Preklady fanfiction Harryho Pottera

Cez ružové okuliare

Hermiona otvorila oči a vonku ju privítal hustý dážď. Muselo byť už veľmi neskoro, pretože celé miesto sa zdalo byť veľmi tmavé a jediným zdrojom svetla boli časté blesky s burácaním hromov.

Dokázala si predstaviť veľkoleposť a klasickú noblesu tohto miesta, ale tá mnohoraká starobylosť a aristokratickosť ju akosi desila.

Zachvela sa a zaborila tvár ešte viac do Draca, keď sa objavil ďalší záblesk blesku a hlasný rev hromu. Bolo lepšie, že bola stále bezpečne schovaná na jeho hrudi.

Zrazu si spomenula, že dnes večer mala ísť s Oliverom na večeru.

Napriek tomu teraz nechcela byť nikde inde ako tu, schovaná a v bezpečí s mužom, ktorého milovala.

Vzdychla si a nežne hladila Draca po vlasoch. Aj v tme videla obrysy jeho nádherne tvarovanej tváre.

Jednoducho toho chlapca pred sebou milovala až tak veľmi, že bola ochotná urobiť preňho všetko, ale na druhej strane jej záležalo aj na Oliverovi. Nie síce tak ako na Dracovi, ale bol jej veľmi dobrým priateľom.

Pomaly sa od spiaceho blondína odpútala a po nežnom bozku si pozbierala odhodené oblečenie.

Vedela, že Dracovi sľúbila, že sa s Oliverom už nikdy neuvidí, ale cítila sa veľmi previnilo, že dosť prší a Oliver tam na ňu čaká. Vedela, že je absurdne vytrvalý a trpezlivý muž, že na ňu počká až do zatvorenia reštaurácie.

Na chvíľočku sa zamyslela a dúfala, že kým vkĺzne do kúpeľne, dospeje k rozumnému rozhodnutiu. Jej myšlienky sa prerušili v okamihu, keď sa vo vnútri rozsvietil luster.

Počkajte.

Luster?

Kde, dočerta, vôbec bola?

Draco si ju dovolil opäť niekam premiestniť.

Zrejme to bol v poslednom čase jeden z jeho obľúbených koníčkov.

„Malfoy Manor,“ vydýchla zrazu, keď sa rozhliadla a konečne si prezrela okolie. Kúpeľňa bola luxusne zariadená s klasickou estetickou atmosférou a empírovým starožitným nábytkom. Zrkadlá so zložitými a veľmi milostnými vzormi sa tiahli až k vysokému stropu. Všetko bolo tak nádherné a empírové, že si ani neuvedomila, ako dlho na to civie.

Zrazu sa chcela zo zvedavosti vrátiť do spálne a rozsvietiť, aby jasne videla, aké je to tam nádherné.

Vedela len, že je to obrovská miestnosť a že je naozaj veľmi priestranná, poznajúc činnosti, ktoré vykonávali, bez toho aby sa dostali až k posteli...

Pri tejto myšlienke si zrazu zahryzla do spodnej pery a začervenala sa; o to viac, keď si uvedomila, že sem prišli cez deň, ale nemala vôbec čas preskúmať izbu, pretože mala príliš veľa práce s tým, aby z neho dostala čo najviac.

„Miona?“

Rozhliadla sa a uvidela omámeného nahého Draca Malfoya s veľmi rozstrapatenými vlasmi. Zdalo sa, že sa práve zobudil a na svoju nahotu vôbec nedbal.

Prečo by to vlastne robil?

Odkedy spolu začali chodiť, boli dosť divokí.

No nie že by sa sťažovala.

„Si hore,“ usmiala sa láskyplne, zatiaľ čo sa k nemu priblížila a nežne ho pobozkala, „a môžem dodať, že nahý,“ zachichotala sa.

„Keď som si to naposledy overoval, celkom sa ti to páčilo,“ podpichol ju, keď ju pevne objal.

Opäť sa bozkávali, hoci tentoraz to bolo pomalšie a jemnejšie.

„Zdalo sa mi, že si odišla,“ zašepkal zrazu Draco, keď sa ich pery oddelili.

„Prečo?“ Hermiona sa spýtala, zatiaľ čo ho starostlivo hladila po detsky jemných vlasoch.

„Ja neviem. Asi preto, že som sa s tebou ešte nikdy nemiloval v posteli a ja...“ Draco sa na chvíľu zamračil a vyzeral, že váha, čo povie ďalej. Nemohol jej predsa povedať, že milovať sa s ňou v posteli bol jeho dávny sen už od ich mladosti. Znelo by to tak zvrátene posadnuto a čudne. Ale čo mohol urobiť? Hormóny sa v ňom začali búriť už vo veľmi mladom veku. Hádal, že bol vždy vo všetkom pokročilý. Nemohol si pomôcť, keď bol takou nadradenou bytosťou, však?

