Preklady fanfiction Harryho Pottera

Takže on je ten chlapík?

„Ahoj Herms,“ usmial sa Oliver, keď Hermiona otvorila dvere.

„Ahoj,“ Hermiona mu úsmev opätovala. Nevidela ho odo dňa, keď sa rozišli. Bolo pri tom veľa sĺz, ale skončilo sa to celkom dobre, pretože si obaja sľúbili, že zostanú priateľmi. Po tom dni ho však už nikdy nevidela, ani sa s ním nerozprávala. Akoby jednoducho zmizol. Samozrejme, že si to všetko dávala za vinu. Oliver ju skutočne miloval. Bola len príliš sebecká, keď to prijala a ublížila mu pritom.

„Zastavil som sa u teba doma a dokonca aj v tvojom butiku, ale ty si tam nebola. Sapphire povedala, že zatiaľ bývaš tu,“ vysvetlil a stále sa na ňu milo usmieval. Vždy pôsobil tak pokojne a nežne. Hermiona takmer zabudla na ten pokojný, jemný hlas. Musí priznať, že jej chýbal.

„Je mi to veľmi ľúto, Oliver. Trochu som sa pohádala s Ginny, takže som...“ Hermionina pozornosť náhle zakolísala, keď si Draco za ňou zámerne odkašľal. „Ach, prepáč. Mimochodom, toto je Draco. Je to môj...“

„Priateľ. Som jej priateľ,“ vyhlásil Draco rozhodne, pričom Oliverovi až príliš silno potriasol rukou.

„Malfoy. Áno, pamätám si ťa zo školy. Bol si v Hermioninom ročníku.“ Oliver mu zdvorilo prikývol, hoci v jeho výraze bolo vidieť známky sklamania, keď sa dozvedel o jeho vzťahu s Hermionou.

 „Áno. Je to naozaj vtipné, pretože sme vtedy boli takí mladí. Najmä keď sme boli v prvom ročníku, vieš. Hermiona vyzerala ako tvoja malá sestra. Akoby si kazil maloletú, keď si sa s ňou dal dokopy.“ Draco sa sarkasticky zasmial, čo Hermionu prinútilo, aby sa naňho veľmi rozhorčene pozrela.

„Myslím, že teraz nie je vhodná chvíľa na rozhovor s tebou, Herms. Ja, ehm, radšej prídem nabudúce a...“

„Som rád, že ti to došlo, a och, naozaj, nabudúce sa nemusíš obťažovať,“ povedal Draco hrubo a ignoroval Hermionine varovné pohľady naňho.

„Radšej už pôjdem. Čoskoro sa ti ozvem.“ Oliver sa len usmial a podal Hermione kyticu ruží, ktorú držal v náručí, keď si všimol napätie v miestnosti.

„I-iste, ďakujem, Oliver,“ Hermiona mu úsmev opätovala, keď prijala ruže. Oliver bol vždy vyrovnaný a vždy bol dosť citlivý na to, aby vycítil akúkoľvek nepríjemnosť, ktorá by mohla podnietiť hádku. Bolo dobré, že to mal stále v povahe, keďže vedela, aký vie byť Draco úplný opak.

„Dovidenia, kamarát,“ Oliver sa na Draca zdvorilo usmial.

„Dúfam, že nie.“ Draco len pokrčil plecami a potom majetnícky objal Hermionu okolo pása.

Oliver len zdvorilo kývol hlavou a potom sa odmiestnil preč.

„To bolo čo?“ spýtala sa nahnevane Hermiona, keď Oliver odišiel; pritom zo seba odstrčila Dracovu ruku.

„Túto otázku by som ti mal položiť ja.“ Draco na ňu prižmúril oči. „Ešteže mám naozaj dobré známosti, inak by som o ňom nevedel a skončil by som ako hlúpy kamoš s tvojím ex.“

„Na žiadneho môjho bývalého si sa ma nepýtal, Draco, takže som si nemyslela, že je potrebné to vyťahovať. Myslím, že si mi vravel, aby sme na všetky tie nezmysly z minulosti zabudli? A čo si práve povedal? Ty si ma špehoval?“ Hermiona si založila ruky v bok a vyzerala naozaj rozzúrená.

