv ti Goyle odreže ruky," vravela a naklonila sa k nemu. Jej prsty okamžite našli, čo hľadali, schmatli Malfoyove pravé predlaktie a vylomili ho z miesta.

Vtlačili ho do hrude Carrowovej brata, len aby sa stretol s prednou časťou jeho silného kolena v bruchu. "A potom sa ti zareže do žalúdka."

Malfoy sa vykríkol a po tvári sa mu ligotali slzy, ktoré mu skĺzli po opuchnutých lícach. Pod vplyvom neodpustiteľnej kliatby sa však nemohol pohnúť a bol bezmocný, keď sa k nemu opäť priblížil Yaxleyho stabilný tieň. Zdvihol ruky, chytil Malfoya za prednú časť brady a stlačil ju smerom nahor, aby sa mu možno podarilo lepšie pozrieť do chlapcových zaplavených očí. A Lazarus žasol nad tým, že to vydržal tak dlho bez toho, aby omdlel, jeho vedomie už balansovalo na hranici, keď sa mu pomliaždené oči prevrátili späť do lebky. Yaxley mu však znemožnil nájsť v bezvedomí bezpečie.

Jeho prsty sa po druhý raz zakliesnili v Malfoyových vlasoch a voľnou rukou chytil odhodený kameň, ktorý ležal na poli vedľa neho. "A potom ti odpíli hlavu z pliec," povedal a ťahal kameň po jeho tvári.

"Prosím, nezabíjajte ma," snažil sa blondín hovoriť. Vlasy sa mu sfarbili do takmer sýtočerveného odtieňa a lepili sa mu cez rovnako zakrvavenú vizáž strašným a výrazným spôsobom, ktorý Lazara aj ako diváka rozplakal. Hoci napriek tomu, že bol pod kliatbou Imperius, Dracovi dovolili, aby mohol slobodne krútiť hlavou, žmúriť slzy z očí a zároveň štikútať, pričom mu z otvorených úst vyskakovali bublinky žiarivo červenej krvi.

Amycusova tvár sa roztiahla do úsmevu. Pustil kameň, nechal ho dopadnúť na zem vedľa Malfoyových kolien a otočil sa tvárou k Yaxleymu, Fenirovi a Alecto. "Počuli ste to?" spýtal sa nahlas skupiny okolo seba. "Myslím, že sme chudáka Draca vystrašili..." V dave opäť prepukol druhý záchvev smiechu, a keď sa Amycus obrátil späť k Malfoyovi, jeho výraz bol vážny a pomerne napätý. "Ale my ťa nezabijeme, Draco, ešte nie." povedal pokojne. "Myslím si však, že keď na to príde, Crabbe si to užije."

Muž Malfoya pustil a švihol prútikom v tej istej chvíli, keď sa chlapcov trup zosunul dopredu. Opäť sa chytil za brucho, skrútil sa na kolenách a tesne sa objal. A zatiaľ čo sa mu dopredu hompáľala len hlava, plecia sa mu vzlykmi dvíhali a klesali. Bellatrix Lestrangeová sa však konečne priblížila. V chuchvalcoch mrakov kráčala ako nevesta v svadobný deň, krok za krokom, každý zdĺhavý krok, až si napokon, keď sa dostala na jeho úroveň, drepla a štipľavými dlhými prstami mu zdvihla bradu. "Už ide, vieš..."

Vtom sa na oblohe objavila prasklina; zdalo sa, akoby sa svet rozdelil.

Tam, na zlatom poli, stál Voldemort v splývavej čiernej farbe.

"Takže," zasyčal ako had, "je to pravda." Jemne zovrel prútik v rukách a Malfoya trhlo dohora. Potácal sa dozadu, jedinou oporou mu boli zakrvavené dlane, ale uprostred svojho krabieho plazenia sa zastavil, keď mu Bellatrixina noha narazila do chrbta. Škádlivo pokrútila hlavou, ale vyzerala fascinovane, keď sa Voldemort opäť ozval. "Ale žiaľ, musel som to vidieť na vlastné oči."

