Preklady fanfiction Harryho Pottera

24. kapitola 

Nepozvaný návštevník

„Prestaň sa mykať,“ prikázal Draco Malfoy a sústredene si zahryzol do pery, zatiaľ čo pomaly a opatrne natieral ružový odtieň laku na nechty na Hermioniných dokonale tvarovaných nohách.

Slnko už bolo na vrchole, ale obaja ešte stále ležali v posteli. Bolo to opäť jedno z ich leňošivých nedeľných rán. V poslednom čase to bolo jedno z ich najobľúbenejších období.

„Nedokážem si pomôcť. Vyzeráš príliš vážne,“ zachichotala sa Hermiona, zatiaľ čo sa pozerala na vážny výraz svojho priateľa a trasúce sa ruky, ktorými sa snažil dokončiť svoje 'majstrovské dielo'.

„Vieš, že neuznávam nedokonalosť. Musíš vedieť, že toto je úplne prvý raz, čo maľujem nechty, ale vidíš, ako dokonale to vyzerá,“ Draco sa samoľúbo usmial, keď si konečne prezrel svoj výtvor. „Dokonalé,“ usmial sa pri pohľade na jej krásne nechty na nohách, ktoré boli len akousi pridanou hodnotou k tomu, ako teraz celkovo vyzerala. Vlasy mala zopnuté do rozstrapateného drdolu a na sebe mala jednu z jeho polokošieľ, pod ktorou mala len nohavičky. Bola taká krásna vo svojej najprirodzenejšej podobe, že by ju takmer hneď na mieste požiadal o ruku. Namiesto toho jej pobozkal koleno a snažil sa zabrániť tomu, aby si pokazil prekvapenie, na ktorom už asi týždeň tak usilovne pracoval.

Nebol práve najromantickejší človek na svete a ešte nikdy nikoho nepožiadal o ruku, takže mu trvalo poriadne dlho, kým všetko konečne dokončil. Najprv o tom povedal Theovi, keď boli v Dračom dare. Jeho priateľ bol taký šokovaný, že takmer spadol z barovej stoličky.

Draco si vždy myslel, že bude celé roky váhať, či niekoho požiadať o ruku.

V tejto chvíli si pripadal ako najistejší chlapík na celej planéte.

Chodili spolu len vyše mesiaca, ale mal pocit, že nasadenie diamantového zásnubného prsteňa na jej prst už jednoducho nemôže dlhšie čakať.

„Čo sa deje?“ spýtala sa Hermiona , zatiaľ čo ho hladila po rozstrapatených blond vlasoch. Tak sa stratil vo svojich zasnených myšlienkach, že si nevšimol, že sa jej príliš dlho pozeral na nohy.

„Čo?“ vytrhol sa zo svojho dočasného zamyslenia. „Nič, princezná. Len som o niečom premýšľal,“ usmial sa a posunul sa, aby si jej ľahol do lona.

„Na čo teda myslíš?“ Usmievala sa ako slniečko, zatiaľ čo mu podvedome masírovala hlavu. V poslednom čase to bola automatická rutina.

„Myslím na teba,“ usmial sa na ňu.

„Touché,“ uškrnula sa a potom sa sklonila, aby ho mohla pobozkať.

Áno, určite by s tým mohol žiť každý deň.

Nemohol sa dočkať, kedy to konečne spečatí a urobí to trvalým rovnako ako bola jeho láska k nej.

****

Oliver si povzdychol, kým písal svoj posledný list Hermione.

Pôvodne plánoval, že s ňou strávi nasledujúci mesiac svoje posledné narodeniny, ale hádal, že jeho neprítomnosť v jej živote už jednoducho nemohla dlhšie čakať.

Uvedomoval si, aké problémy jej spôsobil, a nechcel ju už viac obťažovať.

V skutočnosti to nemal v úmysle. Chcel sa len uistiť, že je šťastná, než ju definitívne opustí nadobro.

Boli to preňho veľmi bolestivé mesiace.

V čase, keď sa s ním rozišla, si myslel, že opätovné stretnutie s ňou už ani nebude možné.

Mal príliš zlomené srdce na to, aby ju znova videl, a tak všetok čas trávil cestovaním a utápal sa v práci.

Keď mu však diagnostikovali chorobu; každá spomienka na ňu sa mu vrátila ako hurikán.

Vtedy vedel, čo naozaj musí urobiť.

Potreboval ju vidieť, stráviť s ňou čas a byť s ňou v posledných chvíľach.

„Dobré ránko, ospalček.“

Oliver zavrčal, keď pomaly a váhavo otvoril oči, ale usmial sa, keď uvidel Hermioninu usmiatu tvár zaliatu slnkom, ako naňho hľadí a žiari od slnečných lúčov.

„Prečo si tak skoro hore, há? Ten veľký zápas je až zajtra,“ pousmial sa, keď ho začala zasypávať bozkami, aby ho zobudila.