„To bolo už dávno. Tak veľmi si ma nenávidela, že si sa na mňa nedokázala ani len usmiať bez posmešnej grimasy, a Theo ťa mal naozaj rád. Povedal mi, že ťa bude mať on, ak to nedokážem ja. Bol som zúfalý. Šlo len o nejaké fakty. Nič na tom nie je. Nie je to tak, že by som si najal nejakých súkromných detektívov, aby ťa sledovali alebo niečo podobné.“ Draco mávol nad témou rukou, akoby to bola obyčajná otrava, a nenútene si privolal zelené jablko na zjedenie.

„Takže si sa spoliehal na matkine galeóny, aby si ma získal? Bože, Draco, ty si taký trpezlivý, pracovitý muž.“ Hermiona sa naňho mrzuto zasmiala, zatiaľ čo mu vytrhla jablko z ruky, aby mala jeho plnú pozornosť.

„No a čo, že som to urobil? Dokonca je to dobre, pretože si mi to zjavne neplánovala povedať,“ odvetil Draco a tváril sa podráždene a nahnevane. „Dokonca má pre teba hlúpu prezývku. Herms? Úprimne? Kretén,“ zamrmlal predtým, ako sa odšuchtal a uvelebil sa na pohovke.

Hermiona si vzdychla.

Úprimne povedané, nevedela, či sa má teraz na jeho správanie hnevať, rozčuľovať alebo baviť. Vyzeral ako žiarlivé decko.

Možno naozaj prišla o rozum, ale nemohla si pomôcť, aby sa neusmiala nad tým, ako roztomilo vyzerá, keď takto frfle.

Bol zaborený do vankúša s  prekríženými rukami. Tenkú bielu košeľu mal pokrčenú a vlasy poriadne rozstrapatené, ale takto sa jej páčil najviac. Vyzeral rozčúlený a namosúrený, ale ona si nemohla pomôcť a myslela na to, ako by ho najradšej len pobozkala a skrotila jeho zlú náladu.

„No ja mám radšej, keď ma nazývaš princeznou,“ pokrčila plecami, keď zvalila do rohu tej istej pohovky. On sedel v pravom rohu, tak sa rozhodla sadnúť si do ľavého.

Nemohla si pomôcť, ale zahryzla si do pery, aby potlačila úsmev, keď k nej zrazu švihol hlavou, keď začul jej vetu. Na okamih sa prekvapila z jeho spokojného výrazu a automaticky sa zamračila, keď si spomenula, že by sa mala stále tváriť nahnevane.

„A ja by som ti mohol dať väčšiu kyticu,“ zamrmlal a tváril sa naštvane a nahnevane, ako sa patrí.

„Obrovskú,“ prikývla, keď sa hrala s ružami na rukách a ležérne si natiahla nohy, aby jej bosé chodidlá mohli spočinúť na jeho kolenách, a dráždila ho, pričom ho jemne hladila po stehnách.

Chvíľu mlčal, stále sa snažil tváriť naštvane, zatiaľ čo ona pokračovala vo svojej malej hre; no zrazu zasyčal a ona zarazila svoje nohy, keď sa mu dostali vyššie do slabín.

„Snažíš sa ma zviesť, aby som sa na teba prestal hnevať?“ Zúžil oči na jej usmievajúcu sa tvár.

„Prečo? Funguje to?“ Zvodne sa naňho usmiala, pričom hodila kyticu na neďalekú stoličku a začala sa dráždivo hrať s gombíkmi.

„Nie,“ klamal; oblizol si pery, zatiaľ čo hľadel na tie prekliate gombíky, ktoré tak veľmi chcel zničiť. „Ešte nie...“

„No, to by sa dalo zariadiť,“ usmiala sa zlomyseľne, keď vstala a postavila sa pred neho. Draco úplne zabudol na svoju nedávnu šarádu s nahnevanou náladou a teraz sa na ňu vzhliadal a zízal, zatiaľ čo ona si pomaly rozopínala gombíky na šatách.

Hermiona sa usmiala, keď videla, ako sa mu zaťala čeľusť, keď nechala šaty skĺznuť z tela a spadnúť na zem.

„Tak veľmi sa hneváš, že by bolo zlé, keby som sa ti posadila na kolená?“ Sladko sa ho spýtala.

Nezmohol sa na nič, len pokorne prikývol, potom pokrútil hlavou a znova prikývol.

