Názov: Averzia voči zmene
Originálny názov: An Aversion to Change
Autorka: Misdemeanor1331
3. Váhavé prijatie
Harry stuhol šokom. Stál na chodbe s otvorenými ústami a zelenými očami rozšírenými od prekvapenia. Celú minútu hľadel na Draca a naozaj nechápal, čo vidí. Na prekvapenie všetkých neurobil žiaden pohyb smerom k svojmu prútiku a nevyhrážal sa fyzickým násilím. Namiesto toho sa len pozeral. Draco sa pod Harryho intenzívnym zeleným pohľadom, ktorý síce bol plným zazeraním, a nie celkom prívetivý, cítil nepríjemne.
„Tešíš sa, že ma vidíš, Zjazvenec?“ posmieval sa, aby prerušil trápne ticho a zároveň aby Harryho vytočil.
Harry však neurobil nič. Jednoducho sa stále díval na Draca, očividne stratený v myšlienkach. Draco by bol radšej, keby sa Harry pokúsil naňho vyletieť alebo ho preklial; niečo ako akt pomsty.
'Merlin vie, že si to zaslúžim,' pomyslel si Draco a vytrvalo hľadel Harrymu do očí. Nielenže umožnil Dumbledorovu vraždu a, do pekla, takmer toho muža aj sám zavraždil, ale všetkým trom znepríjemňoval život, ako len bolo v ľudských silách. A teraz, aby tam Harry len tak stál, keď mal očividne výhodu... 'To nie je správne,' pomyslel si Draco.
Harryho oči menili odtiene takmer príliš rýchlo na to, aby ich Draco vnímal. Jasný, intenzívny záblesk bol hnev, nepochybne v reakcii na Dracovo podpichnutie. Jasná zelená však rýchlo vybledla a zmenila sa na zúfalstvo. Draco sa usmial, pretože presne vedel, ako sa Harry cíti a že je to tá najhoršia bolesť, akú by mohol svojmu nepriateľovi priať. Harry prerušil očný kontakt s Dracom a pozrel na stenu, snažiac sa zadržať slzy, ktoré mu teraz rozžiarili oči.
'Ha, vyhral som', pomyslel si Draco s mladíckym triumfom a podvedome zdvihol hlavu vyššie.
Potom Harry opäť zdvihol zrak. V jeho očiach sa teraz zračila emócia, ktorá zlomila Dracovho vzdorovitého ducha a roztrhala jeho postoj na kusy: ľútosť. Harry nepatrne pokrútil hlavou, akoby komunikoval s Dracom, hoci mal ústa nastavené do pochmúrnej línie.
'Bol som tam,' hovorilo to pokrútenie hlavou. 'Videl som, ako tvoje odhodlanie ochabuje. Videl som, ako tvoja sila slabne. Videl som, ako si ustúpil. Spoznal som ťa vo chvíli tvojej slabosti a nikdy na to nezabudnem. Nenávidím ťa za to, ale je mi ťa ľúto.'
Dracove pery sa zvlnili do úškľabku. 'Do kelu s tebou, Potter,' pomyslel si, zovrel päste a zaťal zuby.
Ticho, ktoré zavládlo, sa zničilo tak rýchlo, ako nastalo. Intenzívne, chvíľkové spojenie bolo preč.
„Čo tu, do čerta, robíš, fretčiak?“ spýtal sa Ron jedovato.
Malfoy sa zahľadel na svojho spolužiaka s mrkvovou pokrývkou hlavy. „Do toho ti nič nie je, Weasley,“ odvrkol obranne.
„Čo by nebolo, ty zasraný bastard!“
„Jazyk, Ronald,“ zasyčala Hermiona.
„Áno, jazyk, Ronald,“ posmieval sa Draco. Kruto sa zasmial, keď Hermiona zafučala a pozrela naňho s rukami prekríženými na hrudi.
Ron vyzeral pripravený znova sa na neho vrhnúť. Zarazil sa, keď počul známe buchnutie Moodyho, ktorý si razil cestu chodbou k nim.
„Aha, takže už vieš, že je tu?“ Moody sa Harryho rečnícky spýtal.
Harry aj tak prikývol. „Čo tu robí, profesor?“ spýtal sa nepríjemným tónom.
„To si nevšímaj, Potter. Máš dôležitejšie veci, na ktoré by si sa mal sústrediť, než je na tento kus chaluhy.“
Draco sa pri tej urážke zamračil. 'Hoci podľa bežných štandardov,' pomyslel si mrzuto, 'je chaluha smiešne mierna.'
„Nasledujte ma, pán Malfoy,“ zavrčal Moody. „Máme sa o čom rozprávať.“
Mlčky prikývol a nasledoval Moodyho z haly do malej miestnosti. Harry, Ron a Hermiona mu boli v pätách a snažili sa vojsť do miestnosti za ním.
