Preklady fanfiction Harryho Pottera

Záchranári v núdzi

„Čo teraz urobíme?“ vykríkol Albus pri pohľade na veľkého zeleného hada.

„Ja... ja neviem,“ priznal Scorpius. „Otec sa nezmienil o tom, čo máme robiť, keď otvoríme tajnú chodbu.“

Albus sa stále zúfalo snažil odohnať hady, ktoré sa plazili k jeho teniskám. Scorpius sa pozeral späť na uzavretý vchod. „Predpokladám, že budeme musieť cez tie hady prejsť,“ priznal nešťastne.

„Ale oni sú všade! Nemôžem urobiť ani krok bez toho, aby som na ne nenarazil!“

„Musí existovať spôsob, ako sa cez ne dostať... Ehm, Albus? Myslím, že ten prsteň na mňa syčí!“

Starý prsteň začal žiariť a strieborný had sa odvinul zo Scorpiusovej ruky. Zväčšoval sa, smaragdové oči mu blikali, krútil sa mu po zápästí a nakoniec spadol na podlahu kobky, potom sa začal pred chlapcami plaziť a celý čas syčal. More hadov sa okamžite rozostúpilo pred žiariacou striebornou zmijou.

„Rýchlo! Poďme za ňou!“ zvolal Scorpius.

Albus sa za ňou vydal tmavým tunelom a snažil sa nevšímať si hromady hadov po oboch stranách. „Musí im to niečo hovoriť v parselčine!“

„Nevieš čo?“ spýtal sa Scorpius.

„Snáď niečo o tom, aby nás nepohrýzli a nedotýkali sa nás.“

„To by bolo dosť užitočné.“

„Prečo to museli byť hady?“ zakňučal Albus.

„Asi preto, že had je Slizolinov symbol a toto je jeho únikový tunel,“ odpovedal Scorpius trochu roztržito.

„Nemám rád hady,“ zastonal Albus.

„No aspoň to nebol únikový tunel Chrabromila. Viem, že ja mám radšej kopu hadov ako levy.“ Scorpiusovi hady nikdy veľmi nevadili.

„Bol by som radšej, keby to bol geniálny nápad Bifľomorovej a okolo našich nôh by pobehovala len banda chlpatých jazvecov.“

„Nie som si istý, či sú jazvece oveľa priateľskejšie ako levy,“ podotkol Scorpius.

„Stále by to však bolo lepšie ako prechádzať tunelom, ktorý je pravdepodobne strašidelnejší ako Tajomná komnata!“

„Aha, presne tak! To sa spomínalo v knihe Dejiny Rokfortu,“ odpovedal Scorpius dychtivo.

„Boli v nej moja mama a otec,“ odpovedal Albus a záblesk hrdosti zatienil jeho nervozitu.

„Naozaj?“ spýtal sa Scorpius, očividne ho to zaujímalo.

„Áno, ešte v prvom ročníku mamu uniesli a zavliekli ju tam, tak ju otec so strýkom Ronom išli zachrániť...“

„A tvoja teta Hermiona tam nešla tiež?“ Scorpius si všimol, že vo väčšine príbehov, ktoré počul o pánovi Potterovi, boli zapletení aj Rosiini rodičia.

„Nemohla, bola znehybnená.“

„Ona sa tak bojí hadov?“ spýtal sa Scorpius. Ťažko sa mu verilo, že taká oslavovaná vojnová hrdinka sa bojí niečoho takého neškodného.

„Nie,“ odfrkol si Albus. „Nebola znehybnená zo strachu, bola znehybnená ako z tej kliatby, pretože videla baziliškov odraz v zrkadle.“ Vzdychol si. „Je to dlhý príbeh.“

Scorpius sa usmial. „Myslím, že mám pár minút k dobru.“

Kým Albus dokončil rozprávanie o dobrodružstve svojich rodičov, blížili sa ku koncu tunela. Na ich prekvapenie sa ocitli hneď za múrmi školy. Albus sa otočil práve včas, aby videl, ako sa tunel znovu uzatvára, dokonale skrytý, kým ho opäť nebude treba. Medzitým sa Scorpius zohol, aby zdvihol starodávny prsteň; keď natiahol ruku, strieborný had sa mu stočil okolo ruky a začal sa zmršťovať, napokon sa mu ovinul okolo prsta, kde opäť stuhol.

„Nikdy som si nemyslel, že budem vonku taký šťastný!“ vyhlásil Albus. „Myslím, že toto je cesta do Smithovho sídla!“

„Si si istý?“

Albus kriticky skúmal ich okolie. „No, slnko zapadá práve tamto, takže ak je les na tej strane... Rokville je tadiaľto a Smithovci tiež.“

Obaja chlapci sa ponáhľali smerom, ktorý im Albus ukázal, a nevšimli si pár žiariacich očí, ktoré ich sledovali.

