Preklady fanfiction Harryho Pottera

Priateľstvá 1. časť

Harry vtrhol do učebne Obrany proti temnej mágii niekoľko minút po tom, čo ju opustil. Náladu mu nezlepšilo ani to, keď Remus zdvihol zrak od zbierania papierov a vybuchol smiechom.

„To nie je vtipné!“

Remus medzi záchvatmi smiechu vydoloval zo seba kvílivé „Nie?“ Mávnutím prútika sa mu podarilo stenu za stolom zmeniť na zrkadlo a Harry bol konfrontovaný s vlastným obrazom.

Po rovných čiernych vlasoch, ktoré mu práve začínali zakrývať uši, sa z neho zlievali prúdy žiarivej striebornej a jemnejšej tmavozelenej farby. Jeho chrabromilská kravata nadobudla podobu dvojice hadov - náležite červeného a zlatého a maximálne nevhodne prepletených. Jeho nos sa zmenil na čierny a leví. Celkový efekt bol zábavný, alebo by bol na niekom inom.

„Fajn, je to...“ Harry prehltol. „Len ma to už nebaví, to je všetko.“

Remus sa súcitne usmial. „Na konci budúceho týždňa sa to však skončí týždňa - bude pokračovať len do konca semestra.“

„A to je ďalšia vec - bojím sa, že sa nestihnem so všetkými rozlúčiť, alebo ak áno, budem vyzerať smiešne a budem naňho nahnevaný, a už tak je dosť ťažké presvedčiť ľudí, že ma nemučí.“

Remus so zamračením prikývol. „Tak to je. Uvidím, či sa mi ho podarí prehovoriť, aby skončil o pár dní skôr.“

„Myslíš, že by si mohol?“ Keď Harry položil otázku, uvedomil si predvídateľnú odpoveď. Zamračil sa. „Viem, aký účinný bol tvoj posledný rozhovor s ním.“

„Určite si od toho nič nesľubujem.“ Remus prešiel okolo stola, aby sa oň ľahko oprel. „Ale posledná výmena názorov predsa len nebola zlá. Áno, keď som sa mu sťažoval, že trestá cenné reflexy, nakričal na mňa, že sa mu do toho miešam, prikázal mi odísť z kancelárie a týždeň ma ignoroval, ale keď som si nabudúce išiel po elixír, povedal mi pár vecí, ktoré plánuje, a opýtal sa ma na názor - nie priamo, ale predsa len sa opýtal.“

„Ty m pomáhaš?“

Remus sledoval Harryho bizarný vzhľad. „S takýmito trestami nie - má predsa len dosť detinský vkus, nie? -- ale so štruktúrou niektorých pascí áno. A od dvoch som ho odhovoril.“

Harry zaťal zuby. „Takže, profesor,“ vynútil zo seba, „čo som mal urobiť s tým, že som našiel hubu Knorpelrand na zadnom schodisku? Ísť to povedať majstrovi?“

Remus zdvihol obočie. „Keďže ste boli ani nie sto metrov od učebne Obrany proti čiernej mágii a huba sa nehýbe? Áno.“

„Ale ja viem, čo to je! Viem, ako sa s ňou vysporiadať!“

„Keby si prišiel po mňa, upozornil by som ťa, že Knorpelrand nikdy nie je červený. Keby si si pozrel učebnicu tretieho ročníka, mohol si to zistiť sám.“ Remus sa na Harryho uprene pozrel. „Nevedel si, čo to je.“

Harry zavrčal a schúlil sa na jednu zo študentských lavíc. „Už ma to nebaví,“ zopakoval.

„Ako som povedal, skúsim to.“ Remus vykročil dopredu a potľapkal ho po pleci. „Možno obed v mojich izbách? Ak tam pôjdeme hneď, máme dosť času.“

****

„Myslel som si, že keď sa to všetci dozvedia, všetko sa zlepší.“

Remus pri tom priznaní zdvihol zrak od polievky a mierne pokýval hlavou, keď sa jeho pozornosť zúžila na Harryho. „Takže sa nezlepšilo?“

„No....“ Harry sa posunul pred malým stolom a takmer si z kolien zhodil obrúsok. Bolo ťažké to opísať. „Niektoré veci sa, ale... ale potom sa začal tento trest, takže veci medzi nami sú napäté a nemyslím si, že mi to Draco niekedy odpustí, a....“ Prehltol. „Aspoň s Chrabromilom je to lepšie,“ povedal odvážne.

