Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola tridsaťdva

Celý svet v plameňoch

Nula. Bolo to tu, všetko a čokoľvek, čo si Draco Malfoy kedy v živote želal, sa ocitlo v stávke a, úprimne povedané, nemohol s tým nič urobiť.

Samozrejme, neočakával, že to príde, kým nad sebou neuvidel spotenú tvár Leroya Beevisa. Mužova hruď sa dvíhala so zvukom jeho prerývaných nádychov, a hoci to bol len slabý zvuk, Draco si tým bol absolútne istý. Odtrhol ruky od svojej tváre, znepokojene zažmurkal a pocítil silný tlak Beevisovej dlane, keď mu ju nemilosrdne pritlačil na ústa. A keď vrazil prútikom medzi Dracove sivé oči, prestal sa brániť. „Už ani slovo,“ žiadal ho Beevis tónom, ktorý bol sám o to vystrašenejší. Vlastné ryšavé vlasy mu padali do čela a voľnou rukou si ich prehrabol. „Nehovor so mnou. Nehovor.“ Bol zúrivý a jeho chvejúce sa svaly vyvíjali tlak na úchop Dracovej tváre.

Napriek tomu sa Dracovi pri pohľade na Leroya Beevisa, ktorý tam stál pred ním, zatočila hlava. V okamihu sa z neho úplne vytratila pokojná aura jeho predchádzajúceho bytia. Stratil sústredenie s predstavou budúcnosti, života, šťastia. Namiesto toho videl len tie oči; dve šklbajúce sa guľôčky v Leroyovej zjazvenej tváre, ktoré ho skúmali so zvláštnym pocitom spaľujúcej nevôle. Malfoyovo telo stuhlo, bojazlivé od strachu, ktorý ovládol celé jeho telo a nútil ho, aby mu vyhovel. A Leroy postrehol, keď sa pozrel smerom k dverám v nádeji, že uvidí prechádzajúci tieň, ale bolo mu jasné, že tá túžba je nereálna.

„Dnes v noci t-tu zomrieš,“ vravel mu Leroy nepríjemným tónom a Malfoyovi poklesla hruď s poddajným vzlykom. Leroy pocítil, ako ho Dracove sliny zasiahli do dlane, a napriek sebe sa uškrnul. Blondín však stisol oči; Leroy Beevis sa cítil zle, keď videl, ako mu po bledých lícach stekajú kvapky vystrašených sĺz. „Prestaň, prestaň!“ zakričal a stiahol ruku z Malfoyovej tváre. Nestrácal však čas na to, aby ho znovu uchopil. Okamžite sa zmocnil goliera Malfoyovej bielej uniformy. So znepokojujúcou silou na takého krehkého muža zdvihol Draca z vankúša a ignoroval bezmocný výkrik, ktorý sa mu vydral z boľavého hrdla.

Namiesto toho buchol blondínov chrbát do steny za posteľou, pričom jeho spodnú časť trupu stále držal prilepenú k matracu. Leroy si však nedal pozor na lieky proti bolesti, ktoré pumpovali do Dracovho predlaktia a keď ho tak rýchlo vytiahol nahor, vec sa okamžite vytrhla. Novovytvorená rana na jeho tele sa otvorila, ale nebola to hromadiaca sa krv a nástup novovzniknutej bolesti, čo spôsobilo, že sa Dracovi zamotala hlava. „Musíš počúvať, lebo to-toto je posledná vec, ktorú v živote po-počuješ, dobre?“ Leroy šomral ďalej a tváril sa odhodlane. Pritlačil koniec prútika mŕtvej sestry do Dracovho krku, a keď Malfoy zachrípnuto zafučal, Beevisova dlaň sa opäť stretla s jeho premočenou tvárou.

„Myslia si, že som šia-šialený, a-ale nepoznajú ťa tak ako ja a ja viem, čo-čo si zač!“ Dýchal, teraz už tak dokonale pomätený, že sa mu začali zalievať vlastné oči. Voľnou rukou sa chytil za vlasy a tvár sa mu skrútila čírym odhodlaním. „Ja som p-počul p-povesti, t-takisto, vieš. V tvojich žilách prúdi diabolská krv!“ Dychčal, ramená sa mu dvíhali a klesali, zúfalo sa snažil vysypať zo seba slová a všetko ukončiť. Napriek tomu sa zdalo, že nad sebou takmer stratil kontrolu. Každú chvíľu mu zacukalo v oku, pery sa mu zachveli. Niečo v ňom pôsobilo smutne a nahnevane. Jeho vlastnou hlavou vírilo očakávanie, potreba presvedčiť sa, že Draco Malfoy sa nedožije ďalšieho roka.