*

Neville Longbottom pozorne študoval svoju kópiu mapy Záškodníkov, kávu na stole nechal nedotknutú. Pozrel sa všade, kde sa dalo, a zdalo sa, že ani Albus Potter, ani Scorpius Malfoy sa v hrade nenachádzajú. Žeby objavili tajnú chodbu, ktorú záškodníci nikdy nenašli? Zdalo sa to nepravdepodobné. Pripúšťal ale, že Harrymu a Ronovi sa podarilo objaviť Tajomnú komnatu, keď boli ešte len v druhom ročníku. Napriek tomu, ak títo dvaja chlapci len skúmali školu, prečo so sebou nevzali Freda a Jamesa?

Zdalo sa, že Fred a James sú momentálne zaneprázdnení na vrchole schodiska do Veľkej siene. Súdiac podľa energického pohybu bodiek ich teraz s maximálnym nasadením prenasledovali pán Seward a profesor Macmillan. Neville si pri tom pohľade nemohol nevzdychnúť. Odhadoval, že má približne desať minút, kým sa záškodníci dostanú do jeho kancelárie. Naozaj sa nechcel dnes večer stretnúť s Macmillanom. Aj rokovať s pánom Sewardom bolo pomerne náročné; ten človek odviedol vynikajúcu prácu, keď nahradil Filcha po jeho odchode do dôchodku.

Neville naďalej prehľadával mapu a hľadal akékoľvek stopy po Albusovi alebo Scorpiusovi; začínal mať z ich zdanlivej neprítomnosti zlý pocit. Keď uvidel bodky Freda a Jamesa, ako ich bodky jeho kolegov sprevádzajú k jeho kancelárii, rýchlo schoval otrhaný kus pergamenu do zásuvky písacieho stola a vytiahol hromadu úloh pre štvrtý ročník, ktoré potrebovali oznámkovať.

Prudké zabúchanie na dvere naznačilo, že prišli jeho hostia. Neville si znova vzdychol, kým odpovedal: „Poďte ďalej!“

Už mu dochádzali nápady na kreatívne tresty pre týchto dvoch chlapcov, a to boli len v druhom ročníku. Profesor Macmillan držal krútiaceho sa Jamesa Pottera za ucho, zatiaľ čo pán Seward železne zvieral ľavú ruku Freda Weasleyho. Zo všetkých štyroch sa niesla charakteristická vôňa hnojových bômb.

„Profesor Macmillan, pán Seward, chlapci, čomu vďačím za toto potešenie?“ spýtal sa Neville tým najpríjemnejším tónom, akého bol schopný, a zároveň každému z nich stroho prikývol.

„Keďže títo výtržníci sú vo vašej fakulte, myslel som si, že práve vy by ste mali dohliadať na ich trest,“ odsekol Macmillan.

Nevillovo obočie sa mierne zdvihlo. „Iste, profesor. A teraz, za čo ich trestáte?“

Pán Seward mierne vypúlil oči. „To ste tupý? Necítite ten smrad?!“

Neville sa snažil neprevrátiť oči. „Áno, pán Seward, bohužiaľ, cítim ho. Ja som sa však len snažil zistiť, či pána Pottera a pána Weasleyho len prichytili pri hádzaní hnojových bômb, alebo sa im podarilo ešte viac rozšíriť zoznam incidentov, o ktorých budem písať ich rodičom.“ Tu sa Neville zo všetkých síl snažil obom chlapcom venovať prísny pohľad.

Pán Seward sa nepríjemne posunul. „Ehm, nie. Boli to len hnojové bomby, ehm, profesor Longbottom.“

„Už ste zobrali body?“ spýtal sa nenútene Neville.

„Dvadsať,“ odpovedal Macmillan. Na zdvorilé prikývnutie profesora Longbottoma dodal: „Každý.“

„Myslel som si, že by to malo byť dvadsaťpäť, ale keďže si myslíte, že dvadsať stačí, určite sa nebudem hádať,“ odvetil Neville.

Macmillan nedokázal zamaskovať kyslý výraz v tvári. „No a čo urobíte s ich trestom?“

„Ešte som sa nerozhodol, ale určite niečo vymyslím,“ odpovedal Neville veselšie.

„Očakávam, že budú riadne potrestaní,“ dodal majster elixírov s povýšenosťou.

„Ak sa obávate, že budem priveľmi zhovievavý, rozhodne im pokojne prideľte trest sám,“ navrhol Neville s chabou nádejou, že bude ušetrený snahy niečo predsa len vymyslieť.

„Už tak  dozerám na dosť trestov vašich nedisciplinovaných študentov,“ odsekol profesor Macmillan. „Ak nedokážete poriadne zvládnuť disciplínu vo vlastnej fakulte...“

„Ktorých študentov?“ prerušil ho Neville.

