Preklady fanfiction Harryho Pottera

Chcel len jej lásku

Draco dievča pred sebou pobozkal a zároveň jej jemne utieral slzy, ktoré jej stekali z červenajúcich sa líc.

„Tsk, princezná, vieš, že ťa nerád vidím takúto,“ vravel, zatiaľ čo ju bozkával na čelo, hoci aj on mal slzy na krajíčku, ale to naozaj nebolo potrebné spomínať. Úprimne povedané, ak si chcela tak veľmi počuť môj spev, stačilo ma požiadať, vieš. Alebo ho možno len vymeniť za tvoj povestný bozk. Naposledy to fungovalo,“ pokrčil plecami, nad čím sa pousmiala.

„Vidíš? Tak je to lepšie,“ žmurkol, kým sa sklonil, aby ju pobozkal, ale potom sa zamračil, keď mu prstami zastavila pery.

„Zaspievaj a dostaneš bozk,“ uškrnula sa naňho. „Čo je? To ty si mi vnukol ten nápad,“ zasmiala sa, keď sa na ňu zamračil.

Na chvíľu sa odmlčal, pozrel sa na ňu, vzdychol, pokrútil hlavou, znova sa na ňu zadíval a potom konečne vyčaroval akustickú gitaru, ale stále sa pritom mračil a nesmierne sa červenal.

„Tvoja mama vravela, že si rád predvádzal svoje spevácke schopnosti,“ podpichla ho Hermiona, pričom ho krátko pohladila po zamračenom čele v snahe narovnať ho.

„Vedel som, že to bol zlý nápad pustiť ťa s ňou von.“ Stále sa mračil, ale stlačil niekoľko strún, aby začal svoje sľubované, ale strašne trápne vystúpenie.

„Môžeš mi už zaspievať?“ Len sa sladko spýtala, pričom sa k nemu naklonila bližšie.

„Čo ja neurobím pre jeden prekliaty bozk,“ pokrútil hlavou, kým nezavrel oči a znova sa zhlboka nadýchol. „Tak dobre, ide sa na to...“

„Obaja niečo hľadáme.“ Draco sa na chvíľu zastavil a odkašľal si. „Prepáč,“ nervózne sa zasmial, potom sa zhlboka nadýchol a znova pritlačil na struny, pričom vyzeral neuveriteľne rozpačito a spotene. Bolo dobré, že sa od neho naďalej vyžadovalo, aby sa naučil hrať na niektoré hudobné  nástroje, aj keď už predtým odmietol spievať. Rád počúval hudbu, najmä tú muklovskú, a často potom hrával na gitare, hoci nikdy nespieval. Prvýkrát po veľmi dlhom čase to urobil, keď jej spieval na letnom sídle; a bolo to dosť trýznivé.

„Pokračuj,“ povzbudila ho Hermiona, pričom sa usmievala a pozorne ho počúvala. Nemal najkrajší hlas na svete, ale ona ho milovala. Mal ho trochu drsný a chrapľavý a bol pomerne váhavý, takže spieval príliš potichu, ale tak to znelo najlepšie.

Uvedomovala si, že sa tak veľmi snaží urobiť to pre ňu, ale jediné, čo naozaj chcela vedieť, bolo, či to dokáže urobiť tiež aj pre seba.

„Nechaj to ísť, láska. Už predtým si ma žiadal, aby som nechala odísť svoju bolesť. Teraz je čas, aby si to nechal odísť aj ty,“ zašepkala.

„Obaja hľadáme niečo.

čo sme sa báli nájsť

Je ľahšie byť na dne

je ľahšie sa skryť.“

Zhlboka sa nadýchol a znova si odkašľal, kým pokračoval.

„Pri pohľade na teba zadržiavam dych

Prvýkrát v živote som na smrť vystrašený

Podstupujem riziko

Keď ťa púšťam dovnútra.“

Hermiona si nemohla pomôcť, ale pri jeho speve sa mu až príliš strácala v očiach, keď na ňu hľadel tak uprene, že cítila, ako s ňou spája každú svoju myšlienku.