„Draco, naozaj. Stačí, keď sa opýtaš,“ Hermiona sa láskyplne usmiala, než sa postavila na špičky a chytila sa ho za zátylok, aby ho mohla pobozkať.

Znova sa milovali, ale tentoraz si na to vyhradili všetok čas, šepkali si sladké nežnosti a na jeho posteli si venovali horúce bozky.

Bola to taká nežná chvíľa, že si Hermiona želala, aby tak mohla zostať navždy.

Všetky zmätené myšlienky či pocity viny sa teraz úplne zotreli.

Celý život sa snažila len o to, aby potešila iných ľudí a aby boli všetci šťastní.

Aspoň raz chcela byť šťastná aj ona.

Chcela byť milovaná človekom, do ktorého bola od samého začiatku zamilovaná.

„Milujem ťa, Draco,“ zašepkala, keď si vzdychla na jeho hrudi.

„Ty tiež vieš, ako veľmi ťa milujem, princezná,“ odpovedal, zatiaľ čo ju bozkával a ovoniaval jej vlasy. To by ho nikdy neomrzelo.

„Áno, ale zo všetkých týchto aktivít som hladná,“ laškovne sa uškrnula, čo Draco rozosmialo; jeho hlas sa ozýval z hrude až do jej ucha.

Mala rada, keď to robil.

Vďaka tomu sa cítila veľmi blízko pri ňom, akoby boli jedno.

Príjemne sa navečerali pri krbe, zatiaľ čo Hermiona si hravo obliekla iba Dracovu prostú košeľu. Povedala, že sa jej páči, pretože vonia ako on, a tak to bolo, akoby boli naozaj jedno. Draco jej malú teóriu nechápal, ale tešil sa z toho, že len v jeho košeli vyzerala nádherne.

V tú noc toho o sebe navzájom veľa objavili.

Bolo to, akoby boli dvaja neznámi ľudia, ktorí sa do seba znova a znova divoko zamilovali.

Hermiona mu rozprávala o svojich malých dobrodružstvách, keď bola veľmi mladá. Ako milovala výšky a vo všetkom byť na špici. Ako vždy vyliezla na strom na ich dvore, aj keď jej to otec zakázal, a ako potom spadla a ťažko sa zranila, kvôli čomu si vypestovala traumu a strach z výšok.

Povedala mu, že vždy dúfala, že ten strach prekoná, ale jednoducho to nedokázala, a preto vždy zostala závistlivo pozerať na svoje spolužiakov, keď lietali na metlách.

Priznala sa, ako zvykla dobrovoľne pomáhať madam Hoochovej, aby mohla čistiť aj jeho metlu a pred každou jeho veľkou hrou ju pobozkala pre šťastie.

Draco bol z toho veľmi prekvapený.

Pobozkal ju a sľúbil, že ju raz vezme lietať.

Vlastne sa ho ani nemusela pýtať. Oddávna sníval len o tom.

Draco sa jej pýtal na veľa vecí. Chcel vedieť, čo chcela. Chcel vedieť všetko, na čo myslela v tej svojej nemožnej hlave. Chcel poznať jej sny.

Chcel to vedieť, aby jej ich mohol všetky splniť.

Jedenásť rokov bolo premárneným časom, ale vedel, že premýšľať o tom by bolo zbytočné, a tak sa rozhodol sústrediť na veci, ktoré mohol urobiť pre svoju malú princeznú.

Spýtal sa jej aj na jej obľúbené knihy, čo viedlo k otázke na jej zvláštne správanie pri obsadzovaní troch stoličiek v knižnici. Draco jej povedal, že si vždy myslel, že je to zbytočné, pretože jej najlepší priatelia nemali jej malé útočisko veľmi v obľube.

To Hermionu rozosmialo a povedala mu, že tie dve stoličky navyše neboli pre Rona a Harryho. Draco si vždy myslel, že ich vyhradila pre týchto hlupákov. Ukázalo sa, že stolička, o ktorej si myslel, že je len dočasným miestom jej mačky, bola v skutočnosti naozaj jej stálym miestom. Hermiona mu povedala, že Krivonožka bola trochu samoľúba a nadradená medzi ostatnými a vždy potrebovala mať svoju vlastnú stoličku.

Draco sa jej spýtal na druhú stoličku, ale Hermiona ho len pobozkala a zašepkala, že odpoveď už pozná.