„Kvôli ostatným si taký zaneprázdnený, že si zabudol aj na svoj vlastný deň,“ usmiala sa, kým ho ťahala, aby vstal.

„Čo...?“

„Všetko najlepšie k narodeninám, Ollie!“ Vyskočila a naširoko roztvorila ruky, aby videl, čo urobila celej izbe.

Strop bol plný vznášajúcich sa muklovských balónov. Domnieval sa, že v muklovčine sa nazývajú 'héliové balóny'. Hneď vedľa okna stál aj obrovský stôl. Bol plný všetkých jeho obľúbených jedál. Hermiona nepatrila k ľuďom, ktorí si na varenie veľmi potrpia. Usmial sa pri pomyslení, že sa zobudila veľmi skoro, len aby toto všetko pre neho urobila.

„Pá-páni... úprimne neviem, čo mám povedať. Dokonca som zabudol, že mám dnes narodeniny,“ uškrnul sa, zatiaľ čo neveriacky krútil hlavou.

Určite mal tú najlepšiu priateľku na celom svete.

„No, po prvé, môžeš uznať, že máš narodeniny, a povedať mi, čo chceš. V tento deň budem tvojou krstnou vílou,“ prikývla vážne, pričom si položila ruky vbok, akoby sa rozprávala s dieťaťom. Potom vykríkla, keď zrazu vyskočil, aby ju chytil. „Povedala som, že som tvoja krstná víla! Nepovedala som, že ty budeš príšerou z jazera alebo niečím podobným!“ Zachichotala sa, tak veľmi sa snažila dostať sa od neho preč.

„No, ale ja sa len snažím splniť si svoje prvé želanie.“ Oliver sa zasmial, zatiaľ čo ju teraz bezpečne držal, aby sa nevykrútila a neutiekla.

„Tak čo je to, vaša výsosť?“ Doširoka sa usmievala, zatiaľ čo ho hladila po zátylku.

„Ty... Jediné, čo chcem, si ty.“

Podvedome sa usmial.

Doteraz to bolo jeho jediné želanie...

Všetko bolo lepšie, keď bol s ňou.

Chcel to.

Potreboval to.

Myslel si, že by to mohol mať navždy.

Ale niektoré veci jednoducho nefungujú tak, ako by ste chceli.

Vedel, že tie chvíle už mať nemôže.

Koniec koncov, jej šťastie bolo vždy dôležitejšie ako jeho.

Z dočasného tranzu ho vytrhlo náhle zaklopanie na dvere.

Predpokladal, že je to len niekto z personálu, ale keď otvoril dvere, bol zmätený. Dievča na to vyzeralo príliš elegantne.

„Môžem vám pomôcť?“ slušne sa spýtal. Bola celkom príťažlivá a vyzerala ako jedno z tých namyslených dievčat, ktoré sa naňho celé roky obzerali len preto, že bol slávny hráč metlobalu. Nebol práve fanúšikom týchto typov, a aj Hermiona vždy zdôrazňovala, ako neznášala, keď sa s nimi rozprával.

Táto myšlienka ho trochu rozosmiala, kým si neuvedomil, že Hermione to teraz bude jedno.

„Myslím, že môžeš.“ Dievča sa len usmialo, keď ležérne vošlo do miestnosti, akoby ju tam niekto pozval.

„Ehm... Poznám ťa?“ spýtal sa Oliver, teraz už očividne zmätený, ale zároveň aj pobavený na snobskom správaní tej ženy.

„Aké nezdvorilé odo mňa. Ospravedlňujem sa. Som Pansy Parkinsonová. Myslím, že sme boli predtým spolužiaci. Bola som v Grangerovej ročníku,“ usmiala sa naňho a zároveň mu podala ruku.

„Aha. Áno. Tak trochu si už spomínam,“ prikývol, keď jej podal ruku. Pansy Parkinsonová bola tá istá žena, ktorú stretol, keď bol predtým v butiku s Hermionou.

„Samozrejme, že si spomínaš,“ prevrátila očami, kým si s aristokratickou a noblesnou gráciou sadla na pohovku.

„Potrebuješ niečo?“ spýtal sa Oliver, stále veľmi zmätený, keď sa usadil na miesto pred ňou; pritom pre svoju nečakanú návštevu privolal nejaké nápoje.

„Ach... Zrejme zakaždým ten dobrý chlapík. Nečudo, že si sa jej zunoval,“ poznamenala Pansy, čo Olivera prinútilo zamračiť sa a mierne rozhorčene sa na ňu pozrieť.

To bola podpásovka.

„Prepáč mi to. Len som sa ti snažila povedať, že dobré dievčatá občas potrebujú aj zlých chlapcov, aby v sebe utíšili túžbu po troche ohňa a zvedavosti,“ usmiala sa Pansy, keď videla Oliverovu náhlu zmenu nálady.

„Prejdeš k veci?“ spýtal sa, teraz už dosť podráždený z tohto netaktného votrelca.