„Myslel som si, že si sa s Dracom udobril.“

Harrymu sa pri tom slovnom spojení skrútili ústa. „Ospravedlnil som sa mu, pred pár dňami, a on povedal, že s ním môžem sedieť na elixíroch, ale potom sa na ďalšej hodine neposunul. Už ma znova nepozval. Myslím, že sme...“ Nevedel nájsť vhodné slovo. „...nie sme priatelia.“

„Chápem.“ Na Remusových ústach sa pohrával prízrak úsmevu. „Spýtal si sa, či si môžeš sadnúť k nemu?“

„Ja...“ Harry sa zamračil. „Ospravedlnil som sa! Prečo by som mal všetko robiť ja?“

S povzdychom sa ten mierny úsmev vytratil. „Úplne úprimne, Harry, pretože si sa mýlil. Ak ti odpustí, ty by si mal niečo urobiť - zakaždým, keď pôjdeš okolo neho, bude sa len vzďaľovať od toho, aby chcel byť oslovený.“

„Ďakujem za radu.“ Harry počul, ako sa v jeho vlastnom hlase objavila otcova zatrpknutosť, ale Remus sa ani neohradil, ani neusmial.

„Harry - počúvaj, prosím. Hovorím ti to preto, lebo som bol nakoniec rád, že to Lily vysvetlila Siriusovi po tom, čo urobil v našom šiestom ročníku. Poskytla nám päť rokov - alebo sedem, myslím -, ktoré by sme inak nikdy spoločne neprežili.“ Odkrojil si kúsok z bravčovej kotlety. „Musíš sa snažiť - pozvať ho, aby sa k tebe pripojil vo veciach, ktoré má rád. Draco je hrdý mladý muž a ty si sotva najprístupnejší človek.“ Jeho ústa sa zavlnili. „A ja som v poslednom čase získal veľa praxe v oslovovaní neprístupných ľudí.“

Harry si odkašľal a usmial sa. „On je...? Nespomína ťa, ale videl som vás rozprávať pri stole zamestnancov....“ Skutočne sa zdalo, že jeho otec si s Remusom vymieňa slová - aspoň bez mračenia - častejšie ako s kýmkoľvek iným. V reakcii na Remusovo spýtavé zdvihnutie obočia urobil s istými rozpakmi krok k objasneniu otázky. „Rozpráva sa s tebou niekedy v súkromí?“

Remus pokrčil plecami a prehltol. „Len keď za ním prídem, a to len o tebe - alebo o tvojom treste.“ Žmurkol a Harry mu úsmev opätoval. „Udržíš tajomstvo?“

„Aké?“

„Plánujem vás dvoch pozvať na nejaký výlet počas vianočných prázdnin. Ešte nie som rozhodnutý, kam, ale pokúsiš sa ho presvedčiť, aby to prijal?“

„Samozrejme!“ Uprostred premýšľania o tom, kde by sa mu to páčilo, zasiahla Harryho náhla melanchólia pri spomienke na predchádzajúce Vianoce. Štuchol do svojho jedla. „Chýba ti niekedy Sirius?“

„Často.“ Remus zaváhal. „Ale je to lepšie ako prvýkrát - v rokoch, keď bol v Azkabane. Teraz naňho aspoň môžem spomínať s láskou, akú si zaslúži.“ Natiahol sa cez stôl. „Vo vojne ľudia zomierajú náhle. Nebol mojou prvou stratou, nebol ani v prvom tucte. Bol za hranicou, ktorú som prestal počítať. Bližšie ako väčšina, ale aj tak... musíš nechať mŕtvych odísť, Harry.“

„Ale mal by ma stále rád?“

Ruka na Harryho zápästí sa pevne zovrela. „Áno. Sirius bol verný, nadovšetko. Stále by ťa miloval a bez ohľadu na to, bolo by to pre neho bolestivé a ťažké.“ Zhlboka sa nadýchol. „Možno má teraz lepšiu perspektívu.“ Usmial sa, hoci sa mierne zavlnil. „Možno mu Lily hovorí, že musíš nechať živých odísť.“

Obed bol odľahčením, ale Harry ešte stále musel ísť na popoludňajšie vyučovanie. Do učebne Kúziel vošiel za predvídateľného chichotania a súcitných pohľadov, niektoré od tých istých ľudí. S povzdychom zhodil tašku na zem a klesol na miesto vedľa Hermiony. Ron, ktorý sa už niekoľkokrát dohadoval o Snapovej zlomyseľnosti s Harrym aj Hermionou, si vzdychol a pokrútil hlavou, ale zdržal sa rozhorčených zvolaní.