Vtedy si uvedomil, že sa predtým hrali akoby na schovávačku.

Jeden zatváral oči vždy, keď sa za neho druhý postavil, a len čo ich otvoril, druhý už utiekol a schoval sa.

Bol to nekonečný kolobeh.

Len si nikdy neuvedomili, že je lepšie hrať tú hru, keď otvoríte oči.

Bolo to menej komplikované.

Mohlo tam byť menej sĺz.

„Prepáč, že som zatváral oči a príliš dlho som počítal, kým som ťa dostihol,“ zašepkal predtým, ako ju pobozkal na dobrú noc, keď mu spala v náručí pri teplom krbe.

Potom ju jemne odniesol a uložil do postele, pričom dával pozor, aby ju nezobudil.

Usmial sa, pretože ho zrazu ovládla spomienka, keď sa sklonil, aby ju znova pobozkal...

Zabrala mu miesto a to ho nahnevalo.

Zdalo sa, že pri čítaní zaspala, keďže knihu mala položenú otvorenú na bruchu. Pokojne ležala na deke a tašku mala nedbalo otvorenú hneď vedľa seba.

Jej rozstrapatené vlasy boli rozhádzané po celej prikrývke a nezakrývali jej tvár, čo mu poskytovalo slobodu poriadne si ju prezrieť.

Dracove oči boli plné zvedavosti a intenzívneho sústredenia, keď sa naklonil bližšie a hľadel na ňu. Vyzerala pokojne a mierumilovne. Nemohol si tiež nevšimnúť jej pomalé a rytmické dýchanie, pri ktorom sa jej hrudník dvíhal a klesal. Aj napriek habitu si mohol všimnúť, že má pod ním krásne telo. Jej habit už nedokázal zakryť krivky, ktoré sa jej za tie roky vyvinuli.

Vyzerala taká jemná a teplá.

Nemohol si pomôcť, ale trochu ju ohmatal a cítil, ako jeho ruka pomaly pristáva na jej líci. Vzácny úsmev sa mu podvedome vyčaril na tvári, zatiaľ čo palcom začal hladiť jemnosť jej tváre.

Naozaj si nemohol pomôcť.

Zrazu sa pristihol, že sa dotýka ľahkých malých pieh na jej nose a sleduje krásny tvar jej obočia.

Bolo preňho veľkou záhadou, akou môže byť toto dievča také obyčajné, ale zároveň preňho veľmi príťažlivé.

Nebolo na nej nič zvláštne, ale on si jednoducho nemohol pomôcť, aby ho nepriťahovala ako magnet. Pripadala mu ako hádanka, ktorú nedokázal vyriešiť. Chcel prestať, ale nemohol to urobiť, inak by ho to ešte viac frustrovalo.

Jeho tvár bola plná fascinácie a zvedavosti, že vyzeral ako v tranze, zatiaľ čo jeho prsty pomaly sledovali jej pery.

 Boli také červené a jemné, ale zároveň také prirodzené, že boli takmer stvorené na to, aby ho pokúšali...

Nevedel, ako sa to stalo, ale zrazu sa pristihol, že sa skláňa bližšie, až jeho pery zostúpili k jej.

Zavrel oči a vychutnával si každú jej esenciu, keď sa jemne dotkol jej pier.

Trochu sa pohla, ale on ju neprestal bozkávať, kým nepocítil, ako sa jej pery roztiahli do spokojného úsmevu, keď mu bozk opätovala.

Cítila tak teplo.

Voňala medom a ružami...

Tak ako predtým.

****

„Dobré ráno, drahúšikovia,“ akýsi hlas úplne vytrhol oboch milencov z ríše snov, keď do ich rozostrených pohľadov prenikol prúd jasného ranného svetla.

„Mami, hovoril som ti, že neznášam, keď takto rozťahuješ závesy,“ zastonal Draco, keď sa lenivo posadil, pričom prižmúril oči kvôli nemožnému slnečnému svetlu z roztiahnutých záclon.

„Ach, mlč, Draco. Ty si síce malá sovička, ale som si istá, že Hermione by sa v tejto izbe páčilo trochu svetla, vieš?“ Narcissa sa na červenajúcu sa brunetku láskavo usmiala.

„Ehm... Dobré ráno, Narcissa.“ Hermiona sa nesmelo usmiala, zatiaľ čo sa snažila upraviť si rozstrapatené vlasy a prikryť sa dekou. Stále mala na sebe len Dracovu košeľu.

„Dobré ráno, drahá,“ odvetila jej Narcissa. Dnes vyzerala mimoriadne šťastne.

„Mami. Prečo si tu?“ zrazu Draco zamrmlal.