Draco Malfoy sa vrátil sa o niekoľko mesiacov späť, keď po prvý raz uvidel Leroya Beevisa. Bol to zadýchaný a spotený muž, nie o veľa starší ako Draco sám, a pokrytý modrinami. Na hlave mal strapaté vlasy a v očiach sa mu mihal strach z niečoho neviditeľného. Používal chrapľavý hlas, vysoký od hrôzy, a kráčal s pokriveným postojom, tvárou mu mykalo a oči mu blčali. Vtedy, keď sa Draco mohol hrdo vyhlásiť za Beevisov výrazný protiklad, by ho nikdy nenapadlo, že sa s Beevisom dostanú do takéhoto podobného bodu. A predsa sa mu zdalo takmer nemožné ignorovať to teraz, keď hľadel na Beevisa pred sebou. Obaja muži boli v kaši, obaja muži neboli nepochybne pri zmysloch; napokon, obaja muži boli na neurčito uväznení.

Proti tlaku Beevisovej dlane Malfoy nečujne zamrmlal a Beevisova tvár sa stiahla. „Čo?“ spýtal sa rozrušene a odtiahol sa. „Čo si povedal?“ A prekvapene stiahol ruku, hoci pre istotu zostal pokojný a podoprel svoj prútik medzi Dracovými uslzenými očami.

Malfoy sa nadýchol. Otriasol sa, bol zmätený a slabý, telo sa mu zviezlo k stene a bolo takmer nemožné sa pohnúť, pretože bolesť z nedostatku liekov si opäť našla jeho hlavu. „Nemyslím si, že si blázon,“ povedal Beevisovi a snažil sa zostať skutočne pokojný. „Môžem ti pomôcť...“

Leroy zaťal čeľusť. „Nepotrebujem tvoju pomoc,“ odvrkol a zovrel prútik tak pevne, až mu zbeleli kĺby. „Nechcem tvoju prekliatu pomoc.“ Priložil si ruku k hlave a nemilosrdne prižmúril oči na Malfoya, ktorý pri pohľade na jeho približujúce sa telo zmeravel. „Vieš, čo by mi pomohlo? Hm? Pretože jediné, čo by mi pomohlo, by bolo dožiť sa dňa bez tvojej existencie.“ Slová sa mu vyliali z úst podivne úprimným tónom. Akoby nemal v úmysle zraniť Malfoyove city, ale želal si, aby bol čo najúprimnejší. A Malfoy si to jasne všimol, dokonca pocítil strach z toho, akú má šancu dostať sa z tohto živý. A tak to skúsil znova, hoci si popravde nebol istý, či jeho prosby k niečomu budú.

„Prosím...“ zamrmlal, spotené vlasy prilepené na tvári, z predlaktia mu vytekala krv, ktorá mu zašpinila bielu uniformu.

Inštinktívne Beevisove telo stuhlo. Nahol sa dopredu a prirazil dlaň na Malfoyov nos, spolu s ním mu zapchal aj ústa. Malfoyovi sa zatočila hlava, keď mu prerušil prívod vzduchu. Uvidel hviezdičky, keď mu hlava narazila dozadu o stenu. Srdce sa mu rozbehlo rýchlejšie, keď sa spoza steny ozvali výkriky a búšenie pacienta z vedľajšej izby. „Počujem ťa! Počujem ťa! Počujem!“

„Aj ja ťa počujem,“ informoval Leroy Beevis Malfoya, hľadiac na chlapcovu zadychčanú hruď. „Počujem, ako ti bije srdce a už to nedokážem dlhšie zniesť.“ A Malfoy nemohol dýchať, nedokázal vidieť, nedokázal myslieť. Predtým bol taký hlúpy, keď si myslel, že v jeho kartách bolo niečo také ako šťastný koniec. A nenávidel sa za to; nedokázal ani nenávidieť Beevisa, šialenca, ktorý ho dusil a ktorý bol možno príliš šialený, aby si uvedomil, že Malfoy v skutočnosti nebol nebezpečný pre nikoho. Namiesto toho všetok odpor nasmeroval na seba. Oklamal sa, aby veril tomu, že dokáže byť spokojný a veselý. Oklamal sa, že dokáže byť s Hermionou a dostať sa z Hobbsa. Beevis bol len útočník, nástroj v žartíku sveta, ktorým bývala celá existencia Draca Malfoya.

