Preklady fanfiction Harryho Pottera

O niekoľko hodín neskôr Remus schvaľujúco prikývol. „Znieš presne ako tvoja matka. A tvoje gestá sú primerané, hoci by bolo najlepšie vyhnúť sa akejkoľvek chôdzi. To by nemalo byť ťažké zariadiť.“

Draco ako Narcissa prikývol. „Pochybujem, že portrét bude chcieť, aby robila niečo iné ako rozprávala, ale keby náhodou... nájdem spôsob, ako odmietnuť.“

„Teraz už len zostáva informovať Dobbyho a rozhodnúť, ako udržať Narcissu mimo scény, keď k nej dôjde,“ vyhlásil Snape. „Po prvé: Draco, navrhujem, aby si sa vrátil na Grimmauldovo námestie hneď, ako nadobudneš svoju obvyklú podobu. Odveď svoju matku do niektorej časti domu, kde nie je prítomný Dobby. Keď to zariadiš, pošli mi správu pomocou svojho siklu, samozrejme, tak, aby si to tvoja matka neuvedomila. Bude to pre Harryho signál, aby sem zavolal Dobbyho a my sme ho mohli oboznámiť s plánom. Medzitým môžeš s Narcissou prediskutovať otázku, či sa má naposledy porozprávať so svojím manželom. Môžeš povedať, že čas je veľmi dôležitý, pretože riaditeľ chce portrét zabezpečiť inde. Toto bude s najväčšou pravdepodobnosťou jej posledná šanca vidieť ho.“

Draco na to všetko prikývol.

„Čo sa týka tej druhej časti,“ dodal Harry, „premýšľal som nad tým. Najbezpečnejšie musí byť dostať Narcissu úplne preč z domu, kým tú scénu zahráme. Čo keby sme povedali, že madam Pomfreyová ju musí vidieť tu na hrade? Na nejaké vyšetrenie?“

„Nemôže sa sama letaxovať,“ okamžite namietol Draco. „Ešte stále je príliš slabá. A my všetci budeme mať veľa práce so scénou, takže kto...?“

„Mal som na mysli Dumbledora.“ Harry venoval Remusovi ospravedlňujúci pohľad. „Najprv som myslel na teba, ale nemáme žiadny dobrý dôvod, prečo by sme chceli, aby si ju sprevádzal ty. Ale pri Dumbledorovi môžeme povedať, že sa cíti hrozne kvôli tomu kúsku, ktorý predviedol s portrétom, a chce jej to vynahradiť.“

Draco zachrčal, zvuk, ktorý z Narcissinho delikátneho nošteka znel bizarne. „Pravdepodobne bude predpokladať, že riaditeľ sa zapojil, pretože Severus sa radšej nechcel hrať na manžela.“

„Ak by tvoja matka naozaj potrebovala ochranu cestou na lekárske ošetrenie, určite by som ju chránil,“ povedal Snape vyrovnaným tónom. „Boli ste na obrade. Sľúbil som, že si ju budem ctiť a opatrovať. Čo som aj urobil, robím a budem robiť aj naďalej.“

„A nikdy si nesľúbil, že z toho budeš mať radosť. Ja viem.“ Draco pokrútil hlavou a spôsobil, že Narcissine dlhé vlasy sa zvlnili v pôvabných vlnách. „Prepáč, Severus. Bol to stresujúci deň. Ha, týždeň. Ha, rok, rok a pol. Ach, do pekla. Život.“

S tým sa zošuchol na pohovku s oveľa menšou gráciou, než je uňho zvyčajné. Na Narcissu to bol zvláštny pohľad.

Snape nad tou melodrámou trochu pokrútil hlavou, ale jediné, čo urobil v reakcii, bolo, že švihol prútikom, aby levitoval mysľomisu. „Vrátim ju riaditeľovi a uistím sa, či je to, na čom sme sa dohodli, prijateľné.“

Zmizol v záblesku zeleného ohňa. Draco ležal na pohovke a bol očividne zamyslený.

„Možno sa to čoskoro skončí,“ povedal Harry a trochu sa usmial.

„Čože, môj život? Nádhera.“

„No tak, vieš, že som to tak nemyslel. Pozri sa na to takto. Máš späť svoju matku a okrem toho malého brata na ceste.“ Harry si sadol na zem vedľa pohovky a podoprel si rukou hlavu. „A možno sa čoskoro nadobro zbavíme Voldemorta, však? A potom budeme môcť byť všetci jedna veľká šťastná rodina.“

Draco si pritiahol vankúš cez tvár. „Severus nikdy nebude šťastný.“

Nanešťastie, Harry na to naozaj nemal odpoveď. Mohli sa s Dracom pokúsiť urobiť ho šťastným, ale to nebolo to isté. Vôbec to nebolo to isté.