„Pretože musíme oslavovať, miláčik,“ odpovedala mu Narcissa nenútene, akoby to bola samozrejmá odpoveď. „Toto je po prvý raz, čo máš vo vlastnej spálni nejaké dievča.“

„Mami,“ zamrmlal Draco, keď pokrútil hlavou a položil si ruku na čelo, očividne ponížený, keď počul, ako Hermiona potláča chichotanie.

„Môžem sa spýtať, prečo je to tak, Narcissa?“ Spýtala sa, pričom sa usmievala na svojho priateľa.

„Ach, hádam je to jeho chlapčenský sen. Môj syn je veľmi romantický, vieš. Možno na to nevyzerá, ale...“

„Mami, prosím ťa.“ Draco mal teraz zovreté pery a v kontraste so svojou typickou bledosťou vyzeral červenší.

„Ach, dobre, drahý,“ Narcissa sa láskyplne rozžiarila, zatiaľ čo ich oboch pobozkala, „uvidíme sa pri raňajkách. Nech neprídete neskoro, dobre?“ Pred odchodom z izby im zamávala.

****

Raňajky sa ukázali byť naozaj dobré. Narcissa bola taká milá dáma. Bolo pozoruhodné, aká bola teraz iná než tá stará chladná a strnulá žena, ktorú stretla pred rokmi. Malfoy Manor bol stále luxusný ako vždy, ale teraz v ňom nebol ani náznak chladu. Narcissa jej rozprávala o rekonštrukcii, ktorú mali za sebou, a o všetkom tom uzdravovaní, ktorým museli prejsť za posledné roky.

Hermiona úplne chápala jej rozhodnutie o rekonštrukcii ako súčasti liečenia, pretože ona sama v tomto dome predtým skutočne vytrpela veľa bolesti a bolo úžasné, že pri pohľade na to nádherné sídlo mala pocit, že na to zabudla. Teraz cítila a videla len krásny a majestátny dom s jeho novou érou plnou milých spomienok.

Aj to, že raňajkovala na peknej klasickej verande pri záhradách, jej pripadalo naozaj osviežujúce. Narcissa jej povedala, že hlavný jedálenský stôl už používajú len zriedka, pretože je pre nich príliš veľký.

Hermione nikdy v živote nenapadlo, že by takto mohla stolovať s Malfoyovcami a smiať sa s nimi.

Uvedomila si, že život naozaj môže byť najväčším žartovníkom.

Po raňajkách Narcissa požiadala Hermionu, aby s ňou išla na poriadne nákupy.

Draco sa tváril nahnevane, že nemôže ísť s nimi, ale nakoniec svoju priateľku pustil, keď sa naňho matka pozrela prosebnými očami.

Bol taká tvrdohlavá bytosť, ale keď išlo o jeho matku, jednoducho nedokázal povedať nie.

Hermione sa to od neho zdalo veľmi milé.

„Nemyslíš si, že je to príliš, Narcissa?“ spýtala sa v čase, keď skončili s nákupmi a teraz smerovali do nóbl reštaurácie. Narcissini muži boli za nimi, pričom niesli tony nákupných tašiek. Hermiona by niekedy prisahala, že z tých šiat by mohli urobiť celý nový butik.

„Ach, nezmysel, drahá. Chcem ich všetky pre teba a okrem toho, nie je tvoja chyba, že si naozaj nádherná a takmer všetky šaty, ktoré si oblečieť, ti dokonale sedia, akoby boli špeciálne ušité pre teba,“ žmurkla na ňu Narcissa, než sa posadila.

„Myslela som, že sme o tom hovorili, drahá? To ja som ťa požiadala, aby si so mnou išla von, a nechcem, aby si niečo platila. Toto je môj spôsob, ako sa ti poďakovať za to, čo si urobila pre môjho syna. Vďaka tebe je taký šťastný. Ani nevieš, koľko to pre mňa znamená. Tak veľmi zbožňujem svojho chlapca a poznám jeho sny a všetko, čo si už odmalička želá. Akosi som vždy vedela, že si ich súčasťou.“ Narcissa sa na ňu nežne usmiala. „Páni, ani sa ma nepýtaj, koľkokrát o tebe rozprával, kedykoľvek bol v lete doma.“

„No, som si celkom istá, že som bola jeho obľúbenou témou vždy, keď trucoval,“ uškrnula sa Hermiona.