„Takže,“ spýtal sa Harry a otočil sa k nim, „predstavte si, že idete po zadnom schodisku, ktoré sa nepoužíva veľmi často...“

„No, tak v tom si sa zmýlil!“ zvolal Ron a Seamus, ktorý stál neďaleko, si odfrkol.

„No tak, Ron!“ pokarhal ho. „Nie je to športové, ak zostane mimo hry.“

„No, o to predsa ide, nie?“

„Budete počúvať? Takže, na tomto schodisku uvidíte ako niečo rastie nízko pri stene, vidíte klobúčiky a stonky tmavočervenej huby, ktorá rastie po okrajoch každého kameňa. Čo urobíte?“

Ron sa poškrabal na hlave. „To má ten nemecký názov, však? Mrazivé kúzlo, myslím?“

„Nie, Namáčacie kúzlo,“ prerušila ho Padma.

Harry uvažoval, či ich všetci počúvajú.

„Ani to nie,“ povedala Hermiona podráždene. „Huba Knorpelrand je vždy sivá alebo hnedá, alebo modrá. Neviem o ničom, čo by bolo...“

Harry znechutene rozhodil rukami. „Správne. Chcú, aby som bol ako ty.“

Hermiona si vzdychla, ale natiahla ruku a položila mu ju na rameno. „To si naozaj nemyslím, Harry.“

„Ale chcú! Mám vedieť všetko.“

Pokrútila hlavou a trochu mu stisla ruku. „Nie. Len chce, aby si to vedel, keď to nevieš.“ Usmiala sa, na lícach sa jej urobili jamky. „Ale lichotí mi, že si myslíš, že viem všetko.“

„Aké 'oni'?“ Ron sa spýtal. „Nie je to náhodou len Snape?“

Harry trochu stíšil hlas. „Pomáhal mu Remus.“ 

„Re...!“ Ron sa zarazil. „Prečo by to robil?“

„No, pomáha mu s pascami. S niektorými prvými nesúhlasil, tak sa s ním otec zrejme začal radiť.“ Pozrel na Hermionu a cítil, ako sa mu pokrčil kožený nos. „Ale povedal mi, že nepomáhal s tými trestami, ktoré sú podľa neho pomerne detinské.“

Ron sa uškrnul. Hermiona si zahryzla do pery.

„No, to predsa musíš očakávať, nie?“ povedala neisto.

„Očakávať to? Prečo?“

„No.... Myslím tým, že sa stal nebezpečným pomerne mladý, však? Takže pochybujem, že má veľký rozptyl medzi mladistvým a nebezpečným, a viem, že ti nechce ublížiť.“

Harry sa vďaka tomu cítil lepšie. Usmial sa na ňu, keď vytiahol svoj zápisník, hoci ho stálo isté úsilie, aby nekrčil nos.

Až pri odchode z Transfigurácie sa Harry stretol s priateľkou, ktorá nebola na jeho hodinách. Olivia schádzala z nejakej učebne na hornom poschodí a zrejme mierila do kobiek. Bolo s ňou niekoľko kamarátok, ktoré ju postrkovali a šepkali si, keď ho uvideli. Podľa utrápeného výrazu Oliviinej tváre Harry tušil, že ju jeho tresty privádzajú do rozpakov.

„Ahoj, Olívia,“ zavolal a zastavil sa pár krokov pod nimi. „Uvidíme sa cez víkend? Dovtedy by to už malo vyprchať.“ Dávno predtým, dúfal.