A hoci Malfoy vedel, že skôr či neskôr každý musel zomrieť, nechcel sa zmieriť s tým, že toto je jeho čas.

Dracova tvár zmodrala a Leroy to postrehol. Videl obraz Voldemorta v rohu svojej izby, sledoval, ako sa mu smaragdovo zelený had tak ležérne odvaľuje z pliec. A hoci vedel, že ich objavenie sa bolo vyvolané novonadobudnutým stresom z blížiacej sa smrti, Malfoy si nemohol pomôcť, ale mal pocit, akoby sa mu svojím mlčaním len vysmievali. Hoci Temný pán nezašepkal ani slovo. Namiesto toho kostnatým prstom prešiel po hlave svojho miláčika a na jeho hnijúcej tvári zostal vážny výraz. Malfoy teda zatlačil oči a cítil, ako omdlieva. Oči sa mu prevrátili späť do hlavy a chvejúce sa viečka uľahčili cestu slzám, ktoré sa mu valili po tvári a miešali sa s Beevisovými zovretými prstami. Jeho telo sa prepadlo dopredu, a keď sa k nemu natiahli tiene, Malfoy mal pocit, že je vlastne po všetkom.

S telom nakloneným dopredu narazil čelom na Leroyovu kostnatú hruď. Chvíľu tam zostal visieť, zmietal sa striedavo v bezvedomí, hoci pocítil šok, keď mu Beevis položil ruku na chrbát. A potom cítil, rýchlym tempom, ako ho muž odvádza úplne preč od steny a postele. Beevis zaklial, ale jeho sykot „kurva!“ nebol ničím viac než šepotom v Dracovho blednúceho zraku. Cítil, ako sa dvíha, ako sa natláča tesne k Beevisovi, ako ho odvádza na druhý koniec miestnosti. Bola to krátka prechádzka, len pár krokov medzi posteľou a stenou, ale Beevis robil, čo mohol, aby Malfoya udržal pri vedomí. Iste, päste sa mu zovreli okolo pása a narýchlo potiahol za Dracové svetlé vlasy. Zasyčal: „Neopovažuj sa.“ S hlavou tak tesne pritlačenou k Beevisovej hrudi Malfoy spoznal, že jeho úzkosť narastá. Keď ho potom Beevis oprel chrbtom o stenu, šialenec sa pritiahol a udržal Draca na nohách len vďaka tomu, že ho tvrdo chytil za golier.

„Myslíš si,“ nadýchol sa a vyzeral ešte rozzúrenejší, „že ťa nechám tak ľahko zomrieť?“ Po pacientovom mokrom čele stekal pot. Oči mal červené od plaču, držanie tela pokleslé od predchádzajúceho vzlykania. „Nie; až keď ti Voldemort vyprchá zo žíl, nechám ťa zomrieť - úbohého a-a-a-samého.“ Potom gestom ukázal nadol na pôsobivú ranu na Dracovom bledom predlaktí. „Toto,“ dodal a prešiel prstami po jej otvorenej časti. Dracovo telo znovu ochablo, kolená sa mu podlomili bolesťou z toho, že sa ho dotkol. Zastonal, oči sa mu opäť zaleskli a trup skĺzol dopredu, hlavu pritlačil k Leroyovej hrudi, hoci muž vyzeral, že ho tá otvorená rana zaujíma až príliš, než aby si všímal Malfoyovo znepokojivé rozpoloženie. „Myslím, že toto je dobrý začiatok,“ usmial sa.