Remus si odkašľal. „Nuž... máloktorý čarodejník by ocenil, keby bol nútený uzavrieť manželstvo pod hrozbou prútika, ako sa hovorí. Svoje trápenie z tejto situácie dáva celkom jasne najavo, ale možno časom...“

„Nie,“ povedali Draco a Harry jednohlasne, Dracov hlas bol tlmený vankúšom. Dracov hlas... musel sa zmeniť naspäť, kým si skrýval tvár.

„Nie je to naša vec, o ktorej by sme mali hovoriť,“ povedal Harry. „Ale áno. Jednoducho nie.“

„Nie, nie, nie, nie, nie, nie,“ zopakoval Draco a odtrhol sa od vankúša. „Musím prestať dúfať. Inak skončím ako blázon.“

„No, čoskoro bude mať tvoja matka dieťa a ty budeš mať veľa iných vecí, na ktoré budeš musieť myslieť. A to môžeš využiť práve teraz, aby si zamestnal svoju myseľ,“ dodal Harry. „Možno meno pre dieťa? Teda, ja viem, že je to na tvojej mame, ale ty by si jej mohol dať pár dobrých tipov.“

„Uf... Pôjde cestou Malfoyovcov z antickej histórie alebo uprednostní nebesá ako Blackovci? Nevadí, že obe tieto tradície majú priveľa nedostatkov.“

„Vždy som si myslel, že Draco je dobré čarodejnícke meno,“ priznal Harry. „Dokonca aj vtedy, keď som si myslel, že si ten najhorší hlupák na svete. Tvoje meno bolo stále eso. Čarodejnícke, v skutočnosti.“

„Veľmi vtipné.“

„Myslím to vážne!“

„Potrebujeme novú tradíciu,“ vyhlásil Draco rozhodne. „Niečo, čo nie je spojené s Malfoyovcami alebo Blackovcami. Ani jedno z nich nie je práve hlásateľom Svetla, rozumieš. Nechcem, aby si toto dieťa myslelo, že musí dodržiavať niektorú z tých odporných rodinných tradícií, ktoré prinášajú moji predkovia.“

„Muklovské meno?“ navrhol Harry. „To máš na mysli?“

„Ale niečo špeciálne,“ vložil sa do toho Remus. „Nielen tak hocijaký starý Tom, Dick alebo Harry.“

Draco sa zatváril zdesene; Harry vybuchol smiechom.

„Prepáč,“ povedal Remus. „Nemohol som odolať.“

„Ale Tom?“ zastonal Draco.

„Áno, priznávam, že to bolo nevkusné.“

„Alebo Harry?“

„Ach, nestačí jeden brat menom Harry?“ zasmial sa Harry.

Draco sa zamračil. „Nehovor o tom v prítomnosti mojej mamy. Tak veľmi sa snaží, aby si si ju obľúbil, že by som jej nekládol za vinu, keby dieťa pomenovala Harry, ak by si myslela, že ju to niekam dovedie.“

Harry takmer podotkol, že je to trochu podozrivé, keď sa Narcissa tak veľmi snaží, ale ako by to mohol povedať, naozaj, po tom, ako sa choval ten gryf? Ale predsa len, aj napriek tamtomu a tomu, že ju stráže nechali prejsť cez Severusove dvere... Harry jej naozaj nedôveroval. Bolo to niečo...

Alebo to bolo ono? Možno jeho inštinktívna averzia voči nej nebola ničím iným než nechuťou z toho, že toto manželstvo bude Snapeovi ubližovať, kým bude trvať.

Letax sa opäť rozhorel, Snape elegantne vykročil von. „Ach, Draco. Vidím, že si opäť sám sebou. Mal by si ísť vystriedať Dobbyho, ale buď si istý, že riaditeľ schválil všetky naše plány, rovnako ako Poppy. Môžeš dať svojej matke vedieť, že Albus príde letaxom zajtra ráno okolo desiatej, aby ju odprevadil na stretnutie.“

„A dôvod stretnutia?“

„Teraz, keď kliatba z veľkej časti vyprchala, by Poppy chcela presnejšie určiť očakávaný termín pôrodu tvojej matky.“

Draco sa posadil a trochu si odfúkol. „A dôvod, prečo madam Pomfreyová nemôže jednoducho prísť za ňou?“

„Fidelius?“

Draco si uhladil vlasy. „Správne. Prepáč. Vedel som to.“

„Možno trochu čokolády, kým odídeš,“ navrhol Remus a podával veľký kúsok.