Počkať.

Na čo sa to zase pýtala?

Čo vôbec očakávala, že povie, keď mala pred ním takto na sebe len tmavočervenú čipkovanú podprsenku a spodnú bielizeň?

„Asi nechceš,“ zatrucovala zrazu. „Tak sa budeme musieť porozprávať nabudúce,“ vzdychla si a pokynula mu, aby odišiel.

„Doriti! Poď sem!“ Zrazu zakričal, keď ju chytil za pás, čím ju prinútil vykríknuť a pristáť mu na kolenách s nohami rozkročenými na oboch stranách.

Nemala čas protestovať, pretože ju zrazu intenzívne pobozkal a zároveň jej rozopol podprsenku a prudko ju hodil na zem.

A potom... sa opäť ozval zvonček.

„Čo je?“ Obaja nahnevane zakričali na dvere.

„Izbová služba,“ odpovedal znudený ženský hlas za zatvorenými dverami.

„ Vypadnite, ak si chcete udržať svoju prekliatu prácu!“ Draco rozhorčene zakričal.

Potom sa už nikto neodvážil dotknúť zvončeka ich izby.

Na druhý deň Dracova škriatka Lipsy plakala od šťastia, že sa jej dostalo cti vykonávať všetky domáce práce.

****

„Dobré ráno, pani Hermiona,“ pozdravila ju Sapphire, Hermionina sekretárka, kým vošla do svojej kancelárie.

„Dobré ráno,“ Hermiona jej úsmev opätovala, ale oči mala prilepené na stôl Ginny vo vedľajšej miestnosti.

Už takmer päť dní viedli studenú vojnu. Nemohla si pomôcť, ale strašne jej chýbala.

Potom strávila hodinu premýšľaním nad niektorými spismi a občas pokukovala po prázdnom stole svojej najlepšej kamarátky pri pootvorených dverách, kým Sapphire nevošla do jej kancelárie, aby jej oznámila, že má návštevu.

„Zase ja,“ pokrčil Oliver plecami vo dverách a zároveň sa usmieval, kým ho Sapphire uviedla do kancelárie.

„Ahoj,“ Hermiona vstala a prešla k nemu, keď Sapphire vyšla von. „Veľmi ma mrzí, čo sa stalo minule,“ usmiala sa, pričom sa mierne zamračila; tvárila sa ospravedlňujúco za hrubosť, ktorú mu Draco predviedol.

„To je v poriadku. Myslím, že to nebola vhodná chvíľa,“ odpovedal Oliver, zatiaľ čo jej podával ďalšiu kyticu.

„Jasné,“ zamrmlala Hermiona, na tvári sa jej zračil malý úsmev, kým si neuvedomila, že by ju to vôbec nemalo pobaviť, a narýchlo si zotrela hlúpy výraz.

„Ehm... Oliver? Môžem ťa poprosiť o malú láskavosť?“ Náhle sa ho spýtala.

„O čo ide?“ Jemne sa na ňu usmial, že sa zrazu cítila previnilo kvôli tomu, o čo ho chcela požiadať.

„Mohol by si mi, ehm, prestať dávať kvety? Nie že by som si to nevážila alebo niečo podobné. Ide len o to, že nechcem, aby Draco premýšľal nad nezmyslami. Som si istá, že rozumieš?“ 

„Iste. Mrzí ma, ak ťa to obťažuje. Len som si myslel, že sa ti možno budú páčiť. Keď sme boli spolu, nikdy som ti nemohol dať kvety. Raz si mi povedala, že je to klišé, tak som to nerobil, ale vždy som si myslel, že si ich zaslúžiš, vieš. A teraz, keď sme len kamaráti, tak mi napadlo, že ti to nebude vadiť, ale mrzí ma, ak...“

„Nie, nie. Oliver, to je v poriadku, naozaj. Prosím ťa, neospravedlňuj sa mi. Skutočne sa mi páčia. Len sa snažím vyhnúť nejakým nechceným problémom. To je všetko,“ vysvetlila Hermiona.

To bol len jeden zo stoviek dôvodov, prečo sa s ním predtým veľmi ťažko rozchádzala.

Oliver bol iba milý, starostlivý a citlivý, že bolo príliš nemožné a srdcervúce, aby mu čo i len trochu ublížila.