Keby nepoznala, že je to pieseň od muklovskej kapely, skutočne by uverila, že ju zložil, aby jej vyrozprával nejaký príbeh.

Svoj príbeh...

„Opäť raz cítim, že žijem

hlboko ako nebo pod kožou

ako byť zamilovaný, vravela, po prvý raz

možno sa mýlim, ale cítim sa správne

kdekoľvek dnes večer s tebou patrím

ako keď cítiš, že si zamilovaný

úplne po prvýkrát

Svet, ktorý vidím v tebe

čaká, aby ožil

prebúdza ma k snívaniu

Realita v tvojich očiach

Pri pohľade na teba zadržiavam dych

Prvýkrát v živote som na smrť vystrašený

Podstupujem riziko

Keď ťa púšťam dovnútra.“

Tá pieseň akoby bola stvorená pre neho, aby jej ju zaspieval.

Mohla by prisahať celému svetu, že to bolo to najúprimnejšie, čo kedy počula.

Ale na druhej strane jej ju spieval ten najúprimnejší muž na svete.

Počas spevu a hry na gitare s ňou vôbec neprerušil očný kontakt. Jeho oči žiarili a boli nesporne naplnené takou veľkou vášňou; nemohla si pomôcť, ale bola očarená. Niektoré pramienky jeho svetlých vlasov mu zakrývali obočie, vďaka čomu jeho oči ešte viac žiarili ohňom.

Pri takomto pohľade naňho si spomenula na dôvody, prečo sa do tohto chlapca v prvom rade zamilovala.

Všetko to bolo kvôli nemu.

Nebolo to len pre jeho silnú vášeň, ba dokonca ani pre pobláznenie, ktoré v nej vždy vyvolával.

Bolo to kvôli tej vzácnej zraniteľnosti, ktorú sa tak veľmi snažil skrývať.

Už predtým ju zahliadla a bolo príliš lákavé odhaliť ju, aby ju mohla vidieť znova.

Možno to bolo preto, že bol chladný a neskrotný, ale iný ako ktokoľvek iný.

A možno preto, že sa rozhodla tomu neveriť.

Možno sa rozhodla veriť, že je opakom toho, čo predvádzal.

Jej zvedavosť ju vtedy úplne ovládla, ale teraz nič neľutovala.

Pretože koniec koncov, možno toto mala urobiť na prvom mieste ona.

„Narážame do neznáma

v tomto sa strácame

ale cítime sa ako doma

Ako byť zamilovaný

povedala prvýkrát

ako byť zamilovaný

cítiť po prvý raz...“

Draco vydýchol poslednú vetu, akoby od nej závisel jeho život. Bol spotený a cítil vytrvalé bubnovanie srdca, ale nemohol uveriť, aký je ten pocit osviežujúci.

Toto bolo pre ňu.

Pre nich.

„To bolo krásne,“ zašepkala Hermiona; so slzami v očiach sa naklonila a odhrnula mu ofinu pokrytú potom.

„Hej... Prečo plačeš?“ spýtal sa jej znepokojene, zatiaľ čo svoju gitaru položil na bok, aby sa k nemu mohla ešte viac nakloniť a aby ju mohol objať.

„Len slzy radosti. Nepočul si o tom?“ Usmiala sa, zatiaľ čo ho pevne objímala.

„Počul som. Áno. Ale nikdy som tomu skutočne nerozumel, až teraz.“

„Ja tiež nie...“ Usmiala sa a potom mu venovala odmenu: svoj povestný bozk.

****

Hermiona sa mračila, kým sa pozerala na lístok, ktorý jej Oliver poslal. Bol s nádherným náhrdelníkom s rubínovým levom. Uznala, že nezabudol na zákaz dávať jej kytice; len si neuvedomila, že ho mala urobiť všeobecnejší, a nie len na kytice.