Draco ju rýchlo zhltol, potom sa postavil a pokrčil ramená. „Tak dobre. Preoblečiem sa.“ O chvíľu neskôr sa objavil vo svojom vlastnom oblečení. „Duplikáty matkiných šiat tu nechám, kým nebudú potrebné, ale jej topánky vrátim späť do skrine, môžem?“

„Prečo si myslíš, že to nie sú tiež duplikáty?“

Draco sa naňho podráždene pozrel. „Pretože som videl, čo dokážeš s Duplicato, Harry. V skutočnosti si ho zvládol len na texte.“

No, v tom mal pravdu. Napodiv, Harryho to ani neurazilo. Páčila sa mu predstava, že ho Draco tak dobre pozná. Zdalo sa, že to podčiarkuje fakt, že sú naozaj bratia, aj keď si už ani poriadne nepamätal, ako sa to stalo.

Keď druhý chlapec zamieril k letaxu, Harry si prečistil hrdlo. „Ehm, ešte jedna vec. Tvoja mama by mohla, ehm, spomenúť niečo, čo som jej povedal, keď som sa predtým vrátil. O...“ Harry sa trochu začervenal a siahol po miešacej paličke, ktorú položil na stôl krátko po príchode domov. „Toto. Je to... je to Snapeova šťastná miešacia palička. Hm, vraví sa, že ju kedysi dávno vyhral v súťaži o elixíry.“

Snape prižmúril oči. „Ja mám šťastnú miešaciu tyčinku? Aké zvláštne, že som si to nikdy ani neuvedomil.“

Harry cítil, ako sa červená čoraz viac. „Bola v miestnosti, keď som sa tam priletaxoval, takže som si musel vymyslieť dôvod, prečo som tam bol. Okrem toho, že som si požičiaval jej topánky!“

Snapeovi sa na tvári objavila grimasa. „Fajn, fajn. Priznám sa, že vlastním šťastnú miešačku, ak si to príležitosť vyžiada. Hoci ma prekvapuje, že Narcissa uverila takému očividne absurdnému výmyslu.“

Harry skryl malý úsmev. „Možno som tvrdil, že si dosť sentimentálny na to, aby si si adoptoval dvoch chlapcov, ktorí potrebujú rodinu. Čo je v porovnaní s tým miešacia palička?“

Snape zdvihol oči k stropu, takmer akoby sa modlil o trpezlivosť. „Nie veľmi veľa, to priznávam.“

Draco pozrel z Harryho na Snapea a späť. „Ďakujem za upozornenie,“ pomyslel si tesne predtým, ako odhodil letaxový prášok a zakričal Grimmauldovo námestie číslo 12.

****

„A takýto je plán,“ dokončil Harry a naklonil sa, aby mohol byť viac-menej tvárou v tvár Dobbymu, ktorý zúrivo prikyvoval, sediac na troch plyšových vankúšoch, ktoré Snape položil na jedno z kresiel v obývačke.

„A je to výborný plán, myslí si Dobby, Harry Potter, pane!“

„Nie, pane.“ Harry sa pozrel na šálku, ktorá sa hojdala na Dobbyho ohnutom prste. „Chcel by si ešte horúce kakao?“

„Opäť so šľahačkou?“

„Samozrejme...“

„A dúhové trblietky? A s kumquatovou polevou, s kopčekom šľahačky na vrchu?“

„Jasné.“ Harry netušil, čo sú to dúhové trblietky, ale predpokladal, že to rokfortskí škriatkovia vedia.

„A povedz im, že je to pre Dobbyho a žiada to čarodejník!“

Harry sa zasmial a urobil, ako Dobby žiadal, a s veľkou slávnosťou mu odniesol nadrozmerný pohár. „Váš nápoj, pane.“

„Nie, nie, nie, Dobby nie je pán!“

„No, ja tiež nie,“ povedal Harry a nechal Dobbyho chvíľu popíjať sladkú zmes, kým sa vrátil k veci. „Takže... myslíš, že nám môžeš pomôcť? S plánom?“

„Áno, áno, Harry Potter! Dobby je šťastný, že môže pomôcť!“ Škriatok sa usmial a vyzeral trochu hlúpo kvôli šľahačkovým a dúhovým trblietavým fúzom, ktoré mal na tvári.

