Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 7

Nevinne ako malý chlapec

Hermiona nemohla uveriť tomu, čo sa stalo.

Pravdu povediac, už na to nechcela myslieť, ale príliš sa bála, že keď myslieť prestane, potom možno začne cítiť...

Vedela, že cítiť je príliš nebezpečné.

Naučila sa to tvrdým spôsobom.

Včera večer takmer o svoje srdce zase prišla. Bolo dobré, že vôbec mala vôľu od neho odísť.

Nikdy by nedovolila, aby sa to niekto dozvedel, ale Draco Malfoy bol... návykový.

Všetko v ňom bolo príliš návykové.

Stále cítila tú spaľujúcu vášeň, ktorú v nej tak bezostyšne vyvolal v okamihu, keď sa pobozkali.

Nemohla uveriť, že to bolo také opojné, že ju pocit jeho pier neopúšťal ani doteraz.

A za to ho nenávidela.

Nenávidela ho za to, že to, čím bol fyzicky, bolo v protiklade s tým, čím bol vo vnútri.

Už predtým začula jeho zámery a nenávidela sa za to, že vôbec spochybnila svoj úsudok v čase, keď sa znova pozrela do tých intenzívnych očí.

Keby Pansy nezastavila tú chvíľu a nedala jej najavo, že má pred sebou lámača sŕdc Draca Malfoya, takmer by podľahla.

To sa však už nikdy nebude opakovať.

Ona to už nikdy znova nedopustí.

Stretnúť a spoznať Draca Malfoya bolo azda to najnešťastnejšie, čo ju v živote stretlo.

Nie, nepreháňala.

Draco Malfoy jej zničil život, a to bez toho, aby si to všimol a aby o tom vôbec vedel.

Táto skutočnosť ju, samozrejme, bolela najviac.

Bolo to také nespravodlivé.

Keby nespoznala Draca Malfoya, mohla byť práve teraz šťastná. Mohla žiť s mužom, ktorý ju oddane miloval.

S Oliverom boli spolu už takmer tri roky.

Zoznámili sa v jeden rušný deň v Brlohu. Pani Weasleyová trvala na tom, aby sa stretli a oslávili víťazstvo Kudleyovcov pri zisku Ligového pohára. Pre rodinu to bolo veľmi dôležité, najmä pre Rona, ktorý bol súčasťou tímu, a pretože Kudleyovské kanóny z britsko-írskej ligy nikdy nevyhrali pohár za toľké roky.

Spolu s Ginny vtedy práve rozbiehali svoju malú odevnú značku v Paríži, ale pani Weasleyová trvala na tom, aby mali voľný víkend a zostali na stretnutí v Brlohu.

Spomenula si, že bola v sade za záhradou. Sedela na malej lavičke, ktorú si vyčarovala, a snažila sa pokojne čítať knihu. Sad bol obklopený stromami a nachádzal sa vo vnútornom priestore výbehu, takže to bolo najlepšie miesto, kde mohla byť sama. Bola vďačná, že sa zhromaždenie konalo na prednom dvore.

Všade bolo príliš hlučno.

Bolo tu priveľa hostí, keďže prišli aj hráči metlobalu z Kudleyovských kanónov a ich rodiny a priatelia. Všetci boli príliš nadšení a v dobrej nálade, keď stále dokola povzbudzovali tím. Muži dokola rozoberali pohyby a techniky hráčov. Niektoré ženy sa zišli, aby sa porozprávali a pomohli pri umývaní riadu v kuchyni. Bolo tam aj veľa detí, ktoré sa roztrúsili a hrali sa medzi domom a na dvore.

Rona obskakovali hostia a príbuzní, zatiaľ čo Ginny s Harrym neboli k nájdeniu, takže zostala sama. Hermiona ich, samozrejme, chápala. Nikdy to nemali uzavreté a tak dlho sa nevideli. Ginny Hermione povedala, že sa plánuje s Harrym porozprávať, aby všetko dobre skončilo.

Vtedy to vlastne bolo prvýkrát, čo sa skutočne rozprávala s Oliverom Woodom, kapitánom Kudleyovských kanónov a ich najcennejším hráčom. Hermiona vedela, že odkedy opustil metlobalový tím Magochester United a prestúpil do Kanónov, morálka tímu sa skutočne oživila.