Napriek tomu to nebol náhrdelník, čo ju znepokojovalo. Bolo to obsahom toho odkazu.

„V poslednom čase máš trochu veľa práce, tak som povedal Safire, aby ťa chvíľu neotravovala, a toto ti dám sama,“ vysvetľovala Ginny, keď Hermiona neprítomne držala náhrdelník vo vrecku a stále sa dívala na lístok. „Čo sa tam píše?“

„Je to ospravedlňujúci list, týkajúci sa našej poslednej večere. Neprišiel a myslel si, že som prišla ja, takže sa cíti vinný,“ odpovedala Hermiona.

„To je pravda?“ Ginny vykríkla príliš prudko, až musela Hermiona trochu nadskočiť. „Úplne chápem, prečo si neprišla, vzhľadom na všetky tie problémy okolo Draca. Ale Oliver? Pokiaľ viem, svet by mohol byť v plameňoch a zrútiť sa, ale on by sa na teba nikdy nevykašľal,“ dodala a vyzerala, akoby jej najlepšej kamarátke práve vyrástlo oko na čele.

„Tvrdí, že sa mu vyskytlo niečo dôležité,“ pokrčila Hermiona plecami.

„Nič preňho nie je dôležitejšie ako ty, Miona. Veď to vieš. Ten chlap je do teba pozitívne zbláznený. To je všeobecne známe,“ povedala Ginny vecne.

„Očividne už nie tak veľmi. A to je dobrá správa, však? Je to preňho krok vpred. Ak sa už o mňa až tak veľmi nezaujíma, potom to vyhovuje aj mne. Gin, hovorila som ti, že sa naozaj len snaží byť priateľom.“ Hermiona sa na svoju nie veľmi presvedčenú kamarátku len usmiala, zatiaľ čo lístok hodila do odpadkového koša, ale nevedela, čo robiť s náhrdelníkom.

****

Prešiel týždeň a Hermiona už o Oliverovi nepočula. Začínala sa obávať, čo sa naozaj stalo, pretože to, že len tak zmizol, mu nebolo vlastné. Aj keď sa rozišli, pred odchodom sa s ňou rozlúčil. Oliver nebol typ človeka, ktorý by nechával veci nedokončené, ale na druhej strane, čo tu bolo ešte na dokončenie?

Aj tak už nemali voči sebe žiadne záväzky.

Možno v nej bolo len to malé bodnutie kvôli tomu, že predtým ju Oliver vždy vo všetkom staval na prvé miesto; dokonca aj nad svoju prácu.

Nie že by k nemu stále niečo cítila, možno to pramenilo z toho, že bola zvyknutá na príliš veľa jeho pozornosti.

Zrazu sa cítila tak strašne, keď vedela, že nič z toho nedokáže ani opätovať, ale stále mala pocit, že by mala očakávať, že jej to všetko ešte poskytne.

Jedna vec však išla dobre, a to jej vzťah s Dracom. Akosi zabudol na svoje problémy s Oliverom. Ginny teraz natrvalo bývala v Theovom byte, takže Dracovi a Hermione zostal jednoduchý dom, ktorý s ňou predtým zdieľala.

Draco súhlasil, že tam s ňou bude bývať, ale stále ju presviedčal, že by bolo lepšie, keby išla bývať k nemu do sídla.

Keď však Oliver odišiel, už sa spolu vôbec nehádali, okrem drobných debát, ale tie by aj tak mali každý deň.

Teda až na túto chvíľu.

„Toto má byť čo?“ Draco zúril, vyzeral, akoby mu každú chvíľu mali vypadnúť oči, zatiaľ čo zvieral rubínový náhrdelník, ktorý našiel hneď za stolom v jej kancelárii.

Hermiona, úprimne povedané, nevedela, čo s ním má robiť. Chcela si ho nechať kvôli Oliverovi, ale nechcela, aby ho Draco uvidel, a tak si ho domov nevzala a namiesto toho si ho nechala len vo svojej kartotéke.