Lazarus si to neuvedomoval, ale naďalej mlčky počúval a zaujal postoj po Malfoyovom trasúcom sa boku. Bol dosť blízko, aby vycítil chlapcov strach, dosť blízko, aby počul, ako mu pod zakrvavenou košeľou divoko bije srdce. No duch polomŕtveho muža sa len vznášal dopredu a s takou ľahkosťou kĺzal po prírodou naplnenej zemi. Tvár mal prázdnu, ale oči mu horeli a Malfoyovo dychčanie bolo takmer neznesiteľne zjavné. "Ale musím dodať, že tvoj priateľ Goyle pri tvojom hľadaní veľmi nepomohol," informoval ho Voldemort. "To sme nemohli dopustiť; a bol za to potrestaný."

Bellatrix zdvihla bradu a gestom sa vrátila k Yaxleymu, ktorého úsmev sa rozšíril. "Tu Yaxley sa o to postaral." Lazarus sledoval, ako sa Dracovi skrivila tvár a ako sa mu naplnili oči slzami. Napriek krvi, ktorá mu kvapkala z nosa, úst a lebky, mal skutočný strach o svojho priateľa. Vyzeral úplne zdrvený - Lazarus si to uvedomil podľa zvraštenia jeho bledej tváre, vinnej a zároveň smutnej, akoby spôsobil predpokladanú smrť toho, kto bol možno jeho jediným priateľom na celom svete.

"Na druhej strane, Crabbe," pozrel na Draca, tvár mal jemnú a falošne chápavú, "...nám láskavo ponúkol svoju pomoc."

"To on nám povedal, že si v noci vykĺzol zo svojej postieľky," spresnila Alecto, snaživá a príliš vzrušená; Voldemortovi však jej príspevok do rozhovoru zrejme nevadil. Namiesto toho jej dovolil rozprávať, jednoducho sa pri tom smial a ona sa doširoka usmievala. "Povedal nám, ako ťa máme nájsť. Dokonca nám ukázal aj zadné dvere."

"Ani to netrvalo dlho," doplnil ju Amycus a oči sa mu zúžili pri spomienke na scénu, ktorá sa odohrala len pred niekoľkými hodinami. "Fenir...  ťa dokázal zacítiť."

Malfoyovi sa stiahlo hrdlo a zostal zhrbený, stále úplne schúlený do seba. Voldemort naopak pokračoval vpred. "Vieš, čo sa teraz musí stať, však, Draco?" Pristúpil k schúlenej chlapcovej postave, chytil mu tvár za bradu a priložil koniec svojho krivého prútika k Malfoyovmu krku. Bez ďalšieho slova potiahol prútikom a biela koža na Dracovom hrdle sa rozštiepila. Malfoy zakňučal, ale rana nebola dosť hlboká na to, aby ho zabila. Namiesto toho z nej naspäť vytiekla ďalšia čerstvá krv, ktorá mu pokryla rameno a úplne ho zaliala.

Temný pán však ešte neskončil s tým, čo mal v pláne. Namiesto toho natiahol dlaň, prešiel prútikom aj po nej a drsne si rozrezal pokožku. Ani sa pritom nezachvel. Hoci keď sa obrátil späť k Dracovi, nestrácal čas, aby ho schmatol za krk a pritlačil k nemu zakrvavenú ruku. A jeho tvár sa pri tom zmenila, zodpovedala Malfoyovmu utrápenému výrazu, oči sa mu zachveli, kým ich úplne zatlačil. Keď však napokon ustúpil, jeho výraz bol iný; grimasa na jeho tvári sa prehĺbila, zúril na Draca viac ako kedykoľvek predtým, stále odhodlaný prinútiť ho trpieť za jeho pokus o útek.