„Spočiatku som si naozaj myslela, že ťa len nenávidí, lebo ty si bola vždy na špici a on bol vždy druhý.“ Narcissa sa pri tej spomienke láskavo zasmiala. „Ale potom začal bláboliť o tom, aký je naštvaný, lebo si bola vo všetkom príliš dobrá a milá na všetkých okrem neho. Všímal si každú maličkosť, ktorú si urobila, vieš. Bože, dokonca poznal tvoje obľúbené predmety, záľuby a dokonca aj jedlo, ktoré miluješ. Znervózňovalo to, pretože znel trochu posadnuto v tej svojej malej nenávisti voči tebe. Vtedy som si uvedomila, že tá nenávisť bola len súčasťou jeho masky a že v tom zrejme bolo niečo viac.“

Hermiona nedokázala nič povedať, len sa usmiala a predstavila si to malé protivné dieťa, ktoré poznala.

Bolo to naozaj neskutočné.

Úprimne povedané, netušila to.

Priala si, aby nejako prekukla tú jeho masku skôr.

Muselo byť príliš ťažké tak pevne si ju udržať. Priala si, aby mu ju mohla strhnúť skoršie.

„Vždy som chcela mať dievčatko,“ prehovorila Narcissa zrazu ticho, pričom sa na Hermionu usmiala a vytrhla ju z hlbokého zamyslenia. „Chcela som, aby moje dievčatko chodilo na hodiny tanca, huslí a klavíra, a dokonca aj na hodiny spevu. Nakoniec som všetko hodila na svojho chudáka chlapca,“ zasmiala sa. „Ale je to dobré dieťa. Trochu rozmaznaný a samoľúby, ale urobil všetko, čo som mu prikázala.“

„Spomínala si hodiny spevu,“ zamračila sa Hermiona.

„Áno. Prečo?“

„No, práve som si spomenula, ako sa Theo zmienil o Dracovej malej fóbii zo spevu,“ odpovedala Hermiona, čo Narcissu zrazu prinútilo tváriť sa zarmútene.

„Čo sa stalo, Narcissa?“ Hermiona sa spýtala v čase, keď už staršia dáma mlčala.

„Môj Draco vždy miloval spev. Nebol síce najlepší, ale nebol ani zlý, vieš. Rád sa predvádzal. Vyrastal v snahe byť najlepší a snažil sa robiť všetko, len aby sa zapáčil môjmu manželovi.“ Narcissa sa odmlčala a odkašľala si, kým začala znova hovoriť. „Stalo sa to jedného večera, keď ho učila učiteľka klavíra. Bola som tam a sledovala som jeho hru, kým sa Lucius s ostatnými priateľmi nepremiestnil dovnútra. Boli preč niekoľko dní, aby hľadali jedného zo zradcov skupiny, ktorý takmer nahlásil ministerstvu zvyšných neodhalených smrťožrútov.

Očividne toho zradcu chytili. Bol celý od krvi a takmer umieral kvôli mučeniu, ktorému ho predtým podrobili. Samozrejme, narýchlo som Draca vzala a chystala som sa ho odviesť do jeho izby, keď Lucius zrazu dostal chorý nápad. Povedal, že je načase, aby sa Draco naučil niektoré veci, ktoré by mal vedieť pravý čistokrvný, a tak ho požiadal, aby sa postavil pred plačúceho zradcu, aby „videl predstavenie“. Snažila som sa Luciusa  prosiť, aby Draca tentoraz ušetril, lebo bol ešte veľmi mladý, ale môj manžel bol chorý sadista a keď sa raz rozhodol, očakávalo sa, že mu všetci vyhovieme. Keď prvýkrát videl pred sebou kliatbu Cruciatus a to, ako ten zradca kričal a zvíjal sa od bolesti, Draco sa rozplakal. Lucius bol rozhorčený. Mal pocit, že ho jeho jediný syn zahanbil pred jeho spoločníkmi, a tak od neho žiadal, aby prestal plakať, inak použije kliatbu Cruciatus na neho.

Prepadla ma panika, lebo som vedela, že Lucius je typ človeka, ktorý sa nevyhráža naprázdno. Bolo dobré, že môj syn bol tiež silný chlapec, a tak som si všimla, ako zrazu našpúlil chvejúce sa pery a chytil sa za habit, keď sa zo všetkých síl snažil zastaviť drobné štikútanie, ktoré mu spôsobovali vzlyky. Zdalo sa, že Lucius sa potešil, ale nezastavil sa pri tom. Začal sa svojim kumpánom chváliť, aký je jeho syn talentovaný, akoby pred nimi nebol krvácajúci a umierajúci muž. Boli to takí chorí bastardi. Požiadal Draca, aby sa im predviedol a zaspieval im, zatiaľ čo t-tí... pomaly mučili a zabíjali svoju obeť.“ Narcissa sa zlomila a narýchlo si utrela obrúskom bledé líce.