Naozaj mu nechcela klamať ani pred ním nič tajiť. Lenže on na tú záležitosť začínal zabúdať a ona ju nechcela znova vyťahovať. Okrem toho aj tak nečakala, že ho zbadá.

Ako veľmi sa mýlila.

„D-Draco, prosím, dovoľ mi to vysvetliť. Ja som ne-“

„To je od Olivera Wooda, však?“

„Draco-“

„Odpovedz mi!“

„Á-áno,“ pokorne prikývla.

„Dočerta!“ Draco zaklial, pričom hodil náhrdelník do odpadkového koša, rovnako ako to predtým urobil s kyticou.

„Prosím ťa, skús mi tu niečo povedať, lebo som teraz úprimne poriadne v prdeli. Vysvetlíš mi, čo tu ten náhrdelník robí a prečo si mi o ňom doteraz nič nepovedala?“ Draco vyzeral rozčúlene, ale aj veľmi vystresovane a zranene.

Hermiona sa za to nenávidela.

Dokázala akceptovať, keď sa hneval. Lenže nedokázala prijať, keď bol takto zranený.

Mala mu ten náhrdelník jednoducho vrátiť. Vedela, že by to bolo najrozumnejšie, ale cítila sa príliš hrozne a previnilo, aby mala odvahu poslať ho späť.

Ale možno mohla požiadať Ginny, aby si ho nechala, alebo možno k tomu prinútiť.

Bola to celá jej vina.

Cítila sa teraz veľmi hlúpo a jednoducho krutá.

Ešte netušila, že dráma sa ešte iba začala v pravom slova zmysle.

„Prepáčte, slečna Hermiona?“ Safira váhavo vošla dovnútra, predtým ako dvakrát zaklopala, hoci nemala, pretože nikto z nich kvôli Dracovmu rozhorčeniu ani nepočul tú časť s klopaním.

„Čo sa deje, Safira?“ Hermiona sa spýtala, pričom sa snažila dýchať čo najpokojnejšie. Draco sa však išiel pozrieť von oknom, pričom si rukou prechádzal po vlasoch, mrmlal nadávky a tak veľmi sa snažil upokojiť.

„Máte návštevu. Je to Oliver Wood.“

Dracovi takmer praskol krk, ako rýchlo sa otočil, keď počul meno svojho nepriateľa.

Hermiona zvažovala možnosť zomrieť hneď na mieste.

„Mám ho nechať čakať, slečna Hermiona?“

„Nech vojde,“ povedal zrazu Draco rázne, skôr než Hermiona stihla len otvoriť ústa.

Tváril sa vražedne a smrteľne.

„Draco, prosím...“

„Čo tu robíš?“ spýtal sa chladne Draco, zatiaľ čo kráčal k Hermione, aby ju majetnícky chytil okolo pása, ale od chvíle, keď vošiel dnu, nespúšťal z Olivera oči.

„Len som prišiel na návštevu. Ospravedlňujem sa, ak vás dvoch ruším alebo niečo podobné,“ odpovedal Oliver opatrne a tiež nespúšťal oči z Draca.

Zdalo sa, že medzi nimi prebehla dlhá výmena nemého rozhovoru, kým Draco opäť začal hovoriť a ešte viac pritvrdil svoje zovretie okolo jej pása. Hermiona však využila tento čas na to, aby si všimla Oliverov výzor. Zdalo sa jej, že je chudší a bledší ako zvyčajne. Bolo to zvláštne, pretože od chvíle, keď ho videla naposledy, uplynul len týždeň a bolo nepravdepodobné, že by sa tak drasticky zmenil.

„Naozaj sa mi nepáči, že zjavne obťažuješ moju priateľku, Wood,“ povedal Draco cez zúžené oči.

„Nesnažím sa ju obťažovať a sme jednoducho priatelia, ak si sa chcel spýtať práve na to,“ odpovedal Oliver pokojne.