Magochester United bol známy tým, že dvadsaťdva krát vyhral Britsko-írsky pohár a dvakrát Európsky pohár, ale hovorilo sa, že Oliver Wood ho opustil kvôli jeho nekalým technikám.

Hermiona si ho, samozrejme, pamätala aj z Rokfortu. Keď bola v prvom ročníku, bola doňho trošku zaľúbená. Bol od nej o tri roky starší a ako každé malé dievča k nemu vzhliadala, pretože bol kapitánom chrabromilského tímu v metlobale a bol aj dosť pekný.

Ako u každého iného dievčaťa to však bola len obyčajná zamilovanosť.

Nečakala, že on bude tak oveľa viac než to...

„Vo vnútri je príliš hlučno, však?“

Hermiona zdvihla zrak od knihy, ktorú čítala, a uvidela Olivera Wooda, ako drží svoju najmodernejšiu metlu. Mohla povedať, že má veľmi jemné oči a všetko v ňom pôsobilo veľmi pokojne a vyrovnane. Zdalo sa jej to dosť nepravdepodobné vzhľadom na to, že pracoval vo veľmi hlučnej a vždy rozjarenej atmosfére.

„Áno, bol tam dosť veľký chaos. Ako to vlastne všetko znášaš?“ Nemohla si pomôcť, aby sa nespýtala.

„Lietaním,“ pokrčil plecami a potom sa usmial, keď si všimol Hermionin zmätený a zvedavý pohľad.

„Vždy som miloval lietanie. To je hlavný dôvod, prečo som sa vôbec prihlásil na metlobal. Niektorí ľudia ma vnímajú ako veľmi súťaživého, a je to pravda, ale víťazstvo pre mňa nie je všetko. Ja len naozaj chcem lietať. To je dôvod, prečo znášam celý ten zmätený svet médií a všetkého,“ vysvetlil.

„Takže si sem prišiel zalietať a na chvíľu od všetkého utiecť, chápem,“ usmiala sa naňho Hermiona.

„Áno, prišiel, ale myslím, že som si to práve rozmyslel,“ odpovedal a rozžiaril sa, keď si sadol vedľa nej.

Začiatok ich príbehu bol vlastne veľmi klasický a obyčajný.

Začali len s krátkym rozhovorom a stali sa z nich známi. Potom ju však Oliver začal navštevovať v Paríži, kedykoľvek na to mal čas. Bolo mu s ňou veľmi príjemne. Bavil ju aj v mnohých ohľadoch, ale jedna vec, ktorou sa líšil od všetkých jej nápadníkov, bola, že nebol dotieravý. Tiež nikdy nerobil všetky tie klišé a ľahké veci, ktoré robili niektorí jej nápadníci, ako napríklad to, že by jej dával množstvo materiálnych vecí, na výbere ktorých si ani nedal záležať.

Najlepšie však bolo, že sa z nich stali dobrí priatelia ešte predtým, ako sa jej začal dvoriť, a to si naozaj vážila.

V skutočnosti bol dokonalý. Bol to presne ten chlap, ktorého hľadala.

Napriek tomu však nedokázala zastaviť pocit viny, ktorý cítila.

Toto bola ďalšia chyba.

A predsa to tentoraz bola ona, kto všetko pokazil.

Práve deň, keď ho akceptovala, bol začiatkom jej omylu. Vlastne ani nevedela, čo ju to napadlo, ale v to popoludnie, keď sa viezol na metle, vyzeral veľmi podmanivo. Zrazu sa pristihla, že sa podvedome usmieva, keď ho sledovala, ako plachtí nad vetrom...

Bol jedináčik.

Rád čítal. V jeho očiach sa vždy zračila zvedavosť a intenzita, kedykoľvek niečo študoval.

Rád debatoval a diskutoval s ňou o mnohých veciach a rád ich diskusie aj vyhrával.

Rád hádzal malé ploché kamienky na rybník za jej domom vždy, keď ju navštívil.

Boli veľmi vzácne chvíle, keď voči nej prejavil aj svoju zraniteľnosť. Zakaždým sa pristihla, že ho utešuje, keď jeho posledná hra nedopadla tak, ako mala.

Miloval lietanie...

Miloval lietanie, akoby nebolo zajtrajška.

Bol tam hore tak šťastný, že v nej vyvolal pocit, že zrazu chce tiež tak lietať.

Keď bol s vetrom, bol jednoducho príliš dokonalý..