„Ach, Narcissa,“ Hermiona vstala zo svojho miesta a objala plačúcu ženu. Aj ona sama plakala. Zrazu sa chcela premiestniť, objať Draca a povedať mu, ako veľmi ho miluje.

„Nemohla som nič urobiť, Hermiona. Bola som úplne bezmocná. Môj manžel bol krutý človek. Prosím, pochop ma,“ vzlykala Narcissa.

„Ja chápem. Rozumiem, Narcissa.“

„Zo všetkých síl sa mu teraz snažím byť dobrou matkou. Svojho syna veľmi milujem a som pripravená vzdať sa preňho všetkého. Len sa veľmi obávam, že moje úsilie stále nestačí na to, aby som vymazala všetku bolesť, ktorou si prešiel, pretože som bola príliš slabá na to, aby som s tým niečo urobila. Ale je mi to veľmi ľúto, chápeš to, však?“ prosebne sa jej spýtala Narcissa.

„Ja viem, Narcissa. Nemusíš sa obviňovať. Bola to krutá minulosť. Obaja ste len obeťami. Prosím, neobviňuj sa,“ povedala Hermiona a pritom ju ešte pevnejšie objala.

Niektorí ľudia v reštaurácii sa na nich teraz začali pozerať, ale jej to bolo jedno. Cítila v tejto žene bezmocnosť a bolesť a uvedomila si, že jediné, čo chce, je všetko napraviť.

Za krátky čas si k nej Hermiona vytvorila neskutočne silné puto.

„Môj syn ťa má veľmi rád. Sľúb mi, že mu pomôžeš, Hermiona. Nech jeho bolesť zmizne,“ požiadala ju Narcissa predtým, ako ju láskyplne pobozkala na obe líca.

„Urobím to, Narcissa. Nemusíš ma o to žiadať.“

****

„Matka. Čo si urobila mojej priateľke?“ spýtal sa Draco zvedavo, zatiaľ čo hladil Hermionu po chrbte.

Bol vo svojej pracovni, keď sa primiestnili späť. Ešte sa ani nestihol postaviť, keď sa k nemu Hermiona zrazu vrhla a prudko ho objala.

„To mi teraz nesmieš chýbať?“ nadurdila sa na neho.

„Len som si myslel, že sa mama opäť príliš rozohnila a dala ti pekelne zabrať. Taká je vždy,“ uškrnul sa, zatiaľ čo ju láskyplne bozkával.

„Smiem ti pripomenúť, že som stále tu?“ Narcissa dobromyseľne prehovorila na svojho syna. „A okrem toho ma má Hermiona rada. Máš však, drahá?“

„Samozrejme, že mám. Aspoň nie si prehnane márnivá ako tu tvoj syn,“ zachichotala sa Hermiona.

„Hej! Máš stáť pri mne,“ zamračil sa Draco, čím obe ženy ešte viac rozosmial.

„Nechám vás dvoch tak. Ďakujem ti za krásny deň, Hermiona,“ žmurkla na ňu Narcissa.

„Aj ja ti ďakujem, Narcissa,“ usmiala sa Hermiona. Tie dve si ešte chvíľku vymieňali vševediaci pohľad, kým Narcissa konečne odišla.

„To bolo čo?“ Draco na ňu zvedavo zdvihol obočie.

„Len babská záležitosť.“ Hermiona sa usmiala, než sa zmocnila jeho pier v dlhom bozku. „Hmm... len som zvedavá. Máš v tomto svojom nemožne obrovskom sídle klavír?“ náhle sa ho spýtala.

„V hudobnej miestnosti. Prečo?“ spýtal sa.

„Nič. Len ho milujem. Ukážeš mi ju?“ Hermiona sa ho sladko spýtala.

Na chvíľu sa odmlčal, zamyslel sa a zatváril váhavo, až napokon súhlasil a odviedol ju do hudobnej miestnosti

„Nádhera,“ usmiala sa Hermiona, zatiaľ čo sa rozhliadala po obrovskej a priestrannej miestnosti. Všimla si barokovú starobylosť tohto miesta.

Boli tu rôzne hudobné barokové nástroje vrátane basovej violy, čembala, lutny, huslí a barokových gitár. Boli tu aj niektoré z obdobia romantizmu a renesancie.

Hermioninu pozornosť však upútal veľký čierny drevený klavír, ktorý sa nachádzal v strede miesta. Nad ním sa týčil obrovský sofistikovaný sklenený luster.

„To je jednoducho... ohromujúce,“ zašepkala Hermiona, zatiaľ čo sa posadila a rukami jemne hladila drevenú štruktúru klavíra.