Spustil Draca späť na zem, ešte stále úplne fascinovaný znamením, a nechal chlapcovu hlavu klesnúť dopredu, pričom sa mu oči stále trblietali zábleskami. „Teraz už budeš v poriadku,“ povedal Beevis Dracovi a načiahol sa, aby mu uhladil vlasy dozadu a lepšie mu videl do očí, ale ruky sa mu príliš triasli. Beevis teda cúvol, namiesto toho si zobral prútik a umiestnil ho späť pod Dracov krk. „Čoskoro bude po všetkom a všetko bude zase v poriadku.“ Napriek sebavedomému tónu v Leroyho hlase mu oči stále viac a viac vystupovali. Pri každej vyslovenej vete sa mu zachveli pery. Zaváhal a potom sa opäť sklonil k rane a analyzoval krv, ktorá mu dostala na vlastné prsty. „Diabolská, Voldemortova krv...“ zahundral, „on-on si vy-vyberal svojich démonov.“ A potom, keď Dracovi skĺzli oči nahor, Beevis nervózne zasyčal: „ne-nepozeraj sa na mňa!“

Draco však pohľad neodvrátil. Vypadal omámene, ale jeho ústa sa sotva pohli, keď zúfalo naliehal: „Ja ja nie som dé-démon...“

Leroyova tvár sa opäť zdvihla. „Klamár!“ zasyčal a potom priložil prútik späť na Malfoyovu tvár. Vyslovil „Sectumsempra“ a miesto na blondiakovej tvári sa rozseklo. Behom okamžiku z novo vzniknutej rany vytryskla krv a Malfoyovi poklesla hruď, v hrdle mu zachrapčalo a zakňučalo, čo sa len miešalo so zvukmi obvyklého hluku Hobbsovho ústavu.

Malfoyove slzy, ktoré mu stekali po tvári, v otvorenej rane pálili a spôsobili bledosť v jeho tvári. Zdvihol roztrasené a nepokojné ruky v poslednom pokuse vytrhnúť prútik z Beevisovho zovretia, ale dočkal sa len netrpezlivého pohlavku; Beevis zrazil Dracove šmátrajúce ruky nadol a so zasyčaním sa pustil do vytvárania ďalšej rany na Dracovej hrudi. Tentoraz mu pritom roztrhol predný diel košele, keď prerezal Dracovu bledú hruď a zalial predok jeho bielej uniformy čerstvou červenou krvou. A Malfoy cítil, ako sa mu pohupuje hlava, ako sa prestáva sústrediť, bez prútika nemohol dokázať nič a vedel, že toto je ono.

„Prosím,“ skúsil napriek tomu naposledy, zásoby vzduchu mu voľne prúdili v pľúcach. „Prosím...“

„Prestaň hovoriť!“ zbesilo vykríkol Leroy. Tvár sa mu leskla potom, prehltol a znovu pritisol ruku k Malfoyovým ústam. ústam. Strhol mu predok uniformy, dostatočne hlboko, aby plne odhalil jazvu na chlapcovom krku. A vtedy stuhol. Zdalo sa, že ho čosi na tej masívnej jazve drží a udržuje jeho trasúce sa ruky na mieste, než sa vydesene ohliadol na Malfoya. „To-toto...“ vydýchol a uhladil si rozstrapatené vlasy, „to-toto... toto je...“ Prešiel prstom po povrchu a Draco zavrtel hlavou. Ale Leroy tým bol celkom uchvátený.

Vycítil príčinu Dracovej jazvy v jeho samotnom nitru. samotnom vnútri. Cítil, ako mu chrbte prebehol mráz, ako mu nedostatok vzduchu prakticky vysáva ten z jeho pľúc. Toto bolo on, tá príčina kliatby; Voldemortova krv sa dostala skrz cez túto ranu na Dracovom krku. Beevis sa však zarazil. Strach, ktorý pocítil, keď sa k nej priblížil, bol neovládateľný. Pripravil sa na to, na čin, o ktorom vedel, že sa musí stať. Pomaly vytiahol prútik a prehliadal trasenie, ktoré prenikalo do jeho vnútra.