Pripomenul jej istého chlapca...

Celé roky sa snažila túto myšlienku vymazať, ale nikdy nemohla utiecť pred tým, že jej pripomínal jej prvú lásku.

Bolo to vlastne opovrhnutia hodné, takmer hlúpe.

A predsa sa hovorí, že na prvú lásku sa nedá len tak ľahko zabudnúť, však?

Odmietla akceptovať to, že ju Oliver miluje, ale nikdy sa neakceptovala.

Mala si to priznať od začiatku, ale bola príliš zaujatá svojím nedosiahnuteľným snom a sebectvom.

Bola sebecká, to áno, ale bola predsa len dievča. Tak veľmi chcela byť milovaná.

Keď ju prvýkrát požiadal o ruku, prenajal si na to celú reštauráciu. Bolo to príliš ideálne, naozaj. Celé to miesto bolo smiešne romantické. Vystihol všetko, o čom kedy snívala. Jeho oči boli plné vzrušenia, keď ju žiadal o ruku.

Vedela, že by bolo hlúpe povedať nie.

V duchu vedela, že by mala povedať áno.

Toto bol chlap, ktorý ju skutočne miloval.

Toto bol muž, ktorý jej stále dookola opakoval, že ju miluje a že je krásna zvnútra i zvonku.

No v momente, keď cítila, ako jej prsteň navlieka na prst, myslela len na muža, ktorý jej stále opakoval, že ju nenávidí a že je... škaredá.

Nebol v tom žiadny rozumný dôvod.

Domnievala sa, že sa očividne pomiatla.

Ešte väčšiu vinu v nej vyvolal Oliverov pohľad plný smútku a sklamania, no ešte horšie bolo, že sa vôbec nenahneval. Len sa usmial a povedal jej, že počká a že možno je to jeho chyba, keď predpokladal, že je pripravená.

Obviňoval seba, a nie ju.

Chcelo sa jej hneď na to rozplakať.

Druhýkrát to bol ten istý príbeh.

Pri treťom však Oliver len prikývol a takmer odišiel; až kým sa nezastavil v chôdzi, zrazu ju prinútil sadnúť si a pozrel jej do očí.

Položil jej tú najjednoduchšiu otázku, akú mohol položiť, keby bolo všetko inak.

Spýtal sa jej, či ho naozaj miluje.

Za normálnych okolností by mu Hermiona povedala, že áno. Obaja si vždy hlasno hovorili, ako veľmi sa milujú. Dokonca mu to hovorila každý deň. No práve v tej chvíli, keď sa zdalo, že jeho oči rozbíjajú každú bariéru k jej duši, nedokázala povedať nič.

Pravda sa jej zrazu vryla priamo do srdca. Bolo to bolestivé a zaplavil ju pocit viny. Práve v tej chvíli si vlastne celú vec uvedomila.

Všetko jej docvaklo.

Bola jej položená otázka, ale zároveň jej bola daná aj odpoveď.

„Nie...“

Hermiona sa napila frappuccina, kým si masírovala spánok, aby sa pokúsila zmierniť nepríjemné pocity, ktoré pociťovala.

Skutočne chcela od tohto všetkého utiecť, ale zdalo sa, že všetko, čomu sa roky vyhýbala, sa k nej opäť vrátilo.

Vedela, že by mala prestať so všetkými tými nezmyslami a úzkosťou, ktorú pociťuje.

Teraz by už mala byť šťastná.

Prežívala skvelý týždeň. Mala by si to pamätať.

Po tej chvíľke s Dracom Malfoyom šla za Ginny a Seamusom a tvárila sa, akoby sa nič nestalo.

To, čo sa stalo potom, však bolo neuveriteľné.

Ukázalo sa, že Ginny sa práve rozprávala s Narcissou a tá skutočne súhlasila, že podporí ich odevnú značku tým, že investuje do jedného z projektov ich najnovšej pobočky.

Hermiona takmer vypískla od vzrušenia a prekvapenia. Narcissine slová mohli naštartovať investorov, ale to, že je sama investorom, bolo jednoducho nad ich očakávania.

Po skončení rozhovoru sa museli ospravedlniť a na malej terase hneď vedľa sály pišťali a poskakovali ako malé dievčatká.

Hermiona na chvíľu skutočne zabudla, čo sa medzi ňou a Dracom stalo.