„Ach tak? Takže predpokladám, že ty dávaš náhrdelníky všetkým svojim priateľom? To je od teba také veľkorysé,“ posmieval sa Draco.

„Ten náhrdelník bol len môj spôsob, ako sa ospravedlniť, Malfoy. Prosím, nevyčítaj to jej.“

„Ospravedlňuješ sa, že si kretén?“ Pohŕdavo naňho prehovoril.

„Išlo len o tú večeru. To je všetko a...“ Oliver sa zrazu zarazil, keď si všimol Hermioninu nervóznu reakciu a uvedomil si, že to svojmu priateľovi ešte nespomenula.

Nastala dlhá odmlka.

„O akej večery to dokelu hovoríš?“ Draco teraz vyzeral ešte viac rozčúlený ako pred chvíľou, ak to bolo možné.

Dokonca vyzeral, akoby bol schopný vyhodiť celý stôl z okna.

„Draco, k tomu...“ Hermiona nedopovedala, lebo Draco sa už rozhodol túto tému odbiť tým, že sa vrhol k Oliverovi a silno ho udrel, čím sa obaja zvalili na zem a rozbili niekoľko drahých váz.

Hermiona pobúrene vykríkla a pokúsila sa ho zastaviť prútikom, ale bol príliš rýchly a už jej vytrhol prútik zo zovrenia. Nemala ani čas prísť na to, ako to, dočerta, urobil.

Vedela len to, že bol viac než rozzúrený a vyzeral, akoby bol schopný zavraždiť Olivera, ktorý sa teraz bezmocne váľal na zemi. Ani sa nebránil a jediné, čo mohla robiť, bolo prosiť svojho priateľa, aby prestal.

Ešteže Ginny a ostatní počuli ten rozruch a o chvíľu už ochranka butiku spútala Draca, aby prestal ubližovať Oliverovi, ktorý sa v tom čase zvíjal na zemi a kašľal pritom krv.

„Oliver? Oliver, si v poriadku?“ pýtala sa znepokojene Hermiona, keď k nemu pribehla a prikrčila sa, aby zistila, či je v poriadku.

Bol dobitý na smrť a krv sa mu liala po celej košeli. Nedokázal ani odpovedať, lebo už vyzeral ako v delíriu, pričom vykašliaval neustále krv.

Dokonca aj Draco sa prestal brániť strážcom a šokovane hľadel na to, čo práve urobil.

„Draco! Čo si to urobil?“ zakričala naňho Hermiona obviňujúco, zatiaľ čo sa snažila zastaviť krv, ktorá sa z Olivera bez prestania valila.

Ten len stál a triasol sa. Nepoužil naňho ani jedno kúzlo. Jediné, čo si pamätal, bolo, že bol jednoducho príliš rozzúrený a zo všetkého zúrivý...

„No tak, synku. Zaspievaj nám. Nikto na toto nemá dosť trpezlivosti. Urob to, alebo ťa nechám, aby si ho zabil sám, alebo by si bol radšej, keby som použil ten Cruciatus na teba?“ vravel Lucius znudeným hlasom, zatiaľ čo bezstarostne hľadel na svoju obeť.

„Lucius! Prosím... Draco je príliš mladý,“ prosila Narcissa, zatiaľčo ochranársky objímala svojho syna.

„On to nakoniec urobí. Jedného dňa zabije bezcenných ľudí a ja budem naňho hrdý. Vždy je lepšie nechať ho v ranom veku nahliadnuť do sveta, v ktorom bude žiť,“ usmial sa Lucius, zatiaľ čo opäť vrhol Cruciatus na bezmocného muža.

Veľkou miestnosťou sa ozývali výkriky bolesti.

Draco si dokázal predstaviť tvar mužovho pokrúteného tela a bolesť zjavnú na jeho vychudnutej a zdrapenej tvári.

Na bledej, chvejúcej sa pokožke mu bolo vidieť žily a mohol by prisahať, že mu oči môžu každú chvíľu vyskočiť z jamiek.

Nechcel tam byť.

Chcel von.