„Si si istý, že dokážeš znieť naozaj spanikárene?“

Dobby zažmurkal a chvíľu si olizoval hornú peru. „Dobby si myslí, že Harry Potter už videl Dobbyho, ako je v panike. Raz, dvakrát alebo dvanásťkrát?“

To bola pomerne veľká pravda. „Myslel som paniku, keď ju predstieraš.“

Škriatok zrazu vyhodil pohár dohora a začal poskakovať na hromade vankúšov, zatiaľ čo kakao postriekalo strop a začalo kvapkať dolu. „Harry Potter, pane! Harry Potter sir!“ vykríkol a jeho tvár vyzerala skrúšene, ako sa prudko zmietala v kŕčoch. „Harry Potter musí hneď prísť! Bifľomorčania jedia vodných ľudí! Vodní ľudia kričia a kričia a Harry Potter im musí prísť na pomoc!“

S tým Dobby naposledy vyskočil, pristál sediac na hromade vankúšov a luskol prstami, aby zmizlo všetko rozliate kakao.

„Takže panika nie je problém,“ povedal Harry a usmial sa. „To bolo dobré, Dobby. Len som si myslel, vieš, že potrebujeme, aby si klamal. A to sa ti možno nebude chcieť.“

Malý škriatok sa naklonil dopredu, oči mal obrovské, keď sa zahľadel Harrymu do tváre. „Dobby by pre Harryho Pottera urobil čokoľvek. Dobby by...“ Trhol ramenami dozadu. „Dobby by pre Harryho Pottera dostal nôž.“

Harry naklonil hlavu na jednu stranu. „Myslíš tým, že by si vzal nôž z kuchyne?“

Dobby pokrútil hlavou, ten pohyb bol veľmi pomalý, potom natiahol ruku a chytil Harryho za zápästie, ťahal ho, až kým Harryho ruka nespočinula na pletenine, ktorá mu zakrývala hruď. „Nie. Tu, Harry Potter. Do Dobbyho srdca.“

Harry mu ruku vytrhol späť, akoby ho popálila. „Nechcem, aby si pre mňa zomrel! Nechcem, aby kvôli mne ktokoľvek zomrel!“

Dobby prešiel tromi kostnatými prstami po Harryho hlave a zakončil ich priložením na Harryho líce. „Ale Harry Potter nemá právo rozhodovať o tom, čo preňho môže Dobby robiť. Dobby je slobodný škriatok.“

Harry sa mohutne nadýchol a prikývol, aj keď prižmúril oči pred scénou, ktorú videl, ako sa odohráva. „No... Dúfam, že nikdy nebudeš musieť rozhodovať o takejto veci, Dobby. A na toto nám stačí malá lož.“

Snape a Remus dovtedy mlčali, len sa pozerali, ako sa Harry zaoberá škriatkom, ale vtom sa ozval Snape. „Malá lož, ale dôležitá. Rád by som opäť videl tvoju paniku, ale tentoraz ma zavolaj, lebo si videl Harryho v kŕčoch v jednom z jeho záchvatov.“

„Aha. Cvičenie,“ povedal Dobby múdro a znelo to, akoby ten pojem vymyslel on. „Dobby sa rád zahrá na predstieranie, pán profesor Snape.“

Ako sa ukázalo, Dobby potreboval oveľa menej cviku ako Draco. Harry potom uvažoval, či si niektoré z škriatkovských hier, ktoré mal Dobby rád, nevyžadovali „hrať sa na predstieranie“.

****

V dome bola tma a ticho, keď sa Severus s Harrym vrátili. Harry predpokladal, že to znamená, že Draco aj Narcissa spia, ale rýchlo túto myšlienku prehodnotil, keď zbadal brata sedieť v kresle, ktoré bolo stále na chodbe na najvyššom poschodí.

Vyzeral príšerne, oči mal opuchnuté a lemované červenou farbou, vlasy pochlpené, akoby si ich nemohol prestať prehrabávať rukami. Keď počul ich kroky, zdvihol krvavé oči.

Severus k nemu hneď pristúpil a kľakol si. „Čo sa deje, Draco? Čo sa deje?“

Ach, nie. Harryho napadla hrozná myšlienka. „Tvoja mama, je v poriadku...“

Ale to bolo, samozrejme, hlúpe. Keby Narcissa potrebovala nejakú pomoc, Draco by s tým niečo urobil.

„V poriadku,“ povedal Draco tichým tónom. „Ha. Nie, nie je v poriadku. Ja... nemám na mysli kliatbu. Merlin, keď si pomyslím, že som jej naozaj vyčítal, že ma minulý rok opustila! Ale ja som to nevedel. Nemôžem uveriť, že som to nevedel!“

„Nevedel čo?“ spýtal sa Harry.