Zasyčal: "Incarcerous," a okolo Malfoyovho krvácajúceho krku si našiel cestu hrubý, omotaný povraz. Hnijúci muž sa posunul a úplne sa zdvihol od Malfoyovho trupu. Nevšímal si ťažké vzlyky, ktoré sa mu vydrali z hrdla, nesúcitne ho pozoroval, ako kašle a vypľúva krv z úst, ako sa schúlil späť do seba. Stratil chuť hľadať svoj prútik, stratil takmer akúkoľvek chuť vôbec sa pohnúť. Hoci, samozrejme, nebolo to tak, že by to mohol urobiť. Jednu ruku mal zlomenú, visiacu a nepoužiteľnú, Lazarus podľa toho, ako ho ľavá noha ledva podopierala, vedel povedať, že je tiež zlomená.

Syn Luciusa Malfoya sa kymácal, chrčal niečo o Goyleovi, nezrozumiteľne vzlykol o otcovi a potom sa úplne zrútil. Voldemort však len prešiel prázdnym pohľadom späť na skupinu svojich stúpencov, ktorí ho obkľúčili. "Nechajte ho."

Na konci povrazu okolo Malfoyovho krku nastalo silné myknutie a po tretí raz ho trhlo dozadu. Rozžiarený Fenir Greyback stál na druhom konci a s veľkým potešením ho ťahal späť. Posúval ho po pšeničnej tráve, sledoval, ako chlapcove nohy zápasia, ako sa jeho ruky pokúšajú neužitočne uvoľniť krk. Ako však predpokladal, jeho boj vyšiel nazmar. Zatlačil ho chrbtom do veľkého kmeňa krivého stromu, okolo ktorého Fenir omotal koniec lana, čím ho tam zaistil. K jeho spokojnosti sa Draco prestal snažiť. Namiesto toho bezvládne ležal na zemi a zlomené končatiny mu bolestivo trčali pred očami. A zdalo sa, že ho konečne zasiahla závažnosť jeho zranení; s pribúdajúcimi chvíľami sa čoraz viac zdalo, že konečne podľahne bezvedomiu.

"A teraz buď dobrý chlapec," posmieval sa Fenir a bosou nohou štuchol Draca do tváre. Voldemortova čierna postava úplne zmizla z dohľadu. Ostali po ňom len Bellatrix, Fenir, Amycus, Alecto a Yaxley. Stáli v miernej vzdialenosti a dychtivo hľadeli späť do lesa, ktorý nasledoval po čistinke až k panstvu. Napokon sa vlkolak otočil na päte a ustupoval preč. Nasledovali ho ostatní štyria, všetci sa v dobrej nálade pohybovali nocou. Aj keď Amycus neodolal; keď prechádzal okolo, vrazil koniec svojej tvrdej päty Dracovi do krvavého nosa.

Potom odišli, rovnako rýchlo, ako prišli. A Lazarus na chvíľu zastal a sledoval, ako sa Dracovo telo zúfalo dvíha a hľadá vzduch. Na zemi sa nehýbal, ani sa nepokúšal a nesnažil sa zvládnuť zdvihnutie. Zdalo sa, že z neho čosi ochablo - Voldemortova krv mu doslova kolovala v žilách a tá predstava mu spôsobila nevoľnosť a nepredstaviteľnú slabosť. Zostával na mieste, pripevnený ku kmeňu čierneho stromu koncom svojho vodidla pripomínajúceho slučku. A nad ním sa krútili mraky, hrmiac nad jeho hlavou a strašidelne sa ozývajúc, akoby intenzívne zvyšovali jeho utrpenie.

Ale scéna stále pokračovala a Lazarus vedel, že je to preto, lebo Malfoyova spomienka sa neskončila. A Lazarus stál nad ním, oči rozšírené nedôverou. Nebol si ani celkom istý, ako dlho nad chlapcom stál a sledoval ho, ako sa pozerá na oblohu, oči má uplakané a úplne zasklené. Vyzeral zdrvený, úplne zničený. Zdalo sa, že si uvedomuje, že poňho nikto nepríde, aspoň nie v najbližšom čase. Vedel, že jeho otec nemôže, pravdepodobne ho o situácii aj tak neinformovali. Zdalo sa, že si všetko dal dohromady; bude tam ležať, kým mu neprepustia, alebo tam bude ležať, kým nevykrváca.