Jednoducho si ho nezaslúžila.

„Ja to chápem. Netráp sa tým,“ odpovedal s úsmevom a pokrčil plecami, zatiaľ čo sa uchýlil k pozorovaniu obrazov na jej stenách. „Takže toto je tá nová londýnska pobočka, čo?“ usmial sa na ňu, keď vyšli z kancelárie.

„Áno, je,“ prikývla Hermiona, pričom sa jemne usmievala na honosné miesto s ich rôznymi dizajnami luxusne vystavenými naokolo.

„Zdá sa mi, že si len včera stále bľabotala o tom, že tu otvoríš pobočku. Teraz máte veľa pobočiek po celej Európe. Vždy som vedel, že sa ti bude dariť. Tebe sa vždy darí,“ rozžiaril sa na ňu Oliver.

„Ďakujem, Ollie, nikdy si ma nezabudol pochváliť,“ Hermiona sa naňho láskavo usmiala.

Oliver bol nielen jej priateľ, ale aj spoločník a kamarát. Vždy tu pre ňu bol, nech sa dialo čokoľvek, a ona bola šťastná, že ju konečne prišiel navštíviť. Začínala si myslieť, že ju nenávidí za to, že mu ublížila. Ale potom zase zabudla, že ak by to urobil, už by to nebol on.

Tento muž bol vážne poklad.

Priala si len, aby sa raz aj on mohol pohnúť ďalej a byť šťastný.

Celý svet vedel, že si to zaslúži viac než ona.

„Takže to je ten chlapík, však?“ Oliver zrazu povedal.

Hermiona sa zamračila. „Ako to myslíš?“

„Predo mnou si nemala žiaden vzťah, ale asi som vždy tušil, že mám rivala. Nikdy si mi o tom nepovedala, ale myslím, že tvoje srdce bolo zabraté oveľa skôr, ako som mal ja teba. Nikdy by ma však nenapadlo, že to bude slizolinčan. Vieš, pre kapitána Chrabromilu je to na mojej strane tak trochu citlivé miesto.“ Ľahkovážne sa na ňu usmial, hoci aj v jeho hlase bol veľmi zreteľný smútok.

„Ja - ja som netušila, že ty - teda, naozaj si mal pocit, že som zamilovaná do niekoho iného, aj keď sme boli spolu?“ Hermiona sa ho znepokojene spýtala.

Úprimne povedané, nevedela, že je to na nej až také očividné. Celé tie roky Draca nenávidela a na Oliverovi jej veľmi záležalo. Nečakala, že by to mohol vnímať takto.

Cítila sa ešte previnilejšie.

„Nikdy nemôžeš kontrolovať, čo naozaj cítiš, Herms. Nie je to tvoja vina. Len som ťa skutočne chcel milovať a ty si mi to dovolila. Mne to viac než stačí,“ Oliver sa nežne usmial, zatiaľ čo ju držal za ruku. „Nebudem klamať a tvrdiť, že som po rozchode nebol zničený, pretože som naozaj bol. Povedal som ti, že by sme mohli byť aj potom priateľmi, ale nemohol som to tak rýchlo splniť, pretože som sa stále trápil, a preto som sa ti potom vôbec neukázal. Ale teraz už naozaj chcem len to, aby si bola šťastná. Ešte som sa úplne nezotavil, ale hej, ak si šťastná ty, tak by som asi mal byť aj ja, nie?“ Usmial sa na ňu.

„Si jednoducho úžasný chlap, Oliver. Len aby si vedel.“ Hermiona prikývla, zatiaľ čo mu nežne stískala ruky.

„Ja viem. Je to tvoja veľká škoda, že si ma nechala odísť,“ žmurkol na ňu, čo ju trochu rozosmialo.

„Hermiona! Ahoj!“ Obaja sa otočili a uvideli majiteľku chorobne sladkého hlasu.

Hermiona stuhla, keď uvidela Pansy Parkinsonovú, ako sa usmieva na jej ruky, ktoré pevne držali Olivera. Hneď ich vytrhla, aby si ich prekrížila.