Kašlať na jej syna.

Bola príliš šťastná, aby vôbec strácala čas premýšľaním o ňom. Chcela len poskakovať od priveľkého šťastia kvôli Narcisse.

Mohla by dokonca prisahať, že by pre ňu urobila čokoľvek.

„A tiež sme pozvané na návštevu ich letného sídla vo Viedni! No nie je to úžasné?“ Ginny šťastne nadskakovala, ale neskôr sa zamračila, keď jej kamarátka zastavila.

„Prečo?“ spýtala sa nedôverčivo Hermiona.

„Nuž, Narcissa povedala, že je to ich najnovšie pripravený letný dom, hlavne na ubytovanie ich priateľov a niektorých investorov. Keďže s ňou vlastne dosť spolupracujeme... (Ginny musela na chvíľu prestať hovoriť a znova zapišťala) - povedala, že bude najlepšie, ak si ho ako prvé prezrieme a potom jej povieme svoj verdikt. Dá sa tomu vôbec uveriť? Môžeme si sami užiť letný dom vo Viedni a ešte ho aj posúdiť! Ak je to sen, nechcem sa zobudiť!“ Ginny vzrušene vykríkla na svoju najlepšiu kamarátku.

„Takže chceš povedať, že tam okrem nás nikto nebude?“ spýtala sa Hermiona; v jej tvári sa práve objavilo nové svetlo a vzrušenie.

„Áno! Áno! Áno!“ zapišťala Ginny, teraz už opäť skákala a stískala Hermione ruky.

Obe potom hravo poskočili a objali sa ako malé dievčatká, ktoré dostali svoju prvú bábiku Barbie, a vôbec si neuvedomovali, že na ne hľadia túlavé sivé oči...

****

„Čo sa deje, drahý?“ spýtala sa Narcissa, keď sa na syna zvedavo zadívala. Raňajkovali na malom nádvorí pri jazere.

Odkedy sa skončila vojna, masívnu a luxusnú jedáleň v sídle počas jedla nikdy nepoužívali. Využívala sa len vtedy, keď boli pozvaní oficiálni hostia a investori.

Počas bežných dní Narcissa a Draco vždy radi jedli mimo sídla, najmä na ich malom nádvorí, na ktorom bolo dokonale vidieť nádherné jazero a záhrady. Vďaka tomu sa mohli medzi sebou voľne rozprávať a nemuseli sa nakláňať dopredu, len aby sa počuli, pretože ich oddeľoval obrovský jedálenský stôl. Theo sa k nim dokonca raz za čas pridal. Pre Malfoyovcov to bolo dokonalé.

Narcissa to tak mala rada. Vďaka tomu sa cítila bližšie k synovi a mohla si tak vynahradiť roky, v ktorých ho brala ako samozrejmosť.

„Há?“ zamrmlal Draco, očividne príliš stratený vo svojich myšlienkach.

„Nič si nezjedol, miláčik, a hráš sa s jedlom,“ upozornila ho Narcissa znepokojene, keď sa zadívala na Dracov tanier. Jeho údená slanina, hríby a grilovaná paradajka vyzerali hrozne, keď do nich nevraživo pichal vidličkou.

„Som len - no, trochu vystresovaný, mami. Myslím, že potrebujem dovolenku.“ Draco si dramaticky vzdychol, keď sa zvalil do kresla a pre väčší efekt si odhrnul vlasy dozadu.

„Tak si ju vezmi. Vieš, že ťa naozaj nenútim pracovať, Draco. Ani nemusíš, vieš. Bola to tvoja voľba.“ Narcissa pokrčila plecami a jedla teplé vafle.

Draco sa potmehúdsky usmial.

Ach, áno.

Po tomto bozku mu už nikto nebude stáť v ceste.

Celú noc musel trpieť len tým, že na ňu myslel. Svoje potreby už nemohol uspokojiť ani od žiadneho iného dievčaťa. Chcel len jedno dievča.

Chcel Hermionu Grangerovú.

Čo Draco Malfoy chce, to Draco Malfoy dostane.

Bolo to pravidlo, ktoré sa nikdy nemohlo porušiť.

„Bude náš nový letný dom vo Viedni v pohode?“ spýtal sa matky nevinne, akoby bol malý chlapec.

A áno, maminmu malému chlapcovi nikto nikdy nemohol povedať nie...