„Sectumsempra.“ Kliatbu len vyslovil, jeho nervozita bola taká silná, že sa mu oči stále podlievali čerstvými slzami. Potiahol koniec prútika po dlhej krivke jazvy, ignoroval Malfoya, keď sa jeho telo triaslo a srdce mu búšilo. Jeho vzlyky narážali na Leroyove telo, z úst mu odkvapkávali sliny a z oči mu valili slzy. Bol v strašnom stave, ale Leroy sa sústredil len na jeho rany. Oči mal rozšírené, ústa pootvorené. Takmer cítil Voldemortov dych, keď sa rana znova otvorila. Vzlykol bez toho, že by to zamýšľal, prehol chrbát, aby sa mu podarilo dosiahnuť úplný koniec Malfoyovej jazvy. A presne v tej chvíli sa zapotácal dozadu, cúval od Draca ako krab, v jeho tvári sa zračila hrôza.

Chrapľavo dychčal a zdvihol sa na nohy, aby bol v pozícii, ktorá bola vyložene obranná. Natiahol prútik smerom k Dracovi, ktorý sa schúlil s rukami nad hlavou. „Toto sa už stalo...“ vravel Leroy nahlas. „Urobil som to... Dokážem to vycítiť. A teraz nie si nič iné ako démon bez cesty.“

Malfoy sa rozkašľal, hlava sa mu krútila. Cítil, ako ho znova zaplavuje príval všetkého, čo za tie roky strávených na manore videl. Rana bola otvorená a čerstvo krvácala, Draco videl záblesk svojho vlastného tela pred všetkými tými rokmi, keď ho vyzdvihol Pettigrew a nasmeroval do lesa, aby pochoval mŕtvych. Videl záblesk Grabba, ako sa k nemu blíži s lesklou kovovou lopatou, videl samého seba ako sa nepokojne rúti pšeničným poľom, ako jeho hlava naráža na povrch tvrdého a ostrého kameňa. Videl deň, keď dostal temné znamenie, znovu pocítil bolesť, keď videl spomienku na smrťožrútov, ktorí ho držali, aby mu do pokožky natrvalo vpísali tú lebku. Tak veľmi si to vtedy prial, chcel viac než čokoľvek iné byť jedným z nich. Samozrejme, že nakoniec chcel úplný opak; chcel Hermionu, šťastie a pokoj. Ale jediné čo teraz Draco Malfoy chcel, bolo, aby tá bolesť a utrpenie skončili. Zastonal, cítil, ako mu z tela vyteká, cítil teplo svojej vlastnej krvi, ako mu steká po trupe. Už to nedokázal dlhšie vydržať, už to nechcel vydržať.

„Prosím,“ vravel, schúlený do seba. Zdvihol hlavu, hmatol dopredu, aby sa plazil. „Pro-prosím, len to urob...“

Z tváre, krku a paže mu stekala krv. Vlasy mu padli do tváre, vypľul a dotkol sa studených dlaždíc na zemi. Leroy odskočil a vyzeral zmätene. „Drž sa odo mňa ďalej!“ vykríkol a dotkol sa prstami zadnej steny miestnosti. Zdvihol sestričkin prútik. „Nepribližuj sa!“

„Urob to!“ žobronil Draco a za pomoci steny sa zdvihol. „Prosím, len-len ma zabi.“ Už mal dosť. Mal dosť všetkého. Nikdy nebude mať Hermionu, nikdy nenájde pokoj. A bol taký sústredený na svoju smrť, že si nevšimol neprítomnosť Voldemorta v rohu bielej izby. Napriek tomu sa nepokojne striasol, keď so všetkou silou vyrazil dopredu, celé jeho telo sa triaslo a chrbát mal zhrbený utrpením. „Prosím, len ma za-zabi.“

Beevisov chrbát sa dotkol steny a jeho tvár sa skrivila do podoby číreho strachu. Dracovo trasúce telo však povolilo a on sa opäť zvalil na kolená, neschopný udržať sa vzpriamene. Beevisovo telo sa teda mierne uvoľnilo a jeho plecia si pohľade na Dracovu zraniteľnosť podvihli. „S-smrť,“ vykoktal zľahka, „príde, Draco Malfoy,“ a blondiak si namáhavo vzdychol.

So vzlykaním sa zovrel za brucho, vzhliadol od podlahy a prosba v jeho očiach sa nedala poprieť. „Tak nech sa tak stane,“ vykríkol slávnostne.