„Myslím, že knižnica sa ti bude páčiť viac. Poď, ukážem ti ju,“ usmial sa Draco, zatiaľ čo jej položil ruku na plece, ale ona len pokrútila hlavou; stále bola očarená krásou nástroja.

„Posaď sa, Draco,“ usmiala sa, zatiaľ čo ju ťahala za ruku na pleci.

Draco si len vzdychol a sadol si k nej, hoci trochu váhavo.

„Hráš na klavíri?“ spýtala sa ho.

„Keď som bol veľmi mladý,“ prikývol. „Ale už nehrám.“

„Prečo?“

„Jednoducho nehrám. To je všetko,“ len pokrčil plecami.

„Každý má nejaký dôvod, prečo s niečím skončil. Hovorila som ti o svojej malej nehode na strome a o svojom strachu z výšok, však?“

„Možno som len trochu iný. Vždy sa nájde niekto, kto musí byť iný. Ja som jednoducho skončil. To je všetko,“ odpovedal a teraz vyzeral z tejto témy dosť nesvoj.

Nastalo dlhé ticho, až kým Hermiona ticho neprehovorila. „Narcissa mi povedala o tvojej malej fóbii zo spievania.“

Draco sa potom zrazu náhlivo postavil, snažil sa pôsobiť nenútene, ale nedarilo sa mu to. „Poďme do knižnice. Bude sa ti tam páčiť. Máme tam zbierky na-“

„Rodičia so mnou sedávali vždy, keď som hrala na klavíri. To mi chýba.“ Hermiona sa naňho prosebne usmiala, čím ho prinútila stisnúť pery, a posadiť sa k nej.

Potom sa usmiala a pobozkala ho, kým začala hrať skladbu, ktorú mala rada. Zahrala nádhernú muklovskú francúzsku pieseň o láske s názvom „La Vie En Rose“.

Draco si nemohol pomôcť, ale bol uchvátený a fascinovaný tým, ako vyzerala, kým jej jemné prsty tancovali po klávesoch, plynulo a ladne sa kĺzali po každej melódii.

Pôsobila spokojne a šťastne, hoci v jej úsmeve bol náznak melanchólie.

Pri každej jednoduchej veci, ktorú urobila, ho nadchla a zároveň upokojila.

Drobné čiastočky zo slnečných lúčov prechádzajúcich cez okno jej hravo kĺzali po lícach, akoby bola jarou proti chladnej zime.

Zrazu sa ocitli na tomto prázdnom javisku.

Žiadni sudcovia.

Žiadni diváci.

Len muž a žena, ktorí sa kĺzali na krásnom hudobnom diele.

Jediné, čo počul, videl a cítil, bola jej melódia... taká výrečná a dojímavá.

Zavrel oči, keď sa dostala k poslednej časti, všetko si vychutnával a vtláčal si ten zvuk do pamäti s prísľubom, že si ho bude prehrávať znova a znova.

Ešte stále zavieral oči, keď hudba pomaly neprestala znieť a kým na perách nepocítil jemnosť.

Všetko bolo také jemné a zasnené, až to bolo takmer gýčovité.

Chuť jej pier bola nádherná.

Med a ruže...

Jeho vlastná jar.

„Páčilo sa ti to?“ zašepkala, keď otvoril oči.

„Milujem to,“ odpovedal ticho.

„La vie en rose... Život v ružovom... Život cez ružové okuliare.“ Hermiona sa zamyslene usmiala, zatiaľ čo sa dívala von oknom. Jej oči zablúdili na nejaké miesto; akoby sa pozerala do spomienok.

Na jednu smutnú.

„Moja mama mi hovorievala, že by som mala žiť vždy s úsmevom a na oplátku sa bude život usmievať na mňa, potom všetko dopadne dobre, nech by sa dialo čokoľvek. Vtedy som tomu veľmi nerozumela. V priebehu rokov som sa však naučila prístup, že sa treba pozerať cez ružové okuliare. Prinútila ma sľúbiť si, že ich budem mať a že budem vždy optimistická. Prechovávala som v sebe názor vidieť a veriť, že veci sú lepšie, ako v skutočnosti sú. Tak ma to naučili, vieš.“ Usmiala sa, keď zavrela oči a oprela si hlavu o jeho rameno. Draco ju pobozkal na vlasy a okamžite ju objal okolo ramien.