Olivia sklopila tvár a celkom neskrývala úsmev. „Budem si musieť niečo zopakovať, ale samozrejme.“ Na jeho prekvapenie k nemu pristúpila a priložila mu prst na jeho premenený nos. Dotyk bol na jeho premenenom tele zvláštny. „Môj pochabý levík,“ zašepkala láskavo a potom s chichotom zamierila dolu schodmi, nasledovaná dievčatami, ktoré boli s ňou.

Do raňajok nasledujúceho rána väčšina známok útoku už vyprchala a na Harryho čiernych vlasoch zostali len slabé strieborné pruhy. V učebni elixírov pozbieral všetku vychvaľovanú odvahu svojej fakulty a prinútil sa zastaviť vedľa Dracovej lavice, kde mal Draco rozložený kotlík a váhy tak, aby po oboch stranách zostalo málo miesta. Draco zdvihol zrak od svojho textu, ale rýchlo opäť sklopil zrak.

„Draco?“

Ďalší záblesk strieborných očí. „Áno?“

Harry takmer odišiel. Pomaly sa nadýchol a povedal si, že ak mu Draco povie, aby sa išiel vypchať, Remus to oľutuje. „Môžem si sadnúť s... s tebou - sem?“

Draco sa tentoraz stretol s jeho očami a Harrymu sa na chvíľu zdalo, že na tých povýšeneckých rysoch vidí úľavu. „Samozrejme.“

Posunul sa na lavici a akt zatvorenia knihy akosi súvisel s posunutím váhy viac nabok, takže pre Harryho výbavu zostalo dosť miesta. Severus sa vrútil dnu, kým sa Harry ešte len pripravoval, a mierne prikývol, čo Harry rozpoznal ako súhlas. Jeho hlas bol však strohý a kritický.

„Potter.“

Harry prevrátil oči. „Áno, pane?“

„Päť bodov z Chrabromilu za nepripravenosť. Poznáte aspoň dnešné cvičenie?“

„Odhaľovanie niektorých elixírov, ktoré oslabujú vôľu - všetkých, ktoré používajú čemericu alebo vílie krídla, a niektorých ďalších.“

Severus si odfrkol. „Primerané. Pán Malfoy, povedzte mi dve použitia týchto elixírov.“

„Na zvýšenie citlivosti na kliatbu Imperius a na to, aby obeť menej kontrolovala, či sa v inom lákadle nenachádza manipulácia alebo jed.“

„Dobre. Päť bodov pre Slizolin.“

Harry sa pozrel na Draca, ktorý sa naňho usmial. Cítil, ako mu trhá ústami, keď sa snažil v reakcii na to sa široko neusmiať.

Počas hodiny sa nerozprávali. Až keď si Harry strkal výbavu do tašky, Draco sa posunul o kúsok bližšie a povedal: „Chýbal som ti, Potter?“ Harry vedel, že je to Dracova verzia „Chýbal si mi“.

„Veľmi,“ odpovedal, srdce sa mu rozbúchalo a čakal na Dracovo dôkladnejšie balenie, aby mohli spolu odísť na Remusovu hodinu.

****

Severus zdvihol zrak, keď Harry vošiel do jeho izieb. „Vidím, že si sa zmieril s Dracom Malfoyom.“ Nečakajúc na odpoveď sa vrátil k známkovaniu eseje, ktorú mal pred sebou.

Harry prešiel k pohovke, sadol si a čakal. Už tretíkrát zmenil polohu, keď otec konečne odložil pergamen a brko a presunul sa do kresla. Harry naňho uprene pozrel. „Áno.“

„Áno, čo?“

„Áno, zmieril som sa s Dracom - tak trochu.“

Severus si pretrel čelo, ale neospravedlnil sa. „Máš výhrady?“

„Ja... nie.“ Harry sklopil zrak a spomenul si na včerajšiu tichú prechádzku do Remusovej triedy. „On má.“

„Aké?“

Harry pokrčil plecami. „Nie som si istý. Len... išli sme spolu na Obranu a on si ku mne prisadol, ale... no, nežartoval ako kedysi.“

„Očakávam, že to bude trvať dlho.“ Severus sa tváril nepríjemne. „Ohľadom tvojho trestu....“