Draco pokračoval. „Presne toto mohol predvídať aj idiot, a čo som s tým urobil, čo? Nič, len som sa ľutoval! Ľutoval som sa, keď ona bola...“ Zrazu zalapal po dychu, ako bojoval so vzlykmi, ktoré sa ho pokúšali udusiť.

Severus položil Dracovi na každé plece ruku a jemne stisol  prsty. „Draco. Nedávaš zmysel. Chcel by si upokojujúci dúšok, aby si o tom mohol hovoriť, nech je to čokoľvek?“

Draco prikývol, ten pohyb bol horúčkovitý. Prikyvoval ďalej, keď nasledoval Snapea cez krátku chodbu do jeho spálne. Harry si nebol istý, či bol pozvaný aj on, kým sa naňho Draco nepozrel od dverí a nepovedal trochu uštipačne. „Mohol by si sa k nám pridať. Možno sa nakoniec rozhodneš, že predsa len nevieš všetko.“

Harry si ani raz nemyslel, že vie všetko, ale na ten osteň neodpovedal.

Draco si sadol na okraj Snapeovej postele a vypil elixír, ktorý dostal, Snape sa posadil tesne vedľa neho. Harry sa s nimi nechcel tlačiť, preto si vzal stoličku a pritiahol si ju bližšie, ale nie príliš blízko.

Keď Draco vypil obsah malej fľaštičky, ktorú mu Severus podal, chvíľu mlčky sedel, kým sa mu neprestali triasť ruky. „Ďakujem.“

Snape prehovoril tichým hlasom. „Si rozrušený, pretože tvoja matka naďalej odmieta hovoriť s portrétom? Nepodarilo sa ti ju presvedčiť?“

Draco zdvihol zrak, teraz už pokojnejší, ale stále len nešťastný. „Ty si to vedel?“

Snape pokrčil plecami. „Predtým sa mi zdala dosť rozhodná. Tušil som, že sa už rozhodla.“

Draco zošpúlil pery. „Takže preto si súhlasil, že mi to dovolíš skúsiť.“

Harry sa snažil vyrovnať otcovmu upokojujúcemu tónu. „Ak sa nechce naposledy porozprávať s manželom, možno by jej mohlo pomôcť to, čo robíme my. Vieš, terapia? Aj keď možno nie s Marshou...“

Draco si rukou prešiel po vlasoch a zhrnul si ich dozadu. „Terapia. Som si istý, že nejakú potrebuje. Ona je ... Neviem, ako to povedať. Ani si nie som istý, či je celkom vhodné, aby som to spomenul, ale myslím, že nemám na výber.“ Zdalo sa, že sa prepadol, keď si znova hlasno a dlho vzdychol. „Harry. Mohol by nastaviť na chodbu ochrany?“

Harry vedel, čo to znamená. Vyšiel z miestnosti, zavrel za sebou dvere a vrhol umlčujúce kúzla, aby zablokoval všetky zvuky, ktoré opúšťali najvyššie poschodie budovy. Potom si namiesto toho, aby sa vrátil dovnútra, sadol do kresla, ktoré Draco uvoľnil, a čakal.

„Čo ti trvá tak dlho?“

Aha. Možno úplne nepochopil, čo mal Draco na mysli. Harry trochu pootvoril Snapeove dvere a nazrel dnu. „Myslel som, že ma chceš takto dostať von, aby si sa mohol porozprávať so Severusom osamote?“

Draco si odfrkol. „Keby som to chcel, jednoducho poviem: 'Mohol by si nám dopriať trochu súkromia, Harry? Chcem hovoriť so Severusom osamote.“

„Dobre,“ povedal Harry mierne, vošiel dnu a znova si sadol.

„Kde som to bol?“ Draco si znova prešiel rukami po vlasoch, tentoraz si ich rozstrapatil a potom si ich opäť ulízal dozadu.

„Povedal si, že nemáš na výber a musíš nám to povedať,“ vyzval ho Snape.

„Áno.“ Draco sa nadýchol. „Vzhľadom na to, čo máme v pláne, Harryho plán, si myslím, že si to naozaj nemôžem nechať pre seba. A vy obaja by ste to asi aj tak mali vedieť. Najmä ty, Severus. Vzhľadom na to.“

„Áno, Draco?“

Harry si nebol istý, ako Snape dokázal znieť trpezlivo a zároveň netrpezlivo.