„Mala som veľmi šťastné detstvo a nevedela som, ako funguje bolesť. Občas som zakopla a zabolelo to, ale otec bol vždy nablízku a zachránil ma. Mama mi potom ranu vyliečila a pobozkala ju a potom sme sa išli baviť, takže som na všetko zabudla. Vždy som si myslela, že to tak budem mať navždy. Ja, moja mama a otec... Sľúbila som im, že budeme navždy spolu a že ich nikdy neopustím, nech sa deje čokoľvek... Ale vyrástla som a opustila som ich,“ bolestne zatvorila oči, zatiaľ čo ho pevne objímala.

„Miona...“ Draco sa ju pokúsil zastaviť, ale ona ho len pobozkala a usmiala sa.

„Už nebolo bezpečné zostať,“ pokračovala Hermiona. „Chcela som zachrániť magický svet, ktorý milujem, ale tým som musela opustiť ich svet, porušiť svoj sľub a opustiť ich. Takže som urobila to, že som ten sľub vymazala... vymazala spomienku naň. Použila som na nich Obliviate; dúfala som, že ich zachránim a odvediem preč, aby boli v bezpečí. Môj plán však prekazil skorší príchod smrťožrútov do nášho domu, a to hneď po tom, ako som im zobrala spomienky. Doteraz vidím a počujem rozbíjanie nábytku a pohárov a krv rozliatu na podlahe, keď som sa ich pokúsila odtiaľ vytlačiť a skončili sme v potkýnaní sa o rozbité sklo. A na jednu vec nikdy nezabudnem, a to na ich zmätený a vystrašený pohľad, keď sa na mňa pozreli.“ Zachvela sa a zatvorila oči, takže jej slzy rýchlo stekali na líca.

„Ššš... Mione... Prestaň...“ Draco znepokojene vyslovil a pevne ju objal, ale ona len pokrútila hlavou.

„Báli sa ma, Draco. Snažila som sa ich pritiahnuť k sebe a povedať im, že musíme ísť, ale boli zo mňa príliš vystrašení... Tak dobre si pamätám, ako sa na mňa pozerali, kým ich zasiahla smrtiaca kliatba. Zomreli predo mnou bez toho, aby vedeli, kto som, bez spomienok na to, ako sme sa kedysi smiali, na to, ako som im hovorila, že ich milujem... na to ako mi lásku opätovali. A bolo to celé moja vina. Neporušila som len svoj sľub. V prvom rade som ho nikdy neurobila. Bol vymazaný. Ja som vymazala ich. Je to smiešne, ako veľmi som to vtedy myslela vážne, vieš, o tom, ako ich nikdy neopustím.“

„Prečo mi to hovoríš?“ zašepkal Draco, keď jej utieral slzy, nechcel nič iné, len zastaviť bolesť, ktorú cítila.

„Pretože chcem, aby si vedel, že nie si sám. Máš teraz pri sebe svoju matku. Pamätá si ťa, miluje ťa a záleží jej na tebe. Si silnejší, aby si zvládol veci, ktoré sa na teba valia, pretože si ich mal odmalička. Ale ja som mala iný príbeh. Vyrastala som s vedomím, že sa budem večne usmievať, a v jedinom okamihu sa všetko zrútilo. Nebola som vyformovaná a nebola som taká silná ako ty, keď sa to stalo, ale snažila som sa to prekonať... A myslím, že je čas, aby si sa aj ty zbavil niektorých svojich obáv, Draco.

„Trvalo mi roky, kým som sa vrátila do svojho starého domu. Bolo to veľmi ťažké, keď som vedela, že tam teraz žije iná rodina. Stála som takmer hodinu a len som sa pozerala zvonka, ako sa malé dievčatko hrá s hojdačkou, ktorú pre mňa vyrobil môj otec. Bola teraz jej a ja som si nemohla pomôcť, ale žiarlila som. Otec mi povedal, že bola vyrobená špeciálne pre mňa. Bola som jeho jediný anjel, ale potom som si zrazu spomenula na jeho pohľad pred smrťou a na to, ako sa ma bál. Nedokázala som sa k nemu priblížiť a tak som potom jednoducho odišla. O pár rokov neskôr som sa vrátila a opäť som nemohla vstúpiť; až kým to dievča nevyšlo z domu a neusmialo sa na mňa. Bola som prekvapená, ale úsmev som opätovala. A potom som si spomenula na ďalší sľub, ktorý som dala, a uvedomila som si, že ešte stále nie je neskoro.“ Jemne sa usmiala na Draca, keď ho držala za líce. „Ži svoj život s úsmevom a na oplátku sa život bude usmievať na teba, potom všetko dopadne dobre, nech sa deje čokoľvek,“ usmiala sa a citovala presne tie slová, ktoré jej povedala matka.

„Nastal čas, aby si sa tentoraz na život pozeral cez ružové okuliare, Draco. Zaspievaš mi?“