„Áno?“

„Keďže sa zdá, že sa... snažíš, a tvoja úroveň nepohodlia na verejnosti sa zdá byť primeraná...“ Chvíľu sa namáhal. „Napadlo mi, že by sme mohli skončiť skôr.“

„Naozaj?“ Harry cítil, ako sa mu líca dvíhajú v úsmeve. Rozmýšľal, či to nezapríčinil Remus. „To by bolo úžasné! Kedy? Hneď?“

Severus sa opäť posadil, vyrovnaný, s rukami zopnutými pred sebou. „Povedzme... zajtra po večeri? Tým sa končí týždeň školy.“

Harry ho podozrievavo pozoroval. „Ty máš niečo v pláne.“

V jeho pohľade sa objavil pokrivený úsmev. „Prečo by som nemal?“

****

Harry bol zamyslený, keď sa vybral na večeru. Pri jedle sa rozprával s Ronom, Hermionou a Deanom, a ak si niekto všimol, ako často jeho pozornosť zablúdila k slizolinskému stolu, nekomentoval to. Keď videl, ako sa Draco odsunul od stola, sám sa postavil.

Ron naňho vrhol pohľad a zamračil sa. „Naozaj to potrebuješ?“

„Áno.“ Harry ho krátko chytil za rameno. „Neskôr.“

Vyšiel z Veľkej siene niekoľko metrov za Dracom a zrýchlil krok, len čo prešiel dverami. Draco sa obzrel cez plece.

„Harry.“

„Ahoj.“ Harry sa k nemu ponáhľal. V dohľade bolo ešte niekoľko ľudí, ale nikto nebol nablízku. „Ja...“ Cítil sa trápne. „Chcel by si...?“

„Vysyp to, Potter,“ povedal Draco a usmial sa v neskrývanom pobavení. Harry pocítil záblesk zúrivosti a urobil krok vpred. Zrazu mu nerobilo problém ani nájsť slová, ani ich vysloviť.

„Mám Kernerov detektor temnoty. Chceš sa zahrať?“

Dracovi sa rozšírili oči. „Ako si... Nevadí. Áno. Veľmi rád by som sa 'zahral', Harry.“

Harry odviedol Draca do Komnaty najvyššej potreby. Nezaobstaral si Kernerov detektor temnoty, ale určite sa cítil dostatočne zúfalý na to, aby mu miestnosť vyhovela. Draco ho s prižmúrenými očami sledoval, ako sa prechádza a objavujú sa dvere, ale nepoložil mu žiadne otázky. Harry ich s istými obavami otvoril.

Nebola to celkom jeho izba, hoci mala rovnako otočené pohovky. Určite to nebola cvičebňa DA, hoci priestor priamo pred dverami vyzeral ako malý štvorec z nej. V strede toho štvorca stál Kernerov detektor temnoty, postavený na stojane. Harry k nemu gestom ukázal, akoby vedel, že tam bude.

Draco pomaly vstúpil a zavrel za sebou dvere. „Ešte stále si nevysvetlil túto miestnosť.“ Rozhliadol sa okolo seba. „Chcem povedať, že keď si ma priviedol, nebola dvakrát rovnaká, a nie je tu, keď prídem sám. Dvere vedú na rôzne miesta?“

Harry pred odpoveďou rýchlo vrhol na dvere kúzlo na ochranu súkromia. Celý Chrabromil a väčšina D. A. by pravdepodobne považovali to, čo sa chystal povedať, za akt zrady.

„Je čímkoľvek, čo potrebuješ.“ Pokrčil plecami. „V jej výklade 'potrebuješ'. V tejto časti nemám jasno. Neposkytne ti veci, o ktorých si myslíš, že by boli tak trochu zábavné, ale nie sú to veci, bez ktorých by si zomrel - samozrejme.“

Draco ho pozorne sledoval. „V akom zmysle 'potrebuješ' Kernerov detektor temnoty?“

„Ja...“ Harry sa pozrel na lesknúci sa valec. Nevedel, ako to vysvetliť. Pretože práve vďaka nemu sa stali priateľmi? „Aby... aby som ťa mal na čo pozvať.“

Dracove ústa sa zvlnili v čiastočnom úsmeve. „Predpokladám, že na lietanie je trochu zima.“ Pozrel sa nabok. „A pohovky?“