„Ako si želáš,“ odpovedal Leroy, vyzeral pripravene a nervózne zároveň. Zdvihol prútik, nasmeroval ho mimo Malfoyovej postavy a namieril ho do vzduchu tak, že špička mierila priamo na strop nad ním. „Pošlem ťa spiatky do pekla, kam patrí tak diabol, tak jeho démoni.“

V posledných niekoľkých sekundách, než z konca prútika v Beevesovej ruke vystrelil oheň, Draco Malfoy dokonca dúfal, že sfa kúzelnícky svet dokáže pozbierať, že jeho smrť možno skutočne spojí dokopy ich odhodlanie tešiť sa na niečo lepšieho. Ale zo všetkého najviac dúfal, že Hermiona Jean Grangerová, žena, ktorú miloval a ktorú bude milovať aj po smrti, prežije šťastný a dlhý život bez neho. Dúfal, že si uvedomí, že nič z toho – ani kúsoček – nebola jej vina.

On ju do toho uvrhol, on ju donútil trpieť. Ani Leroy Beevis, muž so zbraňou, za to nemohol. Toto všetko sa muselo stať, len sa to príliš dlho odkladalo. A tak plamene, ktoré vyšľahli z Beevisovho prútika, poskakovali po miestnosti a pohltili ju ohňom tak vášnivým, že sa prichytil k prikrývkam a behom okamžiku rozohrial chladnú atmosféru. „Zomrieš v pekle,“ vyhlásil Beeves a ustúpil k Malfoyovi, keď gestom ukázal na symbolické plamene okolo seba. „A-a-a po svojej smrti budeš žiť, aby si bol mučený v Pekle.“

A potom sa ten šialenec rozlúčil, zakopol o vlastné nohy, keď sa s prútikom v ruke vrhol k dverám a utekal chodbou blázinca, pričom ho na ceste von nasledoval prebytok ďalších plameňov. Na kolenách uprostred toho chaosu sa Draco Malfoy neodvážil pohnúť ani brvou – nedokázal by to, ani keby sa o to pokúsil. Vzdal to a toto... toto bolo ono.

A tak s pľúcami pomaly sa naplňujúcimi sadzami sledoval, ako sa svet rúca a vesmír sa lúči.

****

Hermiona Jean Grangerová bola po dlhej dobe konečne v kľude. Ležala na chrbte s rukami nad hlavou, oči mala mierne privretí a nohy vystreté. Dlhé vlasy sa jej rozkladali okolo hlavy ako koruna, zatiaľ čo nasávala jednoduchú vôňu krajiny. Už dlho ležala v tráve Dracovho úkrytu a čakala. Hoci s Dracom nehovorila od chvíle, kedy ho videla nadrogovaného v blázinci, bola si istá, že bude vedieť, kde sa s ňou má stretnúť. A Hermiona nedokázala poprieť ohromujúcu intenzitu, ktorá jej prenikla až do hrude. Podarilo sa jej to, podarilo sa to aj jemu. Za pár hodín ho o tom bude môcť konečne uistiť.

Starostlivo premýšľala o každej maličkosti, ktorá ju dostala do bodu, v ktorom sa nachádzala. Jej najgeniálnejším ťahom bolo nastrčenie tej vysielačky do čarodejníckeho sveta, i keď vtedy netušila, že práve Draco Malfoy bude tým čarodejníkom, ktorý na ňu narazí. Samozrejme by ten čin nevzala naspäť za nič na svete. Žila pre tú chybu, pre ten jediný chybný odhad v úsudku. Draco bol presne tým, koho potrebovala, aby tú vysielačku našiel a ani si to neuvedomovala. Bol to Draco a ona nemohla byť nadšenejšia.

Usmiala sa pri predstave, že sa práve teraz balí a je pripravený sa s ňou stretnúť. Napriek sebe mu pripravila malý darček. Pred ňou spočívala scéna malého pikniku; pripravila ju, keď dorazila na čistinku pri jazere, ktoré práve teraz začínalo zamŕzať. Do košíka dala sendviče a koláčiky, všetko kúzlom upravila tak, aby vyzeralo ako maličké vysielačky. Pozdĺž bieleho prestieradla, ktoré rozložila ako deku, rozhádzala sadu okvetných lístkov červených ruží a v duchu sa pri tom smiala s vedomím, že i Dracovi to bude skôr pripadať humorne lacné než romantické. Napriek tomu toto bolo na ňom to najskvelejšie, keď vysypala na prikrývku nadmieru červených ruží. Ona mohla byť sama sebou a on mohol byť sám sebou.