„Nie, nie, nie. Vy traja nie,“ zavrčal Moody. Rázne ich vyprevadil z miestnosti a na dvere vrhol kúzlo nevyrušiteľnosti.
„To zabráni tým prekliatym predlžovacími ušiam,“ zamrmlal si Moody po spokojnom pohľade na dvere. „A teraz, pán Malfoy, radšej mi to vysvetlite, lebo polka mojej mysle mi hovorí, aby som vás na mieste preklial.“
'Polka mysle sa nemýli', pomyslel si Draco, keď sa rozhliadol po miestnosti. Chvíľu zámerne ignoroval Moodyho otázku, snažil sa vytvoriť si nejakú formu kontroly. Nanešťastie sa zdalo, že Moody vie, čo Draco robí.
„Nemusím ti pripomínať, že tu nie si medzi priateľmi, synak. Takže na tvojom mieste by som začal odpovedať na niektoré otázky.“ Vytiahol prútik a hrozivo ho zdvihol. „Počul som, že minule z teba bola veľmi pekná fretka.“
Draco sa pozrel na prútik, jeho sivé oči sa zľahka naplnili akýmsi strachom, a potom späť na Moodyho. „Čo chcete vedieť?“
„Prečo si tu?“
„Pretože chcem byť,“ povedal Draco neurčito. Moody sa narovnal a urobil výhražný krok smerom k Dracovi.
„Možno si ma zle pochopil,“ začal Moody. Zdvihol prútik na Draca, ktorý naňho chladne pozrel.
„Nie, ja vám dokonale rozumiem,“ zatiahol. „Až na to, že nemôžem odpovedať na otázky, keď budem fretkou,“ povedal s vážnou tvárou. Draco prekukol Moodyho blafovanie. Napäto čakal na reakciu bývalého aurora.
„A od chlapca, z ktorého je taký pekný hlodavec, nemôžem čakať čestnú odpoveď,“ zamrmlal a sklopil prútik. „Zdá sa, že to budem musieť urobiť po svojom.“
Moody sa otočil. Draco očakával, že vytiahne zo svojho nadrozmerného plášťa fľaštičku s veritaserom. Pripravil sa na urputný boj, ale nemusel sa obávať. Namiesto fľaštičky Moody zdvihol do vzduchu prútik. Vyšiel z nej chumáč dymu, ktorý zmizol cez stenu. O dve minúty Draco počul zaklopanie na dvere.
„Vstúpte,“ povedal Moody svojím vážnym hlasom. Do miestnosti vošiel muž, ktorého Draco nikdy predtým nevidel. „Toto je Channing Orman, náš najnovší člen Rádu. Je to náš stály legilimantik.“
Channing Orman vyzeral na tridsiatnika. Bol stredne vysoký a mal priemernú postavu. Mal vlasy ako hnedá myš, vysoké čelo, matné hnedé oči a mierne vypuklý nos. Oblečený bol v štandardnom čiernom habite a niesol sa spôsobom, ktorý nebol nijako výnimočný. Celkovo bol Channing Orman vo všetkých ohľadoch úplne, ale úplne priemerný. A práve preto mu Draco nedôveroval.
'Je príliš obyčajný... niekto, kto sa môže prešmyknúť,' pomyslel si Draco, zatiaľ čo si pozorne prezeral spokojne vyzerajúceho muža, ktorého hnedé oči pasívne blúdili po všetkom, čo stretli. Zdalo sa, že nič nevníma, ale Draco ten pohľad poznal. Channing vstrebával každý najmenší detail miestnosti, plne si ho ukladal do pamäti. Vie viac, ako dáva najavo, pomyslel si Draco s istotou.
„Volal si ma, Moody?“
Draco sa uškrnul. 'Dokonca aj jeho hlas je nevýrazný. Má ten človek aspoň iskierku originality?'
„Musíme zistiť, či môžeme dôverovať tamtomu synkovi.“ Moody prudko gestikuloval Dracovým smerom hlavou, čím jeho točiace sa oko náhle zmenilo smer.
Channing mlčky prikývol a prešiel k Dracovi.
„Sadni si, prosím,“ požiadal Channing zdvorilo a ukázal na stoličku.
Draco znechutený jeho zdvorilosťou zostal stáť a jeho tvár nadobudla povýšenecký výraz. Zdalo sa, že Channing, vyvedený z miery jeho chladnou reakciou, len mierne stratil pokoj. Odkašľal si vzadu v hrdle a zamrmlal: „Alebo zostaň stáť.“
Draco hrdo zdvihol hlavu, keď k nemu Channing pristúpil. Jeho oči mali farbu chladného kovu; prisahal, že hnedooký muž pri ich očnom kontakte zažmurkal. Channing sa pokúsil o upokojujúci úsmev, ale vyzeralo to len ako nervozita, keď potichu vyriekol zaklínadlo.