Harry sa začervenal. O pohovkách nemal ani potuchy. „Ja... zvyčajne to tak býva, keď tu mám priateľov? Ja neviem. Nežiadal som o ne.“

Draco sa tváril pobavene, ale ďalej sa nevypytoval. Namiesto toho gestom ukázal smerom k zariadeniu. „Začneš?“ Harry prikývol, ale keď sa pokúsil pozbierať kontrolu, Draco, čítajúc jeho úmysel, ho chytil za ruku. „Nie. Chcem to počuť celé.“

Harry sa naňho zadíval. Spomenul si na kakofóniu, keď sa prvýkrát priblížil ku Kernerovmu detektoru temnoty. Prečo by sa tomu niekto chcel vystaviť?

„Všetko,“ zopakoval Draco a jeho oči boli ľadové.

Keď Harry prikývol, Draco ho pustil zo zovretia a dovolil mu odstúpiť. Harry urobil dva kroky k Detektoru temnoty, kým sa ozval hluk. Bol to tichý, zuby trhajúci rev. Keď sa priblížil o niekoľko centimetrov, zvýšil sa na prenikavú kakofóniu. Obzrel sa späť, ale hoci Dracova tvár bola napätá odolávaním hluku, nedal najavo, že by to stačilo.

Prosím, - naznačil ústami Harry a po chvíli váhania Draco prudko prikývol. Harry s úľavou začal s oklumenciou a do minúty znížil hluk na tupý hukot. Draco sa opatrne postavil oproti nemu a pridal svoj vlastný zvuk v harmonickom tóne. Harry sa naňho spokojne usmial výzvou, ale skôr než stihol čokoľvek urobiť, Draco sa opäť posunul dozadu.

„Čo je?“ Zvuk sa prudko zvýšil, keď Harryho kontrola ochabla, a on o krok ustúpil. Toto sa dialo úplne zle. Draco by nemal mať na tvári ten napätý, pohŕdavý výraz.

„Chcem počuť kúzlo vernosti.“

„Čože?“ nemohol uveriť Harry.

„Čaro vernosti. Odstúp a priprav sa na jeho vrhnutie. Chcem vedieť, ako to znie.“

„Draco, prisahám, že nikdy...“

„Sklapni! Chcem vedieť, ako to ZNIE. Urob to, alebo odídem!“

Hystéria vniesla do Dracovho hlasu chvenie a Harry rezignovane vykročil vpred. Z Kernerovho detektora temnoty sa ozvalo tiché bzučanie, ale snažil sa ho ignorovať a spomenúť si, ako sa kúzlo vyslovuje. Dotyčný by si kľakol. Pozrel sa na základňu stojana a pokúsil sa predstaviť si niekoho, kto tam bol, a jeho pamäť mu až príliš rada vyhovela s tmavočiernou šatkou a bledými vlasmi, ktoré sa mihotali vo svetle ubúdajúceho mesiaca. Na okamih mu zdesenie prerušilo sústredenie a zmätený rev Voldemortovej temnoty sa opäť začal dvíhať. Harry použil oklumenciu.

„Prepáč,“ povedal cez zaťaté zuby a pracoval na tom, aby si ho znova predstavil, ale obraz prijal. Budeš môj, pomyslel si, keď zdvihol ruku, akoby držal prútik. Celé svoje srdce, všetku svoju silu venuješ MNE.

Zvuk stúpal, bol čoraz jasnejší a silnejší, ako hlboký hrdelný tón loveckého rohu. Harry zachmúrene zdvihol oči, aby sa stretol s Dracovým pohľadom. Draco sa priblížil. Zvuk jeho moci bol prudký, rušivý a slobodný. Harry sklonil hlavu dozadu a nechal ho, aby ho tlačil. Energia, ktorú nahromadil na kúzlo vernosti, sa rozplynula a on si predstavil Draca zo skoršieho času toho istého večera, jasného a nebezpečného s pôvabom, ako oproti nemu tancuje s energiou duelanta. Nebolo na tom žiadne zaklínadlo, ktoré by poznal - len čistý zámer vzdorovať a čeliť  -, ale jeho tón sa posunul vyššie a jasnejšie.

Draco sa usmial.

Hrali sa.

****

Pokračovanie prvej kapitoly nabudúce