„Správne,“ povedal Draco a znova si zahryzol do pery, skôr než mohol pokračovať. „Všimol si si, že moja matka je v tvojej blízkosti trochu... plachá?“

Teraz to bol Snape, kto si vzdychol. „Neviem, ako by som jej mohol ešte jasnejšie vysvetliť, že toto je manželstvo len podľa mena a ona sa nemusí báť, že by som si na ňu kládol nároky. Alebo tvoja matka predpokladá, že by sa to mohlo zmeniť po jej pôrode?“

Draco sa trochu začervenal. „Nie, nič také nemám na mysli.“

„Tak čo, Draco?“

Tentoraz v ňom bolo rozhodne viac netrpezlivosti, pomyslel si Harry.

„Nechcel som prijať nie ako odpoveď o portréte,“ povedal Draco nešťastne a pozrel na svoje ruky, ktoré žmolil na kolenách. „Dosť som na ňu tlačil, pretože je to s najväčšou pravdepodobnosťou jej posledná šanca. Začala plakať, a to ma len ešte viac utvrdilo v tom, že to naozaj potrebuje uzavrieť. A ja si vlastne stále myslím, že áno, ale nakoniec mi povedala, prečo to nechce.“

Draco si prečistil hrdlo a zdvihol zrak, oči mal také bledé od stresu, že sivá farba vyzerala priesvitná. „Ukázalo sa, že Lucius Malfoy nebol len násilnícky otec. Bol to aj násilnícky manžel.“

Severus ako prvý prerušil ticho, ktoré nastalo po tomto oznámení. „Aha. To by vysvetľovalo niekoľko vecí.“

Draco akoby počul nejaké obvinenie. „Nevedel som to,“ trval na svojom, hlasom sa mu tiahla panika aj napriek elixíru, ktorý vypil. „Možno som mal, vzhľadom na čarodejnícky výprask, a na tú hadiu jamu a všetko ostatné. Ale k tomu došlo len preto, že som bol takým sklamaním, neboli to...“

„Tie veci sa ti stali preto, lebo on sa rozhodol ich urobiť, Draco,“ opravil ho Snape a jednou rukou ho položil na chlapcov chrbát, akoby ho chcel podoprieť. „Nie preto, že si ty niečo urobil alebo neurobil.“

Draco prehltol. „Áno, správne. Marsha hovorí to isté. Ale ja som sa snažil povedať, že som ho nikdy nevidel zdvihnúť prst voči mojej matke, nehovoriac o jeho prútiku. Vždy bol voči nej taký láskavý. Taký milý a nežný! Tak veľmi, že niekedy... no, bolo to náročné sledovať, keďže mňa nemiloval, a zdalo sa, že určite vie ako milovať, takže chyba musela byť...“

„Na tvojej strane,“ povedal Harry ticho. Presne vedel, ako sa Draco cíti. Všetky tie Vianoce, keď sledoval, ako Dudley rozbaľuje darčeky. Objatia, ktoré jeho bratranec dostával, a ktoré Harry nikdy nemal. Rozprávky pred spaním. Chladivé uteráky na čele, keď mal horúčku, a celá izba plná hračiek, len pre neho.

Samozrejme, keď bol Harry starší, dokázal pochopiť, ako Dudleyho to rozmaznávanie zničilo. Ale ani to nezabránilo bodavému pocitu zo všetkých tých rokov, ktoré strávil sledovaním, ako je milovaný niekto iný.

„Nebola to tvoja vina,“ pokračoval Harry. „Nebola. Naozaj, naozaj nebola. Otec má pravdu. Lucius je ten, kto za to môže, že ťa nemiloval tak, ako si si zaslúžil.“

Draco od neho odvrátil pohľad a utrel si tvár, potom sa opäť posadil o čosi rovnejšie. „Nikdy mi ani nenapadlo, že by sa k mojej matke správal zle. On jednoducho... nikdy nebol taký manžel. Ale keď som sa od neho odtrhol...“ Draco znova prehltol. „Ach, Merlin. Som taký hlupák. Každý hlupák mohol tušiť, že keď stratí svojho obetného baránka, obráti svoj hnev na niekoho iného. No, myslím, že som to tak trochu uhádol, ak mám byť úprimný, ale predpokladal som, že sa uspokojí s domácimi škriatkami.“

„Ale neurobil to.“

Draco sa pozrel na Severusa. „Nie, neurobil to. A preto, keď na ňu znieš nahnevane alebo sa správaš otrávene, ona...“ Draco si zahryzol do pery a začal odznova. „Za posledných pár rokov sa naučila dávať si pozor na... manželov.“

„A som si istý, že ti nepomáha ani to, že vyzeráš ako temný čarodejník viac než Lucius,“ dodal Draco, keď Snape mierne prikývol.