„Malfoya a Pottera; dnes na hodinách stále vyrušovali; meškali, odvrávali, boli neúctiví...“

„Čo majú robiť po škole?“ spýtal sa profesor Longbottom. Bol si celkom istý, že už skontroloval všetky normálne miestnosti na tresty, či tam tí dvaja chýbajúci chlapci nie sú.

„Triedenie červoplazov.“

„Kde?“ Macmillan určite nebol taký idiot, aby poslal chlapcov Pottera a Malfoya do lesa. Ani Ernie nemohol byť taký tupý.

„V triede elixírov, kde inde?“ spýtal sa teraz už poriadne zmätený majster elixírov.

Neville otázku zamietol mávnutím ruky. „Kedy si ich naposledy kontroloval?“

Profesor Macmillan sa tváril mierne nesvoj. „No, bola to veľká vaňa červoplazov... Predpokladám, že je to už pár hodín, čo som ich opustil.“

„Albus a Scorpius sa mali dostaviť o šiestej,“ podotkol Fred dobrovoľne.

„Za ich úplne nezaslúžené a nespravodlivé zadržanie,“ dodal James a stále sa díval na svojho väzniteľa.

„Nemusím ospravedlňovať svoje rozhodnutia študentovi druhého ročníka, najmä nie tomu, ktorý takmer prepadol z môjho predmetu a práve porušil školský poriadok,“ odsekol profesor Macmillan.

„Na to zabudnite, videl niekto za posledné tri hodiny Albusa alebo Scorpiusa?“ spýtal sa Neville naliehavo.

„No, nie, ale v učebni elixírov sú v úplnom bezpečí.“

„Len ak tam naozaj ešte sú,“ namietol Neville, ktorý si bol takmer istý, že nie sú.

„Samozrejme, že sú,“ odpovedal profesor Macmillan. „Nemohli sa len tak zatúlať, urobil som opatrenie a zamkol som ich.“

„Čože si?!“ dožadoval sa profesor Longbottom.

*

Medzitým sa Scorpius a Albus blížili k domu Smithovcov. Chlapci museli predrať cez nízky živý plot, aby sa dostali na pozemok, čo však po ich dobrodružstve v Slizolinovom tuneli nebolo príliš ťažké. Slnko už zapadlo a vyšiel takmer úplný mesiac, ktorý osvetľoval elegantné biele stĺpy sídla. Niekoľko okien žiarilo jemným svetlom, ktoré kontrastovalo s tmavým brečtanom, ktorý rástol okolo nich.

„Ako sa dostaneme dovnútra?“ zašepkal Scorpius, ktorý sa stále predieral cez krovie.

„Možno cez okno?“ navrhol Albus.

Scorpius ukázal na jedno z najvyšších okien, zároveň jedno z mála, v ktorom svietilo svetlo. „Stavím sa, že práve tam majú Rosie.“

„Prečo?“

Scorpius pokrčil plecami. „Neviem. Nechodí to tak v tých príbehoch? Vždy je to buď najvyššia miestnosť v najvyššej časti miesta, alebo najhlbší tmavý kúsok na dne pivnice.“

„Nuž, tunelov mám na celý život dosť, skúsme teda horné okno. Aj keby v tej miestnosti nebola, stále budeme vnútri. Okrem toho si myslím, že dokážem vyliezť na ten strom vedľa.“

„Škoda, že tu nemám svoju metlu, bolo by to oveľa jednoduchšie,“ vzdychol si Scorpius a natiahol krk, keď sa pozrel do konárov mohutného duba.

„Dáš mi podporu?“ spýtal sa Albus a pretrel si ruky.

„Jasné.“ Scorpius si vložil prútik do vrecka a potom zovrel ruky. Albus na ne položil pravú nohu a chytil sa za najnižší konár, potom zvraštil obočie.

„Čo je to?“ Scorpius sa spýtal.

„To, čo si povedal o svojej metle,“ začal Albus.

„Nuž, na tom nezáleží, veď som si ju ani nesmel vziať na Rokfort,“ podotkol Scorpius.

„Nie, o tom, že by to bolo jednoduchšie. Nemyslíš si, že malo byť ťažšie dostať sa sem? Ako napríklad, nemal by byť areál strážený alebo by tu mali byť zaklínadlá alebo tak niečo?“

Skôr než Scorpius stihol odpovedať, ozval sa za nimi hlboký známy hlas: „V skutočnosti tu sú.“

Scorpius mal prútik stále vo vrecku a Albus visel na strome. Z tieňa vystúpili dvaja muži v plášťoch s kapucňami. Scorpius ani nestihol zakričať, kým ho zasiahol prúd červeného svetla.