„Som Dracova bývalá priateľka a prišla som ti povedať niečo, čo by si možno chcel vedieť, vzhľadom na to, že ti na jeho dočasnej priateľke momentálne veľmi záleží,“ pokračovala Pansy nenútene. Oliverovi neunikol jej dôraz na slovo 'dočasnej'.

„Čo sa mi snažíš povedať?“ spýtal sa s prižmúrenými zvedavými očami.

„Viem, že ti na Grangerovej veľmi záleží. Nebudem klamať, že aj mne, pretože som ju nikdy nemala rada. Ale ona je dievča, rovnako ako ja. Svet bol k nášmu pohlaviu vždy nespravodlivý, hlavne preto, že sme dosť nespravodlivé aj samy k sebe.“ Pansy to povedala temne, zlovestne. Bolo to príliš presvedčivé na to, aby sa to dalo ignorovať. „Viem, čo všetko urobil. Bola som s ním, s prestávkami, celé tie roky a nejako mi toto urobil. Urobil zo mňa mrchu,“ vyriekla slová s nenávisťou, ale zároveň naplnené silnou, tupou bolesťou.

„Prečo mi to hovoríš?“

„Pretože viem, že mi môžeš pomôcť! Viem o všetkom, čo Draco urobil, a o všetkých jeho dobytiach, Wood. Vieš vôbec, čo urobil tvojej drahej lásočke? Kedysi bola doňho taká zamilovaná, ešte keď sme boli na Rokforte. Bolo to nevinné, neskúsené dievča s dokonale nezraneným srdcom a on sa rozhodol, že ho zlomí... len tak pre zábavu. Správal sa k nej ako k odpadu, pretože bola taká typická prudérna šprtka. Dokonca na ňu nakričal, aká je škaredá, priamo pred ňou, keď sa mu vyznala zo svojich citov. Ako dievča viem, aké to muselo byť bolestivé. Teraz však vidíš, ako sa nad ňou rozplýva, akoby všetku tú lásku, ktorú jej prejavuje, myslel naozaj vážne. Ale vieš čo? Snaží sa využiť to, že bola doňho bezhlavo zaľúbená už dávno predtým; a teraz, keď dospela a úplne rozkvitla, je preňho ľahké dostať ju a všetko využiť. Ale ja ho poznám. Videla som, čo urobil všetkým dievčatám, s ktorými bol za tie roky. Draco Malfoy sa neviaže a s nikým by dlho nevydržal. Znova ju odhodí ako odpad, len čo sa nabaží jej využívania a ich každodenného šukania,“ povedala Pansy vážnym tónom.

Oliver sa mračil a zdalo sa, že je veľmi zamyslený.

Úprimne povedané, nepoznal nikoho, kto by to Hermione dokázal urobiť. Nikdy sa nezmienila o tom, že sa jej niečo také stalo. To musel byť dôvod, prečo jej predtým trvalo tak dlho, kým ho prijala. Už niekoľkokrát si všimol jej váhavosť a rozpačitý postoj k veciam. Keď jej hovoril, že je krásna, bolo to, akoby mu vôbec neverila.

Keď mu povedala, že nikdy predtým nemala žiadneho priateľa, prekvapilo ho to. Dokonca bol nervózny, keď sa jej mal začať dvoriť, pretože videl, ako vždy ignorovala svojich nápadníkov.

Keď ju prvýkrát pobozkal, myslel si, že sa od neho odtiahne a možno aj ukončí ich priateľstvo. Bola to najnervóznejšia chvíľa, akú kedy v živote zažil.

Keď mu však bozk opätovala, vedel, že práve v ten deň sa mu dostalo cti chrániť toto krásne dievča...

Urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby bola čo najšťastnejšia.

Keď sa prvýkrát milovali, bol maximálne nežný. Nechcel jej ani trochu ublížiť. Vedel, že urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby bol pre ňu tým najlepším priateľom. Bola v nej len tá zraniteľnosť, ktorá ho nútila chrániť ju pri každom možnom zranení, ktoré by jej prišlo do cesty.

Často premýšľal o jej vystrašených očiach a o tom, prečo bola vždy vo všetkom tak opatrná. Vždy v nej ten strach bol, dokonca si vytvorila istú neviditeľnú bariéru, aby sa chránila.

Vždy premýšľal, čo ju tak desilo a prečo je taká nesvoja a neistá sama sebou, aj keď by mohol prisahať, že je to jednoducho to najkrajšie dievča, aké kedy videl.

Teraz už vedel prečo.

„To som nevedel,“ vyslovil roztržito, keď sa pozrel von oknom.

Pansy sa usmiala; ale to on, samozrejme, vidieť nemusel.

Kým sa na ňu obzrel, opäť pokračovala vo svojej šaráde. „Naozaj chceš dať dievča, ktoré miluješ, mužovi, ktorý ju chce len využiť?“

„Ja-ja...“

„Môžem ti pomôcť, Wood... Tak ako ty môžeš pomôcť mne.“