„To sú veci, ktoré by som mal určite vedieť,“ povedal Snape. „Ako jej... manžel.“

„Ale to je len polovica toho, prečo som ti to povedal. Druhá polovica je kvôli zajtrajšej scéne. Neviem, ako ju teraz zahrať! Vždy som ju videl len pri otcovi, keď sa k nej správal milo! Čo ak bude portrét zlý, tak ako bol k Harrymu?“

„Videl si, ako sa odo mňa odvracia, keď len zvýšim hlas. Napodobňuj to.“

Draco vydal vysoký, tenký zvuk plný úzkosti. „Zvýšiť hlas? To sa nedá porovnať. To, čo urobil... a ani sa ma nepýtaj, čo urobil. Nemôžem o tom hovoriť!“

„Sľúbil si, že to nikomu nepovieš?“ spýtal sa Harry.

„Nie, jednoducho nemôžem, Harry,“ zastonal Draco. „Je to všetko príliš hrozné a nechutné. Myslím, že na svete nie je dosť upokojujúceho dúšku na to, aby som sa cez to dostal. Skôr ako by som ti povedal polovicu z toho, upadol by som do katatónie.“

„Mal by som však vedieť niektoré podrobnosti?“ spýtal sa Snape.

„Áno, sakra! Ale ty to nechápeš? Ja nemôžem!“

„Možno nie. Ale mohol by si mi dovoliť pozrieť si tvoje spomienky na rozhovor s tvojou matkou.“

„Aha.“ Draco zrazu zneistel. Akoby mu to nenapadlo, a to sa mu veľmi nepáčilo, ale nemal lepší nápad. „Áno, dobre. Choď a pozri sa.“

Snape zmenil polohu, zahľadel sa hlboko do Dracových očí, keď vyťahoval prútik a pohyboval ním pomalým, jemným oblúkom. „Legilimens.“

Dracovi sa zaleskli oči, hlava sa mu trochu zvalila dozadu, až kým mu Snape voľnú ruku neobtočil okolo chrbta, aby ho udržal v pokoji. Druhou rukou držal prútik vo výške a jeho vlastný pohľad vyzeral, akoby sa mu hlboko v dúhovkách točili temné kolesá. Snapeove ústa sa veľmi mierne pohybovali, takmer akoby sa snažil niečo povedať, ale extrémne spomalene, pričom by mu mohlo trvať hodinu, kým by vyslovil jedinú slabiku.

Ako to Harry sledoval, na čele mu vyrazil pramienok potu a potom ďalší.

Medzitým Dracove oči prestali vyzerať tak sklovito a namiesto toho nadobudli lesk hrôzy, ústa sa mu otvárali a zatvárali v nepravidelných kŕčoch, keď znovu prežíval rozhovor s matkou.

Snape sa napokon stiahol z jeho mysle, spustil prútik a okamžite sa pohol, aby zachytil Draca, ktorý sa zošuchol a takmer sa skĺzol z postele.

Počkal, kým sa Draco posadí sám, a aj potom jeho hlas znel, akoby ťahal slová po štrku. „Draco. Budem sa snažiť byť menej ostrý voči tvojej matke.“

Harry sa chcel spýtať, či to bolo zlé, ale bola to taká nezmyselná otázka, takže nepovedal nič. Muselo to tak byť. Snapeova tvár bola ešte bledšia ako zvyčajne, oči mal hlboko zatienené od toho, čo videl.

„Ďakujem,“ zašepkal Draco. „Ja . . . Viem, že to nie je moja vina. Ale... Mám pocit, že je! To ja som ho rozzúril natoľko, že... Takmer si želám, aby som Harrymu neukradol prútik, ale to si naozaj nemôžem priať, ale... znamenalo to, že moja matka bude tá, ktorá bude trpieť.“

„Od jeho prútika, nie od tvojho,“ povedal Snape. „Nie si zodpovedný za to, čo urobí iný človek, Draco.“

Draco roztrasene prikývol a vyzeral všelijako, len nie presvedčivo.