„Vieš, Narcissa bola príliš nadšená tvojou líniou oblečenia, tak som sa zastavila, aby som sa pozrela, čo je to za povyk. Myslím, že je to fajn. Ale na druhej strane, podarilo sa ti nadviazať skutočne úzke kontakty, čo?“ Pansy sa na ňu usmiala, zatiaľ čo obkľučovala jednu z figurín, aby si zblízka prezrela jeden z predvádzaných modelov.

Hermiona len našpúlila pery a otočila sa na odchod. Jej zamestnanci budú musieť trochu vytrpieť, aby vyhoveli Pansy, ale ona na ňu nebude strácať čas.

„Takže ty a Draco, čo?“ Pansy zrazu vyslovila, čo ju prinútilo zastaviť sa a obzrieť sa. „Ale možno som začula nesprávne meno?“ Uškrnula sa na ňu skôr, ako jej oči stihli zablúdiť k Oliverovi.

Hermiona sa nezmohla na nič iné, lenže si problematickú ruku priložila na spánok.

Očividne v tento deň jej šťastie práve vyskočilo z okna.

„Nie, nepočula, Parkinsonová.“

Všetci traja sa zrazu otočili a uvideli, ako k nim kráča Ginny.

„No, či to nie je dokonalá malá ryšavá dvojka,“ povedala Pansy spevavým hlasom a očividne si užívala svoju chvíľu. „Vy dve ste naozaj najlepšie kamarátky, čo? Zdá sa, že zbieranie chalanov je teraz vaším novým babským koníčkom.“

„No ja neviem, Parkinsonová. Čo myslíš? Bol to úplne tvoj život, kým si chalanov neomrzela a teraz ťa už žiadny z nich ani nechce. Život je mrcha, čo?“ Ginny sa na jej náhle pobúrenú tvár uškrnula. „Aha, a len na slovíčko od takzvanej ryšavej dvojky, ak si chceš tak veľmi vrznúť, prestaň byť príliš zvedavá a staraj sa o svoje veci. Možno si namiesto hrania sa na lacnú klebetnú detektívku trochu predĺž čas v telocvični? Ak budeš mať šťastie, možno sa zmestíš do niektorého z našich modelov,“ dokončila Ginny, pričom prižmúrila oči na Pansyine boky.

Pansy šokovane vypúlila oči a frustrovane vykríkla, pričom doslova vybehla z dverí.

Bolo to príliš komické, museli sa smiať.

„Dobre, to bolo trápne.“ Oliver potlačil smiech, zatiaľ čo sledoval Hermionu a Ginny, ako sa smejú, až sa im tajil dych.

„Ach bože, ona je taká strašná,“ uškrnula sa veľmi začervenaná Ginny, zatiaľ čo sa držala za brucho kvôli prílišnému smiechu.

„Vďaka, Gin,“ Hermiona sa na ňu zrazu vďačne usmiala.

„Hej, vieš, že ti vždy budem kryť chrbát, rovnako ako ty mne,“ odvetila jej Ginny a potom sa na ňu zrazu nesmelo pozrela. „Je to celé moja vina, Miona. Len si na mňa dávala pozor. Nemala som takto vybuchnúť. Je mi to ľúto?“ Spýtala sa jej s nádejou, pričom si hrýzla spodnú peru. „Chýbaš mi, vieš.“

„Odkedy som niekedy povedala, že nie?“ Hermiona sa usmiala a objala svoju kamarátku.

„Dobre, toto je oveľa trápnejšie ako pred chvíľou,“ vyslovil zrazu Oliver.

„Ahoj, Ollie! Ty si tu?“ Ginny zažartovala, pričom zľahka udrela Olivera do hrude.

„Prečo? Chystáš sa povedať, že ti tiež chýbam?“ Vrátil jej žartom.

„Len sklapni a prestaň sa snažiť byť vtipný. Dávaš najavo, ako veľmi sa snažíš.“ Ginny sa zasmiala na svojom starom priateľovi.

„Hej!“

„Nechaj to tak. Poďme sa najesť von. Som hladná. Na Oliver účet, samozrejme,“ šťastne sa rozžiarila Ginny, zatiaľ čo ťahala oboch svojich priateľov von z butiku.

Hermiona sa usmiala, keď všetci traja vyšli von.

Bolo to ako za starých čias.

Hoci jej vnútorný pocit hovoril, že doháňať staré časy práve teraz nebol dobrý ťah.