Chlapcove sivé oči sa prevrátili v hlave a snažili sa o ďalší nádych. Napriek všetkému bol však stále zlomkom pri vedomí. Zavzlykal, tej noci naposledy, a napokon sa jeho štíhle telo nehýbalo. Keď Draco napokon upadol do úplného bezvedomia, Lazarus cítil, ako sa od scény a pšeničného poľa úplne vzďaľuje.

Keď sa Lazarus Patel vypotácal naspäť z vodnej hladiny mysľomisy, mal na tvári zvláštny výraz, ktorý bol zároveň zdesený a nepochybne vyľakaný. Jeho črty boli bledé a oči mal sklopené k zemi, lesknúce sa niečím, čo mohli byť slzy. Ťažko, s námahou dýchal a hmatal si na pulzujúce spánky, motala sa mu hlavu a bol úplne zaskočený. "To," povedal, potriasol hlavou sem a tam a pohrozil prstom na mysľomisu, "bolo strašné."

Tvár Elaine Gallerovej zostala prázdna; takúto reakciu tušila. Tvár doktora Bowena však bola skrivená rozhorčením: "A čo to dokazuje?" spýtal sa a divoko zdvihol ruky. "Pán Malfoy žil v dome s bandou smrťožrútov. Jeho život bol zákonite neznesiteľný a predsa si ho vybral..."

"Nevybral," odvrkol Lazarus, ktorý cúvol dozadu a pritlačil sa ku kamennej stene. Po tvári sa mu lial pot, až sa leskol, a Hermiona cítila, ako jej vlastná postava prudko klesá. Napriek tomu bol Lazarus vytrvalý. Pokračoval: "Pokúsil sa utiecť". V miestnosti zavládlo intenzívne ticho a Malfoyovo telo zostalo nehybné a milostivo pokojné bez záťaže zlého sna. "Chytili ho do pasce... v búrke na veľkom pšeničnom poli." Mužova tvár bola červená od vyčerpania, ale pokračoval. "Voldemort určite predviedol nejaké kúzlo, podrezal mu krk a dal mu svoju krv."

"Takže," sudca vpredu zdvihol obočie, "teória slečny Grangerovej je správna, pán Malfoy nie je duševne labilný."

Lazarus prísne pokrútil hlavou; nie.

Predseda siene teda spustil ramená. Neurobil to však porazenecky. Namiesto toho jeho predtým silný tón hlasu vystriedal uľavený. Postava Elaine Galerovej sa zasa uvoľnila, jej výraz sa zjednodušil s rovnakou mierou nadmerného uvoľnenia. Pozrela na Draca, rukou mu prešla po spotených vlasoch a uhladila mu ich za ušami a preč z tváre. Vyzerala nadmieru spokojne, keď sudca nahlas pokračoval. "Súd rozhodol v prospech pána Malfoya. Pozajtra ho prepustia z Hobbsovho ústavu, kde naňho budú dohliadať, kým sa neprebudí," povedal; doktorka Bowen zazeral, ale mlčal. "Odtiaľ si môže vziať svoje veci a vrátiť sa domov. Okrem toho bude nad vaším ústavom zavedená pomerne dôsledná kontrola, doktor Bowen..."

A tomu vyhláseniu chvíľu trvalo, kým z plnej sily zasiahlo Hermionu. Stála ako prikovaná, neschopná úsmevu, ale vlastne neschopná akéhokoľvek pohybu. Telo sa jej triaslo, päste sa jej zovreli a zasa sa jej zatočila hlava. Ruka jej švihla k ústam a v hrudi sa jej zdvihol šťastný vzlyk. Jej oči našli Malfoya, keď sa so slzami v očiach zaligotali a sledovali, ako súdna sieň vzdychá a odchádza. A sledovala, ako muži z ministerstva opäť zaujali pozície pri Malfoyových nosidlách a vyviedli ho z miestnosti. Ostatní ich nasledovali, vyčistili priestor a nechali Hermionu len na chvíľu osamote.

Posadila sa teda na zem, pretože miestnosť sa jednoducho neprestávala točiť, a usmievala sa na nikoho konkrétneho.

36116