„Ale... zajtra? Čo mám robiť? Ako sa mám správať? Nie som si istý, či teraz záleží na rafinovaných manieroch mojej matky. Čo ja viem, je pri ňom krotkejšia ako domáci škriatok!“

Severus si na chvíľu poklepal dlhým prstom pod bradu. „Myslím, že máš skúsenosti s tým, že sa ho bojíš. Môžeš to využiť.“

„Ale moja hrôza nebude vyzerať rovnako ako jej hrôza... a neopováž sa navrhnúť, aby si ju nútil deliť sa o svoje spomienky, Severus!“

„Nechcel som to navrhnúť.“ Snape si prstom stále ťukal do ruky. „Rozhovor bude čo najkratší. A jednu vec máme silne v náš prospech. Tvoja matka je teraz moja manželka, nie jeho. Pripomeň to Luciusovi, aby mu z toho došlo, že ju už nemusí tak dobre poznať.“

Z Dracovho hlasu sa vynorila iba nitka šumu. „To je ... Myslím, že to je prvýkrát, čo ťa počujem, aby si ju tak nazval.“

Snape pokrčil plecami, veľmi mierne. „Predpokladám, že je celkom zbytočné skutočnosť popierať.“

„Nemôžeš... byť so mnou? Prosím? Nebolo by to také zvláštne, však, keď si teraz jej manžel? Nechcel by si stáť pri nej v takejto chvíli, keď sa konfrontuje so svojím prvým manželom, ktorý sa k nej správal tak veľmi hrozne?“

Snape však pokrútil hlavou. „V tomto prípade môže byť moja prítomnosť Harrymu v jeho pláne len na prekážku. Celý plán je založený na myšlienke, že Narcissa sa rozpráva s Luciusom bez nášho vedomia. Všetko, čo Dobby povie, bude podozrivejšie, ak Lucius bude vedieť, že viem, že ho bude počúvať.“

„Ale... ale... Potrebujem ťa, Severus. Chcel som sa o to pokúsiť, kvôli Harrymu. Ty vieš, že som chcel! Pre Merlina, celý zasraný deň som nosil ženské šaty, všetko kvôli Harrymu! Ale teraz je to všetko na nič. Som nahnevaný. A vystrašený. A áno, aj vydesený. A za to, čo sa stalo mojej mame, si dávam vinu, nech si hovorí kto chce, čo chce! Nemôžem to urobiť, viem, že to nedokážem, nie teraz, iba ak... Potrebujem, aby si tam bol so mnou,“ dokončil Draco a namiesto na Snapea sa pozrel na stenu.

Klop. Klop. Klop. Potom konečne Severus znova prehovoril. „Myslím, že existuje spôsob. Harry, verím, že si môžem požičať tvoj neviditeľný plášť?“

Draco sa otočil na posteli tvárou k Harrymu, tvár mal plnú nádeje a prosieb.

„Samozrejme.“ Harry ho vylovil z vrecka nohavíc a podal mu ho. „Možno sa však budeš musieť trochu prikrčiť, aby si sa podeň celý zmestil.“

Snape chápavo prikývol, keď si cez kolená prehodil trblietavú, jemnú látku, ktorá sa následne úplne rozplynula. „Postavím sa do rohu obývačky, mimo zorného poľa portrétu, Draco. Ty sa budeš hrať so svojím začarovaným siklom, akoby tvoje ruky potrebovali niečo robiť. Luciusovi to bude len vyjadrovať úplne primeranú mieru nervozity. Ak budem mať pocit, že potrebuješ nejaké usmernenie, pošlem ti správu a ty pocítiš, ako sa sikel zahrieva. To ti dá čas, aby si ho skryl pred zrakom portrétu, keď ho budeš čítať.

„Harry, diskrétne oznámiš Dobbymu, že má na mňa kričať, ako bolo naplánované, ale namiesto toho, aby volal, kým neprídem, musí bežať po chodbe a do pivnice. Upozorni ho, že za žiadnych okolností nesmie otvoriť dvere do salónu. Draco, čo najskôr po tom, čo zaznie Dobbyho výkrik, máš zareagovať s obavami, že ťa čoskoro vyrušia, a prerušiť rozhovor.“

S tým sa usadil jemnou rukou na chlapcovom pleci. „A nech sa deje čokoľvek, nech sú tvoje pocity voči otcovi akékoľvek, musíš zostať pri charaktere postavy. Nezabúdaj, že si svojou matkou, a nie sám sebou.“

„Áno,“ povedal Draco a natiahol sa, aby chytil Severusovu ruku. „Ale ty si môj otec. Prosím, nevolaj ho tak. On ním nebol, nikdy. A ty ním si.“

Severusovou jedinou odpoveďou bolo, že sa posunul bližšie k Dracovi, aby mohol syna zovrieť do tesného objatia.

Koniec kapitoly.