Nikdy to nechcel...

„Pozri sa jasne, synku. Pozri sa na zázraky, ktoré ti môže dať tvoja krv. Presne na to si sa narodil. Svet je kruté miesto na život a jediné, čo môžeš urobiť, aby si prežil, je splynúť s ním. Počúvaj jeho zvuky. Načúvaj nádherným zvukom bolesti. Tieto schopnosti budeš mať len vtedy, keď sa rozhodneš byť silnejším. Nikdy nebudeš cítiť bolesť, keď budeš jej vykonávateľom. Bolesť bude tvojím služobníkom. Prijmi ju a získaš všetko, po čom tvoje srdce túži...“

„Nie,“ Draco pokrútil hlavou a zároveň sa snažil vyrovnať prerývaný dych.

Čo to urobil?

Mohol by prisahať, že teraz počuje otcov hlas.

Smial sa.

Vysmieval sa mu.

„Nakoniec to urobí. Jedného dňa zabije zbytočných ľudí a ja budem naňho hrdý.“

„Nie!“ Draco zakričal predtým, ako sa odmiestnil preč.

„Draco?“ Hermiona sa znepokojene obzrela, keď počula, ako vykríkol a odmiestnil sa. „Ginny, prosím ťa, vezmi Olivera k svätému Mungovi. Musím nájsť Draca,“ naliehavo a nervózne požiadala Ginny.

Všetko to bola jej chyba.

Poznala Dracovu povahu a majetnícke sklony, ale nikdy sa nestarala o to, aby mu o tom všetkom povedala.

Bola príliš zaneprázdnená výčitkami svedomia, aby si všimla, že už ubližuje práve tomu, na kom jej záleží a koho miluje.

****

Draco v ten večer vypil už tretiu ohnivú whisky.

Premiestnil sa do muklovského baru, aby zapil všetku svoju frustráciu. Do Dračieho daru sa neodvážil ísť, pretože práve teraz nechcel žiadnu spoločnosť.

Dokonca ani Thea.

Chcel len zabudnúť na Hermioninu reakciu na to, čo urobil.

Vyzerala, že sa ho bojí.

Akoby bol naozaj schopný niekoho zabiť.

„Draco! Čo si to urobil?“

Jej oči boli plné obvinení a obžalôb.

Akoby nikdy nemohla chcieť takého chorého sadistického bastarda, ako bol on.

Jednoducho mu vôbec nerozumela.

Ten kretén sa snažil dostať dnu zadnými dvierkami.

Mal pocit, že to naňho narafičili, aby tu vyzeral ako zloduch.

On bol ten, koho tu oklamali! To on musel vyzerať ako idiot, ktorý o ničom nevie.

Ale práve teraz ho nenávidela.

Nenávidela ho tak, že jej záležalo len na tom, aby sa uistila, že jej bývalý priateľ je v poriadku.

Akoby vôbec neexistoval, kým ona úzkostlivo skúmala Wooda a donekonečna sa pýtala, či je v poriadku.

Ale jeho sa nespýtala, či je v poriadku.

Akoby bol ničomník, ktorý musí odísť, pretože by mohol spôsobiť ešte väčšiu spúšť.

Jej ochranka ho dokonca spútala, len aby videl, čo urobil.

Len preto, aby jasne videl, že to mal urobiť na prvom mieste a nebolo z toho východiska.

Chcel len jej lásku.

Chcel len istotu, že ju bude mať navždy.

Čelil už príliš veľkým stratám.

Ešte jedna by ho vážne poškodila a zabila.

Bolo to príliš veľa žiadať?

Len veľmi chcel, aby bola teraz s ním.

Chcel, aby mu povedala, že je to v poriadku a že ho stále miluje.

Chcel len počuť jej hlas, ako volá jeho meno.

Len jeho meno.

„Draco?“

Otočil sa a očakával, že ju uvidí, ale tušil, že to bolo len zbožné želanie.

„Čo tu robíš, Pansy?“