Dracom prebehla vlna znechutenia, keď bol nútený prežiť pred Channingom niektoré zo svojich najbolestivejších spomienok. Bol to Draco, keď ako chlapec so slzami v očiach sledoval, ako sa jeho matka a otec strašne hádajú. Potom na Rokforte, keď sa prvýkrát stretol so slávnym Harrym Potterom na metlách. V treťom ročníku, keď ho Grangerová udrela. Channing si tieto spomienky rýchlo prešiel, hoci Draco nechápal, prečo si ich vôbec prechádza.
Channing sa k intenzívnejším spomienkam dostal pomerne rýchlo a pustil sa do ich dôkladného skúmania. Videl Voldemortovu krutosť Dracovými očami, hrôzu nezmenšenú časom a odstupom. Videl, ako Voldemort dáva Dracovi príkaz zabiť Dumbledora, ako Draco túto misiu nezvládol a ako ho za jeho slabosť potrestali. Bolesť bola v Dracovej mysli aj v jeho tele stále čerstvá. Ucukol, keď videl, ako sa ho zmocnila kliatba Cruciatus. Bolel ho trup, keď videl, ako jeho telo bije otec. Pri pohľade na svoju krv na studenej mramorovej podlahe sa cítil slabý.
Potom sa pred Dracovou mysľou objavil čierny priestor, čo znamenalo, že Channing tento čierny priestor videl tiež. Draco cítil, ako ďalej skúma tento kúsok chýbajúcich spomienok, ale Draco vedel, že nič nenájde. Channing úľavou preskočil na spomienku na Dracov odchod, čím ho opäť vystavil tomu, že možno naposledy videl svoju zlomenú matku.
Zaklínadlo sa okamžite prerušilo a Draco pocítil, ako sa celé jeho telo uvoľnilo. Počas Channingovho skenovania si neuvedomil, aký je napätý. Svaly ho mierne boleli a zhlboka dýchal.
„Nič tam nie je, Moody. Je čistý.“
Draco sa snažil, aby sa mu na tvári neobjavilo prekvapenie. Channing očividný kúsok čiernej farby nespomenul. 'Ktorýkoľvek iný legilimantik by to okamžite nahlásil,' pomyslel si Draco. Zachytil Channinga pohľadom a nenápadne nadvihol obočie. Keď sa však stretol s Channingovými očami, videl niečo oveľa iné ako pasívne pozorovanie. Jeho oči boli tvrdé, vypočítavé a nejakým spôsobom, pomyslel si Draco, zasvätené do informácie, ktorú nikto iný nevedel. Boli tajnostkárske a zákerné, čo Draca ešte viac vyvádzalo z miery.
Ten pohľad však trval len chvíľu, lebo Moody si odkašľal, čím upútal Channingovu plnú pozornosť. Skepticky sa na Channinga pozrel; Draco prisahal, že je na najlepšej ceste spochybniť jeho kompetencie. Namiesto toho ho však Moody so zavrčaním poslal preč. Teraz sa obrátil k Dracovi, obe oči naňho uprene hľadeli.
„Ak zistím, že si niečo skrýval, chlapče...“
„Počul si ho. Nič neskrývam,“ povedal Draco chladne.
„Aký je teda tvoj cieľ?“ spýtal sa napokon Moody.
Draco sklopil zrak a na chvíľu zaváhal, nevedel, ako má svoju žiadosť formulovať. „Prijímam Dumbledorovu ponuku,“ povedal Draco s pohľadom k zemi. S očakávaním zdvihol oči k Moodymu. „Chcem ochranu.“
Moodyho tvár sa skrútila do niečoho podobného zlomyseľnému úsmevu. „A čo keď ti poviem, že Dumbledorova ponuka platila len za jeho života?“
„Potom odídem,“ ustúpil Draco. „Ale keď odišiel, Rád je v rozvrate.“
„Nie je!“ Moody ho obranne prerušil.
Draco ho ignoroval. „Len ma napadlo, že by sa vám všetkým hodila malá pomoc pri pátraní. Určite vám môžem nejako pomôcť.“
„Pomôcť? Ty?“ vyštekol Moody. „Ha! Musíš si myslieť, že som blázon, ak si vážne myslíš, že by som o tom uvažoval. Jedného z Voldemortových chlapcov, ktorý hľadá ochranu, predsa nemožno zaradiť do Rádu.“ Moody pokračoval vo svojom chrapľavom smiechu.
„Fajn,“ povedal Draco a líca sa mu mierne začervenali od rozpakov. „Odídem.“ Keď sa Draco obrátil k dverám, zaznieval za ním Moodyho ostrý smiech.
„Nie tak rýchlo,“ povedal, keď sa Draco otočil späť. „Rád pomoc potrebuje.“ Tvár sa mu skrútila do škľabivého úsmevu a dramaticky sa odmlčal, kým povedal: „Náš domáci škriatok utiekol.“