V blízkosti Draca Malfoya s nadšením zistila, že sa cíti tak uvoľnene ako nikdy v živote.

Naplánovala celé toto stretnutie, nachystala ruže tak, aby zodpovedali vchodu na čistinku, o ktorom si bola istá, že použije.

Na kôpku položila nové oblečenie, ktoré pre neho vybrala v Rokville a na vrch položila pár korčúľ. Trénovala od chvíle, čo ju pred mesiacmi videl ako sa príšerne pokúša korčuľovať. Hermiona sa so zatvorenými očami pousmiala a vychutnávala si predstavu, ako Dracovi vmetie do tváre novozískané zručnosti, až bude kĺzať po ľade.

Možno by ho tentokrát ona mohla naučiť ako sa to robí.

Samozrejme, stala sa obeťou snahy pekne sa obliecť. V duchu si nadávala, keď stála pred skriňou a premýšľala, či sa má obliecť do chladného počasia alebo si má vziať niečo zvodnejšieho. V tej chvíli sama seba neznášala a preklínala svoju hlúposť. Hermiona nikdy nepatrila k tým, ktorí by si lámali hlavu nad tým, čo si oblečú, ale toto bola výnimočná príležitosť a ona to vedela. Preto zatajila dych a privrela oči, keď siahla po bielych šatoch. Krátke a krajkové šaty obopínali štíhly pás hodvábnou mašľou. Celé šaty boli z krajky, i keď jej pokožku skromne zakrývala tenká biela látka, ktorá jemne priliehala k jej krivkám. Uznávala, že vyzerala fantasticky, pripadala si krásna, keď stála pred zrkadlom v spálni a analyzovala sa. A keď vyšla zo dverí s piknikovým košom v ruke, cítila závrat z toho ohromujúceho pocitu motýľov v žalúdku.

Tam, kde práve odpočívala, svoje rozhodnutie ľutovala. Vonku mrzlo a Draco si dával s balením na čas. Stále so zavretými očami premýšľala o tom, ako dlho ležala na tráve v nádejí, že sa tam pomedzi kríkmi ukáže. Odhadovala, že sú to dve hodiny, dve hodiny od chvíle, čo si ľahla. Bála sa, že koláčiky vychladnú. Fľaša vína, ktorú neochotne priniesla so sebou, volala po tom, aby ju sebecky vypila a nepočkala na Malfoya. Slávnostne sa dotkla dvoch pohárov, ktoré im už naliala. Svojej sa nedotkla od chvíle, čo sa tam ukázala a sľúbila si, že to neurobí, kým jej nebude dopriata jeho spoločnosť.

Toto nebolo v poriadku; Dracove prepustenie nemalo trvať tak dlho. Možno, pomyslela si Hermiona, sa vrátil domov. Nie, bola si istá – hoci sa blondiakom dopredu nedohovorila, bola si istá, že ju tam vyhľadá. Napriek tomu sa zdalo, že má v žalúdku divný pocit. Niečo nebolo v poriadku... už nie.

Vzduch okolo nej, ktorý bol predtým taký svieži, tak plný čerstvej arómy a divokej vône, sa zmenil. Všimla si toho až teraz. Miesto čerstvého vzduchu Hermiona cítila popol, cítila drevené uhlie. Niečo horelo a Hermionine hnedé oči sa okamžite otvorili.

Potom to uvidela; obloha nad ňou bola oranžová, víriaca čiernymi mrakmi, pražiaca teplom a panikou. Cítila sa takmer bezmocná, pretože tam ležala v hlúpych bielych šatách, chrbtom pritisnutá k deke pod sebou.

Zahľadela sa do diaľky, očami sledovala ten dym. Poznala tú cestu, poznala to malé svetlo v diaľke i budovu, z ktorej vychádzalo. Bola to tá istá budova, na ktorú túžobne zízala od chvíle, čo do nej zavreli Draca Malfoya – bol to Hobbs. Oheň vychádzal z Hobbsa.

16814